Jozef Kron - OZVENY TICHA

Prológ

2008-01-08T20:32:00.008+01:00

Čierne svetlo noci opantalo do hmly ponorenú krajinu. Zem statočne znášala ťarchu ťažkej tmy, ktorá na sklonku každého dňa vždy znova a znova premaľováva všetko navôkol smútočnými farbami.
Olivovozelený automobil strednej triedy reflektormi zotínal vrcholky stromov — nebojácnych pešiakov lesnej armády. Plechový votrelec šikovne kľučkoval serpentínami úzkej asfaltovej cesty. Ľavá zákruta striedala pravú a vzápätí pravá striedala ľavú, stále sa to opakujúc v takmer pravidelnom rytme. Automobil nešiel rýchlo, nešiel ani pomaly. Išiel tak, že naraziac na nejakú prekážku na ceste, bezpečne by zastavil. Vozovka mohla pretínať trasu putujúcej zveri, bolo nutné počítať s prípadnými padnutými stromami alebo s protiidúcim vozidlom. Ak by sa auto na tejto lesnej asfaltke stretlo s niekým v protismere, muselo by zísť až na krajnicu a dať prednosť oproti idúcemu nočnému súputnikovi. Ale vzhľadom na to, že bolo neskoro v noci, presnejšie veľmi skoro ráno (boli dve hodiny tridsaťpäť minút po polnoci), bolo málo pravdepodobné, že by sa tak mohlo stať. A tak to bolo dobré, tak to bolo naplánované: len nikoho nestretnúť! Preto bola vybraná táto hodina, tento čas.

Bolo jasné, že automobil mieri k psychiatrickej liečebni, ktorá bola široko–ďaleko jedinou obývanou zónou. Táto cesta totiž nepokračovala, ďalej neviedla, len k liečebni a naspäť. Upravený komplex dvojpodlažných budov s obývateľným podkrovím, bývalý kaštieľ zo začiatku dvadsiateho storočia, zasadený do udržiavaného, zeleňou oplývajúceho parku — Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Tu ľudia privážajú svoje deti, ktoré nikdy nenadobudli duševné zdravie alebo ho stratili. Niekedy nie nenávratne. Najnovšie výskumy, hlavne objavenie účinných liekov — neuroleptík, znamenali revolúciu v liečbe aj tých najťažších duševných porúch. Ich aplikovanie môže prinavrátiť relatívne dobré duševné zdravie aj pacientom, ktorí v minulosti napĺňali liečebne a boli odsúdení na niekoľkoročný, častokrát až doživotný pobyt v nich.
Od vstupnej brány areálu boli vzdialení asi sto metrov, vodič vypol svetlá a zvyšný úsek auto dorazilo s vypnutým motorom. Minútu či dve nikto nevystupoval. Vnútri sa nesvietilo a neprenikali odtiaľ žiadne zvuky.
Sklá sa zarosili zrážajúcim sa vlhkom z dýchania, až takmer nič nebolo vidieť. Otvorili sa predné dvere pre spolujazdca a opatrne vystúpil prikrčený päťdesiatnik. Klobúk z čierneho kordu mal zarazený hlboko do čela, takmer na koreň nosa. Celý bol zahalený v sivom, v tejto tme akoby čiernom koženom kabáte. Na ruky si natiahol rukavice, samozrejme čierne. Jediné, čo sa vymykalo čiernej uniformite oblečenia, boli svetlohnedé kozačky. Mal sotva stošesťdesiatpäť centimetrov a bol majiteľom značne zavalitej postavy.
Študoval okolie. Pozoroval najmä hlavnú budovu: či sa nerozsvietilo nové okno, či nevidno prichádzať nejakú osobu, či nie je počuť podozrivé šumy. Keď videl, že ich príchod nevzbudil neželanú pozornosť, upokojil sa. Zapálil si cigaretu a ukazovákom dal pokyn do auta — vystupovať!
Otvorili sa zadné dvere. Vystúpili dvaja muži. Akoby sa dohodli na oblečení, mali podobné letecké bundy do pol pása. Spodnú časť trupu a dolné končatiny schovali v modrých rifliach. Jeden z nich z auta čosi vyťahoval — kohosi. Držiac pod pazuchy, ťahal malého, asi desaťročného chlapca, lakťom pritom bojoval so zatvárajúcimi sa dverami. Keď mládenca konečne dostal z auta, ťahal ho smerom k pletivu, ktorým bol ohradený tenisový kurt.
„Chyť ho za nohy! Čo tam stojíš!“ nervóznym, ale kontrolovane tlmeným hlasom okríkol druhého muža.
Chlapca, oblečeného v červeno–modrej športovej súprave, posadili na zem a opreli o rohový kovový stĺpik. Nápadne pekný blonďavý chlapec vyzeral ako omámený. Akoby bol pod vplyvom nejakých liekov alebo drog. Modrasté oči vypovedali o veľkom strachu. Okrem nich však ničím iným nepohyboval. Nebol zviazaný, no ani sebou netrhol. Keď ho muži pustili, zviezol sa na stranu ako nedostatočne utrasené vrece zemiakov. Chlapi k nemu pribehli a opäť ho usadili. Jeden z nich ho potom potiahol za nohy trochu dopredu. To aby mal nižšie ťažisko a už sa neprekoprcol.
Opäť skúmali okolie, teraz už traja. Vo vzduchu bolo cítiť začínajúcu jar, potvrdzujúcu zlú povesť zimy, nastupujúcu tento rok opäť neskoro. Stromy prekrývajúce svetlá lámp vrhali čudesné tiene. No neboli to tiene, ktoré by mužov, kohokoľvek ohrozovali. To len vietor sa hral s ich predstavivosťou.
Chlapec pozeral, ako muži odchádzajú. Chcel niečo povedať, zakričať, no neurobil nič. Otvoril ústa, dokonca sa nadýchol, no vypustil vzduch z pľúc bez toho, aby za pomoci hlasiviek vyrobil akýkoľvek zvuk.
„Poďme už!“ zavelil chlapík v klobúku. Zrejme človek, ktorý túto štvorčlennú partiu viedol.
Vodič dofajčil, odhodil cigaretu, zavrel dvere a naštartoval, svetlá nerozsvietil. Automobil sa pomalým pohybom kolies odvalil spod svetiel lámp v ústrety noci.
Všetci štyria takmer súčasne pozreli na chlapca.
Nech ťa Boh ochraňuje, zaprial mu v duchu muž na prednom sedadle. Zhlboka sa nadýchol, chvíľu vzduch zadržal v ústach, potom ho pomaly vydýchol. Nakrátko dal tvár do dlaní.
„Fero, podaj mi mobil… počkaj… vytoč mi liečebňu… Dúfam, že si si ju dal do zoznamu!“
„Jasné, šéfe… páči sa… už to tam zvoní.“ Fero podal mobil mužovi, oslobodzujúcemu hlavu spod klobúkového zovretia.
„Dobrý večer… či ráno. Práve som prechádzal okolo vašej liečebne a všimol som si, že o pletivo tenisového kurtu je opretý nejaký chlapec. Neušiel vám niekto? Choďte sa tam pozrieť,“ povedal šéf a červeným tlačidlom zrušil hovor.
Sňatie klobúka obnažilo holú hlavu, ktorú si pošúchal niekoľkými rýchlymi pohybmi.
„To by sme mali. Rozsvieť svetlá a dupni na to,“ nariadil šéf vodičovi.

„Tak mi napadlo… nemali by sme sa vrátiť pozbierať ohorky, ktoré sme tam zahodili? Mohli by nás usvedčiť sliny, ktoré sme vo vajgloch nechali,“ predbiehal udalosti vodič — asi tridsaťpäťročný čiernovlasý mladík.
„Neboj sa, nikto nás neusvedčí. O to sa postarám.“

1. KAPITOLA

2008-01-08T20:08:00.017+01:00

Našiel sa chlapec

Staromládenecký byt psychiatra Petra Mába akútne potreboval vyvetrať. Bolo ráno. Vychádzajúce slnko sa dralo pomedzi žalúzie a premietalo na steny spálne kubistické obrazy.
Štyri nohy pseudorustikálneho stola, ktorý sa nehodil k ničomu v tomto zvláštne zariadenom byte, statočne trpeli pod bežnou záťažou — knihy, knihy a zase knihy. Petrova spálňa bola zároveň pracovňou. Rád a veľa čítal. A bolo to vidieť. Pohľad do interiéru naznačoval, že majiteľ bytu nedal zarobiť žiadnemu z početných košických bytových architektov. Bolo jasné, že domáci pán má rád starožitnosti, ale aj to, že sa v nich veľmi nevyzná. Pekné kusy z najlepších európskych porcelánok (Rosenthal, Sévres, Maissen) a vedľa toho bezcenné indické vázičky boli pri sebe určite len na základe tvarovej príbuznosti. To všetko bolo poukladané na nevkusných chrómovaných regáloch.
Všade na zemi a nielen tam ležali kúsky oblečenia, ktoré dávali tušiť, že to, čo sa tu včera dialo, určite nesúviselo s upratovaním. Zátišie, povedal by Picasso. Svinčík, povie pani Hajská, ktorá má prísť o deviatej upratať.
Posteľ, matrace, panenskoružové vankúše a periny, na vrchole pletenec dvoch spiacich tiel. Ona — spokojná plavovláska, on — už sa prebúdzajúci a strapatý. Ľavá ruka reflexne zablúdila známym smerom, vzala kovovo-sklenený predmet a dala ho na nos. Muž pomaly rozlepil oči a zívol. Každodenný rituál. Prekvapujúco šikovne sa oslobodil zo „zovretia“ druhej polovičky pletenca a už si hľadal najbližšiu cestu k rannému životobudiču, cestu do kuchyne, cestu ku káve. Ona sa už tiež prebudila a obliekla si jeho košeľu.
„Čo sa ti dnes snívalo?“
„Veď vieš, čo sa mi zvykne snívať,“ rozospato zamrmlal. „A tebe?“
„Snívalo sa mi s tebou.“
„Bolo to mládeži prístupné?“
„Mládeži áno, ale deťom asi nie.“
Duchaplné rozhovory patria k ránu, ako patrí slnko na oblohu.
„Dosnívala si ten sen do konca?“ zaujímal sa Peter.
„Vieš, že v tomto my ženy nepoznáme slovo koniec.“
„Viem. Vy ste také nenásytníce nenásytné.“ Peter chytil blondínu okolo pása a zmocnil sa jej perami. „Mám ešte pätnásť minút rezervu. Myslíš, že sa s tým časom dá niečo robiť?“ pokúšal ju.
„Tak s tým nerátaj. Viem síce, že vy muži sa z pätnástich minút päť minút nudíte, päť minút trpíte a maximálne päť minút si vychutnávate, ale my ženy sme iné…“
„Päť minút si vychutnávame? To nie je pravda. Opäť si čítala článok nejakej feministicky naladenej sexuologičky?“
„A nemá pravdu? Snáď mi nechceš tvrdiť, že si užívate celý čas milovania rovnako?“
„To nie. Päť minút vychutnávania je však priveľa. Zdá sa mi, že to prehnala.“
Kráska chytila podhlavník a hodila ho do Petra.
„Tak ty si budeš zo mňa uťahovať?“
„To by som si nedovolil, miláčik.“
Dievča v pánskej košeli zodvihlo oči k stropu a okázalo sa modlilo:
„Pane Bože, odpusť mi túto debatu. Odpusť mi všetko. Sľubujem, že ešte tento týždeň prídem na spoveď.“
„Tak už idem, keď nemáš záujem… Stihnem si po dlhom čase kúpiť noviny.“ Peter urýchlil odchod, aby ju teraz nenapadlo rozoberať ich sexuálny život, hlavne pozrieť sa naň z pohľadu šiesteho Božieho prikázania. Nežne ju pobozkal a pohladil po líci.
„Ľúbim ťa,“ povedal Peter.
„Aj ja ťa ľúbim,“ odpovedala, aj keď nebola zástankyňou „odpovedaných“ vyznaní.
Vrátila sa do perín. Ale iba do deviatej! Peter vzal kľúče od auta a vyrazil do práce. Až do piatej!

„Niečo ťa trápi, Peter?“ skôr skonštatovala, ako sa spýtala Júlia — plavovláska z Petrovej spálne. Už sedeli v obľúbenej kaviarni Osamelé srdcia, kde sa takmer každý podvečer zvykli stretnúť. Napriek romantickému názvu, ktorý vzbudzoval nevšedné nádeje, bol to obyčajný podnik pre mladých, akých sú v Košiciach desiatky. Júlia tu niekedy bola na brigáde, poznali personál, ten poznal ich, v lokáli vládla takmer rodinná atmosféra, dobre sa v ňom cítili a — Júlia mala desaťpercentnú zľavu.
Peter bol zamyslený, až smutný a ani sa to nesnažil zakryť. Pred Júliou svoje pocity nemusel skrývať.
„Máme nového pacienta. Predstav si, že sme ho našli pred bránou liečebne.“
„Ako našli?“ nechápavo zareagovala Júlia. Rozkošne pritom zmraštila ako gombík malý nosík. Možno až primalý, ale ako to býva u krásnych žien pravidlom, ten malý nepomer jej z krásy neubral, skôr ju podčiarkol.
„Jednoducho. Niekto v noci zavolal, že pred bránou sedí akýsi chlapec, či nám náhodou neušiel. Nočný strážnik sa išiel pozrieť — a naozaj tam sedel.“
„Nie je od vás…“
„Nie, nie je. Predstav si, že je zrejme totálne ochrnutý, ani sa nepohne,“ vyhlásil Peter, akoby rozprával o veľkej záhade.
„A povedal, kto ho tam doviezol a prečo?“
„Doposiaľ nepovedal nič. Aj keď sa zdá, že by niečo chcel povedať. Má nejaký blok. Niečo mu nedovoľuje rozprávať, možno je nemý. Počkáme…“
„Takže vy vôbec neviete, kto je to?“ utvrdzovala sa v zrejmom Júlia.
„Nie, zatiaľ to nevieme. Ale verím, že časom to polícia zistí. Možno nám to povie sám,“ nádejal sa doktor Peter. Uprednostnil by druhú možnosť.
Júlia sa zamyslela, akoby dostala za úlohu tu a teraz rozlúsknuť tento tajuplný oriešok. Peter sa so záujmom zadíval: sýtočervené, ustavične našpúlené pery tvorili dokonalý podklad pre miniatúrny čuchový orgán. Modré kukadlá, vždy doširoka roztvorené, pohlcujúce okolitý svet celým povrchom, sa zas dokonale hodili k jej nádherne hustým platinovožltým vlasom — nostalgický prísľub hodný Severaniek. Pri rozdeľovaní krásy stála určite v prvom rade, prvá vľavo. Isté, sebavedomé držanie tela, bledomodré, len–len že nie priesvitné tričko, čierna minisukňa. Peter vedel, čo sa skrýva pod tým dômyselne zošitým textilom, mnohokrát už vychutnával viditeľné aj rafinovane utajené zákutia jej nádherného tela. No nemohol si na to ďalej privodzovať spomienky, tá predstava by v hlave spôsobila, čo spôsobí vírus v počítači — vymazala by ostatné údaje. Tak len pozeral a najmystickejšie partie opomínal s nanútenou zábudlivosťou.
Mám rád to dievča. Mám rád Júliu, premýšľal.
„Ostatné zmysly má v poriadku? Aspoň počuje?“ popretrhala zrazu pavučiny jeho predstáv.
Som rád, že moje zmysly sú v poriadku, hútal ešte chvíľu, pozerajúc na krásnu tváričku pred sebou.
„Zatiaľ je veľmi prestrašený. Musí sa najprv upokojiť. Potom budeme zisťovať, ako je na tom. Ale podľa všetkého počuje, vidí, o hmate, ak je skutočne ochrnutý na celom tele, nemusíme hovoriť. Čuch, chuť, podprahové vnímanie zatiaľ nezistené.“ Trochu sa usmial.
„Hovoríš ako doktor.“
„Veď som doktor.“
„Možno spadol, keď ho unášali mimozemšťania,“ zavtipkovala Júlia. Ale hneď ju to zamrzelo, keďže zbadala Petrov výraz tváre. Bolo jasné, že túto tému dnes ukončili. Peter sa odmlčal a opäť bol duchom niekde inde.
Asi je pri tom chlapcovi, usúdila Júlia, pozerajúc na zapadajúce slnko cez prázdny sklenený pohár. „Poď dnes ku mne. Potrebuješ prísť na iné myšlienky,“ navrhla dievčina a položila pohár, snažiac sa ho umiestniť do geometrického stredu obrúska, ktorý mala pred sebou.
Peter zodvihol hlavu, tvár opúšťal smútok predchádzajúcich chvíľ. Šibalsky sa usmial. Naklonil sa nad stôl, že takmer prevrhol vázu, a pobozkal svoju lásku.
Dnes si urobíme výnimočný večer, musíme ho prežiť pekne, sľúbil si za oboch.
Zaplatili. Opäť sa potešili desaťpercentnej zľave. Júlia prehodila niekoľko slov s majiteľom reštaurácie, pochichotala si s čašníčkami. Peter zatiaľ stepoval pred retro vešiakom, keďže sa mu nechcelo nechať sa opäť vtiahnuť do nič neriešiacej debaty o čiernych dierach, najobľúbenejšej téme barmana Lajoša, astronóma — bývalého vedca, teraz už len amatéra. Jeho nesúmerná päťdesiatročná tvár vyzerala ako portrét od insitného maliara. Peter si niekoľkokrát „dobrovoľne“ vypočul jeho životný príbeh — príbeh špičkového vedca SAV, ktorý sa stal nepohodlný pre ponovembrové vedenie. No pravdou bolo skôr to — ako sa dozvedel od Júlie —, že pred novembrom 1989 viac času ako v práci presedel na straníckych schôdzach, plenárkach, zjazdoch a na správe ŠTB, kde bol dobrovoľne donášajúcim agentom. Prežíval „krásne totalitné časy“ ako huba na hnijúcom dreve. Z bezpečnej vzdialenosti mu Peter zasalutoval a vyrazili do daždivých ulíc veľkomesta.

Jednoizbový bytík bol ako jeho majiteľka — útulný a hravý. Chodilo sa po banánovom čínskom koberci, sedelo na pomarančovej sedacej súprave z brúsenej kože a výhľadu robili pozadie citrónovožlté steny — hotový obchod s ovocím. Steny boli husto pokryté všeličím možným, zarámovaným v tenkých čiernych rámoch — fotografie, vlastné detské kresby, diplomy zo školských súťaží. Júliina fantázia neprodukovala zbytočné prekvapenia a to ju robilo transparentnou. Peter si rád prezeral tie steny spomienok, lebo v ich veku sú spomienky ešte radosťou. Až neskôr tvoria gro produktu, ktorý je pod názvom Memento mori bezplatne distribuovaný každému človeku dožijúcemu sa staroby. Memento mori — Pamätaj na smrť, na to, že vlastná smrť je jediná udalosť, ktorej sa zaručene dožiješ. Aj keď v okamihu smrti už vlastne nežiješ, takže detailisti logiky by to mohli donekonečna rozoberať. Asi ako otázku, či nulu môžeme priradiť k číslam, alebo čiernu a bielu k farbám.
Každému z kútov izby dominoval iný monument: palma, modrý plyšový slon, bucľatá podlahová lampa a monument najdôležitejší — televízor.
„Júlia, prosím ťa, zapni telku. Chcem si pozrieť správy.“
Niežeby Peter používal svoju priateľku ako diaľkový ovládač — ona by to nikdy nepripustila, bola totiž emancipovaná žena, verila v emancipáciu a dúfala, že to nie je len prienik žien do boxu, kulturistiky a vzpierania —, stál totiž na stoličke pri okne a robil jednu z najodpornejších domácich prác — vešal záclony. Odkrvia sa ruky a to je sprevádzané nepríjemným pocitom pálenia. Hrozné!
„Jeden z najbohatších ľudí žijúcich na Slovensku predseda predstavenstva slovenskej pobočky softvérového gigantu Divinesoft a syn majoritného vlastníka akcií spomínanej spoločnosti Michael Booth zvolal na dnes tlačovú konferenciu, ktorá sa konala v hoteli Slovan v Košiciach. Prítomných novinárov šokoval vyhlásením, že sa sťahuje z verejného života do ústrania,“ hovoril moderátor večerných správ. „Dôvodom je rakovina, ktorú mu, ako povedal, diagnostikovali pred pol druha rokom. Napriek úsiliu lekárov choroba postupuje veľmi rýchlo.“
„Môžeš mať miliardy, ale zdravie si nekúpiš,“ vyhlásila Júlia, dávajúc na stôl pudingový pohár so šľahačkou. „Tvoj obľúbený čokoládový puding,“ pateticky predniesla dôležitú informáciu.
„Ďakujem. Len si to predstav… mať toľko peňazí,“ uvažoval nahlas Peter, ešte stále vykonávajúci onú nepríjemnú činnosť. Mozog však už poslal snívať veľký finančný sen.
„To musí byť problém kúpiť mu niečo, čo by ho potešilo,“ pripojila úvahu Júlia.
„Môžeš mu dať iba niečo, čo sa nedá kúpiť.“
„Prečo sa vlastne bavíme o tom, že čo mu kúpiť? Aj keby Booth poslal každému na Slovensku malý darček, zostalo by mu viac peňazí, ako môže jeden človek potrebovať!“ zahorela Júlia spravodlivým hnevom.
„Počul som, že dvadsať percent príjmov dáva na charitu. Je zaujímavé, že ho kritizujú ľudia, ktorí sa dobrovoľne nevzdali ani jedinej koruny. A to len preto, že mu veľa zostane, na ich vkus priveľa.“ Na chvíľu sa odmlčal. Myseľ až teraz dobehla tam, kde slová boli už pred chvíľou. „Ale nemyslel som teba, ty ešte nemáš vlastný príjem, takže na teba sa to nevzťahuje,“ dodal Peter, aby vymedzil mantinely, medzi ktorými sa ona nepohybuje. Aj tak si uvedomil, že Júlia to bude na seba vzťahovať. No čo už…
Júlia sa skutočne zatvárila, akoby ju to urazilo. Vadilo jej, že je finančne závislá na rodičoch a trochu na Petrovi. Študovala posledný semester na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Už sa nemohla dočkať prvého príjmu a s ním súvisiacej nezávislosti.
„Ktovie, kto bude po ňom dediť,“ hútal Peter.
„My to nebudeme a to je podstatné,“ ukončila tému Júlia.
„Ani by som nechcel… dediť po niekom — to mi je zásluha.“
„Tam, kde je on, my nikdy nebudeme,“ ešte sa k téme vrátila Júlia, aby ju druhýkrát ukončila.
„Prečo tak hovoríš? Človek nie je obmedzovaný žiadnymi hranicami, iba tými, ktoré si vytvorí. Si na začiatku cesty, nehovor, že to alebo ono nemôžeš dosiahnuť. Tým nehovorím, že byť milionárom je nejaký cieľ. Možno to nebol ani Boothov cieľ, čo ak sa ním stal nechtiac?“
„Áno, pán profesor,“ pritakala Júlia, nezakrývajúc iróniu.
Peter si spomenul, ako Júlia neznáša poučovanie, zvlášť od neho. Bol medzi nimi dvanásťročný rozdiel. Dával si pozor, aby sa necítila ako Eliza Doolittleová v Pygmalionovi. Už dokončil vešanie okenných pavučín. Chvíľu stál na mieste s rukami siahajúcimi až po kolená a čakal, kedy si to Júlia všimne, aby pochopila, že to skutočne nebolo nič príjemné. Keď naňho konečne pozrela, mohol sa narovnať a ísť k stolu po sladkú odmenu — puding. Skôr ako si sadol, zaklopal na valcovitú pozlátenú klietku Henriho de Toulouse–Lautreca — sivého krívajúceho papagája žaka. Júlia si ho vybrala kvôli bizarne zdeformovanej pravej nožičke. (Aj maliar Lautrec bol krívajúcim mrzákom.) Papagáj bola vlastne samica — ako sa Júlia dozvedela po polroku od nadobudnutia —, no meno mu (jej) nechala, lebo Lautrec bol jej obľúbeným maliarom. Keď nemám na obraz od Lautreca, chcem mať aspoň papagája Lautreca, povedala vtedy. A papagáj je mužského rodu, pridala ďalší ťažko spochybniteľný argument. Bolo to na začiatku vzťahu, škriepiť sa kvôli menu papagája bolo to posledné, na čo mal Peter vtedy chuť.
Júlia si sadla na sedačku, rukami pritiahla kolená až k brade, zvesila uši, zvesila oči. Peter už poznal ten výraz smutného bernardína. Chce sa opäť rozprávať o našej budúcnosti, vzdychol si.
„Dnes mi mama povedala, že by si sa už mal vyjadriť, či si ma vezmeš. Aby som vraj zbytočne nemárnila čas,“ začala tému dievčina.
Peter cítil, ako sa mu do hlavy valí horúca krv a cez uši chce vytrysknúť von. Miloval Júliu, no tá vždy, keď sa chcela rozprávať o vážnych veciach, začala tak, že Peter, aj keď bol renomovaný a skúsený psychiater, márne hľadal vhodné slová.
„Júlia, vieš, že ťa veľmi milujem,“ začal vetou, ktorou takéto rozhovory začne deväťdesiat percent mužov. „Ale všetko chce svoj čas,“ pokračoval ďalšou abstraktnou šablónou. „Myslím, že na to ani jeden z nás ešte nie je pripravený,“ ukončil trojvetie, ktoré nič neriešilo a evidentne ani nechcelo riešiť.
„Aha. To je akože tvoj nález?“ Zo smutného bernardína bola razom útočiaca doga.
„Ako to myslíš?“
„Tak tomu hovoria psychiatri, keď vyšetria pacienta. Nie? Máte nález!“ Postavila sa a rozhodila rukami ako cirkusový akrobat po sérii vydarených sált.
„Ale ty nie si môj pacient,“ pokojným hlasom sa Peter snažil zmierniť napätie.
„Tak odkiaľ vieš, že na to nie som pripravená?!“ Júlia dala ruky vbok a čakala na odpoveď.
„Zlatko, nemôžeme sa o tom porozprávať inokedy? Vieš, že mám hlavu plne zapratanú tým chalanom.“ Peter sa snažil rozprávať pomaly, pokorne, ba až previnilo.
„Inokedy? To bude kedy? Keď vyriešiš problémy toho chlapca, začneš riešiť problémy nejakého dievčaťa, ktoré sa pocikáva, potom mládenca, ktorý sa nevie zmestiť do kože. A tak stále dookola. Ale vyriešiť si svoje problémy, na to nebudeš mať čas nikdy!“ Júlia začala cupitať po izbe ako strážny pes na reťazi, stále po tej istej cestičke.
„Aké problémy?“
„Takže ty nemáš problémy?“
„Mám, ale tie sa ťa netýkajú.“
„Jeden tvoj problém sa týka aj mňa.“
„Aký?“ opýtal sa on.
„Taký, že sa s tebou rozchádzam!“
„Prosím???“ opýtal sa Peter.
„Dobre si počul. Raz–chá–dzam sa s te–bou!“ hláskujúc kričala Júlia. Každú slabiku povedala dôrazne, s dostatočnými prestávkami medzi nimi, každú v inej tónine. Vešala ich do priestoru, akoby vešala salónky na vianočný stromček.
„To nemyslíš vážne!“ zvolal Peter.
„Ale myslím!“ kričala Júlia.
Postavil sa pred ňu. Snažil sa ju chytiť za ruky. Vyšmykla sa a odišla k oknu. Hlavu oprela o sklo, ruky spustila voľným pádom.
„Julka! Miláčik! Prosím ťa!“
Otočila sa, ale nepozrela naňho.
„Len pre poriadok sa ťa opýtam, či mi nechceš niečo povedať, prípadne sa ma niečo opýtať?“ pomalým a tichým hlasom riekla Júlia.
Niečo sa opýtať? zopakoval po nej v duchu. Čo tým myslí? To odo mňa očakáva… ponuku na sobáš? Teraz?
„Neviem síce, čo by som ti mal povedať, čo odo mňa očakávaš, ale ak je to to, čo si myslím, musím ti povedať, že momentálne to nie je na programe dňa,“ dostal Peter zo seba takmer jedným dychom.
„Takže na programe dňa… Vieš čo? Nechaj si tie chytrácke intelektuálne výrazy a zbav tento byt svojej prítomnosti!“ zvolala intelektuálne nezaostávajúco Júlia.
„Julka!“ „Choď! Nerob to ťažším, ako to je. Už nevládzem, skutočne nevládzem.“ Júlii už stekali po tvári veliké slzy.
Úspešný, uznávaný psychiater opäť nevedel verbálne reagovať. Prečo si ľudia myslia, že psychiater by mal na všetko nájsť správne slová? Sadol si a hlavu spustil do dlaní s pocitom tupej zlosti zbičovaného psa. Potreba zriedenia príliš koncentrovaného adrenalínu mu preletela hlavou ako neprekonateľná túžba fajčiara po nikotíne. Myšlienka na odchod sa javila byť lepším wrestlerom ako dogma, že problémy sú na to, aby sa riešili.
Júlia vybehla z izby ako alkoholik–novic s ešte nevytrénovaným žalúdkom a preplachtiac chodbou, takmer vyrazila dvere kúpeľne.
Je po hádke, prehral som v nej, sucho skonštatoval. Ešte sa nenarodil muž, ktorý by dokázal poraziť súpera prefíkaného ako líška, silného ako vodný živel a zákerného ako Billy Kid — ženské slzy.
Peter sedel ešte hodnú chvíľu. Len sedel, rozmýšľať nevládal. Poznal Júliu, vedel, že vyjde, až keď odíde.
Napokon, nerozchádzali sa prvýkrát, Peter už túto „drámu“ zažíval tretí raz. Aj preto bol, zbierajúc svoje veci po izbe: sako, kľúče, peňaženku, relatívne pokojný. Dojedol puding, pozrel na dvere kúpeľne, očami prebehol izbu — aj Toulouse–Lautrec v klietke sa mu otočil chrbtom — a chytil kľučku vchodových dverí. Pred ich pribuchnutím naplnil pľúca sviežou vôňou ovocného bytu. Na pamiatku?

Vedel, že nepôjde domov. Byt bol plný Júlie, jej vône, prítomnosti. Áno, aj šiat.
Pôjdem do liečebne, rozhodol sa.
Keďže bol vedúcim lekárom spomínaného ústavu, mal tam obývateľnú pracovňu a rozhodne to nebude prvý raz, keď v nej prespí. Nerozišiel sa prvýkrát, nerozišiel sa s prvou ženou…
Zavolal si taxík.
Niežeby som si nechcel Julku vziať, ale ak to má fungovať, nesmie to byť pod nátlakom, rozoberal pre seba v intimite vlastných myšlienok Peter. Musíme to chcieť obaja. A určite nie preto, že to povedala Júliina mama. Mám Julku rád, ale mám rád aj svoju slobodu, a predovšetkým svoju prácu. Ženiť sa? Teraz? Nemožné! Možno si to len nahováram, ale moja duševná uspokojenosť momentálne väčšmi závisí od pocitu slobody a nezávislosti, než od potreby niekoho či niečo (lásku?) vlastniť. Je vôbec možné vlastniť lásku?
Júlia mu už niekoľkokrát predostrela svoju predstavu pojmu vziať sa: biele šaty, čierny frak, obrad vo veľkom chráme, najmenej dvesto hostí, veľkolepá hostina… Načo to všetko? Peter uznával a akceptoval heslo doby — ak sa majú radi, môžu byť spolu aj bez papiera, bez sobáša, bez povolenia úradov či cirkvi. Ak láska medzi nimi vyprchá, ten papier ich sotva udrží spolu.
Júlia bola na takú mladú a atraktívnu ženu nečakane nábožná. Na Petrovo naliehanie po troch mesiacoch od prvej schôdzky začali pohlavne žiť, no Peter si uvedomoval, že je to pre Julku a jej vieru veľmi ťažké rozhodnutie. Vedel o tom, že sa často chodieva spovedať a keby neverila pocitu, že je jej životnou láskou, ktorú si napokon vezme, nespala by s ním.
Bolo však zrejmé, že mama má výrazné poradné slovo. Možno za ňu hovoril strach, aby Júlia nedopadla ako ona. V mladosti trochu experimentovala a úchvatným výsledkom tejto činnosti bola Julka, ktorú porodila ako devätnásťročné slobodné dievča. Po istom čase sa s Julkiným otcom zosobášili, no mohlo to dopadnúť aj inak. Júliina mama ten strach nepriznala a skrývala ho za kresťanskú mravnosť. Jej viera oscilovala medzi rodovou zotrvačnosťou, pocitmi spolupatričnosti a snahou začleniť sa do nejakého stáda. Nadovšetko milovala cirkevný folklór — prekrásne rúcha, vyzdobené chrámy, oduševnené pohľady a sladkasté kázania. Peter si s úsmevom spomínal na jedno Vierino (tak sa volá Júliina mama) zápalisté rozprávanie o novom mladom kňazovi, na ktorého omši bola. Dlho rozprávala o iskre v jeho očiach, živosti a presvedčivosti prejavu. Zrejme chcela v Petrovi prebudiť nadšenie pre náboženské otázky. Keď sa jej opýtal, o čom to ten mladý „Savonarola“ tak zápalisto kázal, dlho musela premýšľať o obsahu. A ktovie, či to, čo nakoniec pozliepala, nebol len narýchlo vymyslený náhradný obsah. Peter sa od štrnástich rokov nezúčastňoval náboženského života, no stále veril v nejaký vyšší princíp, ktorý všetko riadi. Nemal rád veriacich, pre ktorých je viera kostol, omše, kňazi, mechanické odriekanie modlitieb, no Boh sa v tom všetkom akosi stráca.
Taxík dorazil k sanatóriu a tento fakt prerušil tok Petrových myšlienok a ich filtrovanie v hlave.
„Dobre, že ste prišli, pán doktor,“ ospalo riekol nočný strážnik, ktorý prišiel otvoriť dvere. Bol rád, že lekár prišiel teraz, k ránu si zvykol zdriemnuť.
„Čo sa deje, Artur?“
„Chlapec, ktorého som včera našiel pred bránou, hrozne vrieskal. Doktor Heller mu musel dať náhubok.“
„Ale, Artur, viete, že sa to nevolá náhubok. Kde je doktor Heller?“
„Je pri tom chlapcovi.“
„Inak je všetko v poriadku?“
„V poriadku. A u vás?“ Drgol do Petra lakťom a urobil sériu gest a úškrnov, z ktorých si mal Peter prečítať: Čo mi budete hovoriť, ja viem o živote svoje.
„Zdravím ťa, Juro! Tak čo sa deje?“ To už Peter Máb vchádzal do izby č. 24, ktorá susedila s miestnosťou pre službukonajúce sestry. Bola určená na pozorovanie pacientov, ktorým ešte nebola stanovená diagnóza.
Kto vymyslel, že zelená upokojuje? povzdychol si Peter.
Izba bola utopená v zeleno–zelenej kombinácii, na túto večernú hodinu neobvykle vysvietená.
Juraj Heller, sediaci na stoličke pri chlapcovom lôžku, otočil hlavu smerom, z ktorého prichádzala kolegova otázka. Švenkol naňho bystrými očami. Účes z polodlhých gaštanových vlasov už nemal obvyklú starostlivo udržiavanú fazónu.
„Nemôžeš spať alebo si dostal kopačky?“ zakontroval kolega Heller. Ohryzok v hrdle mu skákal ako živý potkan v usmrtenom pytónovi.
Peter nezhodnotil, ktorá možnosť bola zásahom do čierneho.
Juro bol kolega, s ktorým si v liečebni najlepšie rozumel. Bolo to logické, veď od čias spoločného štúdia na univerzite bol jeho najlepším priateľom. Obaja nenútene vyhľadávali spoločnosť toho druhého, dobre sa v nej cítili a nemali dôvod niečo na tom meniť. Peter už niekoľkokrát uvažoval, či by sa manželstvom s Júliou nenarušil vzťah, ktorý obom vyhovoval a obohacoval ich. Mali si čo povedať. A nielen ako kolegovia z práce. Émile Zola hovorieval: Priateľstvo mužov je viac ako láska žien. Súhlasil Peter s týmto tvrdením? Otvorene určite nie, ale keďže spoznal Juraja, pripúšťal, že niečo na tom bude.
Juro naznačil, aby sa nerozprávali pred chlapcom. Vyšli teda na chodbu.
„Artur hovoril, že chlapec vrieskal. Čo sa deje?“ zopakoval Peter otázku. „Obšťastni ma svojím odborným názorom,“ dovolil si poznámku, potvrdzujúcu ich blízky vzťah.
„Neviem, ale myslím si, že…“ Peter sa usmial. Juraj takmer vždy začínal svoje odborné hodnotenie touto slovnou barličkou. Nesklamal ani tentoraz. „…pred transportom k nám dlho spal. Stavy ako pri somnolencii striedajú plné vedomie. Pri plnom vedomí je veľmi prestrašený. Sedatíva nezaberajú, no nechcem to s dávkami preháňať.“
„Prečo ho priviezli k nám? Myslíš, že by mohol trpieť nejakým duševným ochorením?“
„Zatiaľ nemôžeme vylúčiť tri diagnózy: detská mozgová obrna, katatónna forma schizofrénie a autizmus. Proti autizmu hovorí fakt, že chlapec je bez problémov schopný nadviazať a udržať zrakový kontakt. To, že je to katatónia, tiež môžem spochybniť — svalstvo nemá stuhnuté, môžeš ním voľne pohybovať. Výraz a pohyby tváre to tiež vylučujú. Ani obrna to zrejme nebude… Aj keď sú chlapcove končatiny nepohyblivé, nemôžeme hovoriť o spastickej kvadruplégii, keďže nie sú stiahnuté, sú normálne vyvinuté.“
„Mohli by ste mi to povedať po slovensky?“ zapojil sa do rozhovoru strážnik Artur.
Obaja psychiatri prudko otočili hlavy. Akosi už nerátali s prítomnosťou dobráckeho plešivého, takmer šesťdesiatročného strážnika, ktorý stál asi desať metrov od nich, opierajúc sa o jeden zo stĺpikov, ktoré podopierali strop priestrannej chodby.
„Viete, keďže som ho našiel ja, vzal som ho pod ochranné krídla. Zaujíma ma, kedy so mnou začne chodiť na ryby. Hahaha.“ Artur ponúkol svoj širokánsky srdečný smiech, ktorý znel ako zvuk motora s deravým výfukom — daň, ktorú musel a ešte len bude musieť zaplatiť za desaťročia tuhého fajčenia.
„Somnolencia je stav spavosti. Schizofrénia je ťažké duševné ochorenie a katatónna forma znamená, že sa nehýbe, akoby skamenel. Ešte vám prezradím, čo je spastická kvadruplégia. To je trvalé stuhnutie, až stiahnutie všetkých štyroch končatín. Ostatné vám nevysvetlím, lebo rodičov moje štúdium stálo veľmi veľa finančných prostriedkov a mňa nemálo nervov. A vy by ste chceli rýchlokurz zadarmo.“ Peter sa s dobromyseľným smiechom vybral k Arturovi. Chytil ho okolo pliec. „Verte mi, že nielen vo vás našiel ochrancu. Policajti už zistili, kto to je?“
„Zatiaľ nie. Povedali, že chlapca s jeho popisom nikto nehľadá. Teda čo sa týka čerstvých zmiznutí. Čo sa týka starších prípadov, ešte to preverujú.“
„Odtlačky prstov a tie ostatné biometrické veci: chrup, očná sietnica by im nepomohli?“ To už otázku položil Jurajovi.
„S čím by to porovnali, mudrlant? Myslíš, že chlapec už spáchal trestný čin?“
„Jaj… to som nedomyslel… prepáč,“ povedal zahanbene Peter a nahodil úškrnok ako klaun nacvičujúci v zrkadle grimasy.
Vrátili sa späť do izby. Peter podišiel bližšie k chlapcovi. Chytil pravú ruku do dlaní a pozrel mu do očí. Pozeral do veľkých prestrašených očí, akoby si v nich chcel prečítať celý jeho životný príbeh. No iba strach bol zatiaľ čitateľný.
Tvári sa z estetického hľadiska nedalo nič vyčítať, bola dokonale súmerná, ničoho nebolo viac ani menej. Kučeravé plavé vlasy z neho robili barokového anjelika.
„Chlapče, neviem, čo si prežil, čoho alebo koho sa bojíš, ale za seba aj za Juraja ti sľubujem, že to zistíme a pomôžeme ti. A nevzdáme to, pokiaľ sa nebudeš usmievať ako ostatné deti.“
Zdalo sa mu, že chlapec rozumie. Ale viac si to zdanie želal, než by sa mu to skutočne zdalo. Ktovie, čo všetko prežil, jedna či dve upokojujúce vety od človeka, ktorého nepozná, iste nemohli stačiť.
„Nerušene si pospi. Neboj sa, budem tu celú noc. Vždy, keď sa zobudíš, bude svietiť svetlo a budem pri tvojej posteli,“ Juraj tiež upokojoval chlapca. „Choď si ľahnúť, Peter, potrebuješ to. Ja mám nočnú, nie ty.“
„Idem.“ Peter sa vybral k dverám. „Ďuri, môžeš na chvíľku?“
Peter odviedol kolegu bokom a otočili sa chrbtom k chlapcovi. Šeptom mu povedal: „Hneď zajtra mu urobíme interné a neurologické vyšetrenie, EKG, EEG, krv a moč. Veď ti to nemusím hovoriť.“
„To mi teda fakt nemusíš,“ pohodil hlavou ako spupný žrebec. No urobil to z čisto estetického hľadiska. Juraj rád cítil svoje vlasy na tom správnom mieste, na ktorom ich cítiť chcel.
„Policajti tu nechali svojich ľudí?“ opýtal sa ešte tichšie Peter.
„Nie. Myslíš, že mu niečo hrozí?“
„Vylúčiť sa to nedá. Zajtra sa o tom porozprávame. Drž sa, Juro. Dobrú noc.“ Peter odchádzal k dverám. Zastal a otočil sa: „Dobrú noc, chlapče!“ Bol rád, že nezabudol na mladíka, ktorý ho stále sledoval. „Vyvetrajte si tu!“
Ak ti niekto dokáže pomôcť, tak sme to my dvaja, či vlastne traja. Nesmieme zabudnúť na Artura, uvažoval s úsmevom.
Pred odchodom sa mu pred očami mihla akási pestrofarebná postava — až teraz zaregistroval Jurajovu kanárikovú odevnú kreáciu. Veľmi si potrpel na oblečenie, aj keď kombinácie, ktoré dokázal vytvoriť — určite po hodinách obzerania sa v zrkadle —, vyrážali dych tým, ako sa jednotlivé časti medzi sebou bili. Vždy to zaklincoval nejakým doplnkom, ktoré nazýval aplikácia. Boli to rôzne brošne, šatky, čelenky a podobné nemužské nezmysly. Juraj bol známy svojou zoženštenosťou, ktorou na seba pútal pozornosť.
Pohľad do zrkadla nie vždy poteší, telepaticky posielal Peter správu chlapíkovi v zrkadle.
Čoraz vyššie čelo bolo jednoznačnou predzvesťou budúcej plešiny. Tmavohnedé, takmer čierne oči posadené blízko seba beznádejne zostarli. Orlí nos bol stále smutnejší. Špicatá spodná sánka zjemnená briadkou, ktorá bola spojená tenučkými čiarkami s úzkymi fúzikmi, sa opäť o milimeter predsunula. Okolo očí sa začínala vytvárať kresba z pospájaných zárodkov vrások. Kde–tu už medzi Petrovými hnedými pokojnými vlasmi bolo vidno vykukovať niekoľkých sivých osamotencov. Z nadušného priestoru sa stavali na zadné neodvratne bielosivé žrebce. Aj keď sa snažil žiť zdravo, neprejedal sa a občas si zašportoval, bol už celkom slušným pretekárom. To nie je od slova pretekať (na pretekoch), ale preteká — mu brucho cez opasok.
Očakával štyridsiatku. Keď bol malý chlapec, utešoval sa tým, že pokiaľ dosiahne tento vek, má ešte veľmi veľa času. Aj teraz sa utešoval, a to tým, že technicky je tak v polovici svojho života. No to si pred nejakými desiatimi rokmi možno hovoril aj Michael Booth…
Rútil sa životom ako auto so zatiahnutou ručnou brzdou. Vedel, že niečo nie je v poriadku, no nevedel zistiť, čo to je. Dokonca videl v spätnom zrkadle biely dym, no nebol schopný identifikovať, čo znamená. Uvedomoval si, že jeho sen o konečnom víťazstve zdravého rozumu vo svete je podmanivo neuskutočniteľný, no aj tak — možno práve preto — tejto utópii detsky naivne prepadol a chcel za ňu bojovať v prvej línii. Aj na úkor súkromného života? Bol ochotný podstúpiť aj túto obetu? Tieto otázky si bude musieť v nasledujúcich dňoch zodpovedať.
Peter vytiahol z úložného priestoru váľandy perinu a vankúš. Zistenie, že nie sú oblečené, zapôsobilo v jeho zaspávajúcom tele ako adrenalínová injekcia, ale nechal to tak, nemal síl ďalej sa tým zaoberať.
Ľahol si na váľandu bez plachty, hlavu položil na vankúš bez obliečky, prikryl sa paplónom tiež bezobliečkovým.
Jednu noc to vydržím. Som strašne unavený, ľutoval sa v duchu.

Nad spiaceho Petra Mába sa nakláňala ženská silueta. Bola to Marika, jeho sestra.
„Cukríček, musím už ísť. Už na mňa čaká,“ šeptom zaspievala Marika a šťastne sa pritom usmievala.
Peter otvoril oko a pozrel na ňu.
Prečo ma zase budí? Bláznivá Marika–kalika, pomyslel si.
„Choď si,“ povedal s výdychom. Otočil sa a spal ďalej.
„Tak ja idem.“
Túto vetu už takmer nepočul. Na druhý deň, keď sa ho policajti na to pýtali, nevedel si spomenúť, či to Marika skutočne povedala, alebo tá veta bola súčasťou iného sna.
V tú škaredú noc jeho devätnásťročná sestra vyskočila z okna — zlý sen, z ktorého sa ešte poriadne nezobudil. V tej chvíli jeho zemeguľa zamrela a spadla zo stromu ako zhnité jablko. Mal vtedy dvanásť rokov. Pocit, že vyskočila, pretože nič neurobil, sa za ním bude ťahať celým životom.
Už dvadsaťšesť rokov sa budil a zaspával s myšlienkou patriacou Marike, jeho veľkej sestre. Neupokojovala ho ani skutočnosť, že to nie on, ale pravdepodobne schizofrénia mohla za to, že Marika dobrovoľne vypadla z okna. Preto pravdepodobne, lebo dodýchala tri dni pred termínom, na ktorý bola objednaná na prvé vyšetrenie u psychiatra.
Koho z toho viniť? Ako môže laik odhadnúť, kedy je ten správny čas niekoho poslať na psychiatrické vyšetrenie? Kedy sa jeho správanie vymyká všeobecne ustáleným normám?
Keby otec, vážený profesor matematiky Gustáv Máb pripustil trochu skôr, že jeho dieťa, krv z jeho krvi, ako zvykol hovoriť, má psychické problémy, nemuselo sa to možno skončiť tak tragicky. Ale viniť ho z toho?
Marika sa často rozprávala sama so sebou. Neskôr sa rozprávala s ľuďmi či duchmi, ktorých videla iba ona. Žila vo svete, ktorý si vytvárala a nikoho doň nevpúšťala.
Má Peter viniť seba? Mal dvanásť rokov. Bol to jeho čas — čas dospievania, čas dozrievania. Chlapec pučal v muža a problémy pubertálneho ega sú nad všetkými problémami sveta.
Rodina si myslí, že na štúdium psychiatrie išiel kvôli výčitkám svedomia. Asi je to sčasti pravda. Povedal si, že zistí, kde je hranica medzi normálnym a nenormálnym. Poviete o niekom, že je nenormálny, no on je len iný. Kto sa môže vyhlásiť za prototyp normálneho človeka?
Pozoruje pacientov aj ľudí prichádzajúcich s nimi do kontaktu. Všíma si ich reakcie, správanie. Každý pacient žije v bubline, ktorá je úplne iná ako čierny tunel druhého pacienta. Koľko je pacientov, toľko je svetov, planét, spoločenstiev či iných dimenzií.
Ranné rozjímanie o Marike a psychiatrii prerušilo klopanie na dvere. Peter nezvykol vstávať z postele hneď, keď sa zobudil. Vždy ešte chvíľu ležal a čakal na dôvod, pre ktorý sa oplatí prežiť deň.
„Pán doktor, prepáčte, že vás vyrušujem, ale chcel by sa s vami rozprávať poručík Kozlovský. Povedal, že nemá veľa času a poprosil ma, aby som vás zobudila.“
„Nezobudili ste ma, sestrička.“ Hlas mu bol povedomý, ale nevedel k nemu priradiť vizuálnu informáciu, o ktorú sestru ide. Pozrel na hodiny, ležiace na stole — bolo niečo po šiestej. „O chvíľu prídem.“

Peter vošiel do vestibulu. Uvidel nervózne telefonujúceho nižšieho obézneho chlapíka s nijakým krkom, obutého v prapodivných kozačkách. Celý bol guľatý. Na veľkej guli spočívala menšia. Tá bola viac prepracovaná, no kompromitoval ju golier z kože a sadla, ktorý začínal pri jednom uchu, pod bradou ho vytláčala košeľa a končil pri druhom uchu. Spod väčšej, brušnej gule vyrastali dva menšie valce, ktoré určite slúžili na aký–taký pohyb tomuto sadlovému snehuliakovi. Zoči–voči tejto ikone oblosti sa musel každý (aspoň v duchu) pousmiať.
„Vy ste určite doktor Máb. Veľmi rád vás spoznávam. Som poručík Kozlovský!“ kričal muž smerujúci relatívne rezkým krokom k Petrovi. Išiel naširoko, akoby mal medzi nohami koňa.
„Dobré ráno. O čo ide, poručík?“
Muži sa stretli v strede chodby a poručík srdečne zatriasol Petrovou pravicou.
„Nič dôležité. Skôr než odídem na oddelenie, chcel som sa stretnúť aj s vami. Zrejme sa budeme stretávať častejšie. Prípad toho chlapca je veľmi zaujímavý. Osobne som sa s niečím takým ešte nestretol. Ale nevadí, vyriešime aj to. Máte dačo nové v súvislosti s jeho zdravotným stavom?“ opýtal sa policajt, vyťahujúc poznámkový blok a pero. Dôležito doň niečo načmáral. „Áno, som ľavák. Jednu vec si zapamätajte, doktor. Svet je robený pre pravákov, aj sa im prispôsobuje, ale dopredu ho posúvajú ľaváci.“
Peter nepochopil súvislosť a dôvody, prečo to policajt povedal.
Nevadí, nemusím všetkému rozumieť, povedal si.
„Čo sa týka zdravotného stavu: dnes urobíme nejaké vyšetrenia, aby sme mali základnú predstavu o stave jeho telesnej schránky. Pozrie sa naňho neurológ, internista a iní špecialisti v rámci časových možností. Nechceme chlapca veľmi vyčerpať, pretože podľa všetkého zažil niečo… niečo… ani tomu neviem nájsť príhodné adjektívum.“
„A čo psychika, už ste niečo zistili?“ opýtal sa dychtivo poručík Kozlovský. Rozprával šťavnato, akoby jedol surovú kapustu, uchvátený — ako ročné batoľa — vydávaním zvukov z jaskynných útrob svojho tela.
„Dovoľte mi otázku. Už ste zistili, kto to je?“ Peter si vychutnával mrznúci úsmev a vyhasínanie plamienkov v očiach policajta v civile.
„Ešte nie. To nie je také ľahké,“ pretlačil pomedzi zuby. Začal si nervózne prehľadávať vrecká, akoby hľadal mobil. Keď ho našiel a zistil, že nezvoní, nespokojne ho dal naspäť.
„Viete, na mnohé otázky by sme našli odpovede, keby sa vám podarilo vypátrať jeho rodinu. Keby sme vedeli aspoň to, kde bol doteraz. Je pravdepodobné, že dlhé obdobie ležal na lôžku. Skúste hľadať v nemocniciach — či niekde neprepustili chlapca v takomto stave, alebo ho odniekiaľ neuniesli.“
„No vidíte! Máme sa čoho chytiť.“ Z poručíkových očí opäť šľahali plamene nadšenia.
Aj keď bol od Petra nižší o približne dvadsať centimetrov, sebavedomá grimasa, ktorej sa počas rozhovoru nevedel, nemusel, nechcel zbaviť, vysielala jasné signály: Som ten, kto tu má navrch. Peter uvažoval, či sa tiež má usilovať o vytvorenie nejakého dojmu — napríklad dojmu vedúceho lekára psychiatrickej liečebne. No napokon usúdil, že vytváranie akýchkoľvek dojmov je zbytočná strata času a energie.
„Možno by vám pomohlo, keby ste zistili, kto ho tu doviezol. Nemôžete vystopovať číslo mobilu alebo autotelefónu, z ktorého k nám v noci volali?“ Peter sa radšej snažil pomôcť pri pátraní.
„Myslíte človeka, ktorý videl chlapca pri bráne? Bohužiaľ, to sa nedá. Váš telefón nebol napichnutý.“
„A už je?“ zaujímal sa Peter s neurčitým podozrením, že to myslí vážne. Poručíka otázka evidentne prekvapila. Zdvihol obočie a pozeral na Petra s otvorenými ústami. Neskôr zapózoval aj so svojím hľuzovitým profilom. Tvár mu totiž hyzdili tri či štyri väčšie hrčky — možno nejaké bradavice, alebo podkožný tuk.
„Myslíte, že je to potrebné?“
Cez chodbu prechádzala flotila pacientov idúcich na raňajky. Ten výraz (flotila) vymyslel Juraj. Raz povedal, že keď sú sami, sú to malé nesmelé, síce bojové, ale takmer neškodné loďky. No keď ich je viac, menia sa na flotilu a tak sa aj správajú. Guľatý policajt v civile flotilu veľmi zaujal. Pacienti sa pri ňom pristavili a so smiechom si ho obzerali, podávali mu ruky, šklbali ho z každej strany. Poručíkovi to bolo nepríjemné, ale Peter nezakročil, pozoroval reakcie na obidvoch stranách. Bola to predsa ďalšia konfrontácia „normálneho“ a „nenormálneho“ sveta, vrchol Petrovho odborného záujmu. Keď však videl, že flotila objavila poručíkovu pištoľ, zakročil.
„Poručík Kozlovský, poďte do mojej kancelárie! Dáte si kávu?“ Peter sa konečne zľutoval nad zajatcom, ktorý naňho pozrel s veľkou úľavou.
„Nie, ďakujem. Nestihol by som ju vypiť. Ale do kancelárie idem.“
Poručík cupital za Petrom, ťažko pritom odfukoval. Vošiel dnu a hneď si sadol na stoličku, nepočkal, kým mu to Peter ponúkne. S veľkou námahou preniesol svoje zásoby tuku na horšie časy, tak si zaslúži trocha oddychu bez zbytočného dovoľovania… Poručík chvíľu s napätým výrazom šmátral pravou rukou pod bruchom. Uvoľnený výdych vzápätí prezradil dôvod týchto chúlostivých pohybov: poručík si na nohaviciach odopol gombík a uvoľnil zips. Rozhliadol sa po miestnosti, ladenej do modro–zelenkava, ako Peter zvykol vysvetľovať návštevám. Rozčertil sa, keď mu pochválili pekne namiešanú tyrkysovú. Tyrkysová?! Tyrkysová vyzerá úplne inak! Takmer všetky ostatné komponenty, hlavne nábytok, okná a vstupné dvere, boli biele. Peter síce každému, kto to okomentoval, vysvetľoval, že sú dymovobiele, no nikto ešte nezbadal odlišnosť od bežnej titánovej bielej. Kancelárii nechýbalo to najdôležitejšie — svetlo a nevtieravá útulnosť. Chrbtami k sebe otočenými skriňami a vitrínami bola rozdelená na obytnú a pracovnú časť. Z časti stropu nad pracovnou polovicou zlaňovala sombreru podobná lampa, ktorú Peter zažal, aj keď neprispela takmer žiadnymi luxami k dostatočne osvetlenému interiéru.
„Asi ste trochu vykoľajení zo záujmu našich pacientov. Je to logické, drvivá väčšina nevie, ako sa má zachovať, keď stretne ľudí s neštandardným správaním.“
„Máte pravdu. Fakt som nevedel, ako sa mám zachovať. Kde sme to skončili?“
„Hovorili sme o potrebnosti odpočúvania nášho telefónu.“ Peter našiel stratený koniec nite rozhovoru a sadol si k pracovnému stolu.
„Ach, áno. Myslíte si, že chlapcovi niečo hrozí?“
„Včera večer mi napadla myšlienka, že chlapec mohol byť unesený. Jeden z kumpánov si to však rozmyslel a priviezol chlapca k nám, aby bol v bezpečí.“ Na poručíkovej tvári sa zjavil nepatrný úsmev, ale Peter si ho všimol. „Možno poviete, že som videl veľa akčných filmov, no mohla by to byť jedna z možností. Čo myslíte? Určite máte viac skúseností.“ Peter sa snažil brnknúť na citlivú strunu človeka vedomého si vlastnej dôležitosti. Využíval poznatky získané z rozhovoru. Je predsa psychiater, podľa mimiky, gest, spôsobu reči už mal približný náčrt duševného obrazu poručíka Kozlovského.
„Je to, samozrejme, možné. Možno ho uniesli, lebo je z bohatej rodiny, možno bol svedkom vraždy… Liečebni môže hroziť veľké nebezpečenstvo. Keď oklamaní kumpáni zistia, kde sa chlapec nachádza, budú sa ho chcieť zmocniť použitím všetkých prostriedkov,“ rozvíjal možný scenár akčnej drámy policajný vyšetrovateľ.
„Takže by ste tu mohli nechať niekoľkých svojich chlapov?“ vrátil sa do reality Peter.
„O tom nerozhodujem iba ja. Ale mám dostatočný vplyv na to, aby som presvedčil nadriadeného o potrebnosti neustáleho stráženia vašej liečebne. Vybavím tiež odpočúvanie telefónov. Môžete sa na mňa spoľahnúť,“ uisťoval ho poručík, nepochybujúci o svojom vplyve.
Aj napriek miernej disproporcii medzi jeho slovami a vzhľadom, Peter mu uveril. Keď nič iné, aspoň to sebavedomie bolo presvedčivé.
„Som rád. Vedel som, že sa na vás môžem spoľahnúť.“
Poručík Kozlovský po tejto vete vstal ako vystrelený šíp — pozoruhodný výkon šliach a svalov! —, významne pozrel na hodiny a povedal: „Skutočne musím ísť, povinnosti čakajú.“
„Samozrejme, chápem,“ povedal Peter. Už sa tiež postavil a podal ruku na pozdrav. „Rád som vás spoznal.“
„Potešenie bolo na mojej strane,“ vrátil zdvorilostnú frázu poručík Kozlovský. Mocne mu stisol ruku, nebojácne pozrel do očí. Potom vyšiel z miestnosti.
Celkom milý mladý muž, pomyslel si poručík, nasadajúc do svojho služobného auta. Chcel by som vidieť, ako sa bude tváriť, keď sa dozvie, že chlapca som do liečebne doviezol ja. Usmial sa popod neexistujúce fúzy a naštartoval.

2. KAPITOLA

2008-01-08T19:30:00.012+01:00

Hovädzí klobúk

Od pravého poludnia uplynuli tri hodiny. Do kancelárie Petra Mába vošla interná lekárka Klára Hobsová a za ňou neurológ Anton Gaduč — externisti, ktorí prichádzali do liečebne na základe dohody medzi detskou fakultnou nemocnicou, zdravotnou poisťovňou a liečebňou. Spolupráca trvala už takmer pätnásť rokov. Liečebňa by nedokázala uživiť lekárov–špecialistov, dochádzanie malých pacientov do Košíc by bolo problematické, preto si liečebňa špecialistov pozývala z fakultnej nemocnice. V liečebni zamestnávali iba všeobecného lekára a stomatológa. Ostatní boli psychiatri a psychológovia. Na druhej strane, detskej fakultnej nemocnici tiež vyhovovala externá spolupráca psychiatrov.
„Nech sa páči, poďte si sadnúť,“ ponúkol Peter kolegov a tiež si k nim sadol na sedačku. „Tak ako je na tom?“
„Ty si nejaký žeravý. Vlastne, všetci ste na toho chlapca vysadení. Ale nečudujem sa. Už len fakt, že neviete, kto je to, je dostatočný na to, aby bol hviezdou sanatória,“ ujal sa slova Anton Gaduč, štyridsaťdvaročný štramák, vysoký, opálený Petrov kamarát, s ktorým občas hrával basketbal. Oblečený v kvalitnom sivočiernom obleku, s pedantne uviazanou kravatou na snehobielej košeli, až priveľmi si vedomý toho, ako pôsobí na ženy. „Ó, pardon. Dámy majú prednosť.“ Tóno pozrel na internistku Kláru, štyridsaťdeväťročnú vznešenú dámu, vzbudzujúcu všeobecný rešpekt. Pozrel na ňu pohľadom, čo sa rozprestieral ako hmla nad dolinou.
„Posturálne svalstvo je pomerne slabo vyvinuté. Ale nemám ešte hotové všetky vyšetrenia. Svalovú dystrofiu vylučujem. Kardiovaskulárny, gastrointestinálny a respiračný systém je v poriadku. Je však veľké riziko defektov pri akejkoľvek záťaži. Triatlonista z neho určite nebude. No skôr si myslím, že jeho problémy sú psychického rázu a to je vaša parketa, páni. Nech sa páči, doktor Gaduč.“
„Ďakujem,“ venoval očarujúci úsmev dáme Anton Gaduč. „Keďže sa vôbec nehýbe, nemôžem posudzovať motorické schopnosti, reflexy má však úplne v poriadku. Neviem, prečo sa nehýbe. Nič by mu v tom nemalo brániť. EEG a testy neukazujú žiadne poškodenie mozgu. Tomu chlapcovi pracuje mozog tak ako tebe alebo mne. A zdá sa, že mu stále pracoval.“ Doktor Gaduč zdvihol obočie a zatváril sa veľmi profesorsky.
„Takže tvrdíš, že mozog normálne funguje. A fungoval aj pred týždňom, mesiacom alebo rokom, áno?“ utvrdzoval sa Peter v tom, čo práve počul.
„Vieš tak dobre ako ja, že ľudský mozog je zložený z približne sto miliárd nervových buniek. Jedným zo zistiteľných prejavov ich aktivity je zmena elektrických potenciálov, ktorá je viditeľná na elektroencefalograme. Netvrdím, že tomu chlapcovi pracuje každá zo sto miliárd buniek, ale EEG ukázal, že ich pracuje dostatočný počet na to, aby rozmýšľal a podľa možností aj konal ako normálny a zdravý jedinec.“
„A čo miecha?“ Peter nechal bez povšimnutia Antonovu prednášku. Pochopil, že chcel zrejme zapôsobiť na doktorku Hobsovú.
„Ešte sa nemôžem vyjadriť. Musíme urobiť CT–myelografiu.“
„No dobre. Prečo však nerozpráva? Nevyzerá ako mentálne zaostalý, na zvukové vnemy reaguje pozitívne,“ nadhodil Peter.
„Možno následkom nejakého prežitého šoku trpí dočasnou afémiou. Šok možno spôsobil aj stratu pohyblivosti. Neviem. Skutočne si myslím, že tu niečo zmôžete iba vy, doktor Máb,“ usúdila doktorka Hobsová.
Peter sa zamyslel. Ústa vykreslili tvar zavesenej podkovy. Na chvíľu sa zapozeral na dianie za oknom: naľavo opar, ktorý sa ešte nestihol rozpustiť v slnečnom žiarení, napravo pás pri zemi sa plaziacich kríkov, v strede trávnik zatiaľ neurčitej farby. Otvoril to okno, aby do miestnosti pustil lúče, vône, vzduch, farby.
„Kompletnú správu budete mať pozajtra, pán kolega. Ešte urobím doplnkové vyšetrenia. Ak dovolíte, musím už ísť. Mám ešte prácu v nemocnici.“ Doktorka Hobsová vstala a s ňou vstal aj doktor Gaduč.
„Idete aj vy, pán kolega?“ opýtala sa doktora Gaduča.
„Ešte chvíľu ostanem, pani kolegyňa. Nemusím už ísť do nemocnice, takže by sme išli rôznym smerom.“
„Tak dovidenia, páni.“ Doktorka vzala poznámky a vykročila smerom k dverám.
Doktor Gaduč ju predbehol, otvoril dvere a vyprevadil staromódnym úklonom. „Dovidenia v nemocnici, pani kolegyňa.“
„Dovidenia!“ pripojil pozdrav Peter.
Gaduč zavrel dvere a so zasneným pohľadom sa o ne oprel.
„Poď si ešte sadnúť, ty donchuan,“ vytrhol ho zo sna Peter. „Balíš ju?“ opýtal sa.
„Videl si to monumentálne pozadie a ešte veľkolepejšie popredie?“
„Vždy sa ti páčili rubensovky. Ale nie je pre teba pristará?“
„Blíži sa k päťdesiatke, ale ako úchvatne! — povedal by Norman Mailer. Možno je v zrelšom veku, no dráždi ma jej nedobytnosť.“
Gaduč si opäť sadol na sedačku. „Nechcem sa chváliť, ale mal som takmer polovicu sestričiek a lekárok z nemocnice a viem, že u druhej by som mal šancu, ale u nej nie. A to ma najviac znervózňuje.“
Peter sa schuti zasmial. Nikdy sa nezmeníš, António.
„Čo tvoja božská Júlia? Rozprávaj a preháňaj!“ povedal dychtivo Anton. Potešilo ho, že našiel ďalšiu vzrušujúcu tému na rozhovor.
„Chce sa vydávať,“ povedal smutne Peter.
„No a? Ožeň sa, Peter. Nič na tom nie je. Ja som sa ženil už trikrát a možno to nie je konečné číslo.“
Anton Gaduč ukázal svoj bezchybný chrup, ktorý v kombinácii s hnedastou pokožkou vyzeral veľkolepo. Peter ako zberateľ porcelánu vedel oceniť ich belosť. Nikdy však nemal odvahu opýtať sa, či sú pravé. Vedel, že také otázky sa Antóniovi nekladú.
„To nie je len tak… oženiť sa. Nie som si istý, či budem dobrým manželom.“
„Ja som mizerný manžel. No to mi nebránilo v tom, aby som sa ženil aj druhý, aj tretí raz. Ony to chceli, tak som im splnil ich túžby. Že to nedopadlo najlepšie? To nie je moja vina. Dobre vedeli, aký som, a do čoho teda idú.“
Anton Gaduč bol z týpkov, ktorých keď pošlete kúpiť mlieko pre plačúce dieťa, vrátia sa o tri hodiny s hydraulickým zdvihákom a nevinným prihlúplym ksichtom a budú vás presviedčať o výhodnosti kúpy. Mlieko však nedonesú. Pre manželstvo bol úplne nepoužiteľný.
„Mám sa s ňou oženiť a tým odsúdiť na samotu? Dobre vieš, že v práci trávim veľa času. Dokonca o nej rozmýšľam, aj keď som s Júliou.“
„Na ten pocit zodpovednosti raz škaredo doplatíš,“ predpovedal Anton. „Mal by si sa uvoľniť, žiješ len raz. A život je krásny, tak ho ži! Ponáhľaš sa na vrchol pyramídy svojej kariéry, pretože si myslíš, že keď na tom vrchole budeš, poriadne sa rozhliadneš, budeš všetko vychutnávať a budeš mať konečne čas aj na niečo iné. No pravda je krutá, žiadne vychutnávanie sa nekoná, si vyčerpaný, a keďže nedokážeš so cťou zísť dole, nasleduje pád. Ženy chcú, aby si im splnil ich želania, tak splň Júlii najväčšie želanie — postaviť sa pred oltár v bielych šatách vedľa muža, ktorého miluje.“
„Nie je to také jednoduché,“ trval na svojom Peter.
„Je to veľmi jednoduché. Celý princíp lásky je taký. Adam chce dať Eve to, po čom ona túži, chce jej splniť všetky želania. Zároveň ju chce k sebe pripútať, lebo cíti, že mu niečo chýba, keďže sa cíti neúplný. Chýba mu rebro, ktoré mu Boh vzal, aby z neho urobil ženu. Častokrát sú tie pohnútky v opačnom poradí a niekedy sa jeden z dôvodov vypúšťa. Uhádni ktorý.“
Obaja muži sa ticho, tlmene zasmiali, pozerajúc pritom do sprisahanecky spriaznených pohľadov. „Muži sú zväčša sebeckí,“ podotkol Peter.
„Muži sú ako mačky a ženy ako psíčkovia, aj keď rozprávky to zväčša personifikujú opačne. Muži sú spokojní tam, kde je o nich dobre postarané. Viažu sa skôr na obydlie, ako na partnera, tak ako mačky. Ženy sa jednoznačne viažu na svojho pána, teda chcel som povedať partnera. Jemu chcú slúžiť a pomáhať, ležať mu pri nohách. To už rozprávam o psoch, ako si iste postrehol.“
„Postrehol,“ pokračoval Peter v konštantnom úsmeve. „Tvoje názory by v ženských magazínoch asi neuverejnili.“
„Nemám v úmysle prispievať do ženských časopisov.“
„To mi je jasné,“ povedal Peter.
Doktor Gaduč sa zdvihol zo sedačky.
„Teraz už musím ísť, čaká ma život.“
„Ako vyzerá ten život? Má dlhé blond vlasy a plné tvary?“
Vernosť bola pre Antónia asi taký abstraktný pojem ako úctivosť pre krokodíla. Peter o tom dobre vedel — odtiaľ tá otázka.
„Dobre ma poznáš, Peter. U tejto nejde ani o vlasy, ani o plné tvary. Má najkrajšie a najdlhšie nohy, aké poznám. Maj sa pekne. Keď bude niečo nové s Júliou alebo s chlapcom, daj vedieť. Priznávam, že aj mňa už zaujíma jeho príbeh.“
Peter zostal vo svojej kancelárii opäť sám. Rozhovor s doktorom Gadučom ho nenechal ľahostajným. Jedno mu nemohol uprieť — vie to so ženami. Každej dal jednoznačne pocítiť, že považuje za veľkú česť vdychovať vzduch, ktorý ona vydýchne. Aj keď jeho pohnútky mohli byť rôzne a zväčša boli sebecké.
Asi som skutočne prehnane zodpovedný, ale Antóniov prístup tiež nie je v poriadku, využíval Peter na rozmýšľanie ticho kancelárie a voľné sekundy v pracovnom kalendári. Zavolám Júlii? A čo jej poviem? Miláčik, už som si to rozmyslel, chcem si ťa vziať. To nejde. Okrem toho, stále sa nechcem ženiť. Možno zavolám zajtra.
Po večeri sa vedúci lekár Peter Máb prechádzal po chodbách liečebne. Zoznámil sa s dvoma policajtmi, ktorých poslal poručík Kozlovský, aby chránili liečebňu pred možným nebezpečenstvom. Jeho kroky podvedome smerovali k izbe č. 24. Aj keď si Peter povedal, že po náročných vyšetreniach dá chlapcovi pokoj, prehral súboj s pokušením navštíviť ho.
Vchádzal do izby a navodzoval si predstavu, že chlapec už neleží nehybne na lôžku. Predstavoval si, že sedí na posteli a kýve mu na pozdrav. No nestal sa zázrak. Chlapec predsa ležal, ani sa nepohol. Peter sa nad neho naklonil a videl, že nespí.
„Ahoj, chlapče! Uvažoval som, že by sme ti mali dať nejaké meno. Hovoríme ti len chlapče, kamarát, počul som, že Artur ti hovorí synak. Čo povieš, dáme ti meno alebo počkáme, kým nám ho povieš sám?“ urobil pauzu, čakal na odpoveď.
Chlapec otvoril ústa, no neprehovoril.
Ešte je čas na vymýšľanie mena, pomyslel si Peter.
„Ak nie si unavený a nechceš byť sám, mohli by sme sa rozprávať. Čo myslíš? Si unavený?“
Zdalo sa to Petrovi, alebo chlapec urobil pohyb hlavou doľava a potom doprava? Ťažko povedať. Peter to aj tak považoval za znak súhlasu.
„Dnes sa nemusím ponáhľať. Ty určite tiež nie.“ To nebolo veľmi vtipné, priznal si. „Prepáč, nemyslel som to tak.“
„Vieš, nikto ma dnes nečaká. Priateľka sa so mnou rozišla. No nebudem ťa zaťažovať problémami s frajerkami, tých si užiješ, keď vyrastieš…“
„Poviem ti, prečo som sa stal psychiatrom. Chceš?“ Nedočkal sa odpo-vede. „Čo iné ti ostáva, však?“
„Asi kvôli Marike…“ preniesol sa v čase asi o tridsať rokov naspäť. „Bola to moja sestra… Vlastne, je to moja sestra. Aj keď už nie je medzi nami… Hrávala sa so mnou… vždy si našla pre mňa čas… prežili sme mnoho pekných chvíľ…“
Premietal si na plátno mysle príbeh svojho detstva.
„No ako som vyrastal, začal som sa hrávať s kamarátmi z ulice… Posmievali sa mi, že všade ťahám staršiu sestru… čoraz viac som sa hanbil… Začali ju volať Marika–kalika… a dobre sa na nej bavili… Vysmievali sa jej, keď videli, ako sa sama so sebou rozpráva… ako sa stále otáča…“
Peter si privodil jej vzhľad: mala hnedé vlasy, účes z polodlhých vlasov, takzvaný pážací. Najradšej si obliekala oranžový pletený sveter od mamy, károvanú sukňu pod kolená. Obuté mávala modré tenisky. Aj keď sa nehodili k sukni, nikto ju nedokázal presvedčiť, že vhodnejšie by boli sandále alebo lodičky. Nevedela pochopiť, prečo by si mala obúvať niečo, v čom nevie chodiť. A vraj bola bláznivá… V porovnaní s kým? V porovnaní so ženami, ktoré mučia nohy dvanásťcentimetrovými opätkami? Len preto, že to diktuje pani móda? Určite nie.
Opäť sa vrátil do ťaživých spomienok, ktoré by chcel vymazať zo svojho životopisu, za ktoré sa tak hanbí:
„Nikdy som sa Mariky nezastal… neokríkol kamarátov, aby jej dali pokoj… neposmievali sa… nerobili jej zle… Niekedy som sa pridal i ja a uťahoval som si z nej… akoby bola bláznivá Marika zo susedstva… a nie vlastná sestra.“
Peter sa zadíval do chlapcových očí. Akoby v nich hľadal porozumenie alebo odpustenie.
„Veľakrát som sa schoval, keď ma hľadala… Chodila potom po ulici… volala moje meno… no neukázal som sa… veľmi som sa hanbil… a želal som si, aby nebola mojou sestrou…“ Skôr ako ho vyslovil, každé slovo poťažkal na jazyku. Zvlhli mu oči, no pokračoval: „A potom… raz v noci… prišla sa so mnou rozlúčiť… mal som ju zadržať… povedať jej, nech nikam nechodí… že ju mám rád… takú, aká je… že mi to nevadí… že vždy bude moja veľká sestra…“
Už sa ďalej nedokázal ovládať, začal usedavo plakať. Zvalil hrádzu, ktorá bránila citom, aby vyplávali z vnútra na povrch. Hlavu takmer vkliesnil medzi kolená a rozplakal sa. Plakal a nedokázal sa zastaviť.
Včera sa rozišiel s Júliou… Tá spomienka spustila ďalšie nezastaviteľné vlny…
Po niekoľkých minútach sa Peter upokojil. Do jeho mysle sa pomaly vkrádali tie chlapské drísty, že muži predsa neplačú a podobne. Je predsa vedúcim lekárom psychiatrickej liečebne. Tu ľudia občas plačú, ale zriedkakedy lekári.
Poutieral si slzy do rukáva plášťa — opäť správanie nehodné jeho postavenia.
Ponorený do sebaľútosti pozabudol, že v miestnosti nie je sám. Opäť sa pozrel na chlapca a ten pohľad mu znovu zarosil oči — chlapcovi po spánkoch stekali veľké slzy.
Znamená to, že počuje, vníma? Rozumel tomu, čo som hovoril? Asi áno. Je nepravdepodobné, že plakal len preto, lebo som plakal aj ja. Určite mi rozumel! presviedčal sám seba.
Vstal zo stoličky, podišiel k chlapcovi a pohladil ho po tvári.
„Neplač, chlapče. Vidíš, ani ja už neplačem. Niečo ti poviem. Inému by som neodporúčal, aby o tejto mojej slabšej chvíľke niekomu rozprával, ale ty to môžeš povedať, komu chceš. Teraz si pospi.“ Peter sa usmial na chlapca a zdalo sa mu, že aj on sa mierne usmial.
Zajtra začne s prieskumom tajomstiev duše záhadného malého pacienta. Aj dnes prespí v sanatóriu. Nezabudnúť na obliečky!

Kozačky poručíka Kozlovského v pravidelnom rytme dopadali na keramickú dlažbu, ktorou bola vyložená chodba okresného riaditeľstva PZ. Popiskoval si Beethovenovu Ódu na radosť v rezkom pochodovom rytme a rovnako pochodovo švihal rukami. Žoviálne zdravil známe tváre, s ktorými sa denne stretával. Medzi kolegami bol veľmi obľúbený, a to nielen preto, že malí, tlstí a plešatí chlapíci sú vo všeobecnosti považovaní za príjemných spoločníkov.
Opäť sa rozozvučal jeho mobilný telefón. Dnes už možno desiaty raz. Podľa melódie vedel, kto mu volá. Táto tragicky pôsobiaca etuda bola priradená k jedinému menu, k jedinému číslu.
Našiel miesto pod schodmi a oprel sa o stenu. Vedel, že tu ho nebude nikto počuť. Stlačením tlačidla prijal hovor.
„Príďte dnes ku mne. Musíme sa dohodnúť na odvoze chlapca,“ povedal hlas volajúceho.
„Dobre, pane, zastavím sa večer.“
„Máb nejako pokročil?“
„Zatiaľ pláva v kalných vodách.“
„Chlapi, ktorých ste nechali v liečebni, sú spoľahliví?“
„Áno, pane. Ručím za nich.“
„Dobre. Čakám vás.“
Poručík zrušil hovor a odložil mobil do vrecka. Rozhliadol sa, či niekto mohol počuť pár viet, ktoré vyslovil. Keď videl, že všetko je v poriadku, rázne vykročil smerom, z ktorého vybočil kvôli telefonátu.
Kedy sa to skončí? pomyslel si poručík. Opäť chcem mať pokoj. Vzhľadom k jeho práci, pokoj bude mať asi až na dôchodku…

„Milý chlapče, keď mi rozumieš, urob, prosím, čo ti poviem.“ Peter držal v ruke pero vo vzdialenosti asi dvadsiatich centimetrov od chlapcových očí. „Pozoruj očami toto pero.“ Hýbal perom zľava doprava a zase späť. Chlapec pozoroval pero synchrónne s jeho pohybmi. „Táááák. Krásne. Ide ti to veľmi dobre. Viem, že to s tebou robil pán doktor, ktorý tu bol predtým. Vyskúšame niečo iné.“
Peter teraz pohyboval perom hore a dole. Chlapec ho bez problémov sledoval.
Podržal pero nad chlapcovými očami.
„Určite vieš, že toto je poloha hore, u nás bude znamenať áno. Keď sa ťa niečo opýtam a budeš mi chcieť odpovedať áno, stačí, keď dáš oči hore. Budem vedieť, že mi chceš povedať, že so mnou súhlasíš.“ Peter presunul pero pod chlapcove oči. „Toto je poloha dole, u nás bude znamenať nie. Keď dáš oči dole, budem vedieť, že nemám pravdu a chceš povedať nie.“
Peter si dal pero do vrecka a opýtal sa: „Rozumieš tomu, čo som ti povedal?“ Chvíľu počkal. Keďže chlapec nepohol očami, povedal: „Ak rozumieš, daj oči hore. Aha, takto.“ Peter vytočil očné buľvy hore najviac, ako to dokázal.
Pozrel na chlapca, no ten očami pohol iba toľko, aby ho mohol sledovať.
V duchu sa napomínal: Peter, Peter, nejdeš na to prirýchlo?
„Položím ti niekoľko otázok. A ty, ak budeš chcieť, mi odpovieš, ak nie, tak mi neodpovieš. Sme dohodnutí?“
Opäť žiadna reakcia.
„Vieš rozprávať? Alebo si to niekedy vedel?“ Tieto otázky by nemali uškodiť. No nevyvolali žiadnu reakciu. Aspoň nie viditeľnú či počuteľnú. „Vieš, ako sa voláš?“ Žiaden pohyb očí.
Vlastnú identitu si uvedomujú už maličké bábätká, snáď ju vníma aj tento asi desaťročný chalan. Samozrejme za predpokladu, že je duševne zdravý.
„Vieš, ako si sa k nám dostal?“ Peter napäto sledoval reakciu, zdalo sa, že chlapec trochu zneistel. Spomienka na prevoz, možno dramatický, určite nie pohodlný, mohla vyvolať aj prudšiu reakciu. Nevyvolala. Rozumie ten chlapec otázkam?
„Chceš, aby sme niekomu zavolali, že si tu?“ Chlapec nereagoval.Keby som mal aspoň tušenie, z akého prostredia pochádza, uvažoval Peter. Čo zažil počas ostatných týždňov, mesiacov? No netuším nič. Možno niečo usudzovať z jeho oblečenia? Značková športová súprava… Keby bol unesený, mal by na sebe takú súpravu? Prečo nie? Možno ju mal oblečenú, keď ho uniesli. Chlapca priviezli čerstvo ostrihaného a voňal, akoby ho práve okúpali. Čo z toho usudzovať? Kto ostrihá uneseného chlapca? Rozčúlila ho nemohúcnosť vlastného mozgu pochopiť súvislosti toho, čo sa tu deje.
„Pamätáš si nejakého človeka okrem tých, ktorých si videl v tejto izbe?“
Chlapec obrátil oči iným smerom. Už nepozeral na Petra, zahľadel sa do stropu. Ktovie, kde blúdi jeho duša.
„Páči sa ti tvoja izba?“ Otázka bola akýmsi rezignovaním na „veľké“ témy. Možno chlapec zareaguje na zdanlivo banálne otázky. Bolo by načase zmeniť situáciu v chlapcovej hlave výraznejšie, než ako sa mu to doteraz darilo, či skôr nedarilo.
„Pohyboval si sa niekedy? Hýbal si nohami či rukami?“
„Bolí ťa niečo?“ Stále nič.
„Si unavený? Mám ti dať pokoj?“ Žiaden pohyb očí.
„Môžem sa prísť porozprávať neskôr? Zajtra?“
Peter si nevedel poradiť ako ďalej. Ten chlapec mu asi nerozumel. Včerajšia radosť bola predčasná.
Vstal zo stoličky, a ako to uňho bolo bežné, keď nad niečím rozmýšľal, zadíval sa z okna. Mrholil jemný dáždik, ktorý poletoval povetrím navzdory gravitačným zákonom. Premiešaval sa s krehkým slnečným svitom. Tak to bolo dobre. Ak niečo potrebovala po zime sa prebúdzajúca vegetácia, tak to bola táto chémia — vodík, kyslík, fotóny.
Rozmýšľal: Je možné, že chlapec nerozumie po slovensky? Včera plakal, lebo podľa intonácie pochopil, že mu rozprávam smutný príbeh? Alebo sa rozľútostil len kvôli mne? Spôsobil to stav, v ktorom sa nachádza? Chýbajú mu jeho blízki? Musím byť trpezlivý, skúsim to opäť neskôr alebo zajtra.
„Kam išla Marika?“ Ticho izby preťala otázka povedaná tichým chlapčenským hlasom.
Peter sa ešte nikdy tak rýchlo neotočil. Bola to len halucinácia alebo autosugescia? Skutočne tú otázku počul? Alebo ju počul preto, že si ju často sám ako chlapec opakoval? Teraz si veľmi želal počuť aspoň niečo. Čokoľvek.
Rozbehol sa plne naložený nádejou k chlapcovi. Vystrašil ho pocit, že by to pokojne, bez následkov, nemusela byť pravda. Chcel, veľmi chcel potlačiť vzrušenie, ale nedarilo sa mu to.
„Chlapče milený, ty rozprávaš? Čo čo čo si sa to pýtal?“
Pohľadom visel na chlapcových ústach a v duchu prosil Boha, aby tým vzrušením niečo nepokazil.
„Kam išla Marika?“
Takže to nebola len halucinácia. Teraz, keď to nielen počul, ale aj videl — videl, ako chlapec otváral ústa — už verí, že to bola skutočnosť.
„Marika? Marika išla do nebíčka. Tak mi to všetci hovorili a ja som tomu uveril. Marika je v nebi a pozerá na mňa.“
„Myslel som, že toto je nebo.“ Chlapec rozprával pomaly a potichu, ale zrozumiteľne.
„Myslel si si, že táto izba je nebo?“ Peter sa chcel povypytovať na toľko vecí: Ako sa voláš? Kde si bol do chvíle, kým ťa priviezli sem? Kde sú a ako sa volajú tvoji rodičia? Ale musel to v sebe potlačiť. Chlapec bol ten, kto určil tému, o ktorej sa budú rozprávať. Musel to akceptovať, keď nechcel niečo pokaziť.
„Otecko hovoril, že v nebi je všetko iné. Všetko budem vidieť úplne jasne a zreteľne. A všetkému budem rozumieť.“
„Áno, je to tak. Ale z neba sa ešte nikto nevrátil. Nevieme, ako to tam bude vyzerať.“
„Takže nie som v nebi?“
„Nie. Ale ver mi, že urobíme všetko pre to, aby si sa tu tak cítil.“
Chlapec akosi posmutnel, odmlčal sa.
„Teraz, keď sa už so mnou rozprávaš, mohli by sme sa navzájom predstaviť, tak sa to medzi chlapmi robí. Čo povieš? Ja sa volám Peter Máb.“ Chcel podať chlapcovi ruku, ale rýchlo si uvedomil, že aj keď už chlapec rozpráva, neznamená to, že sa aj pohybuje.
„Ja viem,“ zamrmlal chlapec bez záujmu, znudene.
„Môžeš mi povedať, ako sa voláš ty?“
„Volám sa Tomáš.“
„Veľmi ma teší, Tomáš. Povieš mi, ako sa volá tvoj ocko?“ kul železo za horúca. Aj keď mal strach, aby sa Tomáš po nejakej nevhodnej otázke opäť neodmlčal.
„Ocko príde po mňa?“
„Hneď ako mi povieš jeho meno, zavolám mu a on si po teba príde.“ „Volá sa Michael Booth,“ povedal pomaly. Zvykol si, že vyslovenie tohto mena spôsobuje veľký záujem, u niekoho nedôverčivosť, u iných opatrnosť či prehnanú starostlivosť.
„Michael Booth? Ten Michael Booth, ktorý…“ Peter hľadal správne slová. Napadali mu výrazy: milionár, boháč, softvérový princ, počítačový mág a podobne. Ale vedel, že by nemal opakovať titulky bulvárnych plátkov. „…sa zaoberá počítačmi?“ našiel nakoniec prijateľnú formuláciu.
„Áno, ocko vymýšľa programy do počítačov.“
Peter Máb len ťažko dokázal zakryť vzrušenie. Je možné, že tento chlapec je vnukom jedného z najmocnejších a najvplyvnejších žralokov počítačového sveta Williama Bootha? Synom Michaela Bootha, ktorý kvôli manželke opustil Ameriku a usadil sa na okraji priemyselného parku Kechnec pri Košiciach, kde vytvoril jedno z najúspešnejších stredísk vývoja softvéru v Európe? Uvedomil si, že aj on o ňom uvažuje v intenciách bulvárneho záujmu. Aj keď je taký úspešný a bohatý, všetci vedia, že si svoje peniaze zarobil vlastnou tvorivosťou a šikovnosťou.
Počiatočné nadšenie z toho, že chlapec začal rozprávať, mierne vyprchalo. Takže hypotéza o schizofrénii začala naberať na reálnosti. Možno keby Tomáš povedal policajtom, záchranárom alebo ľuďom inej profesie, kto je jeho otec, tí by po prekonaní prvotného údivu išli k telefónu a zavolali niekomu z Boothových ľudí. Ale Peter bol psychiater, ten počas svojej praxe stretol už mnoho zaujímavých osobností: niekoľkých Ježišov, ktorí sa vrátili na Zem vykonať posledný súd, rôznych tvorov z planét divných názvov, Nostradama, Janu z Arcu a veľa iných osobností, naprieč celými ľudskými dejinami. Byť synom milionára možno nie je také bizarné, ale deti nemajú na výber toľko hrdinov ako dospelí.
„Takže tvoj ocko je Michael Booth,“ zopakoval Peter a nachvíľku bol ticho, akoby chcel dať chlapcovi šancu opraviť sa alebo odvolať povedané. Chlapec nechápavo pozeral a tiež čakal.
„Môžeme sa najprv porozprávať? Skôr ako pôjdem zavolať ockovi?“
„Nie, nebudem už nič hovoriť. Povedal si, že hneď ockovi zavoláš!“ zvolal rezolútne chlapec.
„Nuž, dobre teda. Skúsim mu zavolať. Máš nejaké prianie? Si hladný? Nie je tu veľa svetla? Alebo málo?“
Chlapec naňho pozrel podozrievavo, pochybovačne.
„Choď po ocka!“ Razancia, s akou to chlapec povedal, Petra presvedčila, že už nie je priestor pre ďalšie vyjednávanie. Rozpačito sa usmial a odišiel z miestnosti.
„Kde je doktor Heller, Artur? Viete to?“ opýtal sa Peter, náhliaci sa po chodbe.
„Neviem, ale poradím vám, kde sa otočíte s osemmetrovým rebríkom,“ vyhŕkol vysmiaty strážnik, vychádzajúci z toalety. Vybuchol smiechom, ktorý kontinuálne prešiel do záchvatu kašľa. Opäť niečo počul v televízii. Niekedy si s tým vystačil celý deň. No Peter nemal čas ani chuť teraz zisťovať zdroj jeho veselosti.

„Kde je doktor Heller, prosím vás?“ opýtal sa sestry Simonisovej, sestry s permanentným úsmevom na perách, ktorý tam mala akoby namaľovaný. Takmer rok bola rehoľnou sestrou, no necítila sa na zloženie Sľubov, vrátila sa do „civilného“ sveta. Okrem nevšedných zážitkov si odtiaľ priniesla magnetizujúci úsmev ľudí, ktorí tušia a možno aj vedia viac.
„Mal by byť vo svojej pracovni… aspoň myslím. Mám vám to zistiť, pán doktor?“
„Nie. Pokračujte vo svojej práci. Idem sa pozrieť. Neviete, či tam niekoho má?“ Peter sa uberal ku schodisku, pretože Jurajova kancelária bola na druhom poschodí.
„Mal tam pani Dočkalovú. Ale skutočne neviem, či je ešte u neho.“
„Ďakujééém.“ To už Peter klopal na dvere Jurajovej pracovne.
„Poď ďalej, Peter,“ ozval sa z miestnosti priateľov hlas.
„Čo si jasnovidec?“
„Len hluchý by nepočul tú cunami valiacu sa po chodbe.“
„Ale, nepreháňaj, Ďuri. Nebol som až tak hlučný.“
„Koniec koncov si tu vedúcim lekárom, kto iný by sa tu mal rozkrikovať, keď nie ty.“
„Ako vidím, nikoho tu nemáš. Potreboval by som s tebou niečo prekonzultovať. Máš čas?“
„Jasné! Sadaj!“ vyzval ho, aj keď sa zdalo, že sa nerád lúči s príbalovým letákom zrejme nového lieku.
Peter sa posadil do kresla a zahľadel na Juraja, ktorý býval dosť náladový. Svoje momentálne citové rozpoloženie mal však vždy zreteľne vpísané do tváre, takže ho stačilo päť sekúnd pozorovať a človek sa vedel zariadiť. Byť pokojný v ústave, kde nikto nebol pokojný, bolo niekedy veľmi ťažké. Nervozita preskakovala z pacientov na personál ako blcha striedajúca kožuchy. Keďže sa Petrovi zdalo, že dnes ešte naňho nič neskočilo, preložil si nohy, zhlboka sa nadýchol a začal: „Náš malý pacient prehovoril.“
Urobil si pauzu, lebo vedel, že Juraj bude chcieť reagovať.
„Fakt? No to je úžasné. A čo povedal?“
„Povedal, že si myslel, že je v nebi a že máme zavolať jeho otcovi.“
„Povedal ti, ako sa volá?“
„Veď práve, že povedal.“ Peter sklopil oči a nahodil svoj superzamračený pohľad. To určite z neho sa mu začínali tvoriť tie vrásky okolo očí.
„Kde je problém? Už si mu volal?“
„Nevolal a ani neviem, či budem.“
„Nerozumiem. Môžeš mi to vysvetliť?“ Juraj začal obhrýzať ceruzu: neklamné znamenie maximálnej zaujatosti.
„Nezachytil si v správach, že by uniesli syna Michaela Bootha?“
Peter zdvihol oči, očakávajúc veľkolepú reakciu.
„Čóóó!“ Juraj sa katapultoval zo stoličky. „Ten chlapec je Boothov syn?“ Dramatickou vsuvkou nezaostal za očakávaním.
„Neviem, či je jeho syn, ale tvrdí to o sebe.“
„Aha. Ty si myslíš, že trpí schizofréniou… A vsugeroval si, že je mladý Booth.“
„Tomáš Booth… Povedal, že je Tomáš. Nevieš náhodou, ako je na tom Booth s deťmi? Má nejaké?“
„To fakt neviem.“ Juraj Heller sa už zjavne upokojil. „Zavolaj tomu policajtovi, tomu poručíkovi. Preňho nebude problém zistiť, či sa Boothovi stratil nejaký syn.“
„Vidíš, to je dobrý nápad!“
Obaja muži sa na chvíľu odmlčali, ponorili do myšlienok.
„Spomenul som si, že nedávno rozprávali o Boothovi, že má rakovinu. Bolo to v správach… myslím… predvčerom… jasné, predvčerom, pozeral som to s Júliou…“
Spomienka na Júliu ho opäť trochu rozcítila. Zavolám jej dnes? Dnes nie, ešte je priskoro.

Sediac vo svojej pracovni, vytočil Peter číslo prečítané z vizitky, ktorú nosil vo vrecku nohavíc.
„Doktor Máb, ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hlas poručíka Kozlovského v slúchadle telefónu.
„Potreboval by som niečo zistiť. Niečo, čo by pre vás nemal byť problém.“ Peter teda počúvol Jurajovu radu.
„Samozrejme. Ak budem môcť, rád pomôžem.“
Telefonát zastihol poručíka v služobnom aute. Riadil ho jeho partner, takže sa mohol nerušene venovať rozhovoru.
„Mohli by ste mi zistiť istú delikátnu záležitosť?“ Peter hľadal vhodné slová. „Prosto… potreboval by som vedieť, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či mu nechýba,“ vychŕlil nakoniec zo seba, uvedomiac si, že to meno aj tak bude musieť skôr či neskôr vysloviť.
Hneď ako prišiel do svojej kancelárie, zapol televízor a teraz so stlmeným zvukom prepínal všetky kanály, surfoval po teletexte. Vychádzal z predpokladu, že ak by uniesli syna Michaela Bootha, bol by to headline mnohých televíznych staníc, nielen slovenských. Samozrejme, ak by to bolo zverejnené. Okolo areálu by parkovali prenosové vozy s obrovskými satelitnými ušami, ploty a brány by obliehali investigatívni novinári s veľkými chlpatými mikrofónmi a po stromoch by liezli paparacovia s fotopuškami a fotodelami. Stanice by sa predbiehali v zisťovaní akýchkoľvek maličkostí týkajúcich sa Bootha a jeho rodiny. Ale na nič také Peter nenarazil. Iba spravodajská TA3 dávala reprízu nedávnej tlačovej konferencie, na ktorej Booth zverejnil svoju rakovinu.
Musel vziať do úvahy aj to, že ak aj bol Tomáš Booth unesený, polícia to nezverejnila. Je to ustálený policajný postup.
Ale skôr ako zavolal poručíkovi, chcel sa presvedčiť, či televízni dravci náhodou niečo nevypátrali. Je verejným tajomstvom, že takmer všetky televízne stanice majú medzi policajtmi svojich dobre platených informátorov, ktorí vynášajú na verejnosť aj maximálne utajované prípady. Prípad únosu Boothovho syna by takým určite bol.
„To všetko chcete vedieť v súvislosti s tým nevládnym chlapcom?“ neskrýval prekvapenie poručík.
„Dá sa to aj tak povedať.“
„Moment, to mi musíte vysvetliť. Chcete povedať, že máte podozrenie, že tým chlapcom je syn Michaela Bootha?“ Poručík Kozlovský povedal hlavne Boothovo meno veľmi pomaly a dôrazne, aby si bol istý tým, čo počul, a aby mu to Peter prípadne zopakoval alebo vyvrátil.
„Ja to netvrdím. Musím vás informovať o tom, že chlapec už rozpráva a tvrdí to on. Skôr než z toho začnem vyvodzovať akékoľvek závery, hlavne týkajúce sa jeho psychického stavu, musím preveriť, či fakt nie je Boothov syn.“
V telefóne bolo chvíľu ticho, počuť bolo iba poručíkovo funenie.
„Čo vám ešte povedal?“ opýtal sa po chvíli policajný dôstojník. „Povedal vám, kto ho tam doviezol a kde bol dovtedy?“
„Nie. Dožaduje sa svojho otca. Podľa všetkého už nebude nič rozprávať, pokiaľ mu nevyhovieme.“
„Takže nič viac nerozprával? Určite nie? Len to, že je Booth?“ pýtal sa poručík s až nápadnou nástojčivosťou.
Peter chcel k priezvisku priradiť aj meno, ale včas sa zastavil. Nepoviem mu, že chlapec sa predstavil ako Tomáš, hútal Peter. Keď mi polícia oznámi, že Tomáš Booth je v poriadku a je pri svojej rodine, budem vedieť, že to skutočne preverili a nevykašľali sa na to.
„Nie, nič viac nepovedal. Takže ako? Môžete mi to zistiť, alebo nie?“ Zámerne dodal hlasu nervozitu, aby sa poručík poponáhľal so zisťovaním. „Dosť mi to súri. Ak sa totiž chlapec vydáva za niekoho iného, a dokonca ak tomu verí, je to jasný dôkaz schizofrénie, čo je ťažké psychické ochorenie. Ak mu nevyhovieme, chlapec môže upadnúť do katatonického stuhnutia, môže sa opäť odmlčať na veľmi dlhý čas, alebo naopak, môže to vyvolať skratové správanie, a musím vám povedať, že mnohé príbehy schizofrenikov končia samovraždou.“ Trochu počkal, aby poručík dostatočne vstrebal slovo samovražda. „Viem, že u nepohybujúceho sa chlapca je to možno prehnaná obava, ale aj tak určite chápete, aké je to dôležité.“
„Dobre. Preverím to a zavolám vám.“ Poručík stlačil tlačidlo ukončujúce spojenie.
Takže chlapec už rozpráva, premýšľal o novovzniknutej situácii poručík. Jasné, že sme počítali s tým, že skôr alebo neskôr začne rozprávať, ale toto je priskoro. No nič, budeme musieť náš plán trochu urýchliť.

Chýbajú mi ešte dva roky a budem môcť odísť do dôchodku, uvažoval poručík Kozlovský. Od skončenia policajnej akadémie do pondelka minulého týždňa bol svedomitým a čestným policajtom. No Boh s ním mal iné plány. Aspoň tak si to vysvetľoval a týmto sa sám pred sebou ospravedlňoval tento hlboko a úprimne veriaci muž. Okolnosti ho donútili a on nemohol konať inak. Veril, že keď bude po všetkom, všetci to uznajú.
Ťahali sa zapchatou Triedou SNP.
„Počuj, Robo, tu mi zastav. Potrebujem si niečo vybaviť. Bude to trvať dlhšie, tak na mňa nečakaj. Prídem taxíkom. Okej?“ povedal partnerovi. Vystúpil a zamieril k stánku rýchleho občerstvenia.
Róbert Štefek bol jeho partnerom tri roky. Je to taký mliečniak, s obľubou o ňom hovorieval. Poručík Kozlovský sa ho „ujal“ ako čerstvého absolventa policajnej akadémie. Povedal si, že skôr ako pôjde do dôchodku, vychová svojho nástupcu.
Bol to dobrý kolega, spoľahlivý a diskrétny. To vedel oceniť každý, no poručík Kozlovský, a hlavne v tieto ostatné dni, o to viac. Uložil svoj ohromný objem na voľnú lavičku, lepšie povedané, chcel uložiť. Sedel, no keby sa nezapieral nohami, určite by už bozkal zem. Nenápadne sa poobzeral vôkol a vytiahol celodenného sprievodcu, ktorého mával v ruke častejšie ako čokoľvek iné — mobilný telefón.
„Zdravím vás, pane. Mám nové informácie.“
„Počúvam.“ „Chlapec už rozpráva. Povedal Mábovi, že je Tomáš Booth.“
„Fíha! Nečakal som, že to bude tak skoro!“ prekvapene zvolal volaný muž. „Povedal ešte niečo?“
„Zatiaľ nie. Aspoň tak to tvrdí Máb.“
„Chlapec vás, dúfam, okrem tej noci, keď ste ho doviezli, nevidel?“ presviedčal sa o poručíkovom dôvtipe.
„Samozrejme, že nie.“
„Do liečebne teraz radšej posielajte svojho partnera. Mohlo by byť Mábovi podozrivé, keď sa budete okato vyhýbať stretnutiu s chlapcom.“
„Nebojte sa. Viem, čo mám robiť,“ odvrkol poručík.
Mňa, skúseného harcovníka chce poúčať?! pomyslel si Kozlovský.
„Ten Máb je lepší, ako sme si mysleli. Nečakal som, že tak skoro bude chlapec hovoriť. Fakt som to nečakal,“ nahlas uvažoval poručíkov spolubesedník.
„Mení sa tým niečo na vašom pláne?“
„Zatiaľ neviem. Musíme si to premyslieť.“
„Takže mám dnes prísť? Ako ste mi ráno volali?“
„Dnes nie. Nebudeme zbytočne riskovať, že vás niekto uvidí. Bolo by nežiaduce, aby niekto začal preverovať, čo vás s nami spája. Všetko dobre zvážime a ozvem sa vám.“
„Dobre, pane. Ešte niečo… stále platí, na čom sme sa dohodli?“
„Jasné, poručík. Nebojte sa, už to nebude dlho trvať.“
„Moment, pane. Skoro by som zabudol na to najpodstatnejšie. Máb ma požiadal, aby som zistil, ako je na tom Tomáš Booth. Čo mu mám povedať?“ spomenul si poručík.
„Presne tak to formuloval? Ako je na tom Tomáš Booth?“
„Tak nejako. Požiadal ma, aby som zistil… počkajte… zopakujem vám to presne.“ Naplnil ústa vzduchom ako Dizzie Gillespie pred vystúpením, zagúľal očami a vzduch naraz vypustil. „Aby som zistil, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či je v poriadku.“
„Tak mu povedzte niečo v zmysle, že Booth si svoje súkromie úzkostlivo chráni a že to nebude také jednoduché. Ale že urobíte všetko, čo bude vo vašich silách. Musíme získať čas. Potrebujeme porozmýšľať, čo ďalej. Rozumeli ste, poručík?“
„Áno, pane. Samozrejme, že som rozumel. Dopočutia.“
„Majte sa.“
Nie je nič horšie pre policajta ako hladný policajt. — Túto vetu poručík často a rád opakoval. Trochu tým obhajoval svoju nie práve atletickú postavu, ale ako vravieval partnerovi Robovi: Táto pravda je overená v praxi, nie je to len taký výmysel, má to svoj „zdravý základ“.
Ako uvádzali štatistiky, pri väčšine zásahov, počas ktorých došlo k usmrteniu policajta, sa zistilo, že jeden alebo viacerí policajti boli hladní. Hladní policajti sú nebezpeční pre seba aj pre kolegov. Sú netrpezlivejší, nervóznejší, nedokážu sa sústrediť.
Poručík vedel, že žiadna štatistika o niečom takom nehovorí, ale malo to svoju logiku. Preto si išiel kúpiť svoj obľúbený „Double Cheeseburger“. Skontroloval, či je jeho zloženie v poriadku: dva plátky hovädzieho mäsa, dva kusy taveného syra typu čedar, pšeničná žemľa, kečup, horčica, dve nakladané uhorky, cibuľa, soľ, čierne korenie. Po zahryznutí zistil, že dochucovadlá sú v správnom pomere.
To je super! Bol rád, že nemusí ísť k tomu chlapovi.
„Burger“ mu dal zabudnúť aj na šťavnatú poznámku, ktorou ho ráno počastoval jeden z neobľúbených kolegov: „Nemyslíš, že u teba dochádza k stretu záujmov? Ako môžeš s takým bravčovým ksichtom jesť hovädzie?“
„Idiot. Čo mám jesť príbuzných?“ zahundral si poručík popod nos. Chlapík stojaci v rade za ním — ktorý to počul — bude mať o čom premýšľať.

3. KAPITOLA

2008-01-08T18:52:00.012+01:00

Reflex lienky

Polievková lyžica preháňala rezance v tanierovom bazéne. Sem–tam bol nejaký slížik preliaty na iné miesto, no to nespĺňalo daný účel. Malo by ich ubúdať, čo je účelom tejto činnosti, dá sa však povedať, že ich počet ostával stále nemenný. Skôr sa len predbiehali, divoko plávajúc v smere miešania.
Doktorovi Mábovi sa nedarila ani taká banálna záležitosť, ako je jedenie polievky. Aj keď táto činnosť zaberá len minimum operačnej pamäte mozgu a je viac–menej automatická, Petrovi dnes trvala veľmi dlho.
„Nechutí ti?“ prerušil tiché rozjímanie známy hlas.
„Juraj! Sadni si,“ ožil trochu Peter a snažil sa urobiť miesto na stole. Miesta tam však bolo dosť, keďže doteraz pri ňom sedel sám.
„O čom uvažuješ? Zistil už niečo tvoj poručík?“
„Zatiaľ veľa nezistil. Povedal, že Booth má jedného syna a ten sa skutočne volá Tomáš. No to, či je s ním a či je v poriadku, ešte nevie. Booth je vraj veľmi arogantný človek a nikto z jeho okolia, či už zamestnanci alebo rodinní príslušníci, sa nechceli k tomu vyjadrovať. Vraj majú prísne zakázané komentovať jeho súkromné záležitosti. Dobrú chuť.“
„Ďakujem. Aj tebe dobrú chuť. Či si už dojedol?“
„Už je to studené, ale to nie je podstatné. Vieš, nad čím ešte rozmýšľam?“ zavesil do priestoru otázku. „Čo ak je ten chlapec skutočne mladý Booth? Vieš, čo to bude znamenať?“
„Nie, obšťastni ma svojím odborným názorom,“ povedal Juraj s úsmevom. Nezabúdal. Vracal požičané aj po niekoľkých dňoch. Peter si spomenul na súvislosti: povedal Jurovi podobnú vetu v deň rozchodu s Julkou.
„Ak to nie je Booth, nestane sa nič. Akurát nám pribudne pacient. No ak to je Booth, môžeme sa ,tešiť‘ na veľké veci. V prípade, že to zistia novinári, môžeme už iba nostalgicky spomínať na idylku pokojnej liečebne kdesi v horách. Vieš si predstaviť ten humbug: autá, reportéri, televízne štáby?“
„Viem si to predstaviť. To je slobodná žurnalistika — ľudské osudy v priamom prenose,“ stihol Juraj povedať vsuvku medzi kúskom rezňa a vidličkou mrkvového šalátu.
„Najviac sa bojím o pacientov. Čo s nimi urobíme? Zatvoríme ich v budove? Predstav si, že na nich novinári budú vykrikovať: Čo vravíte na to, že v liečebni je taký prominentný pacient ako Tomáš Booth? Môžete nám povedať, či ste sa s ním stretli? Ak áno, akým dojmom na vás pôsobil? Cítite sa tu dobre?“ Po chvíli mlčania dodal: „Ako psychiater vieš, čo by to s nimi mohlo urobiť.“
„Nemyslím si, že by to mohlo byť až také dramatické. Ak to je mladý Booth a bol tu privezený nedobrovoľne, buď si istý, že ho ocko odtiaľ veľmi rýchlo odvezie. Novinári sa to možno ani nedozvedia.“ Juraj Heller prerušil reč a vložil do úst ďalší kúsok jedla. „Pozri sa na to takto: počul som, že vynakladá nemalé prostriedky na charitu. Možno prispeje aj nám. Budeme môcť konečne vybudovať väčšie parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Čo povieš?“ Efektne zagúľal elegantnými očami a prehltol.
Peter sa schuti zasmial.
„Ách, Ďuri, vždy objavíš nečakané súvislosti… Ešte mi poraď v jednej veci. Sľúbil som chlapcovi, že si ho ocko odvezie ešte dnes. Čo mu mám povedať?“
„Musíš si najprv odpovedať na otázku, či je možné, aby chlapec bol Boothovým synom. Povedz mi, pripúšťaš túto možnosť?“
„Je to možné.“
„Tak sa vykašli na Kozlovského a jeho úradný postup. Zabudni na to, že sa možno strápniš a zavolaj rovno Boothovi, že máš chlapca, ktorý tvrdí, že je jeho synom. Podľa reakcie budeš vedieť, na čom si.“ Juraj po tanieri naháňal posledné zvyšky jedla. „Alebo vieš čo? Ty si vedúci lekár liečebne, vážená osoba. Mne o nič nejde. Žiadnu reputáciu nestratím, lebo ju nemám…“
„Ale, Juraj, to nemôžeš povedať. Veď si niekoľkokrát publikoval v odborných časopisoch, pozvali ťa na konferenciu do Paríža…“ snažil sa oponovať Peter.
„Nebudeme sa hádať o tom, kto je lepší psychiater. Chcem ti navrhnúť, vlastne nie, oznamujem ti, že hneď odtiaľ ideme do tvojej alebo mojej ordinácie a zavoláme Boothovi, že máme jeho syna,“ povedal rezolútne Juraj, akoby bol jeho únoscom.
Takmer súčasne sa postavili. Odniesli tácky k okienku špinavého riadu.
Vykročili k Petrovej kancelárii, ktorá bola bližšie. Ako tak Peter cupkal za Jurajom, uvažoval, aké má šťastie, že má takého priateľa. Niežeby bol bojazlivejší alebo hanblivejší ako on, ale predsa: bol inej povahy. Jeho naturelu bola bližšia zdržanlivosť a trpezlivosť, ale keď sa kamarát takto chopil iniciatívy, neprotestoval proti tomu. Aj on chcel čím skôr vedieť, ako sú na tom.
Juraj si sadol do Petrovho kresla, pestovanými prstami — chodil na manikúru každé dva týždne — ovinul slúchadlo a napodobnil jeho zachmúrený pohľad. Vytočil číslo spojovateľky.
„Dobrý deň, tu Juraj Heller, Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Môžete ma spojiť s pánom Michaelom Boothom z firmy Divinesoft?“
„Obávam sa, že to nebude také jednoduché, ale pokúsim sa. Zavolám o chvíľu,“ zaznel príjemný ženský hlas.
Juraj sa spokojne zahniezdil v tmavohnedom koženom kresle.
„Celkom ti to pristane,“ povedal Peter z preňho netradičného miesta na sedenie vo vlastnej kancelárii. „Nechceš ma nahradiť?“
Pohľadom Juraj skontroloval, čo sa nachádza na stole, akoby od toho závisela jeho odpoveď. Najčestnejšie miesto momentálne zaberal v koži viazaný poznámkový blok, na ktorom sa vyhrievalo plniace pero Parker 45, vedomé si svojej spoločenskej váženosti. Okolo bloku boli v nepravidelnom polkruhu rozhodené tlačivá, zaťažené plejádou ťažidiel: sklených, bronzových, s ónyxovým podstavcom i bez neho, ktoré sa zhovievavo mohli nazývať základom zbierky. Za povšimnutie stála aj vcelku chrumkavá lampa v štýle Tiffany. Bolo to zátišie, za ktoré by sa nehanbil ani Chardinov obraz.
„Neboj sa. Vôbec ti nezávidím, že si vedúcim lekárom. Ja sa môžem venovať iba psychiatrii, tomu, po čom som celý život túžil, no ty okrem toho musíš vypisovať hŕbu tlačív, každého kontrolovať. To by ma nebavilo.“
„Veď ani mňa to nebaví. Doteraz neviem, prečo som sa vlastne do toho konkurzu prihlásil.“
„Pretože si ambiciózny a máš reflex lienky.“
„A to je čo?“ začudoval sa Peter.
„Chytíš lienku a dáš si ju na ruku. Môžeš rukou otáčať, ako chceš, lienka vždy smeruje nahor.“
„Chceš tým povedať, že som karierista?“
„To nie, ale neuspokojíš sa s dosiahnutým, keď sa dá ísť vyššie. To je normálne. Preto je ľudstvo tam, kde je, a pôjde stále ďalej.“
„Keď to je normálne, vysvetli mi, prečo si sa ty neprihlásil? Nie si súčasťou evolúcie?“
Juraj niekoľkokrát naprázdno preglgol, popreháňal ohryzok v krku. Zamyslel sa, akoby zabudol kľúčové slovo, od ktorého chcel odvinúť svoj prejav. Nechcelo sa mu do toho, akoby sa obával účinku svojich slov.
„Mal by som povedať… že som sa neprihlásil preto… že pre mňa je prvoradá psychiatria… ale nebola by to celkom pravda. Priznám sa, že som zvažoval, či sa mám prihlásiť. Ale nakoniec som to nechal tak.“
„Prečo?“ vyzvedal Peter.
„Skutočne to chceš vedieť?“
„Samozrejme, že chcem. Sám si povedal, že sa neuspokojím s dosiahnutým…“ Nie, nepatril k ľuďom, ktorí sa zmierujú s priemernosťou.
„Ako vidím, uplietol som si na seba poriadny bič.“
Peter kýval hlavou na znak súhlasu a škodoradostne sa usmieval.
„Neprihlásil som sa, lebo si sa prihlásil ty.“
„A to už prečo? Bál si sa, že som prisilná konkurencia?“
„Až tak si nefandi.“
„Potom prečo?“
„Jednoducho preto, aby som neohrozil naše priateľstvo, keď to už potrebuješ vedieť!“ vyhŕkol nahnevane Juraj. Vstal a začal sa prechádzať po kancelárii.
Takže Ďuri obetoval kariéru a služobný postup na oltári priateľstva, napadla Petrovi vzletná a trochu ironická formulácia. Mal sa kvôli tomu cítiť previnilo? Myslieť si, že je vedúcim lekárom len preto, že mu Juraj umožnil vyhrať konkurz? Absurdné! To by mu mal byť vďačný aj Ivan Gašparovič. Stal sa slovenským prezidentom, lebo Juraj Heller nekandidoval…
Hneval sa na seba, že vôbec otvorili túto tému. Juro si tiež mohol svoje pohnútky nechať pre seba. A vôbec, sme tu teraz kvôli niekomu inému, na to by sme sa mali sústrediť, napomenul sa v duchu.
„Som rád, Juro, že si mojím priateľom. Kvôli tomu si sa ale nemusel vzdávať ambícií,“ povedal Peter, aby nejako uzavreli tému.
„Nemali sme o tom vôbec hovoriť.“
To sme teda nemali, pomyslel si Peter.
Zvoniaci telefón ukončil niekoľko sekúnd trápneho ticha, počas ktorého obaja uvažovali, ako nadviazať prerušený rozhovor.
„Heller.“
„Dobrý, pán Heller, spojovateľka. Podarilo sa mi spojiť so sekretariátom pána Bootha. Na linke máte slečnu Dankovú, jeho osobnú asistentku.“
Po chvíľke hudby:
„Danková. Ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hrubší hlas asi štyri-dsaťročnej ženy.
„Dobrý deň, slečna Danková. Pri telefóne je doktor Juraj Heller z Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Potreboval by som súrne hovoriť s pánom Michaelom Boothom.“
„Obávam sa, pane, že to nebude možné. Už fakt, že vás prepojili až ku mne bez udania dôvodu vášho telefonátu, si neviem dosť dobre vysvetliť. Ale nevadí. Takže opakujem, ako vám môžem pomôcť?“
„Slečna Danková, skutočne by som veľmi súrne potreboval hovoriť s pánom Boothom. V neodkladnej záležitosti,“ skúšal šťastie Juraj.
„Pane, viem, že náš najnovší program Ebon ešte nemá vychytané všetky muchy, ale kvôli tomu nám nemusíte vyvolávať z psychiatrickej liečebne,“ ironicky podotkla dobre naladená asistentka. „Nuž, dobre, povedzte pánu Boothovi, že volám kvôli jeho synovi Tomášovi.“

„Čo je s Tomášom?“ zbystrila pozornosť slečna Danková.
„Poviem to iba jemu. Takže mi ho, prosím, dajte k telefónu.“
„Vážený pán doktor, ak to neviete, pán Booth je veľmi vyťažený muž. Jeho program je rozplánovaný na minúty, a to niekoľko týždňov dopredu. K tomu všetkému je ťažko chorý. Buď mi poviete, o čo ide, alebo druhá možnosť je, že necháte telefónne číslo a my sa vám v prípade nutnosti ozveme, alebo po tretie, poďakujem sa za váš záujem o nás a budem sa porúčať.“
„Povedzte pánu Boothovi, že Tomáš je v našej liečebni.“
„Na toto nemám čas. Zbohom!“ Spojenie sa prerušilo.
Juraj pomaly vstal a ako vyfackaný nápadník povedal: „Vybral si za asistentku poriadnu levicu.“
„Ani sa nečudujem. Vieš, koľko ľudí cez deň by si chcelo pokecať s Boothom? To musia byť tisíce.“
Jurajovou tvárou prebehlo v rýchlom slede niekoľko výrazov. Zavrtel hlavou a nasledoval svoje sklamanie do súkromného teritória zvaného vlastné myšlienky. Cez okno na nich zízalo rozstrapatené slnko. Juro vstal a skrútením žalúzií izoloval presvetleného votrelca.
„No čo to znamená? Prečo na informáciu, že Tomáš je v liečebni, reagovala takto? Znamená to, že náš chlapec nie je Boothov syn?“ položil otázku Juraj.
„Ak Tomáša uniesli, možno jej to nepovedali. Prichádza do styku s médiami. Rodina sa možno obáva, aby sa nepreriekla. Mohla by tým Tomáša ohroziť,“ ponúkol logickú úvahu Peter.
„Možno máš pravdu. Čo budeme robiť? Necháme to tak?“
Peter sa zamyslel.
„Čo iné nám ostáva?“ zaspieval po chvíli, akoby to bol refrén súčasného rádiového hitu. „Poručík možno zistí viac. Je predsa policajt,“ dodal smutne. „Mal pravdu, že sa nikto z Tomášovho okolia nechce vyjadrovať.“
„Veríš, že to skutočne preveroval?“
„Hovoril o chlapcovi ako o Tomášovi Boothovi. Zámerne som pred ním ani raz nespomenul meno Tomáš. Takže to preveroval.“
„Idem k pacientom. Chlapec tu nie je jediný,“ poznamenal Juraj, chodidlá natočil k dverám a aj vykročil tým smerom.
„Juro!“ zvolal naňho Peter.
Ten sa prudko otočil. „Áno?“
„Ďakujem, že si mi chcel pomôcť.“
„To nestojí za reč. Chcel som pomôcť chlapcovi.“

Čo mu mám povedať? Musím naťahovať čas, uvažoval Peter cestou na izbu č.24. Nemôžem predsa hneď vybaliť, že zatiaľ oňho nejavia veľký záujem. Uvažoval o ňom ako o skutočnom Tomášovi Boothovi. Kedy už konečne bude vedieť pravdu — kto to v skutočnosti je?
„Ahoj, Tomáš!“ Peter vošiel do miestnosti so širokánskym úsmevom. „Máš sa dobre? Nič ti nechýba?“
„Kde je ocko?“ opýtal sa chlapec namiesto pozdravu.
Čakal túto otázku, takže povedal pripravenú odpoveď:
„Už sme mu skúšali volať, ale zatiaľ sme s ním nehovorili. Povedali nám, že ho previezli do nemocnice na dôležité vyšetrenie, ktoré bude dlho trvať. Vieš predsa, že je chorý?“
„Viem. Má rakovinu. Potom hneď príde?“ ponúkol nádej v hlase spôsobom, ktorému bolo ťažké čeliť.
„Buď príde sám, alebo, ak sa nebude dobre cítiť, niekoho po teba pošle,“ pokračoval Peter v predostieraní optimistického plánu.
„Telefonovali sme s jeho asistentkou. Poznáš ju…“
„Slečna Danková. Neznášam ju. Vždy si vymyslela nejakú výhovorku, prečo nemôže byť ocko so mnou alebo prečo nemôžem ísť za ním.“
„Podľa hlasu je to celkom milá mladá dievčina.“
„Čo si. Má vyše štyridsať a nechce ju žiaden chlap, lebo je škaredá a má hrubý prefajčený hlas,“ vyhlásil Tomáš namrzeným tónom.
„Tomáš, chcem, aby si mi vykal. Vieš, som tu vedúcim lekárom a nebolo by vhodné, aby mi tu umiestnení ľudia tykali. Tvojmu ockovi ľudia vo firme tiež určite vykajú. A tak je to správne. Preto sa vašej firme tak darí. Rozumieš mi?“
„Áno.“ Chlapec mal, aspoň sa tak zdalo, ústretovú náladu. Peter by to mohol využiť. Možno sa chlapec zamotá a povie niečo, čo si bude protirečiť. To by mohlo Petrovi pomôcť vysvetliť mu, že nie je skutočným Tomášom Boothom, že si to len nahovára. Teda za predpokladu, že ním fakt nie je.
„Mamička by po teba nemohla prísť?“
Chlapec zosmutnel.
„Mamička zomrela.“ Zastavil sa v reči a nadýchol, akoby chcel začať od začiatku. „Mám len jej fotku. Schoval som si ju. Ale tu ju nemám. Mám ju pod Káčerom Donaldom. Nikto o nej nevie.“
„Odkiaľ máš tú fotku?“
„Dal mi ju ocko. Chcel by som ju mať pri sebe…“
„Povedz, kde presne ju máš. Ja poviem ockovi, aby ju priniesol, keď mi zavolá, že ide po teba.“
Chlapec niekoľkokrát po sebe rýchlo zaklipkal očami, akoby ho prekvapilo prudké slnko.
„Ale nie. Vezmem si ju, keď prídem domov. Nikto nemôže otvoriť moju skrýšu. Iba ja!“
„Ocko by snáď mohol…“
„Ani ocko nemôže!“ povedal rázne.
Keď nemôže, tak nemôže, rezignoval Peter. Ktovie, čo tam má schované, keď tam ani otcovi nedovolí nazrieť.
„Ale veď… ty nevieš hýbať rukami.“
„Viem.“

„Tak nimi pohni.“
Chlapec sa na chvíľu odmlčal. Napätie v tvári prezradilo, o čo sa pokúša.

„Je mi to veľmi ľúto, to s tvojou mamičkou. Umrela už dávno?“
Peter chcel odviesť jeho pozornosť inde. Po vyslovení vety si však nebol istý, či ju odviedol správnym smerom.
Chlapec zavrel oči. Akoby si chcel spomenúť na odraz jej podoby.
„Ale ak nechceš, nemusíme sa o tom rozprávať.“
Zavrtel hlavou a Peter pochopil, že chlapec bude rozprávať.
„Zomrela, keď som sa narodil. Poznám ju len z ockovho rozprávania. Ocko má aj niekoľko videokaziet. Niekedy si ich spolu pozeráme.“
„Tomáš, ešte niečo...“ oslovil chlapca po chvíli. „Chodil si niekedy? Alebo si mal chorobu, kvôli ktorej sa nepohybuješ? A čo úraz?“
„Od narodenia som bol ochrnutý. Ale pred rokom som začal hýbať rukami. Prečo nimi teraz nehýbem?“
„Pamätáš si, že si nimi hýbal?“
„Jasné. Ešte pred niekoľkými dňami som videl, ako nimi hýbem,“ vyhŕkol presvedčivo.
„Aj tu v liečebni si nimi hýbal?“
„Nie. Minule som chcel. Veľmi som sa preľakol, prečo to nedokážem.“
„Preto si sa rozkričal?“
„Áno, preto,“ zamrmlal skleslo.
„Neviem ti povedať, prečo nehýbeš aspoň rukami, ale bude k tebe chodiť jeden pán doktor so sestričkou a s nimi začneš cvičiť. A určite budeš opäť hýbať rukami ako predtým.“
„Veď ste povedali, že po mňa príde ocko a vezme ma domov!“ zvolal chlapec a prepálil Petra pohľadom, akoby šípil podraz.
„Veď ten doktor so sestričkou prídu tam, kde budeš.“
„Teda domov?“
„Teda domov!“
Takmer sa zamotal Peter. Aj keď plán bol skúsiť zmiasť chlapca; no ten bol doposiaľ veľmi presvedčivý.
Asi je to fakt Tomáš Booth, uvažoval Peter. Keby som sa mohol dostať do jeho izby a pohľadať maminu fotografiu… Bolo by to jasné. Veď povedal, že je schovaná pod Káčerom Donaldom a vie o nej len on.
„Tomáš, pamätáš si, kto a ako ťa k nám doviezol?“
„Doviezli ma v aute. Štyria chlapi.“
„Pamätáš si, ako vyzerali?“
„Vodič bol tmavší, vždy sa usmieval, nakrátko ostrihaný. Na prednom sedadle sedel chlap v klobúku. Keď vystúpil, videl som, že je malý a veľmi tučný.“
„A ďalší dvaja?“
Na chvíľu zavrel oči, aby si ich vykreslil v mysli.
„To boli takí dvaja nervózni chlapíci. Stále sa navzájom hašterili. Chlap v klobúku ich neustále okrikoval.“
„Priviezli ťa sem, opreli o pletivo tenisového kurtu a odišli? Nič viac? Nič ti nepovedali? Ani medzi sebou sa o tebe nerozprávali?“ zaujímal sa Peter.
„Nie, o mne nič nehovorili. Chcel som sa spýtať, kam ma vezú a prečo, ale nemohol som. Bol som veľmi preľaknutý… odkedy ma zobudili… všetko bolo iné…“
„Odkedy ťa zobudili? Porozprávaj mi o tom viac, prosím.“
„Zobudili ma, osprchovali, obliekli a posadili do auta.“
„Správali sa k tebe hrubo, násilnícky?“
„Nie, správali sa… normálne. Akoby to boli ockovi zamestnanci. Preto som sa veľmi bál, keď ma tam nechali a išli preč. Myslel som, že ma vezú k ockovi. Ocko má veľa ľudí, ktorí ma prevážajú, sprevádzajú, ochraňujú.“
„Pamätáš sa na to, čo bolo predtým, než si zaspal, a oni ťa zobudili?“
„Bol som doma. Gábor ma priviedol zo školy. Hral som sa s novou hracou konzolou, ktorú programoval ocko. Potom som išiel spať.“
„Gábor je tvoj ochrankár?“
„Ochrankár, osobný vodič. Stará sa o mňa.“
Chlapec rozprával bez toho, aby musel premýšľať. Rozprával to, čo pre-žil; aspoň sa to tak javilo. Určite sa z Divinesoftu ozvú, keď to asistentka preverí, presviedčal svoje pochybnosti Peter. Snáď by sa na to nevykašľala? Ženská zvedavosť jej nedovolí, aby to nechala tak.
„Máš nejakých súrodencov?“
„Nie. Som sám.“
„Bývaš iba s ockom?“
„Áno. Bývame v ockovej firme. Je tam dobre.“
„Prečo si si myslel, že si v nebi, keď si začal rozprávať?“
„Ocko vždy rozprával, že musím poslúchať, robiť ľuďom dobre. Potom sa dostanem do neba. V nebi sa stretnú všetci dobrí ľudia a bude nám tam fajn.“
„Ale čo také sa stalo, že práve našu liečebňu považuješ za nebo?“
„Neviem to povedať. Ale odkedy ma tí chlapi prebudili, všetko je iné… úplne všetko.“
„Je to tým, že si v inom prostredí a vídavaš iných ľudí. Prežil si traumu z prevozu. Vzali ťa ockovi a možno mu nič nepovedali. Ale neboj sa, všetko už bude v poriadku,“ chcel veriť Peter.

Kde som zase nechal ten mobil? snažil sa rozpamätať Peter, keď tretíkrát prehľadával všetky vrecká. Asi bude v kancelárii, upokojoval sa. Či chcem, či nechcem, aj tak tam musím ísť. Potreboval totiž telefonovať.
„Poručík Kozlovský, potrebujem s vami súrne hovoriť, je to možné?“ Už bol v svojej kancelárii, už telefonoval.
„Možno mi neuveríte, ale práve som na ceste k vám. Som pri vás tak o desať minút. Vydrží to dovtedy?“
„Jasné. Budem vás čakať.“
A Peter to myslel doslova. Zložil telefón a vybehol z kancelárie. Smeroval k hlavnému vchodu.
„Pán doktor! Pán doktor Máb!“ rozliehal sa na opačnej strane chodby ženský hlas.
Ako sa otáčal, tušil, že niečo nie je v poriadku.
„Pán doktor, som rada, že som vás zastihla,“ povedal onen ženský hlas, ktorý patril riaditeľke liečebne inžinierke Dominike Lorenčíkovej. Opäť ho prekvapila jeho kontraaltová hĺbka.
„Čo som zase urobil zle, pani riaditeľka?“
Mábova poznámka bola na mieste, lebo riaditeľka niekoho z liečebne oslovovala väčšinou vtedy, keď chcela kritizovať, upozorňovať či usmerňovať. Robila to často a veľmi rada. Slová ako chvála či spokojnosť zrejme nepoznala.
„Pán doktor, viete, koľko je hodín? Neurazte sa, ale máte pojem o čase?“ povedala riaditeľka, ukazovákom a prostredníkom pritom búchala po mieste na zápästí, kde zvyknú byť hodinky. Riaditeľka Lorenčíková tam síce žiadne nemala, ale prehľad o čase mala stopercentný.
„Čo som zmeškal?“ opýtal sa Peter a uvažoval, aký je vlastne deň.
„O pol druhej sme mali zasadanie so zástupcami zdravotnej poisťovne. Vzal to za vás, našťastie, kolega Heller. Povedal im, že riešite závažný stav svojho pacienta so samovražednými sklonmi,“ informovala ho hrubým, dunivým hlasom riaditeľka, akoby kdesi vnútri tela schovávala výkonný subwoofer, a ako bonus pridala k hrúbke aj všetku prísnosť, akej bola schopná. A že jej bola schopná až až…
„To je super, že ho tu máme. Nie? Čo poviete, pani riaditeľka?“ opýtal sa Peter ironicky.
Ja som zanedbal povinnosti, nie ona či Juraj, brzdi, upokojoval sa Peter. Chcel si predstaviť niečo veľmi príjemné. Bol to jeho obvyklý spôsob, ako sa dá dostať zo zajatia nervozity, zmiešanej s nenávisťou k oponentovi. Odporúčal ho aj iným na zmiernenie napätia pred neprístupnými ľuďmi. No napadalo ho iba „túlenie“ k Júlii a tým smerom myšlienky teraz poslať nechcel. Skôr ako riaditeľka stačila reagovať, dodal: „Je mi to ľúto, ale mám veľa starostí s tým privezeným chlapcom. Máte na mňa ešte niečo?“
„To je zatiaľ všetko.“
Ešteže som si pred ňou nekľakol a nepoprosil o odpustenie, hneval sa na seba doktor Máb.
Nie nadarmo ju sestry volali Zmrzlina. Nebola medzi nimi obľúbená, ale to ani nebolo jej úlohou — byť obľúbená. K lekárom zvykla byť odmerane úctivá, no komunikáciu so sestričkami zastrešovalo jediné heslo: Čo na srdci, to na jazyku. Nevedela to a ani sa to nechcela naučiť — vyjadrovať sa diplomaticky. Sestričku priamo obvinila z klamstva namiesto toho, aby skúsila miernejšiu formuláciu: O príčinách, ktoré si uviedla ako dôvod neskorého príchodu, by sa dalo s úspechom pochybovať. Tvár jej hyzdili nepekné červené fľaky, ktoré však u nikoho nevzbudzovali ľútosť.
Prečo Juro nekandidoval na post vedúceho lekára? Mohol som mať o kopec starostí menej, pomyslel si Peter.
Už videl z auta vychádzať poručíka Kozlovského, oblečeného nápadne naľahko. Nedbanlivým krokom otáčal zemeguľou pod sebou. Ústa našpúlené ako v očakávaní bozku naznačovali, že si niečo popiskuje.
Peter vyšiel z liečebne. Poobzeral sa vôkol. Nadýchol sa žltastej jarnej atmosféry. Opojný závan sviežosti prekvapil nos i pľúca. Akoby vyšiel na vzduch po dlhej a ťažkej chorobe. Tento rok akosi nestíhal sledovať zvliekanie sa krajiny zo snehovej kože. Slnko malebne zasahovalo do krajiny, akoby hlavným zmyslom jeho existencie bolo pózovať na obrazoch krajinkárov a na fotografiách.
„Doktorko!“ Poručík vystrelil pravačku približne tým smerom, kde stál Peter.
„Prejdeme sa?“ navrhol Peter ležérne pôsobiacemu policajtovi.
„Veľmi rád.“
Odkiaľsi sa zdvihol vietor. Či to poručík ho so sebou doviedol? Stromy sa knísali, ako keby zametali oblaky na oblohe. Parčík v okolí liečebne bol zmiešaný, v najplnšom zmysle tohto slova. Ihličnany a listnáče boli zastúpené všetkými možnými druhmi: jedle, smreky, borovice, vedľa javorov, bukov či dubov. Každý z predchádzajúcich pánov tohto lesíka — ako sa to Peter kedysi dozvedel — vysádzal, čo si zmyslel, bez akejkoľvek koncepcie. Výsledkom bolo akési nechcené arborétum, v ktorom sa každý zo záhradníkov chystal urobiť poriadok, no nakoniec túto úlohu vždy prenechal prírode. Správne rozhodnutie? Prečo nie? Prečo si ľudia myslia, že vedia lepšie ako príroda, kde aký strom patrí?
„Tak ako, poručík. Zistili ste niečo?“
„A vy?“ vyrukoval s protiotázkou policajt.
„Ja som sa pýtal prvý,“ vrátil Peter loptičku v slovnom pingpongu.
Poručík mu poslal pohľad, na ktorý by v mierumilovnejších krajinách potreboval zbrojný pas. Akoby si pripravoval pôdu pre útok. Rozšafný vietor im strapatil hlavy, teda len Petrovi. Pozrel na poručíkovu holú lebku. V tom pohľade nebolo ani zamak závisti.
„Prečo mi nedôverujete, doktor?“
Peter chvíľu nemohol v tele nájsť vzduch, ktorým by rozozvučal hlasivky, keď ho napokon našiel, povedal: „Ako ste na to prišli?“
„Požiadali ste ma o pomoc pri zisťovaní Boothových rodinných pomerov a ani ste nečakali, čo zistím.“
„To viete odkiaľ?“
„Ale, pán doktor,“ uškrnul sa poručík. „Polícia vie všetko.“
Odkiaľ to môže vedieť? uvažoval Peter. Ale len chvíľku.
„Aha! Zabudol som, že ste napichli naše telefóny. Ale to nie je o tom, o nedôvere. Kolega navrhol, že zavoláme priamo Boothovi… ako bude reagovať.“
„Takže kolega…“ pozrel na Petra ako na vyhovárajúceho sa žiačika.
„Samozrejme, nezvaľujem to iba naňho. Ak by som bol proti, nikomu by sme nevolali.“
Poručík sa zastavil, otočil sa k Petrovi, chytil ho za ramená a pozrel mu do očí tak, ako to zvyknú robiť chlapi, keď chcú niečo dôležité povedať alebo počuť. „Doktor, opýtam sa vás, dôverujete mi?“
Peter bez rozmýšľania reagoval: „Nemám dôvod vám nedôverovať. Neurobili ste nič, čo by mi dalo k tomu dôvod.“
„Tak vám niečo poviem: už, prosím, nepodnikajte nič bez môjho vedomia.“ Poručík to povedal zreteľne, pomaly.
„Dobre, poručík,“ povedal Peter previnilo. „Sedí vec.“
Prichytil sa pri tom, ako sa chce opäť ospravedlňovať. Našťastie sa včas zastavil. Nevyhol sa však otázke oponenta vo vlastnom vnútri: Čo sa to dnes deje? Pred chvíľou ma dostala do pozoru riaditeľka Lorenčíková, teraz sa o to snaží poručík Kozlovský. A to len preto, že sa snažím pomôcť tomu chlapcovi. Čo sa proti mne postavil celý svet?
Ako psychiater vedel, že na takéto myšlienky by mal čím skôr zabudnúť. Vedel, že väčšinou práve týmto povzdychom začína vytváranie bludov v hlavách pacientov chorých na schizofréniu. Na tejto U–rampe sa nemožno kĺzať veľmi dlho.
Ešte sa dostanem do blázinca, povedal by si možno niekto iný, ale on nemusel. Bol tam totiž zamestnaný.
Petrovi predchádzajúce myšlienky na perách vylúdili jemný úsmev.
„Je vám niečo smiešne, doktor Máb?“ opýtal sa poručík typickú policajtskú otázku.
„Nie, nič. Prepáčte. Sme v psychiatrickej liečebni. Tu sa ľudia často usmievajú len tak.“
Poručík pozrel na Petra. Pokrútil hlavou, akoby neveril tomu, čo práve počul.
„Aj lekári?“
„Tí najviac.“
Opäť sa naňho pozrel, akoby uvažoval, či sa rozpráva s pacientom, alebo s lekárom.
Peter sa už neudržal a začal sa smiať, silno, a ako videl, aj nákazlivo, lebo už sa smial aj policajný dôstojník. Ak by ich niekto z diaľky pozoroval a nevedel by, kto sú, určite by si myslel, že život v psychiatrickej liečebni musí byť veľká zábava. Plieskali sa po stehnách, občas, pri strate rovnováhy, sa vzájomne podopierali a predbiehali sa v strúhaní komicky vyzerajúcich grimás. Akoby sa riadili olympijským heslom: Citius — Altius — Fortius (Rýchlejšie — Vyššie — Silnejšie). Toto intermezzo, údajne blahodarne a zdravo pôsobiace na srdcový sval a krvný obeh, trvalo nejaké tri minúty intenzívne a ďalšie dve minúty trvali dozvuky. Keď sa konečne upokojili, až bolo zrejmé, že žiaden ďalší výbuch nehrozí, Peter povedal: „Prepáčte, poručík, ale potreboval som zo seba dostať napätie a stres ostatných dní.“
„Neospravedlňujte sa, doktorko, potreboval som to isté.“
Poručík zavrtel hlavou akoby to, čo sa udialo pred niekoľkými sekundami, vrchovatou mierou presahovalo hranice jeho chápania. Nasledujúc veselého psychiatra, sadol si na lavičku pri malom umelom jazierku. Plávalo v ňom lístie, ihličie a zopár papierikov, voda bola zelenkavá a hustá ako kolomaž. Vodná plôška sa ešte nevylízala zo všetkých rán, ktorými ju doráňala krutá zima a ľudská neporiadnosť, mysliaca si, že sneh všetko schová.
Poručík polohoval hlavu a hľadal miesto chránené tieňom listov pred neodbytnými slnečnými lúčmi.
„Povedzte mi, koľko percent dávate tomu, že chlapec je skutočne Booth?“ opýtal sa.
Otázka Petra zaskočila. Uvažoval: Čo ňou asi sleduje? Už niečo zistil? A teraz sa chce presvedčiť o mojej profesionalite?
„Neviem to vyjadriť percentuálne. Chlapec je veľmi presvedčivý. Zatiaľ nič v jeho reči, mimike, o gestách uňho nemôžeme hovoriť, teda zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by trpel nejakou duševnou chorobou. Všetko rozpráva tak samozrejme a isto ako vy alebo ja.“ Pozrel sa na poručíka odborne školeným okom. „Ale vy ste už niečo zistili. Mám pravdu?“ zaujímal sa.
„Zistil, no nie všetko.“
„Ako mám tomu rozumieť?“
„Poviem vám, čo sme zistili. Booth má skutočne syna vo veku desať rokov. Volá sa Tomáš. Na sekretariáte nám povedali, že je v poriadku. Teda vzhľadom k jeho stavu. Je čiastočne ochrnutý. Keď som sa opýtal, či sa s ním môžem stretnúť, začali sa oháňať právom dieťaťa na ochranu súkromia a osobnou slobodou. Stretnutie s políciou by vraj mohlo narušiť jeho vývoj… a podobné nezmysly.“
„Čo to znamená — čiastočne ochrnutý?“
„Je na vozíku. Nemôže chodiť.“
„A rukami môže hýbať?“
„Môže. No má ich slabé, rýchlo sa unavia.“
„Hýbe nimi od narodenia?“
„To neviem.“
„Skúste to zistiť.“
„Dobre.“ Policajt pozeral na Petra, čakajúc ešte nejaké vysvetlenie.
Ten však už preskočil k inej téme: „Von asi veľmi nevychádza… Nevozia ho niekam do školy?“
Poručík obdaril Petra zhovievavým pohľadom o desať rokov staršieho brata a zatváril sa, akoby mu prezrádzal najväčšie tajomstvá života. „Asi veľmi nepoznáte život milionárov, však?“
„Priznávam, že bulvár veľmi nesledujem.“
„Keby ste ho sledovali aspoň z jednej stotiny, ako ho sleduje moja žena, vedeli by ste, že deti milionárov nechodia do obyčajných škôl. A zvlášť, ak sú telesne postihnutí; ako Tomáš. Je americkým občanom, takže sa naňho nevzťahuje povinná školská dochádzka. Otec mu môže zaplatiť najlepších učiteľov, vedcov, odborníkov na všetky oblasti. Stavím sa, že má nie jedného, ale hneď troch na každý predmet.“
„Ale veď musí niekedy vychádzať. Vari nie je zavretý celý čas vnútri. Tomáš — teda chlapec, ktorý sa za Tomáša vydáva — rozprával, že býva s otcom vo firme. Môžete mi o tom niečo povedať?“
„Booth aj so synom a ďalšími desiatkami ľudí — v minulosti by povedali sluhovia, dnes sú to sekretárky, asistenti, vodiči, osobní strážcovia, zástupcovia pre všeličo možné — prosto celá táto partia býva v jednej budove prísne stráženého, trojmetrovým plotom obkoleseného komplexu Divinesoft corporation. Chlapec tam má všetko na učenie i zábavu. Dokonca aj kamošov mu zvážajú mikrobusom. On fakt nemusí vychádzať. A až na pár návštev cirkusu, zoo a horskej dráhy ani von nevyšiel.“
„To viete odkiaľ? To vám tiež povedali na sekretariáte?“ utrúsil Peter pohŕdavo, mysliac pritom na nesympatickú slečnu Dankovú.
„Nie. To viem od svojej ženy. Už dvadsať rokov sa venuje životu milionárov a hviezd šoubiznisu takmer profesionálne. Denne číta tri či štyri bulvárne plátky. Dodnes neviem pochopiť, kedy stihne navariť a upratať. A kedy stihla tak skvelo vychovať naše tri deti.“ Okázalo sa zamyslel. „Ale ešte ste mi neodpovedali na otázku, ako veľmi veríte chlapcovi, že je Booth.“
„Teraz mi napadlo, čo robí vaša žena s tými časopismi a novinami? Neodkladá si ich? Viete, veľmi by nám pomohla jeho fotka. Určite ho už cvakol nejaký paparaco,“ opäť neodpovedal Peter.
„Niekedy si vystrihuje zaujímavé články. Spýtam sa jej.“
„Alebo by vám na tom slávnom sekretariáte mohli dať aspoň chlapcovu fotku, keď už ho nechcú ukázať živého.“
„Aj to môžem skúsiť.“
„Teraz som si spomenul, prečo som vám volal. Ak by sa predsa spamätali a Tomáš by im začal chýbať, nech sa v jeho izbe pozrú pod Káčera Donalda. Mala by tam byť nejaká skrýša a v nej fotka jeho mamy. To snáď bude dôkaz, že náš chlapec je skutočný Tomáš Booth.“
„Zaujímavé,“ podotkol poručík.
Peter čakal inú reakciu, ale ani on to nekomentoval.
Poručík pozrel na hodinky, naznačujúc, že rozhovor sa blíži ku koncu.
„Nechcete sa s chlapcom stretnúť? Ešte ste nepočuli, ako rozpráva,“ povedal Peter, akoby sa chcel pochváliť synom, čo prvý raz povedal tata. „Vlastne, už ste ho videli?“ Zamyslel sa. „Nechcete ho vypočúvať?“
„Už musím ísť, ale ešte dnes pošlem kolegu a on s chlapcom spíše popisy ľudí, ktorí ho k vám priviezli. Sedí vec?“ žmurkol na Petra.
„Dávno som sa tak schuti nezasmial ako dnes s vami. Majte sa pekne.“
„Skúste pozháňať tú fotku. Mohlo by nás to posunúť o hodný kus dopredu,“ povedal Peter so stiskom ruky.
To som zvedavý, o aký kus a akým smerom ťa posunie to, čo sa stane dnes v noci, pomyslel si poručík Kozlovský a odkráčal k autu.

Peter ešte chvíľu vysielal pohľad za odchádzajúcim automobilom.
Kvety ovocných stromov pršia na cestu. Drobný dážď plný slnka zbíja k zemi aprílovú sladkosť budúcich plodov. Krajina, presvitajúca cez tú prastarú masu, je nádherným prísľubom jemne zahalenej ladnosti, tajomná nedopovedanosť, mystická neohrabanosť, magnetizmus nezvratnosti. — To bol úryvok textu, ktorý Petrovi venoval Pavol Romér, mladý nádejný básnik, jeho pacient necelý týždeň pred tým, ako sa v blízkom lese obesil. Tá „krajina“ jeho chorú myseľ lákala natoľko, že si ju vybral ako kozmodróm pre jediný, najväčší, posledný let svojho života — odchod na druhý svet. Až potom Peter pochopil „magnetizmus nezvratnosti“ osudu smutného mladého básnika.
Po chvíli sa v myšlienkach vrátil do reality dneška: Môžem poručíkovi bezvýhradne dôverovať? Nezdá sa mi, že by pre políciu mohol byť až taký problém dostať sa k akémukoľvek desaťročnému chlapcovi. Booth ale nie je hocikto, je to jeden z najvplyvnejších manažérov na Slovensku. Čo o ňom vôbec viem? Na internete musí byť veľmi veľa informácií vzťahujúcich sa k jeho menu.

Rezkým krokom sa vybral späť do budovy, rozhodnutý vyhľadať všetky dostupné správy o tomto doteraz preňho neznámom mužovi. Teda ak nepočítal informácie, ktoré mal zo spravodajstva a bežného čítania novín. Na internete, kde nie je problém uverejniť akúkoľvek kačicu a zostať pritom v anonymite, bude určite mnoho necenzurovaných textov, ktoré sa budú odlišovať od oficiálnych životopisov.
Peter už sedel vo svojej kancelárii pred zapnutým počítačom a do okienka Hľadať v internetovom vyhľadávači vyťukával meno Michael Booth. Vyhľadávač našiel asi 650 000 odkazov na toto spojenie hlások. Klikol na prvý odkaz. Rozbalila sa oficiálna stránka www.divinesoft.sk a na nej suchý životopis majoritného vlastníka akcií spoločnosti Divinesoft Slovakia Williama Bootha a predsedu predstavenstva Michaela Bootha, jeho syna. Na inej stránke objavil ešte jeden životopis, ktorý nahliadol aj do súkromia a priblížil pohnútky, ktoré viedli k jeho presťahovaniu na Slovensko:
Michael William Booth sa narodil v meste Fresno v Spojených štátoch amerických, kde aj vyrastal. Jeho otec William je spoluzakladateľom a majoritným vlastníkom akcií spoločnosti Divinesoft, ktorá sa zaoberá vývojom softvéru do prístrojov a počítačov simulujúcich realitu a slúžiacich na výučbu ovládania automobilov, lietadiel, helikoptér, lodí a ostatných dopravných prostriedkov. Vyrába softvér do psychovolkmenov na výučbu cudzích jazykov, natáča filmy pre 3D kiná, produkuje okuliare, prilby i kompletné kombinézy Virtual Reality. Mama je ženou v domácnosti. Je vdovec, má desaťročného syna Tomáša.
Po absolvovaní verejnej základnej školy navštevoval prestížnu súkromnú strednú školu San Joaquin Memorial High School. Počas celého štúdia vynikal v prírodných vedách. Zaoberal sa hlavne fyzikou a matematikou. Vždy sa zaujímal o novinky v informatike a výpočtovej technike.
Študoval na Massachusettskom technologickom inštitúte v meste Cambridge. Už počas štúdia vylepšil softvér počítačov kontroly riadenia letov a spomedzi študentov bol lídrom vedeckých výskumov na tejto škole.
Po ukončení štúdia sa stal jedným z vedúcich vývojových pracovníkov vo firme svojho otca Divinesoft.
Keď sa na základe odporúčania korporácie US Steel, ktorá už dlhšie úspešne podnikala na Slovensku, firma Divinesoft rozhodla investovať v tejto krajine v srdci Európy a vytvoriť pobočku pri Košiciach, aktívne sa zúčastňoval príprav. Vtedy sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Slovenkou Monikou Vernerovou, ktorá bola jeho blízkou spolupracovníčkou, keďže mala na starosti styk so slovenskými médiami. Natrvalo sa presťahoval na Slovensko po nezhodách s otcom, ktorý sa nechcel vzdať aktivít v zbrojárskom priemysle, ako ho o to žiadal. Milovaná manželka pri komplikovanom pôrode syna prišla o život.
Michael sa vrhol do práce. Jeho tím vytvoril a tvorí najúspešnejšie počítačové simulátory lietania, vesmírnych letov, trenažéry jázd v aute či na motorkách.
V minulom roku pánu Boothovi diagnostikovali rakovinu žalúdka. Pred niekoľkými dňami ohlásil demisiu na všetky funkcie, vrátane postu predsedu predstavenstva slovenskej pobočky Divinesoftu. V tejto funkcii by ho mal nahradiť jeho doterajší zástupca Martin Radlinský.
Peter otvoril ešte niekoľko stránok, ktoré sa týkali života a práce Michaela Bootha. Takmer všetky obsahovali bohatú fotodokumentáciu. Na fotkách pózoval väčšinou v tvídovom obleku a bielom roláku alebo v bielom plášti sedel pred počítačom a niečo vyťukával do klávesnice — ochranné sfarbenie ľudí, ktorých prioritou je dokázať, že si svoje bohatstvo zaslúžili. Ani na jednej fotografii však nebol so svojím synom.
Jedno musel uznať: napriek humbugu okolo svojej osoby, súkromie má pod kontrolou.
Len tak zo zvedavosti do vyhľadávača naklikal svoje meno. K menu Peter Máb sa vzťahovalo 21 840 odkazov, čo ho dosť prekvapilo. No upokojil sa, keď zistil, že je menovcom veľmi úspešného maďarského golfového hráča. Priradil k menu dodatok psychiater a kliknutím na Enter odoslal požiadavku do siete. K tomuto zoskupeniu slov sa prihlásilo 20 odkazov. Otvoril stránku, kde pod hlavičkou Osobnosti Košíc v sekcii lekári a podsekcii psychiatri figurovalo aj jeho meno.
So záujmom si prečítal vlastný životopis.
Peter Máb sa narodil v Košiciach. Otec Gustáv Máb pôsobí ako profesor matematiky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a matka je učiteľkou hry na klavíri. Staršia sestra ako devätnásťročná spáchala samovraždu, čo predznačilo Petrovo rozhodnutie študovať psychiatriu.
Túto vetu si musel prečítať pre istotu dvakrát a poriadne v ňom vzkypela žlč: Čo si to dovoľujú? Ako sa vôbec dostali k tejto informácii? A prečo ma nikto nepožiadal o autorizáciu životopisu? Peter čítal ďalej, napätý, čo sa ešte o sebe dozvie.
Po ukončení základnej a strednej školy Peter Máb vyštudoval odbor psychiatria na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v profesorskom zbore pôsobí aj jeho otec.
V ďalšej vlne ho zaplavila horúčosť zlosti: No to je neslýchané! Teraz ešte vyzerám ako protekčné dieťa! Pritom viem, že otec mi nikdy príhovorom nepomohol u žiadneho profesora. Nikdy som to totiž nepotreboval!
Už chcel túto potupnú stránku zavrieť, no predsa ešte dočítal tých pár riadkov:
Po ukončení štúdia sa zamestnal v Detskej psychiatrickej liečebni Hraň. Po náhlej smrti bývalého vedúceho lekára sa stáva vedúcim lekárom on a túto funkciu zastáva dodnes.
Pre zahmlený pohľad takmer nemohol dočítať tie „nehoráznosti“.Ešte nech napíšu, že som ho zabil ja, srdil sa ďalej. Pritom sa bývalý šéflekár Baco stal obeťou dopravnej nehody.
Záver bol vcelku milosrdný.
Je literárne činný. Vydal dve knihy: Život so schizofrenikom a Úskalia psychiatrie.
Nemyslel si, že jeho diplomovku Úskalia psychiatrie, ktorú univerzita vydala v náklade dvesto kusov, možno považovať za serióznu knihu. Rýchlo zatvoril všetky otvorené programy a vypol počítač.
Tomu sa síce hovorí uhoľ pohľadu, ale aj tak… Tak skoro nebudem zvedavý, čo o mne píšu na internete. Aspoň dúfam, uvažoval.
Niekto zaklopal na dvere.
„Prosím?“ zakričal Peter.
Dvere sa otvorili a v nich sa objavilo jeho svedomie — riaditeľka Lorenčíková. „Pán doktor, prišiel nejaký policajt a tvrdí, že ide vypočúvať najdúcha. Údajne o tom viete.“
„Áno, viem o tom. Povedzte, prosím, vrchnej sestre, že ho k chlapcovi môže pustiť, ale nech pri nich zotrvá. Ak by bol chlapec veľmi rozrušený, nech zakročí alebo nech ma zavolá.“
„V poriadku, pán doktor,“ odvrkla odmerane riaditeľka, pohľadom pritom skúmajúc, čo tu asi tak robí.
Peter pozrel na hodiny. Priebežný stav nekonečných pretekov malej a veľkej ručičky informoval, že o päť minút má sedenie so svojou skupinou. Zatváral dvere kancelárie, pritom pozoroval vrchnú sestru, ako živo gestikuluje a niečo vysvetľuje mladíkovi v koženej bunde s porastom na hlave vysokým asi ako trávnik na centrálnom dvorci vo Wimbledone. S rukami prekríženými na hrudi sa spokojne usmieval a s úspechom predstieral zaujatosť.
Keď ich Peter míňal vo vzdialenosti asi piatich metrov, obaja sa otočili smerom k nemu a mladý policajt miernym úklonom naznačil pozdrav.
Peter si ho očami premeral. Skúsil odhadnúť jeho výšku. Mohol mať tak meter deväťdesiat? Ak je to Kozlovského partner, tak jeho vyšportovaná, statná postava ostro kontrastuje s malým a tučným poručíkom. Na ľudí určite pôsobia skôr ako komická dvojica, než pár policajných vyšetrovateľov. Ktovie, podľa akého kľúča ich zadeľujú do dvojíc, uvažoval.

Bolo už takmer sedem hodín večer. Peter sedel v aute a šoféroval domov. Dnes si chcel, potreboval trochu oddýchnuť; chcel si dopriať luxus, ktorý si predplatil vo svojom trojizbovom nadštandardnom byte na Lomenej ulici v Košiciach.
Najprv si chcel napustiť vaňu horúcej vody a poriadne sa v nej vymáčať. Niektorí ľudia považujú kúpanie za nehygienické, pripadá im nechutné váľať sa vo vlastnej špine. Peter si to však nemyslel. Aj prádlo, keď chcete poriadne vyprať, musíte vo vode riadne vyobracať, aby bolo čisté. Obyčajným osprchovaním by ste rovnaký efekt nedosiahli. Potom si naleje obľúbené červené víno a pustí na DVD prehrávači jeden z filmov, ktoré dostal na Vianoce od Júlie.
Apropo Júlia, prebehlo mu hlavou. Ako sa má moja Júlia? Moja?Dostal nápad a zdalo sa mu, že ho musí hneď zrealizovať. Neskôr by sa už možno neodhodlal. Pomaly púšťal nohu z plynu a zapol pravé smerové svetlá. V diaľke videl poľnú cestu, dorazil k jej ústiu a zastavil. Vypol motor a hľadal po vreckách mobil.
Už ho našiel. Okamžite stlačil predvoľbu číslo dva. Všetko robil v chvate, akoby išlo o život. Ale veď ide o život!
Telefón zvonil, zvonil, zvonil, zvonil. Po štvrtom zvonení sa ozval prerušovaný tón — Peter pochopil: Júlia odmietla hovor prijať.
Na spätné zrkadlo sadla sojka. Pozrela priamo naňho. Chvíľu nehybne pozerala a potom urobila sériu pohybov, ktorú keby urobil človek, vyzeral by, ako by už už mal umrieť od smiechu. Mal chuť stiahnuť okno a opýtať sa toho vtáka, čo ho rozosmialo. No vedel, že vtáky sú odvážni iba za sklom, za pletivom alebo na strome.
Peter spustil hlavu na volant. Čas, prechádzajúci okolo do čiernej diery bez návratu, zahvízdal výstražným prerušovaným tónom.
Čo mám robiť? To keby som vedel, povzdychol si.
Klopanie na okienko prerušilo jeho podvečerné rozvracanie duše. Nebol to vták, škerila sa naňho akási okrúhla mužská hlava vlasatého rockera. Uvedomil si, že dotyčný klopajúci zastavil, mysliac si, že sa mu niečo stalo. Peter sa naňho usmial a zdvihnutím palca signalizoval, že je všetko okej.
Vážne je všetko okej? Nič nie je okej. Ale ty mi, chlape, nepomôžeš, prezrádzal Petrov pohľad.
Červenú oblohu pomaly striedala čierňava, ktorá pokojne, vedomá si neodvratnosti svojho poslania, zbierala po obzore ohnivočervené škvrny. Peter chvíľu bez záujmu sledoval agóniu ďalšieho dňa. Jeho duch sa už upokojil a zmieril s poslaním v tele. Naštartoval a s pocitom ľahostajnej otupenosti pokračoval v ceste.
Doma sa osprchoval, na labužnícke čvachtanie nemal ani pomyslenie. Chcel si obliecť svoj modrý zamatový župan. Vešiak vľavo, ktorý bol preň vyhradený, zíval prázdnotou. Vešiak napravo nonšalantne, ako malíčkom, držal Júliin biely župan. Júliin župan — on si ho obliekol! Keby to tak vedela úzkostlivá Júlia! Okamžite ho ovanula neuveriteľná vôňa, ktorá ju vždy a všade sprevádzala ako osobná asistentka.
Svoje veci mal Peter vždy naľavo. Keď sa načiahol za ručníkom a boli tam dva, mohol si byť istý, že jeho je ten naľavo. Júlia milovala vo veciach poriadok. Určite aj v koši na prádlo ležali jeho špinavé veci naľavo. Keby to vedela ovplyvniť, tak aj v práčke by sa jeho veci čvachtali naľavo od jej prádla…
Nie, nemohol nosiť jej župan, tým akoby ju zrádzal. A okrem toho, čo by permanentný závan jej vône časom urobil s jeho nahým telom? Obliekol si tričko a trenírky, otvoril fľašu vína a s pohárom Dry Muscat ľahol do postele.
Zaplní ústa výraznou chuťou s jemným náznakom sladkosti, vyváženou náznakmi tónov tropického ovocia a melónu, prečítal na vinete. No viac ho zaujímala informácia o 12,8 percentnom podiele alkoholu. Žiadalo sa mu trochu otupiť k stopercentnej činnosti vybičované zmysly. Náznaky a tóny bude vychutnávať inokedy.
Oprel hlavu o čelo postele. Asi pred týždňom počul roztúžené ženské vzdychy valiace sa spoza priečky, ku ktorej mal prirazenú posteľ. Nikdy odtiaľ nepočul jediný zvuk, až teraz, a to hneď taký výrazný. Roky vedľa niekoho žijete oddelení iba tou priečkou, no keď sa stretnete na chodbe, ani sa nepozdravíte… Možno sa milujete a váš sused prevádza podobnú činnosť iba niekoľko metrov vzdušnou čiarou od vás, no vy o tom nič neviete, lebo ani jeden z vašich zmyslov vám to nepovedal. Priečky sú vskutku veľmi zvláštny vynález… Síce nevyhnutný, no jednako zvláštny.
Petrovi susedia boli zväčša finanční makléri, daňoví a poistní poradcovia, šéfovia či vplyvní zamestnanci veľkých spoločností — byt, ktorý obýval, patril k tým drahším, nadštandardným. Boli to ľudia ujedajúci chutné kusy bieleho mäsa z tučného finančného moriaka. Tešil sa ich obľube. Tí ľudia žili v neustálom strese, vedomí si toho, že kedykoľvek môžu vypadnúť z rútiaceho sa vlaku konzumnej mašinérie a spadnúť pod kolesá, vedomí si toho, že už zajtra ho môžu oni alebo niekto z ich blízkych potrebovať.
Nemohol zaspať. Uvažovanie o priečkach spôsobilo, že mu začali vadiť. Uvedomil si ich hlavnú úlohu: obmedzovať, zabraňovať, deliť. Zrazu sa potreboval nadýchnuť priestoru. Vyšiel so znovu naplneným pohárom na balkón. Pozrel nad seba a doľahla naňho veľkoleposť nočnej oblohy, ktorú si už dlho takto neuvedomil. Hviezdy boli blízko ako svetlá na vianočnom strome na Hlavnej ulici. Bola to noc, ktorá aj tých najzarytejších pragmatikov a realistov popletie natoľko, že odídu po pero a papier, mysliac si, že dnes večer napíšu báseň. Knieža noci pokojne kráčalo Košicami. Svetlá pouličných lámp, oblokov a áut sa viac–menej neúspešne snažili rozohnať tmu, ktorú rozsievalo.
Nadýchol sa, hlboko, veľmi hlboko. Akoby chcel nasať všetok pach mesta. Domorodec z džungle by možno povedal, že je to smrad, no preňho to bola vôňa, vôňa domova. Nemohol by inde žiť. Cítil silu tohto mesta, nepoddajnú energiu a nevyčerpateľnú živelnosť.
Musím sa vzchopiť, zabojovať, byť silný, sľúbil si. Jemné zzzzz mu ukolísavalo myseľ, no bolo to len nočné otupovanie k oddychu, aby hneď ráno mohla jeho energia účelne a zmysluplne explodovať.

4. KAPITOLA

2008-01-08T14:27:00.011+01:00

Fotky a zrkadlo

Melódia, šíriaca sa z reproduktora Petrovho mobilu, prerušila sen v mieste, keď sa mal dozvedieť pointu.
Kto nevie, že pred ôsmou ráno je neslušné obťažovať telefonátom? Veď je ešte noc, zašomral v duchu Peter. Jedným okom pozrel na dopitú sedmičku vína, druhým na nástenné hodiny ukazujúce 8.05. Pardon, dotyčný vie, čo káže slušnosť. Dočerta! Zaspal som, uvedomil si takmer okamžite.
Opäť vzal do zorného poľa prázdnu fľašu, prázdny pohár. Fľaša s jedným pohárom vraj prezrádza osamelosť… Poškriabal sa za uchom, nasadil okuliare a vykročil za zvukom mobilu.
„Prosím? Máb.“
„Dobré ráno, tu podporučík Štefek z košickej polície. Prepáčte, keď som vás zobudil. Chcel som len vedieť, kedy prídete do liečebne. Už tu na vás všetci čakáme,“ povedal naliehavo mužný hlas.
„Musel som si niečo vybaviť. Povedzte pri vás stojacej riaditeľke, že do pol hodiny som tam. Deje sa niečo?“
„Poznáte svojich kolegov,“ uznanlivo ho pochválil policajt. „Mám novinky týkajúce sa údajného Tomáša Bootha.“
„Niečo naliehavé?“
„Nebudem vám o tom rozprávať do telefónu. Bude lepšie, keď to uvidíte na vlastné oči.“
„Okej. Nebudem sa teda zbytočne zdržiavať. Čím dlhšie budeme telefonovať, tým neskôr prídem, takže končím. Uvidíme sa o chvíľu.“
Pohľad z okna prezradil vysokú relatívnu vzdušnú vlhkosť. Hmla však nebola hustá, nebránila vo výhľade, iba zjemňovala kontúry. Keď bol dieťa, veril, že ktosi v noci rozlial mlieko z misky Gulliverovej mačky a to sa s pribúdajúcim, silnejúcim slnkom vyparuje. Také a podobné mystifikačné bájky vymýšľal starý otec na jeho všetečné otázky.
Peter sa narýchlo umyl, obliekol. Smutne pozrel na kávovar. Kávu už nestihnem, vzdychol si.
O tri štvrte hodiny už vchádzal do liečebne. Okamžite jeho kroky smerovali k izbe č. 24. Pred dverami stáli: riaditeľka Lorenčíková, Juraj a vysoký mladík v koženej bunde — podporučík Štefek.
Už ho zbadali a obracali sa k nemu ako slnečnica k vychádzajúcemu slnku. Peter ich zdvihnutím ruky pozdravil a rozbehnutý k dverám sa opýtal: „Čo sa deje?“
„Poď, prosím, k nám. Chceme ti niečo ukázať,“ vyzval ho Juraj a významne pozrel na podporučíka v civile.
„Dobrý deň, som podporučík Štefek. Ešte sme nemali tú možnosť…“ povedal tichým, diskrétnym hlasom, aj keď sýtosť a hĺbka dávala tušiť mohutnú silu, keby ho nechal naplno rozoznieť.
Policajt vykročil smerom k Petrovi, vystrel oceľovú ruku a venoval mu sebavedomý úsmev. Sú dva druhy sebavedomých ľudí. U jedných ich sebavedomie pramení z toho, čo dokážu. U druhých z toho, čo si myslia, že dokážu. Ľudia druhého typu si myslia, že vedia korčuľovať, aj keď ešte nikdy na korčuliach nestáli. Dôkazom je pre nich fakt, že z nich ešte nespadli. Kto a ako ich môže usvedčiť, že to naozaj nevedia? Ten prvý typ vie, koľko má natrénované, a z toho vyviera jeho uspokojenosť. Pozrúc policajtovi do očí, Peter nadobudol pocit, že ten chlap dokáže skočiť aj trojitý rittberger, určite si to len nenamýšľa.
„Čo mi chcete ukázať?“ opýtal sa Peter a zatriasol policajtovou pravačkou.
„Toto.“ Policajt vytiahol z náprsného vrecka obálku. „Posiela vám to poručík Kozlovský.“
Peter ju vzal do rúk a vybral štyri články vystrihnuté z nejakých časopisov. Vzal do rúk prvý. Prečítal palcovými písmenami napísaný titulok: Dedič miliardového impéria sa zabával s priateľmi v cirkuse. Pod článkom bola fotografia siedmich detí so zmrzlinami a pukancami. Pohľad nasmeroval na chlapca v invalidnom vozíku. Snažil sa rozoznať rysy tváre, skreslené novinovým rastrom. Videl usmiateho chalana v šiltovke, ako oboma rukami drží okolo pliec dievča a chlapca, ktorí si kľakli a naklonili sa k nemu. No nespoznával zvlnené hnedé vlasy vybiehajúce spod čapice, trochu väčší nos a okuliare s hrubším čiernym rámom. Prezrel si ďalší výstrižok. Jeho titulok znel: Počítačový kráľ a následník trónu. Článok bol okrem spoločných fotiek syna s otcom ilustrovaný fotomontážou Michaela Bootha, ktorý bol odetý ako kráľ so všetkým, čo ku kráľovi patrí: koruna, jablko, žezlo. Pri ňom sedel Tomáš, fotomontážou preoblečený za princa. Zaujala ho ešte jedna fotka — ako z prvej strany rodinného albumu — pán v bielom roláku a tvídovom saku a vedľa neho ten istý asi desaťročný chlapec ostrejších čŕt s hnedými vlasmi. A na nose — čierny rám okuliarov. Michael Booth sa zohýnal k chlapcovi a vystretou rukou niečo ukazoval. Obaja mali vetrom rozstrapatené vlasy a usmievali sa od ucha k uchu.
K ostatným dvom ústrižkom sa Peter zatiaľ nedostal a už sa pýtal podporučíka Štefeka: „Takže toto je Booth junior?“
„Ak noviny neklamú, o čom síce nie som vždy presvedčený, zvlášť u tých bulvárnych, tak áno.“
„Predpokladám, že poručík ich má od svojej ženy.“
„Predpokladáte správne.“
„Ich hodnovernosť je preukázaná?“ prekvapil všetkých otázkou.
Zjavne zaskočený policajt zo seba dostal: „Myslíte si, že by sme ich mali preveriť?“
„Nie. Myslím, že to nie je nutné,“ upokojil ho Peter, zjavne pobavený podporučíkovou dočasnou vykoľajenosťou.
Zbežne prezrel aj ďalšie dva články z menej bulvárnymi nadpismi: Booth opäť ukázal svojho syna a Tomáš Booth v zoo. Fotografie ilustrujúce článok poprezeral zo vzdialenosti sotva desiatich centimetrov, i keď to nepotreboval, keďže vďaka okuliarom videl výborne.
Pomaly sa začínal zmierovať so smutným faktom, smutným pre chlapca, ktorý ležal za dverami — on a chlapec z článkov v žiadnom prípade nie sú tou istou osobou.
„Takže čo to znamená? Mal si dlhší čas na to, aby si to analyzoval,“ povedal Jurajovi, no po chvíli dodal pre všetkých: „Poďme sa o tom, prosím, porozprávať do mojej kancelárie. Akútne potrebujem kávu. Pozývam aj vás.“
„Vyzerá to tak, že náš chlapec trpí, zatiaľ nevieme prečo, utkvelou predstavou, že je Tomáš Booth. Možno pochádza z chudobných pomerov a závidí mu peniaze, môže závidieť bezstarostné detstvo, pozornosť, ktorou je zahrňovaný, čokoľvek.“ Juraj sa na chvíľu odmlčal a podal Petrovi na zaliatie šálku s nasypanou kávou. „Keď sme na teba čakali, rozobrali sme ešte jednu možnosť, prišiel s ňou podporučík Štefek. Aj keď je veľmi bizarná a nepravdepodobná. Povedz mu to, Robo.“
„Vy sa poznáte?“ opýtal sa Peter prekvapene.
„Nie sme generačne až tak vzdialení, potykali sme si,“ odvetil Juro a dôverne žmurkol na Róberta.
Fíha, veľa toho stihli, pomyslel si Peter.
„Jasné, načo zbytočný formalizmus,“ povedal podporučíkovi a podal mu ruku. „Ja som Peter.“
„Ja som Róbert alebo Robo. Ako chceš.“
Riaditeľka Lorenčíková sa v tejto zoznamovacej kancelárii mladých mužov so svojimi piatimi krížikmi na chrbte evidentne prestala cítiť dobre. Päťdesiatničky sa k chlapom — tridsiatnikom či štyridsiatnikom častokrát chcú správať ako k takmerrovesníkom, no riaditeľka bola už zrejme zmierená s faktom, že tých by zaujímala iba ako nádejná potenciálna matka nádhernej potenciálnej dcéry.
„Prepáčte, páni. Musím ísť vybaviť niekoľko neodkladných záležitostí.“
Všetci štyria sa takmer súčasne postavili. Riaditeľka vykročila a dala do svojich pohybov pompéznosť, dôležitosť a teatrálnosť zachovalej matróny na prahu klimaktéria.
Muži si sadli, pozreli na nedotknutú pariacu sa kávu riaditeľky Lorenčíkovej, potom pozreli na seba a zasmiali sa. Nikto nepocítil potrebu okomentovať to.
„Robo, začni!“ vyzval ho Peter.
„V treťom ročníku na policajnej akadémii sme preberali prípad, ktorý sa stal v osemdesiatych rokoch minulého storočia v Severnej Karolíne v USA. Istá bláznivá manželská dvojica si vymyslela a chystala sa zrealizovať pomerne morbídny plán. Svojho syna takmer päť rokov pripravovali na zvláštnu úlohu, chceli ho dosadiť na miesto syna nejakého úspešného a zazobaného hollywoodskeho herca, na ktorého sa ich chlapec veľmi podobal.“
„A to chceli ako dosiahnuť?“ opýtal sa neveriacky Peter.
„Toho hercovho syna takmer denne pozorovali a natáčali na videokameru. Ich chlapec sa musel učiť jeho spôsob vyjadrovania, reči, mimiku tváre, gestá. Keď odmietal, tak ho priväzovali k posteli a telesne trestali. Pritom šetrili peniaze na plastickú operáciu, ktorá mala dotvoriť chlapcovu premenu na originál.“
„Ako ich chceli vymeniť?“ zaujímal sa Peter.
„Chceli narafičiť haváriu, keď pôjde hercova rodina niekde autom. Všetci mali zahynúť a zachrániť sa mal iba chlapec. Po havárii by mŕtvolu originálu odstránili a na jeho miesto dosadili svojho mierne odretého syna, ktorý akože prežil. Ten by potom, ako univerzálny dedič, mohol manipulovať s hercovými peniazmi a určite by nezabudol na drahých rodičov.“
Je to zaujímavý chlap, pomyslel si Peter. Iste by mal šancu v konkurze na fotomodela, prípadne by to mohol skúsiť v nejakom seriáli zameranom na ženské publikum.
Niektorí muži majú problémy vyjadrovať sa k vzhľadu muža. Veľmi sa boja, že by boli spájaní s homosexualitou. Peter priznal, ak bol niekto vydareným dielom prírody. Naučil sa to od Juraja. Ten pred ním nemal zábrany pochváliť pekného chlapa. Robil to často a rád, keď si niekde vyšli. Aj teraz si to určite hovoril… Peter sa už niekoľkokrát v mysli zaoberal otázkou, či je Juro homosexuál, ale nakoniec podobné úvahy zavrhol s tým, že to vlastne nechce vedieť. Keby to vedel, určite by to ovplyvnilo ich kamarátstvo a to si cenil natoľko, že oň nechcel prísť.
„Diabolský plán. Ako to dopadlo?“ opýtal sa Peter.
„Chlapca, aby to nebolo podozrivé, museli občas pustiť do školy. Mal šťastie, že si učiteľka všimla, že sa s ním niečo deje. Zaujímala sa oňho dovtedy, pokiaľ jej nepovedal celú pravdu.“
„To akože…“ chcel ho prerušiť Juraj. Robo Štefek však pozrel takým prenikavým jastrabím pohľadom, že si to rýchlo rozmyslel. „Prepáč, dokonči.“
„Otec dostal sedem a mama päť rokov za týranie zverenej osoby, obmedzovanie osobnej slobody, prípravu vraždy a ešte niekoľko ďalších paragrafov,“ dokončil Róbert.
„Myslíš, že by to mohol byť aj náš prípad?“ opýtal sa Juraj.
„To si nemyslím. Váš prípad je v mnohom odlišný. Len som chcel, aby ste vedeli, že aj také veci sa dejú.“
„Skúsme to porovnať,“ povedal Peter. „Po prvé náš chlapec sa veľmi nepodobá na Boothovho syna, plastika by bola drahá. Po druhé náš chlapec sa vôbec nehýbe, Booth junior hýbe aspoň rukami.“
„Už to nie je pravda, Peter,“ prerušil ho Juraj. „Už sa trochu hýbe.“
„Vážne? Prečo si to nepovedal?“
„Až teraz sme sa k tomu dopracovali.“
„Porozprávaj mi o tom viac, Ďuri!“ zvolal s neskrývaným záujmom Peter.
„Keď som k nemu ráno prišiel, hneď ako ma zbadal, vykríkol: ,Aha, doktor!‘ Potom začal hýbať prstami na obidvoch rukách. Mal z toho veľkú radosť. Nezdá sa, že by ju hral.“
„Takže ruky nemá ochrnuté?“
„Zdá sa, že nie. Akoby sa nehýbal preto, lebo to ešte nevyskúšal. Možno ani nohy nie sú ochrnuté. Uvidíme, ako dopadne rehabilitácia.“
„Mám z toho radosť. Pôjdem ho čím skôr pozrieť.“
„Choď, Peter. Chlapec sa na teba teší. Povedal, že sa nemôže dočkať, kedy ti ukáže, čo sa naučil.“ Juraj to povedal zvláštnym spôsobom. Petrovi sa na tom niečo nezdalo. Niečo, čo ale nevedel pomenovať. Nič nepovedal, len pozeral Jurovi do očí a na netypický úškrnok, ktorý bol novinkou v portfóliu jeho výrazov.
Vysmieva sa mi? uvažoval v duchu.
„Len to povedz, Juraj,“ povedal napokon.
„Čo mám povedať?“
„Povedz, čo si myslíš. Povedz, že som chlapcovi sadol na lep.“
Povedal to pomaly a pokojne, akoby skúšal, akú reakciu to prinesie. Juraj Keller takmer z každého rozhovoru robil minisúboj ich osobností. Peter o tom vedel, toleroval to. Asi to tak býva — a nič sa s tým nedá robiť — vo vzťahu dvoch intelektuálne aj vzdelanostne vyrovnaných ľudí, kde jeden je podriadeným toho druhého.
„Nemyslím si to, Peter. Nič si nemyslím. Neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť,“ zašomral Juraj. Zúfalo klipkal očami v snahe zniesť Petrov nepríjemný prepaľujúci pohľad.
Peter uveril pocitu, že to boli úprimné slová.
„Predpokladám, že ste sa s chlapcom o tých ústrižkoch zatiaľ nebavili.“
„Čakali sme na teba.“
„Ako inak.“
„Je to tvoj pacient. Ty musíš rozhodnúť ako ďalej.“
„Som si toho vedomý,“ poznamenal Peter zamyslene.
„Mali sme ísť za ním a povedať mu, že je podvodník?“
„Nie! Samozrejme, že nie!“ zvolal Peter hlasnejšie, ako mal možno v pláne. „Môžeš ma nechať rozmýšľať?!“
„Jasné. Veď koniec koncov tu nemusím byť!“ zadudral Juraj urazene a dvíhal sa na odchod.
„Prepáč, Juro. Nechcel som kričať. Sadni si, prosím. Som trochu podráždený, lebo som bezradný. Neviem, čo mám robiť. Pôjdem k chlapcovi, on mi natešený ukáže, ako vie hýbať prstami, a ja mu poviem, že nie je ten, za koho sa vydáva? Že je buď podvodník, alebo schizofrenik žijúci v blude, ktorý vytvoril jeho chorý mozog?“
Juraj si pomaly sadol. „Obávam sa, že ti tiež neviem poradiť,“ priznal zúčastnene.
Traja muži na chvíľu zmĺkli. Peter zavrel okno, aby bez vyrušovania mohli sledovať svoje myšlienky. Robova fotogenická hnedá tvár hostila melancholický výraz, Juraj sa nervózne vrtel.
Róbert po čase pozrel na hodinky. Tak už pôjdem, prečítali z gesta, ktoré mal vo výbave neverbálnej komunikácie aj jeho partner Kozlovský. Žeravé uhlíky, ktoré boli vsadené do tváre namiesto očí, zažiarili silnejšie, akoby na rozlúčku. Možno aj preto ho Peter vyzval:
„Róbert, zatiaľ si nám nepovedal, ako si chlapec včera pospomínal na únoscov.“
„Dal nám štyri popisy, ktoré sa však hodia na polovicu chlapov v Košiciach. Napríklad šéf bandy: malý, v čiernom klobúku, zrejme plešatý, lebo mu netrčali žiadne vlasy, tučný — to by pokojne mohol byť aj môj partner Kozlovský. Ale pravdupovediac, čo by sme chceli od desaťročného chlapca? K tomu všetkému bola tma.“
„Takže vám veľmi nepomohol,“ podotkol Peter.
„Ani veľmi nie. Identikit s ním zrejme nedokážeme vytvoriť. Uvažujem aspoň… poslať nášho kresliča. Uvidím, poradím sa s Dávidom.“
Juraj s Petrom si domysleli, že Dávid je asi poručík Kozlovský.
„Stále uvažujem nad prípadom zo Severnej Karolíny, o ktorom si rozprával,“ prezradil Peter svoje myšlienky. „Čo ak to bolo s naším chlapcom podobné? Povedzme, že ho niekto uniesol. Napríklad pred piatimi rokmi. Priviazali ho o posteľ a neustále mu premietali filmy o Tomášovi Boothovi, mysliac si, že mu to bude stačiť na to, aby sa naučil správať sa ako on.“
„Dosť naivná myšlienka… teda z ich strany. Asi ako predstava, že pod obeliskom sa dá schovať pred búrkou,“ poznamenal Juraj a zahnal sa po muche, ktorá si z jeho nosa spravila heliport. Ako to väčšinou býva, v tomto súboji reakcií a rýchlostí zvíťazila mucha.
„Možno nie sú veľmi inteligentní…“ pokračoval Peter. „Vychádzam zo stavu chlapca a z toho, čo mi povedali Hobsová a Gaduč. Chlapcovi zatiaľ nezistili žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila v tom, aby sa hýbal. Vtedy ešte nevedeli, že chlapec bude tvrdiť, že je čiastočne ochrnutý Tomáš Booth. Ktovie, či by to ovplyvnilo ich závery.“
„Asi nie. Ani my sme nezistili žiadne psychické problémy, ktoré by mu bránili v pohybe,“ utrúsil Juraj.
„Presne tak. Jeho stav zodpovedá tomu, že sa päť možno sedem–osem rokov nehýbal. Ak bol celý čas pevne pripútaný, časom to úplne zabudol, lepšie povedané, nikdy sa to nenaučil.“
„Znie to ako scenár k nejakému hollywoodskemu psychotrileru s hororovými prvkami, než aby to mohla byť realita,“ zapojil sa Robo. „Ale nemôžem vám zazlievať, že takto uvažujete. Vlastne som vás k tomu priviedol.“ Po chvíli sa opýtal: „Vážne tomu chlapcovi ani z medicínskeho, ani z psychiatrického hľadiska nič nebráni v tom, aby sa hýbal?“
„Zatiaľ sme nič nezistili. Síce… Juraj? Vieme, ako dopadla CT–myelografia?“ „Žiaden nález.“
„Takže by mu fakt nič nemalo brániť v tom, aby sa normálne pohyboval. Musí na ňom popracovať rehabilitačná sestra. Hlavne musí chcieť. Keď bude poctivo cvičiť a spevní sa mu svalstvo, mal by sa normálne hýbať.“
„Rozoberme ešte hypotézu o tom únose,“ nezaprel v sebe zvedavého policajta Róbert. „Myslíš, myslíte, že tiež šetrili na plastiku?“ opýtal sa neadresne.
„Bez nej by ich ťažko mohli vymeniť,“ chytil sa Peter. „Čakali s ňou, až kým chlapec trochu vyrastie, lebo tváre oboch sa mohli ešte meniť.“
„Minulý týždeň sa dozvedeli, že Booth má rakovinu a zrejme skoro umrie.“ Štafetu vyslovovania úvah a dohadov prebral Juraj. „Vycítili, že by to mohol byť ich čas. Mohli by ich vymeniť počas pohrebu, tesne pred ním či po ňom. Ak by si niekto všimol, že Tomáš je nejaký iný, pripisoval by to smútku či šoku zo straty blízkej osoby. Mnohých ľudí také niečo poznačí na tvári, spôsobe vyjadrovania, reči, nieto desaťročného chlapca. No keď ho po rokoch odviazali, zistili, že z Tomáša veľa nepochytil. Možno nezohnali spoľahlivého plastického chirurga. Preto to vzdali a priviezli ho k nám, čím mu darovali slobodu,“ uzavrel príbeh Juraj.
„A možno len fakt stratili odvahu a to, že ho prepustili, nijako nesúvisí s Boothovou rakovinou. Veď ich mohli vymeniť kedykoľvek po jeho smrti. Už teraz je jasné, že Tomáš je univerzálnym dedičom,“ uvažoval nahlas Peter.
„Zaujíma ma, ako chceli dosiahnuť, že im neskôr, keď sa dostane k peniazom a bude môcť o nich rozhodovať, niečo dá. Veď ho roky týrali. Zato by im mal dať ešte peniaze?“ opýtal sa Róbert.
„Aj to sa dá vymyslieť,“ povedal Peter. „Možno k nemu chodil stále ten istý človek, možno boli dvaja. To by boli tí zlí. V deň jeho oslobodenia by sa ukázali tí ostatní ,záchrancovia‘. To by boli tí dobrí. Tí by mu narozprávali, že ho celý čas hľadali a nakoniec našli a oslobodili. Chlapec by uveril a z vďačnosti by im daroval niekoľko miliónikov. Veď u Boothovcov je z čoho.“
„Vyzerá to ako riadne pritiahnuté za vlasy, ale ľudia sú pre peniaze schopní čohokoľvek. Veď celé dejiny kriminalistiky sú vlastne o tom — ako najrafinovanejšie, a pokiaľ možno bez práce, prísť k peniazom,“ zhodnotil príbeh podporučík Štefek. Dopil posledný dúšok kávy a povedal: „Ďakujem za kávu a príjemnú spoločnosť, no už naozaj musím ísť.“
Zdvihol sa zo sedačky — akoby pred nimi vyrástol nový ostrov v mori. Jeho vytrénovaná postava vyzerala z podhľadu skutočne úchvatne.
Obaja psychiatri odprevadili policajta k dverám a rozlúčili sa s ním ako s dlhoročným priateľom, nepochybujúci, že v ňom našli spriaznenú dušu.
„Idem aj ja. Odkedy je tu ten chlapec, mám nepríjemný pocit, že zanedbávam ostatných pacientov,“ povedal Juraj.
„Aj ja mám ten pocit. Dúfam, že už čoskoro prídeme na to, o čo tu ide, a všetko sa vráti do starých koľají,“ dúfal Peter. Znovu si uvedomil svoju bezradnosť. Svet je jedno veľké klbko a jeho úlohou je rozmotať ho. No doposiaľ nenašiel ani začiatok nite. Prial si, aby život aspoň na pár dní zľavil z nárokov na jeho angažovanosť, sústredenosť, no vedel, že — aj vzhľadom k jeho povahe — to neprichádza do úvahy. Už nie život, ale on sám rozhodoval o tempe a intenzite pátrania. A on neskončí, nevzdá sa; nemôže.
Juraj vykročil smerom k schodisku a Peter zostal stáť na prahu dverí kancelárie. Povinnosti ho volali späť. Veď mal toľko papierovej roboty, že keď si na ňu spomenul, oblial ho studený pot. No bolo niečo silnejšie ako zodpovednosť voči úradníckym byrokratom — zodpovednosť voči chlapcovi. Akoby do úsilia pomôcť mu vložil všetok pocit viny za smrť sestry Mariky. Akoby si povedal, že ak mu pomôže, sčasti odčiní svoju „vinu“.
Zatvoril kanceláriu a opäť smeroval k izbe č. 24. Rukami prehľadával vrecká.
Cestou uvažoval: Kde som dal výstrižky z časopisov? A čo mám s nimi robiť? Mám ich chlapcovi ukázať a povedať mu, že už nemusí hrať svoju rolu? Či ju hrá dobrovoľne, alebo mu bola nanútená… Že všetko je prezradené? Alebo mám naďalej počúvať výmysly o dobrom ockovi a šťastnom detstve? Uvidím. Zariadim sa podľa situácie.
Peter Máb otvoril dvere izby č. 24 a to, čo uvidel, mu vyrazilo dych a podlomilo kolená. Chlapcova posteľ bola prázdna! Okamžite zbledol ako ľanové plátno.

Pribehol k posteli a neveriacky pozeral na pokrčenú plachtu, trochu prepotený podhlavník, odhrnutý paplón. Burácalo v ňom zdesenie: Kde je chlapec? Chlapca tu niet?!
Keď sa spamätal z prvého šoku a jeho mozog pochopil, že asi nebude zašitý v paplóne alebo zlisovaný pod matracom, začal sa obzerať vôkol seba. Pozrel pod posteľ, potom pod stôl, odhrnul závesy, no nikde nič!
Pribehol ku skrini, otvoril ľavé krídlo, no ľavá strana skrine bola takmer prázdna, až na nejaké plachty. Chytil rukou pravé krídlo — a v tom si ho všimol: Artur sedel na stoličke opretej o skriňu. To preňho nešlo otvoriť pravé krídlo!
„Artur! Preboha! Čo tu robíte? Kde je chlapec?!“ zvreskol na nočného strážnika.
„Ja… ja… my…“ jachtal muž v rokoch. „My sme nechceli.“
„Čo ste nechceli?!“ kričal Peter. „Hovorte, preboha!“
„Nechceli sme vás až tak vyľakať,“ povedal pomaly.
„Čo to bľabocete, človeče! Kde je chlapec?! Hovorte!“ kričal rozrušený lekár, teraz už držiac Artura pod krkom.
„My sme sa… schovali,“ prezradil vystrašene. Triasol sa ako lístok vo vetre.
„Čo ste sa?“
„My sme sa vám schovali, pán doktor,“ vyjachtal zo seba Artur a narýchlo vystrúhal nevinný výraz.
„Kde je chlapec? Hovorte už!“ povedal Peter trochu miernejšie.
„Tam.“ Ukázal na kopu vytvorenú z paplónov, ktorá bola vystavaná na neobsadenom druhom lôžku.
Peter pustil Artura a utekal k paplónovej pyramíde. Troma prudkými pohybmi odhodil dva paplóny a jeden podhlavník za seba a konečne našiel to, čo hľadal — chlapca, celého bez seba od smiechu, v polohe dieťaťa v maternici ženy. Smial sa ako animovaná postavička z priveselého kresleného seriálu.
Doktor Máb sa chytil za čelo a zacítil na spánkoch tlkot vystrašeného srdca. Sadol si na posteľ a ruky hodil na kolená.
„Vy ste mi dali,“ povedal s veľkým výdychom.
„Nemyslel som si, že vás to až tak zoberie. Prepáčte,“ ospravedlňoval sa Artur a chytil Petra za rameno.
„Čí to bol nápad?“
„Videl som, ako sa rozprávate s doktorom Hellerom, a keď som zazrel, že zatvárate dvere svojej kancelárie zvonka, vedel som, že prídete sem. Povedal som to Tomášovi a on vymyslel, že sa vám schováme. No kde som sa mal schovať?“ opýtal sa svojím dobráckym štýlom.
Doktor Máb sa musel chtiac–nechtiac usmiať.
„Čo tu vlastne robíte? Nemáte byť už dávno doma?“ zaujímal sa lekár takmer karhavo.
„Nemám sa kde ponáhľať, tak som sa na chvíľu zastavil. Myslím, že chlapec celkom ocenil spoločnosť…“
Artur chytil chlapca pod kolenami a za zátylkom. Chcel ho preniesť naspäť na lôžko. Peter mu však pohybom ruky naznačil, že to urobí.
„Vyľakali sme vás, doktor Máb?“ škeril sa ešte stále sa smejúci chlapec v Petrovom náručí.
„Takmer som dostal infarkt,“ vyhlásil doktor dôležito.
„In… fakt? A to je čo?“ opýtal sa chlapec s nevinnou úprimnosťou svojich desiatich rokov.
Peter ho položil na posteľ, no hlavu neuložil na podhlavník. Ten vzal, zvliekol prepotenú obliečku a išiel k skrini po novú.
„Infarkt je, keď ti pukne srdiečko. Vieš?“
Chlapec sa zatváril, že nevie. Peter chcel k tomu niečo dodať…
„Aha, doktor!“ zvolal mládenec v pyžame, ležiaci na plachte. Hýbal všetkými prstami na rukách, dokonca krúžil zápästiami. Veselo sa pritom chichúňal.
„To je super, vedel som, že si veľmi šikovný,“ pochválil ho lekár, no neprejavil také nadšenie, aké chlapec zrejme očakával.
„Netešíte sa z toho?“
„Teším. Samozrejme, že sa teším. No Juraj, teda doktor Heller, mi o tom pred chvíľou povedal.“
Artur vstal. Vynútil si tým chlapcovu aj Petrovu pozornosť.
„Tak už pôjdem. Sľúbil som dcére, že s ňou pôjdem nakupovať,“ oznámil a prišiel k chlapcovmu lôžku. „Drž sa, kovboj!“ rozstrapatil chlapcovi ofinu. „Dovidenia, pán doktor,“ pozdravil sa Petrovi.
„Majte sa, Artur.“
Pomaly vychádzal z izby a celý čas chlapcovi infantilne kýval.Dvere sa zavreli. Šťastný štebotavý detský smiech vsekunde ošedivel.

„Kedy príde po mňa ocko?“ opýtal sa chlapec, už opäť vážny.
Radosť zo schovávačky a pohybujúcich sa prstov vystriedala realita nepochopenia svojho postavenia. Ako je možné, že ocko, ktorý ho ani raz nenechal prenocovať mimo domova, teraz za ním nepríde a ani nikoho poňho nepošle… Peter bezmocne rozhodil rukami. Nevedel, čo má povedať.
„Povedzte, doktor, môj ocko už zomrel, však?“ ponúkol chlapec svoje riešenie záhady.
Doposiaľ to Petrovi nenapadlo, ale teraz, keď sa chlapec takto priamo opýtal, dávalo to zmysel. Ak by Peter hľadal výhovorku, táto by bola ideálna. Booth bol smrteľne chorý a podľa všetkého mu neostávalo veľa času. Stačilo odsúvať riešenie do jeho smrti…
Bolo zrejmé, že tento chlapec si vykonštruoval, že jeho ocko nechce, aby sa pozeral, ako bude umierať, preto ho dal odviezť preč.
Keby Peter chcel použiť milosrdnú a čo najpravdepodobnejšiu lož, prečo nie je a nemôže byť s otcom, táto by bola ideálna. Veď si ju vymyslel chlapec, tak Petrovi stačilo prisvedčiť a bolo by to v suchu, mal by od chlapca a jeho otázok na chvíľu pokoj.
No klamať o niekoho smrti? Čakať na ňu? To nie!
„Neviem, či Michael Booth zomrel. Ale myslím si, že nie. Bol, vlastne je veľmi známym človekom. Keby zomrel, bolo by to vo všetkých novinách, správach a všetci by o tom hovorili,“ povedal Peter, zámerne sa vyhýbajúc slovu otec.
„Dal ma odviezť preč, aby som nevidel, ako umrie.“ Do chlapcových očí si kliesnili cestu slzy. „Už ho nikdy neuvidím.“ Rozplakal sa.
Takže Petrov predpoklad sa potvrdil.
„Kto ti povedal, že zomrie? Neplač, veľa ľudí chorých na rakovinu sa už uzdravilo,“ snažil sa vliať trocha nádeje Peter.
„Ocko mi to povedal. Povedal mi, že už čoskoro umrie,“ zamrmlal cez slzy. „To je to isté, ako odísť do neba?“
„Áno, to je skoro to isté.“ Peter chcel spomenúť aj peklo, ale povedal si, že nemá zmysel ho tým teraz zaťažovať.
„Keby som mal aspoň jeho fotku. Tak ako mám…“ Chlapec sa zarazil a po chvíli uvažovania začal silnejšie plakať.
Tak ako mám fotku svojej mamy, v duchu si dopovedal vetu Peter. Opäť naňho zaútočili otázky: Čo mám robiť? Mám mu povedať, že mám fotky pri sebe? Nie síce mamičkine, ale rovnako nostalgiu vyvolávajúce? Ako bude reagovať na pravého Tomáša? Zistí, že všetci už vedia, že nie je Tomáš Booth… Položí ho to? Alebo bude ďalej pokračovať… Pokračovať v čom?
Peter už už vyťahoval fotky z vrecka, no ešte ich chvíľu pozdržal. Čo ak nie je klamár? Čo ak je schizofrenik? Peter si uvedomoval, že ak mu chce vyvrátiť jeho bludy, ak mu má povedať, že všetko si to len nahovára — toto je správna chvíľa.
„Mám tu nejaké fotky. Chceš si ich pozrieť?“ nadhodil Peter pomaly a neisto, márne zakrývajúc napätie. Vytiahol fotky a mával nimi pred chlapcovými očami.
Chlapec sa pomaly upokojoval, aj keď stále trochu posmrkával. Peter si prehľadal vrecká a našiel poloprázdny balíček papierových vreckoviek. Poutieral chlapcovi slzy, nechal ho vyfúkať si nos.
Blondiačik bol zaujatý fotografiami a nespustil z nich oči. Peter pozrel na smetný kôš, ale vyhodenie vreckoviek by znamenalo odísť od chlapca aj s ústrižkami, a ten už fotografie dychtivo hltal očami. Odložil preto použité vreckovky do vrecka.
Chlapec pozeral na fotku z cirkusu a — usmieval sa na ňu.
Peter opäť niečomu nerozumel. Nevedel by zrejme presne odhadnúť, ako chlapec na fotky zareaguje, no to, že sa na ne bude spokojne a šťastne usmievať, by bolo v rebríčku predpovedí na poslednom mieste. Chlapec sa nadýchol, akoby chcel niečo povedať, no napokon nič nevysloviac, zavrel ústa. Intenzita jeho zaujatosti pre fotografie však Petrom prebehla tak jednoznačne, akoby niečo povedal.
„Povedz mi, čo vidíš na fotkách?“
„Tu sme boli v cirkuse. Bolo tam fajn. No potom sa na nás nalepili novinári a bolo po zábave. Fotili nás, vykrikovali. Bola to otrava.“
„Porozprávaj mi o tých dievčatách a chlapcoch. Kto je to?“ vyzval ho Peter.
„Toto je Oliver, môj najlepší kamoš. To je Timea, Jakub, Cuco, Rišo a Viktória.“ Vymenoval mená detí; zľava doprava, ako podľa rozloženia chlapčenských a dievčenských mien pochopil Peter; vynechajúc chlapca na vozíku.
„A to je kto?“ opýtal sa Peter a ukázal na Tomáša Bootha.
Chlapec pozrel na doktora, akoby sa ho pýtal, koľko je prstov na ruke. „Predsa ja!“ zvolal rozhodne a chvíľu ešte nechápavo pozeral na Petra.
„A na tých ostatných fotkách?“
Peter mu postupne ukazoval zvyšné články.
„Veď to je môj ocko, moji kamoši a ja!“
„Nezdá sa mi, že by si to bol ty,“ vyhlásil rozhodne Peter. Vedel, že už nemôže ustúpiť. „Vyzeráš úplne inak ako chlapec na fotkách.“
Už hľadal očami nejaké zrkadlo. Uvedomil si, že iba tak môže doložiť svoje tvrdenie. Našiel ho — zavesené nad umývadlom.
„Tu som bol mladší, ale som to ja. Kto iný by to bol?“
„Ukážem ti, ako teraz vyzeráš. A povieš mi, či sa podobáš na chlapca na fotkách. Dobre?“
Peter sa nervózne zavrtel, pretože si uvedomil, že nemá pri sebe kufrík, v ktorom má lieky a injekcie na upokojenie. (Pre každý prípad…)
„Prepáč na chvíľu, musím si niečo vybaviť.“ Vyšiel na chodbu. Očami hľadal niektorú zo sestier, zbadal sestru Pruškovú.
„Sestra, môžem vás o niečo poprosiť?“
„Samozrejme, pán doktor.“ Pristavila sa pri ňom očarujúca tridsiatnička.
„Sestra, buďte taká dobrá a doneste mi, prosím, môj kufrík s liekmi. Skontrolujte, či sú v ňom sedatíva a antidepresíva. Potom mi ho doneste na túto izbu. Môžem sa spoľahnúť?“
„Áno, pán doktor.“ Pozrela mu do očí takým spaľujúcim pohľadom, akoby ich chcela vysušiť. V tom pohľade bolo čosi anjelské i diabolské zároveň, upokojujúce, no rovnako znepokojujúce.
„Ďakujem.“ Aj za ten pohľad ďakujem, dodal pre seba.
Peter Máb zavrel dvere a pohol sa k umývadlu, aby zvesil zrkadlo. Prišiel s ním k chlapcovi.
„Pozri sa do zrkadla a potom pozri na obrázky, či vidíš tú istú tvár.“
Pomaly ním otáčal a snažil sa odhadnúť správny sklon, aby chlapec čo najlepšie videl. Ako ním otáčal, stretol sa so svojím pohľadom, ktorý prezrádzal veľké vzrušenie
„To nie som ja. Kto je ten chlapec v zrkadle?“ opýtal sa chlapec podozrievavo. „No predsa ty! Kto by tam bol?“
„Ale to nie som ja. To nie je tvár, ktorú vidím v zrkadle v mojej kúpeľni,“ riekol zdráhavo.
„Nehovor! Určite však uznáš, že chlapec na fotkách a tvoj ,terajší‘ odraz v zrkadle sú dve odlišné osoby.“
„Ako je to možné!“ skríkol chlapec.
„Je to možné. Ty totiž nie si Tomáš Booth!“ povedal dôrazne Peter a nervózne hypnotizoval kľučku dverí. Kde je tá sestra? Dúfam, že chlapec nedostane záchvat zúrivosti. Mal som počkať na kufrík, pomyslel si.
„Ale ja som Tomáš Booth! Kto iný by som bol?!“ zvolal chlapec so zúfalstvom v hlase.
„Ty si len nahováraš, že si Tomáš Booth. V skutočnosti si niekto iný.“
„Neviem, kto je chlapec v zrkadle, nikdy som ho nevidel. Vaše zrkadlo nie je dobré. V mojom som väčšinou vyzeral ako chlapec na fotkách,“ nástojil s presvedčivou naliehavosťou v hlase.
„Zrkadlá vždy ukazujú rovnako. Či u teba v kúpeľni, či teraz toto zrkadlo.“ „To nie je pravda! Moje zrkadlo niekedy neukazuje mňa. Aj keď sa potom väčšinou opraví a potom už ukazuje mňa,“ hovoril ďalej.
Peter ako človek tomu nerozumel a ťažko by tomu rozumel nejaký iný „normálny“ človek, ale začínal tomu rozumieť psychiater Máb. Takže chlapec nie je podvodník, rozmýšľal. Diagnóza schizofrénia dostávala zreteľnejšie kontúry. Chlapcovo tvrdenie, že sa z jeho zrkadla naňho pozerajú iní ľudia, bolo ako vystrihnuté z učebnice o schizofrénii.
„Povedal si niekomu, napríklad ockovi, že sa na teba zo zrkadla pozerajú iní ľudia?“
„Povedal som mu to.“
„Čo on na to?“
„Hovoril, že netreba vždy veriť tomu, čo vidíme. To, že niečo vidíme, ešte neznamená, že to aj existuje.“
„Ocko ti to vysvetlil veľmi správne.“ Po chvíli dodal: „Vieš, ak zdravý človek niečo vidí, tak to existuje. Ty si teraz ale ochorel a my ti budeme na tú chorobu dávať lieky. Rozumel si mi?“
„To preto som ochorel, že vidím v zrkadle cudzieho chlapca?“
„Dá sa to aj tak povedať.“
Klopanie na dvere prerušilo rozhovor.
„Ďalej!“ zakričal Peter
Niekto otvoril dvere. „Pán doktor, váš kufrík.“ Sestra sa extrémne predklonila a podala mu kufrík. Keby prešla ešte dva kroky, nemusela sa tak predkláňať, ale to by mu asi neukázala náznaky pokladov, ktoré schovávala v podprsenke.
Ešteže sa prieči mojim zásadám začínať si niečo so sestrami v liečebni, upokojoval sa v duchu Peter.
Po chvíľkovom, celkom príjemnom vyrušení sa opäť sústreďoval na chlapca.
„Povedz mi… Tomáš, nestalo sa ti, že si počul nejaké hlasy a nikoho si nevidel?“ opýtal sa Peter.
Teraz, keď už bolo jasné, že chlapec je schizofrenik — Aj keď, čo je v psychiatrii jasné? Je to exaktná veda? —, pristúpil Peter na to, že chlapca bude volať Tomáš. Veď tak sa mu aj predstavil…
„Niekoľkokrát sa mi to stalo. Rozprával som sa s niekým a zrazu som nepočul, čo mi hovorí. Namiesto toho som počul rozprávať sa medzi sebou ľudí, ktorých som ale podľa hlasov nepoznal. Niekedy sa prihovárali aj mne. Ale nevidel som ich, len počul.“
„Boli to iní než tí, ktorých si videl?“
„Áno.“ „Z tých ľudí, ktorých si nevidel, si podľa hlasu naozaj nikoho nepoznal?“ „Ale áno. Niekedy som počul môjho ocka. Rozprával sa s tými cudzími ľuďmi.“
„Zaujímavé,“ poznamenal Peter viac–menej pre seba. „Dobre, Tomáš, dnes ťa už nechám na pokoji, trochu si oddýchni. Budeš brať takéto lieky,“ ukázal mu zelenú podlhovastú tabletku. „Dnes zješ jednu pilulku predo mnou. Zajtra a v ďalšie dni bude k tebe chodiť sestrička a bude ti ich dávať ona. Dobre?“
„Dobre,“ zabručal Tomáš a prehltol tabletku. Zapil ju vodou, ktorú mu Peter doniesol v poháriku.
Takže chlapca začal liečiť ako schizofrenika… Rozhodol sa správne? Chcel by vojsť do trinástej komnaty jeho duše. Veril, že ju má a že v nej schováva kľúč k riešeniu všetkých svojich záhad.
Vedúci lekár liečebne Máb napokon zvíťazil nad psychiatrom Petrom. Rozlúčil sa s chlapcom a s vedomím, že donekonečna nemôže odkladať nevyhnutné papierovanie, predsa odišiel do svojej kancelárie.
Najprv odložil ťažidlá na vyhradenú policu. Papiere, ktorých bol plný stôl, zhrnul na kopu, aby mal miesto pre záplavu nových tlačív.
Už niekoľko rokov zbieral sklenené a kovové postavy, príbehy, osudy a myšlienky, ktoré zruční sochári a remeselníci dokázali vtesnať do malého úžitkového predmetu zvaného ťažidlo. Sú neživé, no nie mŕtve. Počas dlhých večerov, keď chcel relaxovať, rozhodil ich po stole, vypol elektrické osvetlenie a zapálil sviečku. Potom ju posúval pomedzi ťažidlá a sledoval na stenách, na stole a na soškách hru tieňov, ktorú svetlo sviečky rozohralo. Nie, sochy nie sú mŕtve, sú len neživé. No keď im ľudská predstavivosť pomôže, aj oni vedia rozpovedať príbeh.
Á, Napoleon, čo vás privádza do ríše rozprávok? Prišiel som vás oslobodiť zo zajatia Trójskeho koňa, krásna Helena. Ale už ma oslobodil maršal Pinocchio. To nič, moja drahá, raz sa aj tak stretneme a už nikdy sa nerozlúčime. Ako myslíte, ako poviete, ako zavelíte, cisár môj.
Možno je to detinské, je to vôbec normálne? Je! Každý človek je iný, každý sa inak „znormalnieva“. Hra patrí k ľudskej podstate. Veď čo je to vlastne šport? Hra.
Otvoril zásuvku stola a hľadal podklady pre mesačné hlásenie. Našiel svoju knihu Život so schizofrenikom, ktorú napísal pred tromi rokmi. V psychiatrických kruhoch bola privítaná s uspokojením, nie však s nadšením. Nadmerné nadšenie Peter ani neočakával. Veď je to jednoduchá príručka o tom, o čom je názov — Ako pre obe strany (chorého aj príbuzných) čo najlepšie a najbezpečnejšie prežiť ťažké chvíle života so schizofréniou.
Nalistoval kapitolu o liečbe, aby si pripomenul, či je ešte stále aktuálne to, čo vtedy napísal:
V akútnej fáze ochorenia je základom liečby medikamentózna terapia. Pacientom sú podávané lieky — neuroleptiká; či už vo forme tabliet alebo vo forme injekcií do sedacieho svalu. Neuroleptiká účinne pôsobia v oblasti nadmerného podráždenia mozgu a normalizujú narušené biochemické procesy v ňom. V prípade zvolenia správneho lieku sa chorý opäť dostáva do vyrovnaného duševného stavu.
Okrem podávania účinných liečiv je potrebné chorému poskytnúť istotu, že na svojich blízkych sa môže stopercentne spoľahnúť aj v období psychotického zrútenia. Postihnutí potrebujú pokoj, aby našli stratenú duševnú rovnováhu a uvoľnenie od stresu všedného dňa. Dôležité je normalizovať pravidelnosť spánku. Príbuzných aj zamestnávateľov treba upozorniť, aby v tomto období nerobili zásadné rozhodnutia. Rozpad manželstva alebo strata zamestnania môžu mať katastrofálne následky.
Takže medikamentózna terapia… Dá sa za taký krátky čas bezpečne a jednoznačne určiť diagnóza? Chlapcov pobyt v liečebni trval niekoľko dní, povedal iba niekoľko desiatok viet. Mohol z nich Peter vyvodzovať jednoznačné závery? Chlapec si pamätal, že videl v zrkadle cudzích ľudí, že počul hlasy, a pritom nikoho nevidel alebo videl niekoho, komu ale hlas nepatril. Koľko ľudí sa nemôže spoznať v zrkadle? Koľkým sa občas zdá, že počujú akési hlasy? Môžeme povedať, že sú duševne narušení?
Trpezlivosť, Peter! — spomenul si na obľúbeného profesora z univerzity, staručkého nestora slovenských psychiatrov Jána Kolesára. Nerobte predčasné závery!

5. KAPITOLA

2008-01-08T13:31:00.010+01:00

Tyrkysový kabátik

Po kľukatej ceste sa k liečebni predieral policajný sedan. Poručík, sediaci za volantom, vytáčal motor do červených čísel, preraďoval a hneď zas s pískajúcimi pneumatikami brzdil. Obľuboval športovejší spôsob riadenia, nie štýl, akým jazdili suchári Robo či Lojzo, ktorým občas, aj keď nerád, musel robiť spolujazdca. Prešiel otvorenou bránou a urobil na parkovisku elegantný oblúk. Potom s ohromným piskotom svojho oceľového tátoša zastavil.
Vystúpil z auta, funiac pritom ako lokomotíva. To bola daň za tie kilá navyše. Pristavil sa pri kolegoch pri bráne a žoviálne s nimi prehodil pár viet o včerajšom zápase HC Košice.
Zaklopal na dvere a vzápätí, nečakajúc na dovolenie, vošiel do kancelárie Petra Mába.
„Zdravím, pán doktor. Ako sa máme?“ zaintonoval spevavo.
Neprehliadnuteľne tým demonštroval svoju dobrú náladu. Vystrel ukazovák a pichol ním na diaľku teenagerským gestom niekde medzi Petrove oči.
„Ďakujem za opýtanie, ujde to,“ odpovedal Peter a vstal, aby privítal neohláseného hosťa. Vdýchol do seba čosi, čo mu nos nepochválil, akýsi oblak vzduchu, v ktorom sa čudne premiešal pach spoteného tela so sladkastým deodorantom.
„Vždy som si myslel, že policajti majú partnera nato, aby všade chodili vo dvojici. No vy s Robom k nám chodíte každý zvlášť. Ale to nie je výčitka. Rád vás vidím, poručík.“
„Viete, asi je to tým, že toto vyšetrovanie, ak sa to tak dá nazvať, je trochu nad rámec našich povinností.“ Poručík sa uvelebil v kresle. Jeho dobrá nálada, živelnosť a telo, masívne vyparujúce pot, naplnili celú miestnosť, až v nej bolo Petrovi zrazu pritesno.
„Takže to robíte ako súkromnú aktivitu?“
„No… to nemôžem povedať. Nebol spáchaný žiaden trestný čin, ktorý by sme vyšetrili. To, že sa našiel chlapec, je v Košiciach bežná vec. Naši ľudia denne nachádzajú ľudí bez dokladov, ktorí nevedia vysvetliť kto sú a čo tu robia. Hovorím síce hlavne o bezdomovcoch a rómskej komunite, ale stáva sa to. O chlapca je pre túto chvíľu postarané. Dokedy? To závisí od vás.“
„Takže chlapec nie je oficiálne predmetom záujmu polície?“ opýtal sa trochu prekvapený Peter.
„Je. Do tej miery, že jeho popis a fotka visia na všetkých nástenkách stratených a hľadaných osôb v Košiciach. V súvislosti s ním však zatiaľ nebol ohlásený žiaden trestný čin ani pátranie po ňom. Chceli by ste niečo nahlásiť?“ opýtal sa akoby z povinnosti, bez akéhokoľvek náznaku angažovanosti.
„Nie, zatiaľ neviem nič o nejakom trestnom čine,“ povedal Peter, no evidentne nad niečím uvažoval. „Keby som nahlásil podozrenie, že bol spáchaný trestný čin únosu?“
„Myslíte si, že váš chlapec bol unesený?“
„Čo iné? Po svojich k nám neprišiel, to je jasné…“
„To je jasné aj mne. Ale čo keď ho doviezli chudobní rodičia, ktorí nemajú peniaze na jeho liečbu, a urobili to takto, lebo ináč si nedokázali pomôcť?“ Poručík významne zdvihol obočie.
„To je, samozrejme, možné…“ pripustil Peter. „A keby som podal podnet na prešetrenie únosu Tomáša Bootha?“ vyhlásil nemenej významne, ako predchádzajúcu vetu povedal poručík.
Poručík Kozlovský sa začal rehotať, akoby Peter povedal veľmi dobrý vtip.
„Vás tie výstrižky nepresvedčili… Mám pravdu?“ Utieral si slzy, ktoré mu od smiechu vyhŕkli do očí. Predviedol pritom temeno hlavy, ktoré vyzeralo ako veterník, z ktorého niekto zlízal fondánovú polevu.
„Presvedčili, ale nášho chlapca nie. Aj keď sa už začína celkom jasne profilovať ako schizofrenik. No keby som mal jednoznačný dôkaz, že existuje pravý Tomáš Booth, a teda náš chlapec ním nemôže byť, bolo by to jednoduchšie. Nezožierali by ma pochybnosti, keďže som mu nasadil medikamentóznu liečbu.“
„A čo by pre vás bol jednoznačný dôkaz?“ prezvedal poručík už úplne vážne, bez akéhokoľvek náznaku predošlej žoviálnosti.
„Najlepšie by bolo, keby som ho videl na vlastné oči, prípadne by som sa s ním mohol chvíľku rozprávať. Viete, dnes, v ére počítačov, skenerov a vysokokvalitných tlačiarní, nie je problém vyrobiť fotomontáž, aby vyzerala ako skutočný výstrižok z novín.“
„Chcete tým povedať, že som vám poslal podvrh, fotomontáž?“ vyhŕkol nahnevane poručík a oči sa mu zlovestne zúžili.
„Nie, nemyslel som, že ste to vyrobili vy…“
„Kto teda? Moja žena?“ nenechal dopovedať Petra.
„Nie, nie, prepáčte, povedal som to len tak, vo všeobecnosti.“
„Takže vo všeobecnosti…“
Poručík spaľoval Petra pohľadom ako boxerský šampión pred súbojom o titul majstra sveta. Možno mu nechcel zasadiť presne mierený pravý hák, no ešte jedným dobre formulovaným ospravedlnením by určite nepohrdol. Keďže sa nedočkal, povedal: „Nabudúce vážte slová, doktorko.“ Poručík teraz vôbec nevyzeral ako ten milý malý tlstý ujo, ktorého majú všetci tak radi. Peter sklopil oči a obaja ticho pozerali na dlážku, každý iným smerom.
„Keby som vám povedal, že som na vlastné oči videl mladého Bootha, dokonca som sa s ním rozprával?“ rozvravel sa znova policajt, ešte stále pozerajúci do zeme. Očami prehľadával koberec ako hľadajúci, ktorý nič nestratil — nedbanlivo, nesystematicky.
„Vážne?“ Petrovi preťala čelo vráska medzi obrvami.
„Takže mi stále neveríte?“
„Verím vám. Samozrejme, že vám verím. Ak ste sa s ním rozprávali vy, to mi stačí,“ povedal Peter, aj keď by sa s mladým Boothom predsa len radšej porozprával on.
„O čom ste sa zhovárali?“ vyzvedal Peter.
„O hokeji.“
„O hokeji,“ zopakoval po ňom ako ozvena. „Aha,“ dodal sklamane.
„Ale nie… Povedal som mu aj o tej fotografii.“
„Nenapínajte ma, poručík,“ nabádal Peter záhadne sa usmievajúceho policajta.
„Zato, že ste mi neverili, by som vás mal nechať smažiť sa v pekle pochybností,“ vyskladal poručík pre policajta netypickú, takmer až básnickú vetu.
„Ešte raz sa vám ospravedlňujem, pán poručík.“
„Takže už pán.“ Poručík opäť našiel dobrú náladu. „Poviem vám to tak: Tomášovi som povedal všetko, čo viem o našom chlapcovi. Povedal som mu aj to, že vám chlapec prezradil, kde má schovanú fotografiu ,svojej‘ mamy.“ Urobil dramatickú pauzu.
„A?“ „A musím vám povedať, že jeho desaťročný mozog si s tým neporadil,“ šťavnato zamľaskal.
„S čím si neporadil? O čom to hovoríte?“
„Nechápal, odkiaľ to viem.“
„Odkiaľ viete o schovanej fotke?“
„Presne tak.“
„Medzičasom som o tom uvažoval. Možno to nie je až taká záhada, ako to vyzerá.“ Peter svojím skepticizmom pokazil poručíkovi veselosť predošlých chvíľ.
„K čomu ste dospeli, doktor?“
„Dospel som k názoru, že o tej fotke môže vedieť ktorákoľvek upratovačka, ktorá utiera prach v Tomášovej izbe. Mohla to povedať svojim deťom, tie zas iným deťom a postupne to budú vedieť všetky deti v Košiciach.“
„Veď práve, že nie,“ povedal poručík, veľmi dôležito a záhadne sa tváriaci poručík. „Keby ste boli v dome Boothovcov, pochopili by ste.“
Policajt opäť čakal na prejavy Petrovho prekvapenia.
„Hovorte ďalej, poručík. Počúvam vás.“
„Ich byt je ako vesmírna loď. Všade je plno techniky a elektroniky, aj keď to majú šikovne maskované. V každej izbe sú neviditeľné kamery, všetko je plne automatické, dvere sa samé otvárajú a zatvárajú, klimatizácia sa zapína a vypína, všade plno páčok a gombíkov,“ rozprával ako Alica, ktorá sa vrátila z Krajiny zázrakov. „Aj keď to všetko vidí len trénované oko policajta,“ dodal, zrejme aby neuškodil systematicky budovanému imidžu svetaskúseného harcovníka.
„A čo z toho vyplýva?“
„Vysvetľoval mi, že nikto nemôže vedieť, čo má v tej skrýši ukryté, pretože iba on ju môže otvoriť. Káčer Donald, ktorého ste spomínali, je obraz a pod ním je sejf, ktorý sa dá otvoriť iba priložením jeho pravého palca. Je tam totiž skener na odtlačky!“
„No a? A je si istý, že sa to nedá obísť?“
„Je. Dal mu ho namontovať otecko. On je tiež ešte veľké decko, no myslím, že jeho slová, že rešpektuje synovo právo na súkromie, zneli vierohodne. Mladý mi hovoril, že celý byt je plný rôznych tajných skrýš. Na niektoré už dokonca zabudli. Verili by ste tomu?“
„Tomu by som veril. Všetci extrémne slávni alebo extrémne bohatí ľudia sú čudáci. No Tomáš si je stopercentne istý? Určite sa nikto nikdy nemohol dozvedieť o tej fotografii?“ Peter sa poškrabal za uchom. Urobil to tak trochu preto, aby ukázal svoje rozpaky. Vycítil, že by to mohlo byť dobré — ukázať ich teraz…
„Povedal, že na milión percent.“
„Tak mi povedzte, ako je možné, že o nej vie náš chlapec? Chcete mi povedať, že vypil elixír neviditeľnosti a pozoroval, ako sa Tomáš prehrabuje v tej skrýši?“
„To si neviem vysvetliť ani ja, ani Booth junior, ani jeho otec.“
Chvíľu bol ticho, ale Peter videl, že mu chce ešte niečo povedať, niečo významné. „Mám pre vás veľké prekvapenie!“
„Vážne?“ snažil sa Peter zahrať prekvapeného.
„Michaela Bootha všetko veľmi zaujalo. Pozýva vás totiž do svojho apartmánu na kus reči!“ slávnostne zo seba vychrlil poručík, akoby mu oznamoval, že vyhráva jackpot v štátnej lotérii.
„Vážne?“ Teraz už prekvapenie nehral.
„Vedel som, že vás to poteší.“
Peter to musel trochu vstrebať. Takže sa mu splní, čo ešte pred niekoľkými hodinami považoval za nereálne, uvidí mladého Bootha a jeho otca, ktorý mu dosvedčí, že on a nikto iný je nad akúkoľvek pochybnosť jeho synom. Veľmi si prial mať takýto dôkaz. No to bolo pred chlapcovými vetami o cudzích ľuďoch v zrkadle a hlasoch, ktoré počul. Vtedy si bol svojou diagnózou (schizofrénia) istý. Po poručíkovom rozprávaní o skrýšach so skenermi odtlačkov v Boothovom apartmáne a milión percentnom presvedčení Tomáša Bootha opäť zneistel.
„Kedy sa s ním mám stretnúť?“
„Neviem to presne, asi zajtra. Spojí sa s vami jeho osobná asistentka.“
„Slečna Danková?“
„Poznáte ju?“
Peter si spomenul na Jurajov rozhovor s nesympatickým hrubým hlasom Boothovej asistentky. „Zabudli ste na náš telefonát na Boothov sekretariát?“
„Vlastne áno, už si spomínam. Zabudol som, že mi nedôverujete,“ podotkol policajt a jedným okom čakal prípadnú odozvu.
„Ešte raz sa vám ospravedlňujem, poručík. To nie je o tom, že neverím vám, ja neverím ani sebe. Myslel som si, že som dobrý psychiater, ktorého len tak niečo neprekvapí. No pri tom chlapcovi mám dojem, že nesedí nič z toho, čo som sa naučil alebo získal rokmi praxe. Dúfam, že rozhovor s Boothovcami mi pomôže zbaviť sa pochybností. Skutočne vám ďakujem, že ste mi to vybavili. Teraz vám už fakt bezhranične dôverujem,“ vyhlásil Peter a podal poručíkovi ruku, naznačujúc, že sa chce zmieriť.
Poručík ňou srdečne zatriasol a vetou — doktorko, do smrti dobrí — potvrdil svoju srdečnú a vcelku nekonfliktnú povahu.

Zajtra sa stretne s Michaelom Boothom. Aké to bude stretnutie? Premýšľal, o čom to všetko bude. Chce sa s ním rozprávať človek, s ktorým by sa radi stretli stovky ľudí. Nehovoriac o tom, koľké tisíce by sa s Boothom vymenili. (Samozrejme, až na tú chorobu.) Mal by si pripraviť otázky, bolo by ich nemálo: Aký je to pocit byť jedným z najbohatších ľudí na Slovensku? Myslíte si, že život s počítačmi má vyššiu kvalitu ako ten bez nich? Na akú otázku by ste chceli poznať odpoveď a nepoznáte ju?
Nie, uvedomil si, že nie je novinár, ktorý bude s Boothom robiť interview. Ide k Boothovi vysvetľovať záhadu. No skutočne to je záhada? Ako takmer všetko na tomto svete, aj tento div nájde svoje logické vysvetlenie…
Premýšľal ďalej: Deti rady používajú expresívne výrazy. Do akej miery môžem vziať do úvahy Tomášovo vyjadrenie, že si je istý na milión percent? No mám jeho presvedčenie spochybniť len preto, že je taký mladý? To by nebolo profesionálne. Ak si Tomáš bude skutočne istý, čoho by som sa mohol chytiť? Mohol by som vyrukovať s konšpiračnou teóriou, ktorú sme vymysleli s Robom a Jurajom? Niekto pre chlapca natáčal domáce video zo života originálneho Tomáša Bootha? Keďže Tom sa takmer výhradne zdržiava v areáli Divinesoftu a málokedy vychádza von, dá sa predpokladať, že ho mohli natáčať jedine skrytou kamerou, prípadne odniekiaľ z diaľky cez teleskopický objektív. A záhada je vyriešená — skrytá kamera!
No mohol povedať o tejto teórii Boothovi? Riskujúc výsmech? Alebo by riskoval niečo horšie: Ako by Booth zareagoval, keby sa dozvedel, že nejaká banda sa roky pripravovala na ukončenie života jeho jediného syna? Aj keď to bola len jedna z hypotéz, necítil by ohrozenie? Čo ak by si myslel, že tí chamtivci si po tom, čo prepustili chlapca, vymysleli inú stratégiu?
Keď sa vcítil do jeho myslenia, uznal, že by to boli logické úvahy. A čo by to mohlo znamenať? Hlavne, čo by to mohlo znamenať pre takmer nevládneho blondiačika z liečebne?
Booth má vďaka obrovskému majetku nepredstaviteľný vplyv na lídrov štátu, vrátane exekutívy a súdnictva. Určite by v záujme záchrany života vlastného syna dokázal skorumpovať kohokoľvek — ak by to vôbec bolo potrebné —, aby inicioval vyšetrovanie v tejto veci. Jediným svedkom, jediným poškodeným, no zatiaľ aj jediným známym podozrivým však je chlapec z liečebne. Ako by znášal vyšetrovaciu mašinériu? Odrazilo by sa to na jeho psychike? Nato Peter radšej ani nechcel myslieť.
A na základe čoho to všetko? Robo prišiel s dvadsaťročným príbehom a oni popustili uzdu svojej fantázii.
Budem si dávať veľký pozor na vyslovovanie takýchto dohadov, sľúbil si. No vyjadriť podozrenie, že v Tomášovej izbe by mohla byť skrytá kamera, to môžem, nemalo by to nikomu uškodiť.
Ale čo potom mám? Čím sa môžem prezentovať pred Boothovcami? Akým vysvetlením záhady?
Bola to zvláštna situácia. Vtedy, keď sa s Jurajom snažili vzbudiť Boothovu pozornosť, nebolo nič, čo by si bol býval prial viac. No teraz, keď o chlapca Booth záujem prejavil, akoby dostal strach. Oni chceli, aby sa oňho zaujímal ako o syna. No on sa oňho začal zaujímať ako o podvodníka a možné ohrozenie. Alebo to bola obyčajná ľudská zvedavosť? Zajtra bude múdrejší.
Peter už teraz pociťoval v bruchu zvláštne chvenie. Ten pocit mával len pred dôležitými udalosťami, ktoré očakával, alebo pred stretnutiami s ľuďmi, od ktorých si veľa sľuboval.
Rozhodol sa nič nenechať na náhodu. Pred návštevou by mal ísť k chlapcovi a povyzvedať sa, ako je na tom so znalosťou apartmánu Boothovcov. Stojac pred zatvorenými dverami, počul akýsi ženský hlas, no nespoznával ho. Prudko otvoril, aby videl, čo sa tam deje.

Ale pohľad to bol uspokojivý. Videl rehabilitačnú sestru s Tomášom č.2 (tak si ho pred chvíľou pre vlastnú potrebu pomenoval), ako spolu cvičia. Chlapec ležal na posteli a ako sa zdalo podľa výrazu tváre, celkom ho to bavilo.
„Ó, prepáčte. Nechcel som vyrušovať,“ ospravedlňoval sa Peter.
Opäť sa vracal na chodbu.
„Nevyrušujete nás, pán riaditeľ!“ zakričala za ním sestra. „Už končíme!“ Peter teda zavrel dvere a sadol si na stoličku.
„Tak ako to ide?“ prezvedal sa bez toho, aby naznačil, komu je otázka adresovaná.
Keď však pozrel na šikovné sestrine pohyby, ktorá s rukami a nohami Tomáša č.2 obratne cvičila akýsi strečing, pochopil zbytočnosť otázky. Pozeral na šťastne sa usmievajúceho chlapca a opäť cítil to chvenie v bruchu, už o niečo silnejšie ako predtým. Pomyslel si, že je to kvôli tomu, že k napätiu z návštevy sa pridružil aj pocit zodpovednosti za chlapca. Musím si dávať veľký pozor na to, čo poviem! Nesmiem chlapca za žiadnu cenu ohroziť, pripomínal si svoj sľub.
„Pár týždňov, možno mesiacov cvičenia a chlapec bude behať po svojich,“ informovala ho sestra o svojom presvedčení, neprerušujúc prácu.
„Ste si tým istá?“ opýtal sa psychiater, aj keď vedel, že nemusí o schopnostiach sestry Ziegenfusovej pochybovať. Hovorilo sa o nej, že všetkých pacientov, s ktorými pracovala, dokázala „rozchodiť“. Ujala sa aj ťažkých prípadov, prípadov poškodenia miechy, ťažkej detskej mozgovej obrny, s ktorými iné rehabilitačné sestry nedokázali pohnúť.
„Som, pán doktor. Som si istá,“ usmiala sa naňho a veľavravne žmurkla.
Vždy mala slabosť na fešáckeho lekára a Peter o tom vedel. Aj keď bola od neho takmer o desať rokov staršia, rada si ho niekedy doberala a inokedy mu nadbiehala tak, ako nadbiehajú mladým mužom staršie dámy, na ktoré doma čakajú chlapi s veľkými pupkami, očami len pre televízor a ústami chľastajúcimi litre piva.
„Nepochybujem o vašich schopnostiach, pani Ziegenfusová,“ pohladil jej ego Peter a venoval jej jemný úsmev, do ktorého sa snažil dať trocha koketnosti. Vedel, že tým sestru poteší. „Páči sa ti cvičenie, Tomáš?“ opýtal sa chlapca.
„Je to perfektné. Veľmi sa mi to páči,“ poponáhľal sa s odpoveďou chlapec a Peter mu uveril nadšenie, ktoré do toho vložil.
„Máš veľké šťastie. Pani Ziegenfusová je najlepšia rehabilitačná sestra, akú poznám.“
Sestra sa trocha zapýrila a jej červeň povedala očakávanú vetu: „Ale, pán doktor, preháňate.“ Na chvíľu sklopila oči.
„Nepreháňam a vy to viete.“
Už ukončila svoju prácu a pomaly, akoby sa jej nechcelo, zbierala svoje veci a ukladala ich do tašky.
„Doktor Máb?“ oslovil ho chlapec. „Chcem sa vás niečo opýtať.“
„Pýtaj sa, Tomáš.“
„Ako je to možné, že síce viem, že som niekedy hýbal rukami, ale nikdy som nemal také pocity, aké mám teraz.“
Sestra doobliekala chlapca a prikryla ho.
„Popíš mi svoje pocity,“ vyzval ho Peter a hlavou prikývol na pozdrav sestre Ziegenfusovej, ktorá mu naznačila, že odchádza.
„Neviem to presne popísať, ale predtým, keď som hýbal rukou, cítil som to inak ako teraz.“
„Tomáš, chcel by som rozumieť tomu, čo sa s tebou dialo pred dovozom k nám, no niekedy tomu, zdá sa, nerozumieš ani ty. Hovoríš, že si hýbal rukami. Potom si aj sám jedol…“
„Vždy nie. Niekedy ma kŕmili. Hovorili, že mám slabé ruky a nesmiem si ich pri jedení či umývaní namáhať.“
„Takže si si ich šetril.“
„Áno. Dovolili mi nimi hýbať pri rehabilitácii, pri hre a podobne. Ale vtedy pri cvičení som mal úplne iné pocity, ako mám teraz pri sestre, čo práve odišla.“
„Sestra Ziegenfusová…“
„Doma sme cvičili omnoho jemnejšie.“
„Neboj sa. Dôverujem sestre Ziegenfusovej. Čochvíľa budeš rukami opäť hýbať. Zrejme si sa veľmi preľakol a to preľaknutie spôsobilo, že sa v mozgu zablokovalo oddelenie riadiace pohyb rúk. Keď sa to dobre rozhýbe, bude všetko v poriadku.“ Peter sa na chlapca milo usmial a ten mu odpovedal podobným, sympatie prezrádzajúcim úškrnom — reč zrozumiteľná všade na svete. „Nikto pred tebou nehovoril, že si ako malý prekonal nejakú chorobu? Napríklad detskú obrnu, reumatickú horúčku alebo niečo podobné?“
„Nie,“ zabručal chlapec už trochu namrzene.
„Neublížili ti pri pôrode?“
„Neviem.“ „Ešte pár otázok, ak dovolíš. Bol si niekedy v nemocnici alebo v takom zariadení, ako je naše?“
„Bol som… veľakrát… v našej nemocnici.“
„Vo vašej nemocnici?“
„Jasné. Máme vo firme na treťom poschodí nemocnicu. Často ma tam vozia na prehliadky. Ocko chce, aby som bol zdravý.“
Mohlo mi napadnúť, že keď tam majú miniškolu, športovú halu, že nemocnica nemôže chýbať, uvažoval Peter.
„Chcem sa ťa ešte opýtať na jednu vec. Keď si mi hovoril o tej mamičkinej fotografii, povedal si, že nikto, ani ocko, ti ju nemôže doniesť. Prečo?“
„Prečo sa pýtate? Budete s ockom hovoriť?“
„Nie, nebudem,“ snažil sa presvedčiť Peter, no ktovie, či sa mu to podarilo. Jeho výraz totiž prezrádzal, že bol nachytaný na hruškách.
Peter vedel, že nie je správne nechávať schizofrenika v jeho blude. No povedal si, že ešte jeden deň počká. Pokiaľ na vlastné oči neuvidí pravého Tomáša Bootha, neuverí. Ešte sa však môže stať všeličo. Spomenul si na slečnu Dankovú; tá by mohla — len preto, aby demonštrovala svoju dôležitosť — odďaľovať stretnutie. Čo keď mi ukážu nejakého iného chlapca trebárs aj chlapca z článkov? Čo keď aj tie sú podvrh? Peter sa opäť prichytil pri tom, že sa správa ako paranoik. Už by mal prestať s podozrievavosťou.
„Môžeš mi povedať, ako je to s tou fotografiou? Vŕta mi v hlave, prečo máš pred ockom také tajnosti.“
„Ja pred ním nemám tajnosti. On mi dal tú skrýšu urobiť. Povedal mi, že si tam môžem schovávať svoje tajomstvá. Otvoriť ju môžem iba ja. Je tam totiž detektor na odtlačky prstov a je nastavený na môj pravý palec. Viete?“ Zatváril sa dôležito ako soľ.
„Tam si schovávaš svoje tajnosti… A máš viac takýchto skrýš?“
„Mám, ale načo to potrebujete vedieť?“
„Len tak. Zaujíma ma to.“
„Mňa nezaujíma, kde máte schované svoje tajnosti vy. Tak prečo vás zaujíma, kde ich mám schované ja?“ položil otázku, hodnú nenáhlivej odpovede.
Fakt, prečo by mi to mal vešať na nos? Peter pochopil, že ak chlapcovi nepovie pravdu — že zajtra ide do „jeho“ apartmánu a chce sa presvedčiť, či má dobrý prehľad —, nič mu už nepovie.
Nechal to teda tak.
„Máš pravdu. Prečo by si mi mal hovoriť o svojich skrýšach. Opýtal som sa len tak, nič som tým nesledoval. Nebudem ťa už trápiť.“
„Dovidenia, doktor Máb.“
Peter vychádzal z miestnosti. Zazvonil mu mobilný telefón.
„Peter Máb. Prosím.“
„Dobrý deň, pán Máb. Tu Eva Danková, osobná asistentka pána Michaela Bootha. Pán Booth ma poveril dohodnutím termínu vašej návštevy. Vyhovovalo by vám to zajtra o osemnástej?“
„Dobrý deň, slečna Danková. Musím sa pozrieť do svojho diára. Momentík.“ Peter, samozrejme, vedel, že bude môcť zajtra o osemnástej prísť, no povedal si, že slečne osobnej asistentke prospeje, keď bude musieť trochu čakať. Určite na to nebola zvyknutá a to bolo hnacím motorom vzostupu jej arogancie. „Áno, vyhovuje mi to. Kde mám prísť?“
„Príde po vás naše auto. Môže byť o sedemnásť tridsať pred liečebňou?“
„Môže byť.“
Chvíľku bolo na oboch stranách spojenia ticho. Aj keď ticho je v telefonických rozhovoroch veľmi znepokojujúce, Peter sa neusiloval pokračovať, posmrkávanie a odkašliavanie v slúchadle mu prezradilo, že slečna Danková by chcela ešte niečo dodať.
„S vami som minule telefonovala?“
„Nie. S kolegom Hellerom.“
„Odkážte mu, prosím, že sa mu ospravedlňujem, ak som bola arogantná, ale cez deň mi telefonujú desiatky rôznych ľudí, ktorí sa chcú s pánom Boothom stretnúť alebo aspoň telefonicky rozprávať. Väčšinou chcú peniaze, niektorí mu ponúkajú svoje programy, zaručené predpovede, veštby. Je medzi nimi veľa rôznych čudákov. Niekedy je problém vyselektovať to.“
„Poviem mu to. Ale… chápem vás. Keby mi niekto povedal, že chlapec, ktorého som pred niekoľkými hodinami videl, je v psychiatrickej liečebni, neviem, ako by som zareagoval.“
„Som rada, že ste ma pochopili. Takže zajtra…“
„Prepáčte ešte na chvíľu. Chcel by som sa niečo opýtať,“ povedal Peter naliehavo.
„Nech sa páči.“
„Na návštevu sa nezvykne chodiť s prázdnymi rukami… Čím by som pána Bootha a Tomáša mohol potešiť? Je niečo také?“
Peter si spomenul na rozhovor s Júliou, keď rozoberali práve túto tému. Vtedy si nemyslel, že to bude raz skutočne riešiť.
„Pýtajú sa ma na to takmer všetci, takže nie som touto otázkou zaskočená. Každému radím rovnako: prineste niečo, čo by vás charakterizovalo a čo ste, pokiaľ je to možné, sami vytvorili. Ak ste maliar, prineste obraz. No vy ste psychiater… Hm… Radiť vám, aby ste so sebou vzali vyliečeného pacienta, je asi troška… Zrejme vám neviem poradiť…“
„Napísal som knihu, vlastne dve, aj keď jednu z nich za normálnu publikáciu nepovažujem. Myslíte, že by ho mohla potešiť?“
„No vidíte!“ takmer vykríkla slečna Danková. „To je ten správny darček.“ „A Tomášovi? Čo by som mu mohol doniesť?“
„Má rád šiltovky a rád ich mení. Doneste mu nejakú. Nič drahé mu nenoste, on by to aj tak nedocenil.“
„Návšteva bude v Divinesofte?“
„Áno. Ak vám to nevadí.“
„Nie, nevadí. Ďakujem vám za rady.“
„Nemáte za čo. Majte sa.“

Voda stekajúca z oblohy bičovala zem a všetko, čo ľudia na nej postavili mohutnou silou, akej je schopný len prírodný živel. Všade vôkol bolo sivo, len svetlá reflektorov prechádzajúcich áut narúšali tento smutný a nezáživný kolorit. Bol to jeden z tých dní, keď človek prestáva veriť, že slnko skutočne existuje, že vietor je len neškodný presun vzduchu a vodu nevyhnutne potrebujeme.
Peter Máb sedel v aute a očami prehľadával skupinky mladých ľudí vychádzajúcich z hlavných dverí univerzity. Niektorí vystreľovali dáždniky a s odhodlaním sa vrhali do besnenia mokrého živlu. Iní čakali na voľné taxíky a čľapotajúc vôkol seba, k nim dobiehali. Ostatní postávali a čakali na… (ťažko povedať na čo). Zrejme zvažovali možnosti, aby sa rozhodli správne. Júlia Murínová — to bola osoba, ktorú hľadal medzi pršiplášťami, dáždnikmi, aktovkami na hlave.
Nedvíhala telefóny, tak si Peter povedal, že ju počká pred univerzitou. Bol rád, že prší. Júlia určite neodmietne odvoz domov. Možno pôjdu do „svojej“ kaviarne, možno ho pozve k sebe a porozprávajú sa, možno…
Už ju uvidel. Spoznal jej tyrkysový kabátik. Keby mala oblečené niečo v módnej zemitej farbe, ktorá bola medzi košickou mládežou hitom sezóny, zrejme by ju nespoznal. Ako dobre, že si vzala svoj tyrkysový kabátik.
Peter vystúpil z auta a čakal, či sa naňho pozrie, či ho zbadá. Júlia sa rozbehla… a chytila akéhosi mládenca s dáždnikom. Obaja sa smiali a utekali k zaparkovanému autu. Mladík bol galantný, otvoril dvere a počkal, kým nastúpi. Až potom stiahol dáždnik a vošiel do auta k volantu. Ľavé smerové svetlá zažmurkali a vozidlo sa stratilo v premávke.
Ešte hodnú chvíľu Peter pozeral za autom. Už dávno ho nebolo vidieť, no stále pozeral tým smerom. Akoby sa zasekol, akoby zabudol na dážď. Zabudol, že už nemusí na nič čakať. Jeho láska prebehla okolo vo vzdialenosti päťdesiatich metrov. Nemohol nič urobiť. (Nemohol?) No nič ani neurobil. Pozeral z diaľky na svoj smútok ako na beznádejný röntgenový snímok pľúc tuhého fajčiara, ako nestranný, nezainteresovaný diagnostik. Možno neskôr precitne. Určite precitne. No teraz…
Konečne si uvedomil, že skutočne prší. Nedíva sa vo vyhriatom kine na film Koniec našej lásky. Dážď je skutočný. To, čo videl, sa naozaj stalo. Bolesť je skutočná, neodvolateľne skutočná. Do slabín duše ho bodol pocit osamelosti a neúplnosti. Cítil sa ako nedokončená veta, ako stimulácia bez vyvrcholenia. Adam nemohol prežiť bez Evy.
Sadol do auta, hlavu oprel o opierku a vyštval pred seba neprítomný pohľad. Pozeral na premočený mestský výjav, ktorý budil zdanie, že ho narýchlo uhľom načmáral nie veľmi nadaný žiak nedeľnej školy kreslenia. Peter bol prázdny. Nevedel, o čom má premýšľať. Nevedel, načo má premýšľať. Ticho, ktoré počuje naše telo, nie je až také mrazivé ako ticho, ktoré kričí do ucha našej duše.
Ani si to nestíhal uvedomovať a deň vystriedala noc. Všetky pohyby do okamihu zaľahnutia do postele boli automatizované ako výroba automobilových karosérií. Hlavu mu atakovali scestné myšlienky typu: Ľudia spia preto, že je tma, alebo preto, že to potrebujú? Jasné, že to potrebujú. Nie, nebol čas na pseudofilozofické blúdenie uličkami logiky. Nemohol však zaspať. Započúval sa do tikotu nástenných elektrických hodín. Zaujímavé, každý tik znie inak a aj každý tak. A že vraj monotónnosť. Uvažoval nad tým, či aj dopad kvapiek z vodovodu je takou symfóniou zvukov. Monotónnosť je mŕtva, nech žije rozmanitosť!
Nedokázal presvedčiť telo, že je unavený, že chce spať, že to potrebuje. Cítil, že sa kamsi prepadá, do niečoho sa ponára, no nebol to spánok. Desil sa úsvitu, no jednako túžil po tom, aby už bolo ráno. Bál sa pocitu, ktorý nastane, keď si ráno uvedomí, že opäť má problém s Júliou. Koľko bude trvať, pokiaľ príde na to, že je opäť sám? Minútu? Dve? Potom ho opantajú pocity, z ktorých mal strach — brnčanie v bruchu, napätie v mysli, očakávanie niečoho, uvažovanie: Zabojovať o Júliu? Skúsiť inde? Kde? V liečebni sa mu páčili dve či tri sestričky, no chodiť s nimi len kvôli chodeniu, sexu, skrývať sa, tajiť? Alebo zaloviť inde? Oslovovať v baroch fajčiace krásky na vysokých stoličkách? — Tak na tieto myšlienky sa mohol tešiť v nasledujúcich dňoch.
No jednako túžil po tom, aby už bolo ráno, no po prespanej noci. O prebdenú nemám záujem, povedal si. Vyspať sa a čím skôr začať pracovať!

6. KAPITOLA

2008-01-07T22:02:00.013+01:00

Návšteva

Bude to veľký deň. — To si Peter uvedomoval od rána. Keby si písal denník, určite by v ňom nebolo: Hneď ako som sa zobudil, vyskočil som z postele. Bolo by tam skôr niečo v zmysle: Nechcelo sa mi veľmi vstávať. Aj keď si toto stretnutie veľmi želal, zoči–voči faktu, že sa má uskutočniť dnes, ho premáhalo nutkanie celodenne ostať v posteli a z perín si vystavať dômyselný bunker. Stavanie bunkrov bolo elementárnou súčasťou jeho chlapčenských záujmov… No premohol dieťa v sebe, vriacou vodou zalial kávu a instantnú polievku. Keby sa aj život dal rozpustiť, rozrobiť v horúcej vode, aby bol aspoň trochu stráviteľný… Po prekonaní rannej kalvárie už deň napredoval plynulo. Všetky rozvetvené strapce myšlienok ústili do jediného bodu — návšteva u Boothovcov. Bolo to pochopiteľné, veď podobné stretnutie neabsolvuje každý mesiac. Rozprávať sa medzi štyrmi očami (ako dúfal) s niekým ako Michael Booth bude pre Petra sviatkom. Skôr sa stretával s ľuďmi, ktorých choroba nútila myslieť si, že sú významnou osobnosťou, než so skutočnými „celebritami“.
Mal trochu trému; nemal by si ju pripúšťať. Aj Booth je človek z mäsa, šliach a kostí. Noviny ho vykresľujú ako nekompromisného človeka a biznismena, ale Peter sa nemusí obávať, nepatrí na žiaden zo stupňov potravinového reťazca predátora Michaela Bootha. Nemusí trpieť akýmkoľvek komplexom, on nie je „hocikto“, je uznávaným psychiatrom, vedúcim lekárom detskej psychiatrickej liečebne.
Peter sa hodinu pred odchodom k Boothovcom pristihol pri bezradnom prehrabávaní prechodného šatníka v práci a nič ho nenapadalo v súvislosti s tým, čo si má obliecť. Ale čo už, nejde predsa na audienciu k pápežovi. Mohol si od slečny Dankovej vypýtať inštrukcie, čo predpisuje protokol rodiny Boothovcov na takéto podvečerné neformálne stretnutia… Obliekol si niečo neutrálne, ani slávnostné, ani priveľmi všedné: béžové bavlnené nohavice, tmavosivú košeľu, sivé sako. Okej, som pripravený, uistil sa.
Hodiny ukazovali 17.20. Peter vyšiel pred liečebňu. Konečne sa svetla mohol napiť do sýtosti, okysličiť pľúca vzduchom nepomýleným vydýchnutým oxidom uhličitým. Prešiel sa po parku. Pacienti prehrabávali trávnik, zametali chodníky. Robievali to iba tí, ktorí o to prejavili záujem, takže z tejto činnosti mali radosť. Nikto nebol do ničoho nútený. Práca je jednou z najlepších terapií. Vedel o tom svoje. Sám si ju naordinoval ako všeliek na svoje bolesti. (Júlia!)
Spomenul si na Jurajove slová o Boothových charitatívnych aktivitách. Možno nám prispeje, uvažoval. Mohli by sme konečne zväčšiť parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Keď sa budú robiť odkvapy, mohla by sa vymeniť aj strešná krytina…
Už zbadal vyleštený čierny Lincoln LS, ako prechádza cez bránu a smeruje k parkovisku. Zastavil tesne pred vchodom tak blízko, ako to bolo možné.
Peter sa pohol smerom k autu, z ktorého vystupoval asi štyridsaťročný vysoký ramenatý tmavší pán v čiernom obleku. Odložil slnečné okuliare a vykročil smerom k nemu.
„Vy ste určite pán Máb,“ prehovoril a vystrel ruku smerom k Petrovej taške.
„To je v poriadku, nerobte si starosti,“ odmietol Peter pomoc.
„Áno, som Peter Máb. Teší ma.“
„Gábor Horváth. Aj mňa teší.“ Podali si ruky.
Obaja si sadli do auta, Peter dozadu.
„Takže vy ste Gábor,“ zamyslene skonštatoval pasažier.
„Áno.“ Vodič sa otočil. „Už ste o mne počuli?“
„Rozprával mi o vás náš chlapec,“ povedal Peter a hneď si uvedomil, že to bude musieť vysvetľovať.
„Nerozumiem. Aký chlapec? To mi musíte vysvetliť.“
„No jasné. Veci sa majú takto…“
Peter začal rozprávať celý doteraz známy chlapcov príbeh, všetko, čo o ňom vedel. Spomenul väčšinu súvislostí, v ktorých sa spomínalo Gáborovo meno. Rozprával dlho, akoby nevedel nájsť plytčinu, cez ktorú by prebrodil k inej téme. Gábor sa o všetko živo zaujímal a žasol, odkiaľ to chlapec mohol vedieť. Všetky príhody, v ktorých ho chlapec spomenul, si pamätal.
„To je neuveriteľné. Odkiaľ to chlapec vie? Na skrývačku sme sa hrávali len mi traja… aj s pánom Boothom. Podobne sa hrá aj s kamošmi, ale ja sa vtedy s nimi nehrám. Priznám sa, že sa hanbím pred inými ľuďmi, aj deťmi, hrať detské hry. Meriam 188 cm a vážim 130 kg. Predstavte si ma, ako utekám za deťmi, hrám s nimi skrývačku… Smiešna predstava, však? Iba pred Tomášom a pánom Boothom sa nehanbím.“
„O tej skrývačke mi povedal, keď som chcel vedieť podrobnosti z jeho života. Rozprával mi o tom tak, akoby to naozaj zažil.“
„To je zaujímavé. Máte nejaké vysvetlenie?“
„Zatiaľ nemám. Keď to tak pôjde ďalej, budem musieť odovzdať diplom a požiadam o vrátenie školného,“ nadhodil Peter s hranou vážnosťou.
„Určite sa to vysvetlí.“
Kiežby to bolo dnes večer, zaželal si Peter.
„O chvíľu sme na mieste,“ skonštatoval Gábor a prstom ukázal na oplotený komplex niekoľkých budov, z ktorých vyčnievala vyššia budova s nápisom Divinesoft.
Keď prišli k bráne, Gábor z vrecka vytiahol akúsi kreditku, vyzerajúcu ako bežná platobná karta. Vložil ju do čítačky, vyťukal šesť čísel na klávesnici a priložil palec na maličký skener. Po niekoľkých sekundách sa brána otvorila.
„Tomu sa povie zabezpečenie,“ uznanlivo povedal Peter.
„Priemyselná špionáž, a zvlášť v tejto branži, je veľmi vynaliezavá.“
„Mňa nebudú preverovať?“ Uvažoval, či má pri sebe nejaký doklad totožnosti.
„Nie. Ste pozvaný a ste so mnou. Ja som v prvom stupni preverovania.“
„Čo to znamená… ten prvý stupeň preverovania?“
„Ľudia z prvého stupňa sú sami zodpovední za to, koho vpustia do areálu. Je nás osem… v prvom stupni.“ Gábor ešte viac zmohutnel od pýchy.
„Aj pán Booth musí vyťahovať kreditku a vyťukávať kódy?“ prezvedal Peter viac–menej zo žartu.
„Jasné. Keď prichádza sám. Bezpečnostnú kartu môže stratiť, kód tiež môže niekto zistiť, ale odtlačok sa nedá sfalšovať,“ vyhlásil Gábor a švenkol na Petra.
„A keď mu niekto odsekne palec?“ opýtal sa Peter víťazoslávne.
„Hahaha,“ zasmial sa Gábor hutným hlasom.
„Prečo sa smejete?“
„Neurazte sa, prosím. Viete, podobný rozhovor vediem takmer s každým, koho veziem do areálu prvýkrát. A keď dôjdeme k odtlačkom, uzatváram sám so sebou stávku, či dotyčný povie vetu o useknutom palci, alebo nepovie. Ale ako som povedal, neurazte sa preto.“
„Ako dopadla stávka v mojom prípade?“
„Vyhral som. Ľudia s vyšším vzdelaním, tak ako vy, to povedia takmer vždy.“
„Zrejme vyhrávate často, keďže uzatvárate stávky sám so sebou…“
„Seba by som nepodviedol, pán doktor. Seba nie.“
„A ako by to teda dopadlo, keby niekto prišiel s useknutým palcom, kreditkou a vedel by kód?“ vyzvedal ďalej.
„Mal by to ťažké, všade sú kamery. Ľudia z bezpečnostnej služby sú tiež všade, aj keď ich nevidno.“
„Takže ste tu zabezpečení skutočne dobre.“
„Snáď nemusím hovoriť o tom, že ani majiteľ firmy, ani firma samotná nemajú problémy s peniazmi.“
„To nemusíte.“

„Neprihlásili sa zatiaľ žiadni svedkovia, poručík?“
„Nie, zatiaľ nie,“ odvrkol Kozlovský.
Nemusel sa obzerať vôkol seba, lebo bol na záhrade svojho domu — vo svojom kráľovstve. Prišla na návštevu dcéra. Ženy sa predbiehali vo vyslovovaní alarmujúcich ponôs na svojich chlapov a deda Kozlovského poslali hrať sa s vnučkami.
„Takže vás ani teraz nikto nevidel… To je dobre,“ zhodnotil hlas v telefóne.
„Vravel som vám to.“
„Okej. Takže budeme čakať, čo sa bude diať. Všetko mi hláste, poručík. Prosím! Chápete, že je to pre dobro veci?“
„Chápem. Len neviem, prečo ste si na tú robotu vybrali práve mňa. Dúfam, že sa to čoskoro skončí.“
„Už čoskoro. Nemusíte sa báť. Odmena vás neminie. Okrem toho, boli ste predsa vydieraný, nezabúdajte.“
„Mohli ste si vybrať niekoho iného…“
„Mohli, ale my sme si vybrali vás. A podľa všetkého, vybrali sme si dobre. Majte sa, poručík.“
Peter sa už viezol vo výťahu — na ôsme poschodie. Spolu s pani Figlárovou, ktorá si ho prišla „prevziať“.
Pani Figlárová bola osoba zodpovedná za bezproblémový chod domácnosti oboch Boothovcov, ako mu bolo vysvetlené počas krátkeho presunu výťahom. Bola to staršia, asi šesťdesiatročná dáma. Veľmi živé energické očká jej pobehovali zo strany na stranu, akoby sa báli, že im môže niečo uniknúť. Jej pohyby boli až nepríjemne čulé a rezké, takmer vyrušujúce. Podľa spevavej reči a priam pantomimickej gestikulácie však Peter usúdil, že je to veľmi srdečná osoba.
Viedla ho spleťou chodieb a veľkolepo priestranných sál a izieb. Celý čas išla pred ním o celú konskú dĺžku a úzkostlivo túto vzdialenosť dodržiavala. Prešli cez tri sály v rade, v jednej sa Peter na chvíľu zdržal. Upútalo ho velikánske akvárium, dlhé asi pätnásť metrov a široké sedem. Chvíľu doprial očiam pohľad na súkromný oceán vymedzený v tomto modernom paláci sklom a aroganciou pána tvorstva. Zadíval sa na húf asi pol metra veľkých, žraloku podobných rýb.
„To sú žraloky hladké,“ povedala pani Figlárová ako sprievodca v múzeu.
Jeho empatia zachytila pocity tvora s najvyvinutejšími zmyslami na svete, uväzneného v cele ľudskej zvedavosti a domýšľavosti. Jeden z húfu najnenávidenejších tvorov planéty (možno okrem hadov) naňho chvíľu uprene pozeral, potom zavlnil telom a odplával, nestarajúc sa o princíp kolektívnej viny, s ktorým naň ľudia hľadia. Aj iné zvieratá občas zabijú človeka, napríklad medvede, dokonca slony, v ľuďoch však vzbudzujú skôr pozitívne emócie. Prečo nikto nenaučí žraloky nejakú ľuďmi obdivovanú zábavku, tak ako delfíny, iste by to zvládli. V praoceánoch sa objavili pred 400 miliónmi rokov, teda 200 miliónov rokov pred tým, ako Zem ovládli dinosaury. Kde vtedy boli ľudia? Čo tak trocha úcty?
Pokračovali v ceste. Peter si nemohol nevšimnúť vkusný luxus, ktorý doslova kričal z každého štvorcového i kubického centimetra interiérov. Miestnosti neboli prešpikované drahými obrazmi, starožitnosťami a krištáľom, ako by to zrejme každý čakal u takého bohatého človeka. Boli jednoduché, či skôr účelné. Štýlovosť bola založená na použití ušľachtilých materiálov a dokonalom tvarovom a farebnom zladení. Bolo jasné, že interiér navrhli špičkoví dizajnéri, ktorí odviedli dokonalú prácu. Pozeral na tony elegantného prepychu a pochopil, že každý nový návštevník musel absolvovať túto pomerne dlhú trasu, aby si to všetko uvedomil.
Bol prekvapený, že nevidí žiadne kamery. Zrejme boli nenápadne schované. Ale kde? Všimol si však mnoho technických vymožeností, vždy diskrétne vkomponovaných do interiéru. Doposiaľ nestretli ani jedného pracovníka bezpečnostnej služby. Žeby boli schovaní v skriniach? Veľkoformátové zrkadlá ale mohli skrývať čokoľvek a kohokoľvek… No jasné!
Pred tmavohnedými čalúnenými dverami pani Figlárová zrazu zastavila, významne pozrela na Petra, zaklopala a povedala: „Vchádzame do pracovne pána Bootha.“
Útla dáma nečakala na odozvu zvnútra, siahla po kľučke a otvorila dvere. Keď zbadala Petrov prekvapený výraz tváre, povedala: „Pán Booth už o nás vie.“
Určite sa na nás celý čas díval, prebleslo Petrovou mysľou. Vystrel sa, palcom a ukazovákom pravej ruky pohladil fúziky a briadku, skontroloval gombíky, plecia zatlačil dozadu a vykročil.
Hlavne neukázať nervozitu, zaprial si. Nervozita totiž plávala v jeho žilách ako dravá ryba.
Vošli do priestrannej izby, vyskladanej z konzervatívnych teplých farieb. Pracovňa bola až po strop obložená vzácnym očkovým javorom. Do obkladu v pravidelných intervaloch zapustili police s knihami, hore zastrešené bohato vyrezávanými tympanonmi. Chrbty kníh obdĺžnikmi farieb vytvárali zaujímavé, oko hladiace obrazce. Žltá, okrová, červená, opäť žltá. Aj knihy akoby si obliekli dresy interiéru. Ale nie — bola tam aj modrá, aj sivá. Knihy si určite nekupovali podľa farieb a veľkosti. (Peter poznal aj takých ľudí. V snobskom dome, v ktorom býval, ich bolo viac než dosť.) Izbe dominoval masívny intarzovaný písací stôl v štýle druhého rokoka. Naľavo, hneď za dverami bola umiestnená gondolová pohovka s karmínovočerveným čalúnením, od ktorej pomaly prichádzal starší muž.
„Pán Verner, dovoľte, aby som vám predstavila pána Mába. Pán Máb, predstavujem vám pána Vernera,“ povedala pani Figlárová a urobila dva kroky vzad.
Muži si podali ruky.
Starší muž, vidiac Petrove rozpaky, vysvetlil: „Som Andrej Verner, Michaelov svokor. Michael si musel na chvíľu odskočiť… Chápete…“ Hlas sa mu vynoril z úst ako z najhlbšej jaskyne.
„Samozrejme. Rád vás spoznávam, pán Verner.“
„Nech sa páči, sadnite si, pán Máb. Dáte si niečo na pitie? Kávu, čaj, niečo ostrejšie? Aj keď Michael je abstinent a ja tiež niekoľko ostatných rokov nepijem, takže sa k vám nepridáme.“
„Nie, ďakujem. Alkohol tiež nepijem,“ trochu zaklamal Peter. „Snáď nejaký džús… Ak by som mohol poprosiť.“
„Pani Figlárová, vybavíte to, prosím?“
„Prirodzene. Prepáčte, páni,“ naznačila úklon a odcupotala k dverám.
Muži si sadli. Verner Petra skúmavo pitval pohľadom, potom zahájil rozhovor: „Dúfam, že vám nevadí moja prítomnosť. Bol som pri vnukovi. Zať povedal, že prídete, tak som sa rozhodol počkať na vás. Aj mňa zaujíma váš záhadný chlapec a to, čo o ňom viete.“
„Nevadí mi to. Som veľmi rád, že mám možnosť vás spoznať,“ riekol Peter a keďže usúdil, že úspešne absolvoval vstupnú prehliadku, zaboril sa po vzore starého pána do sedačky trochu pohodlnejšie.
„Nebudem sa vás pýtať na toho chlapca, aby ste to nemuseli dvakrát opakovať, keďže tu môj zať nie je. Povedzte mi niečo o sebe, pán kolega. Máte súrodencov? Čo rodičia? Ako sa im darí?“ opýtal sa Verner.
„Pán kolega? Prepáčte…“
„Som lekár. Aj keď už na dôchodku.“
Elegán zo starej školy — tak by sa dal charakterizovať tento pán. Petrovi napadlo, že vyzerá ako sedemdesiatročný Humphrey Bogart (keby sa skutočný Humphrey takého veku dožil). Pohľad na jeho príjemnú vizáž pripomínal dávny čierno–biely pohľad cynického antihrdinu z Casablancy. Tvár bola dokonale vykreslená vráskami ako kresba od Holbeina či Dürera. Niektoré zvlášť vydarené partie prechádzali až do medirytiny. Husté, starostlivo ostrihané vlasy pôsobili dojmom pocukrovanej bábovky.
„Mal som staršiu sestru, no tá, žiaľ, zomrela. Rodičia sú v pohode. Otec je profesorom matematiky a mama učí hru na klavíri,“ zhrnul Peter rodinné pomery do troch viet a uvažoval, o čom budú ďalšie otázky.
„Ste ženatý, doktor Máb?“
Presne túto otázku očakával.
„Nie. Zatiaľ som sa nestihol oženiť.“
„Nestihol?“ zopakoval doktor Verner, akoby dobre nepočul. „Na čo čakáte? Prepáčte moju indiskrétnosť, doktor Máb, ale ľudia v mojom veku si môžu dovoliť, aj si dovoľujú, trochu viac. Koľko máte rokov?“
„Tridsaťosem. Viem, že v mojom veku by som už mal byť dávno ženatý…“ „Keď to viete, tak prečo nie ste?“ skočil mu Verner do reči.
„To nie je vôbec ľahké!“
„Ale nevravte. Čo je na tom také ťažké? Máte priateľku?“ spovedal ďalej pán Zvedavý.
„Mám aj nemám. Práve sme sa rozišli.“
„Prečo ste sa rozišli?“
Očakával odpoveď so suverenitou netopiera vysielajúceho signály.
„Viete, nechcem o tom hovoriť,“ skúsil Peter opatrne. Nechcel si ho pohnevať — v cudzom prostredí je dobré získať si čo najviac spriaznených duší —, no skutočne o týchto záležitostiach nechcel debatovať s človekom, ktorého poznal pár minút. O problémoch s láskou nediskutoval ani s najbližšími priateľmi či s rodičmi, tak prečo by mal práve s ním?
„Prečo? Ja to nikomu nepoviem.“
Peter pochopil, že tento pán sa len tak ľahko nedá odbiť. Čítal v jeho očiach nezdolné odhodlanie. Chvíľu zaťato mlčal ako indiánsky náčelník pri mučiacom kole, no potom si povedal, že práve preto sa mu môže zdôveriť — lebo nie je blízkou osobou.
„Chce sa silou–mocou vydávať a tlačí ju do toho aj celá jej rodina. Ja nebudem niečo robiť pod nátlakom,“ rezolútne vyhlásil Peter.
„A vy ju máte radi?“
„Veľmi.“
„Viete si s ňou predstaviť prežitie celého života?“
„Myslím, že áno.“
„Tak sa ožeňte, mladý muž. Nič iné nemôžete robiť.“
„Môžeme žiť ako doteraz, celkom nám to vyhovovalo.“
„Chcete povedať, že vám to vyhovovalo. No myslím, že vašej slečne to veľmi nevyhovovalo a určite to nevyhovovalo Bohu. Veríte v Boha, pán Máb?“
Ten starký je dobre otravný, pomyslel si Peter. Kde sú, dočerta, Michael a Tomáš Boothovci? Tí, dúfam, nebudú takí dotieraví.
„Tak trochu.“
„Tak trochu? Ako žena nemôže byť tak trochu tehotná, ani človek by nemal byť tak trochu veriaci. Buď verím, alebo neverím. Každý má občas pochybnosti, ale tie mali takmer všetci svätí, ktorí sú už v nebi. Človek má občas pochybnosti, to však neznamená, že sa nemôže pokladať za veriaceho.“
„Verím v nejakú vyššiu silu. Ale neviem, či je to Matka Príroda, Boh alebo Alah. Niekto tam hore možno riadi beh vesmíru. Neviem.“
„Samozrejme, že Boh existuje!“ zahrmelo v priestore.
„Ťažko veriť v niečo, čo ste nikdy nevideli, nikdy nepočuli, nemôžete sa toho dotknúť…“
„Existuje niekoľko argumentov v prospech existencie Boha. Tieto som nevymyslel ja: Okrem biblického — ak, povedzme, spochybňujete hodnovernosť Biblie — sú to aj logické argumenty. Prvým je ontologický dôvod, dokazujúci Božiu existenciu pomocou konceptu Boha. Začína definíciou Boha ako toho, od ktorého nič väčšie nemožno myslieť. Byť je viac ako nebyť. Teda aj najvyššia mysliteľná bytosť musí existovať. Ak by Boh neexistoval, nebol by najvyššou mysliteľnou bytosťou. Druhý dôvod je teleologický. Keďže je vesmír riadený úžasným systémom, musí byť aj pôvodca systému. Tretí dôvod je kozmologický. Každý dôsledok musí mať príčinu. Ak je vesmír dôsledkom, musí byť príčina, ktorá to spôsobila. Takou logickou príčinou je Boh. Štvrtý dôvod je známy ako morálny. Každý, až na niektorých narušených jedincov, pozná rozdiel medzi dobrom a zlom. A odkiaľ by tento zmysel u ľudí existoval, ak by nebol od Boha? Skutočným dôvodom, prečo ľudia odmietajú jeho existenciu, je fakt, že by sa pred ním museli zodpovedať. Ak existuje, nemôžu beztrestne robiť, čo chcú. Ak neexistuje, môžu si robiť čokoľvek, bez akéhokoľvek strachu pred tým, že všetko im raz bude zrátané. Jean–Paul Sartre povedal, že celý západný existencializmus je obsiahnutý v jedinej myšlienke Ivana Karamazova — postave z Dostojevského knihy — Ak nie je Boh, všetko je dovolené.“
Verner rozprával s veľkým zápalom. Hneď bolo vidno, že sedí na svojom obľúbenom koni a s ešte väčšou úľubou na ňom rajtuje. Na mnoho ľudí možno zapôsobil ako samoľúby rétor, keďže však slová, ktoré spájal do viet, boli tak briskne pôsobivé, dala sa mu odpustiť štipka narcistickej koketnosti, ktorú sa však snažil — tak dlho, ako to dokázal — držať pod pokrievkou.
„Nemám nič proti vašim dôkazom. Predsa si však myslím, že taká fotka alebo videozáznam by bol lepší,“ podotkol Peter s elegantne hranou naivitou.
„Ak by sa Boh dal odfotografovať, už by nebol Bohom. Myslíte, že existuje len to, čo môžete vnímať zmyslami? Vážne by ste uverili človeku, ktorý by tvrdil, že odfotil Boha?“
„Asi nie. Boh má PR agentúry pracujúce na tak vysokej úrovni, že by tomu asi nikto neuveril. To je pravda.“
„Veriť je omnoho dôležitejšie ako vidieť. Zmysly sa dajú oklamať, ale viera nie.“ Tón jeho mierneho, trpezlivého, aj keď hutného hlasu ladil so zanieteným, angažovaným pohľadom.
Peter sa stále tváril ako člen Klubu nepresvedčených.
„Minule som bol v mexickej reštaurácii,“ začal Verner, akoby chcel povedať anekdotu. „Objednal som si mexickú fazuľu, pretože fazuľu milujem. Vypýtal som si aj kávu, lebo ju po obede musím vypiť, inak by som bol veľmi ospalý. Fazuľa pálila, preto som ju zalieval minerálkou, až som na kávu zabudol. Keď som ju na stole opäť objavil, bola už dosť studená, no odpil som z nej. A vtedy — nebyť viery, že to tak nie je — odprisahal by som, že som vypil whisky Ballantines. No prečo by mi niekto lial do kávy taký drahý nápoj? Skúste vypiť kávu na mexickú fazuľu, doktor Máb.“
„Prizvali ste si na pomoc argument ťažkého kalibru — mexickú fazuľu,“ ocenil Peter jeho invenciu.
Verner sa začal smiať. Aj Peter sa po čase pridal, akoby pochopil, že mu môže pomôcť s vytvorením nezáväznej, uvoľnenej atmosféry.
„Nepoužil som práve reprezentatívny príklad, to musím uznať.“
Počuť otváranie bočných dverí. Obaja muži pozreli tým smerom.
„To bude Mike,“ povedal pán Verner.
Dvere sa samy otvorili dokorán a do izby potichu vkĺzol muž na elektrickom invalidnom vozíku.
„Aj vás už otec trápi svojimi rečami, pán Máb? Musíte mu prepáčiť. Niekedy vie byť dosť nemilosrdný,“ zasipel vysoko položeným hlasom muž na vozíku — Michael Booth. Ten hlas sa k jeho vizáži vôbec nehodil. Znelo to, akoby ho daboval typovo úplne odlišný herec. Výslovnosť však takmer úplne zbavil anglo–amerického prízvuku. Tvár bola Petrovi známa z fotografií a televízie. Bol však chudší, na hlave nemal žiadne vlasy, oči boli vsadené do hnedo–modrých podliatin, pokožka sa zbavila akejkoľvek vlhkosti.
„Keby som ho otravoval, odišiel by. Však, pán Máb?“ otočil sa Verner k Petrovi.
„Vôbec ste ma neotravovali ani netrápili, pán doktor,“ povedal Peter a usmial sa na Bootha. Som ale pokrytec, pomyslel si.
„Vítam vás, doktor Máb. Ospravedlňujem sa, že ste na mňa museli čakať. Som Michael Booth,“ predstavil sa chlap na vozíku, na ktorom sa doviezol až k Petrovi, aby si podali ruky. „Nech sa páči, sadnite si,“ dodal. „Pokojne sa ďalej rozprávajte, o čom ste sa rozprávali doteraz. Nedajte sa mnou vyrušovať.“
„Doktor Máb má tridsaťosem rokov. Má fantastické dievča a nechce sa s ňou oženiť. No čo by si na to povedal, Mike?“ zvolal Verner veľmi angažovane.
„Ale, otec, nemôžeš takto rozhodovať za iných. Pán Máb sa určite nakoniec rozhodne správne.“
„Neviem, či ešte budem mať možnosť. Rozišli sme sa totiž. A včera som ju videl s iným mužom,“ posťažoval sa Peter. Zložil si okuliare, dýchol na ne a zo zadného vrecka vytiahol úhľadne zloženú vreckovku, ktorou si začal utierať svoje druhé oči. Pozrel na rozmazaný svet a rozum mu ponúkol na zváženie myšlienku, aký je človek bez zmyslov zraniteľný.
„Ako ste ju videli s iným mužom? Pristihli ste ich?“ prezvedal Booth.
„Nie, to nie. Len k nemu nastúpila do auta,“ zavrčal Peter. Uvažoval, akoby zastavil tento krížový výsluch. Ale tak, aby ich neurazil. Veď prišiel predsa kvôli niečomu úplne inému!
Booth počkal, pokiaľ Peter nasmeruje pohľad naňho. Keď tak učinil, riekol: „Keď nechcete, nemusíte mi odpovedať. Ale myslím, že táto otázka je v spoločnosti prípustná. Nie ako otázka, koľko zarábate, tá je v slušnej spoločnosti považovaná za tabu. No to, koľko zarábam ja, vie celé Slovensko. Niežeby ma to nejako zvlášť trápilo, ale fakt, že patrím k najbohatším ľuďom na Slovensku, ma automaticky radí aj k najlakomejším. Ale odbočil som. Chcel som sa vás opýtať, aké náboženstvo vyznávate. Veľa to o človeku napovie a bude sa nám lepšie komunikovať. Otec a ja sme veriaci kresťania–katolíci.“
V očiach mu Peter prečítal skutočný záujem, obsiahnutý aj v otázke. Zvláštne, rozmýšľal Peter. Prečo mu až tak záleží na mojej odpovedi?
Otázky viery sú najintímnejšou vecou človeka a iný ľudský tvor by za ten paraván nemal zachádzať. Každý človek by mal mať právo a výsadu rozhodnúť sa, či zverejní svoj svetonázor. No keď nechceme, aby nás Ježiš zaprel pred svojím Otcom — ako o tom pojednáva Biblia —, ani my by sme ho pred inými nemali zaprieť.
Peter sa cítil byť skôr kresťanom, ako veriacim. Kresťanom je kvôli tomu, že sa narodil rodičom vyznávajúcim židovsko–kresťanské tradície, ktorí ho dali pokrstiť. Viera je však iná kategória. Tú bude — osvojovaním si nových poznatkov a vďaka skúsenostiam — nadobúdať a strácať celý život. Poznatky… Sú vôbec dôležité? Albert Einstein povedal: Fantázia je dôležitejšia ako poznanie. A to bol človek, ktorý bol zatiaľ najbližšie k tomu, aby vesmíru pozeral na hodinky a kompas.
Prvými kontaktnými ľuďmi našej viery by mali byť rodičia. No keď mama desaťročného Petra Mába na jeho otázku, kde umrel Ježiš Kristus, odpovedala, že v Ríme a nepripúšťala o tom žiadnu diskusiu, Peter po výsmechu spolužiakov a učiteľa cítil, že niečo nie je v poriadku. Keď Petrov otec odmietol pre Mariku cirkevný pohreb a uprednostnil formálny akt kremácie, Peter cítil, že niečo skutočne nie je v poriadku. A keď dospelý doktor Máb počul a videl priznanie vysokopostavených amerických cirkevných hodnostárov, že zneužívali bezbranné a nevinno–naivné deti, vedel, že niečo nie je v poriadku. Možno sú to iba detaily, ale každý celok sa skladá z detailov…
„Aj ja som bol pokrstený ako kresťan–katolík. Spočiatku som bol k viere vedený, no postupom času sa môj vzťah k náboženstvu ochladzoval. Aj vzťah rodičov k Bohu prekonával mnohé úskalia: ezoterika, mágia, vedecký ateizmus, východné filozofie. Intelekt ich tlačil do neustáleho hľadania,“ odvetil po chvíľke uvažovania.
„Človek je ako pes naháňajúci vlastný chvost. Po istom čase ho prestane tešiť a upokojovať fakt, že Boha má vo vlastnom srdci, zapochybuje o tom. Vydá sa na cestu a tvrdí, že ho ide hľadať. Prejde tisíce kilometrov, no odpoveď nájde opäť v sebe,“ ponúkol doktor Verner myšlienku jej vyslovením. Spôsob, akým to povedal, a melancholický pohľad prezradili, že zrejme načrel do vlastnej minulosti.
„Môj mozog bol doposiaľ vyťažený psychiatriou, nemal čas na hľadanie najlepších cestičiek k Bohu, takže formálne som kresťanom, ale nedodržiavam takmer žiadne príkazy, presnejšie neberiem do úvahy žiadne zákazy, ktorými cirkev okliešťuje človeka,“ vyhlásil Peter.
„Myslíte, že ho okliešťuje?“ opýtal sa Verner zahorúca a zmraštil čelo, demonštrujúc tak nevôľu.
„Ako by sa to dalo inak nazvať?“
Odpoveď skôr ponúkol Booth:
„Pozrite sa, pán Máb. Som programátor a myslím si, že je istá paralela medzi pôsobením cirkvi a mojou prácou. Ale berte to s veľkou rezervou. Povedzme, že za mnou príde majiteľ leteckej prepravnej spoločnosti a chce pre svojich pilotov kúpiť program na výučbu lietania. Dohodneme všetky obchodné náležitosti a po istom čase — ktorý potrebujem na úpravu programu pre stroje, ktoré bude používať — mu požadovaný softvér dodám. Opýta sa: Čo musia moji piloti urobiť, aby sa naučili perfektne lietať? Poviem: Bude stačiť, že sa budú riadiť týmto programom. Keď si ho osvoja tak, že v ňom budú takmer dokonalí, budú na skutočné lietanie perfektne pripravení. To isté robí aj cirkev. Prídete k nejakému jej predstaviteľovi, povedzme kňazovi, a opýtate sa: Čo musím urobiť pre to, aby som dosiahol vytúžený cieľ — večný život? Zadarmo vám dajú program, o ktorom vedia, že jeho dodržiavaním dosiahnete cieľ — naučíte sa lietať.“
„Ale kde mám istotu, že po dokonalom zvládnutí programu budem skutočne lietať?“ opýtal sa Peter.
„Musíte tomu veriť, nič iné vám neostáva. Musíte veriť na základe skúseností zatiaľ jediného pilota, ktorý to dokázal. Ktorý skutočne lietal a pristátím dokázal, že sa to dá. Vedel, že sa to dá, lebo lietanie vlastne spoluvytvoril, no vedel aj to, že keď to ľuďom neukáže, neuveria mu.“
„Ten jediný pilot… bol Ježiš Kristus?“
„Presne tak. Hovoríte, že cirkev vás okliešťuje príkazmi a zákazmi… Ale musí to robiť, lebo vie, že ten program nestačí vlastniť, to samo o sebe ešte nezaručuje, že sa naučíte lietať. Musíte trénovať, skúšať, bez toho to nejde. A ani v samotnom programe si nebudete môcť lietať kade–tade, ako sa vám zachce. Najprv musíte na trenažéri dobre zvládnuť vzlietnutie, až neskôr môžete lietať. Až keď sa naučíte lietať rovno, môžete skúšať akrobatické prvky. Všetko má svoju postupnosť.“
„Pekná paralela,“ pochválil ho Peter. Myslel si síce, že sa budú baviť o niečom úplne inom, ale ani táto téma mu nebola proti srsti. Aspoňže prestali rozoberať jeho súkromný život… Keď sa na to pozrel z inej strany, koľko ľudí by chcelo a nemôže diskutovať o Bohu a viere s jedným z najlepších mozgov široko–ďaleko a s jeho inteligentným a rozhľadeným svokrom?
„Okrem toho, pán Máb, cirkev sa vám nevnucuje, ona trpezlivo čaká, že ju požiadate o pomoc. Až potom vám svoj program ponúkne. Už rozprávam ako Mike,“ podotkol Verner a zavrtel hlavou. „Ale nevadí, celkom sa mi páči to Mikeovo prirovnanie, má niečo do seba. Staré latinské príslovie hovorí: A bove maiori discit arare minor, no môže to byť aj naopak.“
Peter sa usmial, Booth skôr nasrdil.
„Prepáč, Mike, zabudol som, že sa zlostíš, keď hovorím po latinsky.“
„Nezlostím sa na teba, ale na seba. Vieš, koľkokrát som si hovoril, že sa začnem latinčinu učiť. No teraz mi je nanič. Síce… ktovie, ako sa budem rozprávať so svätým Petrom pred nebeskou bránou… Aramejsky? Hebrejsky? Pravdepodobne ovláda aj latinčinu. Môžem sa ju začať učiť aj teraz, ešte sa mi zíde.“ Pokúsil sa o úsmev.
„Nemyslím si, že v nebi existuje jazyková bariéra. Ale aby som ťa o niečo neukrátil, to porekadlo znamená: Od staršieho vola orať sa učí mladší.“
„Nemusíte si vyčítať, že neviete po latinsky, nikto nevie všetko. Vôbec nerozumiem tomu, ako sa robí počítačový program, a vy to dokážete ako málokto na svete,“ zaškrabkal na jeho dvere Peter.
„Ďakujem, doktor Máb. Nie všetci si myslia, že počítač je úžasná vec. Aj ja vám poviem ľudovú múdrosť: S počítačom urobíte viac práce ako bez neho, no viac toho stihnete aj pokaziť.“ Ústa ešte raz otvoril, no hneď ich zavrel. Nie však do pôvodnej polohy, každopádne zmenil výraz. Akoby sa v duchu usmieval svojim myšlienkam. Možno si ešte spomenul na niekoľko porekadiel a výrokov, ktoré súvisia s jeho prácou, povolaním, poslaním. Ktoré slovo je vhodnejšie? Aj Peter si myslel, že práca ako jeho je skôr poslaním, no môžete napríklad záhradníkovi povedať, že jeho práca poslaním nie je?
„Ešte som sa chcel vrátiť k cirkvi a jej pôsobeniu,“ rozvravel sa znova Verner nevtieravo, no nástojčivo, akoby sa bál, že zabudne, čo chce povedať. „Keď požiadate cirkev o pomoc, nemôžete jej zazlievať, že vás nabáda k aktívnemu používaniu programu a pomáha, keď si neviete poradiť. V tomto živote ešte nebudete lietať, musíte sa však na nádherný let, ktorý vás čaká po smrti, dokonale pripraviť. Skutočné nebo, kde po smrti budete lietať, v tomto živote neuvidíte, ako neuvidíte Boha, musíte sa však na život s ním a vedľa neho pripraviť už tu,“ vypustil opäť niekoľko premyslene pospájaných slov, ktorým nechýbalo to najdôležitejšie — múdrosti podobný obsah.
Michael Booth sa díval s láskavým pochopením, vyjadreným permanentným úsmevom, na plamenné nadšenie svojho svokra.
„Už rozprávaš ako počítačový expert, nie ako ohlasovateľ Božieho slova, ktorým si bol pred niekoľkými rokmi.“
„Keby v Ježišovej dobe boli počítače, možno by rozprával podobne ako my dvaja. Keďže sa však život jeho súčasníkov točil okolo poľnohospodárstva, musel používať podobenstvá, ktorým rozumeli.“
Zrazu sa Petrovi chcelo vstúpiť do ich svokrovsko–zaťovskej selanky:
„Čo ak nestojím o posmrtný život? Aj tak neviem, čo by som tam tak mohol robiť. To bude niečo ako permanentná omša v kostole?“
Aj keď sa to snažil zakryť, Peter si z Vernerovej tváre prečítal, že ho jeho voľnomyšlienkárstvo pobúrilo.
„Nikto tu na zemi ani len netuší… no, netuší?“ Na chvíľu sa zastavil, po chvíli pokračoval: „…čo nás tam môže čakať. Ale určite to bude niečo diametrálne odlišné od života na Zemi. Že na to nie ste zvedavý? Na to máte, samozrejme, právo, pán Máb, ale je mi vás úprimne ľúto,“ utrúsil Verner. Skúmavo si Petra obzeral, akoby bol exponátom v paleontologickom múzeu.
„Nepovedal som, že na to nie som zvedavý. Určite som. Zauvažoval som len, či to bude niečo, o čo by som mal stáť. Dokonca sa mi páčilo aj to prirovnanie vášho zaťa. Budem mať o čom premýšľať,“ úprimne priznal Peter.
„Premýšľajte, doktor Máb. Nehovorím, že je to váš prípad, ale mnohí ľudia žijú, akoby mali zapnutého autopilota. Nechávajú sa unášať prúdmi, ktoré majú málokedy odobrené svojou vôľou. Treba vypnúť autopilota a vziať kormidlo života do vlastných rúk,“ pridal Verner zahorúca.
Z maličkého reproduktora na pracovnom stole po nevtieravej zvučke zachrčal mužský hlas: „Vchádza asistentka s nápojmi.“ Vzápätí sa ozvalo jemné klopanie a otvorili sa dvere. Vošla dievčina v rovnošate s pojazdným stolíkom.
Najprv obslúžila Petra, podala mu džús a opýtala sa, či má ešte nejaké prianie a či si prosí večeru. Peter povedal, že večeral, aj keď to tak celkom nebola pravda. Pojedol len nejaké žemle so šunkou, ale slobodní páni v jeho veku sú už na takúto večeru zvyknutí. Asistentka, a zrejme aj zdravotná sestra zároveň, pánu Vernerovi podala pohár mlieka a Michaelovi Boothovi vsypala do dlane niekoľko rôznofarebných piluliek, ktoré hneď prehltol a zapil vodou.
Po krátkom vyrušení, ktoré spôsobil príchod občerstvovacej stanice na kolieskach, bolo v miestnosti ticho. Starý pán Verner a Peter čakali. Pozerali na Michaela, ktorému prehltnutie piluliek skrivilo tvár do bolestného úškľabku. Možno pocítil bolesť vyplývajúcu z choroby a pilulky v tom boli nevinne. Hrudník sa mu dvíhal a klesal v krátkych vdychoch a výdychoch.
Muži sediaci na sedačke si pozreli do očí. Peter sa zadíval do smutnej tváre patriacej človeku, ktorý sa musí pozerať, ako jeho zať, otec jeho vnuka, umiera. Umiera a on nemôže nič urobiť. K bolestnej nemohúcnosti človeka, ktorý si zaťa evidentne obľúbil, sa pridružila aj nemohúcnosť lekára. Zachránil stovky ľudí, no vlastnému blízkemu príbuznému nedokáže pomôcť. Aj preto Peter nerozumie Bohu. Spôsobuje ľuďom veľa bolesti a napriek tomu očakáva, že ho budú mať radi…
„Mike, ak sa necítiš dobre, choď si radšej ľahnúť. Doktor Máb to určite pochopí,“ povedal Verner. „To je v poriadku. Bola to len chvíľková nevoľnosť. Tie mávam, aj keď ležím, takže je to vlastne jedno.“
„Váš svokor má pravdu. Choďte si oddýchnuť, keď sa necítite dobre. Môžem prísť aj inokedy, ak budete chcieť,“ pripojil sa Peter.
„Inokedy? Už nemusí byť žiadne inokedy…“ Muž na vozíku sa silene zasmial.
„Ako chceš, Mike… ako chceš,“ zastonal Verner.
Petrovi sa zrazu objavila v hlave myšlienka, či Boothovci týmito rečami o Bohu nehrajú o čas, a na stretnutie s Tomášom už ostane len chvíľka, alebo ani tá nie. Michael Booth už vyzerá byť veľmi vyčerpaný.
„Všetko je to veľmi zaujímavé, ale odpusťte mi otázku: Prečo sa o tom všetkom rozprávame? Neprišiel som tu kvôli vášmu synovi, pán Booth?“
„Ale áno. Samozrejme, že áno,“ vyhŕkol Michael Booth. „Musíte nás ospravedlniť. Otec a ja dokážeme o týchto záležitostiach diskutovať hodiny,“ povedal a rozkašľal sa. „Prepáčte. Samozrejme, že nás zaujíma váš malý telepat,“ dodal po upokojení kašľa.
„Telepat? Prečo si myslíte, že je telepat?“ opýtal sa prekvapene Peter. Úvaha o tom, že by chlapec mohol byť telepatom, mu skutočne nikdy nenapadla.
„Čo iné by to mohlo byť? Odkiaľ by mohol vedieť o tom, že môj syn má schovanú fotografiu svojej mamy v tej skrýši za obrazom? Neviem to ani ja. A môj syn si je istý, že to nikomu nepovedal. Máte nejaké rozumné vysvetlenie?“ zaujímal sa Michael Booth.
„Pred chvíľou vám nejaký mužský hlas povedal, že do miestnosti vchádza asistentka. Znamená to, že všade máte nainštalované kamery? A čo ochrankári, kde sú? Za zrkadlami, ktorých je v tomto byte neúrekom? Ak aj veríte tým mužom, ich diskrétnosti, niekto predsa mohol získať obraz prenášaný kamerou v Tomášovej izbe,“ hútal Peter.
Michael Booth sa usmial. Pozrel na svokra, ktorý k tomu tiež nemal ďaleko.
„V byte je nainštalovaných zopár kamier, doktor Máb, ale v žiadnom prípade nie je nainštalovaná ani kamera, ani iné zariadenie, napríklad odpočúvacie, v Tomášovej izbe, v mojej spálni a tu tiež nie je nič také. Nie je možné, aby to tam niekto nainštaloval bez môjho vedomia. Svoje súkromie si veľmi prísne strážim a rešpektujem aj Tomovo. Určite by som nedovolil, aby syna niekto na každom kroku pozoroval. Nežijeme predsa v dajakej zvrátenej reality šou. Takmer všetky priestory v areáli často a pravidelne preveruje firma zaoberajúca sa hľadaním ploštíc a podobných zariadení. Takže nie je možné, aby nás niekto odpočúval alebo sledoval,“ skonštatoval presvedčivo Michael Booth.
Peter si pripomenul fakt, že sa rozpráva so šéfom slovenskej pobočky jednej z najbohatších firiem sveta. O dokonalom zabezpečení skutočne nemusí pochybovať. Aj tak skúsil ešte raz:
„Pracovníci firmy sa pohybujú aj v Tomášovej izbe? Nemôžu sa nejako dozvedieť obsah jeho skrýše?“
„Nie, určite nie. Viete…“
„Viem — skener na odtlačky…“ skočil do reči Peter. Rýchlo radšej prešiel k ďalšej téme: „Apropo, už skôr som sa chcel opýtať. Tomáš je ochrnutý, ako mi bolo povedané… Ako je to s pohyblivosťou jeho rúk? Hýbe nimi?“
„Ťažko by si mohol niečo schovávať do skrýše, dokonca aby to nikto nevidel, keby nehýbal rukami.“ Tvár Boothovi obsadil ironický úškľabok.
„Samozrejme. Zle som sa vyjadril. Chcel som sa opýtať, či nimi hýbe odmalička.“
„Áno, odmalička. Musí si ich však šetriť, lebo nie sú v stopercentnom stave.“
„To je zvláštne.“
„Prepáčte, nerozumiem.“ Michael Booth zdvihol obočie.
„Vy mi prepáčte. Vášho chlapca sa to netýka, pochopiteľne, ale ten náš tvrdí, že hýbe rukami asi tak rok.“
„Čo vám mám na to povedať?“
„Nemusíte nič hovoriť. Ako som povedal, vášho chlapca sa to netýka. Kde je vlastne Tomáš? Myslel som, že tu bude.“ Peter sa okázalo rozhliadol po miestnosti, akoby až teraz prišiel na to, že tam chlapec nie je.
„Je niekde so svojimi priateľmi. Ani ja ho nemám neustále na monitore, ako si možno myslíte,“ zasipel Michael Booth a pozrel na otca, vstávajúceho zo sedačky. „Ideš niekam, otec?“
„Idem za Martinom. Potrebujem sa ho niečo opýtať. Myslíš, že je vo svojej pracovni?“ Doktor Verner pomalým, no napriek veku stále ešte istým krokom kráčal k dverám.
„Myslím, že áno. V ostatnom čase sa ide pretrhnúť od práce. Aspoň sa tak zdá podľa toho, ako neskoro odtiaľ odchádza.“
„Ešte sa uvidíme, doktor Máb. Zatiaľ sa majte.“
„Dovidenia, doktor Verner.“
Muž odišiel z miestnosti.

Ostali sami. Peter uvažoval nad tým, že ak by chcel, bez problémov by mohol ublížiť Michaelovi Boothovi. Niežeby to chcel urobiť, len mu napadlo, že ho nikto neprehľadal, či nemá zbraň. Booth povedal, že táto miestnosť nie je snímaná kamerami ani odpočúvaná. Až tak perfektne to nemajú vymyslené, napadlo mu. Alebo mi natoľko dôverujú? Síce, ako by som sa odtiaľ dostal?
Tomášov otec opäť nadviazal rozhovor:
„Nechcem Tomáša zbytočne stresovať. Neviem, čo by s jeho psychikou urobilo vaše rozprávanie o chlapcovi, ktorý si myslí, že je on.“
„Chápem vás. Máte pravdu. Mohlo by to byť preňho stresujúce,“ musel uznať Peter.
„Tom nevie, že som vás pozval. Bál som sa, aby na vášho chlapca nezačal žiarliť.“ Po chvíľke, ktorú daroval telu na znormalizovanie činnosti, pokračoval: „Je to, myslím, podobné, ako keď dieťa adoptívnych rodičov začne hľadať svojich biologických rodičov. Nechtiac adoptívnym rodičom spôsobí veľkú bolesť. Nechce zanevrieť na adoptívnych a žiť s biologickými, no samotný fakt hľadania môže vyvolať veľmi negatívne emócie. Rozumiete mi?“ Pozrel na Petra prižmúreným, no napätým pohľadom. Tváril sa pritom ako laserové delo. „Mali by ste, ste predsa psychiater.“
Peter vydržal ten pohľad, nenechal sa ním vyrušiť. Nevzal do úvahy ani mierne ironický podtón tej poznámky. Reagoval pokojne:
„Myslím, že áno. Tomáš by začal uvažovať, prečo sa zaujímate o nejakého iného chlapca, myslel by si, že s ním nie ste spokojný a cítil by ohrozenie svojej pozície,“ potvrdil Peter z psychologického hľadiska správne obavy Michaela Bootha.
„Som rád, že mi rozumiete. Vidno, že ste niečo preštudovali o ľudských dušiach.“ Po ďalšej prestávke dodal: „Viem, že seriózni psychiatri a psychológovia hľadia na mimozmyslové vnímanie, telepatiu a podobné veci s úsmevom, no je podľa vás vylúčené, že existuje nejaký prenos informácií aj mimo zmyslov? Môžu sa do našej hlavy dostať veci, ktoré sme nemohli vidieť, počuť alebo cítiť? Jednoducho sa tam dostanú a sú tam. Čo vy na to?“
Peter chvíľu vyčkal, aby nevyzeral ako skúšaný žiačik, odpil si z džúsu a až potom povedal: „Venoval som sa tomu na škole. Napísal som o tom aj ročníkovú prácu.“
„Zaujímavé,“ podotkol Booth, no nič viac nedodal.
Peter preto zacitoval niečo z knihy: „Mimozmyslové vnímanie je proces, v ktorom sa dokázateľne dá vylúčiť vnímanie známych energetických účinkov. Treba ho odlíšiť od zmyslového vnímania (zrak, chuť, čuch, sluch, hmat, vnímanie enteroreceptormi) a podprahového vnímania, pri ktorom je pôsobiaci podnet príliš slabý, alebo trvá príliš krátko na to, aby sme si ho uvedomili…“
„…dochádza však k nevedomej reakcii organizmu,“ dokončil vetu Michael Booth.
„Vidím, že sa vyznáte. Venovali ste sa tejto problematike?“ opýtal sa Peter s pocitom človeka, ktorý zistil, že vtip, ktorý rozpráva, už všetci poznajú.
„Trochu som si o tom prečítal. Viem, že mimozmyslové vnímanie sa nejako delí, do nejakých skupín, ale už si nespomeniem, ako to bolo…“
„Áno. Delí sa na telepatiu — to je získavanie informácií o myšlienkových procesoch a subjektívnych zážitkoch iných osôb, ďalej je to proskopia — to je získavanie informácií o budúcich udalostiach mimo zmyslov a rozumových úvah, inak povedané predpovedanie budúcnosti a tretia je paragnosia — to je mimozmyslové získavanie informácií o objektívne registrovaných udalostiach vonkajšieho sveta, ľudovo povedané jasnovidectvo.“
„Veríte teda, že niečo také existuje, alebo nie?“ nástojil Booth.
„Neverím tomu.“
„V ostatnom čase som sa touto témou okrajovo zaoberal, no nemá zmysel pokračovať,“ povedal Booth smutne.
Doktor Máb mu chcel dodať trocha nádeje, no nevedel ako. Onkológovia pred ním už zrejme neskrývali, že jeho dni sú zrátané.
Booth sa pomerne rýchlo vyslobodil z osídlia chmúrnych myšlienok.
„Ešte ste mi nepovedali o vašom chlapcovi. Prečo si myslíte, že sa vydáva za môjho syna?“ opýtal sa živo.
„Nepochybne…“ Peter sa zastavil pri tom slove, no neopravil sa, aj keď pochybností mal viac než dosť. „…trpí schizofréniou.“
„Schizofréniou?!“ vykríkol Booth. Potom povedal bez toho, aby sa zaťažoval vytvorením nejakého prechodu: „Vraveli sme telepatia… to je niečo ako čítanie myšlienok, ako ste vraveli… Nebolo by možné, aby sa váš chlapec nejako spojil s vedomím môjho syna a čítal jeho myšlienky? Nie je vo vašej ročníkovej práci odpoveď aj na túto otázku?“ Opäť sa začal nervózne utierať.
„V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa na Dukeovej univerzite v Durhame v Severnej Karolíne začal seriózny výskum týchto javov. Bolo založené parapsychologické laboratórium, ktoré bolo jedným z najdôležitejších centier výskumu mimozmyslového vnímania. No nedospelo k žiadnym preukázateľným záverom. Existuje niekoľko hypotéz mimozmyslového prenosu informácie. Zaujímavou je elektromagnetická hypotéza profesora Mančarského, neelektromagnetická profesora Vasiljeva, svojou troškou prispel aj Hans Berger. No faktom ostáva, že všetko ostalo v hypotetickej rovine.“
„Aký je váš osobný názor, doktor Máb?“ nabádal ho Booth.
„Môj názor je taký, že neexistuje nič, čo sa nedá vnímať zmyslami,“ stroho odsekol Peter.
„Myslíte? Naozaj si to myslíte?“
Ostatné slová Booth zachrčal veľmi potichu. Peter videl, že sa s ním niečo deje. Videl na ňom, ako náhle zbledol. Niežeby doteraz nebol dostatočne bledý… Hlava mu odkväcla. Striasol sa na celom tele. Vyzeral, akoby upadal do mdlôb. Zrazu jeho tvárou prebehla vlna červenej horúčavy, celé telo stŕplo v kŕči. V očiach mu čítal bolesť, akoby v svojich vnútornostiach udúšal jadrový výbuch.
Doktor Máb síce poznal zásady prvej pomoci, no netrúfal si zakročiť. Určite nešlo o bežnú nevoľnosť, bola to súčasť jeho choroby. Peter vybehol z izby a kričal o pomoc. Kričal pred dverami na mieste, ktoré, ako sa domnieval, snímala kamera.
„Doktor Máb, zachovajte pokoj. Vieme o zhoršenom zdravotnom stave pána Bootha. O chvíľu k nemu príde lekár,“ oznámil mužský hlas z reproduktora, ktorý predtým ohlásil asistentkin príchod.
Do miestnosti vzápätí vbehli dvaja lekári a dve zdravotné sestry. Jedna z nich pribehla k Petrovi a dramaticky vyhŕkla: „Určite ste pochopili, pane, že vaša návšteva pre dnešok skončila. O chvíľu príde ochrankár a odprevadí vás.“
A skutočne, prišiel ochrankár, ktorý pravou rukou chytil Petra za rameno a ľavou mu ukázal smer, ktorým pôjdu. Peter sa ešte otočil, aby pozrel na Michaela Bootha, no videl už iba choré telo, ktoré položili na ležadlá a nasadili mu kyslíkovú masku. Červeň z jeho tváre sa vytratila, akoby niekto vytiahol zátku, ktorá ju držala pod kožou.

7. KAPITOLA

2008-01-07T21:21:00.007+01:00

Konečne...

Peter na prízemí vyčkával na príchod šoféra Gábora. Uvedomil si, že pánu Boothovi nestihol odovzdať darček, ktorý mu doniesol — svoju knihu Život so schizofrenikom. Mal naplánované, že ju pred ním podpíše a pripíše nejaké venovanie, ako to robia ozajstní spisovatelia. Ktovie, kde ostala šiltovka pre Tomáša, bola tiež v tej taške, ktorú nechal… zrejme niekde v Boothovej pracovni.
Nevidel Tomáša ani jeho izbu. Tú návštevu si predstavoval úplne inak.
Už zbadal čierny lincoln, nastúpil doň.
„Tak ako, pán Máb? Návšteva dopadla dobre?“ opýtal sa veľkými ústami Gábor, ktorý teda nepoznal dôvod jej skoršieho ukončenia.
„Pánu Boothovi sa priťažilo. Je v starostlivosti lekárov.“
„Chudák pán Booth… je mi ho veľmi ľúto,“ zúčastnene zamrmlal Gábor a pohol sa s automobilom z miesta.
„Videli ste dnes Tomáša?“ prezvedal Peter.
„Nie. Vlastne som ho nevidel asi týždeň. Mal som dovolenku. Bol som v Ostrave pri rodičoch. Prišiel som dnes ráno. Prečo sa pýtate, nevideli ste ho?“ opýtal sa prekvapene Gábor. „Myslel som, že kvôli tomu tam idete.“
„Aj ja som si myslel, že ho uvidím… No pán Booth usúdil, že by to preňho nebolo dobré.“
„Keď to povedal pán Booth… Je to veľmi múdry človek. On vie najlepšie, čo je pre chlapca dobré,“ skonštatoval Gábor, evidentne presvedčený o pravdivosti svojho tvrdenia.
Takže Gábor Horváth by mohol robiť predsedu fanklubu Michaela Bootha, pomyslel si Peter. Alebo je to len lojalita zamestnanca k chlebodarcovi?
„Máte asi veľmi radi pána Bootha…“ začínal prieskum psychiater.
„Viete, keď niekto dá šancu Cigánovi, ktorý lieta z jedného maléru do druhého bez toho, aby sa o to akokoľvek pričinil, na také niečo sa nezabúda,“ vyhlásil Gábor a zatváril sa, akoby sa chcel na chvíľu vrátiť v svojich úvahách v čase.
„Porozprávajte mi o tom, ako ste sa stali jeho vodičom.“
„Bolo to pred dvanástimi rokmi. Utekal som pred ľuďmi zo svojho gangu… Viete, vykrádal som autá. Naháňali ma, lebo som im povedal, že končím a posledný lup si nechávam na nový začiatok. To sa im, samozrejme, nepáčilo. Cestu mi zrazu skrížilo nejaké nóbl autu. Zrazilo ma. Ostal som ležať na zemi. Z auta vybehol vodič a nadával mi do skurvených smradľavých negrov. Vzápätí z auta vybehol pán Booth, ktorý sa naňho osopil. Dokonca ho zahnal ďaleko od auta. Dal mu okamžitú výpoveď. Prišiel ku mne a opýtal sa, či som v poriadku. Bol som. Bol som len trochu odretý. Opýtal sa, či mám vodičák a či ho mám pri sebe. Keďže som vodičák mal pri sebe, ponúkol mi miesto osobného vodiča s nástupom ihneď. Samozrejme, že som to vzal… Som pri ňom už dvanásť rokov.“
„Na také niečo sa skutočne nezabúda.“
„To teda nie.“ Odmlčal sa a utrel si dlaňou pravé oko.
Muži boli počas zvyšnej cesty ticho, už sa nerozprávali. Gábor sa maznal so spomienkami, myslel na pána Bootha a na všetko, čo preňho ten muž urobil. Čo bude znamenať jeho odchod? Myšlienky poslal aj k otázkam, či bude môcť ostať pri Tomášovi i po šéfovej smrti. Mal dosť peňazí, aby si pomerne slušne žil — ak by časť z nich investoval do výnosného podniku —, ale Tomáš mu bude chýbať, veľmi si ho obľúbil a priľnul tiež ku všetkému, čo sa akokoľvek týkalo Divinesoftu.
Peter uvažoval, čo sa touto návštevou vyriešilo? Vlastne nič, veď chlapca nevidel. Nevedel tiež, či Boothovi a jeho svokrovi môže dôverovať. Predostreli mu niekoľko zaujímavých názorov na vieru a náboženstvo, no to z nich ešte nerobilo dôveryhodných ľudí.
Uvedomil si dosť neskoro, že auto smeruje do liečebne. Zabudol Gáborovi povedať, že by chcel dnes spať doma. Ale veď to je vlastne jedno, môže prespať aj tu. Doma ho nikto a nič nečaká. Rozlúčil sa s Gáborom a vystúpil z auta.

Ako blesk z jasného neba! — tak sa hovorí nápadu, ktorý skrsne v hlave v istej stotine sekundy. Ešte pred chvíľou tam nič nebolo — a zrazu je všetko jasné! Tá myšlienka na to mala celú cestu, no nedobehla k nemu. Až teraz. Až keď vystúpil. Hádam ešte nie je neskoro! Prudko otočil hlavu. Chvalabohu, že existuje fajčenie, pomyslel si zarytý antifajčiar Peter. S úľavou pozrel na Gábora, ktorý nemohol a možno ani nechcel i nemusel ďalej odolávať pokušeniu zapáliť si obľúbenú viržinku.
„Gábor!“ skríkol Peter. „Taký som rád, že ste ešte neodišli.“
„Čo sa deje, doktor Máb,“ ozval sa Gábor, pobavený Petrovým malým vystúpením. Z úst labužnícky vypúšťal dym a v ruke hýčkal jemnú tenkú cigaru.
„Niečo mi napadlo. Chcel by som vás o niečo poprosiť, keď už ste tu.“
„Tiež mi to napadlo. Chcete, aby som sa stretol s vaším chlapcom,“ utrúsil Gábor, zahalený oblakom dymu. „Mám pravdu?“
Peter naňho vyvalil oči, no hneď si uvedomil, že nebude potrebné až tak ukázať prekvapenie.
„Áno… vlastne áno… máte pravdu… bolo by to možné?“ vyjachtal zo seba.
„Ale áno, samozrejme… Veľmi rád to urobím. A nielen kvôli vám, aj mňa ten chlapec veľmi zaujíma,“ povedal Gábor, pozrel na práve zapálenú cigaru a urobil gesto typu: A čo teraz? Peter pochopil.
„Pokojne môžete dofajčiť. Ja zatiaľ zistím, ako to s chlapcom vyzerá.“
Cestou uvažoval: Chlapec bude prvýkrát konfrontovaný s niekým z predošlého života, z doby „pred liečebňou“, o ktorej tak farbisto a presvedčivo rozpráva — ako zareaguje? Akú taktiku zvoliť? Poradiť Gáborovi, aby bol tvrdý a neúprosne sa držal faktu, že chlapec nie je Tomáš? Alebo chlapcovi nebrať ilúziu, že je možné pokračovať v živote, ku ktorému ho viažu jeho spomienky? (Jeho spomienky?) Ale aký to bol život? A hlavne — čí to bol život? Momentálne sú v hre dve možnosti: ten život mu bol niekým premietaný — ako napríklad príprava na prevzatie role Tomáša Bootha po odstránení originálu — alebo je chlapec schizofrenik, žijúci vo svojom blude. Je v hre aj niečo iné? Zatiaľ nie. Bože, kedy sa už rozlúšti táto záhada? Ty jediný vieš, ako to je v skutočnosti?

Vošiel do budovy a hneď zamieril do izby č.24.
„Ahoj T…“ zabrzdil sa. Aj keď ho už volal Tomáš, rozhodol sa oslovovať ho opäť bezmenne. „Mám pre teba prekvapenie.“
„Prekvapenie? Aké prekvapenie? Mám rád prekvapenia!“ zvolal chlapec natešene.
„Prišiel k tebe jeden pán. Som zvedavý, čo naňho povieš.“ (Bol skutočne veľmi zvedavý.)
„Prišli si po mňa? Ocko už konečne poslal svojich chlapov?“ neskrýval chlapec nadšenie a zvedavosť.
„Myslím, že pán Booth nikoho po teba neposlal. Ten pán ťa prišiel pozrieť len tak, išiel okolo,“ zahmlieval pravdu Peter.
„Okolo? Aha,“ zabručal chlapec smutne. No aj tak bolo vidno, že sa teší na svoju prvú návštevu.
„O chvíľu sme tu,“ povedal doktor a vyšiel z izby.
Hlavou skoro vrazil do tmavej postavy stojacej za dverami.
„Gábor! Vy ste už tu?“
„Nemôžem nechať mladého pána čakať. Viete, ako dlho horí taká viržinka?“
Peter to nevedel a ani ho to nezaujímalo. Teraz ho zamestnávalo niečo úplne iné.
„Poviem vám úprimne, nebudete to mať jednoduché. Ak vás spozná…“
„Ako by ma mohol spoznať? Nikdy sme sa nevideli,“ skočil Gábor Petrovi do reči a rozpačito sa zasmial.
„Vy ste ho možno nevideli, ale predpokladám, že on vás áno, a myslím si, že vás spozná.“
„Odkiaľ ma môže poznať?“ Gábor nahodil nechápavý výraz tváre. „No nič, možno ho spoznám ja. Čo ak je to nejaký Tomášov kamoš?“
Táto možnosť doposiaľ Petrovi nenapadla. Ale logiku by to malo, uvažoval. Ak to je nejaký Tomášov kamarát — to by vysvetľovalo, odkiaľ má informácie o jeho živote, odkiaľ pozná jeho blízkych a detaily života. Ako to, že mi to doteraz nikdy nenapadlo? Koniec koncov môže poznať aj tajomstvo Tomášovej skrýše. Možno mu Tomáš niekedy ukázal jej obsah, no už si na to nespomína.
„Vidíte? Priznám sa, že táto možnosť mi nikdy nenapadla. Mohli by ste robiť môjho kolegu,“ sprisahanecky na Gábora žmurkol.
„Radšej nie. Neviem, či by som mal nervy počúvať všetkých tých bláz… vlastne pacientov. Čudujem sa, že ste z toho všetkého ešte nescvokli.“
„Našťastie to nie je nákazlivé. Neprenáša sa to z človeka na človeka ako chrípka. Aj keď sú známe prípady, že dlhoročný život s neliečeným duševne postihnutým človekom poznačil aj psychiku jeho partnera.“
„Okej. Takže aký je postup?“ vyhŕkol Gábor a nepriamo tým naznačil, že by už k chlapcovi mohli vojsť.
„Tvárte sa milo, ale rezervovane. Keď bude spomínať nejaké spoločné zážitky, povedzte mu rovno, že si to síce pamätáte, ale že ste ich zažili s niekým iným. Rozumiete?“
Gábor kývol na znak súhlasu.
„Keď to bude nejaký Tomášov kamarát, hneď mi to naznačte. Jasné?“
Opäť kývol. Obaja vošli dnu.

V očiach desaťročného chlapca so zaujímavým osudom sa zračilo očakávanie niečoho veľkého, akýsi záblesk nepoddajného šťastia. Kto je ten chlapec, ktorý sa hlási k otcovi, ktorému však žiaden syn nechýba?
Gábor priniesol do súpisu všetkých možných riešení najväčšieho rébusu, s akým sa Peter doteraz stretol, ešte jedno nekonvenčné rozuzlenie. Chlapec by mohol byť blízkym priateľom Tomáša Bootha?
Veda doposiaľ nedala žiadnu relevantnú odpoveď na otázku, ako vzniká duševné ochorenie a u koho. Môže byť vyvolané čímkoľvek: úmrtím partnera, spoločenským neúspechom, sklamaním v láske. Mohlo byť vyvolané aj závisťou? Nepochybne mohlo. Veď môže byť vyvolané akoukoľvek psychickou zmenou…
Pre dieťa na začiatku puberty, vo veku, v akom sa nachádzal Tomáš a jeho vrstovníci, môže byť závisť určujúcim životným pocitom, v ktorom vyrastajú. Zvlášť súrodenci, kde je jeden preferovaný a druhý utláčaný do úzadia, sa môžu vyvinúť opačným smerom. Stanú sa z nich protipóly — Dr. Jekyll a Mr. Hyde.
Len čo vošli do miestnosti, chlapec radostne zakričal: „Gábor! Gábor! Vedel som, že po mňa prídeš!“
Gáborova pohoda ostala na chodbe. Premýšľal, ako zareagovať. Chlapca totiž vôbec nespoznal. Nielenže to nebol Tomáš, nebol to žiaden z jeho kamarátov, ktorých poznal. Otočil sa smerom k Petrovi a opakovaným otočením hlavy doľava a doprava dal jednoznačnú odpoveď na otázku zračiacu sa v Petrových doširoka roztvorených očiach. Nie, nie, nie, chlapca nepoznám! — znamenalo to gesto.
„Ahoj, chlapče! Ako sa máš?“ To bolo všetko, na čo sa zmohol.
„Chcem byť doma. Vezmi ma domov, Gábor,“ prosil chlapec a pohľady v spravodlivo rozdelenom pomere rozdeľoval medzi Petra a Gábora.
„Neviem, chlapče. Pán doktor asi chce, aby si bol tu,“ riekol Gábor a tiež pozrel na Petra, od ktorého už dva páry očí očakávali, čo povie.
„Teraz si chorý. A všetky choré deti musia byť v nemocnici,“ sanoval doktor svoj odborný názor.
„Keď budem opäť zdravý, pôjdem domov?“ opýtal sa chlapec s nádejou v hlase.
„Vieš, musíme zistiť, kde máš skutočný domov. Až potom sa tam budeš môcť vrátiť.“
„Gábor vie, kde je môj domov, on ma tam odvezie. Však, Gábor? Povedz doktorovi, že ma tam odvezieš!“ nabádal ho chlapec.
„Pán doktor vie, čo treba robiť…“ hundral si Gábor popod nos.
„Ale ja chcem ísť domov, musíš ma tam odviezť!“ nástojil chlapec.
„Keď vyzdravieš, nájdeme tvoj domov.“ Peter si uvedomil, že chlapcova nervozita sa bude stupňovať, bude preto potrebné odviesť Gábora čím skôr preč.
„Gábor, vezmi ma k ockovi. Ocko určite chce, aby si ma hneď odviezol!“ Chlapcova naliehavosť sa zmiešavala so zlosťou a začínalo byť zrejmé, že o chvíľu budú mať do činenia s poriadne výbušnou zmesou.
Gábor sa ponáral hlbšie a hlbšie do močiara rozpakov. Prezrádzali ho chvejúce sa prsty, ktorými si prečesával kučeravé vlasy. „Ako sa ti tu darí? Porozprávaj mi niečo. Varia tu dobre?“ pokúsil sa chlapcovu pozornosť nasmerovať iným smerom. Aj keď veľa si od toho nesľuboval, čo bolo jasné podľa roztržitého výrazu, ktorý mu lomcoval s tvárou.
„Hneď ma odvez k ockovi!“
Obaja dospelí pochopili, že na inú tému sa už nebudú rozprávať, preto Peter naznačil ukončenie návštevy. „Gábor už bude musieť ísť, zastavil sa len na skok.“
„Musíš ma odtiaľ odviesť! Ak ma neodvezieš, ocko ťa prepustí! Uvidíš, že ťa prepustí!“
Chlapcov krik upútal pozornosť Juraja, ktorý išiel okolo. Nazrel do izby.
„Ahoj, Peter, deje sa niečo? Zvládaš to?“
„Juro! Ideš ako na zavolanie. Postaráš sa o chlapca? Odprevadím pána Horvátha.“
„Musíš ma odtiaľ odviesť! Prosím ťa, odveď ma odtiaľto!“ kričalo v chlapcovi zúfalstvo. „Veľmi ťa prosím, nenechávaj ma tu!“ Srdcervúce výkriky sa v priestrannej nemocničnej izbe rozliehali ako vo výborne akusticky vybavenej kinosále. Odrážali sa od stien a útočili na ušné bubienky. Útočili, až veľmi útočili a dobýjali miesta — hmotné či nehmotné? — zodpovedné za city, ktoré spôsobujú prebudenie ľútosti, empatie, súcitu.
Juraj si pripravoval injekciu na upokojenie a Peter ukazovákom Gáborovi naznačil, že by už mohli ísť. Zvlhnuté oči potvrdzovali Gáborovu ľútostivú povahu. Aj k Petrovi došli chlapcove slová až priveľmi blízko. No stekali po ňom ako kvapky vody po impregnovanej vetrovke. Zmáčali ho, no dnu nepreniknú, nemôžu preniknúť. Jeho profesionálne poznanie nedovolilo popustiť. Ako by aj mohlo? Čo by si Gábor s chlapcom počal, keby ho vzal domov? Kde je jeho domov?
Muži vyšli na chodbu, no ostali za dverami.
„Ospravedlňujem sa, pán Horváth, že ste museli prežiť tento nepríjemný zážitok.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, to je v poriadku,“ tragickým tónom zamumlal Gábor, vyfúkal nos, utrel oči.
„Takže sa na nikoho z Tomášových kamarátov nepodobá…“ zhrnul Peter výsledok návštevy. „Možno nebudete úplne rozumieť mojej otázke… Ale ja som už zúfalý. Poznám mnohých schizofrenikov, no tí sa správajú inak ako chlapec. Skúste si teraz predstaviť Tomáša. Z chlapca, ktorého ste pred chvíľou videli, by sa pomocou plastickej operácie nedal vyrobiť Tomášov dvojník? Nemajú podobný hlas? A čo postava? Uvedomujem si, že chlapec ležal, ale aj tak…“
Gábor sa na Petra pozrel pohľadom, ktorý určite nebol stálou súčasťou jeho repertoáru, niečo medzi zhovievavým a nedôverčivým.
„Myslím, že vám nerozumiem.“
„Nikdy som nevidel skutočného Tomáša, neukázali mi ho ani dnes. Nemôžem teda porovnať, či by sa z nášho chlapca dal vyrobiť Tomáš Booth, aby ich bolo možné zameniť. Rozumiete mi?“
„Chcete z chlapca vyrobiť Tomáša Bootha?“ Gábor vypleštil okále, čo z neho na chvíľu urobilo tmavohnedú žabu.
„Ale nie, nerozumeli ste mi… Zabudnite na to.“
„Skutočne vám nerozumiem,“ povedal neuspokojený Gábor, ktorý nechcel zotrvať v úlohe menej chápavého.
„Pred dvadsiatimi rokmi istí rodičia pripravovali svojho chlapca na úlohu syna veľmi bohatého herca. Chceli hercovho syna odstrániť a na jeho miesto dosadiť svojho. Polícia vyšetruje, či to nie je podobný prípad.“
„Aha,“ vzdychol Gábor, no nezdalo sa, že by tomu rozumel viac ako pred chvíľou. Petrovi sa to ale nechcelo ďalej vysvetľovať.
„Chcel by som vás o niečo poprosiť, Gábor. Mohli by ste mi zavolať, že Tomáš Booth je živý a zdravý, keď ho najbližšie uvidíte? Viete, už som o ňom toľko počul, no zatiaľ som ho nevidel. Bol som si istý, že dnes ho uvidím, no opäť sa to nestalo. Niekedy si myslím, že fakt neexistuje. Pre mňa je niečo ako UFO. Zdá sa mi, že vám môžem dôverovať. Urobili by ste to pre mňa?“
„Samozrejme. To môžem.“
„Všetko, presnejšie takmer všetko sa dá zmeniť, iba s tým, čo máme v hlave, nemôžeme manipulovať ako s magnetickým záznamom. Nemôžeme to vymazať, prehrať či tam niečo nanovo nahrať. Alebo áno? Plastikou sa dá zmeniť tvár, úpravou hlasiviek, podnebia a vnútorných dutín možno hlas, ale uvedomovanie si vlastnej identity môže zmeniť iba duševná choroba. A ten chlapec nevyzerá ako duševne chorý. Ja fakt neviem, čo si o tom myslieť. Mohol by mať Booth dôvod zbaviť sa Tomáša? Ja viem, nie je to veľmi logické, ale ten chlapec za dverami je v jadre Tomáš, len obal je iný. Rozmýšľajte… ak by mu plastikou zmenili tvár… nehlásili sa k nemu… dali ho do ústavu… popierali, že je to on… Nemuseli by ho ani vraždiť… Ale prečo by to robili?“
Peter sa zadíval do zeme a kopal do imaginárnej lopty alebo čohokoľvek iného, čo tam nebolo. Potom sa vystrel a zahľadel sa Gáborovi do takzvaného tretieho oka, miesta na koreni nosa, s absurdne ľahostajným pokojom, ktorý vyvieral z vety, ktorú si pred chvíľou v duchu povedal: Človek si rozmýšľaním neuvážene komplikuje život. Nevedel si spomenúť, odkiaľ k nemu tá veta prišla.
„Máte veľmi nebezpečné myšlienky, pán Máb. Prečo by to Booth robil? Miluje svojho syna. Neverím, že by niečo také urobil, ale neupokojím sa, pokiaľ Tomáša neuvidím. Nevidel som ho už týždeň. Nikdy som bez neho nebol dlhšie ako tri dni. Nasadili ste mi poriadne veľkého chrobáka… Radšej už pôjdem.“
„Neberte ma až tak vážne, pán Horváth. Hráte šach?“
„Ani nie.“
„Šachisti musia zvažovať všetky možnosti, aj tie najmenej pravdepodobné. Iba vtedy môžu partiu vyhrať. Zdá sa mi, že táto partia skončí veľmi nečakane. Musím zvažovať všetky možnosti… všetky možnosti…“ povedal Peter a zamyslel sa. Rád si neuvážene komplikoval život.
„Doktor Máb!“ upozornil na seba Gábor. „Tak už pôjdem.“
„Jasné. Za všetko vám ďakujem. A oboznámte ma, prosím, s chlapcovým stavom, keď ho najbližšie uvidíte.“
Hádam som ho veľmi nevyplašil, uvažoval Peter. Booth a jeho svokor majú veľmi netradičné názory. Cítia sa byť dobrými kresťanmi, no niečo mi na nich nesedí. Čo ak si Michael Booth myslí, že to najlepšie, čo môže miliardár synovi zanechať, je normálny život? On začal od začiatku, čo ak aj od neho chce, aby sa vypracoval z ničoho? Zdedené peniaze by ho mohli pokaziť. Daroval mu pred smrťou slobodu? Pustil ho zo zlatej klietky, aby začal nový život? Aj tak z neho bude sirota… Vymyslel si morbídny plán, že dostane jeho peniaze po dovŕšení istého veku, no predtým musí dokázať, že si ich zaslúži? Boháči majú neraz extravagantné nápady. (Ale nie, plastika tváre je silná káva…) Aj psychiatri majú extravagantné nápady. No Peter sa neupokojí ani vtedy, keď mu Gábor zavolá, že Tomáš je v poriadku.
Musím Tomáša vidieť na vlastné oči, inak neuverím, povedal si.
Na chodbe sa Peter stretol s Jurajom, ktorý pred chvíľou od chlapca odišiel. Je pod sedatívami, upokojil sa, zaspal, dozvedel sa od neho. Nočné „bezvedomie“ mienil tráviť v liečebni, preto pustil Juraja domov. Aj keď ktovie, či vôbec zaspí. Stále má totiž o čom premýšľať a vtedy sa zaspáva veľmi ťažko.
Sadol si na lavičku pri vchode do liečebne. Čiernomodrá nekonečnosť pomaly striedala tú bledomodrú, ktorá uchvacovala doteraz. Tiene sa pomaly predlžovali. Vietor vytušil chaos v duši, fúkal zovšadiaľ a všade.
Vibrácie vo vrecku prechádzajúce do tichého zvonenia rozptýlili Petrovu myšlienkovú zblúdilosť. Vytiahol mobil a predstavil sa.
„Doktor Máb? Tu Gábor Horváth. V hlave mi vŕta chrobák, ktorého ste mi nasadili. Vraveli ste, že povrch sa dá zmeniť, ale vnútro nie, či tak nejako. Myslím, že ešte jedna vec sa nedá zmeniť či zahladiť — stopy po úraze.“
„Pokračujte, pán Horváth,“ vyzval ho Peter.
„Tomáš mal pred dvoma či troma rokmi úraz. Veľmi škaredo si zlomil pravú nohu. Myslím… niekde pod kolenom. Tomášov vozík sa vyšmykol z rúk nepozorného ochrankára a zviezol sa z rampy. Tomáš sa ocitol na zemi a vozík na ňom. Podstúpil niekoľko operácií. Pokiaľ viem, má na tom mieste nejaké skrutky. Dajte vášmu chlapcovi urobiť röntgenovú snímku. Keď neuvidíte žiadne skrutky, bude to znamenať, že nie je Tomáš.“
„Áno… to by mohlo mnohé vysvetliť. Ďakujem vám, Gábor. Tomáša ste ešte nevideli?“ opýtal sa, aj keď si uvedomoval, že dostane zápornú odpoveď.
„Nie, nevidel. Ešte nie som vo firme.“
„Áno… viem… samozrejme. Ešte raz vám ďakujem.“
Takže zlomená noha? Mohol by to byť dôkaz? Zrejme áno, rozmýšľal Peter. Pozrel na hodinky. Gábor v žiadnom prípade ešte nemohol doraziť do Divinesoftu, takže myšlienka bola z jeho hlavy. Mohla by to byť udička, na ktorú ho chce Booth chytiť? Mohol si chlapcovu nehodu vymyslieť, rovnako tie skrutky. Je takmer stopercentne vylúčené, aby chlapec z liečebne niečo také v nohe mal. Booth teraz čaká, že mu to Peter zožerie aj s navijakom. No Gábor ešte vo firme nie je… Mohol však s Boothom telefonovať. Ten röntgen pravej nohy mu však dám spraviť, povedal si.

„Máte tu snímku chlapcovej nohy, pán doktor,“ povedala sestra Prušková, ktorá sa opäť namiesto toho, aby urobila ešte krok či dva dopredu, radšej natiahla, aká bola dlhá, a keby sa nedržala kľučky dverí, spadla by na nos. Spod sesterského úboru sa naňho vyrojila svieža vôňa mladého, čistého a teplého tela, ktorá vie v mužskej spoločnosti vytvoriť chaos ako obrovský magnet v továrni na výrobu kompasov.
Musím si na to zvyknúť, keďže som slobodný a momentálne aj voľný, pomyslel si Peter, privretými očami zámerne odignorujúc sestričkin výstrih.
„Ortopéd z nemocnice si myslel, že röntgenológ sa pomýlil a dal mu snímku inej nohy. Povedal, že noha je úplne zdravá, určite nebola zlomená,“ zaštebotala tenkým hláskom sestrička.
„Ďakujem, sestra, môžete ísť,“ odvrkol doktor. Cítil, že sestra Prušková by rada chvíľu ostala, ale Peter nemienil ustupovať od svojich zásad.
Potrebujete ešte niečo, pán doktor? Kávu? Sex? Čokoľvek? Akoby počul jej hlas vnútorným uchom. Bola v jeho blízkosti o sedem sekúnd dlhšie, ako je bezpečné, a už sa jeho magnet vychyľoval nesprávnym smerom, stúpal, mohutnel.
Sestra odchádzala. Dlho, veľmi dlho odchádzala. Cestou k dverám sa pristavila pri takmer všetkom, na čom mohol spočinúť jej pohľad, a obdivovala to, akoby to bolo to najzaujímavejšie, čo v ostatnom čase videla.
Ach, tie ženy, vzdychol si.
Takže sa potvrdil Petrov predpoklad — chlapcova noha nebola zlomená. Gábor sa zatiaľ neozval. Pred chvíľou „odbila“ jedenásta hodina. Je možné, že ešte nebol s Tomášom?
Peter odišiel k chlapcovi. Bude zaujímavé sledovať, ako si jeho rozum poradí s touto záležitosťou.
Chlapec bol namrzený, na Petra ani nepozrel, neodpovedal na pozdrav. Určite sa hneval. Peter nemusel dlho uvažovať o dôvodoch.
„Chlapče, viem, že sa na mňa hneváš kvôli včerajšej Gáborovej návšteve, ale pokiaľ nebudeš zdravý, nemôžeme ťa nikde pustiť. Je to pre tvoje dobro.“
Čakal nejakú reakciu, no nedočkal sa.
„Chcem sa ťa niečo spýtať. Niečo, čo sa týka tvojho zdravotného stavu. Mal si niekedy dačo zlomené?“
Peter vzal od jedálenského stolíka stoličku a vsunul si ju pod zadok operadlom pred seba. Hlavu dal do dlaní a lakťami sa oprel o operadlo.
Ticho. Chlapec pozeral do stropu a Petra ignoroval.
„Trucovaním nič nedosiahneš. Práve naopak, budeš tu omnoho dlhšie,“ vyhrážal sa Peter.
„Mal… nohu,“ štekol chlapec namrzene, stále pozerajúc do stropu.
„Ktorú?“ „Túto.“ Peter videl, ako sa pod perinou niečo pohlo.
„Pravú?“
„Neviem, ktorá je pravá a ktorá ľavá. Stále si to mýlim.“
Peter nadvihol perinu a vyzval ho, aby ukázal na nohu, ktorú mal zlomenú. Chlapec nasmeroval ukazovák na pravú nohu.
„Operovali ti ju?“
„Áno. Niekoľkokrát.“
„Spevnili ti ju nejakými skrutkami?“
„Keď to viete, prečo sa pýtate?!“ vykríkol chlapec zlostne.
„Preto, lebo na tejto röntgenovej snímke tvojej pravej nohy žiadne skrutky nevidno. Tá noha nebola zlomená!“ zvolal Peter a zamával snímkou nad hlavou.
„Mal som zlomenú nohu… dlho som bol v nemocnici… operovali ma… pamätám si to,“ mrmlal chlapec, pohľadom stále fixovaný na jediný bod na strope.
„Ako je možné, že noha na snímke preukázateľne nebola zlomená? To nedáva zmysel… Ty si pamätáš niečo, čo sa ti nikdy nestalo!“
„Ja neviem, prečo na tej snímke nič nevidno… Odkiaľ to mám vedieť?“ zavzlykal chlapec a rozplakal sa.
Petrovi bolo chlapca úprimne ľúto, no nemohol poľaviť, mal jedinečnú šancu dokázať mu, že predstavy, v ktorých žije, nie sú skutočné, že svet, ktorý si vysníval, je blud a spomienky, ktoré si privlastnilo jeho podvedomie, mu nepatria. Ako k nim prišiel, to Peter zatiaľ nevedel, ale určite neboli jeho.
„Ja viem, prečo na tej snímke nevidno žiadne skrutky, prečo ťa včera Gábor nespoznal. Ty nie si Tomáš Booth. Tvoja choroba spôsobila, že si nahováraš, že si niekým, kým v skutočnosti nie si. Ale viem ti pomôcť. Budem ťa liečiť a ty postupne prídeš na to, kto vlastne si. Spomenieš si na svoj skutočný život.“
Chlapec pozrel na Petra uplakanými červenými očami a nezmohol sa na slovo. Doktor hrdinsky odolal spŕške nenávistných pohľadov.
Niekto opäť rozozvučal Petrov mobil v snahe pozhovárať sa s ním. Asi Gábor, pomyslel si. Pre istotu vybehol na chodbu. Bolo pravdepodobné, že budú spomínať meno Tomáš Booth. Nechcel prilievať olej do ohňa.
„Peter Máb. Prosím.“
„Dobrý deň, pán Máb. Tu Andrej Verner. Pamätáte si ma z včerajšej návštevy.“
„Samozrejme, doktor Verner,“ prisvedčil Peter svižne a uvažoval, kedy dal Vernerovi či Boothovi číslo svojho mobilu… Nedal im ho.
„Včerajšia návšteva nedopadla podľa našich a určite ani vašich predstáv…“
„Ako je vášmu zaťovi?“ skočil mu do reči.
„Jeho stav sa stabilizoval. Ale výrazne lepšie mu už nebude, to je jasné,“ povedal smutne doktor Verner. „Ale prečo vám volám… Rozprával som sa s Gáborom. Hovoril mi o vašich obavách či podozreniach týkajúcich sa môjho zaťa.“
Ten teda vždy ide priamo na vec, pomyslel si Peter.
„Nemyslel som to vážne, doktor Verner. Len som nahlas uvažoval.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať. Kvôli tomu vám nevolám. Vaše úvahy sú vcelku logické… Preto sme sa so zaťom dohodli, že vám Tomáša ukážeme, aby ste už nemali žiadne pochybnosti.“
„To by bolo fajn. Ale skutočne to nebolo o tom, že vás z niečoho podozrievam…“
„Stretneme sa na Hlavnej ulici pri spievajúcej fontáne. Okej? Akože náhodou. Bude tam Tomáš, vy a ja. Tomášovi povieme, že sme bývalí kolegovia z práce. Nebude vedieť, že ste psychiater liečiaci toho chlapca a vy sa nebudete vypytovať na niečo, čo by mohlo prezradiť, kto ste. Vyhovuje vám to?“
„Áno. Myslím, že je to dobrý postup.“
„Syn mi rozprával, že súhlasíte s tým, aby Tomáš nevedel, že nás zaujíma váš chlapec.“
„Áno, je to tak.“
„Keď vám to vyhovuje, môžeme sa vidieť dnes poobede. Ešte vám zavolám presný čas.“
„Vyhovuje mi to.“
Takže sa predsa len s Tomášom stretne, dokonca už dnes. Spolu s tou nezlomenou nohou to bude jasný dôkaz toho, že náš chlapec určite nie je Tomáš Booth.

Na lavičke sedeli dvaja muži. Okolo námestia po cyklistickej trase krúžila rikša ako z čínskeho budovateľského filmu. Vpredu sedel chlapec v kraťasoch a vzadu šliapal do kolies svalnatý ochrankár. Peter zbadal ďalších dvoch mužov v lesklých sakách. Na očiach mali okuliare s tmavými sklami, z ucha trčal akýsi drôtik.
Áno, sediaci muži boli Andrej Verner a Peter Máb. Chlapec v rikši bol Tomáš Booth osobne. Obyčajný chlapec — nelíšiaci sa od svojich rovesníkov, bezstarostne prejavujúci veselosť, neupozorňujúci na to, že je synom veľmi bohatého muža.
„Števo, Tomáš, poďte k nám na chvíľu!“ zakričal na posádku rikše dedo Verner.
Ochrankár zamieril k nim. Chlapec sa zatváril, že mu vyrušenie nie je po vôli, ale predsa sa milým hlasom opýtal: „Čo sa deje, dedko?“
Peter si ho mohol dôkladne poobzerať. Tomáš bol približne rovnako vysoký ako chlapec z liečebne, silnejšej postavy. (Silnejšej v porovnaní tých chlapcov, inak bežnej postavy chlapca tohto veku.) Na hlave mal prilbu, vrchnú časť trupu zahalilo krikľavozelené tričko. Zeleno–modré kraťasy neskryli jazvu pod pravým kolenom.
Spoznával tvár z novinových výstrižkov — výraznejší nos, okuliare s hrubším rámom.
„Chcem ťa zoznámiť s doktorom Mábom, mojím bývalým kolegom z nemocnice, kde som pracoval,“ zaklamal dohodnutú lož doktor Verner.
„Dobrý deň, pán doktor,“ pozdravil Tomáš a pozrel na Petra nevýrazným, ľahostajným pohľadom.
„Ahoj, Tomáš! Všimol som si, že ťa jazda v rikši veľmi baví.“
„Áno, veľmi. Niekedy,“ zamumlal.
„Mali ste už haváriu? Usudzujem podľa tej jazvy pod kolenom…“
„Keď som bol malý… ochrankár ma pustil z rampy. Idiot. Práve vtedy si musel zapaľovať cigaretu!“ zvolal trochu šušlavo, stále sa otáčajúc za prechádzajúcimi chodcami a cyklistami.
„Asi to dosť bolelo…“
„Si píšte.“
„Noha už je v poriadku? Tie jazvy vyzerajú hrozivo.“
„Mám ju priskrutkovanú. Ako zlomenú stoličku. Zábavné, nie?“ zaškeril sa na sediacich mužov.
„Keď myslíš…“ neschopný inak reagovať, povedal Peter. „Prečo si nepozval kamošov na bicykloch, bolo by to iste príjemnejšie,“ pokračoval, bezradne vymýšľajúc nejakú dostatočne všeobecnú a nič neprezrádzajúcu tému na rozhovor.
„Dnes sme mali s Oliverom a Cucom naplánovaný turnaj po sieti. No dedko stále opakoval, že by som mal ísť na vzduch, a nasilu ma ťahal na Hlavnú. Prečo? To neviem doteraz.“ Tomáš pozrel na dedka, čakal vysvetlenie.
„Čo to je, ten turnaj po sieti?“ zaujímal sa Peter. Snažil sa tak uchrániť dedka Vernera od nepríjemného vysvetľovania. Vedel, že starý pán kvôli jeho nedôverčivosti zrejme musel vyvinúť veľké úsilie, aby odtrhol chlapca od počítača.
„Vy to neviete?“ reagoval chlapec prekvapene. „To je predsa hranie počítačových hier cez internet! Čo ste ešte nikdy nehrali žiadne hry na sieti?“ opýtal sa Tomáš, akoby sa práve dozvedel, že Peter nevie čítať.
„Nie, to som teda fakt nehral,“ vyhŕkol Peter pobavene. Chlapca to ale smiechom alebo aspoň miernou veselosťou vôbec nenakazilo. Pokrútil hlavou a opäť začal poškuľovať po cyklistoch.
Peter sa chcel opýtať na toľko vecí, toľko otázok mu vírilo hlavou, no niečo iné je pýtať sa pacienta v pracovni a niečo iné obťažovať chlapca vytrhnutého z obľúbenej činnosti.
„Vidím, že sa chceš ešte povoziť, nebudem ťa ďalej obťažovať,“ vydýchol trochu rezignovane.
Chlapec pokynul ochrankárovi a o chvíľu už krúžili okolo námestia.
„Mohli ste ho spovedať aj dlhšie,“ poznamenal doktor Verner.
„Nemohol. Videli ste, že ho to obťažovalo.“
„Ale nemáte už, dúfam, o Tomášovi pochybnosti?“
„Nie, už nie.“
„Ak áno, môžem ho tu opäť zavolať a môžete sa spýtať, na čo len chcete.“
„Nie, nie, to nebude potrebné.“
„Skutočne? Takže už skutočne nemáte pochybnosti o tom, ktorý chlapec je Tomáš?“ riekol dôrazne Verner. Akoby od Petra požadoval vyjadrenie celou vetou, prípadne na papieri.
„Ešte raz sa vám za svoje pochybnosti ospravedlňujem,“ povedal Peter, snažiac sa s Vernerom udržať očný kontakt čo najdlhšie.
Verner sklopil zrak ako prvý, pozrel do zeme a odmlčal sa. Peter si tiež myslel, že by mohli chvíľu zdieľať ticho. (Aj keď o tichu sa pri spievajúcej fontáne nedá rozprávať…) Pozorovali obrovského lúčneho koníka, ktorý sa knísal na vysokej byline a robil rachot ako nízko letiaci dvojplošník z druhej svetovej vojny.
„Veľmi sa o Tomáša bojím,“ prerušil ticho Vernerov výrazný hlas. „O chvíľu bude úplnou sirotou. Nedovolím, aby ho ktokoľvek, kedykoľvek, akokoľvek spochybňoval či ohrozoval. Nebudem tu večne… Ktovie, kedy si ma Boh k sebe povolá, aby mi vystavil účet.“
„Rozumiem vám. Nebude to mať bez rodičov v živote ľahké…“
„Ale Boh ho ochráni.“
„Myslíte si, že sa na Boha môžete vo všetkom spoľahnúť? Boh s ním nebude kráčať po uliciach, nebude ho chrániť pred chamtivcami, ktorí sa zlietnu ako supy, keď jeho otec či starý otec Booth umrie,“ vyhlásil Peter dôrazne.
Verner naňho prekvapene pozrel. Bol celý fľakatý od slnečného svetla, predierajúceho sa cez lístie.
„Myslíte, že sa naňho nemožno spoľahnúť?“
„Koľko ľudí sa na Boha spoliehalo celý život, no ani tých nedokázal ochrániť od smrti v mladom veku.“ Peter sa zatváril ako kartár, keď vytiahne tromf, ktorý sa nedá prebiť.
Verner vyzeral, akoby nemal ani potuchy, ktorý z výrazov teraz nasadiť, ani nehovoriac o hľadaní nejakých slov. Peter naňho pozeral a čakal na ten výraz aj na tie slová.
„Doktor Máb, podľa vás je smrť to najhoršie, čo môže človeka stretnúť?“ položil Verner otázku, aby zrejme získal čas na premyslenie si ďalšieho postupu.
„Čo väčšie, aká väčšia strata môže človeka postretnúť?“
„Predsa strata viery!“ zvolal.
„V Boha? Prosím vás! Ktovie, či Boh vôbec existuje a vy chlapca chcete zveriť do jeho rúk. Mali by ste mu zabezpečiť nejakú ochranu… v závete… Peňazí má váš zať predsa dosť.“
Verner vyvalil na Petra oči olemované múdrymi vráskami.
„Takže stále neveríte, že Boh existuje?“
Peter sa na chvíľu zháčil. Nemal v tejto otázke jasno. Niekedy veril, inokedy nie. Zažiadalo sa mu povedať, že neverí. Bol zvedavý, akými argumentmi ho Verner bude presviedčať. (Lebo určite bude.)
„Neverím,“ prinútil povedať svoje ústa.
„Tomu, že ste na svet prišli z matkinej maternice, veríte?“
„Porovnávate neporovnateľné.“
„Prečo?“
„Svoju mamu poznám, vidím ju, môžem sa jej dotknúť.“
„Aj Adam s Evou poznali Boha, a predsa ho neposlúchli. Aj ľudia pred dvetisíc rokmi videli Boha, mohli sa ho dotknúť — a on ich tými dotykmi uzdravoval —, a predsa ho pribili na kríž. Je to v ľudskej povahe. Ak nám niečo dakto povie, náš prvý reflex je — neveriť tomu, pochybovať. No keď niečo sami objavíme, vtedy tomu veríme. Boh to vie, dal nám dostatok indícií, aby sme všetci mohli prísť na to, že existuje. Poslal veľa poslov, pre každú dobu. A čaká — kedy na to prídeme sami.“
Peter prudko vstal, až sa Verner zľakol, že ho urazil a chce odísť. No keď videl, že si vyzlieka sako, upokojil sa a potmehúdsky zdvihol obočie.
„Chápem, že ľudia pred storočiami, ktorí nevedeli toľko ako my, mohli buď veriť, alebo neveriť,“ mudroval Peter zanietene. Krátke rukávy priniesli novú chuť do rozhovoru. „Neexistovala veda, od cirkvi nezávislé poznanie. No dnešná civilizácia, s tak vyspelou vedou a technikou, by mohla o Bohu vedieť viac,“
„Ľudia nikdy nebudú mať hmatateľný či vedecký dôkaz, že Boh existuje.“
„Prečo?“
„Použijem opäť Mikeovu terminológiu: …lebo táto informácia nie je súčasťou programu.“ Verner pohľadom skontroloval, či je Tomáš v poriadku. Keď videl krikľavozelené tričko unášané rikšou, pokračoval: „Môj zať vytvoril desiatky programov. Nainštalujte si do počítača ktorýkoľvek z nich a naučte sa ho dokonale ovládať. Budete poznať všetky príkazy, spravíte v ňom všetko, čo sa v ňom spraviť dá, budete si myslieť, že ste taký dobrý, aký nie je ani ten, kto program vytvoril… Potom prídem a poprosím vás, aby ste mi z programu vytiahli fotku môjho syna alebo aspoň približný opis, ako vyzerá, poprosím jeho presnú domácu adresu a budem chcieť poznať postup, ako ten program vyrobil.“ Verner urobil dramatickú pauzu. „Čo mi odpoviete?“
„Tieto informácie nie sú súčasťou programu,“ povedal Peter pomaly.
„Odpovedali ste mi tak, pretože ste inteligentný človek. Čo si však pomyslíte o ľuďoch, ktorí budú v programe horúčkovito otvárať všetky okná a ikonky, dajú ho na analýzu — a tá ho rozloží na jednotky a nuly —, ktorí sa nevzdajú ani vtedy, keď im všetci povedia, že je to márne?“
„Že sú blázni.“
„Ako sa môžete informácie o mojom zaťovi dozvedieť, až keď program zavriete a vyhľadáte si ich trebárs na internete, tak sa aj osobné informácie o Bohu dozviete, až keď opustíte program s názvom Život.“
„Teda po smrti.“
„Teda po smrti.“
Verner nechal Petra, nech vstrebe povedané, a s vľúdnym úsmevom pozoroval svojho vnuka. Jeho oči videli veľa, ľudskú biedu, smrť vo všetkých podobách. Život ho naučil byť stále v strehu. Možno nikdy nič nečakal, ale vždy bol pripravený. Veľké veci prichádzajú samé, veľké myšlienky tiež, ale iba k pripraveným ľuďom.
„Obávam sa, doktor Verner, že o tom budem musieť vážne porozmýšľať,“ povedal Peter po chvíli a usmial sa.
„Prečo sa obávate?“ Verner tiež oddialil kútiky úst.
„To bol len taký rečnícky zvrat.“
„Viem. Ak chcete šťastne prežiť svoj život, pokúste sa zmieriť s faktom, že sú otázky, na ktoré neexistujú odpovede. Aj keď mne to trvalo veľmi dlho.“
Obaja muži zdvihli tváre, aby cítili príjemné teplé lúče hviezdy najbližšej k Zemi, ktoré blahodarne prehrievali po zime stuhnuté svalstvo a kosti.
„Poďme už domov, dedko. Už ma to nebaví,“ zaznel mierne rozmaznaný Tomášov hlas z približujúcej sa rikše.
„Ako chceš,“ súhlasil doktor Verner. „Pôjdeme.“
„Čoho ste doktor?“ opýtal sa chlapec.
„Psychiatrie.“
„Liečite bláznov, či niečo také?“
„Skôr by som povedal, že im pomáham plnohodnotne žiť — tým duševne chorým.“
„Baví vás to?“
„Áno, určite áno,“ vyhlásil rozhodne, no zamyslel sa nad tým. Nad niektorými vecami sa občas treba zamyslieť. Napríklad otázku Ako sa máš? považujú ľudia za pozdrav, no keď sa nad ňou zamyslíte, zistíte, že nič zložitejšie sa vás nemohli opýtať.
„Tak ich odo mňa pozdravte,“ vyhŕkol Tomáš.
„Ďakujem, pozdravím.“
Chlapec ukázal smerom k parkovisku a ochrankár šliapol do pedálov.
„Už máte srdce na pokoji? Tomáša ste videli, môžete sa nerušene venovať pacientom.“
„Budem pokojnejší. Môžem sa sústrediť na liečbu.“
„Zať ma požiadal, aby sme našli spôsob ako pomôcť vašej liečebni. Takže budem rád, keď vypracujete projekt stavebnej renovácie, prípadne nám poviete, ako inak vám môžeme prostredníctvom našej nadácie efektívne pomôcť.“
„Fíha, naozaj?“ ukázal Peter prekvapený výraz. Aj keď sa o tom kedysi s Jurajom rozprávali a napadlo mu to aj včera, keď čakal na odvoz, dnes na to vôbec nemyslel. „To myslíte vážne?“ pokračoval v predstavení Peter.
„Nehovorte mi, že ste na to ani raz nepomysleli… Žeby ste boli iný ako ostatní?“
Ďalší filantrop, ktorý nemusí rozdávať zo svojho, pomyslel si Peter. To sa mu to hrá na človeka, ktorému akoby bolo trápne, že má len dve ruky na rozdávanie, hladkanie, pomáhanie, keď zať ľahkosťou vánku zarába milióny. A možno to len tak ľahko vyzerá… Keby to bolo také jednoduché, tak by sme všetci boli milionármi…
Pudovo neveril ľuďom, ktorí rozdávajú — aj keď zo svojho. No pred tými, ktorí rozdávajú z cudzieho — všetky tie nadácie, verejné zbierky a dobročinné akcie, ktorých účelom je zhromaždiť cudzie peniaze, aby usporiadatelia a zakladatelia nemuseli dať svoje (veď oni akcii prepožičali tvár, to stačí) — sa mal na pozore. No musí byť spravodlivý, nadácia Boothovo srdce rozdáva výlučne peniaze vyprodukované firmou Divinesoft.
„Priznávam, že mi to napadlo,“ pripustil Peter. „Ale keby ste to nenavrhli, určite by som vás, teda nadáciu vášho zaťa o nič nežiadal.“
„Dobre. Nebavme sa o tom, čo by bolo, keby… Porozmýšľajte, ako vám môžeme pomôcť, a stretneme sa.“
Verner sa s Petrom rozlúčil, už nervózne poškuľujúc, kam mu zmizol Tomáš a jeho sprievod.
Doktor Máb zostal sedieť na lavičke. Bol spokojný. Konečne mal zmyslami verifikovanú istotu, že pravý Tomáš žije. Môže sa teda naplno venovať chlapcovej liečbe. No kto je to? Kde má rodinu? Myšlienky o chlapcovom pôvode sa opäť a znova vracali a útočili naňho. Naozaj nikomu nechýba? Hádam nespadol z neba, ako o tom vtipkovala Júlia.

„Poručík, je čas, aby ste o chlapcovi povedali doktorovi Mábovi,“
„Ako chcete. Vy ste šéf, vy rozhodujete,“ pritakal poručík Kozlovský.
„Ale, poručík, nie tak rezignovane. Uvidíte, všetko nakoniec dobre dopadne.“
„Vám sa to povie, vy nič neriskujete,“ vyhŕkol poručík vyčítavo.
„Myslíte? Riskujem viac, ako si dokážete predstaviť!“ zvolal hlas.
„Určite… To vám tak verím!“
„Nebudem teraz vysvetľovať, čo všetko som do banku vložil.“
„To ma nezaujíma! Prečo by ma to malo zaujímať! Vy ste ma do toho vtiahli, neprosil som sa!“ kričal do telefónu poručík. „Povedali ste, že to čoskoro skončí, pritom mi dávate nové úlohy!“
„Upokojte sa, všetko nakoniec dobre dopadne,“ presviedčal pokojným hlasom spolubesedník, ktorého vyrovnanosť poručíka viac vytáčala, ako upokojovala, no uvedomil si, že naťahovanie rozhovoru uškodí akurát tak jeho srdcu. Pocítil totiž v hrudi niekoľko protiúderov, akoby si srdce chcelo zašantiť. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol.
Keď pocítil upokojenie srdcovej činnosti, nervózne zachrčal:
„Povedzte mi, ako si to predstavujete.“
„Poviete o chlapcovi Mábovi: čo o ňom viete, kde sa nachádza a odkedy. To je celé. Všetko ostatné zariadi jeho zvedavosť.“
„Dobre. Zbohom.“
„S kým si to hovoril, Dávid?“
Policajt sa prudko strhol a otočil.
„Ježišmária, ale som sa zľakol!“ zhíkol a reflexne sa chytil za srdce. „Keď som teraz nedostal infarkt, tak už ho nedostanem.“
„Upokoj sa, drahý,“ sucho poznamenala osoba, ktorá ho nechtiac vystrašila — manželka Veronika. „Na koho si tak kričal do telefónu?“
„Ááále… to nestojí za reč.“ Vedel však, že táto odpoveď nebude stačiť. „Rozprával som sa so šéfom, to je ale despota. Otravuje ma ešte aj doma. Človek nemá žiaden voľný čas,“ vzdychol si.
„Mal by si sa viac šetriť, takto sa dôchodku nedožiješ…“ podotkla manželka a pokračovala v utieraní už dostatočne utretého taniera.

8. KAPITOLA

2008-01-07T20:15:00.008+01:00

Aristoteles, Voltaire a ja

Doktor Máb pozeral z okna kancelárie, lepšie sa tak sústredil na premýšľanie. Chcel si konečne v pokoji vypočuť svoje myšlienky. Aj keď nevedel, čo by od nich ešte mohol počuť. Cítil sa ako nemý a hluchý slepec. Na otázky, ktoré zadal mozgu na spracovanie a vyhodnotenie, neprichádzali žiadne odpovede. Aj keby mu mozog ochladzovali turbovrtuľami a napojili naň prídavné procesory, neprišiel by na to. Zatiaľ ešte nie. Vedomosti, skúsenosti, ba aj výsledky vyšetrení hovorili jasne — chlapcova mozgová činnosť je v normále, on nie je duševne chorý, nemal by byť duševne chorý…
Peter chcel vidieť, veď oči mal otvorené. Uši boli pripravené. Musí sa sústrediť a všetky informácie, ktoré získali jeho vnemy, správne vyhodnotiť.
Videl sestru Ziegenfusovú, ako tlačí invalidný vozík s Tomášom č. 2. do parku. Chlapec už dvíhal ruky, aj keď s námahou. Sestra ho posadila do trávy a cvičila s ním rôzne cviky. Bavilo ho to, spokojne sa usmieval. Robil veľké pokroky, ako mu sestra minule oznámila. Bol obdarený pevnou vôľou. Verila, že do niekoľkých týždňov bude normálne chodiť. Prečo doteraz nechodil? To naďalej ostávalo záhadou. Akoby jeho svaly až teraz pochopili, kvôli čomu obaľujú kostru — aby ju rozhýbali.
Uvažoval, čo napísať do chorobopisu. Schizofrénia? To nie, nemal žiadne relevantné dôkazy podporujúce názor, že ide o túto diagnózu. Mohol ju však úplne vylúčiť? Vnútro mu rozožierali červy pochybností, no už nechcel byť ich potravou. Chcel by ich deportovať do nejakej krajiny bez návratu, do krajiny, ktorá nevydáva na trestné stíhanie. Aj Juraj, aj ostatní kolegovia iba nechápavo a bezradne rozhadzovali rukami. Vedel, že ak do niekoľkých dní diagnózu neurčí, bude musieť požiadať o konzultáciu psychiatrov z iných ústavov. Ak ju neurčia ani oni, bude nevyhnutné zvážiť ďalšie možnosti, vrátane chlapcovho odvozu z liečebne. Ak je duševne zdravý, nemôže byť v liečebni pre duševne chorých. Čo robiť? Čo mám robiť?! Volal o pomoc, no tušil, že na volanie zareaguje iba on. Poznal sa pridobre, než aby sa spoliehal na iných. Riešenie mu prúdom času pripláva, len aby to bolo dosť skoro, aby on, polícia, úrady (nech už to je čokoľvek či ktokoľvek), choroba či iný „činiteľ“ nezasiahli skôr. Už nechcel hľadať stredobody problémov, chcel hľadať (či skôr nachádzať) ich riešenia.
Popri túžbe pomôcť chlapcovi sa na povrch drala zanovitosť hráča, ktorý chcel byť úspešný, chcel vyhrať. Aj keď toto nebola hra A už vôbec nie pre toho chlapca. Čo to bolo? Žeby reflex lienky? Nebola to hra, ale na konci všetkého bude prehra alebo výhra. Tam, kde je prehra a výhra, tam je nevdojak aj hra. Možno prehrá, možno prehrá jeho renomé psychiatra, no niekto nesmie prehrať — chlapec.
Peter uvidel policajné auto. Poručík Kozlovský? tipoval v duchu. Voz zatiahol pod obrovský dub, ktorý rozmermi šéfoval všetkým stromom v parku.
Z auta skutočne vychádzal poručík, a dokonca z druhej strany aj jeho partner. Tridsaťcentimetrový rozdiel vo výške radil dvojicu k tým veselo pôsobiacim. Rozdiel vo váhe nebol veľký, no rozloženie a pomer svalovej a tukovej hmoty umocňovali ich komickosť.
Prechádzali okolo chlapca v tráve. Róbert naňho niečo zakričal, mávol rukou a usmial sa. Poručík zamračene pozeral opačným smerom.
Zrejme nemá rád deti, napadlo Petrovi. Alebo sa naňho hnevá, lebo nevie vypátrať jeho totožnosť? Ktovie? Policajti sú svojskí ľudia.
Peter dúfal, že mu o chlapcovej minulosti konečne povedia dobré správy. Potreboval to. Veľmi si to želal.
Klopanie na dvere.
„Ďalej!“ skríkol Peter.
Do miestnosti vošiel Robo a hneď za ním funiaci a pot si utierajúci poručík.
„Vitajte! Sadnite si!“ Rukou ukazujúcou na sedačku podporil pozvanie. „Máte niečo nové?“ opýtal sa nedočkavo.
„Zrejme vás prekvapí, že informácia, ktorú pre vás máme, sa netýka vášho chlapca,“ začal poručík, ešte stále bojujúci s výlučkami potných žliaz.
„Vážne?“ nezakryl sklamanie Peter. „O čo teda ide?“ Pozrúc na Roba, uvažoval, čo skrýva jeho záhadný úsmev.
„Predstavte si, že váš chlapec už nie je jediný, ktorému sa stalo to, čo sa mu stalo.“
„Nechápem…“ predniesol Peter.
„Pred niekoľkými dňami priviezli nevládneho, asi desaťročného chlapca na psychiatrickú kliniku fakultnej nemocnice.“ Poručík urobil už známu grimasu — zdvihol obočie a našpúlil pery.
„Ako?!“ vystrelil sa Peter z kresla.
„Ako ste počuli,“ potvrdil poručík a vychutnával si Petrov úžas, ktorý bol čitateľný z práce každého svalu na tele.
Užasnutý doktor pozeral striedavo na oboch policajtov, s otázkou vypálenou v očiach: Kto mi to vysvetlí?
Robo mu nemal čo odplácať, preto sa ujal slova: „Je to tak. Ráno okolo štvrtej ho na invalidnom vozíku dotlačili pred hlavnú bránu. Zatelefonovali na recepciu približne to isté, čo vášmu strážnikovi. Chlapec nerozpráva, nehýbe sa a je rovnako vychudnutý…“ povedal pokojne Róbert Štefek, akoby chcel tónom hlasu upokojiť vykoľajeného lekára.
„Ako vyzerá?“ prezvedal Peter.
Otázku doplnil odpoveďou poručík: „Nepodobá sa ani na jedného z chlapcov, keď sa pýtate na toto. Teda ani na skutočného Tomáša Bootha, ani na vášho chlapca. Je trochu tmavší, vyzerá ako arab. Nie však ako Róm. Prosto odniekiaľ z východu.“
„Opäť nepoznáme jeho identitu…“ utvrdzoval sa v tušenom Peter.
„Presne tak,“ potvrdil Robo.
Muži zákona dopriali Petrovi chvíľku, aby si aspoň trochu utriedil myšlienky. Zavrel totiž oči a zaťaté päste prezradili hlboké sústredenie. Ručičky hodín dočasne zastali a oni sa s tým museli vysporiadať. Poručík vzal knižku položenú na stole a bez väčšieho záujmu si prezeral obrázky. Podporučík si robil poriadok v mobile.
„Čo si o tom myslíte, poručík?“ opýtal sa Peter, keď otvoril oči.
„Ja? Ja si o tom nič nemyslím,“ vyjachtal Kozlovský, trochu prekvapený adresnosťou Mábovej otázky. „Mne neprislúcha niečo si myslieť.“
„A ty, Róbert. Čo si o tom myslíš?“
„Pamätáš si, o čom sme sa minule rozprávali?“ odpovedal protiotázkou. Keďže sa Peter zatváril neurčito, Róbert pokračoval: „Predsa ten prípad zo Severnej Karolíny…“
„Aha, už viem,“ spomenul si Peter. „Ty myslíš… No jasné!“ rozsvietila sa mu žiarovka v hlave. „Možno mali nie jedného chlapca, ale celé výcvikové stredisko!“ zvolal.
Dávid Kozlovský ukázal nechápavosť, tak mu Robo pripomenul okolnosti prípadu. Už mu raz túto hypotézu predostrel, no vtedy k nej zaujal zdržanlivý postoj. Teraz však poručík vyhlásil:
„To by mnohé vysvetľovalo. Musíme vziať do úvahy aj túto možnosť.“
„Videli ste ho?“ opýtal sa Peter oboch policajtov, čo dovysvetlil ukázaním na poručíka a potom na jeho kolegu.
„Ja som ho videl!“ zvolal poručík Kozlovský.
„Nenapadlo vám opýtať sa ho, či nie je náhodou Tomáš Booth? Aj keby nič nepovedal, z reakcií by sa dalo mnohé vyčítať…“ podotkol doktor Máb.
„Nebol som pri ňom až tak blízko, videl som ho zatiaľ len z diaľky,“ mystifikoval policajt.
„Kto sa ho ujal na klinike? Teda… komu ho pridelili?“
„Nejakému doktorovi Sitárovi. Poznáte ho?“
„Sitárovi?!“ vykríkol Peter. To nie! Prečo práve Sitárovi?! zakričal v mysli.
Veľmi dobre poznal doktora Sitára. Pamätal si ho ako veľmi neprístupného a nepríjemného človeka. V dobe, keď praxoval na klinike, mali medzi sebou niekoľko konfliktov. Volali ho Jungfreud, pretože bol presvedčený — niekoľkokrát to aj vyhlásil —, že je lepší psychiater, ako boli Carl Gustav Jung a Sigmund Freud. Tento typ človeka v ľuďoch vyvoláva alergiu — alergiu naňho. Čím ďalej sa s ním rozprávate, tým viac vo vás dozrieva presvedčenie, že z tej alergie sa dá vyliečiť jedine zamedzením ďalšieho kontaktu s alergénom — doktorom Sitárom.
Väčšina ľudí uvažuje o vzťahu svojho ja k spoločnosti, človek ako Sitár uvažuje o vzájomných vzťahoch svojich jednotlivých ja. Skúmaním ľudských duší sa nechce nič dozvedieť o ich pôsobení v spoločnosti a na spoločnosť, ale hľadá potvrdenie dominantnosti všetkých svojich ja nad tými cudzími. — Taký bol záver štúdie O Jungfreudovom egu, ktorú vypracovali niekoľkí poslucháči univerzity (vrátane Petra) a ktorá ňou ako samizdat kolovala.
„Áno, poznám doktora Sitára,“ priznal Peter. No nič viac k tomu nemienil dodať.
„Pôjdete sa zrejme na chlapca pozrieť…“ predpokladal poručík Kozlovský.
„Pôjdem. Jasné, že pôjdem.“ Pomyslenie, že sa má opäť stretnúť so Sitárom, dokonca s ním čo–to konzultovať, ho však vôbec netešilo.
„Tak mi napadlo, Dávid,“ oslovil Robo partnera. „Ak je aj ten druhý chlapec z ,výcvikového strediska‘, ktovie, koľko chlapcov tam ešte ostalo. Možno to ,stredisko‘ rozpúšťajú a podobne sa budú chcieť zbaviť aj ostatných. Nebolo by od veci strážiť všetky psychiatrické liečebne aspoň v Košickom a Prešovskom kraji. Mohli by sme ich prichytiť priamo pri čine. Čo povieš?“
Poručík pozrel na kolegu a márne sa snažil potlačiť prekvapenie. Uvažoval, ako zareagovať.
„Najprv musí doktor zistiť, či sa aj tento chlapec bude vydávať za Tomáša Bootha. Potom uvidíme, čo ďalej. Možno je tento skutočne nevládny, možno je hluchonemý,“ vynašiel sa pre túto chvíľu poručík. „A možno niekde maľujú chlapčenské sanatórium pre schizofrenikov, tak si ich na chvíľu potrebovali odložiť do iných ústavov,“ ponúkol ďalšie riešenie a schuti sa svojmu nápadu zasmial.
Keď však videl, že spolubesedníci ostali vážni, zháčil sa a previnilo zhodnotil: „To nebolo veľmi vtipné.“
„Doktor Sitár vie o našom chlapcovi?“ opýtal sa Peter. Veľkoryso prehliadol poručíkov zmysel pre humor.
„Vie. Povedal, že ho nezaujímajú precedentné prípady. Každá choroba je vraj špecifická a on po niekoľkých sedeniach — bez akýchkoľvek pochybností! — presne stanoví diagnózu a nájde najvhodnejší spôsob liečby,“ odvetil poručík.
„Bez akýchkoľvek pochybností — typický Sitár. Vôbec sa nezmenil,“ neodpustil si Peter poznámku.
„Pôsobí veľmi sebavedome,“ zhodnotil jeho ego policajt Kozlovský.
„To ste vystihli, sebavedomie môže predávať.“ Niektorí ľudia sú ľahko čitateľní, pomyslel si. „Len pre pokoj srdca sa opýtam, či o našom chlapcovi, teda o jeho prípadnej rodine, nič nové neviete?“
Policajti záporne pokrútili hlavou.
„Ten chlapec, zdá sa, nikomu nechýba,“ hútal Robo.
V Petrovi sa zobudil driemajúci hostiteľ:
„Prepáčte, páni, ničím som vás neponúkol. Dáte si niečo?“ opýtal sa. No otázka mala kontraproduktívny účinok. Policajti na seba pozreli a takmer súčasne sa postavili.
„Ďakujeme, už pôjdeme,“ vyhlásil poručík Kozlovský za oboch.
„Ako myslíte…“ Peter podal poručíkovi ruku a povedal: „Ešte raz vám chcem poďakovať za dohodnutie návštevy u Boothovcov. Bolo to veľmi podnetné. Sú to zaujímaví ľudia…“
„Tomáša ste videli?“ zaujímal sa poručík.
„Videl.“
„Takže už veríte, že…“
„Verím,“ predvídajúc otázku, odvetil Peter. „Je jasné, že dvaja chlapci nemôžu byť tou istou osobou. Keď aj ten tretí vyhlási, že je Tomáš… tak ja fakt neviem…“
„Nezúfajte, doktorko,“ chlácholil ho poručík. Chytil ho za ramená a pozrel mu do očí. (Opäť chcel niečo dôležité povedať.) „Všetky záhady majú logické riešenia. Keď niečomu nebudete rozumieť, povedzte si vetu, ktorú v takýchto prípadoch môžete vždy použiť,“ povedal, no nedopovedal policajt. Čakal na prejav Petrovej zvedavosti. Keď sa dočkal otáznikov v jeho očiach, riekol: „Realita a vnímanie reality sú dve rozdielne veci.“
Otázniky v Petrových očiach ostali.
Policajt chvíľu čakal na reakciu. Tej verbálnej sa nedočkal, preto znova otvoril ústa:
„Názory a myšlienky iných nenechajte bez odozvy, odpovedajte na ne, prípadne ich okomentujte, len vtedy si ich zapamätáte. Keď bude po všetkom, porozprávame sa o tom, doktorko.“ Poklepal ho po pleci ako hokejového brankára, ktorý dosiahol svoj prvý shot–out v sezóne. Vtlačil doňho spomienku na celkom milý rozlúčkový úsmev a vypochodoval z miestnosti.
Peter, idúc po chodbe, uvažoval, že ak sa aj u toho druhého chlapca potvrdí tendencia považovať sa za Tomáša Bootha, jeho pomaly zrejúce presvedčenie, že u chlapca z liečebne sa nejedná o schizofréniu, dostane významnú logickú oporu.
Kroky doktora Mába smerovali do ordinácie kolegu Hellera. Cestou k nemu sa zastavil v kancelárii vrchnej sestry. Oznámil jej, že do odvolania zastavuje podávanie Zipriolu (lieku na liečbu a prevenciu schizofrénie) pacientovi z izby č. 24.
Sestra možno očakávala nejaké vysvetlenie, no Peter jej ho neposkytol. Sám si nie je istý, tak prečo by mal túto neistotu podsúvať niekomu inému?
„Pamätáš sa na doktora Sitára z psychiatrickej kliniky?“ opýtal sa Juraja namiesto pozdravu, keď vošiel do jeho kancelárie.
„Myslíš Jungfreuda? Na toho sa nedá zabudnúť!“ pobavene zvolal Juraj Heller. Šíril okolo seba sviežu tropickú vôňu a prísľub zmysluplnej nezáväznej konverzácie.
„Ako takmer skolaboval, keď Kubo Devečka simuloval hypnotický spánok?“ preniesol sa Peter do univerzitných čias.
„Vtedy, keď na otázku Milky Godárovej: Koho miluješ? Kubo odpovedal, že Jozefa Sitára?!“ Obaja spolužiaci vyprskli ako najatí diváci v televíznom silvestrovskom programe.
„Jeden jeho výrok bol skutočne skvostný. Ako sme neskôr zistili, nebol až tak jeho. Ako to bolo?“ Peter sa ešte hlbšie ponoril do spomienok. „Rozdiel medzi priemerným človekom a človekom–mysliteľom, ako je Aristoteles, Voltaire a Jozef Sitár, je omnoho väčší, ako je rozdiel medzi bežným človekom a šimpanzom. Pamätáš? Pri tej vete sa ani nepristavil, ani úškrnom nenaznačil, že žartuje.“
„Pamätám.“ Bývalí spolužiaci v druhej vlne prejavili radosť nad pripomenutím si spoločnej minulosti.
Keď sa po sekundách srdečného smiechu upokojili, Juro sa opýtal:
„Prečo si si naňho spomenul?“
„Opäť s ním budeme mať do činenia.“
„To už ako?“
Peter mu postupne vysvetlil všetko, čo sa dnes dozvedel o novoobjavenom chlapcovi. Porozprával tiež, ako dopadla návšteva u Boothovcov, keďže ešte nemali príležitosť zhovárať sa o tom.
„Čo si o tom myslíš?“ opýtal sa napokon Peter.
„Musel by som ho najprv vidieť, aby som sa mohol vyjadriť, ale súhlasím s tebou, že by to bola neskutočne veľká náhoda, aby dvaja nepohybujúci sa a nerozprávajúci chlapci ochoreli takmer v rovnakom čase na schizofréniu a trpeli utkvelou predstavou, že sú Tomášom Boothom. To nie je nepravdepodobné, to je vylúčené!“ Juraj hlavne poslednú vetu povedal veľmi razantne.
„Myslíš teda, že teória o výcviku následníka Tomáša Bootha je pravdepodobná?“ zaujímal sa Peter.
„Akokoľvek morbídne to znie, iné vysvetlenie zatiaľ nemáme. Hovoríme o tom, že sa druhý chlapec bude vydávať za Tomáša Bootha, ako o hotovej veci. No vieme, či sa zaňho vydáva?“
„Máš pravdu. Odkedy som sa o tom chlapcovi dozvedel, nič iné som si nepripúšťal. Hneď zajtra tam pôjdem a skúsim to zistiť. Aj preto som prišiel za tebou. Nechceš ísť so mnou? Mohli by sme ísť hneď ráno a potom sa budeme venovať našim pacientom.“
Poslednú vetu pridal náročky, vedel, že Juraja bombarduje pocit, že odkedy je v liečebni ten chlapec, ostatným pacientom sa dostatočne nevenuje. Aj Petra prenasledovali pocity deficitu zanietenia pre zvyšné loďky flotily. Najhoršie na tom bolo, že vyvíjali priveľa úsilia, aby pomohli zrejme duševne zdravému chlapcovi v čase, ktorý bol vyhradený psychicky narušeným obyvateľom liečebne. Aj plat poberali za liečenie chorých… Dúfali, že sa to k spokojnosti všetkých zainteresovaných čoskoro skončí.
„Pôjdem Jungfreuda pozrieť, nemal som s ním toľko sporov ako ty,“ povedal Juraj, naznačujúc, že pochopil, prečo ho zavolal.
Peter sa kyslo usmial, no nekomentoval to.

Po náročnom dni opäť domov! Práve míňal kostol sv. Gorazda a spoločníkov na Terase. Zastavil na okraji cesty. Niekedy, ako chlapec, chodieval pravidelne do kostola, každú nedeľu a počas väčších sviatkov. Keď začal chodiť na strednú, prestal. Aj vzťah rodičov k viere sa práve v tom období ochladzoval, preto bolo ľahké v jednu nedeľu neísť a potom už v žiadnu inú…
Súperil s myšlienkou ísť sa pozrieť, či vlastne pomodliť. Chrámy sú historickou pamiatkou pre neveriacich, pre veriacich sú príbytkom ich Otca. No bol veriaci? Myšlienky a názory Bootha a doktora Vernera i spôsob, ako zapracovali s jeho mysľou, by svedčili o tom, že je veriaci. Prečo mu však Boh v období, keď znovu objavoval cestu k nemu, vzal Júliu? Chce mu Júliu nahradiť vierou? Nie, o to nemám záujem. Radšej Júliu ako vieru, Bože. Ak si môžem vybrať, vyberám si Júliu! Prosím!
Prosiť Boha o stratu viery v neho — to bol ale nápad!
Stúpol si k dverám a nazrel dnu. Cililing. Stánok bol mierne obsadený. Cililing. Mesiášovo telo ukryté v okrúhlej oplátke. Cililing. Hriešnici v zástupe pred inštitucionalizovanou bútľavou vŕbou. Cililing. Kadidlo a myrha — aj kostoly sú antiseptické. Cililing. Boží sluhovia vyznačovali teritórium.
Nie, nepôjde do chrámu. Nie dnes. Bolo to ešte slabé. Niečo by sa malo stať, niečo s Júliou.
Bože, daj mi Júliu a budeš mať aj mňa! Ako bolo na počiatku našej lásky, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. — To je teraz moja jediná modlitba.
Doma sa zaoberal myšlienkou vrátiť sa k niektorej rozčítanej knihe. Bolo ich niekoľko. Vždy mal rozčítaných niekoľko kníh naraz, momentálne asi štyri. Nič nezvyčajné. Mnohí, ktorí vnímajú písmenká aj na inom papieri, ako len na tenkom pololesklom, na akom sa tlačia bulvárne vymývače, to tak robia. K niektorým sa už nikdy nevrátil, ale to nebola jeho škoda. Bola to spisovateľova škoda, či skôr vydavateľova. Čo je to za knihu, ktorá dovolí, aby si ju opustil, párkrát na ňu s nechuťou pozrel, a nakoniec definitívne odvrhol?
Vzal do rúk dve z rozčítaných kníh: James Joyce — Ulysses, John Steinbeck — Zima našej nespokojnosti. Ani jedna si nezaslúžila, aby ju čítal vo svojom aktuálnom stave — v stave rozvrátenej, blúdiacej mysle. Dočíta ich, až keď sa na ne bude môcť celkom sústrediť.

„Dlho si nerozprával o Júlii. Stalo sa niečo medzi vami?“ opýtal sa Juraj, sediaci v Petrovom forde.
„Nebolo o čom… rozprávať,“ zareagoval Peter.
„Takže je všetko v poriadku?“
„Rozišli sme sa.“
„Nemyslíš vážne!“ vyhŕkol po niekoľkých sekundách Juro. „Definitívne?“ opýtal sa ešte.
„Čo je v živote definitívne?“ ponúkol Peter filozofickú úvahu namiesto odpovede.
„Mal by si sa dať na stávkovanie.“ Táto Jurajova téza určite pochádzala z všeobecne akceptovanej dogmy: nešťastie v láske — šťastie v hre.
„Nikdy som nič nevyhral, tak prečo by som mal stávkovať?“
Juraj spozornel, dokonca chcel namietnuť, že nemôže vyhrať, keďže nikdy nepodal jediný tiket, no preglgol tie slová. Poznal Petrovu záľubu v logike naruby. Vedel, že Peter ocení, keď sa nechytí do nastráženej pasce. Pamätal si ich „nekonečnú“ minulotýždňovú dišputu na tému: Ktorá žena je cudnejšia? Tá, ktorá si pri odhalení jej nahoty, napríklad v sprche, zahalí lono a prsia, či tá, ktorá si zakryje oči? Petrove argumenty — tvrdil, že cudnejšia je tá, ktoré si zakryje oči — boli tak sofistikované, prešpekulované a chytľavé, že Juraj po takmer hodinovej prekáračke nevdojak súhlasil s jeho argumentáciou. Nie, neukáže zanietenie bojovníka prvej línie logiky, ako Peter zhodnotil jeho minulotýždňové počínanie. Juraj si pamätal jeho predošlé rozchody s Júliou, vedel, že Peter je samotrpiteľ. Nikdy nerozmazávali aktuálnu machuľu na jeho psychickej pohode, nerozprávali sa o tom.
Peter by sa na oplátku opýtal na Jurove úspechy v láske, no spomenul si na mĺkve ticho, ktoré v minulosti takéto otázky sprevádzalo. Juraj o svojich vzťahoch nikdy nehovoril. Bol v záležitostiach týkajúcich sa citov a lásky veľmi zdržanlivý. Možno k ženám prechovával posvätnú úctu, akú preukazoval matke, možno ho ženy nezaujímali… Nie, úspechy v láske neboli témou na rozhovor s Jurom. Petrov vzťah s Júliou ho však vždy veľmi zaujímal…
Blížili sa k fakultnej nemocnici. Kde zaparkovať? Podarilo sa im to po troch minútach vyčkávania. Juraj s Petrom opäť prekročili prah ústavu, ktorého obraz mali dobre uložený kdesi v redšej sfére mozgovej hmoty, v súbore s názvom Univerzita. Pamätali si milú žienku z recepcie, vždy ochotnú, majúcu dokonalý prehľad o všetkých vchádzajúcich i vychádzajúcich. Bola jednou z tých žien, ktoré celý život vyzerajú ako neutrálne, nikoho neprovokujúce, nikoho nevzrušujúce a nikoho nedráždiace štyridsiatničky. Nebola škaredá, ale všedná — to bolo to správne slovo. Usmievala sa na nich ako nepolepšiteľná stúpenkyňa teórie nevyliečiteľnosti optimizmu, nežne a teplo ako rozkúrená piecka. Bola z rodu ľudí, na ktorých sa milo škeríte, aj keď cítite, že vám už tŕpne sánka.
„Doktor Sitár? Ten zatiaľ neprišiel,“ oznámila im svojím vľúdnym štýlom.
„Neprišli sme vlastne k nemu, skôr k chlapcovi, ktorého k vám priviezli pred niekoľkými dňami. Viete o tom, však?“ nadhodil Peter a vložil do toho všetku milotu, ktorú v sebe dokázal zhromaždiť.
„Viem. Samozrejme, že viem,“ šepla milá pani a cudne sklopila oči, akoby ju fakt, že dokonale zvláda svoju prácu, privádzal do rozpakov. „Ten chlapec je však chránený políciou. Tí vás k nemu tak ľahko nepustia.“
„Mohli by sme s nimi hovoriť? Myslím, že keď im povieme kto sme, nebudú nám robiť žiadne problémy,“ vyjadril nádej Peter a opäť sa milo usmial. Aj Juraj vylúdil očarujúci úsmev. To je kľúč, čo odomyká všetky dvere.
„Bez vedomia doktora Sitára by ste k chlapcovi nemali ísť, ale keďže ho stráži polícia, skúsim sa ich opýtať. Ako ste to vraveli, že sa voláte?“
„Som doktor Peter Máb, vedúci lekár Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Toto je môj kolega doktor Juraj Heller.“ Peter vytiahol z vrecka vodičák, keďže iný doklad pri sebe nemal, a položil ho na pult.
Recepčná sa opäť usmiala, bez nahliadnutia posunula doklad k Petrovi a zavolala policajtom strážiacim chlapca.
„Jeden z nich príde dole,“ oznámila výsledok svojho hovoru.
O niekoľko minút už videli zostupovať po schodoch policajta v uniforme. Rýchlo a ledabolo si ich premeral.
Spoznali ho. Bol jedným z tých, ktorí sa striedali aj v liečebni.
„Poručík Kozlovský zavolal, že prídete,“ stroho vyslovil policajt vetu, ktorú obaja radi počuli.
„Mali by ste však predsa len počkať na doktora Sitára,“ poznamenala recepčná. „Iba on môže dať povolenie k návšteve.“
„Toľko času, žiaľ, nemáme. Čakajú nás pacienti. Viete aspoň približne, kedy príde?“ opýtal sa Peter, hľadajúc očami po stenách nejaké hodiny.
Okolo nich prechádzal muž v bielom plášti vyššieho vzrastu a mladšieho veku. Zastavil sa a so záujmom si ich obzeral.
„Peter! Juraj! Ste to vy?!“ zvolal na nich.
Obaja sa otočili za hlasom.
„Marek!“ prvý zareagoval Juro.
Muži na chvíľu utvorili pomerne hlučné klbko: zdravili sa, objímali a tľapkali si po ramenách.
„Čo tu robíte, chalani?“ opýtal sa po opadnutí zvítacej eufórie Marek Bertold — vysoký plešatý a bradatý muž, niekdajší spolubojovník oboch lekárov z univerzity, človek trúchlivých pohybov a veľkých plánov. Akoby si chcel na brade vynahradiť to, o čo bol ukrátený vo vlasovej časti hlavy. Prečo časom mužom neprestane rásť ochlpenie na sánke a nad ústami, o ktoré väčšina z nich nestojí? Avšak o ozdobu v podobe vlasov, s ktorou sa mnoho chlapov nerado lúči, tak skoro prichádzajú? Toľká nespravodlivosť!
„Prišli sme na návštevu, no pani recepčná nás nechce pustiť, vraj musíme počkať na povolenie doktora Sitára,“ posťažoval sa Peter a karhavo pozrel na recepčnú. Opäť sklopila oči.
„Nečudujte sa. Sitár je postrachom všetkých sestier, sanitárov a ostatných zamestnancov.“
„Už ho nevoláte Jungfreud?“ opýtal sa Juraj.
„Nie. Akosi sa na to zabudlo. Z nášho ročníka som tu ostal sám. Medzi váženými doktormi, ako sú všetci títo nafúkanci dookola, sa prezývky nenosia,“ povedal Marek. (Poslednú vetu šeptom.) Peter už takmer zabudol na jeho trhané nesúvislé otáčanie hlavy, pripomínajúce kohúta. „Ku komu ste prišli?“
„Prišli sme kvôli chlapcovi, ktorého vám nechali pri bráne v invalidnom kresle,“ prezradil Juraj.
„Kvôli nemu?“ začudoval sa Marek. „Ten vám toho asi veľa nepovie. Prečo vás zaujíma?“
„Máme podobný prípad u nás v liečebni. Chceme zistiť, či ich niečo spája,“ vysvetlil Peter.
„Čo by ich malo spájať?“
„Jedno meno. Ale to je na dlhšiu debatu a toľko času nemáme. Chceme čím skôr ísť k našim pacientom,“ povedal Peter a šeptom dodal: „Nemohol by si nám pomôcť dostať sa k chlapcovi? Nechce sa nám čakať na Sitára a jeho povolenie.“
„Jasné! Počkajte.“
Marek odišiel k recepčnej, nachýlil sa cez pult a asi minútu jej niečo šepkal do ucha. Recepčná sa veselo chichúňala. Marekove slová jej evidentne spôsobovali potešenie. Peter si spomenul na sestru Ziegenfusovú: aj jej laškovanie s ním spôsobovalo neskonalú radosť a dobíjalo baterky jej sebavedomiu.
„Je to vybavené, môžete ísť,“ sebavedome predniesol Marek, prichádzajúc od recepčnej. Tvár jej zalial rumenec, ktorého bolo dosť aj na sfarbenie uší a krku.
„Čo si jej to šepkal?“ opýtal sa Juraj.
„Pár pikošiek o Jungfreudovi, že beriem všetku zodpovednosť na seba a pozval som ju na kávu.“
„Dúfam, že ju kvôli nám nevyhodia. To by ma mrzelo.“ Peter poslal recepčnej ďakovný úsmev.
„Sitára tu všetci berú s veľkou rezervou. Je síce stále presvedčený o svojej výnimočnosti, no v tomto presvedčení ostáva osamotený.“ Doktor Bertold nechtami omietol neexistujúce špinky zo svojho rukáva a dodal: „Rád som vás videl, no musím už ísť. Dúfam, že sa stretneme skôr ako o ďalších päť rokov.“ To už bol vzdialený na niekoľko krokov a táto vzdialenosť sa stále zväčšovala. Chvíľu ešte „obdivovali“ jeho motorickej kontroly zbavenú chôdzu, potom Peter pozrel na hodiny, ktoré medzičasom objavil na stene, a tento pohľad posúril jeho rozhodovanie a konanie.
„Takže my ideme!“ zakričal blahosklonne sa usmievajúcej recepčnej a posunkom naznačil policajtovi, že ho budú nasledovať, nech ich vedie.
Spolu s jedným z policajtov vošli do izby. Bola presne taká, akú čakali, akú si zhruba pamätali: priestranná, monotónna, postsocialistická. Akýkoľvek náznak farebnosti by bol zrejme negatívne hodnotený Komisiou pre odstránenie zbytočnej farebnosti v zdravotníckych zariadeniach. Chlapec tu na lôžku podobnom jednotke intenzívnej starostlivosti ležal sám. Pri ňom sedela sestra a niečo zapisovala.
Peter s Jurajom sa priblížili k chlapcovej posteli a policajt niečo pošepkal prekvapenej sestričke, ktorá sa po jeho slovách upokojila. Boli zatiaľ ticho, lebo chlapec spal. Mohli si ho aspoň v pokoji poobzerať. Chlapec bol tmavšej pleti. Skutočne vyzerá ako arab, napadlo Petrovi. Mal kratšie kučeravé čierne vlasy a tiež vychudnuté končatiny i vpadnuté líca ako „ich“ chlapec.
Doktori na seba pozreli s jasnou otázkou v očiach: Čo robiť? Čakať, kým sa zobudí?
Vtom sa otvorili dvere. Prudšie ako býva zvykom v nemocniciach či iných zdravotníckych zariadeniach.
„Okamžite odtiaľ vypadnite! Ako ste si tu dovolili vojsť bez môjho vedomia?!“ kričal malý holohlavý mužík. Oči mal zlovestne zúžené, červené, akoby trpel zápalom spojiviek. Pravou rukou jasne naznačoval, kam by čím skôr mali smerovať ich kroky.
„Doktor Sitár, upokojte sa!“ zvolal Peter výraznejšie, lebo chlapec sa aj tak už zobudil.
„Vypadnite odtiaľ, Máb! Aj vy…“ nevedel si spomenúť na Jurajovo priezvisko.
„Porozprávajme sa o tom na chodbe,“ vyzval ho Peter a naznačil kolegom–psychiatrom, aby vyšli z izby.
„Nemám sa o čom s vami rozprávať!“ skríkol Sitár, vzpínajúci ostne ako samček rybky bojovnice pestrej dívajúci sa v zrkadle na svoj odraz. Nepochybne spustil svoj „samonasierací mechanizmus“, ako tomu raz Juraj pridelil „odborný výraz“.
Muži predsa vyšli von. Peter pred odchodom pozrel na vystrašeného chlapca. Sitár mu k pokoju určite nedopomôže…
„Doktor Sitár, prišli sme tu kvôli chlapcovi, pretože si myslíme, že vieme niečo, čo vás v jeho liečbe posunie o niekoľko kilometrov dopredu,“ ujal sa slova Juraj. Nevedno prečo, ale vychádzal s týmto konfliktným človekom predsa len lepšie ako Peter.
„No to určite! Vajce je múdrejšie ako sliepka,“ zaškriekal posmešne asi šesťdesiatročný, komicky našuchorený psychiater.
„Všetko, čo viete o psychiatrii, máte odo mňa! Obaja!“ opäť preceňoval svoje zásluhy starý dobrý Jungfreud. Premeriaval si ich od hlavy po koniec končatín, kde sa telo stretáva s podložkou, ktorá zabraňuje jeho zrúteniu do stredu Zeme. Ani jednému z členov „delegácie“ Detskej psychiatrickej liečebne Hraň nebolo príjemné dýchať spoločný vzduch s týmto človekom. Spomenuli si na dávnu alergiu, ktorú kedysi prekonali. (Alergén Jungfreud.)
„Viem, že sa na nás hneváte, pretože sme na vás nepočkali, ale ponáhľame sa za k svojim pacientom,“ vysvetľoval Peter.
„Aha! No to je úžasné!“ opäť sa rozčertil Sitár. „Takže sa ponáhľate?“ Začal okolo Petra a Juraja stepovať ako medicinman okolo ohniska. „A len tak ste si odskočili poradiť starému Sitárovi s diagnózou… Tak je? Ale ja vaše rady nepotrebujem! Rozumiete? Ja si s ním poradím!“ kričal doktor Sitár, pokračujúc vo svojom rituálnom tanci.
Petrovi sa zdalo, že horšie ako jeho vyšinutý škrekot znie asi len trenie polystyrénu o sklo. Uvažoval, či bol tiež kedysi ľúbezným bábätkom, alebo sa už narodil ako jedovitý starec.
„Mohli by ste vedieť, že psychiatria sa nerobí ,za počkaním‘. Len tak si niekde odskočiť a rozdávať rozumy… Kto to kedy videl?! Nechápem, ako môžete robiť vedúceho lekára v psychiatrickej liečebni!“ pozrel na Petra ako na úhlavného nepriateľa. „Chudáci vaši pacienti!“
„Doktor Sitár, vypočujte ma,“ nástojil Peter. Snažil sa byť pokojný, no ruky ho prezrádzali.
„Nemám vás prečo počúvať! Povedali ste, že sa ponáhľate k svojim pacientom. Nech sa páči… nezdržujte sa zbytočne… tam sú dvere,“ pokračoval Sitár vo vystúpení. Zaujal teatrálnu pózu ukazujúcu ten správny smer — dvere výťahu.
„Doktor Sitár…“
„Vypadnite!“ trval na svojom.
„Poď, Peter. Vidíš, že to nemá cenu,“ šepol Juraj a postavil sa pred Petra, akoby rozdeľoval kohútov zapletených do krčmovej bitky.
„Kolega má pravdu. Choďte riešiť problémy svojich pacientov a tým mojim dajte pokoj!“ zvolal Sitár a zaujal obranné postavenie pri dverách do chlapcovej izby, akoby chcel ukázať, že ho bude chrániť aj vlastným telom, ak to bude potrebné. „Keď k nemu opäť nezákonne vniknete, podám na vás trestné oznámenie!“
Juraj a Peter, vidiac Sitárovu neoblomnosť, vykročili smerom k výťahu. Peter sa otočil a zakričal doktorovi: „Spýtajte sa chlapca, či sa nevolá Tomáš, Tomáš Booth! Rozumiete?“
Sitár mávol rukou, prostredníkom takmer urobil vulgárne gesto, no včas sa zabrzdil, akoby si spomenul, že je univerzitne vzdelaný, inteligentný človek, a vošiel do chlapcovej izby.
„Nechápem, ako takýto človek môže liečiť ľudí… Veď on sám potrebuje pomoc psychiatra,“ vrtel hlavou vo výťahu Juraj. Peter len bezmocne rozhodil rukami. Smútok v jeho tvári hovoril jasne: Takto som si tú návštevu teda nepredstavoval.

Nemôcť sa na nič sústrediť, presnejšie nemôcť sa sústrediť na nič iné — to bol hlavný Petrov problém ostatných dní. Na druhej strane, mohol byť rád a vďačný Bohu za desať rokov starý (či skôr mladý) modrooký rébus s blond vlasmi a pohybovými problémami. (Ktoré sa však pod vedením sestry Ziegenfusovej darilo úspešne riešiť.) Nebyť chlapca, musel by sa zožierať sebaľútosťou nad stratou milovanej Júlie. Celú využiteľnú kapacitu mozgu tak venoval chlapcovi. No čo s Júliou? Neostalo miesto pre úvahy nad záložným plánom. Ten hlavný bol: nechať veci plynúť samospádom. No bol to dobrý plán? Čím skôr bolo potrebné vymyslieť iný, aby ich vzťah nešiel do stratena kvôli Petrovej ľahostajnosti či pracovnej vyťaženosti. Mal by začať hľadať vakcínu proti vírusu apatickej stuhnutosti, ktorým sa nevedno kedy a nevedno prečo nakazil. Stál pred oknami do svojej duše, unášaný vlnami krutého autovoyeurizmu. Prehŕňal sa vo vlasoch spiaceho odvážnejšieho druhého ja, namiesto toho, aby nimi mocne zakmásal a zakričal: Preber sa! Urob niečo!
Potrebujem vymyslieť strategický plán frontálneho útoku na Júliu, povedal si.
Možno táto vojenská terminológia nie je v prípade lásky na mieste, ale prečo nie? Takmer v každom ženskom časopise píšu unisono — ženy chcú, aby ich muži dobýjali. Dobýjali — takže odtiaľ ten militarizmus…
V svojej obrazotvornosti si jej portrét už niekoľkokrát vykreslil do najmenších detailov, spomenul si na najšťastnejšie spoločné okamihy. No rýchlo tie obrázky rozdúchal, aby mu nepripomínali jeho hlúposť a premárnené šance. Mal Júliu denne pred očami, bola jeho, a beztak ju nechal odísť. Nezaslúžim si ju, nezaslúžim si ďalšiu šancu, no musím urobiť všetko preto, aby som ju dostal, vravel si. Chýbal mu jej úsmev, nenútená veselosť, živelnosť a majestátna nevinnosť (áno, nevinnosť) jej tela. Aj keď svoj sexuálny život žili už dlhšiu dobu, nebol to pravidelný sex trikrát týždenne. Neboli ako iní milenci, ktorí sa stretnú, vyzlečú sa, pomilujú, oblečú, niečo prípadne zjedia, prehodia pár slov a idú svojou cestou. Peter musel Júliu vždy dobýjať, vždy to bolo ako prvýkrát. Nebolo to preto, že by robila drahoty, či chcela ukázať, že nie je ako zubná kefka, ktorú môže použiť a opäť odložiť. Bola veľmi hanblivá, či skôr cudná. Táto cudnosť iste pramenila aj z jej viery. Chcela žiť v súlade s Božími prikázaniami, no jedno (to o smilstve) jednostaj porušovala. Peter jej tú nenáhlivosť nezazlieval, niekoľkokrát sa aj v ňom zachvelo niekdajšie, Boha si ctiace srdce. Mnohokrát zvíťazila zdržanlivosť (u oboch) a Petrovo dobýjanie skončilo pri bozkoch a objatiach. Júlia využila tých pár záchvevov veriaceho srdca v ňom a zavolala ho na bohoslužby, pýtala sa na mieru a intenzitu jeho zmierovania sa s Bohom pri spovedi. Po mnohých pokusoch to akoby vzdala, no skôr si uvedomila, že do jeho života musí vstúpiť niečo, čo ho možno zmení. Nikdy to nevzdala, len ten boj odložila na neurčito.
Chýbala mu, veľmi mu chýbala. Patrila k nemu ako postskriptum k listu. Nebola nevyhnutnou súčasťou jeho bytia, a predsa bola, tou najpodstatnejšou. Mohol mať iné, oveľa dostupnejšie a povoľnejšie milenky, ani len na chvíľu však neuvažoval, že by chcel inú, s ktorou by nebolo toľko „roboty“. Bola to pekná robota.
Išiel z obeda. Až teraz zaregistroval, že naňho niekto volá. Otočil sa. Sestra Dluhošová, evidentne ešte pred chvíľou bežiaca, mu podávala papierik s menom a telefónnym číslom.
„Máte zavolať tomuto doktorovi na psychiatrickú kliniku. Vraj vás to bude zaujímať,“ klokotala udychčaná sestrička.
Doktor Bertold, čítal na papieriku. Marek! Ktovie, čo mi chce!Peter hneď vo vreckách vyhľadal mobil a vytočil číslo z papierika.
„Bertold. Prosím,“ ozvalo sa takmer okamžite.
„Ahoj, Marek, tu Peter Máb. Vraj pre mňa niečo máš.“
„Zdravím ťa, Peter. Počúvaj! Pred pätnástimi minútami som sa rozprával so sestrou Mašlonkovou, ošetrovateľkou chlapca, ktorý vás ráno zaujímal. Povedala mi, že nechtiac vypočula váš rozhovor s doktorom Sitárom. Vraj na vás vrieskal a potom vás vyhodil… Počúvaš ma?“
„Jasné, pokračuj!“
„Sestra počula, ako si Sitárovi radil, aby sa chlapca opýtal, či nie je Tomáš Booth.“
„A? Opýtal sa?“
„On nie. Teda aspoň pred ňou nie. Poznáš ho, hrdosť by mu to ani nedovolila. Ale ona sa ho opýtala, keď boli sami. A predstav si, že jej to potvrdil. Slovami zatiaľ nie, ale vraj prikyvoval o dušu. Ten chlapec má niečo spoločné s tým milionárom Boothom? Jeho syn sa vraj volá Tomáš… On má za manželku Arabku?“ chrlil Marek otázky.
„Počkaj, počkaj. Pomaly. Neviem, či Booth mal za manželku Arabku, nikdy som ju nevidel. Všetko je však zložitejšie. Originálny Tomáš Booth je s otcom. U nás v liečebni máme tiež jedného, ktorý o sebe tvrdí, že je Tomáš Booth. Ten váš je teda tretí.“
„Tomu nerozumiem,“ odsekol Marek.
„Z toho si nič nerob, ani ja tomu nerozumiem,“ poznamenal Peter a po kratšej odmlke sa opýtal: „Tá vaša sestrička to, čo povedala tebe, povedala aj Sitárovi?“
„Veď preto za mnou prišla. Nemala odvahu povedať mu to. No usúdila, že by to mal vedieť niekto z lekárov. Dovoľ mi otázku: Vie o tom Michael Booth? Čo na to hovorí?“
„Booth vie o našom chlapcovi. O vašom, samozrejme, ešte nie. Čo na to hovorí? Nerozumie tomu. Ako my. Mysleli sme si, že je schizofrenik, ale keďže sa potvrdilo naše podozrenie, že aj váš chlapec sa vydáva za Tomáša Bootha, bude v tom niečo iné. Chlapci boli možno pripravovaní na prevzatie úlohy Tomáša Bootha po jeho odstránení. Vieš, podobný prípad sa stal pred dvadsiatimi rokmi. Akísi manželia chystali svojho syna na život potomka hereckej hviezdy, ktorého chceli pri autonehode pripraviť o život.“
„Nevrav. A náš chlapec sa podobá na Tomáša Bootha? Aj váš?“
„Veď práve, že nie. U nášho by pripadala do úvahy plastika tváre a prefarbenie vlasov, ale ako chceli vybieliť pokožku celého tela a narovnať tie malinké kučierky vášmu chlapcovi, to naozaj neviem. Asi fakt musíme počkať, kým záhadu rozlúšti náš geniálny Jungfreud,“ povedal posmešne Peter a silene sa zasmial.
„Možno našich chlapcov vyradili preto, že sa na Bootha nepodobajú,“ pridal myšlienku Bertold. „Ak tomu dobre rozumiem, ide tu o milióny jeho otecka. Dedičské konanie sa blíži, keďže je ťažko chorý… Čo ak majú niekoho veľmi podobného Tomovi? Možno ich v blízkej dobe budú chcieť vymeniť. Myslím, že by si mal varovať Bootha, aby na syna dával väčší pozor a lepšie zabezpečil jeho ochranu.“
„Máš pravdu. Má to logiku. Ďakujem, že si zavolal, veľmi si mi pomohol. Keď budeš mať čas, príď k nám na návštevu. Náš chlapec už bez problémov rozpráva. Som zvedavý, čo povieš na jeho presvedčivosť.“
„Ďakujem za pozvanie, Peter. Veľmi rád prídem, ak mi to čas dovolí. Maj sa a pozdrav Juraja.“
„Pozdravím,“ ukončil Peter spojenie.
Marek má pravdu, rozmýšľal Peter. Možno sa už pripravuje výmena Tomáša Bootha. No prečo to tí ľudia robia tak amatérsky? Najprv sa zbavia nevyhovujúcich kandidátov… Tým ale ohrozujú samotnú výmenu! Nerátajú s tým, že niekomu napadne, čo majú v pláne? Možno to už vzdali, postupne sa zbavia všetkých chlapcov a žiadna výmena nakoniec nebude… No aj tak by som mal Bootha upozorniť.

Rozhodol sa zavolať doktorovi Vernerovi. Spojiť sa s Michaelom by ho určite stálo nemálo úsilia a nervov.
„Dobrý deň, pán Verner, pri telefóne Peter Máb.“
„Áááá, doktor Máb, tak ako? Už ste si rozmysleli, ako môžeme pomôcť vašej liečebni?“ opýtal sa spevavo doktor Verner.
„Ešte nie, pán doktor. Pravdupovediac, detailnejšie som sa tým ešte nezaoberal. Nebol na to zatiaľ čas.“
„Stále viac a viac ma prekvapujete, doktor. Čo je dôležitejšie ako fakt, že vám niekto zadarmo ponúka peniaze?“ povedal, stále prehnane intonujúc.
„Viem, že ste zvyknutý na iný prístup adeptov vašej pomoci, ale… keď vám poviem, o čo ide…“ Peter sa snažil pôsobiť záhadne, ale rýchlo prišiel na to, že je to detinské. „Našiel sa ďalší chlapec, ktorý si myslí, že je váš vnuk Tomáš.“
„Vážne?“ Chvíľu bolo na Vernerovej strane spojenia ticho. „Čo to teda znamená?“ opýtal sa úplne iným tónom, ako rozprával doteraz. Entuziazmus, či už hraný, alebo skutočný, sa vytratil.
„Bola by to neuveriteľná náhoda, aby sa dvaja schizofrenici približne rovnakého veku v rovnakom čase stotožnili s vaším vnukom.“
„Teda nie sú schizofrenici?
„Nie.“ „Ste si tým istý?“
„V psychiatrii si nemôžete byť ničím istý, ale myslím, že pre túto chvíľu
to môžeme vylúčiť,“ vyhlásil Peter a počkal, či Verner bude chcieť reagovať. Keďže bol ticho, Peter pokračoval: „Ponúka sa otázka, o čo tu ide.“
„A vy poznáte odpoveď?“
„Bohužiaľ, nepoznám, no mám isté podozrenie, o ktorom by som vám chcel povedať.“
Peter porozprával o prípade zo Severnej Karolíny všetky informácie, ktoré poznal od Róberta. Povedal svoje poznámky k odlišnosti oboch „prípadov“ aj body, ktoré ich spájali.
„Čo si o tom myslíte?“ vyzval ho Peter, keďže už pred hodnou chvíľou skončil a doktor Verner zatiaľ nereagoval.
„Myslím, že vaše obavy sú zbytočné. O Tomovu bezpečnosť je veľmi dobre postarané, ale zaťa a šéfa ochranky budem o tom informovať.“ Hneď pokračoval: „Povedzte, doktor Máb, verili by ste, že niečo také je možné? Že niekomu zmeníte identitu, až sa cíti byť niekým iným? Mne by to nenapadlo… Určite by som neveril, že je to možné. Rozhodne by som sa do toho nepustil…“ zamrmlal. Zo spôsobu reči bolo jasné, že o tom intenzívne premýšľa. „Čisto hypoteticky: ak by ste chceli tých chlapcov niečo také naučiť, ako by ste to urobili? Alebo viete čo, neodpovedajte mi, nechcem o tom nič vedieť. Aby som o tom nemusel premýšľať,“ pokračoval v monológu doktor Verner. „Poviem zaťovi, ten sa o to postará. Ale som presvedčený, že sa ničoho nemusíme báť… Teda až na blízkosť zaťovej smrti, ale aj tá bude mať zmysel. Každá smrť má nejaký zmysel…“
Peter by sa zapojil do rozhovoru, no mal pocit, že starý pán o to veľmi nestojí, rozprával si viac–menej pre seba.
Doktor Verner sa odmlčal. Počuť ťažké vzdychy utrápeného človeka.
„Pán doktor,“ upozornil na seba Peter. „Ak by ste sa chceli porozprávať, rád vás navštívim. Prípadne sa môžeme stretnúť niekde na čerstvom vzduchu.“
„Myslíte si, že potrebujem pomoc psychiatra?“ reagoval rezkejšie.
„Nehovoril som o stretnutí v štýle psychiater — pacient. Myslel som skôr stretnutie dvoch ľudí, ktoré by ich mohlo obohatiť. Mňa by určite obohatilo.“
„Nebránim sa tejto myšlienke, ale chcem nasledujúce dni tráviť s vnukom a zaťom. Ktovie, koľko dní nám Pán Boh ešte daruje.“
„Chlapcovi možno nehrozí žiadne nebezpečenstvo. To, že sa chlapcov zbavujú skôr, ako sa pokúsili o výmenu, svedčí o tom, že zrejme upustili od svojho plánu. Ak by svojho chlapca chceli za Tomáša vymeniť, tak by sa ostatných adeptov zbavili až po zámene,“ snažil sa Peter logicky prijateľnou úvahou upokojiť starého pána v neľahkej situácii. (Ohrozenie zaťovho aj vnukovho života.)
„Máte pravdu. Znie to logicky.“
Peter cítil, že starému pánovi sa už v rozhovore nechce pokračovať. Uvažoval, ako ho ukončiť.
„Snúbenici ste sa ešte neozvali?“ prekvapil Verner otázkou.
„Júlia nebola mojou snúbenicou,“ dostal zo seba prekvapený Peter.
„A to bola tá veľká chyba,“ povedal doktor Verner, akoby to bola posledná veta v rozprávke, ktorú číta pred spaním vnukovi.
Peter, zaskočený vývinom telefonátu, sa nezmohol na slovo, preto vyčkával, ako bude Verner pokračovať.
„Dovidenia, doktor Máb,“ nepokračoval, „zložil“ telefón.
S Michaelom je už asi zle. Starý pán je, zdá sa, dosť mimo. Skutočne mu nie je čo závidieť… Nie je nič horšie, ako vidieť umierať blízkeho človeka, ktorý je k tomu všetkému mladší, vzdychol si empaticky Peter. Vžívať sa do pocitov druhých patrilo k jeho osobnej i pracovnej svojbytnosti.
Počas telefonátu sa dostal do svojej kancelárie. Až teraz sa spamätal a začal hľadať kľúče, ktoré mu chýbali na stabilnom mieste v rohu stola. Muži sú na tom horšie ako ženy, ktoré dokážu plnohodnotne robiť niekoľko vecí súčasne. Kde len tie kľúče môžu byť? premýšľal.
Klopanie na dvere.
Dvere! Určite som kľúče nechal v zámku, napadlo mu.
„Ďalej!“ zakričal a upriamil zrak na drevený rozdeľovač priestoru.
„Našiel som nejaké kľúče. Sú tvoje?“ opýtal sa vchádzajúci podporučík Štefek.
„To vieš, že sú moje. Poznáš to: keď hľadáš okuliare, sú zvyčajne na nose, a keď hľadáš kľúče, sú…“
„…v nejakom zámku,“ s úškrnom Robo zasmečoval nadhodenú loptičku. Ľavou rukou mu podával kľúče a pravú ponúkol na pozdrav.
„Dáš si so mnou poobedňajšiu kávu?“ opýtal sa Peter, už zháňajúci k tomu potrebné vybavenie.
„Rád.“
„Tak vrav, čo je nové!“
„Máme svedka, ktorý videl, ako chlapca doviezli ku klinike. Údajne bol v tom čase, okolo štvrtej hodiny ráno, na prechádzke so psom. Videl, ako chlapca vybrali zo zelenej mazdy a posadili ho na invalidný vozík, ktorý vytiahli z kufra. Vraj boli štyria: tučný chlapík v klobúku dával pozor, dvaja s chlapcom manipulovali a tretí — vodič zatiaľ sedel v aute.“
„Takže popisy sa zhodujú. Vravel si, že ten malý tučný sa podobá na Kozlovského… či tak nejako. A tiež boli štyria,“ skonštatoval Peter a sadol si po naservírovaní horúceho hnedastého vzpružovača. „Au!“ chytil sa za ucho. Veci nemajú svedomie, popália vás bez výstrahy.
„Nevravel som, že sa podobá na Kozlovského. Vravel som, že popis, ktorý nám dal váš chlapec, sa hodí na všetkých plešatých zavalitých Košičanov. A taký je aj Dávid,“ odvrkol Róbert hnevlivo a zadíval sa na Petra, akoby jeho partnera práve obvinil z vraždy.
„Dobre, dobre. Veď ja nič. Ten dobrák sa spamätal až teraz? Ten, ktorý to všetko videl?“
„Najprv si tiež myslel, že je to nejaké podozrivé — o štvrtej ráno. No potom na to zabudol, keďže takmer okamžite vyšiel strážnik a vtiahol chlapca dovnútra.“
„Prečo si na to teraz spomenul?“ Peter zospodu ťukol do rámu okuliarov, lebo mal pocit, že sú krivo nasadené. Necítil ich často, no keď si ich občas uvedomil, vždy takých päť nasledujúcich minút trpel ich pritesnú spoločnosť, pokiaľ na ne opäť zabudol.
„V televízii ide relácia Týždeň s košickou políciou. Tam bola odvysielaná výzva, aby sa prihlásili prípadní svedkovia. Dávid bol proti medializovaniu prípadu, no šéf sa bojí, aby sa nenašli ďalší chlapci, prípadne aby Tomáš Booth skutočne nebol unesený či vymenený. Teraz, keď sa objavil ďalší chlapec, prípad získal prioritu.“
„Odkiaľ vieš o tom, že aj ten druhý chlapec sa vydáva za Tomáša Bootha?“ opýtal sa Peter po chvíľke uvažovania.
„A nevydáva sa zaňho?“ reagoval prekvapene a trochu zarazene Róbert.
„Vydáva. Ale ja to viem tak desať minút a viem to od kolegu z univerzity, ktorý to vedel pätnásť minút. Takže od chvíle, keď sa chlapec z kliniky prvý raz prejavil ako Tomáš Booth, ubehla sotva polhodina.“ Peter sa začal mimovoľne hladiť po brade a podozrievavo pozeral na Roba.
„Ja neviem… od koho to viem. Asi od Kozlovského. Ale tušili sme to od chvíle, ako sme sa prvýkrát dopočuli o chlapcovi. Veď sme sa o tom už rozprávali. Brali sme to ako samozrejmosť, že sa zaňho bude vydávať…“
„Poručík sa už dnes rozprával s chlapcovým ošetrujúcim lekárom doktorom Sitárom? Mohol by to vedieť od neho,“ podotkol Peter zmierlivo–ospravedlňujúcim tónom.
„Áno, dnes tam už bol,“ pritakal Robo a zháčil sa na chvíľu, akoby uvažoval, či má reagovať na Petrovu nedôverčivosť. Po niekoľkých sekundách pokračoval: „Mám ešte jednu novinu. Kolegovia z oddelenia sa od nejakého doktora z kliniky dozvedeli nepotvrdenú informáciu, že Sitár protizákonne na svojich pacientoch testuje nevyskúšané lieky. Údajne má v tej firme, ktorá chce lieky doviezť na Slovensko, aj finančné záujmy.“
Peter pozrel nechápavo na Roba, čo bolo zrejme účelom prestávky.
„Ináč povedané: je jej spolumajiteľom,“ dopovedal podporučík.
„Sitár bol stále sebavedomý pánboh, no žeby robil protizákonné pokusy na ľuďoch? To je prisilná káva… Mám na klinike známeho, možno by mi k tomu niečo povedal.“ Peter pomyslel na to, že by bolo fajn, keby Marek už zajtra splnil svoj sľub (sľub?), že ich navštívi.
„To by bolo dobré. Určite ti povie viac, ako tí psychiatri povedali nám. Ale aj tak, som prekvapený, čo všetko nám sami od seba povedali. Tí ho musia mať poriadne v zuboch.“
Peter súhlasne pokývol hlavou a jeho výraz prezrádzal, že o tom vie svoje.
„Ako si futbalisti dokážu na seba vypýtať faul, tak si Jungfreud svojím správaním vie vynútiť od kolegov desiatky faulov denne. Sitár alebo Jung-freud, ako sme ho volali, vždy suverénne viedol všetky rebríčky najnepopulárnejších ľudí, či už na škole, alebo na klinike. Neviem, aký je v súkromí, ale zrejme to tiež nebude bohviečo.“
Robo vravel, že prípad tých chlapcov má prioritu, uvažoval Peter. Určite by chcel mať čím skôr nejaké informácie. Ani mne sa nechce vyčkávať, kedy si Marek Bertold spomenie na našu liečebňu a príde nás o niekoľko dní či týždňov pozrieť. Ak nás vôbec príde pozrieť… Nebola to len zdvorilostná fráza?
„Ak teraz zavolám Marekovi, tak sa volá ten môj kamarát z kliniky, a bude mať čas a chuť sa s nami stretnúť, pôjdeš so mnou? Nájdeš si na to čas?“ opýtal sa Peter.
„Vravel som ti, že prípad má prvoradú prioritu. Ak nám to nejako pomôže, v čo dúfam, veľmi rád pôjdem,“ potvrdil Róbert Petrov predpoklad.
Peter už hľadal v mobile Marekovo číslo.
„Ahoj, Marek, tu je opäť Peter Máb. Mám k tebe prosbu: nemohli by sme sa čím skôr, najlepšie ešte dnes stretnúť a porozprávať? Dopočul som sa o Sitárovi zaujímavé veci. Bol by som rád, keby si bol ochotný niečo mi o tom povedať. Keď nič iné, aspoň tie klebety, ktoré sa údajne šíria medzi tvojimi kolegami. Prišiel by som aj s jedným policajtom, keby ti to nevadilo.“
„Ahoj, Peter, počul som, že niektorí kolegovia povedali viac, ako bolo od nich žiadané… No nič… aspoňže nebudem prvý, ktorý o tom začal… Môžeme sa stretnúť. Aj teraz, keď chceš. Mám do tretej voľno. Potom mám sedenie Klubu anonymných alkoholikov.“
„Okej. Nájdem Juraja, vysvetlím mu čo a ako, a keď budeme sedieť v aute, zavolám ti.“

9. KAPITOLA

2008-01-07T19:48:00.008+01:00

Veci okolo Jungfreuda a Júlie

„Na Nerudovej ulici poniže Steel Arény v klube Skorá hodina,“ zopakoval Peter adresu, ktorú mu do telefónu povedal Marek. „Poznáš to?“ opýtal sa podporučíka Štefeka, s ktorým nasadal do jeho služobného auta.
„Nájdeme to. Som policajt, mám vysielačku, keby niečo,“ Robo upokojujúco žmurkol na Petra.
Ten opäť — i keď s nemalými výčitkami svedomia, že znova zanedbáva svoju prácu — zabezpečil chod liečebne. Cítil, že už čoskoro rozrieši (rozriešia) túto záhadu. Mohol v tomto „prípade“ (Peter sediac v policajnom aute rozmýšľal ako policajt) hrať nejakú úlohu doktor Sitár? Už čoskoro, ako dúfal, budú múdrejší. Stále viac mal pocit, akoby účinkoval v nejakej kriminálke spĺňajúcej všetky zásady žánru, so všetkými klišé, ktoré k tomu patria. To podstatné však chýbalo — mŕtvola. Dúfal, že to nebude on, koho bude patológ obhliadať na pitevnom stole. Dej tejto krimi bol už dávno napísaný? A on — zhodou akých okolností? — bol obsadený do roly pátrača? Traja pátrači — jeho najobľúbenejšia detská kniha. Aj oni boli ako Traja pátrači: Dávid Jupiter Jones Kozlovský, Róbert Bob Andrews Štefek a Peter Crenshaw Máb. Síce, nezabudnúť na Juraja! Takže štyria. Aj Traja mušketieri boli vlastne štyria. Pri štipke zhovievavosti ide všetko.
„Si ženatý, Peter. „Máš deti?“ opýtal sa Robo, vidiac záujem, s ktorým si prezeral (i keď myšlienkami inde) minifotky prilepené na prístrojovej doske vozidla.
„Nie. Som slobodný,“ povedal. „Momentálne nezadaný,“ dodal, lebo vedel, že sa o to Róbert bude aj tak zaujímať. „A ty?“ opýtal sa na oplátku, pochopil, čo sa od neho očakávalo. Robo mu nahral, počítajúc so spätnou prihrávkou. Peter ukázal na fotky. „To je tvoja rodinka?“
„Áno. Manželka Dominika a deti: štvorročná Lujza a trojmesačný Dávid,“ vychrlil zo seba Robo a zavesil tesne pred tie fotky láskyplný mikropohľad.
Peter chvíľu pozeral na utešenú rodinku — manželka bola k Robovi možno primalá, ale zato veľmi pekná — a potom poslal vizuálny vánok na Robov profil, akoby čakal nejaké vysvetlenie. Róbert ten závan po chvíli zacítil.
„Máš pravdu… aj keď si nič nepovedal. Chlapcovi sme dali meno po poručíkovi Kozlovskom. Je malému aj krstným otcom. Celá moja rodina žije v Blave, takže Dávid s manželkou a ich deťmi nám ju čiastočne nahrádzajú,“ povedal Robo a odmlčal sa. Aj Peter už bol ticho. Bol rád, že ďalej nerozvíjajú túto absolútne nestaromládeneckú tému. Rozprávanie o manželkách a deťoch vždy privádzalo jeho ego, velebiace status slobodného muža, do rozpakov. A čím bol starší, tým viac.
Po minútach spoločne zdieľaného ticha Robo vyhlásil: „Asi sme už tu.“
Nezaťažoval sa hľadaním miesta na parkovanie a zastavil takmer pred vchodom do podniku.
„Som policajt vyšetrujúci prípad,“ vysvetlil Robo, keďže pocítil potrebu to vysvetliť.

Prešli cez chodbu osvetlenú sliepňajúcim červeným svetielkom, akým sa kedysi dávno, v preddigitálnej dobe fotografie, svietilo v tmavých komorách. Vošli do — vzhľadom k tejto skorej poobedňajšej hodine, a nie práve najlukratívnejšej polohe — slušne obsadeného baru. Už pri dverách ich vítala zmes pachov, namiešaná v čudesnej kombinácii: cigaretový dym a predimenzovane použité osviežovače, ktoré mali prvý pach eliminovať, no skôr mu dodali výraznosť. Zelené, ružové a modré reflektory pretínali hustý vzduch priestoru, ktorý by mal byť miestom oddychu po celodennej práci. Mal by byť. (Možno pre niekoho aj je.)
Peter bol prekvapený, no rozhodol sa nerozoberať Marekove pohnútky, prečo ich pozval práve sem. Možno to nemalo žiaden podtext a nebolo to vlastne dôležité.
Zbadal ho, Marek ich zbadal tiež. Odchádzal od skupinky asi piatich ľudí a kráčal k nim.
„Zdravím vás, páni. Ospravedlňujem sa, že som vás vtiahol do tejto diery, ale dnes mám so svojou skupinou takzvané výjazdové sedenie. Občas si zájdeme do nejakého baru. Neverili by ste, ako pohľad na zúfalcov utápajúcich sa v alkohole vzpruží sebaovládanie mojich zverencov,“ zvýšeným hlasom vyhŕkol Marek a podal ruky obom novoprišelcom.
Peter ich vzájomne predstavil a obrátil sa k Marekovi: „Používaš dosť nekonvenčné metódy.“
„Samozrejme, do barov beriem len tých, ktorí za sebou majú niekoľko mesiacov či rokov abstinencie. Je to pre nich istá forma uznania ich úsilia a prejav dôvery z mojej strany,“ vysvetlil Marek Bertold. „Raz aj tak budú konfrontovaní s takýmto prostredím. Teraz si ešte môžu vzájomne pomôcť alebo im pomôžem ja, neskôr budú odkázaní sami na seba.“
„Ak s tým máš dobré skúsenosti… V našej liečebni sa alkoholizmom veľmi nezaoberáme, deti s tým nemajú až taký problém. V ostatnom čase sa však hranice závislostí, bohužiaľ, posúvajú do čoraz mladšieho veku,“ podotkol Peter a pozrel na Mareka s otázkou načrtnutou v očiach: Kde si sadneme?
Ukázal na voľný stôl pri biliarde a šípkovom automate a vykročil tým smerom. Peter a Robo ho nasledovali do raja krčmových radovánok.
Peter sa rozhliadol. Niežeby takéto podniky nenavštevoval, ale nikdy to nebolo tak zavčasu. Niekedy s Jurom zašli na pivo, volali to aktualizácia softvéru. Ak by mal — použijúc počítačovú terminológiu — opísať väčšinu týpkov sediacich pri stoloch, boli totálne zresetovaní, s nabúraným systémom, bez možnosti ďalšej aktualizácie.
Muži si sadli, pozreli do nápojových lístkov, ktoré im doniesla promptná čašníčka, a objednali ovocné džúsy.
„Takže, páni, počúvam, čo ste to odo mňa chceli počuť?“ zabŕdol hneď k veci Marek a zdvihol ruku na pozdrav chlapíkovi, ktorý sa objavil vo dverách.
„Robo rozprával, že jeho kolegovia vypočúvali nejakých lekárov z psychiatrickej kliniky a tí im povedali o Sitárovi zaujímavé veci. Povedz niečo o tom, Robo.“
„Najzhovorčivejší bol nejaký doktor Mózer…“
„Mózes,“ opravil ho Marek.
„Alebo Mózes… Teda ten doktor povedal, že Sitár svojich pacientov presviedča, aby sa prestali liečiť na klinike a chodili radšej k nemu domov. Tam im údajne podáva skúšobné vzorky ešte nepreverených liekov…“
„Mózes o Sitárovi dokonca rozširuje, že vo svojom dome má mininemocnicu a niektorých pacientov v nej necháva aj niekoľko dní, keď majú problémy po aplikovaní tých liekov,“ skočil Marek do reči Robovi, teraz už zaujatému pozorovaním Marekových kohútích polohovaní hlavy.
„Sitár je údajne spolumajiteľom farmaceutickej spoločnosti, ktorá tie lieky dováža. Vieš, o ktorú firmu ide?“ vstúpil do rozhovoru opäť Peter Máb.
„Mózes tvrdí, že Brainpharm. Ale aby ste tomu rozumeli…“ Doktor Bertold sa s angažovanosťou hladného buldoga vrhol do rozhovoru. „…Mózes a Sitár sú roky úhlavnými nepriateľmi. Ťažko povedať, koľko pravdy je v tých klebetách. Mnohí ľudia nevedia pochopiť, odkiaľ má Sitár taký rozprávkový majetok. Jazdí na najluxusnejších autách a býva v prepychovej vile. Aj preto je stredobodom rôznych fám a špekulácií. No pravda je taká, že jeho otec, bývalý vysokopostavený komunistický pohlavár, vlastní sieť hotelov po celom Slovensku. Keby Sitár nechcel, nemusel by vôbec pracovať, stačilo by sa mu okolo tých hotelov trochu obšmietať, ako to robí jeho brat,“ usúdil doktor Bertold.
„Pamätám si jeho vysoký životný štandard. Aj preto sme nikdy nechápali, prečo je taký dôsledný, dochvíľny perfekcionista, keď to vôbec nepotrebuje,“ vrátil sa Peter do univerzitných čias, keď ho iritoval každý, kto bol jasne finančne za vodou.
Poslal fantáziu na prehliadku Sitárovej vily, aj keď ju poznal len z rozprávania: v takom veľkom sídle by sa určite našli priestranné sály, kde by sa dali umiestniť lôžka pre desiatky chlapcov. Aj Mózes tvrdí, že tam je mininemocnica. Čo ak je Sitár tým človekom, ktorý sa z chlapcov snaží vytvoriť Tomášov Boothov?!
Peter pozrel na Róberta. Aj ten nechal za stolom len svoju telesnú schránku. Jeho duch už zrejme blúdil chodbami onej vily. Po chvíli sa ich pohľady stretli. Chápavo sa na seba usmiali.
„Aj tebe to napadlo, však?“ prezvedal Peter, ktorému bolo zrazu všetko jasné, zapadalo to do seba.
„Sitár je náš pán zo Severnej Karolíny?“ Robo nahlas vyslovil otázku, ktorá sa vznášala v ich povetrí ako héliom naplnený balón na šnúrke.
Marek zmätene pozeral na usmievajúcich sa mužov. Zachmúrený pohľad vykreslil na čele zaujímavé abstraktné obrazce. Nechápal. Peter a Robo si to uvedomili — nemôže chápať.
Prvý začal Peter: „Rozprával som ti o tom prípade výmeny hercovho syna, vlastne o príprave výmeny…“
„Stalo sa to v Severnej Karolíne v Amerike,“ dopovedal Robo.
Zmätenosť v Marekových očiach ostala, no pomaly sa mu oko, hľadáčik, muška a cieľ dostávali do zákrytu. Pochopil súvislosti, ktoré spájali vety mužov sediacich oproti nemu.
„To snáď nie? To nemyslíte vážne?!“ povedal Marek, nasilu sa kockato zasmial a pokrútil hlavou. „Sitár je milionár, on nepotrebuje Boothove peniaze,“ skonštatoval rezolútne a odmietavo ďalej lomcoval hlavou.
Diskusiu pri stole na chvíľu utlmil príchod čašníčky. Všetci traja sa uzavreli do bubliny úvah a, až na Petra, zabudli poďakovať za nápoje.
„Čo keď nejde o peniaze? To by vysvetľovalo skutočnosť, že chlapci sa na Tomáša Bootha vôbec nepodobajú,“ uvažoval nahlas Peter. „Možno ich vôbec nechcel vymeniť.“
„Prečo by to potom robil?“ opýtal sa Marek, stále odmietajúci pripustiť si túto možnosť.
„Pamätáš, ako nám prednášal, že ľudský mozog je pri narodení ako suchá čistá špongia, práve vytiahnutá z igelitu? Nasaje iba to, čo sa nachádza v jej okolí. Ako nám hovoril, že príbeh o Tarzanovi, teoreticky, mohol byť pravdivý? Človek, ktorý odmalička vyrastá ako opica a medzi opicami, sa tou opicou stane, dieťa vyrastajúce medzi vlkmi sa stane vlkom a chlapec odmalička vyrastajúci v tom, že je Tomáš Booth, sa stane Tomášom Boothom, ani sa naňho nemusí podobať. Čo ak v svojej vile chlapcom vytvoril prostredie podobné apartmánu Boothovcov a každého z nich odmalička kŕmil tým, že je Tomáš Booth?“
„Mohol sa dokonca hrať na ich otca. Váš chlapec v liečebni je naňho dosť viazaný,“ pridal myšlienku aj Robo.
„Máš pravdu. Skutočný Tomáš Booth žije v úzkom kruhu tých istých ľudí. Dominantnou osobou je otec, potom je tam starý otec a rôzni ochrankári, vodiči, asistentky či učitelia. Možno sa Sitár a niekoľko jeho pomocníkov hrá na personál, možno sa maskujú, prezliekajú ako oni, prosto hrajú divadlo. Náš chlapec totiž spoznal otca, presnejšie Michaela Bootha a kamarátov na fotkách. Spoznal tiež vodiča Gábora, keď som ho k nemu priviedol.“
„Prečo sa ale chlapci nehýbu?“ opýtal sa Marek Bertold. Jeho rozum, zvlášť oddelenie logiky, bil na poplach. Vytiahol z krabičky cigaretu a ponúkol aj Petra s Robom, ktorí pohybom hlavy a rúk odmietli. Zapálil si teda sám. Skúmavo si obzeral ich chvejúce sa tváre cez stúpajúci dym.
Muži sú strašne nudní, do všetkého miešajú logiku, spomenul si Peter na citát z istého ženského magazínu.
„Možno ich priväzoval, keď išiel do inštitútu či na univerzitu. Možno boli priviazaní stále, a preto sa zabudli hýbať, ja neviem,“ povedal trochu nervóznejšie Peter.
„Nejako sa mi to nezdá…“
„Tak mi povedz, ako je možné, že dvaja chlapci sú skalopevne presvedčení, že sú Tomášom Boothom?!“ zvreskol Peter, až sa otočilo niekoľko inventárnych návštevníkov od susedných stolov. „Prepáč,“ hneď dodal. „Nechcel som kričať,“ povedal previnilo. „Pochop ma. Konečne po niekoľkých dňoch tápania a bezradnosti máme možné a logické riešenie záhady. Konečne je tu niečo, čo dáva aký–taký zmysel, niečo, čoho sa môžeme chytiť,“ zakvílil Peter a takmer prosebne pozeral na Mareka a Róberta, akoby ich presviedčal, aby mu nebrali obľúbenú hračku.
„Nesmieme zabúdať, že proti Sitárovi nemáme nič, ani jeden dôkaz, priamy či nepriamy, žiadnu indíciu, žiadne svedectvo, skrátka nič. Rovnako ako on, môže byť podozrivý aj doktor Mózes. Ktovie, či nás schválne nenaviedol na falošnú stopu. Podozrivý je Marek, ja, Dávid, ty, vlastne také štyri miliardy ľudí na planéte, ak nepočítame deti, starcov a nevládnych,“ vyhŕkol Robo a dal do svojich slov entuziazmus a zápal, aký Peter uňho ešte nevidel, dokonca sa mu z úst ako niť spustila slina.
„Má pravdu,“ pridal sa Marek a súhlasne prikyvoval.
Petrova tvár sa pretiahla, akoby až teraz na ňu začala pôsobiť gravitácia. Zosmutnel. Uvedomil si, že skutočne majú pravdu.
„Nič naňho nemáme, to však neznamená, že ho nemôžeme sledovať,“ utrúsil Robo, zrejme preto, aby Petrovi prinavrátil odídenú dobrú náladu predošlých chvíľ.
Na Petrovu psychiku to malo účinok slepačej polievky.
„Jungfreud to určite nerobil kvôli peniazom, tie nepotrebuje. Čo keď si chcel vyskúšať, či dokáže z človeka vytvoriť, čo si zmyslí? Možno má cez niekoho dobrý prístup k Boothovcom, mohol tak odpozorovať podrobnosti ich života,“ pokračoval v zdôvodňovaní podozrenia Peter. Na perách mu po každej vyslovenej vete opäť ostával spokojný výraz. „Jednoducho sa zahral na Boha, ktorým sa aj tak vždy cítil byť.“
„Prečo to však vzdal a chlapcov prepustil a prečo jedného z nich dal doviezť na ,svoju‘ kliniku a stal sa jeho ošetrujúcim lekárom?“ opýtal sa stále nepresvedčený Marek, ktorý zúfalo nechcel prestúpiť na Petrovu vieru.
„Nemyslím si, že to vzdal. Skôr sa chce pochváliť výsledkami svojej práce. Ako sa hovorí v jednom vtipe: Čo mám z toho, že som spal s Paris Hilton, keď to nemôžem nikomu povedať?“
„Prosím???“ Marek vtip evidentne nepoznal a Robo sa zatváril rovnako.
„Myslím, že nie je príhodný čas na rozprávanie vtipov. Chcel som tým povedať, že Sitárovo úsilie by bolo zbytočné, keby sa s tým, čo dosiahol, nemohol pred nikým prezentovať,“ povedal Peter a pretrel si oči, ktoré ho v tomto neekologickom prostredí začínali dosť štípať. „Prvého chlapca priviezol alebo dal priviezť k nám, aby zistil, aká bude odozva. Druhého už dal previezť k sebe, aby mohol vychutnávať pocit, ako nikto z kolegov nebude chápať, o čo ide. Nemôže sa k tomu priamo priznať. Vie, že by mu hrozilo väzenie. Možno všetko zverejní až v testamente, po svojej smrti. Všetko som, samozrejme, ešte nedomyslel.“ Peter dal priestor na reakcie spolubesedníkom. Tí však mlčali, uvažovali. Marek vyzeral, akoby sa ponáral do hladiny alfa, Robo si vybral za cieľ pohľadu odlomenú obkladačku soklíka v kúte miestnosti, určite však neuvažoval nad tým, čo spôsobilo túto malú stavebnú nehodu.
Peter sa so záujmom zahľadel na skupinku asi desiatich mužov a piatich žien, „Marekovu skupinu“, ako sa veselo a nenútene zabávajú. Živo gestikulovali, pozorovali a určite šťavnato komentovali tackajúce sa či driemajúce opité strašidlá. Ťažko povedať, či liečba odstrašujúcim príkladom môže byť účinná… Peter o tom nebol presvedčený. Chlapec brániaci mamu pred násilníckym otcom neraz v dospelosti terorizuje vlastnú manželku… Aj keď to je o inom. Podľa všetkého, Marek s tým mal dobré skúsenosti.
„Asi si začnem Sitára lepšie všímať,“ poznamenal Marek a ľuďom zo svojej skupiny naznačil, že k nim o chvíľu príde. Peter preto nevedel, či tie slová boli úprimné a znamenali, že Marek Bertold pripustil, čo dovtedy tvrdošijne odmietal, alebo to povedal len preto, že ho do toho dotlačil čas, ktorý už mal venovať niekomu a niečomu inému.
„Ďakujeme za čas, ktorý si nám obetoval,“ povedal Peter. „Choď sa venovať svojim pacientom, už ťa čakajú.“
„Dobre, idem. No skutočne si budem Jungfreuda viac všímať, hlavne v kontexte toho, o čom sme sa rozprávali,“ prisľúbil Marek, podal obom ruku a odbehol k baviacej sa partii abstinujúcich alkoholikov, dokazujúcej prítomným alkoholikom — ktorí si však svoju diagnózu ešte nepripúšťali —, že aj bez tejto drogy sa dá dobre zabaviť.
„Tak mi napadlo,“ povedal Robo. „To sa nedá zistiť, že ten Sitár dáva pacientom neschválené lieky? Existujú predsa vyšetrenia krvi, moču.“
„Odpoviem ti, ale až vonku. Strašne ma štípu oči…“
Robo sa namiesto verbálnej reakcie postavil a vyjadril tým s Petrovým želaním jednoznačný súhlas. Muži zaplatili, zamávali veselej skupinke pri bare a vytratili sa z lokálu.
Vonku na čerstvom vzduchu sa obaja zhlboka nadýchli, akoby strávili predchádzajúcich päť minút pod vodou. K autu to nemali ďaleko, preto Peter odložil odpoveď, kým sa nestanú súčasťou interiéru vozidla.
„Odveziem ťa domov či do liečebne?“ opýtal sa Robo.
Peter chvíľu uvažoval.
„Domov.“ Potreboval sa vyčvachtať vo vani a navečerať vzduchu, ktorý bolo možné nasať iba oblokmi otvorenými z jeho snobského bytového domu na Lomenej. Vysvetlil mu, kde to je — domov.
„Čo sa týka tvojej otázky — to sa dá zistiť ťažko. Keď užiješ liek proti bolesti hlavy, vyšetreniami sa dá zistiť, že liek obsahoval paracetamol, no nikto nezistí, či si užil Ibalgin, Paralen, prípadne nejaký iný, možno ešte nepreverený liek vyrobený na tejto báze. Podobne je to s neuroleptikami. Tie obsahujú niekoľko účinných látok, buď osamote, alebo v kombinácii. Môžu napríklad obsahovať bromazepam, aripiprazol, risperidonum…“
„Dosť, dosť, dosť. Myslím, že táto odpoveď mi bude stačiť,“ prerušil smejúci sa Róbert Petrovu odbornú prednášku.
Keďže Peter nemusel ďalej vysvetľovať, sústredil sa na iný „problém“.
„Zaujímalo by ma, či si tie nevyskúšané lieky dovolí podávať aj pacientom v inštitúte,“ načrtol myšlienku. „Ak to všetko nie je iba prázdna bublina nafúknutá tým Mózesom,“ dodal, aby mu Robo opäť nepripomenul fakt, že zatiaľ nemajú žiaden dôkaz.
„Nepodávajú lieky väčšinou sestričky?“ oponoval Robo.
„Nemyslel som to tak, že ich podáva priamo on. Keď je skutočne spolumajiteľom tej firmy, mohol si dať vyrobiť pilulky podobajúce sa na najčastejšie používaný liek na klinike. Ja mám, napríklad, veľmi dobré skúsenosti so Zipriolom. Možno potajomky vymieňa Zipriol za ich tabletky, prípadne ich podáva individuálne. Ale to skôr nie…“
„Prečo?“
„Lebo keby podával aj ich tabletky, aj, povedzme, Zipriol, nevedel by identifikovať, na ktorý liek pacient reagoval.“
„Aha,“ vzdychol si Robo.
Už sa tešil na domov, na manželku, na svoje dve malé zlatíčka a pri nich blúdili aj jeho myšlienky. Peter kombinoval, vylučoval, porovnával, pochyboval a hneď nato sám seba presviedčal o Jungfreudovej vine či nevine.
Blížili sa k miestu trvalého pobytu doktora Mába. Peter dodal pár spresňujúcich informácií o správnej ceste a o chvíľu už vystupoval z policajného auta asi desať metrov od svojho fordu.

Róbert odpil z minerálnej vody a opäť sa snažil zaradiť do premávky. Peter ohol zápästie na pozdrav a otočil svoje telo smerom k vchodu do domu, no nevykročil. Do cesty sa mu postavila myšlienka. Mal ešte more času. Nie, ešte nepôjde domov.
Pohľadal kľúče od auta, zrušil alarm a sadol za volant. Zatelefonoval Marekovi, ktorý bol dosť prekvapený, na čo potrebuje vedieť Sitárovu domácu adresu, no povedal mu ju. Peter teda pôjde na Pereš. Aj tak by to nevydržal a išiel by tam zajtra alebo pozajtra. Nebude riskovať jednu nepokojnú noc.
Nejde na návštevu. Nemieni zvoniť pri jeho dverách. Chce si len obzrieť dom. Nič viac.
Bol príjemný jarný podvečer, kde–tu sa ešte na zemi našli snehové fliačiky, pripomínajúce biele ročné obdobie, no jar už neodvratne preberala žezlo i korunu a chystala sa kraľovať.
Minulý aj predminulý rok sa v tomto období naplno oddával láske, naplno sa oddával Júlii. A tento rok? Hlasito mlčal!
Opäť si uvedomil, že túži po láske, túži po Júlii. Láska rovná sa Júlia. Nie je lepšie zosobnenie lásky ako jeho Júlia. Miloval Júliu. Už vedel a bol jednoznačne presvedčený: Chcem si ju vziať za manželku! Chcem s ňou mať deti a zostarnúť s ňou, neskôr sa starať o vnúčatá! Júlia! Júlia! Júlia! Navždy, v každej vete chcem opakovať meno Júlia.
Myšlienky teraz bombardovali jeho hlavu ako Japonci Pearl Harbor: Mám tridsaťosem rokov, božemôj, tridsaťosem rokov! Na čo som čakal?! Ak by sme sa aj s Júliou hneď vzali a všetko by išlo, ako má, budeme mať deti, keď budem mať štyridsať! Keď budem mať rovnako hlúpeho syna, ako som ja — teraz to už viem, bol som nekonečne hlúpy — vnúčat sa možno ani nedožijem. To už budem mať osemdesiat!
Otec, mama, prepáčte mi môj egoizmus, moju pseudohrdosť, moju nadutosť! Dúfam, že sa vnúčat dožijete. Ešte dnes sa musím stoj čo stoj vidieť s Júliou! Sitár počká. Dnes si musím zachrániť život! Ak sa to ešte dá… Musí sa to ešte dať!
Ako v horúčke Peter riadil svoje auto tým jediným správnym a možným smerom — na Sídlisko KVP k milovanej Júlii. Možno bude doma… Dúfal, že bude sama. Ten mladík, to nič nebolo, to nič nesmelo byť! Iba on miluje Júliu a vezme si ju za manželku. Budú spolu žiť krásny život!
Mal by som kúpiť kvety, napadlo mu zrazu. Ale kde teraz budem zháňať kvety? Kvety počkajú. Aj zásnubný prsteň počká. Teraz je dôležitá Júlia! Všetok ten folklór okolo zásnub a svadby počká. Len aby bola doma…
Nevedel, ako zaparkoval, nevedel, či zapol alarm. Zamkol vôbec auto? To teraz nebolo podstatné! Schody bral po troch. Nechcelo sa mu čakať na výťah. Veď Júlia býva iba na treťom poschodí, to hravo zvládnem, povedal si. Nebol taký starý. Nie, na schody nebol starý, ale na to, že sa konečne rozhodol žiť svoj život, a nie ho len prežívať, bol možno pristarý.
Stlačil zvonček s tým najkrajším menom, aké poznal — JÚLIA MURÍNOVÁ.
Zazvonil prvý raz. Nič. Zazvonil druhý raz. Nič. To nie! Ako to, že nie je doma? Zazvonil ešte raz — Konečne! Za dverami počul nejaký šramot. Zámok zahral svoju odomykaciu „znelku“. Dvere sa pomaly otvorili.
„Dobrý deň,“ dostal zo seba prekvapený Peter. „Júlia je doma, prosím vás?“
Vo dverách stála asi stopäťdesiat kilogramov vážiaca strapatá ženička, rovnako prekvapená ako Peter. Oblečená priveľmi domácky na to, aby tu bola len hosťom.
„Nie. Júlia je odcestovaná,“ sucho odvetila žena, ruky si prekrížila na hrudi úctyhodných rozmerov a nedôverčivo naňho pozerala.
Nezdalo sa, že by chcela niečo vysvetľovať, tak sa Peter opýtal: „Vy tu s ňou bývate?“ Otvoril ústa a nadýchol sa, aby sa opýtal niečo iné (Kam odcestovala?), ale v poslednej chvíli to zmenil, pretože prioritnejšia sa mu zdala iná informácia.
„To sa pýta kto?“ opýtala sa dáma a vystrčila nohu, akoby chcela ukázať, že sa ho nebojí.
„Som doktor Peter Máb,“ predstavil sa. „Vy ste?“ opýtal sa ženičky, lebo nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chcela predstaviť aj ona.
„Takže to ste vy?“ Pohľadom si Petra premerala, akoby si ho do tej chvíle nepremerala už asi trikrát. „A čo od nej akože chcete?“
„Budete taká dobrá, pani…“ Opäť sa nedočkal žiadneho mena, takže pokračoval: „…a poviete mi, kde Julka odcestovala?“
„Na čo to chcete vedieť?“ pokračovala v odpovediach otázkami.
„To, ak dovolíte, poviem jej.“
Žena stiahla nohu a vystrčila pre zmenu hlavu. Pozrela sa doľava i doprava, akoby kontrolovala, či ich niekto nepočúva, a ukazovákom naznačila, aby sa k nej Peter nahol.
„Zlomili ste jej srdce. Fuj, že sa nehanbíte,“ pošepla mu a symbolicky si odpľuvla.
„Hanbím sa. Preto som tu.“
„Čerta rohatého! Nahromadilo sa vám semeno v semenníkoch, preto ste tu!“ už nešepkala, skôr kričala. Po čase ten krik vymenila za smiech, zrejme sa potešila vcelku duchaplnej línii slov, ktorú skonštruovala.
„Chcem si ju vziať za manželku,“ povedal rozhodne, no hneď ho to zamrzelo. Niežeby to už nebola pravda, ale bolo by vhodnejšie, aby to prvá vedela Júlia, a nie táto… No čo už… Keď to vie táto osoba, nech to vie celý svet! Nemám čo tajiť! Nemám sa za čo hanbiť!
Zdalo sa, že na ženu vo dverách urobila veta o manželstve dojem. Trochu sa usmiala a povedala: „Júlia odcestovala do Bratislavy. Potrebuje tam navštíviť nejaké múzeum a archív kvôli záverečnej práci.“
„Kedy sa vráti?“
„O niekoľko dní.“
Peter ľavou rukou podoprel pravú hornú končatinu a tou zas podoprel hlavu — neklamný dôkaz toho, že premýšľa.
„Išla sama alebo s niekým?“
„S nejakým kolegom či spolužiakom.“
„Chodí s ním?“
Žena sa opäť zamračila a pozrela odmerane na Petra.
„Ešte pred niekoľkými dňami by vám dala všetko, o čo by ste ju požiadali. Myslíte si, že je nejaká prelietavá štetka?“ zvolala a vrhla na Petra vyzývavý pohľad boxera v ringu.
„Prepáčte, milá dáma, rozprávame sa o našich súkromných veciach a ja ani neviem, kto ste a čo robíte v cudzom byte?“
Korpulentná dáma začala vrtieť hlavou a klopkať nohou, akoby vo volkmene počúvala najnovší hit.
„Som susedka slečny Murínovej, keď to už potrebujete vedieť, a prišla som jej zaliať kvety.“
To určite, pomyslel si Peter. Uvažoval, či Julka má v byte nejaké črepníkové kvety… Nech tam už robí čokoľvek, má kľúč a to je podstatné. Všimol si totiž zväzok kľúčov, vpichnutý do zámku z vnútornej strany dverí.
„Môžem vás o niečo požiadať?“ opýtal sa Peter zmierlivým tónom.
„No, skúste to…“ odvrkla suseda a opäť sa začala infantilne natriasať. Dokonca v ústach objavila zabudnutú žuvačku, žuvaním ktorej teraz dokreslila obraz päťdesiatročnej pubertiačky.
„Boli by ste taká dobrá a dali mi vedieť, keď sa Júlia vráti?“ Podal jej vizitku. „Ale o svadbe jej, prosím, nič nehovorte. Chcem ju nejako romanticky prekvapiť.“ Schválne dal dôraz na slovo „romanticky“, tipol si totiž, že tak pribrala práve pri sledovaní romantických telenoviel. Sprisahanecky na ňu žmurkol.
Dáma končeky všetkých desiatich prstov vložila do úst, tvár jej zaliala červená rumelka a vydala akýsi neidentifikovateľný, piskotu podobný zvuk.
„Ak mi s tým pomôžete, sľubujem vám, že na našej svadbe budete prvou družičkou,“ spracovával ju ďalej.
Vyzerala, akoby mala už už explodovať. Aj explodovala. Svojich stopäťdesiat kilogramov živej váhy sa zúfalo snažila odlepiť od zeme, chcela vyskočiť. To, čo predviedla, sa ale výskokom nedalo nazvať. No ten presun tuku smerom nahor vyzeral veľmi zaujímavo.
„To myslíte vážne?“ opýtala sa, potlačiac na chvíľu nadšenie.
„Nezvyknem hovoriť do vetra.“
„To by som vám ani neradila. Keď je tá svadba len nejaký fígeľ, spočítam vám to!“ zvolala ženička a zovretou päsťou zlovestne zakrúžila nad hlavou, zrejme tým chcela naznačiť poriadny výprask.
Peter sa zhovievavo usmial.
Žena si konečne uvedomila svoju infantilnosť, neveľmi sa hodiacu k jej veku.
„Verím vám, nesklamte ma. Ani nie tak mňa ako Júliu, je to dobré dievča,“ riekla, teraz už dospelo.
„Viem. Nesklamem ani jednu z vás,“ vyhlásil presvedčivo Peter a po chvíli vzájomného pozerania do očí dodal: „Takže mi zavoláte?“
„Zavolám.“ Ako odchádzal, usmial sa na ňu ešte raz. Aj ona predstavila placho–veselý výraz. Peter odvrátil tvár a vykročil. V jeho obrazotvornosti sa už usmievala sestra Marika. Vyrušila ho tá predstava, preto chcel ešte raz pozrieť na ženu vo dverách. No tá už tam nebola, dvere práve zacvakli. Prečo sa mi zjavil Marikin portrét práve teraz? uvažoval. Keď sa to tak vezme, Marika teraz mohla byť vo veku tej ženy… Malo to nejaký súvis? Ťažko povedať. Ľudský mozog produkuje a vysiela často neuveriteľné, niekedy prešpekulované, inokedy nejasné sny v noci počas spánku. Aj cez deň sa však môže s človekom niekedy zahrať.

Srdce poručíka Kozlovského začalo v jeho hrudnom koši tancovať divoký break dance. Pozeral v televízii prenos extraligového zápasu Košice – Slovan. Aj keď zápas bol napínavý, nie on zapríčinil abnormálne správanie krvnej pumpy. Bola to dramatická symfónia (či skôr jej elektronická zjednodušenina) vychádzajúca z jeho mobilu.
Poručík držal v ruke telefón a ako Hamlet pozerajúci lebke do jamôk, kde kedysi boli oči, uvažoval: Prijať či neprijať? To je otázka! Ak ten hovor neprijmem, čo sa stane? Nič. Zavolá neskôr? Pravdepodobne. Dá mi už pokoj? Asi ťažko. Stlačením zeleného tlačidla rozhodol.
„Prosím?“
„Zdravím vás, poručík!“ zvolal hlas jeho nočnej mory. „Dnes ste akosi dlho zvažovali, či prijať hovor.“
„Čudujete sa?“ neskrýval mrzutosť policajt.
„Nečudujem, ale dnes mám pre vás dobré správy.“
„Treba previezť ďalšieho chlapca…“
„Máte pravdu… takmer.“
„To má byť tá dobrá správa?!“ povedal policajt veľmi dôrazne.
„Pre vás áno. Vás z toho totiž vynechávame.“
„Naozaj?“ opýtal sa neveriacky, ale radostne poručík.
„Áno. Vedel som, že budete rád.“
„Prečo mi teda voláte?“
„Chceli by sme, aby ste naďalej monitorovali konanie polície v týchto prípadoch a o všetkom, čo sa akokoľvek týka trojuholníka chlapci — Booth — polícia, ma informovali. Je vám to jasné?“
„Jasné mi to je, len neviem, či to naozaj urobím. Obávam sa, že už nie som dostatočne motivovaný,“ skúsil poručík nesmelo ako dieťa skúšajúce rodiča, čo si môže dovoliť.
„Ale, poručík, hádam to teraz nevzdáme? Zabudli ste, že je to správna vec?“
„Bol som presvedčený o správnosti toho, čo robíme, ale trvá to akosi dlho. Nedokážem ďalej takto žiť: klamať partnerovi, manželke, všetkým,“ zúfal si policajt.
„Vydržte ešte, poručík. Viete, že sa to nedá urýchliť. Čo má prísť, príde.“
„Ešte chvíľu…“ zabručal spôsobom, akoby sa jeho duch zvieral v kŕčoch.
Ukončili rozhovor.
Monitorovať konanie polície… Akoby on nebol jej súčasťou. Zrádzal svojich kolegov? Zrádzal policajtov? Veril, že nie. Možno nežil život, za ktorý sa dávajú len kladné body, ale určite nebol podrazák. Všetko, čo podnikal v tejto veci, robil sledujúc vyšší cieľ — myšlienku, dobrú myšlienku, ktorej slúžil.
2 : 3 — Košice opäť prehrali. Tento rok sa im akosi nedarí.
Keďže pocítil hlad, s radosťou otvoril dvere pomysleniu, že manželka kdesi schovala to chutné opečené rebierko z obeda. Mohol sa teda vydať na bádateľskú, prísne tajnú expedíciu do kuchyne.
Už asi piatykrát Peter zastavil, vystúpil z auta a šiel sa pozrieť na menovku pred domom. Nechcel sa vypytovať susedov, aby nevzbudil zbytočnú pozornosť.
MUDr. Jozef Sitár.
Konečne, vydýchol s úľavou.
Odstúpil od hrubého kamenného múru, aby videl aspoň časť strechy. Súdiac podľa masívnych korún listnatých stromov, ani keby nebolo plota, veľa by z domu nevidel. Aj keď nechcel vyzerať ako dotieravý paparaco, neodolal pokušeniu pozrieť sa aspoň malinkou štrbinou na Sitárovo sídlo. Dom bol pomerne dobre zachovaný, aj keď stratený za popínavými rastlinami, ktoré ho takmer úplne pohltili. Dobre by vynikal na pohľadnici z Južného Francúzska, no nesmela by byť poslaná znalcovi architektúry. Červená škridlová strecha zahaľovala akýsi hybrid, pozliepaný z rôznych štýlov. Petrovi sa zdalo — aj keď bol len amatérskym odborníkom na architektúru —, že projektant sa nechal inšpirovať takmer všetkým, čo ponúklo 20. storočie európskeho staviteľstva a vytvoril akési jeho zhrnutie, použijúc to najpodstatnejšie z odkazu secesie, puristov a Le Corbusierovho funkcionalizmu. Trochu ho pobavili na fasáde zinscenované slnečné hodiny, ktorým však cestu k bezplatnému odmeriavaču času — nášmu súputnikovi slnku hatil obrovitý dub.
Ak je toto dom pre jedného človeka, tak niet divu, že sa cíti ako Boh, pomyslel si Peter. Prezrel si ešte upravenú záhradu francúzskeho štýlu a priestranné garáže, určite ukrývajúce skvosty automobilového priemyslu.
Je možné, že tento dom je nelegálne súkromné psychiatrické sanatórium? Možné? Áno. Pravdepodobné? Ťažko povedať, rozoberal pre seba Peter.
Hlavné vchodové dvere sa otvorili a po kamenných schodoch zostupovala zhrbená postava v domácich teplákach — Sitár.
Peter ho takmer nespoznal. V minulosti — ak nebol v lekárskych montérkach (bielom plášti) — všade chodieval bezchybne nahodený, s neodmysliteľným motýlikom na krku.
Išiel utrápený do garáží.
Stačilo hry na policajta. Nebudem sa nikomu pliesť do remesla. Mám čo skúmať a pozorovať, pomyslel si odborník na ľudskú dušu — Peter.
Nastúpil do auta. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že ak Sitár autom niekam vyrazí, bude ho sledovať. Tou myšlienkou sa však zaoberal prikrátko na to, aby presvedčil sám seba o nutnosti jej realizácie. Naštartoval a pohol sa smerom domov.
Aj keď sa s Júliou nestretol, výlet mal zmysel. Uvedomil si, že ju nechce za žiadnu cenu stratiť, že chce splodiť a vychovávať potomstvo, deti — živé bytosti, ktoré ich nahradia. V každom sa niekedy okrem akéhosi nevysvetliteľného a nelogického pudu — zákona zachovania rodu — prejaví ešte niečo: túžba mať sa kým popýšiť. Pýšiť sa môžete aj manželkou, ale to, aká je, nie je (teda spravidla) vaša zásluha. Na potomka môžete preniesť všetky svoje sny, ktoré ste nedokázali splniť vy — to je bremeno, ktoré musia niesť za vás. V neposlednom rade od následníka očakávate, že ako ste sa oňho v detskom veku starali vy, tak sa o vás v pokročilej starobe, keď sa budete vracať k plienkam, mäkkým jedlám, rozumovým či pohybovým problémom, postará on. Ako odborník v danej oblasti však vedel, že tieto očakávania nie sú celkom na mieste. Lásku, ktorú sme deťom dali, od nich na staré kolená v rovnakej miere nežiadajme späť! vravieval profesor Kolesár. Oni ju majú na koho preniesť — na svoje deti. To od nich vyžadujme. Nám nie sú nič dlžné. Keď sme ich zahrnuli dostatkom lásky, aj bez dožadovania niečo pre nás zostane.
Okrem práce musí byť aj iný, vyšší zmysel života. Prečo si to uvedomil práve teraz? To je a zrejme zostane záhadou aj preňho. Urobil maličký krok v naplnení túžob — podelil sa so svojimi citmi a s nimi súvisiacimi plánmi. Prečo sa mu dostala do cesty práve tá ženička? Bola to náhoda? Možno niekedy pochopí všetky súvislosti svojho osudu.
Napustiť si vaňu, počúvať hudbu, relaxovať — po tom túžilo jeho telo i duch. Ešte má fľašu dobrého vína, no teraz ju nechá na pokoji. Iste bude príležitosť… Aj Júlia má rada kvalitné vínko, aj keď ho málokedy vypije viac ako deciliter. Peter si sľúbil, že tú fľašu otvorí až s Júliou, skôr nie. Musí to vyjsť!

10. KAPITOLA

2008-01-03T20:19:00.006+01:00

Maškaráda

Riaditeľka Lorenčíková, sediac v kresle oproti vedúcemu lekárovi Mábovi, dôležito špúlila sýtočervené pery. Peter sedel vo svojom kresle a hľadal dokumenty, ktoré mu vraj riaditeľka dala pred niekoľkými dňami na preštudovanie. Teraz čakala na vyjadrenie. Peter sa však nevedel vyjadriť, keďže tie dokumenty nielenže nečítal, ale si na ne ani nedokázal spomenúť.
„Prepáčte,“ utrúsil Peter po dlhšom čase mlčania. To slovo bolo reakciou na zvoniaci telefón.
„Nech sa páči,“ kyslo zamrmlala riaditeľka.
Peter sa nervózne predstavil. No keď začul, kto mu volá, predstieraná zaneprázdnenosť vyprchala. Vystrel sa v kresle a mimické svaly poskladal tak dôležito, ako by asi vyzeral, keby mu zavolal prezident republiky.
„Pán Booth? Ako sa cítite, pane,“ opýtal sa, vydajúc zo seba všetku úctivosť, akú v sebe dokázal pozbierať.
„Ako človek chorý na rakovinu,“ sucho odvetil Michael Booth tónom, z ktorého sa nedalo nič zistiť. Petra tým dostal do pomykova. Ten teraz rozmýšľal, ako z neho vybŕdnuť. Aj preto pokračoval Booth: „Pán doktor, máme problém.“
„O čo ide, pán Booth?“ vyjachtal stále šokovaný Peter. Vždy si myslel, že ľudia ako Booth majú na vybavovanie telefonátov desiatky ľudí. Prečo volá osobne? A jemu?
„Ráno mali Tomáš a Gábor nehodu, z ktorej sa môj syn nevie spamätať. Dostali defekt, a keď sa Gábor išiel pozrieť, čo sa stalo, prepadli ho a omráčili.“
„Čo Tomáš? Nič sa mu nestalo?“ urobil Peter dychtivý skok do reči.
„Preto vám volám. Nevieme, čo sa stalo. Syn nič nerozpráva, nehýbe sa a je veľmi prestrašený,“ odpovedal Booth. Peter by očakával väčšie vzrušenie v jeho hlase. Rozprával pokojne a vecne. Tým potvrdzoval, čo sa o ňom hovorilo: že vždy dokáže byť pragmatický, pokojný, ba až chladný. „Je ako vymenený,“ dodal Booth.
To vari nie! Hádam ho skutočne nevymenili! rýchlo uvažoval Peter.
„O chvíľu som pri vás,“ navrhol či uistil doktor Máb.
Všimol si zmraštené čelo riaditeľky Lorenčíkovej a jej ešte prísnejší, dotieravý, takmer vulgárny pohľad, ktorý ho opäť ubezpečil v tom, že svoje postoje k nej a názory na ňu pre túto chvíľu nemusí prehodnocovať. Aj preto odvrátil zrak a našiel si na pozeranie vzdialený bod v protiľahlej stene.
„Dúfal som, že sa tak rozhodnete. Preto som vám poslal automobil, ktorý vás k nám privezie,“ povedal telefonujúci.
„Ďakujem.“ „Ja ďakujem.“ Booth podľa šramotu v slúchadle zložil telefón.
„Pani riaditeľka, ako ste iste počuli, volal mi pán Booth. Osobne. Potrebujem veľmi rýchlo odísť do Divinesoftu. Bolo by to možné?“ opýtal sa Peter a nahodil zmierlivý výraz.
„Súvisí to s prácou, za ktorú ste platení v liečebni?“
„Vlastne som vás chcel na zvyšok pracovnej doby požiadať o dovolenku,“ povedal Peter a sústredene sa jej zahľadel do očí.
„Niekedy neviem… pán doktor. Ste ešte psychiatrom? Či už skôr policajtom?“ opýtala sa dôležito.
Poznámka ním prešla ako žiletka. Najprv nič, bol to čistý rez, až neskôr zacítil isté hnutie a bubnovanie na poplach cti a hrdosti. Peter sklopil oči a povedal: „Verte mi, pani riaditeľka, aj mňa trápi, že zanedbávam svoju prácu a dostatočne sa nevenujem pacientom. No nie ja som si tu doviezol toho chlapca ako zábavku, pretože nemám čo robiť… Chlapec je tu a je mojou úlohou mu pomôcť. Všetko má zrejme kriminálne pozadie. Niekto možno chcel a možno aj spáchal trestný čin. Je povinnosťou každého občana pomôcť pri jeho objasnení. Či nie?“ Dal riaditeľke priestor na vyjadrenie, no tá sa len uškrnula a nič nepovedala.
„Tak môžem ísť, alebo nie?“
„Choďte si!“
Riaditeľka vstala, s riadnym lomozom odsunula stoličku, vypla hruď a odišla.
Peter opäť vyhľadal Juraja a poveril ho dočasným zastupovaním v lekárskych záležitostiach. Ten nedokázal zakryť vrodenú zvedavosť. Peter cítil jeho vnútorný súboj: zodpovednosť verzus dobrodružstvo. Iste by s Petrom rád išiel, no Booth zavolal doktora Mába, a nie doktora Mába s doktorom Hellerom…
Cestou okolo chlapcovej izby do nej Peter nazrel. Chcel sa presvedčiť, či tam chlapec je. Bol. Nedávalo by žiadnu logiku, keby tam nebol. Ak aj Tomáša vymenili, určite nie za chlapca z liečebne alebo kliniky. Booth nerozprával nič o tom, že by — čo sa týka vizuálnej stránky — Tomáš nebol Tomášom. Úslovie Je ako vymenený nehovorí o vzhľadovej premene, skôr o neobvyklom správaní. Vymenili ho za chlapca, ktorému urobili plastiku tváre?
Pre Petra prišiel ten istý lincoln ako minule. No nešoféroval ho Gábor, čo bolo pochopiteľné. Booth vravel, že Gábora prepadli a omráčili… Z auta vystúpil holohlavý hrubokrký nesympaťák. Otvoril zadné dvere a čakal, kto príde.
„Doktor Máb? Nastúpte si!“ dvomi vetami potvrdil svoj výzor.
„Kde je Gábor? Má sa dobre?“ opýtal sa Peter a nastúpil do auta.
„Ja vám nestačím?“ arogantne reagoval vodič–ochrankár.
Peter pochopil, že nemá veľký význam rozvíjať konverzáciu, tak sa o to nepokúšal. Vzájomne sa ignorujúc, prečkali celú trasu. Cez vstup prešli hladko. Ochrankár sa nemusel zdržiavať podobnými „ceremóniami“ ako Gábor pri prvej Petrovej návšteve. Len čo zastavili, brána sa otvorila a oni mohli pokračovať k budove, kde bol apartmán Boothovcov. Bol teda evidentne očakávaný.
Pred budovou ho čakala „stará známa“ — pani Figlárová. Zvítali sa, akoby tu Peter chodieval na pravidelný čaj o piatej. Cestou k výťahu sa dozvedel, že Gábor sa preberá z bezvedomia.
Vo výťahu si vypočul názor pani Figlárovej na celú záležitosť:
„Určite to boli Gáborovi bývalí kumpáni, ktorí mu stále nezabudli, že od nich odišiel. Možno ho vydierajú. Gábor si za tie roky u pána Bootha slušne zarobil, napokon, ako my všetci,“ cudne sklopila oči. „Prepáčte, že som indiskrétna, ale ste psychiater — lekár ľudských duší, mám k vám teda väčšiu dôveru ako k iným ľuďom. Aj páni Booth a Verner sa o vás vyjadrujú veľmi pochvalne.“ Žmurkla dôverne na Petra a zhlboka sa nadýchla. Peter to využil a stihol povedať ďakujem. Pani Figlárová pokračovala v monológu: „Viete, že Gábor bol kedysi gangstrom? Nerada by som roznášala klebety alebo súdila ľudí kvôli ich minulosti, ale pán Booth nemal k sebe púšťať takéto indivíduá.“ Ostatnú vetu povedala šeptom, dokonca sa dvakrát obzrela, akoby sa presviedčala, či sa niekto niekde neskryl a nepočúva ich. No vo výťahu sa ťažko dá skryť za roh… „Vôbec by som nebola prekvapená, keby sa zistilo, že to omráčenie si Gábor zinscenoval sám. Možno chceli aj s kumpánmi uniesť chudáčika Tomáša kvôli výkupnému, no keď sa to nepodarilo, nechal sa omráčiť, aby nebol podozrivý.“
Výťah stál už dlhšiu dobu na želanom poschodí, no nezdalo sa, že by pani Figlárová chcela s rozprávaním končiť. Až Peter nadobúdal dojem, či nepatrí k ľuďom, ktorí čím viac rozprávajú, tým menej vedia, čo chcú povedať a prečo to hovoria. Po istom čase — ktorého uplynutie takí ľudia nevedia vycítiť — každým ďalším vysloveným slovom vytrhávajú z človeka energiu ako orol ujedávajúci z Prometeovej pečene.
Vystúpili, aby to nebolo podozrivé, no ukázala na miesto pri okne za veľkou palmou. Obaja tam teda išli.
„Veľmi sa o Tommyho bojím. Čo ak to znovu zopakujú?“ Pani Figlárová rozprávala zanietene a rýchlo, akoby bola v priamom ohrození života. „Mohli by ste pánu Boothovi naznačiť, že aj vy Gábora podozrievate? Mňa by nebral vážne. Vie, že ho nemám rada.“ Chytila ho za lakeť a stlačila silou, ktorú by u šesťdesiatročnej dámy málokto čakal.
Spoza rohu sa vynoril pán v sivom saku, zrejme ochrankár, lebo v ruke držal vysielačku. Keď ich zbadal, zastavil sa a nedôverčivo na nich pozeral.
„A tu je vývojové stredisko,“ vynašla sa pani Figlárová. Opäť šklbla Petrovým lakťom. Otočil sa k oknu a so „záujmom“ pozeral na akúsi budovu v areáli, smerom ku ktorej mierila jej ruka. „Takže môžeme pokračovať? Nemôžete byť taký zvedavý, doktor Máb. Pán Booth nás už netrpezlivo čaká!“ pokarhala ho pani Figlárová.
„Môžeme,“ povedal neprítomne Peter a pohol sa za sprievodkyňou.
Gábor ako spolupáchateľ? Zaujímavá myšlienka. Neskôr ju bude musieť rozobrať.
Keďže zvyšok cesty k Boothovej pracovni išli v sprievode ochrankára, o Gáborovi sa už nerozprávali. Peter niekoľkokrát pochválil eleganciu a vkusnú účelnosť interiéru, ktorým prechádzali. Pani Figlárová ďakovala, akoby bola domácou paňou Boothovou.
„Ideme do Tomášovej izby,“ oznámil ochrankár, keď sa blížili k pracovni. Pracovňu teda obišli a muž s vysielačkou zaklopal na dvere asi päť metrov ďalej. Otvoril ich a posunkom Petrovi naznačil, aby vošiel.

Vošiel do rozľahlej, detsky zariadenej miestnosti, ktorá pripomínala súkromný Disneyland koncentrovaný na ploche asi dvesto metrov štvorcových. Všetko zariadenie: nábytok, doplnky, maľby na stenách boli z nejakej Disneyho rozprávky, namaľované a vymodelované tak realisticky, že si Peter pripadal, akoby skutočne vošiel do centra nejakého príbehu. Miestnosti dominovala velikánska posteľ s vyrezávaným, bohato zdobeným baldachýnom. Bledomodré hodvábne závesy zakrývali to najcennejšie — následníka trónu. Petrovi napadlo práve toto pomenovanie, pretože sa mu momentálne javilo ako najvýstižnejšie.
Pri kráľovičovej posteli sedel „starý umierajúci kráľ“ — Michael Booth na invalidnom vozíku. Pohľad naňho nebol vôbec povznášajúci. Keď začul kroky, vytrhol sa z letargie a krvavočervenými očami pozrel na Petra, teda skoro na Petra. Jeho pohľad, zdalo sa, dorazil len do polovice vzdialenosti, určite by nezniesol kritériá pojmu očný kontakt. Naňho už pozerali rôzne, ale pri pohľade na ten Boothov ho až zamrazilo. Choroba ho zožierala stále viac a už sa prehrýzla aj do tváre. Tenké tmavohnedé pery a prečnievajúce kosti dotvárali mrazivosť zovňajšku. Ruky sa občas zachveli drobnou triaškou. Zvyšné telo zahaľoval milosrdný župan.
„Tak to vidíte, doktor, syn by mal sedieť pri mojej posteli… No ja tu musím civieť do jeho vystrašených očí a zamorovať vzduch v jeho izbe svojím hnijúcim telom.“
„Dobrý deň, pán Booth,“ pozdravil Peter nesmelo.
Suchý a nehybný vzduch znásoboval všetky zvuky.
„Ale tak mi treba, sám si za to môžem,“ pokračoval bez reakcie na pozdrav.
Peter urobil niekoľko relatívne nečujných kĺzavých krokov, aby videl chlapca na lôžku. Bol to Tomáš. Nemal imidžovo–dioptrické okuliare s čiernym rámom, ale bol to on alebo jeho dokonalý dvojník. S otvorenými ústami si prezeral disneyovské fresky na strope a nezareagoval na Petra, ktorý vkĺzol na okraj jeho zorného poľa.
„Prečo sa Boh vyjadruje v náznakoch? Prečo nepovie priamo, čo od nás očakáva? Ako máme vedieť, či plníme jeho vôľu?“ ponúkol Booth na zváženie myšlienku a spýtavo sa pozrel na Petra. Nebola to teda len rečnícka ekvilibristika, skutočne chcel poznať jeho názor.
„Asi… asi… nepoznám odpoveď,“ reagoval pomaly Peter.
„Ajhľa, človek, povedal Pilát,“ predniesol s pátosom Booth a podoprel si bradu pravou rukou, až vyzeral ako Rodinov Mysliteľ. „Ajhľa, človek,“ dodal ešte raz a ukázal ľavou rukou na ležiaceho chlapca. „Zistite, doktor, čo sa stalo s mojím chlapcom. Zistite to.“
„Pokúsim sa.“ Peter si sadol k chlapcovi. „Ahoj, Tomáš. Pamätáš si ma? Som doktor Máb. Stretli sme sa pri spievajúcej fontáne na Hlavnej, keď ťa vozili v rikši. Bol si tam s dedkom. Pamätáš si?“ Chlapec pomaly končil s prehliadkou stropu a pohľadom zavadil o Petra. Pozeral naňho bez väčšieho vzrušenia, akoby bol tiež postavou z Disneyho rozprávky. Primúdrymi očami podával svedectvo o vnútornej sile, zatiaľ iba zľahka využitej. Nič nepovedal a nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel niečo povedať.
„Ako reaguje na vás, pán Booth? Spoznáva vás?“
„Áno, spoznáva ma. No nič nepovie.“
„Mohol by som to vidieť?“
„Ako chcete,“ povedal Booth a s vozíkom sa dotlačil čo najbližšie k posteli. Chytil chlapcovu dlaň a jemne ju začal hladiť. „Synak, odpusť mi. Odpusť mi všetko zlé, čo som ti urobil. Veľa si z toho života nemal a ja už nemám síl vynahradiť ti stratený čas, o ktorý som ťa ukrátil. Myslel som, že to Boh odo mňa chce túto obeť. Možno som sa mýlil, možno nie. To zistím, keď predstúpim pred jeho tvár.“ Booth sklopil zrak a odmlčal sa. Peter nerozumel, za čo sa Booth ospravedlňoval, no v chlapcových očiach čítal, že naňho reaguje — a reaguje vcelku pozitívne. Pozeral nežne a s láskou. (Aspoň tak si ten pohľad Peter vysvetľoval.) No to nemuselo znamenať, že chlapec je skutočný Tomáš. Možno aj chlapec z liečebne či z kliniky by rovnako láskyplne pozeral na Bootha. Ak tento chlapec „prišiel“ tiež z toho (Sitárovho?) výcvikového strediska, mohol byť rovnako skalopevne presvedčený, že Booth je jeho milujúcim otcom.
Apropo, Sitár. Je ešte podozrivý? uvažoval. Doposiaľ si Peter myslel, že ak je za všetkým Sitár, nejde o peniaze. Preto sa neunúval, aby sa chlapci na Tomáša podobali. No tento sa naňho podobá takmer absolútne. Podoba však nie je stopercentná… Alebo áno? Videl ho prikrátko, aby to mohol rozsúdiť. Otec by sa však nemal mýliť…
Možno skutočne nešlo o peniaze. Čo ak chcel doktor Sitár predviesť svoje vrcholné číslo — podsunúť otcovi dvojníka jeho syna a ten to vôbec nezistí? To by bolo niečo úžasné! Sitár by sa rozplýval od šťastia a jeho bohorovnosť by získala ďalšie potvrdenie.
Zadíval sa na chlapcove vychudnuté ruky. Stretnutie s Tomášom… Bol tiež taký chudý? pýtal sa svojej obrazotvornosti.
„Pán Booth, bol Tomáš vždy taký chudý? Nepamätám si. Videl som ho len raz…“
„Na čo narážate? Myslíte si, že to nie je môj syn? Je to môj syn, nemám žiadne pochybnosti!“ povedal Booth rázne.
„Nehovorím, že to nie je váš syn, len sa mi zdá málinko iný, ako keď som ho videl na Hlavnej,“ opatrne nadhodil Peter.
„A kto si myslíte, že to je?“ opýtal sa Booth unavene ako učiteľ trápiaci sa s nechápajúcim žiačikom. „Otec mi hovoril o vašom podozrení. Myslíte si, že Tomáša niekto vymenil?“ Upriamil na Petra svoje vyschýnajúce oči. Oheň, taký zrejmý a plápolajúci ešte pred niekoľkými dňami, v nich už nebolo badať.
„Vy musíte vedieť, či to je váš syn…“ skonštatoval Peter a sadol si na stoličku pri Tomášovom písacom stolíku.
„To aj viem!“
Booth zavrel oči. Po chvíli sa začal knísať, akoby vnútorným uchom začul hudbu.
„Máte radi Chačaturjana, pán Máb?“
„Viem, že to je nejaký ruský hudobný skladateľ, ale neviem o ňom nič viac.“
„Nie je to ruský, je to arménsky skladateľ. Zrejme teda nepoznáte jeho suitu Maškaráda.“ Booth otvoril oči, aby videl Petrovo vrtenie hlavou vyjadrujúce zápor. „To je škoda. Je to impozantná kompozícia. Nepoznám skladbu, ktorá by lepšie vyjadrovala ironickú nezmyselnosť ľudského života. Pôsobí veľkolepo, až honosne, jej irónia sa vstrebáva do tela každým kúskom kože. Nepoznám zlomyseľnejšiu skladbu. Už už čakáte, že sa zmení na sprievodnú hudbu klaunovského vystúpenia, no nestane sa tak. Celý čas si udrží svoju jemnú, v žiadnom prípade nie vulgárnu iróniu.“ Booth pokračoval v knísavom pohybe.
„Máte radi vážnu hudbu?“ opýtal sa Peter.
„Ani nie. Mám rád Chačaturjana. Mám rád jeho Maškarádu. Vydržím ju počúvať aj pol dňa. Nikdy ma neomrzí. Celý život je jedna veľká maškaráda. Možno je dobre, že sa už nebudem musieť prezliekať do klaunovského obleku,“ premýšľal nahlas Booth.
Do jeho tváre sa opäť vkrádal podobný bolestný výraz, aký ju okupoval tesne pred upadnutím do mdlôb na záver Petrovej minulej návštevy. S obavami pozeral na momentálne taký viditeľný súboj tela s chorobou.
Chlapec (Tomáš?) pozeral na otca rovnako vyplašene ako Peter, ktorý uvažoval, či ochrankár s vysielačkou je stále za dverami. Kiežby bol, zaželal si.
„Ak si myslíte… že… vám to pomôže… dávam vám povolenie… vykonať skúšku… aby ste sa presvedčili… že je to môj syn,“ zachrčal Booth potichu, s nemiznúcim bolestným výrazom. „A teraz… prosím… zavolajte ochrankára. Je za dverami,“ zašeptal a vydýchol, akoby tým výdychom púšťal na slobodu svojho ducha.
Peter viac nepotreboval, vyskočil zo stoličky a bežal k dverám. Prudko ich otvoril, až sa ochrankár preľakol. Nečakal na Petrove slová, letmo pozrel na Bootha — a už vysielačkou inštruoval zdravotnícky tím.
Nepokoj v očiach chlapca na lôžku sa stupňoval, čo neušlo Petrovej pozornosti. Išiel preto k nemu, sadol si na posteľ a pritlačil ho k podhlavníku upokojujúcim úsmevom.
Pribehli zdravotníci v rovnakom zložení ako vtedy. Sestrička, ktorej prvou starosťou minule bolo zariadiť Petrov odchod, sa zastavila v polovici cesty. Keď videla, ako sa chlapec so záujmom na Petra pozerá, zaváhala. Mávla rukou a išla pomáhať ostatným.
Jeden z lekárov po kontrole životných funkcií nariadil okamžitý presun Michaela Bootha do nemocnice. Keďže sedel na invalidnom vozíku, vytlačili ho z miestnosti.
Chlapec a Peter pozerali za ním, pozerali do otvorených dverí, akoby na niečo či na niekoho čakali. Alebo tam len zabudli svoj pohľad, lebo ich mozog sa zaoberal inými problémami a nezvýšila mu kapacita na tak jednoduchý povel, ako je presun očí a hlavy do inej polohy?
„O–te–cko,“ zaznelo v miestnosti. Petrov mozog nariadil „zrýchlený presun“ pohľadu k jedinému možnému vysloviteľovi tohto slova — k ležiacemu chlapcovi.
„Neboj sa, otecko bude v poriadku,“ upokojoval chlapca Peter, aj keď bol presvedčený o opaku.
Takže rozpráva. Peter sa s týmto poznatkom oboznamoval menej vzrušene ako pri „prvom“ chlapcovi.
„Všetko bude v poriadku,“ povedal, aj keď momentálne nevedel, čo bude v poriadku a čo to vôbec je — v poriadku. No jedno vedel či tušil: nech to s chlapcami dopadne akokoľvek, navždy to zmení jeho život…
„Chlapče! Chlapče môj!“ z chodby sa ozývali vzrušené výkriky „Vnúčik!“, ktoré boli čoraz zreteľnejšie. Peter si nebol istý, ale zdalo sa mu… Áno! — hlas doktora Vernera.
Už si bol istý. Istotu mu dodala sivovlasá hlava vykúkajúca z dverného otvoru. „Doktor Máb! Aj vy ste tu?“ opýtala sa hlava, zbadajúc Petra.
„Zať mi zavolal,“ povedal doktor Máb s náznakom ospravedlňujúceho výrazu.
„Viem… samozrejme… som rád, že ste prišli.“ Verner podišiel k Petrovi, ktorý sa medzičasom postavil, a srdečne sa zvítali. „Sadnite si, doktor, ja si sadnem z druhej strany.“ Obišiel posteľ a urobil, ako povedal.
„Vášmu zaťovi sa opäť priťažilo,“ oznámil Peter.
„Áno, viem,“ potvrdil Verner a viečkami prekryl očné buľvy. „A ako vidíte, ani vnukovi nie je najlepšie.“ Otvoril oči a ukázal na chlapca, ktorý pozeral raz na deda, raz na Petra, akoby sledoval loptičku, ktorú si prehadzujú.
Doktor Verner zavesil svoj pohľad na Petrove pery, bol zvedavý, čo povie. No Peter mlčal, tiež len pozeral.
„Poďte, doktor Máb, pôjdeme do synovej pracovne, tam sa môžeme porozprávať,“ navrhol Verner. „Trochu si oddýchni, synak,“ láskyplne chlapca pohladil po tvári.
Vyšli von. Verner pomaly zatvoril dvere.
„Myslíte si, že ho vymenili, pravda?“ opýtal sa Verner. Kráčali po chodbe k dverám Boothovej pracovne.
„Nie je podstatné, čo si myslím, dôležitý je váš pocit a pocit vášho zaťa. Povedzte mi, je to váš vnuk?“ Verner kývol hlavou na znak súhlasu. „Ste o tom bez akýchkoľvek pochybností presvedčený?“ opýtal sa Peter a chytil Vernera za ruku, zrejme chcel naznačiť dôležitosť otázky.
Lekár na dôchodku prerušil chôdzu, stlmil úsmev a povedal, pozerajúc Petrovi priamo do očí: „Nad akúkoľvek pochybnosť som presvedčený, že ten chlapec je môj vnuk a Michaelov syn.“
Hodnú chvíľu pozeral Petrovi do očí, aby svojim slovám dodal presvedčivosť. Keďže Peter prvý prerušil zrakový kontakt, opäť vykročil.
„Máte vysvetlenie, prečo je chlapec v takomto stave?“ opýtal sa Peter Máb.
„Boli sme zvedaví na váš názor.“
No jasné, veď preto ma tu pozvali, uvažoval Peter. No čo mohol zistiť? Chlapca mal v liečebni niekoľko dní, no nevedel o ňom o nič viac ako v deň, keď ho tam ktosi priviezol. Ak je chlapec skutočne Tomáš, čo sa s ním stalo?
„Gábor sa už prebral?“ zaujímal sa Peter.
„Pred chvíľou som sa s ním rozprával. Nič si nepamätá.“
Verner sa chytil kľučky dverí a v tej chvíli sa otvoril výťah. Ťažkotonážnym krokom z neho vymašíroval poručík Kozlovský.
„Áááá, to je ale náhodička!“ zvolal vysmiaty policajt. Dostihol ich kolísavou chôdzou.
„Tak ako, doktorko, už je to tu?“ opýtal sa poručík a kamarátsky Petra buchol po chrbte.
„Čo myslíte?“
„Predsa výmenu, o ktorej Robo kváka v jednom kuse.“
„Ťažko povedať. Zajtra budeme múdrejší,“ odvetil Peter.
Oboch mužov druhá veta evidentne zaujala. „Zajtra? Čo bude zajtra?“ opýtal sa Verner za oboch. „Váš zať, doktor Verner, mi dal povolenie urobiť skúšku DNA na zistenie toho, či to je jeho syn.“
„Myslel som, že máte v talóne niečo iné,“ utrúsil evidentne sklamaný Verner. Rukou naznačil, aby si sadli, a tiež tak urobil.
„Keď zistia, že chlapec nie je Tomáš? Čo potom?“ zagúľal poručík živými očkami. Zelená menčestrová košeľa, pod pazuchami značne prepotená, ho obopínala v pravdepodobne zoštíhľujúcom efekte tak tesne, že mu umožňovala len povrchové dýchanie. Dýchal preto v krátkych intervaloch ako ovčiarsky pes v auguste.
„Neviem. Zrejme budete mať prácu, poručík. Nepochybne to bude dôkaz toho, že došlo k trestnému činu,“ usúdil Peter a žmurkol na poručíka.
„A prvým podozrivým je ten váš profesor…“
„Aký profesor?“ spozornel doktor Verner, keď počul novú informáciu.
„Vy o tom neviete?“ prekvapene zareagoval poručík a v očiach sa mu zračilo: pokračovať?
„Ešte sme sa k tomu nedostali.“ Peter previnilo pozrel na Vernera.
„Doktor Máb a môj partner Robo si myslia, že to všetko má na svedomí istý doktor Sitár z psychiatrickej kliniky.“
„My si to nemyslíme. Len sme dospeli k názoru, že by to mohol byť on. Nič viac a nič menej. Nemáme naňho nič, dokonca menej ako nič. Je to len taká úvaha.“ Peter sa vyviňoval, akoby stál pred sudcom Najvyššieho súdu.
„A čo vás doviedlo k takým úvahám?“ opýtal sa Verner.
Peter Máb vysvetlil, čo ich priviedlo k Sitárovi, dodal pár historiek zo školy a celé to priklincoval vysvetlením genézy vzniku jeho prezývky. Obaja poslucháči sa zhovievavo usmievali, akoby vedeli viac, no nemohli to povedať.
„To je veľmi zaujímavé,“ povedal Verner. „No chcem vás o niečo poprosiť,“ pokračoval. „Neobviňujte toho človeka, keď nemáte, ako sami vra-víte, ani náznak dôkazu. Mohli by ste mu zničiť život.“
„Dôkazy zatiaľ nemám, je to len podozrenie, no niečo také mohol spraviť len veľmi zlý človek. A Sitár je veľmi zlý.“
„Na základe vášho dojmu z neho…“ snažil sa o niečo doktor Verner.
„Nie je to len môj dojem, myslia si to všetci, ktorí…“
Verner mu nekompromisne mierne zvýšeným hlasom skočil do reči:
„Niečo vám poviem: neexistujú dobrí a zlí ľudia, existujú iba menej dobrí a viac dobrí ľudia. S ľuďmi je to ako s pohárom vody. Povedzme, že voda je dobro a vzduch je zlo. Nech je v tom pohári akékoľvek množstvo vody, je to pohár vody, nik nepovie, že je to pohár plný vzduchu. Aj keby iba dvadsať percent obsahu tvorila voda, všetci povedia, že je to pohár s vodou. Keď chcete, aby bol človek lepší, musíte mu dať viac lásky a dobra. Ani s poloprázdneho pohára neurobíte plný tak, že z neho vysajete vzduch. Musíte doň vliať viac vody a ten vzduch sa sám vytratí z pohára.“
Poručík po každom slove vyslovenom doktorom Vernerom nadšene prikývol, akoby počúval čarovnú rozprávku z úst deduška Večerníčka.
„Chcete tým povedať, že zlo neexistuje?“ opýtal sa Peter.
„Zlo je nedostatok dobra. Tak ako tma je nedostatok svetla. Existuje, no iba tam, kde nie je dostatok dobra. Život nie je zratúvanie kladných a záporných položiek: má dať, dal, dlhujem, dlhujú mi, požičali, musím vrátiť. Nesmúťte, ak dávate a nevracia sa vám. Vaša odmena je prichystaná inde. Neplačte, ak ste nestihli splatiť tomu, kto si to zaslúžil. Zaplatiť dobrotou môžete komukoľvek, vždy to bude mať zmysel, vaše dobro nikdy nevyjde navnivoč. Tým pretvárate ľudí na dobrých.“
Nevyčerpateľná múdrosť tohto človeka opäť znehybnila sánky jeho poslucháčov. Mlčky naňho civeli oddané oči. Keď to Verner zbadal, sklopil tie svoje, akoby mu bolo nepríjemné, že sa nechal takto uniesť.
Po istom čase tupého zízania sa poručík zamrvil, sťaby prišiel na to, že sedí v mravenisku, a vyhlásil:
„Niekedy si myslím, doktor Verner, že vy poznáte odpoveď aj na otázku: Čo je zmyslom života?“
Verner sa pobavene zachechtal. Na spodnej pere mu zostal visieť úsmev, jeden z tých nedbanlivých.
„Viete to?“ povedali široké policajtské ústa.
„Zmyslom života je, podľa mňa, stať sa dokonalým. Ľudia si myslia, že nemôžu byť dokonalí, taký je iba Boh, no prečo nás stvoril na svoj obraz?“ Tú myšlienku našiel v svojej hlave tak samozrejme, ako samozrejme by v svojich kostiach našiel vápnik. S prirodzenou virtuozitou predkladal brilantné myšlienky a človeku sa chcelo kričať: Stop! Stop! To si musím zapísať!
Po chvíli dodal ako bonus:
„Dýchanie je automatizovaný proces riadený mozgom. Neuvedomujeme si, že zrýchlenie dychu pri behu či spomalenie pri oddychu je riadené mozgom. Berieme to ako samozrejmosť. Mozog je za všetkým, čo sa deje v tele. Ako je Boh za všetkým, čo sa deje okolo nás. Aj keď si to väčšinu času neuvedomujeme. Môžeme bez akýchkoľvek následkov pre naše zdravie odmietnuť fakt, že dýchanie ovplyvňuje mozog. Nič sa nestane. Mozog to neprestane robiť — bude za nás dýchať, či sa mu za to poďakujeme, alebo nie, či mu túto zásluhu priznáme, alebo nepriznáme. Tak môžeme odmietnuť fakt, že za všetkým, čo sa deje vo vesmíre, je Boh. Môžeme to urobiť. A nič sa nestane. Aspoň zatiaľ nie. Vesmír bude ďalej fungovať, ako fungoval doteraz. Tým nechcem povedať, že Boha máme popierať. Práve naopak, chcem tým povedať, aké nezmyselné to je. Mozog za nás dýcha, lebo je tak naprogramovaný, Boh ovplyvňuje náš život, lebo nás miluje.“
Peter pozrel na poručíka a obaja uznanlivo pokývali hlavou. Spomenul si na jednu z prvých Vernerových (mierne prostoduchých) argumentácií, ktorými chcel naňho vplývať — tú o mexickej fazuli. Odvtedy prešli — hlavne Petrovo znovunachádzanie právd života — hodný kus cesty.
„To je na mňa priveľa… a k tomu nalačno. No nič,“ plesol poručík rukami. „Myslel som, že sa na chlapca pozriem, ale keďže máte povolenie na porovnanie vzoriek, je to asi zbytočné. Uvidíme, čo vyšetrenie ukáže, a potom zvážime ďalší postup,“ zhrnul „výsledok“ svojej návštevy poručík a dvíhal sa na odchod.
Pozrel na Petra, no keď videl, že ten ďalej nehybne sedí, rozlúčil sa so zostávajúcimi mužmi a vykročil na chodbu.
Petrovi sa ešte nechcelo ísť. Bolo to jeho tretie stretnutie s týmto inšpiratívnym človekom. Nemal teraz veľa času na rozmýšľanie o Bohu a všetkom, o čom sa rozprávali pri predchádzajúcich stretnutiach i dnes, rozhodol sa však nasať čo najväčšie množstvo informácií a názorov a potom, keď bude záhada rozriešená, ich bude triediť a urovnávať v hlave.
„Už ste sa stretli s priateľkou?“ opýtal sa Verner, lebo tušil, že Peter ostal, aby sa porozprávali o súkromnejších veciach.
„Odpusťte možno nevhodnú otázku: Prečo sa tak zaujímate o môj vzťah s Júliou?“
„Obťažuje vás to?“
„Nie, to nie. Len ma to prekvapuje.“
„Musíte mi odpustiť, som už raz taký. Zaujíma ma každý človek, lebo všetci sú dôležití. Vzal som si príklad od Boha. Aj toho zaujímajú všetci bez rozdielu. Každý ľudský život je súčasťou jeho zážitkov. To by nás malo napĺňať hrdosťou a pocitom zodpovednosti.“
Peter svojej tvári na chvíľu povolil hosťovanie blaženého výrazu. Pritom si uvedomil, že Vernera mohli predchádzajúce vety uraziť.
„Prepáčte mi, neodpovedal som vám. Nie, ešte som sa s Júliou nestretol. Bol som ju navštíviť, no je v Bratislave.“
„Prečo ste ju navštívili? Chcete s ňou opäť randiť, či ako sa tomu teraz hovorí?“ opýtal sa Verner, no neprejavil až taký záujem ako pri ich prvom stretnutí. Bolo to pochopiteľné, veď mal starostí s vlastnou rodinou vyše hlavy.
„Chcem si ju vziať za manželku, ľúbim ju,“ vyznal sa Peter a na pár sekúnd sklopil oči, akoby prejavenie lásky bolo prejavením slabosti. S napätím však očakával, akú reakciu tie slová vyvolajú, ak vôbec nejakú vyvolajú.
Vyvolali. Vernerova tvár sa rozžiarila ako letné slnko, ktoré sa vymanilo zo zovretia mrakov. Dokonca sa postavil a objal ho, akoby bol jeho otcom.
„Konečne dobrá správa!“ zvolal nadšene.
Petra potešilo, že mu spôsobil radosť, no keď ho Verner pustil, uvidel mu po líci stekať ligotavé slzy ako hrach. Radosť sa mieša s bolesťou, život so smrťou. Iba veľkí ľudia sa tešia z radostí cudzích ľudí, keď ich blízki prežívajú najväčšie tragédie života.
„Mám z toho radosť,“ povedal Verner a Peter mu úprimnosť tých slov uveril. „Ako na to reagovala? Porozprávajte mi o tom.“
„Ešte o tom nevie,“ priznal Peter nesmelo.
„Kedy sa to dozvie? A ako?“ opýtal sa Verner trochu zarazene.
Nádejný ženích mu vyrozprával celý príbeh svojho „osvietenia“. Povedal o ceste k Júlii, o susedke a ich dohode. Verner namietol, či by to Júlii nemal zavolať, no argument neromantickosti takéhoto požiadania o ruku zavážil.
„Ale vezmete sa v kostole…“ nepýtal sa, konštatoval Verner po Petrovom rozprávaní.
„Áno.“ „Výborne. A budete žiť príkladným kresťanským životom,“ opäť sa nepýtal doktor Verner.
Peter rozhodil rukami a urobil gesto typu: uvidíme, čo bude.
„Dobre, doktor Máb, nebudem vás trápiť budúcnosťou,“ riekol napokon a vstal. Dal tým najavo, že chce ukončiť rozhovor. „Pôjdem pozrieť zaťa.“
Peter tiež vstal. „Môžem teda urobiť všetko potrebné pre zistenie pokrvného zväzku chlapca a vášho zaťa?“
„Samozrejme. Sme vám plne k dispozícii, pán doktor.“

Keďže ho do liečebne viezol ten istý odutý vodič, mal dostatok času na zamyslenie sa nad Vernerovou poznámkou o príkladnom kresťanskom živote:
Vzťah s Júliou chcem zosúladiť s Božou vôľou, to je jasné, no opäť budem chodiť do kostola, na spoveď? Nech rozmýšľam, ako chcem, jedno budem musieť urobiť: Vernerove názory môžem buď prijať, alebo ich odmietnuť, no určite k nim nemôžem ostať ľahostajný.
Hneď po príchode do liečebne Peter zavolal do fakultnej nemocnice a požiadal o odobratie vzoriek a porovnanie DNA Tomáša a Michaela Boothovcov. Keďže trvali na týždňovej lehote a nepresvedčilo ich ani priezvisko oboch skúmaných, zavolal riaditeľovi okresného riaditeľstva PZ, ktorý mal na starosti vyšetrovanie tohto prípadu — Kozlovského a Robovmu šéfovi. Po jeho intervencii mu zavolali, že výsledky budú zajtra ráno. Prípad mal teda skutočne najvyššiu prioritu.
Peter zavolal primárovi psychiatrickej kliniky doktorovi Jonášovi Prikvapilovi a opýtal sa na možnosť prevozu „ich“ chlapca do detskej psychiatrickej liečebne. Argumentoval podobnosťou oboch „prípadov“, teda väčšími šancami pri stanovení diagnózy vzájomným porovnávaním reakcií a vnemov a tým, že nebude potrebné strážiť obidva psychiatrické ústavy, aj keď vedel, že polícia monitoruje všetky takéto zariadenia v Košickom a Prešovskom kraji.
Riaditeľ Prikvapil sa sprvu nebránil takémuto riešeniu. Zrejme mu nebolo veľmi po vôli, že o chlapca sa intenzívne zaujíma polícia. Možno sa bál prehnaného interesu novinárov, keby sa prípad vyvinul neželaným smerom, čo sa mohlo čoskoro stať. Po prekonzultovaní tejto možnosti s doktorom Sitárom, čo bola jedna z podmienok prípadného prevozu, však zmenil rétoriku a bol striktne proti. Sitár mal teda eminentný záujem na tom, aby chlapca „liečil“ on. Podával mu svoje neschválené lieky? Bolo to možné, no opäť to bol len dohad vykonštruovaný Sitárovým závistlivým kolegom
Požiadať o pomoc riaditeľa okresného riaditeľstva majora Alojza Taberoviča? Ako mu to ale zdôvodniť? Nemohol a ani nechcel vyrukovať s podozreniami voči Sitárovi. A zvlášť pred vysokým policajným dôstojníkom… Nechcel naplniť Vernerovo varovanie, že by mu mohol zničiť život. Zrejme mu neostávalo nič iné, iba čakať.
Pani Figlárová podozrieva Gábora. Je možné, že sa Gábor vedome podieľal na tej výmene? Je to možné! Možno je Gábor tým človekom, ktorý Sitárovi dodával informácie z domácnosti Boothovcov, možno tam dokonca umožnil nainštalovanie kamier a zabezpečoval prenos nahraných kaziet či diskov k Sitárovi.
Peter si spomenul na Gáborove slová, že je jedným z ôsmich ľudí v prvom stupni preverovania, čo mu umožňovalo kohokoľvek bez akéhokoľvek zdôvodňovania previezť do areálu. Možno niekoľkokrát previezol montérov sledovacieho zariadenia, možno aj samotného Sitára…
Prečo by to robil? Človek, ktorý sa živil vykrádaním áut, sa môže kedykoľvek opäť zviesť po šikmej ploche. Možno celý čas dodával Sitárovi informácie priamo od Boothovcov. Možno aj dnes Tomáša priviezol k ľuďom, ktorých si Sitár najal na uskutočnenie výmeny chlapcov. Potom sa nechal omráčiť, aby tak zo seba zmyl podozrenie. Možno. Možno. Možno. Priveľakrát sa opakuje to možno. Možno zajtra bude Peter múdrejší.
Chlapec nebol jediným Petrovým pacientom. Vlastne, chlapec v liečebni vôbec nebol v úlohe pacienta, ako sa minule vyjadril Juraj. Javil sa ako úplne psychicky zdravý, s rozumovými schopnosťami primeranými jeho veku. To len telesná schránka bola zanedbaná, no dobiehala vývoj míľovými krokmi, ako sa zas vyjadrila sestra Ziegenfusová.
Ako si sľúbil, tak aj urobil. Po príchode do liečebne išiel pozrieť chlapca na izbe č. 24. Skôr ako vošiel do miestnosti, zaujal ho nezvyčajný hluk vychádzajúci spoza dverí. Rýchlo ich otvoril.
Zabudol, že sa s Jurajom rozprávali o vhodnosti umiestnenia televízora v chlapcovej izbe. Juro argumentoval tým, že chlapec sa nudí a jeho mozog by sa mal zaoberať aj niečím iným, ako len neustálym premýšľaním o tom, prečo si poňho nepríde ocko. Správna myšlienka. On sa hral na policajta a Juraj sa staral o chlapcov vývoj. No čo už, dopĺňali sa.
Vedel, že pre iné deti je pasívne pozeranie televízora skôr brzdou osobnostného vývoja, no pre tohto chlapca, zatiaľ sa nepohybujúceho a umiestneného v „blázinci“, bol asi vhodnou dočasnou alternatívou reálneho sveta.
„Ahoj! Ako sa máš?“ prihovoril sa Peter hneď od dverí. Vošiel dnu a sadol si na jednu z troch stoličiek pripravených pred televízorom. Pochopil, že asi sestričky či Artur chodia k chlapcovi do jeho súkromného kina, keď nemajú nič iné na prácu.
„Dobre,“ povedal chlapec. Neodtrhol pritom oči od obrazovky. Sledoval akúsi mydlovú operu z lekárskeho prostredia, ako Peter usúdil podľa afektovaného správania sestričky, ktorá sa rozprávala s lekárom.
Chlapec sedel na lôžku, opretý, hlavu držal vzpriamene a normálne, ako každý iný zdravý človek, ňou pohyboval. V ruke držal diaľkový ovládač, palec na tlačidle, pripravený začať okamžité surfovanie zapojenými programami.
„Baví ťa to?“ opýtal sa zbytočnú otázku. Ktoré desaťročné dieťa by nebavilo sledovanie televízie?
„Viete… doktor… zdá sa mi, akoby celý doterajší život, teda ten pred liečebňou, som nerobil nič iné, len pozeral televízor,“ povedal pomaly a skúmavo pozrel na Petra.
„Myslíš to tak, že si niekde sedel či ležal a celý čas pozeral na televízor?“ „Neviem, nevidel som tak jasne, ako vidím teraz. Akoby som mal celý čas na očiach nalepené nejaké rúrky a cez ne na ten televízor pozeral.“ Na chvíľu sa odmlčal, no nadýchol sa a otvoril ústa. Peter pochopil, že bude pokračovať, preto ho neprerušoval. „Nepamätám si, že by som videl niečo okolo… hlavne v noci, keď pozerám telku a nič okrem obrazovky nevidno… len tmu… je to to isté ako predtým celý môj deň.“
„Aký program išiel v televízore, ktorý si mal ,nalepený‘ na očiach?“ opýtal sa Peter. Konečne, pomyslel si. Konečne chlapec začína chápať, že jeho doterajší život nebol skutočný, ale bol mu len nejako premietaný.
„Ako sa hrám s kamošmi, s ockom, ako sa učím, prosto všetko. Keď sme s ockom pozerali na mamu v televízore… to bolo ako celý môj život. Chcel by som opäť pozerať na tie kazety.“ Pozrel na Petra, akoby mu ich mal hneď doniesť. Keď videl, že Peter sa nehýbe, dodal: „Keby som mal aspoň mamičkinu fotku…“
Booth sa teraz určite nepozerá na tie kazety, mohol by mi ich požičať, rozmýšľal Peter. Možno by som mohol dať spraviť kópie… Ktovie, ako by na ne chlapec reagoval… K fotke sa asi nedostanem, je predsa… v tom… trezore… a ten sa dá… otvoriť… iba priložením palca… ku skeneru odtlačkov! Že mi to nenapadlo skôr! No jasné! Stačí priložiť Tomášov palec (teda chlapca z Divinesoftu) ku skeneru a hneď budeme vedieť, či Tomáš už bol vymenený, alebo je to originál. Odtlačky sa predsa nedajú sfalšovať. Neexistujú na svete dvaja ľudia s rovnakými odtlačkami. Nemusíme čakať na zajtrajší výsledok skúšky DNA, už dnes budeme vedieť, či došlo k výmene, alebo Tomáš len zažil šok, ktorý ho tak paralyzoval.
„Prepáč, odskočím si. Možno sa mi podarí pozháňať tie kazety,“ zvolal náhlivo a vybehol z izby.

Okamžite ako zavrel dvere chlapcovej izby, vytiahol z vrecka mobil. Vyhľadal číslo doktora Vernera.
„Dobrý, pán Verner. Dostal som nápad, ktorý by nám mohol pomôcť. Nevyrušujem vás?“
„To je v poriadku, doktor Máb. Hovorte ďalej.“
„Ako lekárovi vám nemusím hovoriť, že nielen DNA je u každého človeka jedinečná, sú to aj odtlačky prstov a to nám pri mojej návšteve vôbec nenapadlo. Došlo mi to až teraz. Ako viem, Tomáš má vo svojej izbe niekoľko tajných skrýš, ktoré sa dajú otvoriť iba priložením jeho palca ku skeneru. Čo poviete? Stačí to urobiť a budeme múdrejší. „Viem, že vy nepripúšťate inú alternatívu okrem tej, že Tomáš je Tomáš, ale pre moje a určite aj vaše uspokojenie by ste to mohli vyskúšať…“ dostal zo seba Peter jedným dychom. „Zajtra budeme poznať výsledok skúšky DNA, ktorý nám buď potvrdí, alebo vyvráti to, čo môžeme vedieť už o chvíľu.“ Verner zatiaľ mlčal. „Čo poviete?“ vyzval ho Peter ešte raz.
„Poradím sa so synom a ozvem sa vám,“ sucho odvetil po chvíli.
Peter očakával viac nadšenia pre svoj skvelý nápad. Ale musel uznať, že ťažko môže vyžadovať prejavy nadšenia od človeka v takej ťažkej situácii.
„Synov stav sa stabilizoval?“ skôr prejavil účasť, ako sa opýtal Peter.
„Stabilizoval, to je to správne slovo,“ poznamenal Verner smutne.
„Boli z nemocnice odobrať vzorky slín?“
„Áno. Pred chvíľou odišli. Dúfam, že ručíte za ich aj vašu diskrétnosť. Viem, že je to vec profesionálnej cti, ale pri mojom zaťovi na ňu veľa ľudí zabudlo a doslova ju predali za pár tisíc korún.“
„S ľuďmi z nemocnice… mám tie najlepšie skúsenosti. Myslím, že sa môžem za nich zaručiť,“ vyhlásil Peter neisto, akoby s otáznikom na konci.
„Nehovoríte to veľmi presvedčivo. Ale nevadí, chápem, že ruku do ohňa môže dať len každý sám za seba. Aj to niekedy nie. Po Mikeovej smrti to aj tak bude jedno… Dobre, končím. Ozvem sa vám.“
Petrovo sklamanie z Vernerovej vlažnosti prinieslo opäť zmätok do jeho hlavy:
Nechápem, prečo sa potrebuje poradiť so zaťom. Čo je na tom také zložité? Zobrať chlapca na vozík — svalnatých ochrankárov je tam dosť —, priviezť ho k nejakej skrýši a priložiť jeho palec ku skeneru… Načo sa radiť so zaťom?! Skrývajú niečo? To by ale nesúhlasili so skúškou DNA, ktorú navyše vykonajú „moji“ ľudia, takže manipulácia so vzorkami je málo pravdepodobná. Aj keď nie vylúčená. Netreba podceňovať silu peňazí. A tých má Booth viac než dosť. S tou skúškou však prišiel sám Michael Booth… Prečo by chcel manipulovať s jej výsledkami? To nedáva logiku. Aj keď si myslí, že chlapec je Tomáš, chce mať istotu, potvrdenú spoľahlivou vedeckou metódou? Pomalou chôdzou sa Peter presúval do svojej kancelárie. Bol napätý, aký výsledok skenerovej skúšky mu Verner zavolá.
Ak to nebude pravý Tomáš, o čom to bude svedčiť? Došlo k výmene? Pravdepodobne áno. Prečo Gábora omráčili? Nikto nič nehovoril o okradnutí. Pravdou je, že som sa na to nepýtal. Ale to nie je to podstatné. Ak ho okradli, môže to byť zastierací manéver, aby na Gábora nepadol tieň podozrenia. Ak ho neokradli, ohrozili ho tým, a môže byť preto prvým podozrivým…
Keď to bude Tomáš, čo to bude znamenať? Prečo sa nehýbe a tak ťažko rozpráva? Prečo je taký prestrašený? Čo zažil pri tom prepade? Prepade?
Vošiel do svojej kancelárie a doslova vpadol do sedačky. Akoby mu podťala nohy myšlienka, ktorá mu napadla pred sekundou. Čo ak Tomášovi pri tom prepade niekto vstrekol nejaký paralyzátor, ktorý ho znehybnil a spôsobil, že sa teraz istý čas nebude hýbať a aj s rozprávaním sa bude rozbiehať pomalšie? Čo ak podobný paralyzátor niekto vstrekol aj dvom predošlým chlapcom pred dovozom do liečebne, respektíve do inštitútu? Chlapec z liečebne už hovorí, postupne sa aj rozhýbava a dá sa očakávať, že takýmto vývojom prejde aj chlapec z kliniky. Čo ak ich stav nebol spôsobený niekoľkoročným znehybňovaním, ale vstreknutím nejakej paralyzujúcej látky, ktorá sa — keďže ju už nikto chlapcom nevstrekuje — postupne z tela vylučuje, a tým sa im vracia motorika a verbálny prejav? Doktorka Hobsová našla vpichy po ihlách… Čo ak niekto aj Tomášovi vstrekol taký istý paralyzátor, pretože ho chcel uniesť, no možno bol niekým alebo niečím vyrušený a preto už k únosu nedošlo?
Booth aj Verner sú skalopevne presvedčení, že to je Tomáš. Asi by sa nemýlili jeho dvaja najbližší ľudia. Ťažko si predstaviť, že by niekto urobil takú dokonalú plastiku tváre, aby ňou pomýlil aj vlastného otca. Ako som musel pred nimi vyzerať, keď som im do očí tvrdil svoje pochybnosti? Vidno, že ešte nemám vlastné deti. Ako by som pozeral na človeka, ktorý by mi tvrdil, že moje dieťa, možno trpiace, ležiace v posteli predo mnou, vlastne v skutočnosti nie je mojím dieťaťom?
Týmto zvažovaním všetkých možností nikomu neprospievam a sebe škodím, karhal sa. Keby Boothovi bolo do smiechu, zrejme by ma vysmial. Tak len nechápavo pozeral a teraz bolestne krúti hlavou, čo mu ten Máb rozprával. Ktovie, či urobia tú skúšku so skenerom, ktovie, či sa mi ešte ozvú. Zavolali ma, aby som im ako psychiater vysvetlil Tomášovo správanie a ja som im namiesto vysvetlenia chrstol do očí, že Tomáš nie je Tomáš.
Aby nato nemusel myslieť, povedal si, že nasledujúci čas venuje svojim pacientom. Vyšiel z kancelárie — najprv však skontroloval mobil, predsa len veril, že sa mu Verner ozve — a vošiel do dverí najbližších k jeho kancelárii.
Izbu obývali dve dievčatká: Anička Fusková, trpiaca schizoafektívnou poruchou a Vikinka Wágnerová, s diagnózou epileptická psychóza. Dievčatá sa potešili návšteve obľúbeného lekára. Posťažovali sa, že ich v ostatnom čase zanedbával. Porozprávali mu o svojich problémoch, hlavne sporoch, ktoré medzi sebou mali. Peter ich vypočul, čo–to im poradil. Pripojil pár neosobných fráz, ktoré sa nevedno prečo zdržiavajú v mysliach ako pavučiny na povale.
Prešiel ešte niekoľko izieb. Vyriešil problémy, popočúval sťažnosti. Niekoľkokrát pozrel na displej telefónu, čím ďalej nervóznejší, že Verner nevolá.