Prológ

Čierne svetlo noci opantalo do hmly ponorenú krajinu. Zem statočne znášala ťarchu ťažkej tmy, ktorá na sklonku každého dňa vždy znova a znova premaľováva všetko navôkol smútočnými farbami.
Olivovozelený automobil strednej triedy reflektormi zotínal vrcholky stromov — nebojácnych pešiakov lesnej armády. Plechový votrelec ši­kovne kľučkoval serpentínami úzkej asfaltovej cesty. Ľavá zákruta striedala pravú a vzápätí pravá striedala ľavú, stále sa to opakujúc v takmer pravi­delnom rytme. Automobil nešiel rýchlo, nešiel ani pomaly. Išiel tak, že naraziac na nejakú prekážku na ceste, bezpečne by zastavil. Vozovka mohla pretínať trasu putujúcej zveri, bolo nutné počítať s prípadnými pad­nutými stromami alebo s protiidúcim vozidlom. Ak by sa auto na tejto les­nej asfaltke stretlo s niekým v protismere, muselo by zísť až na krajnicu a dať prednosť oproti idúcemu nočnému súputnikovi. Ale vzhľadom na to, že bolo neskoro v noci, presnejšie veľmi skoro ráno (boli dve hodiny tridsaťpäť minút po polnoci), bolo málo pravdepodobné, že by sa tak mohlo stať. A tak to bolo dobré, tak to bolo naplánované: len nikoho nestretnúť! Preto bola vybraná táto hodina, tento čas.

Bolo jasné, že automobil mieri k psychiatrickej liečebni, ktorá bola ši­roko–ďaleko jedinou obývanou zónou. Táto cesta totiž nepokračovala, ďa­lej neviedla, len k liečebni a naspäť. Upravený komplex dvojpodlažných budov s obývateľným podkrovím, bývalý kaštieľ zo začiatku dvadsiateho storočia, zasadený do udržiavaného, zeleňou oplývajúceho parku — Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Tu ľudia privážajú svoje deti, ktoré nikdy nenadobudli duševné zdravie alebo ho stratili. Niekedy nie nenávratne. Najnovšie výskumy, hlavne objavenie účinných liekov — neuroleptík, znamenali revolúciu v liečbe aj tých najťažších duševných porúch. Ich ap­likovanie môže prinavrátiť relatívne dobré duševné zdravie aj pacientom, ktorí v minulosti napĺňali liečebne a boli odsúdení na niekoľkoročný, čas­tokrát až doživotný pobyt v nich.
Od vstupnej brány areálu boli vzdialení asi sto metrov, vodič vypol svetlá a zvyšný úsek auto dorazilo s vypnutým motorom. Minútu či dve nikto nevystupoval. Vnútri sa nesvietilo a neprenikali odtiaľ žiadne zvuky.
Sklá sa zarosili zrážajúcim sa vlhkom z dýchania, až takmer nič nebolo vidieť. Otvorili sa predné dvere pre spolujazdca a opatrne vystúpil prikr­čený päťdesiatnik. Klobúk z čierneho kordu mal zarazený hlboko do čela, takmer na koreň nosa. Celý bol zahalený v sivom, v tejto tme akoby čier­nom koženom kabáte. Na ruky si natiahol rukavice, samozrejme čierne. Jediné, čo sa vymykalo čiernej uniformite oblečenia, boli svetlohnedé ko­začky. Mal sotva stošesťdesiatpäť centimetrov a bol majiteľom značne zavalitej postavy.
Študoval okolie. Pozoroval najmä hlavnú budovu: či sa nerozsvietilo nové okno, či nevidno prichádzať nejakú osobu, či nie je počuť podozrivé šumy. Keď videl, že ich príchod nevzbudil neželanú pozornosť, upokojil sa. Zapálil si cigaretu a ukazovákom dal pokyn do auta — vystupovať!
Otvorili sa zadné dvere. Vystúpili dvaja muži. Akoby sa dohodli na oblečení, mali podobné letecké bundy do pol pása. Spodnú časť trupu a dolné končatiny schovali v modrých rifliach. Jeden z nich z auta čosi vyťa­hoval — kohosi. Držiac pod pazuchy, ťahal malého, asi desaťročného chlapca, lakťom pritom bojoval so zatvárajúcimi sa dverami. Keď mlá­denca konečne dostal z auta, ťahal ho smerom k pletivu, ktorým bol ohra­dený tenisový kurt.
„Chyť ho za nohy! Čo tam stojíš!“ nervóznym, ale kontrolovane tlme­ným hlasom okríkol druhého muža.
Chlapca, oblečeného v červeno–modrej športovej súprave, posadili na zem a opreli o rohový kovový stĺpik. Nápadne pekný blonďavý chlapec vyzeral ako omámený. Akoby bol pod vplyvom nejakých liekov alebo drog. Modrasté oči vypovedali o veľkom strachu. Okrem nich však ničím iným nepohyboval. Nebol zviazaný, no ani sebou netrhol. Keď ho muži pustili, zviezol sa na stranu ako nedostatočne utrasené vrece zemiakov. Chlapi k nemu pribehli a opäť ho usadili. Jeden z nich ho potom potiahol za nohy trochu dopredu. To aby mal nižšie ťažisko a už sa neprekoprcol.
Opäť skúmali okolie, teraz už traja. Vo vzduchu bolo cítiť začínajúcu jar, potvrdzujúcu zlú povesť zimy, nastupujúcu tento rok opäť neskoro. Stromy prekrývajúce svetlá lámp vrhali čudesné tiene. No neboli to tiene, ktoré by mužov, kohokoľvek ohrozovali. To len vietor sa hral s ich predstavivosťou.
Chlapec pozeral, ako muži odchádzajú. Chcel niečo povedať, zakričať, no neurobil nič. Otvoril ústa, dokonca sa nadýchol, no vypustil vzduch z pľúc bez toho, aby za pomoci hlasiviek vyrobil akýkoľvek zvuk.
„Poďme už!“ zavelil chlapík v klobúku. Zrejme človek, ktorý túto štvor­člennú partiu viedol.
Vodič dofajčil, odhodil cigaretu, zavrel dvere a naštartoval, svetlá ne­rozsvietil. Automobil sa pomalým pohybom kolies odvalil spod svetiel lámp v ústrety noci.
Všetci štyria takmer súčasne pozreli na chlapca.
Nech ťa Boh ochraňuje, zaprial mu v duchu muž na prednom sedadle. Zhlboka sa nadýchol, chvíľu vzduch zadržal v ústach, potom ho pomaly vydýchol. Nakrátko dal tvár do dlaní.
„Fero, podaj mi mobil… počkaj… vytoč mi liečebňu… Dúfam, že si si ju dal do zoznamu!“
„Jasné, šéfe… páči sa… už to tam zvoní.“ Fero podal mobil mužovi, oslobodzujúcemu hlavu spod klobúkového zovretia.
„Dobrý večer… či ráno. Práve som prechádzal okolo vašej liečebne a všimol som si, že o pletivo tenisového kurtu je opretý nejaký chlapec. Ne­ušiel vám niekto? Choďte sa tam pozrieť,“ povedal šéf a červeným tlačid­lom zrušil hovor.
Sňatie klobúka obnažilo holú hlavu, ktorú si pošúchal niekoľkými rýchlymi pohybmi.
„To by sme mali. Rozsvieť svetlá a dupni na to,“ nariadil šéf vodičovi.

„Tak mi napadlo… nemali by sme sa vrátiť pozbierať ohorky, ktoré sme tam zahodili? Mohli by nás usvedčiť sliny, ktoré sme vo vajgloch nechali,“ predbiehal udalosti vodič — asi tridsaťpäťročný čiernovlasý mladík.
„Neboj sa, nikto nás neusvedčí. O to sa postarám.“

1. KAPITOLA

Našiel sa chlapec


Staromládenecký byt psychiatra Petra Mába akútne potreboval vyvetrať. Bolo ráno. Vychádzajúce slnko sa dralo pomedzi žalúzie a premietalo na steny spálne kubistické obrazy.
Štyri nohy pseudorustikálneho stola, ktorý sa nehodil k ničomu v tomto zvláštne zariadenom byte, statočne trpeli pod bežnou záťažou — knihy, knihy a zase knihy. Petrova spálňa bola zároveň pracovňou. Rád a veľa čítal. A bolo to vidieť. Pohľad do interiéru naznačoval, že majiteľ bytu nedal zarobiť žiadnemu z početných košických bytových architektov. Bolo jasné, že domáci pán má rád starožitnosti, ale aj to, že sa v nich veľmi ne­vyzná. Pekné kusy z najlepších európskych porcelánok (Rosenthal, Sévres, Maissen) a vedľa toho bezcenné indické vázičky boli pri sebe určite len na základe tvarovej príbuznosti. To všetko bolo poukladané na nevkusných chrómovaných regáloch.
Všade na zemi a nielen tam ležali kúsky oblečenia, ktoré dávali tušiť, že to, čo sa tu včera dialo, určite nesúviselo s upratovaním. Zátišie, povedal by Picasso. Svinčík, povie pani Hajská, ktorá má prísť o deviatej upratať.
Posteľ, matrace, panenskoružové vankúše a periny, na vrchole pletenec dvoch spiacich tiel. Ona — spokojná plavovláska, on — už sa prebúdzajúci a strapatý. Ľavá ruka reflexne zablúdila známym smerom, vzala kovovo-sklenený predmet a dala ho na nos. Muž pomaly rozlepil oči a zívol. Každo­denný rituál. Prekvapujúco šikovne sa oslobodil zo „zovretia“ druhej polo­vičky pletenca a už si hľadal najbližšiu cestu k rannému životobudiču, cestu do kuchyne, cestu ku káve. Ona sa už tiež prebudila a obliekla si jeho košeľu.
„Čo sa ti dnes snívalo?“
„Veď vieš, čo sa mi zvykne snívať,“ rozospato zamrmlal. „A tebe?“
„Snívalo sa mi s tebou.“
„Bolo to mládeži prístupné?“
„Mládeži áno, ale deťom asi nie.“
Duchaplné rozhovory patria k ránu, ako patrí slnko na oblohu.
„Dosnívala si ten sen do konca?“ zaujímal sa Peter.
„Vieš, že v tomto my ženy nepoznáme slovo koniec.“
„Viem. Vy ste také nenásytníce nenásytné.“ Peter chytil blondínu okolo pása a zmocnil sa jej perami. „Mám ešte pätnásť minút rezervu. Myslíš, že sa s tým časom dá niečo robiť?“ pokúšal ju.
„Tak s tým nerátaj. Viem síce, že vy muži sa z pätnástich minút päť minút nudíte, päť minút trpíte a maximálne päť minút si vychutnávate, ale my ženy sme iné…“
„Päť minút si vychutnávame? To nie je pravda. Opäť si čítala článok nejakej feministicky naladenej sexuologičky?“
„A nemá pravdu? Snáď mi nechceš tvrdiť, že si užívate celý čas milova­nia rovnako?“
„To nie. Päť minút vychutnávania je však priveľa. Zdá sa mi, že to pre­hnala.“
Kráska chytila podhlavník a hodila ho do Petra.
„Tak ty si budeš zo mňa uťahovať?“
„To by som si nedovolil, miláčik.“
Dievča v pánskej košeli zodvihlo oči k stropu a okázalo sa modlilo:
„Pane Bože, odpusť mi túto debatu. Odpusť mi všetko. Sľubujem, že ešte tento týždeň prídem na spoveď.“
„Tak už idem, keď nemáš záujem… Stihnem si po dlhom čase kúpiť noviny.“ Peter urýchlil odchod, aby ju teraz nenapadlo rozoberať ich sexu­álny život, hlavne pozrieť sa naň z pohľadu šiesteho Božieho prikázania. Nežne ju pobozkal a pohladil po líci.
„Ľúbim ťa,“ povedal Peter.
„Aj ja ťa ľúbim,“ odpovedala, aj keď nebola zástankyňou „odpoveda­ných“ vyznaní.
Vrátila sa do perín. Ale iba do deviatej! Peter vzal kľúče od auta a vyrazil do práce. Až do piatej!


„Niečo ťa trápi, Peter?“ skôr skonštatovala, ako sa spýtala Júlia — pla­vovláska z Petrovej spálne. Už sedeli v obľúbenej kaviarni Osamelé srdcia, kde sa takmer každý podvečer zvykli stretnúť. Napriek romantickému názvu, ktorý vzbudzoval nevšedné nádeje, bol to obyčajný podnik pre mladých, akých sú v Koši­ciach desiatky. Júlia tu niekedy bola na brigáde, poznali personál, ten poznal ich, v lokáli vládla takmer rodinná atmosféra, dobre sa v ňom cítili a — Júlia mala desaťpercentnú zľavu.
Peter bol zamyslený, až smutný a ani sa to nesnažil zakryť. Pred Júliou svoje pocity nemusel skrývať.
„Máme nového pacienta. Predstav si, že sme ho našli pred bránou lie­čebne.“
„Ako našli?“ nechápavo zareagovala Júlia. Rozkošne pritom zmraštila ako gombík malý nosík. Možno až primalý, ale ako to býva u krásnych žien pravidlom, ten malý nepomer jej z krásy neubral, skôr ju podčiarkol.
„Jednoducho. Niekto v noci zavolal, že pred bránou sedí akýsi chlapec, či nám náhodou neušiel. Nočný strážnik sa išiel pozrieť — a naozaj tam sedel.“
„Nie je od vás…“
„Nie, nie je. Predstav si, že je zrejme totálne ochrnutý, ani sa nepohne,“ vyhlásil Peter, akoby rozprával o veľkej záhade.
„A povedal, kto ho tam doviezol a prečo?“
„Doposiaľ nepovedal nič. Aj keď sa zdá, že by niečo chcel povedať. Má nejaký blok. Niečo mu nedovoľuje rozprávať, možno je nemý. Počkáme…“
„Takže vy vôbec neviete, kto je to?“ utvrdzovala sa v zrejmom Júlia.
„Nie, zatiaľ to nevieme. Ale verím, že časom to polícia zistí. Možno nám to povie sám,“ nádejal sa doktor Peter. Uprednostnil by druhú mož­nosť.
Júlia sa zamyslela, akoby dostala za úlohu tu a teraz rozlúsknuť tento tajuplný oriešok. Peter sa so záujmom zadíval: sýtočervené, ustavične na­špúlené pery tvorili dokonalý podklad pre miniatúrny čuchový orgán. Modré kukadlá, vždy doširoka roztvorené, pohlcujúce okolitý svet celým povrchom, sa zas dokonale hodili k jej nádherne hustým platinovožltým vlasom — nostalgický prísľub hodný Severaniek. Pri rozdeľo­vaní krásy stála určite v prvom rade, prvá vľavo. Isté, sebavedomé držanie tela, bledomodré, len–len že nie priesvitné tričko, čierna minisukňa. Peter vedel, čo sa skrýva pod tým dômyselne zošitým textilom, mnohokrát už vychutnával viditeľné aj rafinovane utajené zákutia jej nádherného tela. No nemohol si na to ďalej privodzovať spomienky, tá predstava by v hlave spôsobila, čo spôsobí vírus v počítači — vymazala by ostatné údaje. Tak len pozeral a najmystickejšie partie opomínal s nanútenou zábudlivosťou.
Mám rád to dievča. Mám rád Júliu, premýšľal.
„Ostatné zmysly má v poriadku? Aspoň počuje?“ popretrhala zrazu pavučiny jeho predstáv.
Som rád, že moje zmysly sú v poriadku, hútal ešte chvíľu, pozerajúc na krásnu tváričku pred sebou.
„Zatiaľ je veľmi prestrašený. Musí sa najprv upokojiť. Potom budeme zisťovať, ako je na tom. Ale podľa všetkého počuje, vidí, o hmate, ak je skutočne ochrnutý na celom tele, nemusíme hovoriť. Čuch, chuť, podpra­hové vnímanie zatiaľ nezistené.“ Trochu sa usmial.
„Hovoríš ako doktor.“
„Veď som doktor.“
„Možno spadol, keď ho unášali mimozemšťania,“ zavtipkovala Júlia. Ale hneď ju to zamrzelo, keďže zbadala Petrov výraz tváre. Bolo jasné, že túto tému dnes ukončili. Peter sa odmlčal a opäť bol duchom niekde inde.
Asi je pri tom chlapcovi, usúdila Júlia, pozerajúc na zapadajúce slnko cez prázdny sklenený pohár. „Poď dnes ku mne. Potrebuješ prísť na iné myšlienky,“ navrhla dievčina a položila pohár, snažiac sa ho umiestniť do geometrického stredu obrúska, ktorý mala pred sebou.
Peter zodvihol hlavu, tvár opúšťal smútok predchádzajúcich chvíľ. Ši­balsky sa usmial. Naklonil sa nad stôl, že takmer prevrhol vázu, a pobozkal svoju lásku.
Dnes si urobíme výnimočný večer, musíme ho prežiť pekne, sľúbil si za oboch.
Zaplatili. Opäť sa potešili desaťpercentnej zľave. Júlia prehodila niekoľko slov s majiteľom reštaurácie, pochichotala si s čašníč­kami. Peter zatiaľ stepoval pred retro vešiakom, keďže sa mu nechcelo nechať sa opäť vtiahnuť do nič neriešiacej debaty o čiernych dierach, naj­obľúbenejšej téme barmana Lajoša, astronóma — bývalého vedca, teraz už len amatéra. Jeho nesúmerná päťdesiatročná tvár vyzerala ako portrét od insitného maliara. Peter si niekoľkokrát „dobrovoľne“ vypočul jeho životný príbeh — príbeh špičkového vedca SAV, ktorý sa stal nepohodlný pre po­novembrové vedenie. No pravdou bolo skôr to — ako sa dozvedel od Júlie —, že pred novembrom 1989 viac času ako v práci presedel na straníckych schôdzach, plenárkach, zjazdoch a na správe ŠTB, kde bol dobrovoľne do­nášajúcim agentom. Prežíval „krásne totalitné časy“ ako huba na hnijúcom dreve. Z bezpečnej vzdialenosti mu Peter zasalutoval a vyrazili do daždivých ulíc veľkomesta.


Jednoizbový bytík bol ako jeho majiteľka — útulný a hravý. Chodilo sa po banánovom čínskom koberci, sedelo na pomarančovej sedacej súprave z brúsenej kože a výhľadu robili pozadie citrónovožlté steny — hotový ob­chod s ovocím. Steny boli husto pokryté všeličím možným, zarámovaným v tenkých čiernych rámoch — fotografie, vlastné detské kresby, diplomy zo školských súťaží. Júliina fantázia neprodukovala zbytočné prekvapenia a to ju robilo transparentnou. Peter si rád prezeral tie steny spomienok, lebo v ich veku sú spomienky ešte radosťou. Až neskôr tvoria gro produktu, ktorý je pod názvom Memento mori bezplatne distribuovaný každému človeku dožijúcemu sa staroby. Memento mori — Pamätaj na smrť, na to, že vlastná smrť je jediná udalosť, ktorej sa zaručene dožiješ. Aj keď v oka­mihu smrti už vlastne nežiješ, takže detailisti logiky by to mohli doneko­nečna rozoberať. Asi ako otázku, či nulu môžeme priradiť k číslam, alebo čiernu a bielu k farbám.
Každému z kútov izby dominoval iný monument: palma, modrý plyšový slon, bucľatá podlahová lampa a monument najdôležitejší — televízor.
„Júlia, prosím ťa, zapni telku. Chcem si pozrieť správy.“
Niežeby Peter používal svoju priateľku ako diaľkový ovládač — ona by to nikdy nepripustila, bola totiž emancipovaná žena, verila v emancipáciu a dúfala, že to nie je len prienik žien do boxu, kulturistiky a vzpierania —, stál totiž na stoličke pri okne a robil jednu z najodpornejších domácich prác — vešal záclony. Odkrvia sa ruky a to je sprevádzané nepríjemným poci­tom pálenia. Hrozné!
„Jeden z najbohatších ľudí žijúcich na Slovensku predseda predstaven­stva slovenskej pobočky softvérového gigantu Divinesoft a syn majoritného vlastníka akcií spomínanej spoločnosti Michael Booth zvolal na dnes tla­čovú konferenciu, ktorá sa konala v hoteli Slovan v Košiciach. Prítomných novinárov šokoval vyhlásením, že sa sťahuje z verejného života do ústra­nia,“ hovoril moderátor večerných správ. „Dôvodom je rakovina, ktorú mu, ako povedal, diagnostikovali pred pol druha rokom. Napriek úsiliu lekárov choroba postupuje veľmi rýchlo.“
„Môžeš mať miliardy, ale zdravie si nekúpiš,“ vyhlásila Júlia, dávajúc na stôl pudingový pohár so šľahačkou. „Tvoj obľúbený čokoládový pu­ding,“ pateticky predniesla dôležitú informáciu.
„Ďakujem. Len si to predstav… mať toľko peňazí,“ uvažoval nahlas Peter, ešte stále vykonávajúci onú nepríjemnú činnosť. Mozog však už poslal snívať veľký finančný sen.
„To musí byť problém kúpiť mu niečo, čo by ho potešilo,“ pripojila úvahu Júlia.
„Môžeš mu dať iba niečo, čo sa nedá kúpiť.“
„Prečo sa vlastne bavíme o tom, že čo mu kúpiť? Aj keby Booth poslal každému na Slovensku malý darček, zostalo by mu viac peňazí, ako môže jeden človek potrebovať!“ zahorela Júlia spravodlivým hnevom.
„Počul som, že dvadsať percent príjmov dáva na charitu. Je zaujímavé, že ho kritizujú ľudia, ktorí sa dobrovoľne nevzdali ani jedinej koruny. A to len preto, že mu veľa zostane, na ich vkus priveľa.“ Na chvíľu sa odmlčal. Myseľ až teraz dobehla tam, kde slová boli už pred chvíľou. „Ale nemyslel som teba, ty ešte nemáš vlastný príjem, takže na teba sa to nevzťahuje,“ dodal Peter, aby vymedzil mantinely, medzi ktorými sa ona nepohybuje. Aj tak si uvedomil, že Júlia to bude na seba vzťahovať. No čo už…
Júlia sa skutočne zatvárila, akoby ju to urazilo. Vadilo jej, že je finančne závislá na rodičoch a trochu na Petrovi. Študovala posledný semester na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Už sa nemohla dočkať prvého príjmu a s ním súvisiacej nezávislosti.
„Ktovie, kto bude po ňom dediť,“ hútal Peter.
„My to nebudeme a to je podstatné,“ ukončila tému Júlia.
„Ani by som nechcel… dediť po niekom — to mi je zásluha.“
„Tam, kde je on, my nikdy nebudeme,“ ešte sa k téme vrátila Júlia, aby ju druhýkrát ukončila.
„Prečo tak hovoríš? Človek nie je obmedzovaný žiadnymi hranicami, iba tými, ktoré si vytvorí. Si na začiatku cesty, nehovor, že to alebo ono nemôžeš dosiahnuť. Tým nehovorím, že byť milionárom je nejaký cieľ. Možno to nebol ani Boothov cieľ, čo ak sa ním stal nechtiac?“
„Áno, pán profesor,“ pritakala Júlia, nezakrývajúc iróniu.
Peter si spomenul, ako Júlia neznáša poučovanie, zvlášť od neho. Bol medzi nimi dvanásťročný rozdiel. Dával si pozor, aby sa necítila ako Eliza Doolittleová v Pygmalionovi. Už dokončil vešanie okenných pavučín. Chvíľu stál na mieste s rukami siahajúcimi až po kolená a čakal, kedy si to Júlia všimne, aby pochopila, že to skutočne nebolo nič príjemné. Keď naňho konečne pozrela, mohol sa narovnať a ísť k stolu po sladkú odmenu — puding. Skôr ako si sadol, zaklopal na valcovitú pozlátenú klietku Hen­riho de Toulouse–Lautreca — sivého krívajúceho papagája žaka. Júlia si ho vybrala kvôli bizarne zdeformovanej pravej nožičke. (Aj maliar Lautrec bol krívajúcim mrzákom.) Papagáj bola vlastne samica — ako sa Júlia dozve­dela po polroku od nadobudnutia —, no meno mu (jej) nechala, lebo Laut­rec bol jej obľúbeným maliarom. Keď nemám na obraz od Lautreca, chcem mať aspoň papagája Lautreca, povedala vtedy. A papagáj je mužského rodu, pridala ďalší ťažko spochybniteľný argument. Bolo to na začiatku vzťahu, škriepiť sa kvôli menu papagája bolo to posledné, na čo mal Peter vtedy chuť.
Júlia si sadla na sedačku, rukami pritiahla kolená až k brade, zvesila uši, zvesila oči. Peter už poznal ten výraz smutného bernardína. Chce sa opäť rozprávať o našej budúcnosti, vzdychol si.
„Dnes mi mama povedala, že by si sa už mal vyjadriť, či si ma vezmeš. Aby som vraj zbytočne nemárnila čas,“ začala tému dievčina.
Peter cítil, ako sa mu do hlavy valí horúca krv a cez uši chce vytrysknúť von. Miloval Júliu, no tá vždy, keď sa chcela rozprávať o vážnych veciach, začala tak, že Peter, aj keď bol renomovaný a skúsený psychiater, márne hľadal vhodné slová.
„Júlia, vieš, že ťa veľmi milujem,“ začal vetou, ktorou takéto rozhovory začne deväťdesiat percent mužov. „Ale všetko chce svoj čas,“ pokračoval ďalšou abstraktnou šablónou. „Myslím, že na to ani jeden z nás ešte nie je pripravený,“ ukončil trojvetie, ktoré nič neriešilo a evidentne ani nechcelo riešiť.
„Aha. To je akože tvoj nález?“ Zo smutného bernardína bola razom útočiaca doga.
„Ako to myslíš?“
„Tak tomu hovoria psychiatri, keď vyšetria pacienta. Nie? Máte nález!“ Postavila sa a rozhodila rukami ako cirkusový akrobat po sérii vy­darených sált.
„Ale ty nie si môj pacient,“ pokojným hlasom sa Peter snažil zmierniť napätie.
„Tak odkiaľ vieš, že na to nie som pripravená?!“ Júlia dala ruky vbok a čakala na odpoveď.
„Zlatko, nemôžeme sa o tom porozprávať inokedy? Vieš, že mám hlavu plne zapratanú tým chalanom.“ Peter sa snažil rozprávať pomaly, pokorne, ba až previnilo.
„Inokedy? To bude kedy? Keď vyriešiš problémy toho chlapca, začneš riešiť problémy nejakého dievčaťa, ktoré sa pocikáva, potom mládenca, ktorý sa nevie zmestiť do kože. A tak stále dookola. Ale vyriešiť si svoje problémy, na to nebudeš mať čas nikdy!“ Júlia začala cupitať po izbe ako strážny pes na reťazi, stále po tej istej cestičke.
„Aké problémy?“
„Takže ty nemáš problémy?“
„Mám, ale tie sa ťa netýkajú.“
„Jeden tvoj problém sa týka aj mňa.“
„Aký?“ opýtal sa on.
„Taký, že sa s tebou rozchádzam!“
„Prosím???“ opýtal sa Peter.
„Dobre si počul. Raz–chá–dzam sa s te–bou!“ hláskujúc kričala Júlia. Každú slabiku povedala dôrazne, s dostatočnými prestávkami medzi nimi, každú v inej tónine. Vešala ich do priestoru, akoby vešala salónky na via­nočný stromček.
„To nemyslíš vážne!“ zvolal Peter.
„Ale myslím!“ kričala Júlia.
Postavil sa pred ňu. Snažil sa ju chytiť za ruky. Vyšmykla sa a odišla k oknu. Hlavu oprela o sklo, ruky spustila voľným pádom.
„Julka! Miláčik! Prosím ťa!“
Otočila sa, ale nepozrela naňho.
„Len pre poriadok sa ťa opýtam, či mi nechceš niečo povedať, prípadne sa ma niečo opýtať?“ pomalým a tichým hlasom riekla Júlia.
Niečo sa opýtať? zopakoval po nej v duchu. Čo tým myslí? To odo mňa očakáva… ponuku na sobáš? Teraz?
„Neviem síce, čo by som ti mal povedať, čo odo mňa očakávaš, ale ak je to to, čo si myslím, musím ti povedať, že momentálne to nie je na programe dňa,“ dostal Peter zo seba takmer jedným dychom.
„Takže na programe dňa… Vieš čo? Nechaj si tie chytrácke intelektu­álne výrazy a zbav tento byt svojej prítomnosti!“ zvolala intelektuálne ne­zaostávajúco Júlia.
„Julka!“ „Choď! Nerob to ťažším, ako to je. Už nevládzem, skutočne nevlá­dzem.“ Júlii už stekali po tvári veliké slzy.
Úspešný, uznávaný psychiater opäť nevedel verbálne reagovať. Prečo si ľudia myslia, že psychiater by mal na všetko nájsť správne slová? Sadol si a hlavu spustil do dlaní s pocitom tupej zlosti zbičovaného psa. Potreba zriedenia príliš koncentrovaného adrenalínu mu preletela hlavou ako ne­prekonateľná túžba fajčiara po nikotíne. Myšlienka na odchod sa javila byť lepším wrestlerom ako dogma, že problémy sú na to, aby sa riešili.
Júlia vybehla z izby ako alkoholik–novic s ešte nevytrénovaným žalúd­kom a preplachtiac chodbou, takmer vyrazila dvere kúpeľne.
Je po hádke, prehral som v nej, sucho skonštatoval. Ešte sa nenarodil muž, ktorý by dokázal poraziť súpera prefíkaného ako líška, silného ako vodný živel a zákerného ako Billy Kid — ženské slzy.
Peter sedel ešte hodnú chvíľu. Len sedel, rozmýšľať nevládal. Poznal Júliu, vedel, že vyjde, až keď odíde.
Napokon, nerozchádzali sa prvýkrát, Peter už túto „drámu“ zažíval tretí raz. Aj preto bol, zbierajúc svoje veci po izbe: sako, kľúče, peňaženku, relatívne pokojný. Dojedol puding, pozrel na dvere kúpeľne, očami prebe­hol izbu — aj Toulouse–Lautrec v klietke sa mu otočil chrbtom — a chytil kľučku vchodových dverí. Pred ich pribuchnutím naplnil pľúca sviežou vôňou ovocného bytu. Na pamiatku?


Vedel, že nepôjde domov. Byt bol plný Júlie, jej vône, prítomnosti. Áno, aj šiat.
Pôjdem do liečebne, rozhodol sa.
Keďže bol vedúcim lekárom spomínaného ústavu, mal tam obývateľnú pracovňu a rozhodne to nebude prvý raz, keď v nej prespí. Nerozišiel sa prvýkrát, nerozišiel sa s prvou ženou…
Zavolal si taxík.
Niežeby som si nechcel Julku vziať, ale ak to má fungovať, nesmie to byť pod nátlakom, rozoberal pre seba v intimite vlastných myšlienok Peter. Musíme to chcieť obaja. A určite nie preto, že to povedala Júliina mama. Mám Julku rád, ale mám rád aj svoju slobodu, a predovšetkým svoju prácu. Ženiť sa? Teraz? Nemožné! Možno si to len nahováram, ale moja duševná uspokojenosť momentálne väčšmi závisí od pocitu slobody a nezávislosti, než od potreby niekoho či niečo (lásku?) vlastniť. Je vôbec možné vlastniť lásku?
Júlia mu už niekoľkokrát predostrela svoju predstavu pojmu vziať sa: biele šaty, čierny frak, obrad vo veľkom chráme, najmenej dvesto hostí, veľkolepá hostina… Načo to všetko? Peter uznával a akceptoval heslo doby — ak sa majú radi, môžu byť spolu aj bez papiera, bez sobáša, bez povole­nia úradov či cirkvi. Ak láska medzi nimi vyprchá, ten papier ich sotva udrží spolu.
Júlia bola na takú mladú a atraktívnu ženu nečakane nábožná. Na Pet­rovo naliehanie po troch mesiacoch od prvej schôdzky začali pohlavne žiť, no Peter si uvedomoval, že je to pre Julku a jej vieru veľmi ťažké rozhod­nutie. Vedel o tom, že sa často chodieva spovedať a keby neverila pocitu, že je jej životnou láskou, ktorú si napokon vezme, nespala by s ním.
Bolo však zrejmé, že mama má výrazné poradné slovo. Možno za ňu hovoril strach, aby Júlia nedopadla ako ona. V mladosti trochu experimen­tovala a úchvatným výsledkom tejto činnosti bola Julka, ktorú porodila ako devätnásťročné slobodné dievča. Po istom čase sa s Julkiným otcom zoso­bášili, no mohlo to dopadnúť aj inak. Júliina mama ten strach nepriznala a skrývala ho za kresťanskú mravnosť. Jej viera oscilovala medzi rodovou zotrvačnosťou, pocitmi spolupatričnosti a snahou začleniť sa do nejakého stáda. Nadovšetko milovala cirkevný folklór — prekrásne rúcha, vyzdo­bené chrámy, oduševnené pohľady a sladkasté kázania. Peter si s úsmevom spomínal na jedno Vierino (tak sa volá Júliina mama) zápalisté rozprávanie o novom mladom kňazovi, na ktorého omši bola. Dlho rozprávala o iskre v jeho očiach, živosti a presvedčivosti prejavu. Zrejme chcela v Petrovi pre­budiť nadšenie pre náboženské otázky. Keď sa jej opýtal, o čom to ten mladý „Savonarola“ tak zápalisto kázal, dlho musela premýšľať o obsahu. A ktovie, či to, čo nakoniec pozliepala, nebol len narýchlo vymyslený ná­hradný obsah. Peter sa od štrnástich rokov nezúčastňoval náboženského života, no stále veril v nejaký vyšší princíp, ktorý všetko riadi. Nemal rád veriacich, pre ktorých je viera kostol, omše, kňazi, mechanické odriekanie modlitieb, no Boh sa v tom všetkom akosi stráca.
Taxík dorazil k sanatóriu a tento fakt prerušil tok Petrových myšlienok a ich filtrovanie v hlave.
„Dobre, že ste prišli, pán doktor,“ ospalo riekol nočný strážnik, ktorý prišiel otvoriť dvere. Bol rád, že lekár prišiel teraz, k ránu si zvykol zdriemnuť.
„Čo sa deje, Artur?“
„Chlapec, ktorého som včera našiel pred bránou, hrozne vrieskal. Do­ktor Heller mu musel dať náhubok.“
„Ale, Artur, viete, že sa to nevolá náhubok. Kde je doktor Heller?“
„Je pri tom chlapcovi.“
„Inak je všetko v poriadku?“
„V poriadku. A u vás?“ Drgol do Petra lakťom a urobil sériu gest a úškrnov, z ktorých si mal Peter prečítať: Čo mi budete hovoriť, ja viem o živote svoje.
„Zdravím ťa, Juro! Tak čo sa deje?“ To už Peter Máb vchádzal do izby č. 24, ktorá susedila s miestnosťou pre službukonajúce sestry. Bola určená na pozorovanie pacientov, ktorým ešte nebola stanovená diagnóza.
Kto vymyslel, že zelená upokojuje? povzdychol si Peter.
Izba bola utopená v zeleno–zelenej kombinácii, na túto večernú hodinu neobvykle vysvietená.
Juraj Heller, sediaci na stoličke pri chlapcovom lôžku, otočil hlavu sme­rom, z ktorého prichádzala kolegova otázka. Švenkol naňho bystrými očami. Účes z polodlhých gaštanových vlasov už nemal obvyklú starostlivo udržiavanú fazónu.
„Nemôžeš spať alebo si dostal kopačky?“ zakontroval kolega Heller. Ohryzok v hrdle mu skákal ako živý potkan v usmrtenom pytónovi.
Peter nezhodnotil, ktorá možnosť bola zásahom do čierneho.
Juro bol kolega, s ktorým si v liečebni najlepšie rozumel. Bolo to lo­gické, veď od čias spoločného štúdia na univerzite bol jeho najlepším pria­teľom. Obaja nenútene vyhľadávali spoločnosť toho druhého, dobre sa v nej cítili a nemali dôvod niečo na tom meniť. Peter už niekoľkokrát uvažo­val, či by sa manželstvom s Júliou nenarušil vzťah, ktorý obom vyhovoval a obohacoval ich. Mali si čo povedať. A nielen ako kolegovia z práce. Émile Zola hovorieval: Priateľstvo mužov je viac ako láska žien. Súhlasil Peter s týmto tvrdením? Otvorene určite nie, ale keďže spoznal Juraja, pripúšťal, že niečo na tom bude.
Juro naznačil, aby sa nerozprávali pred chlapcom. Vyšli teda na chodbu.
„Artur hovoril, že chlapec vrieskal. Čo sa deje?“ zopakoval Peter otázku. „Obšťastni ma svojím odborným názorom,“ dovolil si poznámku, potvrdzujúcu ich blízky vzťah.
„Neviem, ale myslím si, že…“ Peter sa usmial. Juraj takmer vždy začí­nal svoje odborné hodnotenie touto slovnou barličkou. Nesklamal ani tento­raz. „…pred transportom k nám dlho spal. Stavy ako pri somnolencii strie­dajú plné vedomie. Pri plnom vedomí je veľmi prestrašený. Sedatíva neza­berajú, no nechcem to s dávkami preháňať.“
„Prečo ho priviezli k nám? Myslíš, že by mohol trpieť nejakým dušev­ným ochorením?“
„Zatiaľ nemôžeme vylúčiť tri diagnózy: detská mozgová obrna, kata­tónna forma schizofrénie a autizmus. Proti autizmu hovorí fakt, že chlapec je bez problémov schopný nadviazať a udržať zrakový kontakt. To, že je to katatónia, tiež môžem spochybniť — svalstvo nemá stuhnuté, môžeš ním voľne pohybovať. Výraz a pohyby tváre to tiež vylučujú. Ani obrna to zrejme nebude… Aj keď sú chlapcove končatiny nepohyblivé, nemôžeme hovoriť o spastickej kvadruplégii, keďže nie sú stiahnuté, sú normálne vy­vinuté.“
„Mohli by ste mi to povedať po slovensky?“ zapojil sa do rozhovoru strážnik Artur.
Obaja psychiatri prudko otočili hlavy. Akosi už nerátali s prítomnosťou dobráckeho plešivého, takmer šesťdesiatročného strážnika, ktorý stál asi desať metrov od nich, opierajúc sa o jeden zo stĺpikov, ktoré podopierali strop priestrannej chodby.
„Viete, keďže som ho našiel ja, vzal som ho pod ochranné krídla. Zaujíma ma, kedy so mnou začne chodiť na ryby. Hahaha.“ Artur ponúkol svoj širokánsky srdečný smiech, ktorý znel ako zvuk motora s deravým výfukom — daň, ktorú musel a ešte len bude musieť zaplatiť za desaťročia tuhého fajčenia.
„Somnolencia je stav spavosti. Schizofrénia je ťažké duševné ochorenie a katatónna forma znamená, že sa nehýbe, akoby skamenel. Ešte vám pre­zradím, čo je spastická kvadruplégia. To je trvalé stuhnutie, až stiahnutie všetkých štyroch končatín. Ostatné vám nevysvetlím, lebo rodičov moje štúdium stálo veľmi veľa finančných prostriedkov a mňa nemálo nervov. A vy by ste chceli rýchlokurz zadarmo.“ Peter sa s dobromyseľným smie­chom vybral k Arturovi. Chytil ho okolo pliec. „Verte mi, že nielen vo vás našiel ochrancu. Policajti už zistili, kto to je?“
„Zatiaľ nie. Povedali, že chlapca s jeho popisom nikto nehľadá. Teda čo sa týka čerstvých zmiznutí. Čo sa týka starších prípadov, ešte to preverujú.“
„Odtlačky prstov a tie ostatné biometrické veci: chrup, očná sietnica by im nepomohli?“ To už otázku položil Jurajovi.
„S čím by to porovnali, mudrlant? Myslíš, že chlapec už spáchal trestný čin?“
„Jaj… to som nedomyslel… prepáč,“ povedal zahanbene Peter a nahodil úškrnok ako klaun nacvičujúci v zrkadle grimasy.
Vrátili sa späť do izby. Peter podišiel bližšie k chlapcovi. Chytil pravú ruku do dlaní a pozrel mu do očí. Pozeral do veľkých prestrašených očí, akoby si v nich chcel prečítať celý jeho životný príbeh. No iba strach bol zatiaľ čitateľný.
Tvári sa z estetického hľadiska nedalo nič vyčítať, bola dokonale sú­merná, ničoho nebolo viac ani menej. Kučeravé plavé vlasy z neho robili barokového anjelika.
„Chlapče, neviem, čo si prežil, čoho alebo koho sa bojíš, ale za seba aj za Juraja ti sľubujem, že to zistíme a pomôžeme ti. A nevzdáme to, pokiaľ sa nebudeš usmievať ako ostatné deti.“
Zdalo sa mu, že chlapec rozumie. Ale viac si to zdanie želal, než by sa mu to skutočne zdalo. Ktovie, čo všetko prežil, jedna či dve upokojujúce vety od človeka, ktorého nepozná, iste nemohli stačiť.
„Nerušene si pospi. Neboj sa, budem tu celú noc. Vždy, keď sa zobudíš, bude svietiť svetlo a budem pri tvojej posteli,“ Juraj tiež upokojoval chlapca. „Choď si ľahnúť, Peter, potrebuješ to. Ja mám nočnú, nie ty.“
„Idem.“ Peter sa vybral k dverám. „Ďuri, môžeš na chvíľku?“
Peter odviedol kolegu bokom a otočili sa chrbtom k chlapcovi. Šeptom mu povedal: „Hneď zajtra mu urobíme interné a neurologické vyšetrenie, EKG, EEG, krv a moč. Veď ti to nemusím hovoriť.“
„To mi teda fakt nemusíš,“ pohodil hlavou ako spupný žrebec. No urobil to z čisto estetického hľadiska. Juraj rád cítil svoje vlasy na tom správnom mieste, na ktorom ich cítiť chcel.
„Policajti tu nechali svojich ľudí?“ opýtal sa ešte tichšie Peter.
„Nie. Myslíš, že mu niečo hrozí?“
„Vylúčiť sa to nedá. Zajtra sa o tom porozprávame. Drž sa, Juro. Dobrú noc.“ Peter odchádzal k dverám. Zastal a otočil sa: „Dobrú noc, chlapče!“ Bol rád, že nezabudol na mladíka, ktorý ho stále sledoval. „Vyvetrajte si tu!“
Ak ti niekto dokáže pomôcť, tak sme to my dvaja, či vlastne traja. Ne­smieme zabudnúť na Artura, uvažoval s úsmevom.
Pred odchodom sa mu pred očami mihla akási pestrofarebná postava — až teraz zaregistroval Jurajovu kanárikovú odevnú kreáciu. Veľmi si potrpel na oblečenie, aj keď kombinácie, ktoré dokázal vytvoriť — určite po hodinách obzerania sa v zrkadle —, vyrážali dych tým, ako sa jednotlivé časti medzi sebou bili. Vždy to zaklincoval nejakým doplnkom, ktoré na­zýval aplikácia. Boli to rôzne brošne, šatky, čelenky a podobné nemužské nezmysly. Juraj bol známy svojou zoženštenosťou, ktorou na seba pútal po­zornosť.
Pohľad do zrkadla nie vždy poteší, telepaticky posielal Peter správu chlapíkovi v zrkadle.
Čoraz vyššie čelo bolo jednoznačnou predzvesťou budúcej plešiny. Tmavohnedé, takmer čierne oči posadené blízko seba beznádejne zostarli. Orlí nos bol stále smutnejší. Špicatá spodná sánka zjemnená briadkou, ktorá bola spojená tenučkými čiarkami s úzkymi fúzikmi, sa opäť o mili­meter predsunula. Okolo očí sa začínala vytvárať kresba z pospájaných zárodkov vrások. Kde–tu už medzi Petrovými hnedými pokojnými vlasmi bolo vidno vykukovať niekoľkých sivých osamotencov. Z nadušného prie­storu sa stavali na zadné neodvratne bielosivé žrebce. Aj keď sa snažil žiť zdravo, neprejedal sa a občas si zašportoval, bol už celkom slušným prete­károm. To nie je od slova pretekať (na pretekoch), ale preteká — mu bru­cho cez opasok.
Očakával štyridsiatku. Keď bol malý chlapec, utešoval sa tým, že pokiaľ dosiahne tento vek, má ešte veľmi veľa času. Aj teraz sa utešoval, a to tým, že technicky je tak v polovici svojho života. No to si pred nejakými desia­timi rokmi možno hovoril aj Michael Booth…
Rútil sa životom ako auto so zatiahnutou ručnou brzdou. Vedel, že niečo nie je v poriadku, no nevedel zistiť, čo to je. Dokonca videl v spätnom zr­kadle biely dym, no nebol schopný identifikovať, čo znamená. Uvedomo­val si, že jeho sen o konečnom víťazstve zdravého rozumu vo svete je podmanivo neuskutočniteľný, no aj tak — možno práve preto — tejto utó­pii detsky naivne prepadol a chcel za ňu bojovať v prvej línii. Aj na úkor súkromného života? Bol ochotný podstúpiť aj túto obetu? Tieto otázky si bude musieť v nasledujúcich dňoch zodpovedať.
Peter vytiahol z úložného priestoru váľandy perinu a vankúš. Zistenie, že nie sú oblečené, zapôsobilo v jeho zaspávajúcom tele ako adrenalínová injekcia, ale nechal to tak, nemal síl ďalej sa tým zaoberať.
Ľahol si na váľandu bez plachty, hlavu položil na vankúš bez obliečky, prikryl sa paplónom tiež bezobliečkovým.
Jednu noc to vydržím. Som strašne unavený, ľutoval sa v duchu.


Nad spiaceho Petra Mába sa nakláňala ženská silueta. Bola to Marika, jeho sestra.
„Cukríček, musím už ísť. Už na mňa čaká,“ šeptom zaspievala Marika a šťastne sa pritom usmievala.
Peter otvoril oko a pozrel na ňu.
Prečo ma zase budí? Bláznivá Marika–kalika, pomyslel si.
„Choď si,“ povedal s výdychom. Otočil sa a spal ďalej.
„Tak ja idem.“
Túto vetu už takmer nepočul. Na druhý deň, keď sa ho policajti na to pýtali, nevedel si spomenúť, či to Marika skutočne povedala, alebo tá veta bola súčasťou iného sna.
V tú škaredú noc jeho devätnásťročná sestra vyskočila z okna — zlý sen, z ktorého sa ešte poriadne nezobudil. V tej chvíli jeho zemeguľa za­mrela a spadla zo stromu ako zhnité jablko. Mal vtedy dvanásť rokov. Po­cit, že vyskočila, pretože nič neurobil, sa za ním bude ťahať celým životom.
Už dvadsaťšesť rokov sa budil a zaspával s myšlienkou patriacou Ma­rike, jeho veľkej sestre. Neupokojovala ho ani skutočnosť, že to nie on, ale pravdepodobne schizofrénia mohla za to, že Marika dobrovoľne vypadla z okna. Preto pravdepodobne, lebo dodýchala tri dni pred termínom, na ktorý bola objednaná na prvé vyšetrenie u psychiatra.
Koho z toho viniť? Ako môže laik odhadnúť, kedy je ten správny čas niekoho poslať na psychiatrické vyšetrenie? Kedy sa jeho správanie vy­myká všeobecne ustáleným normám?
Keby otec, vážený profesor matematiky Gustáv Máb pripustil trochu skôr, že jeho dieťa, krv z jeho krvi, ako zvykol hovoriť, má psychické problémy, nemuselo sa to možno skončiť tak tragicky. Ale viniť ho z toho?
Marika sa často rozprávala sama so sebou. Neskôr sa rozprávala s ľuďmi či duchmi, ktorých videla iba ona. Žila vo svete, ktorý si vytvárala a nikoho doň nevpúšťala.
Má Peter viniť seba? Mal dvanásť rokov. Bol to jeho čas — čas dospie­vania, čas dozrievania. Chlapec pučal v muža a problémy pubertálneho ega sú nad všetkými problémami sveta.
Rodina si myslí, že na štúdium psychiatrie išiel kvôli výčitkám svedo­mia. Asi je to sčasti pravda. Povedal si, že zistí, kde je hranica medzi nor­málnym a nenormálnym. Poviete o niekom, že je nenormálny, no on je len iný. Kto sa môže vyhlásiť za prototyp normálneho človeka?
Pozoruje pacientov aj ľudí prichádzajúcich s nimi do kontaktu. Všíma si ich reakcie, správanie. Každý pacient žije v bubline, ktorá je úplne iná ako čierny tunel druhého pacienta. Koľko je pacientov, toľko je svetov, planét, spoločenstiev či iných dimenzií.
Ranné rozjímanie o Marike a psychiatrii prerušilo klopanie na dvere. Peter nezvykol vstávať z postele hneď, keď sa zobudil. Vždy ešte chvíľu ležal a čakal na dôvod, pre ktorý sa oplatí prežiť deň.
„Pán doktor, prepáčte, že vás vyrušujem, ale chcel by sa s vami rozprá­vať poručík Kozlovský. Povedal, že nemá veľa času a poprosil ma, aby som vás zobudila.“
„Nezobudili ste ma, sestrička.“ Hlas mu bol povedomý, ale nevedel k nemu priradiť vizuálnu informáciu, o ktorú sestru ide. Pozrel na hodiny, ležiace na stole — bolo niečo po šiestej. „O chvíľu prídem.“


Peter vošiel do vestibulu. Uvidel nervózne telefonujúceho nižšieho obézneho chlapíka s nijakým krkom, obutého v prapodivných kozačkách. Celý bol guľatý. Na veľkej guli spočívala menšia. Tá bola viac prepraco­vaná, no kompromitoval ju golier z kože a sadla, ktorý začínal pri jednom uchu, pod bradou ho vytláčala košeľa a končil pri druhom uchu. Spod väč­šej, brušnej gule vyrastali dva menšie valce, ktoré určite slúžili na aký–taký pohyb tomuto sadlovému snehuliakovi. Zoči–voči tejto ikone oblosti sa musel každý (aspoň v duchu) pousmiať.
„Vy ste určite doktor Máb. Veľmi rád vás spoznávam. Som poručík Kozlovský!“ kričal muž smerujúci relatívne rezkým krokom k Petrovi. Išiel naširoko, akoby mal medzi nohami koňa.
„Dobré ráno. O čo ide, poručík?“
Muži sa stretli v strede chodby a poručík srdečne zatriasol Petrovou pravicou.
„Nič dôležité. Skôr než odídem na oddelenie, chcel som sa stretnúť aj s vami. Zrejme sa budeme stretávať častejšie. Prípad toho chlapca je veľmi zaujímavý. Osobne som sa s niečím takým ešte nestretol. Ale nevadí, vyrie­šime aj to. Máte dačo nové v súvislosti s jeho zdravotným stavom?“ opýtal sa policajt, vyťahujúc poznámkový blok a pero. Dôležito doň niečo načmá­ral. „Áno, som ľavák. Jednu vec si zapamätajte, doktor. Svet je robený pre pravákov, aj sa im prispôsobuje, ale dopredu ho posúvajú ľaváci.“
Peter nepochopil súvislosť a dôvody, prečo to policajt povedal.
Nevadí, nemusím všetkému rozumieť, povedal si.
„Čo sa týka zdravotného stavu: dnes urobíme nejaké vyšetrenia, aby sme mali základnú predstavu o stave jeho telesnej schránky. Pozrie sa naňho neurológ, internista a iní špecialisti v rámci časových možností. Ne­chceme chlapca veľmi vyčerpať, pretože podľa všetkého zažil niečo… niečo… ani tomu neviem nájsť príhodné adjektívum.“
„A čo psychika, už ste niečo zistili?“ opýtal sa dychtivo poručík Koz­lovský. Rozprával šťavnato, akoby jedol surovú kapustu, uchvátený — ako ročné batoľa — vydávaním zvukov z jaskynných útrob svojho tela.
„Dovoľte mi otázku. Už ste zistili, kto to je?“ Peter si vychutnával mrz­núci úsmev a vyhasínanie plamienkov v očiach policajta v civile.
„Ešte nie. To nie je také ľahké,“ pretlačil pomedzi zuby. Začal si ner­vózne prehľadávať vrecká, akoby hľadal mobil. Keď ho našiel a zistil, že nezvoní, nespokojne ho dal naspäť.
„Viete, na mnohé otázky by sme našli odpovede, keby sa vám podarilo vypátrať jeho rodinu. Keby sme vedeli aspoň to, kde bol doteraz. Je prav­depodobné, že dlhé obdobie ležal na lôžku. Skúste hľadať v nemocniciach — či niekde neprepustili chlapca v takomto stave, alebo ho odniekiaľ neuniesli.“
„No vidíte! Máme sa čoho chytiť.“ Z poručíkových očí opäť šľahali plamene nadšenia.
Aj keď bol od Petra nižší o približne dvadsať centimetrov, sebavedomá grimasa, ktorej sa počas rozhovoru nevedel, nemusel, nechcel zbaviť, vy­sielala jasné signály: Som ten, kto tu má navrch. Peter uvažoval, či sa tiež má usilovať o vytvorenie nejakého dojmu — napríklad dojmu vedúceho lekára psychiatrickej liečebne. No napokon usúdil, že vytváranie akýchkoľ­vek dojmov je zbytočná strata času a energie.
„Možno by vám pomohlo, keby ste zistili, kto ho tu doviezol. Nemôžete vystopovať číslo mobilu alebo autotelefónu, z ktorého k nám v noci vo­lali?“ Peter sa radšej snažil pomôcť pri pátraní.
„Myslíte človeka, ktorý videl chlapca pri bráne? Bohužiaľ, to sa nedá. Váš telefón nebol napichnutý.“
„A už je?“ zaujímal sa Peter s neurčitým podozrením, že to myslí vážne. Poručíka otázka evidentne prekvapila. Zdvihol obočie a pozeral na Petra s otvorenými ústami. Neskôr zapózoval aj so svojím hľuzovitým profilom. Tvár mu totiž hyzdili tri či štyri väčšie hrčky — možno nejaké bradavice, alebo podkožný tuk.
„Myslíte, že je to potrebné?“
Cez chodbu prechádzala flotila pacientov idúcich na raňajky. Ten výraz (flotila) vymyslel Juraj. Raz povedal, že keď sú sami, sú to malé nesmelé, síce bojové, ale takmer neškodné loďky. No keď ich je viac, menia sa na flotilu a tak sa aj správajú. Guľatý policajt v civile flotilu veľmi zaujal. Pacienti sa pri ňom pristavili a so smiechom si ho obzerali, podávali mu ruky, šklbali ho z každej strany. Poručíkovi to bolo nepríjemné, ale Peter nezakročil, pozoroval reakcie na obidvoch stranách. Bola to predsa ďalšia konfrontácia „normálneho“ a „nenormálneho“ sveta, vrchol Petrovho od­borného záujmu. Keď však videl, že flotila objavila poručíkovu pištoľ, zakročil.
„Poručík Kozlovský, poďte do mojej kancelárie! Dáte si kávu?“ Peter sa konečne zľutoval nad zajatcom, ktorý naňho pozrel s veľkou úľavou.
„Nie, ďakujem. Nestihol by som ju vypiť. Ale do kancelárie idem.“
Poručík cupital za Petrom, ťažko pritom odfukoval. Vošiel dnu a hneď si sadol na stoličku, nepočkal, kým mu to Peter ponúkne. S veľkou náma­hou preniesol svoje zásoby tuku na horšie časy, tak si zaslúži trocha oddy­chu bez zbytočného dovoľovania… Poručík chvíľu s napätým výrazom šmátral pravou rukou pod bruchom. Uvoľnený výdych vzápätí prezradil dôvod týchto chúlostivých pohybov: poručík si na nohaviciach odopol gombík a uvoľnil zips. Rozhliadol sa po miestnosti, ladenej do modro–zelenkava, ako Peter zvykol vysvetľovať návštevám. Rozčertil sa, keď mu pochválili pekne namiešanú tyrkysovú. Tyrkysová?! Tyrkysová vyzerá úplne inak! Takmer všetky ostatné komponenty, hlavne nábytok, okná a vstupné dvere, boli biele. Peter síce každému, kto to okomen­toval, vysvetľoval, že sú dymovobiele, no nikto ešte nezbadal odlišnosť od bežnej titánovej bielej. Kancelárii nechýbalo to najdôležitejšie — svetlo a nevtieravá útulnosť. Chrbtami k sebe otočenými skriňami a vitrínami bola rozdelená na obytnú a pracovnú časť. Z časti stropu nad pracovnou polovi­cou zlaňovala sombreru podobná lampa, ktorú Peter zažal, aj keď nepri­spela takmer žiadnymi luxami k dostatočne osvetlenému interiéru.
„Asi ste trochu vykoľajení zo záujmu našich pacientov. Je to logické, drvivá väčšina nevie, ako sa má zachovať, keď stretne ľudí s neštandard­ným správaním.“
„Máte pravdu. Fakt som nevedel, ako sa mám zachovať. Kde sme to skončili?“
„Hovorili sme o potrebnosti odpočúvania nášho telefónu.“ Peter našiel stratený koniec nite rozhovoru a sadol si k pracovnému stolu.
„Ach, áno. Myslíte si, že chlapcovi niečo hrozí?“
„Včera večer mi napadla myšlienka, že chlapec mohol byť unesený. Jeden z kumpánov si to však rozmyslel a priviezol chlapca k nám, aby bol v bezpečí.“ Na poručíkovej tvári sa zjavil nepatrný úsmev, ale Peter si ho všimol. „Možno poviete, že som videl veľa akčných filmov, no mohla by to byť jedna z možností. Čo myslíte? Určite máte viac skúseností.“ Peter sa snažil brnknúť na citlivú strunu človeka vedomého si vlastnej dôležitosti. Využíval poznatky získané z rozhovoru. Je predsa psychiater, podľa mi­miky, gest, spôsobu reči už mal približný náčrt duševného obrazu poručíka Kozlovského.
„Je to, samozrejme, možné. Možno ho uniesli, lebo je z bohatej rodiny, možno bol svedkom vraždy… Liečebni môže hroziť veľké nebezpečenstvo. Keď oklamaní kumpáni zistia, kde sa chlapec nachádza, budú sa ho chcieť zmocniť použitím všetkých prostriedkov,“ rozvíjal možný scenár akčnej drámy policajný vyšetrovateľ.
„Takže by ste tu mohli nechať niekoľkých svojich chlapov?“ vrátil sa do reality Peter.
„O tom nerozhodujem iba ja. Ale mám dostatočný vplyv na to, aby som presvedčil nadriadeného o potrebnosti neustáleho stráženia vašej liečebne. Vybavím tiež odpočúvanie telefónov. Môžete sa na mňa spoľahnúť,“ uis­ťoval ho poručík, nepochybujúci o svojom vplyve.
Aj napriek miernej disproporcii medzi jeho slovami a vzhľadom, Peter mu uveril. Keď nič iné, aspoň to sebavedomie bolo presvedčivé.
„Som rád. Vedel som, že sa na vás môžem spoľahnúť.“
Poručík Kozlovský po tejto vete vstal ako vystrelený šíp — pozoru­hodný výkon šliach a svalov! —, významne pozrel na hodiny a povedal: „Skutočne musím ísť, povinnosti čakajú.“
„Samozrejme, chápem,“ povedal Peter. Už sa tiež postavil a podal ruku na pozdrav. „Rád som vás spoznal.“
„Potešenie bolo na mojej strane,“ vrátil zdvorilostnú frázu poručík Kozlovský. Mocne mu stisol ruku, nebojácne pozrel do očí. Potom vyšiel z miestnosti.
Celkom milý mladý muž, pomyslel si poručík, nasadajúc do svojho slu­žobného auta. Chcel by som vidieť, ako sa bude tváriť, keď sa dozvie, že chlapca som do liečebne doviezol ja. Usmial sa popod neexistujúce fúzy a naštartoval.

2. KAPITOLA

Hovädzí klobúk


Od pravého poludnia uplynuli tri hodiny. Do kancelárie Petra Mába vošla interná lekárka Klára Hobsová a za ňou neurológ Anton Gaduč — externisti, ktorí prichádzali do liečebne na základe dohody medzi detskou fakultnou nemocnicou, zdravotnou poisťovňou a liečebňou. Spolupráca trvala už takmer pätnásť rokov. Liečebňa by nedokázala uživiť lekárov–špecialistov, dochádzanie malých pacientov do Košíc by bolo problema­tické, preto si liečebňa špecialistov pozývala z fakultnej nemocnice. V lie­čebni zamestnávali iba všeobecného lekára a stomatológa. Ostatní boli psychiatri a psychológovia. Na druhej strane, detskej fakultnej nemocnici tiež vyhovovala externá spolupráca psychiatrov.
„Nech sa páči, poďte si sadnúť,“ ponúkol Peter kolegov a tiež si k nim sadol na sedačku. „Tak ako je na tom?“
„Ty si nejaký žeravý. Vlastne, všetci ste na toho chlapca vysadení. Ale nečudujem sa. Už len fakt, že neviete, kto je to, je dostatočný na to, aby bol hviezdou sanatória,“ ujal sa slova Anton Gaduč, štyridsaťdvaročný štra­mák, vysoký, opálený Petrov kamarát, s ktorým občas hrával basketbal. Oblečený v kvalitnom sivočiernom obleku, s pedantne uviazanou kravatou na snehobielej košeli, až priveľmi si vedomý toho, ako pôsobí na ženy. „Ó, pardon. Dámy majú prednosť.“ Tóno pozrel na internistku Kláru, štyridsať­deväťročnú vznešenú dámu, vzbudzujúcu všeobecný rešpekt. Pozrel na ňu pohľadom, čo sa rozprestieral ako hmla nad dolinou.
„Posturálne svalstvo je pomerne slabo vyvinuté. Ale nemám ešte hotové všetky vyšetrenia. Svalovú dystrofiu vylučujem. Kardiovaskulárny, gastrointestinálny a respiračný systém je v poriadku. Je však veľké riziko de­fektov pri akejkoľvek záťaži. Triatlonista z neho určite nebude. No skôr si myslím, že jeho problémy sú psychického rázu a to je vaša parketa, páni. Nech sa páči, doktor Gaduč.“
„Ďakujem,“ venoval očarujúci úsmev dáme Anton Gaduč. „Keďže sa vôbec nehýbe, nemôžem posudzovať motorické schopnosti, reflexy má však úplne v poriadku. Neviem, prečo sa nehýbe. Nič by mu v tom nemalo brániť. EEG a testy neukazujú žiadne poškodenie mozgu. Tomu chlapcovi pracuje mozog tak ako tebe alebo mne. A zdá sa, že mu stále pracoval.“ Doktor Gaduč zdvihol obočie a zatváril sa veľmi profesorsky.
„Takže tvrdíš, že mozog normálne funguje. A fungoval aj pred týždňom, mesiacom alebo rokom, áno?“ utvrdzoval sa Peter v tom, čo práve počul.
„Vieš tak dobre ako ja, že ľudský mozog je zložený z približne sto mi­liárd nervových buniek. Jedným zo zistiteľných prejavov ich aktivity je zmena elektrických potenciálov, ktorá je viditeľná na elektroencefalo­grame. Netvrdím, že tomu chlapcovi pracuje každá zo sto miliárd buniek, ale EEG ukázal, že ich pracuje dostatočný počet na to, aby rozmýšľal a podľa možností aj konal ako normálny a zdravý jedinec.“
„A čo miecha?“ Peter nechal bez povšimnutia Antonovu prednášku. Pochopil, že chcel zrejme zapôsobiť na doktorku Hobsovú.
„Ešte sa nemôžem vyjadriť. Musíme urobiť CT–myelografiu.“
„No dobre. Prečo však nerozpráva? Nevyzerá ako mentálne zaostalý, na zvukové vnemy reaguje pozitívne,“ nadhodil Peter.
„Možno následkom nejakého prežitého šoku trpí dočasnou afémiou. Šok možno spôsobil aj stratu pohyblivosti. Neviem. Skutočne si myslím, že tu niečo zmôžete iba vy, doktor Máb,“ usúdila doktorka Hobsová.
Peter sa zamyslel. Ústa vykreslili tvar zavesenej podkovy. Na chvíľu sa zapozeral na dianie za oknom: naľavo opar, ktorý sa ešte nestihol rozpustiť v slnečnom žiarení, napravo pás pri zemi sa plaziacich kríkov, v strede trávnik zatiaľ neurčitej farby. Otvoril to okno, aby do miestnosti pustil lúče, vône, vzduch, farby.
„Kompletnú správu budete mať pozajtra, pán kolega. Ešte urobím do­plnkové vyšetrenia. Ak dovolíte, musím už ísť. Mám ešte prácu v nemoc­nici.“ Doktorka Hobsová vstala a s ňou vstal aj doktor Gaduč.
„Idete aj vy, pán kolega?“ opýtala sa doktora Gaduča.
„Ešte chvíľu ostanem, pani kolegyňa. Nemusím už ísť do nemocnice, takže by sme išli rôznym smerom.“
„Tak dovidenia, páni.“ Doktorka vzala poznámky a vykročila smerom k dverám.
Doktor Gaduč ju predbehol, otvoril dvere a vyprevadil staromódnym úklonom. „Dovidenia v nemocnici, pani kolegyňa.“
„Dovidenia!“ pripojil pozdrav Peter.
Gaduč zavrel dvere a so zasneným pohľadom sa o ne oprel.
„Poď si ešte sadnúť, ty donchuan,“ vytrhol ho zo sna Peter. „Balíš ju?“ opýtal sa.
„Videl si to monumentálne pozadie a ešte veľkolepejšie popredie?“
„Vždy sa ti páčili rubensovky. Ale nie je pre teba pristará?“
„Blíži sa k päťdesiatke, ale ako úchvatne! — povedal by Norman Mai­ler. Možno je v zrelšom veku, no dráždi ma jej nedobytnosť.“
Gaduč si opäť sadol na sedačku. „Nechcem sa chváliť, ale mal som takmer polovicu sestričiek a lekárok z nemocnice a viem, že u druhej by som mal šancu, ale u nej nie. A to ma najviac znervózňuje.“
Peter sa schuti zasmial. Nikdy sa nezmeníš, António.
„Čo tvoja božská Júlia? Rozprávaj a preháňaj!“ povedal dychtivo Anton. Potešilo ho, že našiel ďalšiu vzrušujúcu tému na rozhovor.
„Chce sa vydávať,“ povedal smutne Peter.
„No a? Ožeň sa, Peter. Nič na tom nie je. Ja som sa ženil už trikrát a možno to nie je konečné číslo.“
Anton Gaduč ukázal svoj bezchybný chrup, ktorý v kombinácii s hne­dastou pokožkou vyzeral veľkolepo. Peter ako zberateľ porcelánu vedel oceniť ich belosť. Nikdy však nemal odvahu opýtať sa, či sú pravé. Vedel, že také otázky sa Antóniovi nekladú.
„To nie je len tak… oženiť sa. Nie som si istý, či budem dobrým man­želom.“
„Ja som mizerný manžel. No to mi nebránilo v tom, aby som sa ženil aj druhý, aj tretí raz. Ony to chceli, tak som im splnil ich túžby. Že to nedo­padlo najlepšie? To nie je moja vina. Dobre vedeli, aký som, a do čoho teda idú.“
Anton Gaduč bol z týpkov, ktorých keď pošlete kúpiť mlieko pre pla­čúce dieťa, vrátia sa o tri hodiny s hydraulickým zdvihákom a nevinným prihlúplym ksichtom a budú vás presviedčať o výhodnosti kúpy. Mlieko však nedonesú. Pre manželstvo bol úplne nepoužiteľný.
„Mám sa s ňou oženiť a tým odsúdiť na samotu? Dobre vieš, že v práci trávim veľa času. Dokonca o nej rozmýšľam, aj keď som s Júliou.“
„Na ten pocit zodpovednosti raz škaredo doplatíš,“ predpovedal Anton. „Mal by si sa uvoľniť, žiješ len raz. A život je krásny, tak ho ži! Ponáhľaš sa na vrchol pyramídy svojej kariéry, pretože si myslíš, že keď na tom vr­chole budeš, poriadne sa rozhliadneš, budeš všetko vychutnávať a budeš mať konečne čas aj na niečo iné. No pravda je krutá, žiadne vychutnávanie sa nekoná, si vyčerpaný, a keďže nedokážeš so cťou zísť dole, nasleduje pád. Ženy chcú, aby si im splnil ich želania, tak splň Júlii najväčšie želanie — postaviť sa pred oltár v bielych šatách vedľa muža, ktorého miluje.“
„Nie je to také jednoduché,“ trval na svojom Peter.
„Je to veľmi jednoduché. Celý princíp lásky je taký. Adam chce dať Eve to, po čom ona túži, chce jej splniť všetky želania. Zároveň ju chce k sebe pripútať, lebo cíti, že mu niečo chýba, keďže sa cíti neúplný. Chýba mu rebro, ktoré mu Boh vzal, aby z neho urobil ženu. Častokrát sú tie pohnútky v opačnom poradí a niekedy sa jeden z dôvodov vypúšťa. Uhádni ktorý.“
Obaja muži sa ticho, tlmene zasmiali, pozerajúc pritom do sprisaha­necky spriaznených pohľadov. „Muži sú zväčša sebeckí,“ podotkol Peter.
„Muži sú ako mačky a ženy ako psíčkovia, aj keď rozprávky to zväčša personifikujú opačne. Muži sú spokojní tam, kde je o nich dobre postarané. Viažu sa skôr na obydlie, ako na partnera, tak ako mačky. Ženy sa jedno­značne viažu na svojho pána, teda chcel som povedať partnera. Jemu chcú slúžiť a pomáhať, ležať mu pri nohách. To už rozprávam o psoch, ako si iste postrehol.“
„Postrehol,“ pokračoval Peter v konštantnom úsmeve. „Tvoje názory by v ženských magazínoch asi neuverejnili.“
„Nemám v úmysle prispievať do ženských časopisov.“
„To mi je jasné,“ povedal Peter.
Doktor Gaduč sa zdvihol zo sedačky.
„Teraz už musím ísť, čaká ma život.“
„Ako vyzerá ten život? Má dlhé blond vlasy a plné tvary?“
Vernosť bola pre Antónia asi taký abstraktný pojem ako úctivosť pre krokodíla. Peter o tom dobre vedel — odtiaľ tá otázka.
„Dobre ma poznáš, Peter. U tejto nejde ani o vlasy, ani o plné tvary. Má najkrajšie a najdlhšie nohy, aké poznám. Maj sa pekne. Keď bude niečo nové s Júliou alebo s chlapcom, daj vedieť. Priznávam, že aj mňa už zau­jíma jeho príbeh.“
Peter zostal vo svojej kancelárii opäť sám. Rozhovor s doktorom Gadu­čom ho nenechal ľahostajným. Jedno mu nemohol uprieť — vie to so že­nami. Každej dal jednoznačne pocítiť, že považuje za veľkú česť vdycho­vať vzduch, ktorý ona vydýchne. Aj keď jeho pohnútky mohli byť rôzne a zväčša boli sebecké.
Asi som skutočne prehnane zodpovedný, ale Antóniov prístup tiež nie je v poriadku, využíval Peter na rozmýšľanie ticho kancelárie a voľné se­kundy v pracovnom kalendári. Zavolám Júlii? A čo jej poviem? Miláčik, už som si to rozmyslel, chcem si ťa vziať. To nejde. Okrem toho, stále sa ne­chcem ženiť. Možno zavolám zajtra.
Po večeri sa vedúci lekár Peter Máb prechádzal po chodbách liečebne. Zoznámil sa s dvoma policajtmi, ktorých poslal poručík Kozlovský, aby chránili liečebňu pred možným nebezpečenstvom. Jeho kroky podvedome smerovali k izbe č. 24. Aj keď si Peter povedal, že po náročných vyšetre­niach dá chlapcovi pokoj, prehral súboj s pokušením navštíviť ho.
Vchádzal do izby a navodzoval si predstavu, že chlapec už neleží ne­hybne na lôžku. Predstavoval si, že sedí na posteli a kýve mu na pozdrav. No nestal sa zázrak. Chlapec predsa ležal, ani sa nepohol. Peter sa nad neho naklonil a videl, že nespí.
„Ahoj, chlapče! Uvažoval som, že by sme ti mali dať nejaké meno. Ho­voríme ti len chlapče, kamarát, počul som, že Artur ti hovorí synak. Čo povieš, dáme ti meno alebo počkáme, kým nám ho povieš sám?“ urobil pauzu, čakal na odpoveď.
Chlapec otvoril ústa, no neprehovoril.
Ešte je čas na vymýšľanie mena, pomyslel si Peter.
„Ak nie si unavený a nechceš byť sám, mohli by sme sa rozprávať. Čo myslíš? Si unavený?“
Zdalo sa to Petrovi, alebo chlapec urobil pohyb hlavou doľava a potom doprava? Ťažko povedať. Peter to aj tak považoval za znak súhlasu.
„Dnes sa nemusím ponáhľať. Ty určite tiež nie.“ To nebolo veľmi vtipné, priznal si. „Prepáč, nemyslel som to tak.“
„Vieš, nikto ma dnes nečaká. Priateľka sa so mnou rozišla. No nebudem ťa zaťažovať problémami s frajerkami, tých si užiješ, keď vyrastieš…“
„Poviem ti, prečo som sa stal psychiatrom. Chceš?“ Nedočkal sa odpo-vede. „Čo iné ti ostáva, však?“
„Asi kvôli Marike…“ preniesol sa v čase asi o tridsať rokov naspäť. „Bola to moja sestra… Vlastne, je to moja sestra. Aj keď už nie je medzi nami… Hrávala sa so mnou… vždy si našla pre mňa čas… prežili sme mnoho pekných chvíľ…“
Premietal si na plátno mysle príbeh svojho detstva.
„No ako som vyrastal, začal som sa hrávať s kamarátmi z ulice… Po­smievali sa mi, že všade ťahám staršiu sestru… čoraz viac som sa hanbil… Začali ju volať Marika–kalika… a dobre sa na nej bavili… Vysmievali sa jej, keď videli, ako sa sama so sebou rozpráva… ako sa stále otáča…“
Peter si privodil jej vzhľad: mala hnedé vlasy, účes z polodlhých vlasov, takzvaný pážací. Najradšej si obliekala oranžový pletený sveter od mamy, károvanú sukňu pod kolená. Obuté mávala modré tenisky. Aj keď sa neho­dili k sukni, nikto ju nedokázal presvedčiť, že vhodnejšie by boli sandále alebo lodičky. Nevedela pochopiť, prečo by si mala obúvať niečo, v čom nevie chodiť. A vraj bola bláznivá… V porovnaní s kým? V porovnaní so ženami, ktoré mučia nohy dvanásťcentimetrovými opätkami? Len preto, že to diktuje pani móda? Určite nie.
Opäť sa vrátil do ťaživých spomienok, ktoré by chcel vymazať zo svojho životopisu, za ktoré sa tak hanbí:
„Nikdy som sa Mariky nezastal… neokríkol kamarátov, aby jej dali pokoj… neposmievali sa… nerobili jej zle… Niekedy som sa pridal i ja a uťahoval som si z nej… akoby bola bláznivá Marika zo susedstva… a nie vlastná sestra.“
Peter sa zadíval do chlapcových očí. Akoby v nich hľadal porozumenie alebo odpustenie.
„Veľakrát som sa schoval, keď ma hľadala… Chodila potom po ulici… volala moje meno… no neukázal som sa… veľmi som sa hanbil… a želal som si, aby nebola mojou sestrou…“ Skôr ako ho vyslovil, každé slovo poťažkal na jazyku. Zvlhli mu oči, no pokračoval: „A potom… raz v noci… prišla sa so mnou rozlúčiť… mal som ju zadržať… povedať jej, nech nikam nechodí… že ju mám rád… takú, aká je… že mi to nevadí… že vždy bude moja veľká sestra…“
Už sa ďalej nedokázal ovládať, začal usedavo plakať. Zvalil hrádzu, ktorá bránila citom, aby vyplávali z vnútra na povrch. Hlavu takmer vklies­nil medzi kolená a rozplakal sa. Plakal a nedokázal sa zastaviť.
Včera sa rozišiel s Júliou… Tá spomienka spustila ďalšie nezastaviteľné vlny…
Po niekoľkých minútach sa Peter upokojil. Do jeho mysle sa pomaly vkrádali tie chlapské drísty, že muži predsa neplačú a podobne. Je predsa vedúcim lekárom psychiatrickej liečebne. Tu ľudia občas plačú, ale zried­kakedy lekári.
Poutieral si slzy do rukáva plášťa — opäť správanie nehodné jeho pos­tavenia.
Ponorený do sebaľútosti pozabudol, že v miestnosti nie je sám. Opäť sa pozrel na chlapca a ten pohľad mu znovu zarosil oči — chlapcovi po spán­koch stekali veľké slzy.
Znamená to, že počuje, vníma? Rozumel tomu, čo som hovoril? Asi áno. Je nepravdepodobné, že plakal len preto, lebo som plakal aj ja. Určite mi rozumel! presviedčal sám seba.
Vstal zo stoličky, podišiel k chlapcovi a pohladil ho po tvári.
„Neplač, chlapče. Vidíš, ani ja už neplačem. Niečo ti poviem. Inému by som neodporúčal, aby o tejto mojej slabšej chvíľke niekomu rozprával, ale ty to môžeš povedať, komu chceš. Teraz si pospi.“ Peter sa usmial na chlapca a zdalo sa mu, že aj on sa mierne usmial.
Zajtra začne s prieskumom tajomstiev duše záhadného malého pacienta. Aj dnes prespí v sanatóriu. Nezabudnúť na obliečky!


Kozačky poručíka Kozlovského v pravidelnom rytme dopadali na kera­mickú dlažbu, ktorou bola vyložená chodba okresného riaditeľstva PZ. Popiskoval si Beethovenovu Ódu na radosť v rezkom pochodovom rytme a rovnako pochodovo švihal rukami. Žoviálne zdravil známe tváre, s ktorými sa denne stretával. Medzi kolegami bol veľmi obľúbený, a to nielen preto, že malí, tlstí a plešatí chlapíci sú vo všeobecnosti považovaní za príjem­ných spoločníkov.
Opäť sa rozozvučal jeho mobilný telefón. Dnes už možno desiaty raz. Podľa melódie vedel, kto mu volá. Táto tragicky pôsobiaca etuda bola pri­radená k jedinému menu, k jedinému číslu.
Našiel miesto pod schodmi a oprel sa o stenu. Vedel, že tu ho nebude nikto počuť. Stlačením tlačidla prijal hovor.
„Príďte dnes ku mne. Musíme sa dohodnúť na odvoze chlapca,“ povedal hlas volajúceho.
„Dobre, pane, zastavím sa večer.“
„Máb nejako pokročil?“
„Zatiaľ pláva v kalných vodách.“
„Chlapi, ktorých ste nechali v liečebni, sú spoľahliví?“
„Áno, pane. Ručím za nich.“
„Dobre. Čakám vás.“
Poručík zrušil hovor a odložil mobil do vrecka. Rozhliadol sa, či niekto mohol počuť pár viet, ktoré vyslovil. Keď videl, že všetko je v poriadku, rázne vykročil smerom, z ktorého vybočil kvôli telefonátu.
Kedy sa to skončí? pomyslel si poručík. Opäť chcem mať pokoj. Vzhľa­dom k jeho práci, pokoj bude mať asi až na dôchodku…


„Milý chlapče, keď mi rozumieš, urob, prosím, čo ti poviem.“ Peter držal v ruke pero vo vzdialenosti asi dvadsiatich centimetrov od chlapcových očí. „Pozoruj očami toto pero.“ Hýbal perom zľava doprava a zase späť. Chla­pec pozoroval pero synchrónne s jeho pohybmi. „Táááák. Krásne. Ide ti to veľmi dobre. Viem, že to s tebou robil pán doktor, ktorý tu bol predtým. Vyskúšame niečo iné.“
Peter teraz pohyboval perom hore a dole. Chlapec ho bez problémov sledoval.
Podržal pero nad chlapcovými očami.
„Určite vieš, že toto je poloha hore, u nás bude znamenať áno. Keď sa ťa niečo opýtam a budeš mi chcieť odpovedať áno, stačí, keď dáš oči hore. Budem vedieť, že mi chceš povedať, že so mnou súhlasíš.“ Peter presunul pero pod chlapcove oči. „Toto je poloha dole, u nás bude znamenať nie. Keď dáš oči dole, budem vedieť, že nemám pravdu a chceš povedať nie.“
Peter si dal pero do vrecka a opýtal sa: „Rozumieš tomu, čo som ti po­vedal?“ Chvíľu počkal. Keďže chlapec nepohol očami, povedal: „Ak rozu­mieš, daj oči hore. Aha, takto.“ Peter vytočil očné buľvy hore najviac, ako to dokázal.
Pozrel na chlapca, no ten očami pohol iba toľko, aby ho mohol sledovať.
V duchu sa napomínal: Peter, Peter, nejdeš na to prirýchlo?
„Položím ti niekoľko otázok. A ty, ak budeš chcieť, mi odpovieš, ak nie, tak mi neodpovieš. Sme dohodnutí?“
Opäť žiadna reakcia.
„Vieš rozprávať? Alebo si to niekedy vedel?“ Tieto otázky by nemali uškodiť. No nevyvolali žiadnu reakciu. Aspoň nie viditeľnú či počuteľnú. „Vieš, ako sa voláš?“ Žiaden pohyb očí.
Vlastnú identitu si uvedomujú už maličké bábätká, snáď ju vníma aj tento asi desaťročný chalan. Samozrejme za predpokladu, že je duševne zdravý.
„Vieš, ako si sa k nám dostal?“ Peter napäto sledoval reakciu, zdalo sa, že chlapec trochu zneistel. Spomienka na prevoz, možno dramatický, určite nie pohodlný, mohla vyvolať aj prudšiu reakciu. Nevyvolala. Rozumie ten chlapec otázkam?
„Chceš, aby sme niekomu zavolali, že si tu?“ Chlapec nereagoval.Keby som mal aspoň tušenie, z akého prostredia pochádza, uvažoval Peter. Čo zažil počas ostatných týždňov, mesiacov? No netuším nič. Možno niečo usudzovať z jeho oblečenia? Značková športová súprava… Keby bol une­sený, mal by na sebe takú súpravu? Prečo nie? Možno ju mal oblečenú, keď ho uniesli. Chlapca priviezli čerstvo ostrihaného a voňal, akoby ho práve okúpali. Čo z toho usudzovať? Kto ostrihá uneseného chlapca? Rozčúlila ho nemohúcnosť vlastného mozgu pochopiť súvislosti toho, čo sa tu deje.
„Pamätáš si nejakého človeka okrem tých, ktorých si videl v tejto izbe?“
Chlapec obrátil oči iným smerom. Už nepozeral na Petra, zahľadel sa do stropu. Ktovie, kde blúdi jeho duša.
„Páči sa ti tvoja izba?“ Otázka bola akýmsi rezignovaním na „veľké“ témy. Možno chlapec zareaguje na zdanlivo banálne otázky. Bolo by na­čase zmeniť situáciu v chlapcovej hlave výraznejšie, než ako sa mu to dote­raz darilo, či skôr nedarilo.
„Pohyboval si sa niekedy? Hýbal si nohami či rukami?“
„Bolí ťa niečo?“ Stále nič.
„Si unavený? Mám ti dať pokoj?“ Žiaden pohyb očí.
„Môžem sa prísť porozprávať neskôr? Zajtra?“
Peter si nevedel poradiť ako ďalej. Ten chlapec mu asi nerozumel. Vče­rajšia radosť bola predčasná.
Vstal zo stoličky, a ako to uňho bolo bežné, keď nad niečím rozmýšľal, zadíval sa z okna. Mrholil jemný dáždik, ktorý poletoval povetrím na­vzdory gravitačným zákonom. Premiešaval sa s krehkým slnečným svitom. Tak to bolo dobre. Ak niečo potrebovala po zime sa prebúdzajúca vegetá­cia, tak to bola táto chémia — vodík, kyslík, fotóny.
Rozmýšľal: Je možné, že chlapec nerozumie po slovensky? Včera pla­kal, lebo podľa intonácie pochopil, že mu rozprávam smutný príbeh? Alebo sa rozľútostil len kvôli mne? Spôsobil to stav, v ktorom sa nachádza? Chý­bajú mu jeho blízki? Musím byť trpezlivý, skúsim to opäť neskôr alebo zajtra.
„Kam išla Marika?“ Ticho izby preťala otázka povedaná tichým chlap­čenským hlasom.
Peter sa ešte nikdy tak rýchlo neotočil. Bola to len halucinácia alebo autosugescia? Skutočne tú otázku počul? Alebo ju počul preto, že si ju často sám ako chlapec opakoval? Teraz si veľmi želal počuť aspoň niečo. Čokoľvek.
Rozbehol sa plne naložený nádejou k chlapcovi. Vystrašil ho pocit, že by to pokojne, bez následkov, nemusela byť pravda. Chcel, veľmi chcel potlačiť vzrušenie, ale nedarilo sa mu to.
„Chlapče milený, ty rozprávaš? Čo čo čo si sa to pýtal?“
Pohľadom visel na chlapcových ústach a v duchu prosil Boha, aby tým vzrušením niečo nepokazil.
„Kam išla Marika?“
Takže to nebola len halucinácia. Teraz, keď to nielen počul, ale aj videl — videl, ako chlapec otváral ústa — už verí, že to bola skutočnosť.
„Marika? Marika išla do nebíčka. Tak mi to všetci hovorili a ja som tomu uveril. Marika je v nebi a pozerá na mňa.“
„Myslel som, že toto je nebo.“ Chlapec rozprával pomaly a potichu, ale zrozumiteľne.
„Myslel si si, že táto izba je nebo?“ Peter sa chcel povypytovať na toľko vecí: Ako sa voláš? Kde si bol do chvíle, kým ťa priviezli sem? Kde sú a ako sa volajú tvoji rodičia? Ale musel to v sebe potlačiť. Chlapec bol ten, kto určil tému, o ktorej sa budú rozprávať. Musel to akceptovať, keď ne­chcel niečo pokaziť.
„Otecko hovoril, že v nebi je všetko iné. Všetko budem vidieť úplne jasne a zreteľne. A všetkému budem rozumieť.“
„Áno, je to tak. Ale z neba sa ešte nikto nevrátil. Nevieme, ako to tam bude vyzerať.“
„Takže nie som v nebi?“
„Nie. Ale ver mi, že urobíme všetko pre to, aby si sa tu tak cítil.“
Chlapec akosi posmutnel, odmlčal sa.
„Teraz, keď sa už so mnou rozprávaš, mohli by sme sa navzájom pred­staviť, tak sa to medzi chlapmi robí. Čo povieš? Ja sa volám Peter Máb.“ Chcel podať chlapcovi ruku, ale rýchlo si uvedomil, že aj keď už chlapec rozpráva, neznamená to, že sa aj pohybuje.
„Ja viem,“ zamrmlal chlapec bez záujmu, znudene.
„Môžeš mi povedať, ako sa voláš ty?“
„Volám sa Tomáš.“
„Veľmi ma teší, Tomáš. Povieš mi, ako sa volá tvoj ocko?“ kul železo za horúca. Aj keď mal strach, aby sa Tomáš po nejakej nevhodnej otázke opäť neodmlčal.
„Ocko príde po mňa?“
„Hneď ako mi povieš jeho meno, zavolám mu a on si po teba príde.“ „Volá sa Michael Booth,“ povedal pomaly. Zvykol si, že vyslovenie tohto mena spôsobuje veľký záujem, u niekoho nedôverčivosť, u iných opatrnosť či prehnanú starostlivosť.
„Michael Booth? Ten Michael Booth, ktorý…“ Peter hľadal správne slová. Napadali mu výrazy: milionár, boháč, softvérový princ, počítačový mág a podobne. Ale vedel, že by nemal opakovať titulky bulvárnych plát­kov. „…sa zaoberá počítačmi?“ našiel nakoniec prijateľnú formuláciu.
„Áno, ocko vymýšľa programy do počítačov.“
Peter Máb len ťažko dokázal zakryť vzrušenie. Je možné, že tento chla­pec je vnukom jedného z najmocnejších a najvplyvnejších žralokov počíta­čového sveta Williama Bootha? Synom Michaela Bootha, ktorý kvôli man­želke opustil Ameriku a usadil sa na okraji priemyselného parku Kechnec pri Košiciach, kde vytvoril jedno z najúspešnejších stredísk vývoja softvéru v Európe? Uvedomil si, že aj on o ňom uvažuje v intenciách bulvárneho záujmu. Aj keď je taký úspešný a bohatý, všetci vedia, že si svoje peniaze zarobil vlastnou tvorivosťou a šikovnosťou.
Počiatočné nadšenie z toho, že chlapec začal rozprávať, mierne vypr­chalo. Takže hypotéza o schizofrénii začala naberať na reálnosti. Možno keby Tomáš povedal policajtom, záchranárom alebo ľuďom inej profesie, kto je jeho otec, tí by po prekonaní prvotného údivu išli k telefónu a zavo­lali niekomu z Boothových ľudí. Ale Peter bol psychiater, ten počas svojej praxe stretol už mnoho zaujímavých osobností: niekoľkých Ježišov, ktorí sa vrátili na Zem vykonať posledný súd, rôznych tvorov z planét divných ná­zvov, Nostradama, Janu z Arcu a veľa iných osobností, naprieč celými ľudskými dejinami. Byť synom milionára možno nie je také bizarné, ale deti nemajú na výber toľko hrdinov ako dospelí.
„Takže tvoj ocko je Michael Booth,“ zopakoval Peter a nachvíľku bol ticho, akoby chcel dať chlapcovi šancu opraviť sa alebo odvolať povedané. Chlapec nechápavo pozeral a tiež čakal.
„Môžeme sa najprv porozprávať? Skôr ako pôjdem zavolať ockovi?“
„Nie, nebudem už nič hovoriť. Povedal si, že hneď ockovi zavoláš!“ zvolal rezolútne chlapec.
„Nuž, dobre teda. Skúsim mu zavolať. Máš nejaké prianie? Si hladný? Nie je tu veľa svetla? Alebo málo?“
Chlapec naňho pozrel podozrievavo, pochybovačne.
„Choď po ocka!“ Razancia, s akou to chlapec povedal, Petra presved­čila, že už nie je priestor pre ďalšie vyjednávanie. Rozpačito sa usmial a odišiel z miestnosti.
„Kde je doktor Heller, Artur? Viete to?“ opýtal sa Peter, náhliaci sa po chodbe.
„Neviem, ale poradím vám, kde sa otočíte s osemmetrovým rebríkom,“ vyhŕkol vysmiaty strážnik, vychádzajúci z toalety. Vybuchol smiechom, ktorý kontinuálne prešiel do záchvatu kašľa. Opäť niečo počul v televízii. Nie­kedy si s tým vystačil celý deň. No Peter nemal čas ani chuť teraz zisťovať zdroj jeho veselosti.


„Kde je doktor Heller, prosím vás?“ opýtal sa sestry Simonisovej, sestry s permanentným úsmevom na perách, ktorý tam mala akoby namaľovaný. Takmer rok bola rehoľnou sestrou, no necítila sa na zloženie Sľubov, vrá­tila sa do „civilného“ sveta. Okrem nevšedných zážitkov si odtiaľ priniesla magnetizujúci úsmev ľudí, ktorí tušia a možno aj vedia viac.
„Mal by byť vo svojej pracovni… aspoň myslím. Mám vám to zistiť, pán doktor?“
„Nie. Pokračujte vo svojej práci. Idem sa pozrieť. Neviete, či tam nie­koho má?“ Peter sa uberal ku schodisku, pretože Jurajova kancelária bola na druhom poschodí.
„Mal tam pani Dočkalovú. Ale skutočne neviem, či je ešte u neho.“
„Ďakujééém.“ To už Peter klopal na dvere Jurajovej pracovne.
„Poď ďalej, Peter,“ ozval sa z miestnosti priateľov hlas.
„Čo si jasnovidec?“
„Len hluchý by nepočul tú cunami valiacu sa po chodbe.“
„Ale, nepreháňaj, Ďuri. Nebol som až tak hlučný.“
„Koniec koncov si tu vedúcim lekárom, kto iný by sa tu mal rozkriko­vať, keď nie ty.“
„Ako vidím, nikoho tu nemáš. Potreboval by som s tebou niečo prekon­zultovať. Máš čas?“
„Jasné! Sadaj!“ vyzval ho, aj keď sa zdalo, že sa nerád lúči s príbalovým letákom zrejme nového lieku.
Peter sa posadil do kresla a zahľadel na Juraja, ktorý býval dosť nála­dový. Svoje momentálne citové rozpoloženie mal však vždy zreteľne vpí­sané do tváre, takže ho stačilo päť sekúnd pozorovať a človek sa vedel za­riadiť. Byť pokojný v ústave, kde nikto nebol pokojný, bolo niekedy veľmi ťažké. Nervozita preskakovala z pacientov na personál ako blcha strieda­júca kožuchy. Keďže sa Petrovi zdalo, že dnes ešte naňho nič neskočilo, preložil si nohy, zhlboka sa nadýchol a začal: „Náš malý pacient prehovo­ril.“
Urobil si pauzu, lebo vedel, že Juraj bude chcieť reagovať.
„Fakt? No to je úžasné. A čo povedal?“
„Povedal, že si myslel, že je v nebi a že máme zavolať jeho otcovi.“
„Povedal ti, ako sa volá?“
„Veď práve, že povedal.“ Peter sklopil oči a nahodil svoj superzamra­čený pohľad. To určite z neho sa mu začínali tvoriť tie vrásky okolo očí.
„Kde je problém? Už si mu volal?“
„Nevolal a ani neviem, či budem.“
„Nerozumiem. Môžeš mi to vysvetliť?“ Juraj začal obhrýzať ceruzu: neklamné znamenie maximálnej zaujatosti.
„Nezachytil si v správach, že by uniesli syna Michaela Bootha?“
Peter zdvihol oči, očakávajúc veľkolepú reakciu.
„Čóóó!“ Juraj sa katapultoval zo stoličky. „Ten chlapec je Boothov syn?“ Dramatickou vsuvkou nezaostal za očakávaním.
„Neviem, či je jeho syn, ale tvrdí to o sebe.“
„Aha. Ty si myslíš, že trpí schizofréniou… A vsugeroval si, že je mladý Booth.“
„Tomáš Booth… Povedal, že je Tomáš. Nevieš náhodou, ako je na tom Booth s deťmi? Má nejaké?“
„To fakt neviem.“ Juraj Heller sa už zjavne upokojil. „Zavolaj tomu policajtovi, tomu poručíkovi. Preňho nebude problém zistiť, či sa Boothovi stratil nejaký syn.“
„Vidíš, to je dobrý nápad!“
Obaja muži sa na chvíľu odmlčali, ponorili do myšlienok.
„Spomenul som si, že nedávno rozprávali o Boothovi, že má rakovinu. Bolo to v správach… myslím… predvčerom… jasné, predvčerom, pozeral som to s Júliou…“
Spomienka na Júliu ho opäť trochu rozcítila. Zavolám jej dnes? Dnes nie, ešte je priskoro.


Sediac vo svojej pracovni, vytočil Peter číslo prečítané z vizitky, ktorú nosil vo vrecku nohavíc.
„Doktor Máb, ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hlas poručíka Koz­lovského v slúchadle telefónu.
„Potreboval by som niečo zistiť. Niečo, čo by pre vás nemal byť prob­lém.“ Peter teda počúvol Jurajovu radu.
„Samozrejme. Ak budem môcť, rád pomôžem.“
Telefonát zastihol poručíka v služobnom aute. Riadil ho jeho partner, takže sa mohol nerušene venovať rozhovoru.
„Mohli by ste mi zistiť istú delikátnu záležitosť?“ Peter hľadal vhodné slová. „Prosto… potreboval by som vedieť, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či mu nechýba,“ vychŕlil nakoniec zo seba, uvedo­miac si, že to meno aj tak bude musieť skôr či neskôr vysloviť.
Hneď ako prišiel do svojej kancelárie, zapol televízor a teraz so stlme­ným zvukom prepínal všetky kanály, surfoval po teletexte. Vychádzal z predpokladu, že ak by uniesli syna Michaela Bootha, bol by to headline mnohých televíznych staníc, nielen slovenských. Samozrejme, ak by to bolo zverejnené. Okolo areálu by parkovali prenosové vozy s obrovskými satelitnými ušami, ploty a brány by obliehali investigatívni novinári s veľ­kými chlpatými mikrofónmi a po stromoch by liezli paparacovia s fotopuš­kami a fotodelami. Stanice by sa predbiehali v zisťovaní akýchkoľvek ma­ličkostí týkajúcich sa Bootha a jeho rodiny. Ale na nič také Peter nenarazil. Iba spravodajská TA3 dávala reprízu nedávnej tlačovej konferencie, na kto­rej Booth zverejnil svoju rakovinu.
Musel vziať do úvahy aj to, že ak aj bol Tomáš Booth unesený, polícia to nezverejnila. Je to ustálený policajný postup.
Ale skôr ako zavolal poručíkovi, chcel sa presvedčiť, či televízni dravci náhodou niečo nevypátrali. Je verejným tajomstvom, že takmer všetky tele­vízne stanice majú medzi policajtmi svojich dobre platených informátorov, ktorí vynášajú na verejnosť aj maximálne utajované prípady. Prípad únosu Boothovho syna by takým určite bol.
„To všetko chcete vedieť v súvislosti s tým nevládnym chlapcom?“ neskrýval prekvapenie poručík.
„Dá sa to aj tak povedať.“
„Moment, to mi musíte vysvetliť. Chcete povedať, že máte podozrenie, že tým chlapcom je syn Michaela Bootha?“ Poručík Kozlovský povedal hlavne Boothovo meno veľmi pomaly a dôrazne, aby si bol istý tým, čo počul, a aby mu to Peter prípadne zopakoval alebo vyvrátil.
„Ja to netvrdím. Musím vás informovať o tom, že chlapec už rozpráva a tvrdí to on. Skôr než z toho začnem vyvodzovať akékoľvek závery, hlavne týkajúce sa jeho psychického stavu, musím preveriť, či fakt nie je Boothov syn.“
V telefóne bolo chvíľu ticho, počuť bolo iba poručíkovo funenie.
„Čo vám ešte povedal?“ opýtal sa po chvíli policajný dôstojník. „Pove­dal vám, kto ho tam doviezol a kde bol dovtedy?“
„Nie. Dožaduje sa svojho otca. Podľa všetkého už nebude nič rozprávať, pokiaľ mu nevyhovieme.“
„Takže nič viac nerozprával? Určite nie? Len to, že je Booth?“ pýtal sa poručík s až nápadnou nástojčivosťou.
Peter chcel k priezvisku priradiť aj meno, ale včas sa zastavil. Nepoviem mu, že chlapec sa predstavil ako Tomáš, hútal Peter. Keď mi polícia oznámi, že Tomáš Booth je v poriadku a je pri svojej rodine, budem vedieť, že to skutočne preverili a nevykašľali sa na to.
„Nie, nič viac nepovedal. Takže ako? Môžete mi to zistiť, alebo nie?“ Zámerne dodal hlasu nervozitu, aby sa poručík poponáhľal so zisťovaním. „Dosť mi to súri. Ak sa totiž chlapec vydáva za niekoho iného, a dokonca ak tomu verí, je to jasný dôkaz schizofrénie, čo je ťažké psychické ochore­nie. Ak mu nevyhovieme, chlapec môže upadnúť do katatonického stuhnu­tia, môže sa opäť odmlčať na veľmi dlhý čas, alebo naopak, môže to vyvo­lať skratové správanie, a musím vám povedať, že mnohé príbehy schizofre­nikov končia samovraždou.“ Trochu počkal, aby poručík dostatočne vstre­bal slovo samovražda. „Viem, že u nepohybujúceho sa chlapca je to možno prehnaná obava, ale aj tak určite chápete, aké je to dôležité.“
„Dobre. Preverím to a zavolám vám.“ Poručík stlačil tlačidlo ukonču­júce spojenie.
Takže chlapec už rozpráva, premýšľal o novovzniknutej situácii poru­čík. Jasné, že sme počítali s tým, že skôr alebo neskôr začne rozprávať, ale toto je priskoro. No nič, budeme musieť náš plán trochu urýchliť.


Chýbajú mi ešte dva roky a budem môcť odísť do dôchodku, uvažoval poručík Kozlovský. Od skončenia policajnej akadémie do pondelka minu­lého týždňa bol svedomitým a čestným policajtom. No Boh s ním mal iné plány. Aspoň tak si to vysvetľoval a týmto sa sám pred sebou ospravedlňo­val tento hlboko a úprimne veriaci muž. Okolnosti ho donútili a on nemo­hol konať inak. Veril, že keď bude po všetkom, všetci to uznajú.
Ťahali sa zapchatou Triedou SNP.
„Počuj, Robo, tu mi zastav. Potrebujem si niečo vybaviť. Bude to trvať dlhšie, tak na mňa nečakaj. Prídem taxíkom. Okej?“ povedal partnerovi. Vystúpil a zamieril k stánku rýchleho občerstvenia.
Róbert Štefek bol jeho partnerom tri roky. Je to taký mliečniak, s obľu­bou o ňom hovorieval. Poručík Kozlovský sa ho „ujal“ ako čerstvého ab­solventa policajnej akadémie. Povedal si, že skôr ako pôjde do dôchodku, vychová svojho nástupcu.
Bol to dobrý kolega, spoľahlivý a diskrétny. To vedel oceniť každý, no poručík Kozlovský, a hlavne v tieto ostatné dni, o to viac. Uložil svoj ohromný objem na voľnú lavičku, lepšie povedané, chcel uložiť. Sedel, no keby sa nezapieral nohami, určite by už bozkal zem. Nenápadne sa poobze­ral vôkol a vytiahol celodenného sprievodcu, ktorého mával v ruke častejšie ako čokoľvek iné — mobilný telefón.
„Zdravím vás, pane. Mám nové informácie.“
„Počúvam.“ „Chlapec už rozpráva. Povedal Mábovi, že je Tomáš Booth.“
„Fíha! Nečakal som, že to bude tak skoro!“ prekvapene zvolal volaný muž. „Povedal ešte niečo?“
„Zatiaľ nie. Aspoň tak to tvrdí Máb.“
„Chlapec vás, dúfam, okrem tej noci, keď ste ho doviezli, nevidel?“ presviedčal sa o poručíkovom dôvtipe.
„Samozrejme, že nie.“
„Do liečebne teraz radšej posielajte svojho partnera. Mohlo by byť Má­bovi podozrivé, keď sa budete okato vyhýbať stretnutiu s chlapcom.“
„Nebojte sa. Viem, čo mám robiť,“ odvrkol poručík.
Mňa, skúseného harcovníka chce poúčať?! pomyslel si Kozlovský.
„Ten Máb je lepší, ako sme si mysleli. Nečakal som, že tak skoro bude chlapec hovoriť. Fakt som to nečakal,“ nahlas uvažoval poručíkov spolube­sedník.
„Mení sa tým niečo na vašom pláne?“
„Zatiaľ neviem. Musíme si to premyslieť.“
„Takže mám dnes prísť? Ako ste mi ráno volali?“
„Dnes nie. Nebudeme zbytočne riskovať, že vás niekto uvidí. Bolo by nežiaduce, aby niekto začal preverovať, čo vás s nami spája. Všetko dobre zvážime a ozvem sa vám.“
„Dobre, pane. Ešte niečo… stále platí, na čom sme sa dohodli?“
„Jasné, poručík. Nebojte sa, už to nebude dlho trvať.“
„Moment, pane. Skoro by som zabudol na to najpodstatnejšie. Máb ma požiadal, aby som zistil, ako je na tom Tomáš Booth. Čo mu mám pove­dať?“ spomenul si poručík.
„Presne tak to formuloval? Ako je na tom Tomáš Booth?“
„Tak nejako. Požiadal ma, aby som zistil… počkajte… zopakujem vám to presne.“ Naplnil ústa vzduchom ako Dizzie Gillespie pred vystúpením, zagúľal očami a vzduch naraz vypustil. „Aby som zistil, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či je v poriadku.“
„Tak mu povedzte niečo v zmysle, že Booth si svoje súkromie úzkost­livo chráni a že to nebude také jednoduché. Ale že urobíte všetko, čo bude vo vašich silách. Musíme získať čas. Potrebujeme porozmýšľať, čo ďalej. Rozumeli ste, poručík?“
„Áno, pane. Samozrejme, že som rozumel. Dopočutia.“
„Majte sa.“
Nie je nič horšie pre policajta ako hladný policajt. — Túto vetu poručík často a rád opakoval. Trochu tým obhajoval svoju nie práve atletickú postavu, ale ako vravieval partnerovi Robovi: Táto pravda je overená v praxi, nie je to len taký výmysel, má to svoj „zdravý základ“.
Ako uvádzali štatistiky, pri väčšine zásahov, počas ktorých došlo k usmrteniu policajta, sa zistilo, že jeden alebo viacerí policajti boli hladní. Hladní policajti sú nebezpeční pre seba aj pre kolegov. Sú netrpezlivejší, nervóznejší, nedokážu sa sústrediť.
Poručík vedel, že žiadna štatistika o niečom takom nehovorí, ale malo to svoju logiku. Preto si išiel kúpiť svoj obľúbený „Double Cheeseburger“. Skontroloval, či je jeho zloženie v poriadku: dva plátky hovädzieho mäsa, dva kusy taveného syra typu čedar, pšeničná žemľa, kečup, horčica, dve nakladané uhorky, cibuľa, soľ, čierne korenie. Po zahryznutí zistil, že dochucovadlá sú v správnom pomere.
To je super! Bol rád, že nemusí ísť k tomu chlapovi.
„Burger“ mu dal zabudnúť aj na šťavnatú poznámku, ktorou ho ráno po­častoval jeden z neobľúbených kolegov: „Nemyslíš, že u teba dochádza k stretu záujmov? Ako môžeš s takým bravčovým ksichtom jesť hovädzie?“
„Idiot. Čo mám jesť príbuzných?“ zahundral si poručík popod nos. Chlapík stojaci v rade za ním — ktorý to počul — bude mať o čom pre­mýšľať.

3. KAPITOLA

Reflex lienky


Polievková lyžica preháňala rezance v tanierovom bazéne. Sem–tam bol nejaký slížik preliaty na iné miesto, no to nespĺňalo daný účel. Malo by ich ubúdať, čo je účelom tejto činnosti, dá sa však povedať, že ich počet ostá­val stále nemenný. Skôr sa len predbiehali, divoko plávajúc v smere mieša­nia.
Doktorovi Mábovi sa nedarila ani taká banálna záležitosť, ako je jedenie polievky. Aj keď táto činnosť zaberá len minimum operačnej pamäte mozgu a je viac–menej automatická, Petrovi dnes trvala veľmi dlho.
„Nechutí ti?“ prerušil tiché rozjímanie známy hlas.
„Juraj! Sadni si,“ ožil trochu Peter a snažil sa urobiť miesto na stole. Miesta tam však bolo dosť, keďže doteraz pri ňom sedel sám.
„O čom uvažuješ? Zistil už niečo tvoj poručík?“
„Zatiaľ veľa nezistil. Povedal, že Booth má jedného syna a ten sa sku­točne volá Tomáš. No to, či je s ním a či je v poriadku, ešte nevie. Booth je vraj veľmi arogantný človek a nikto z jeho okolia, či už zamestnanci alebo rodinní príslušníci, sa nechceli k tomu vyjadrovať. Vraj majú prísne zakázané komentovať jeho súkromné záležitosti. Dobrú chuť.“
„Ďakujem. Aj tebe dobrú chuť. Či si už dojedol?“
„Už je to studené, ale to nie je podstatné. Vieš, nad čím ešte rozmýš­ľam?“ zavesil do priestoru otázku. „Čo ak je ten chlapec skutočne mladý Booth? Vieš, čo to bude znamenať?“
„Nie, obšťastni ma svojím odborným názorom,“ povedal Juraj s úsme­vom. Nezabúdal. Vracal požičané aj po niekoľkých dňoch. Peter si spome­nul na súvislosti: povedal Jurovi podobnú vetu v deň rozchodu s Julkou.
„Ak to nie je Booth, nestane sa nič. Akurát nám pribudne pacient. No ak to je Booth, môžeme sa ,tešiť‘ na veľké veci. V prípade, že to zistia novinári, môžeme už iba nostalgicky spomínať na idylku pokojnej liečebne kdesi v horách. Vieš si predstaviť ten humbug: autá, reportéri, televízne štáby?“
„Viem si to predstaviť. To je slobodná žurnalistika — ľudské osudy v priamom prenose,“ stihol Juraj povedať vsuvku medzi kúskom rezňa a vidličkou mrkvového šalátu.
„Najviac sa bojím o pacientov. Čo s nimi urobíme? Zatvoríme ich v budove? Predstav si, že na nich novinári budú vykrikovať: Čo vravíte na to, že v liečebni je taký prominentný pacient ako Tomáš Booth? Môžete nám povedať, či ste sa s ním stretli? Ak áno, akým dojmom na vás pôsobil? Cítite sa tu dobre?“ Po chvíli mlčania dodal: „Ako psychiater vieš, čo by to s nimi mohlo urobiť.“
„Nemyslím si, že by to mohlo byť až také dramatické. Ak to je mladý Booth a bol tu privezený nedobrovoľne, buď si istý, že ho ocko odtiaľ veľmi rýchlo odvezie. Novinári sa to možno ani nedozvedia.“ Juraj Heller prerušil reč a vložil do úst ďalší kúsok jedla. „Pozri sa na to takto: počul som, že vynakladá nemalé prostriedky na charitu. Možno prispeje aj nám. Budeme môcť konečne vybudovať väčšie parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Čo povieš?“ Efektne zagúľal elegantnými očami a prehltol.
Peter sa schuti zasmial.
„Ách, Ďuri, vždy objavíš nečakané súvislosti… Ešte mi poraď v jednej veci. Sľúbil som chlapcovi, že si ho ocko odvezie ešte dnes. Čo mu mám povedať?“
„Musíš si najprv odpovedať na otázku, či je možné, aby chlapec bol Boothovým synom. Povedz mi, pripúšťaš túto možnosť?“
„Je to možné.“
„Tak sa vykašli na Kozlovského a jeho úradný postup. Zabudni na to, že sa možno strápniš a zavolaj rovno Boothovi, že máš chlapca, ktorý tvrdí, že je jeho synom. Podľa reakcie budeš vedieť, na čom si.“ Juraj po tanieri naháňal posledné zvyšky jedla. „Alebo vieš čo? Ty si vedúci lekár liečebne, vážená osoba. Mne o nič nejde. Žiadnu reputáciu nestratím, lebo ju nemám…“
„Ale, Juraj, to nemôžeš povedať. Veď si niekoľkokrát publikoval v od­borných časopisoch, pozvali ťa na konferenciu do Paríža…“ snažil sa opo­novať Peter.
„Nebudeme sa hádať o tom, kto je lepší psychiater. Chcem ti navrhnúť, vlastne nie, oznamujem ti, že hneď odtiaľ ideme do tvojej alebo mojej or­dinácie a zavoláme Boothovi, že máme jeho syna,“ povedal rezolútne Ju­raj, akoby bol jeho únoscom.
Takmer súčasne sa postavili. Odniesli tácky k okienku špinavého riadu.
Vykročili k Petrovej kancelárii, ktorá bola bližšie. Ako tak Peter cupkal za Jurajom, uvažoval, aké má šťastie, že má takého pria­teľa. Niežeby bol bojazlivejší alebo hanblivejší ako on, ale predsa: bol inej povahy. Jeho naturelu bola bližšia zdržanlivosť a trpezlivosť, ale keď sa kamarát takto chopil iniciatívy, neprotestoval proti tomu. Aj on chcel čím skôr vedieť, ako sú na tom.
Juraj si sadol do Petrovho kresla, pestovanými prstami — chodil na manikúru každé dva týždne — ovinul slúchadlo a napodobnil jeho zachmú­rený pohľad. Vytočil číslo spojovateľky.
„Dobrý deň, tu Juraj Heller, Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Môžete ma spojiť s pánom Michaelom Boothom z firmy Divinesoft?“
„Obávam sa, že to nebude také jednoduché, ale pokúsim sa. Zavolám o chvíľu,“ zaznel príjemný ženský hlas.
Juraj sa spokojne zahniezdil v tmavohnedom koženom kresle.
„Celkom ti to pristane,“ povedal Peter z preňho netradičného miesta na sedenie vo vlastnej kancelárii. „Nechceš ma nahradiť?“
Pohľadom Juraj skontroloval, čo sa nachádza na stole, akoby od toho závisela jeho odpoveď. Najčestnejšie miesto momentálne zaberal v koži viazaný poznámkový blok, na ktorom sa vyhrievalo plniace pero Parker 45, vedomé si svojej spoločenskej váženosti. Okolo bloku boli v nepravidel­nom polkruhu rozhodené tlačivá, zaťažené plejádou ťažidiel: sklených, bronzových, s ónyxovým podstavcom i bez neho, ktoré sa zho­vievavo mohli nazývať základom zbierky. Za povšimnutie stála aj vcelku chrumkavá lampa v štýle Tiffany. Bolo to zátišie, za ktoré by sa nehanbil ani Chardinov obraz.
„Neboj sa. Vôbec ti nezávidím, že si vedúcim lekárom. Ja sa môžem venovať iba psychiatrii, tomu, po čom som celý život túžil, no ty okrem toho musíš vypisovať hŕbu tlačív, každého kontrolovať. To by ma neba­vilo.“
„Veď ani mňa to nebaví. Doteraz neviem, prečo som sa vlastne do toho konkurzu prihlásil.“
„Pretože si ambiciózny a máš reflex lienky.“
„A to je čo?“ začudoval sa Peter.
„Chytíš lienku a dáš si ju na ruku. Môžeš rukou otáčať, ako chceš, lienka vždy smeruje nahor.“
„Chceš tým povedať, že som karierista?“
„To nie, ale neuspokojíš sa s dosiahnutým, keď sa dá ísť vyššie. To je normálne. Preto je ľudstvo tam, kde je, a pôjde stále ďalej.“
„Keď to je normálne, vysvetli mi, prečo si sa ty neprihlásil? Nie si sú­časťou evolúcie?“
Juraj niekoľkokrát naprázdno preglgol, popreháňal ohryzok v krku. Za­myslel sa, akoby zabudol kľúčové slovo, od ktorého chcel odvinúť svoj prejav. Nechcelo sa mu do toho, akoby sa obával účinku svojich slov.
„Mal by som povedať… že som sa neprihlásil preto… že pre mňa je prvoradá psychiatria… ale nebola by to celkom pravda. Priznám sa, že som zvažoval, či sa mám prihlásiť. Ale nakoniec som to nechal tak.“
„Prečo?“ vyzvedal Peter.
„Skutočne to chceš vedieť?“
„Samozrejme, že chcem. Sám si povedal, že sa neuspokojím s dosiah­nutým…“ Nie, nepatril k ľuďom, ktorí sa zmierujú s priemernosťou.
„Ako vidím, uplietol som si na seba poriadny bič.“
Peter kýval hlavou na znak súhlasu a škodoradostne sa usmieval.
„Neprihlásil som sa, lebo si sa prihlásil ty.“
„A to už prečo? Bál si sa, že som prisilná konkurencia?“
„Až tak si nefandi.“
„Potom prečo?“
„Jednoducho preto, aby som neohrozil naše priateľstvo, keď to už potre­buješ vedieť!“ vyhŕkol nahnevane Juraj. Vstal a začal sa prechádzať po kancelárii.
Takže Ďuri obetoval kariéru a služobný postup na oltári priateľstva, napadla Petrovi vzletná a trochu ironická formulácia. Mal sa kvôli tomu cítiť previnilo? Myslieť si, že je vedúcim lekárom len preto, že mu Juraj umožnil vyhrať konkurz? Absurdné! To by mu mal byť vďačný aj Ivan Gašparovič. Stal sa slovenským prezidentom, lebo Juraj Heller nekandido­val…
Hneval sa na seba, že vôbec otvorili túto tému. Juro si tiež mohol svoje pohnútky nechať pre seba. A vôbec, sme tu teraz kvôli niekomu inému, na to by sme sa mali sústrediť, napomenul sa v duchu.
„Som rád, Juro, že si mojím priateľom. Kvôli tomu si sa ale nemusel vzdávať ambícií,“ povedal Peter, aby nejako uzavreli tému.
„Nemali sme o tom vôbec hovoriť.“
To sme teda nemali, pomyslel si Peter.
Zvoniaci telefón ukončil niekoľko sekúnd trápneho ticha, počas ktorého obaja uvažovali, ako nadviazať prerušený rozhovor.
„Heller.“
„Dobrý, pán Heller, spojovateľka. Podarilo sa mi spojiť so sekretariátom pána Bootha. Na linke máte slečnu Dankovú, jeho osobnú asistentku.“
Po chvíľke hudby:
„Danková. Ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hrubší hlas asi štyri-dsaťročnej ženy.
„Dobrý deň, slečna Danková. Pri telefóne je doktor Juraj Heller z Det­skej psychiatrickej liečebne Hraň. Potreboval by som súrne hovoriť s pá­nom Michaelom Boothom.“
„Obávam sa, pane, že to nebude možné. Už fakt, že vás prepojili až ku mne bez udania dôvodu vášho telefonátu, si neviem dosť dobre vysvetliť. Ale nevadí. Takže opakujem, ako vám môžem pomôcť?“
„Slečna Danková, skutočne by som veľmi súrne potreboval hovoriť s pánom Boothom. V neodkladnej záležitosti,“ skúšal šťastie Juraj.
„Pane, viem, že náš najnovší program Ebon ešte nemá vychytané všetky muchy, ale kvôli tomu nám nemusíte vyvolávať z psychiatrickej liečebne,“ ironicky podotkla dobre naladená asistentka. „Nuž, dobre, povedzte pánu Boothovi, že volám kvôli jeho synovi To­mášovi.“

„Čo je s Tomášom?“ zbystrila pozornosť slečna Danková.
„Poviem to iba jemu. Takže mi ho, prosím, dajte k telefónu.“
„Vážený pán doktor, ak to neviete, pán Booth je veľmi vyťažený muž. Jeho program je rozplánovaný na minúty, a to niekoľko týždňov dopredu. K tomu všetkému je ťažko chorý. Buď mi poviete, o čo ide, alebo druhá možnosť je, že necháte telefónne číslo a my sa vám v prípade nutnosti ozveme, alebo po tretie, poďakujem sa za váš záujem o nás a budem sa porúčať.“
„Povedzte pánu Boothovi, že Tomáš je v našej liečebni.“
„Na toto nemám čas. Zbohom!“ Spojenie sa prerušilo.
Juraj pomaly vstal a ako vyfackaný nápadník povedal: „Vybral si za asistentku poriadnu levicu.“
„Ani sa nečudujem. Vieš, koľko ľudí cez deň by si chcelo pokecať s Boothom? To musia byť tisíce.“
Jurajovou tvárou prebehlo v rýchlom slede niekoľko výrazov. Zavrtel hlavou a nasledoval svoje sklamanie do súkromného teritória zvaného vlastné myšlienky. Cez okno na nich zízalo rozstrapatené slnko. Juro vstal a skrútením žalúzií izoloval presvetleného votrelca.
„No čo to znamená? Prečo na informáciu, že Tomáš je v liečebni, rea­govala takto? Znamená to, že náš chlapec nie je Boothov syn?“ položil otázku Juraj.
„Ak Tomáša uniesli, možno jej to nepovedali. Prichádza do styku s mé­diami. Rodina sa možno obáva, aby sa nepreriekla. Mohla by tým Tomáša ohroziť,“ ponúkol logickú úvahu Peter.
„Možno máš pravdu. Čo budeme robiť? Necháme to tak?“
Peter sa zamyslel.
„Čo iné nám ostáva?“ zaspieval po chvíli, akoby to bol refrén súčasného rádiového hitu. „Poručík možno zistí viac. Je predsa policajt,“ dodal smutne. „Mal pravdu, že sa nikto z Tomášovho okolia nechce vyjadrovať.“
„Veríš, že to skutočne preveroval?“
„Hovoril o chlapcovi ako o Tomášovi Boothovi. Zá­merne som pred ním ani raz nespomenul meno Tomáš. Takže to preveroval.“
„Idem k pacientom. Chlapec tu nie je jediný,“ poznamenal Juraj, cho­didlá natočil k dverám a aj vykročil tým smerom.
„Juro!“ zvolal naňho Peter.
Ten sa prudko otočil. „Áno?“
„Ďakujem, že si mi chcel pomôcť.“
„To nestojí za reč. Chcel som pomôcť chlapcovi.“

Čo mu mám povedať? Musím naťahovať čas, uvažoval Peter cestou na izbu č.24. Nemôžem predsa hneď vybaliť, že zatiaľ oňho nejavia veľký záujem. Uvažoval o ňom ako o skutočnom Tomášovi Boothovi. Kedy už konečne bude vedieť pravdu — kto to v skutočnosti je?
„Ahoj, Tomáš!“ Peter vošiel do miestnosti so širokánskym úsmevom. „Máš sa dobre? Nič ti nechýba?“
„Kde je ocko?“ opýtal sa chlapec namiesto pozdravu.
Čakal túto otázku, takže povedal pripravenú odpoveď:
„Už sme mu skúšali volať, ale zatiaľ sme s ním nehovorili. Povedali nám, že ho previezli do nemocnice na dôležité vyšetrenie, ktoré bude dlho trvať. Vieš predsa, že je chorý?“
„Viem. Má rakovinu. Potom hneď príde?“ ponúkol nádej v hlase spôso­bom, ktorému bolo ťažké čeliť.
„Buď príde sám, alebo, ak sa nebude dobre cítiť, niekoho po teba po­šle,“ pokračoval Peter v predostieraní optimistického plánu.
„Telefonovali sme s jeho asistentkou. Poznáš ju…“
„Slečna Danková. Neznášam ju. Vždy si vymyslela nejakú výhovorku, prečo nemôže byť ocko so mnou alebo prečo nemôžem ísť za ním.“
„Podľa hlasu je to celkom milá mladá dievčina.“
„Čo si. Má vyše štyridsať a nechce ju žiaden chlap, lebo je škaredá a má hrubý prefajčený hlas,“ vyhlásil Tomáš namrzeným tónom.
„Tomáš, chcem, aby si mi vykal. Vieš, som tu vedúcim lekárom a ne­bolo by vhodné, aby mi tu umiestnení ľudia tykali. Tvojmu ockovi ľudia vo firme tiež určite vykajú. A tak je to správne. Preto sa vašej firme tak darí. Rozumieš mi?“
„Áno.“ Chlapec mal, aspoň sa tak zdalo, ústretovú náladu. Peter by to mohol využiť. Možno sa chlapec zamotá a povie niečo, čo si bude protirečiť. To by mohlo Petrovi pomôcť vysvetliť mu, že nie je skutočným Tomášom Boothom, že si to len nahovára. Teda za predpokladu, že ním fakt nie je.
„Mamička by po teba nemohla prísť?“
Chlapec zosmutnel.
„Mamička zomrela.“ Zastavil sa v reči a nadýchol, akoby chcel začať od začiatku. „Mám len jej fotku. Schoval som si ju. Ale tu ju nemám. Mám ju pod Káčerom Donaldom. Nikto o nej nevie.“
„Odkiaľ máš tú fotku?“
„Dal mi ju ocko. Chcel by som ju mať pri sebe…“
„Povedz, kde presne ju máš. Ja poviem ockovi, aby ju priniesol, keď mi zavolá, že ide po teba.“
Chlapec niekoľkokrát po sebe rýchlo zaklipkal očami, akoby ho prekva­pilo prudké slnko.
„Ale nie. Vezmem si ju, keď prídem domov. Nikto nemôže otvoriť moju skrýšu. Iba ja!“
„Ocko by snáď mohol…“
„Ani ocko nemôže!“ povedal rázne.
Keď nemôže, tak nemôže, rezignoval Peter. Ktovie, čo tam má scho­vané, keď tam ani otcovi nedovolí nazrieť.
„Ale veď… ty nevieš hýbať rukami.“
„Viem.“

„Tak nimi pohni.“
Chlapec sa na chvíľu odmlčal. Napätie v tvári prezradilo, o čo sa po­kúša.

„Je mi to veľmi ľúto, to s tvojou mamičkou. Umrela už dávno?“
Peter chcel odviesť jeho pozornosť inde. Po vyslovení vety si však nebol istý, či ju odviedol správnym smerom.
Chlapec zavrel oči. Akoby si chcel spomenúť na odraz jej podoby.
„Ale ak nechceš, nemusíme sa o tom rozprávať.“
Zavrtel hlavou a Peter pochopil, že chlapec bude rozprávať.
„Zomrela, keď som sa narodil. Poznám ju len z ockovho rozprávania. Ocko má aj niekoľko videokaziet. Niekedy si ich spolu pozeráme.“
„Tomáš, ešte niečo...“ oslovil chlapca po chvíli. „Chodil si niekedy? Alebo si mal chorobu, kvôli ktorej sa nepohybuješ? A čo úraz?“
„Od narodenia som bol ochrnutý. Ale pred rokom som začal hýbať ru­kami. Prečo nimi teraz nehýbem?“
„Pamätáš si, že si nimi hýbal?“
„Jasné. Ešte pred niekoľkými dňami som videl, ako nimi hýbem,“ vyhŕ­kol presvedčivo.
„Aj tu v liečebni si nimi hýbal?“
„Nie. Minule som chcel. Veľmi som sa preľakol, prečo to nedokážem.“
„Preto si sa rozkričal?“
„Áno, preto,“ zamrmlal skleslo.
„Neviem ti povedať, prečo nehýbeš aspoň rukami, ale bude k tebe cho­diť jeden pán doktor so sestričkou a s nimi začneš cvičiť. A určite budeš opäť hýbať rukami ako predtým.“
„Veď ste povedali, že po mňa príde ocko a vezme ma domov!“ zvolal chlapec a prepálil Petra pohľadom, akoby šípil podraz.
„Veď ten doktor so sestričkou prídu tam, kde budeš.“
„Teda domov?“
„Teda domov!“
Takmer sa zamotal Peter. Aj keď plán bol skúsiť zmiasť chlapca; no ten bol doposiaľ veľmi presvedčivý.
Asi je to fakt Tomáš Booth, uvažoval Peter. Keby som sa mohol dostať do jeho izby a pohľadať maminu fotografiu… Bolo by to jasné. Veď pove­dal, že je schovaná pod Káčerom Donaldom a vie o nej len on.
„Tomáš, pamätáš si, kto a ako ťa k nám doviezol?“
„Doviezli ma v aute. Štyria chlapi.“
„Pamätáš si, ako vyzerali?“
„Vodič bol tmavší, vždy sa usmieval, nakrátko ostrihaný. Na prednom sedadle sedel chlap v klobúku. Keď vystúpil, videl som, že je malý a veľmi tučný.“
„A ďalší dvaja?“
Na chvíľu zavrel oči, aby si ich vykreslil v mysli.
„To boli takí dvaja nervózni chlapíci. Stále sa navzájom hašterili. Chlap v klobúku ich neustále okrikoval.“
„Priviezli ťa sem, opreli o pletivo tenisového kurtu a odišli? Nič viac? Nič ti nepovedali? Ani medzi sebou sa o tebe nerozprávali?“ zaujímal sa Peter.
„Nie, o mne nič nehovorili. Chcel som sa spýtať, kam ma vezú a prečo, ale nemohol som. Bol som veľmi preľaknutý… odkedy ma zobudili… všetko bolo iné…“
„Odkedy ťa zobudili? Porozprávaj mi o tom viac, prosím.“
„Zobudili ma, osprchovali, obliekli a posadili do auta.“
„Správali sa k tebe hrubo, násilnícky?“
„Nie, správali sa… normálne. Akoby to boli ockovi zamestnanci. Preto som sa veľmi bál, keď ma tam nechali a išli preč. Myslel som, že ma vezú k ockovi. Ocko má veľa ľudí, ktorí ma prevážajú, sprevádzajú, ochraňujú.“
„Pamätáš sa na to, čo bolo predtým, než si zaspal, a oni ťa zobudili?“
„Bol som doma. Gábor ma priviedol zo školy. Hral som sa s novou hra­cou konzolou, ktorú programoval ocko. Potom som išiel spať.“
„Gábor je tvoj ochrankár?“
„Ochrankár, osobný vodič. Stará sa o mňa.“
Chlapec rozprával bez toho, aby musel premýšľať. Rozprával to, čo pre-žil; aspoň sa to tak javilo. Určite sa z Divinesoftu ozvú, keď to asis­tentka preverí, presviedčal svoje pochybnosti Peter. Snáď by sa na to nevy­kašľala? Ženská zvedavosť jej nedovolí, aby to nechala tak.
„Máš nejakých súrodencov?“
„Nie. Som sám.“
„Bývaš iba s ockom?“
„Áno. Bývame v ockovej firme. Je tam dobre.“
„Prečo si si myslel, že si v nebi, keď si začal rozprávať?“
„Ocko vždy rozprával, že musím poslúchať, robiť ľuďom dobre. Potom sa dostanem do neba. V nebi sa stretnú všetci dobrí ľudia a bude nám tam fajn.“
„Ale čo také sa stalo, že práve našu liečebňu považuješ za nebo?“
„Neviem to povedať. Ale odkedy ma tí chlapi prebudili, všetko je iné… úplne všetko.“
„Je to tým, že si v inom prostredí a vídavaš iných ľudí. Prežil si traumu z prevozu. Vzali ťa ockovi a možno mu nič nepovedali. Ale neboj sa, všetko už bude v poriadku,“ chcel veriť Peter.

Kde som zase nechal ten mobil? snažil sa rozpamätať Peter, keď tretíkrát prehľadával všetky vrecká. Asi bude v kancelárii, upokojoval sa. Či chcem, či nechcem, aj tak tam musím ísť. Potreboval totiž telefonovať.
„Poručík Kozlovský, potrebujem s vami súrne hovoriť, je to možné?“ Už bol v svojej kancelárii, už telefonoval.
„Možno mi neuveríte, ale práve som na ceste k vám. Som pri vás tak o desať minút. Vydrží to dovtedy?“
„Jasné. Budem vás čakať.“
A Peter to myslel doslova. Zložil telefón a vybehol z kancelárie. Smero­val k hlavnému vchodu.
„Pán doktor! Pán doktor Máb!“ rozliehal sa na opačnej strane chodby ženský hlas.
Ako sa otáčal, tušil, že niečo nie je v poriadku.
„Pán doktor, som rada, že som vás zastihla,“ povedal onen ženský hlas, ktorý patril riaditeľke liečebne inžinierke Dominike Lorenčíkovej. Opäť ho prekvapila jeho kontraaltová hĺbka.
„Čo som zase urobil zle, pani riaditeľka?“
Mábova poznámka bola na mieste, lebo riaditeľka niekoho z liečebne oslovovala väčšinou vtedy, keď chcela kritizovať, upozorňovať či usmer­ňovať. Robila to často a veľmi rada. Slová ako chvála či spokojnosť zrejme nepoznala.
„Pán doktor, viete, koľko je hodín? Neurazte sa, ale máte pojem o čase?“ povedala riaditeľka, ukazovákom a prostredníkom pritom búchala po mieste na zápästí, kde zvyknú byť hodinky. Riaditeľka Lorenčíková tam síce žiadne nemala, ale prehľad o čase mala stopercentný.
„Čo som zmeškal?“ opýtal sa Peter a uvažoval, aký je vlastne deň.
„O pol druhej sme mali zasadanie so zástupcami zdravotnej poisťovne. Vzal to za vás, našťastie, kolega Heller. Povedal im, že riešite závažný stav svojho pacienta so samovražednými sklonmi,“ informovala ho hrubým, dunivým hlasom riaditeľka, akoby kdesi vnútri tela schovávala výkonný subwoofer, a ako bonus pridala k hrúbke aj všetku prísnosť, akej bola schopná. A že jej bola schopná až až…
„To je super, že ho tu máme. Nie? Čo poviete, pani riaditeľka?“ opýtal sa Peter ironicky.
Ja som zanedbal povinnosti, nie ona či Juraj, brzdi, upokojoval sa Peter. Chcel si predstaviť niečo veľmi príjemné. Bol to jeho obvyklý spôsob, ako sa dá dostať zo zajatia nervozity, zmiešanej s nenávisťou k oponentovi. Odporúčal ho aj iným na zmiernenie napätia pred neprístupnými ľuďmi. No napadalo ho iba „túlenie“ k Júlii a tým smerom myšlienky teraz poslať nechcel. Skôr ako riaditeľka stačila reagovať, dodal: „Je mi to ľúto, ale mám veľa starostí s tým privezeným chlapcom. Máte na mňa ešte niečo?“
„To je zatiaľ všetko.“
Ešteže som si pred ňou nekľakol a nepoprosil o odpustenie, hneval sa na seba doktor Máb.
Nie nadarmo ju sestry volali Zmrzlina. Nebola medzi nimi obľúbená, ale to ani nebolo jej úlohou — byť obľúbená. K lekárom zvykla byť odmerane úctivá, no komunikáciu so sestričkami zastrešovalo jediné heslo: Čo na srdci, to na jazyku. Nevedela to a ani sa to nechcela naučiť — vyjadrovať sa diplomaticky. Sestričku priamo obvinila z klamstva namiesto toho, aby skúsila miernejšiu formuláciu: O príčinách, ktoré si uviedla ako dôvod ne­skorého príchodu, by sa dalo s úspechom pochybovať. Tvár jej hyzdili ne­pekné červené fľaky, ktoré však u nikoho nevzbudzovali ľútosť.
Prečo Juro nekandidoval na post vedúceho lekára? Mohol som mať o kopec starostí menej, pomyslel si Peter.
Už videl z auta vychádzať poručíka Kozlovského, oblečeného nápadne naľahko. Nedbanlivým krokom otáčal zemeguľou pod sebou. Ústa našpú­lené ako v očakávaní bozku naznačovali, že si niečo popiskuje.
Peter vyšiel z liečebne. Poobzeral sa vôkol. Nadýchol sa žltastej jarnej atmosféry. Opojný závan sviežosti prekvapil nos i pľúca. Akoby vyšiel na vzduch po dlhej a ťažkej chorobe. Tento rok akosi nestíhal sledovať zvlie­kanie sa krajiny zo snehovej kože. Slnko malebne zasahovalo do krajiny, akoby hlavným zmyslom jeho existencie bolo pózovať na obrazoch krajin­károv a na fotografiách.
„Doktorko!“ Poručík vystrelil pravačku približne tým smerom, kde stál Peter.
„Prejdeme sa?“ navrhol Peter ležérne pôsobiacemu policajtovi.
„Veľmi rád.“
Odkiaľsi sa zdvihol vietor. Či to poručík ho so sebou doviedol? Stromy sa knísali, ako keby zametali oblaky na oblohe. Parčík v okolí liečebne bol zmiešaný, v najplnšom zmysle tohto slova. Ihličnany a listnáče boli zastú­pené všetkými možnými druhmi: jedle, smreky, borovice, vedľa javorov, bukov či dubov. Každý z predchádzajúcich pánov tohto lesíka — ako sa to Peter kedysi dozvedel — vysádzal, čo si zmyslel, bez akejkoľvek koncep­cie. Výsledkom bolo akési nechcené arborétum, v ktorom sa každý zo zá­hradníkov chystal urobiť poriadok, no nakoniec túto úlohu vždy prenechal prírode. Správne rozhodnutie? Prečo nie? Prečo si ľudia myslia, že vedia lepšie ako príroda, kde aký strom patrí?
„Tak ako, poručík. Zistili ste niečo?“
„A vy?“ vyrukoval s protiotázkou policajt.
„Ja som sa pýtal prvý,“ vrátil Peter loptičku v slovnom pingpongu.
Poručík mu poslal pohľad, na ktorý by v mierumilovnejších krajinách potreboval zbrojný pas. Akoby si pripravoval pôdu pre útok. Rozšafný vietor im strapatil hlavy, teda len Petrovi. Pozrel na poručíkovu holú lebku. V tom pohľade nebolo ani zamak závisti.
„Prečo mi nedôverujete, doktor?“
Peter chvíľu nemohol v tele nájsť vzduch, ktorým by rozozvučal hla­sivky, keď ho napokon našiel, povedal: „Ako ste na to prišli?“
„Požiadali ste ma o pomoc pri zisťovaní Boothových rodinných pome­rov a ani ste nečakali, čo zistím.“
„To viete odkiaľ?“
„Ale, pán doktor,“ uškrnul sa poručík. „Polícia vie všetko.“
Odkiaľ to môže vedieť? uvažoval Peter. Ale len chvíľku.
„Aha! Zabudol som, že ste napichli naše telefóny. Ale to nie je o tom, o nedôvere. Kolega navrhol, že zavoláme priamo Boothovi… ako bude rea­govať.“
„Takže kolega…“ pozrel na Petra ako na vyhovárajúceho sa žiačika.
„Samozrejme, nezvaľujem to iba naňho. Ak by som bol proti, nikomu by sme nevolali.“
Poručík sa zastavil, otočil sa k Petrovi, chytil ho za ramená a pozrel mu do očí tak, ako to zvyknú robiť chlapi, keď chcú niečo dôležité povedať alebo počuť. „Doktor, opýtam sa vás, dôverujete mi?“
Peter bez rozmýšľania reagoval: „Nemám dôvod vám nedôverovať. Neurobili ste nič, čo by mi dalo k tomu dôvod.“
„Tak vám niečo poviem: už, prosím, nepodnikajte nič bez môjho vedo­mia.“ Poručík to povedal zreteľne, pomaly.
„Dobre, poručík,“ povedal Peter previnilo. „Sedí vec.“
Prichytil sa pri tom, ako sa chce opäť ospravedlňovať. Našťastie sa včas zastavil. Nevyhol sa však otázke oponenta vo vlastnom vnútri: Čo sa to dnes deje? Pred chvíľou ma dostala do pozoru riaditeľka Lorenčíková, teraz sa o to snaží poručík Kozlovský. A to len preto, že sa snažím pomôcť tomu chlapcovi. Čo sa proti mne postavil celý svet?
Ako psychiater vedel, že na takéto myšlienky by mal čím skôr zabud­núť. Vedel, že väčšinou práve týmto povzdychom začína vytváranie bludov v hlavách pacientov chorých na schizofréniu. Na tejto U–rampe sa ne­možno kĺzať veľmi dlho.
Ešte sa dostanem do blázinca, povedal by si možno niekto iný, ale on nemusel. Bol tam totiž zamestnaný.
Petrovi predchádzajúce myšlienky na perách vylúdili jemný úsmev.
„Je vám niečo smiešne, doktor Máb?“ opýtal sa poručík typickú poli­cajtskú otázku.
„Nie, nič. Prepáčte. Sme v psychiatrickej liečebni. Tu sa ľudia často usmievajú len tak.“
Poručík pozrel na Petra. Pokrútil hlavou, akoby neveril tomu, čo práve počul.
„Aj lekári?“
„Tí najviac.“
Opäť sa naňho pozrel, akoby uvažoval, či sa rozpráva s pacientom, alebo s lekárom.
Peter sa už neudržal a začal sa smiať, silno, a ako videl, aj nákazlivo, lebo už sa smial aj policajný dôstojník. Ak by ich niekto z diaľky pozoroval a nevedel by, kto sú, určite by si myslel, že život v psychiatrickej liečebni musí byť veľká zábava. Plieskali sa po stehnách, občas, pri strate rovno­váhy, sa vzájomne podopierali a predbiehali sa v strúhaní komicky vyzera­júcich grimás. Akoby sa riadili olympijským heslom: Citius — Altius — Fortius (Rýchlejšie — Vyššie — Silnejšie). Toto intermezzo, údajne blaho­darne a zdravo pôsobiace na srdcový sval a krvný obeh, trvalo nejaké tri minúty intenzívne a ďalšie dve minúty trvali dozvuky. Keď sa konečne upokojili, až bolo zrejmé, že žiaden ďalší výbuch nehrozí, Peter povedal: „Prepáčte, poručík, ale potreboval som zo seba dostať napätie a stres ostat­ných dní.“
„Neospravedlňujte sa, doktorko, potreboval som to isté.“
Poručík zavrtel hlavou akoby to, čo sa udialo pred niekoľkými sekun­dami, vrchovatou mierou presahovalo hranice jeho chápania. Nasledujúc veselého psychiatra, sadol si na lavičku pri malom umelom jazierku. Plá­valo v ňom lístie, ihličie a zopár papierikov, voda bola zelenkavá a hustá ako kolomaž. Vodná plôška sa ešte nevylízala zo všetkých rán, ktorými ju doráňala krutá zima a ľudská neporiadnosť, mysliaca si, že sneh všetko schová.
Poručík polohoval hlavu a hľadal miesto chránené tieňom listov pred neodbytnými slnečnými lúčmi.
„Povedzte mi, koľko percent dávate tomu, že chlapec je skutočne Bo­oth?“ opýtal sa.
Otázka Petra zaskočila. Uvažoval: Čo ňou asi sleduje? Už niečo zistil? A teraz sa chce presvedčiť o mojej profesionalite?
„Neviem to vyjadriť percentuálne. Chlapec je veľmi presvedčivý. Zatiaľ nič v jeho reči, mimike, o gestách uňho nemôžeme hovoriť, teda zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by trpel nejakou duševnou chorobou. Všetko roz­práva tak samozrejme a isto ako vy alebo ja.“ Pozrel sa na poručíka od­borne školeným okom. „Ale vy ste už niečo zistili. Mám pravdu?“ zaujímal sa.
„Zistil, no nie všetko.“
„Ako mám tomu rozumieť?“
„Poviem vám, čo sme zistili. Booth má skutočne syna vo veku desať rokov. Volá sa Tomáš. Na sekretariáte nám povedali, že je v poriadku. Teda vzhľadom k jeho stavu. Je čiastočne ochrnutý. Keď som sa opýtal, či sa s ním môžem stretnúť, začali sa oháňať právom dieťaťa na ochranu súkromia a osobnou slobodou. Stretnutie s políciou by vraj mohlo narušiť jeho vývoj… a podobné nezmysly.“
„Čo to znamená — čiastočne ochrnutý?“
„Je na vozíku. Nemôže chodiť.“
„A rukami môže hýbať?“
„Môže. No má ich slabé, rýchlo sa unavia.“
„Hýbe nimi od narodenia?“
„To neviem.“
„Skúste to zistiť.“
„Dobre.“ Policajt pozeral na Petra, čakajúc ešte nejaké vysvetlenie.
Ten však už preskočil k inej téme: „Von asi veľmi nevychádza… Nevo­zia ho niekam do školy?“
Poručík obdaril Petra zhovievavým pohľadom o desať rokov staršieho brata a zatváril sa, akoby mu prezrádzal najväčšie tajomstvá života. „Asi veľmi nepoznáte život milionárov, však?“
„Priznávam, že bulvár veľmi nesledujem.“
„Keby ste ho sledovali aspoň z jednej stotiny, ako ho sleduje moja žena, vedeli by ste, že deti milionárov nechodia do obyčajných škôl. A zvlášť, ak sú telesne postihnutí; ako Tomáš. Je americkým občanom, takže sa naňho nevzťahuje povinná školská dochádzka. Otec mu môže zaplatiť najlepších učiteľov, vedcov, odborníkov na všetky oblasti. Stavím sa, že má nie jed­ného, ale hneď troch na každý predmet.“
„Ale veď musí niekedy vychádzať. Vari nie je zavretý celý čas vnútri. Tomáš — teda chlapec, ktorý sa za Tomáša vydáva — rozprával, že býva s otcom vo firme. Môžete mi o tom niečo povedať?“
„Booth aj so synom a ďalšími desiatkami ľudí — v minulosti by pove­dali sluhovia, dnes sú to sekretárky, asistenti, vodiči, osobní strážcovia, zástupcovia pre všeličo možné — prosto celá táto partia býva v jednej bu­dove prísne stráženého, trojmetrovým plotom obkoleseného komplexu Divinesoft corporation. Chlapec tam má všetko na učenie i zábavu. Do­konca aj kamošov mu zvážajú mikrobusom. On fakt nemusí vychádzať. A až na pár návštev cirkusu, zoo a horskej dráhy ani von nevyšiel.“
„To viete odkiaľ? To vám tiež povedali na sekretariáte?“ utrúsil Peter pohŕdavo, mysliac pritom na nesympatickú slečnu Dankovú.
„Nie. To viem od svojej ženy. Už dvadsať rokov sa venuje životu milio­nárov a hviezd šoubiznisu takmer profesionálne. Denne číta tri či štyri bul­várne plátky. Dodnes neviem pochopiť, kedy stihne navariť a upratať. A kedy stihla tak skvelo vychovať naše tri deti.“ Okázalo sa zamyslel. „Ale ešte ste mi neodpovedali na otázku, ako veľmi veríte chlapcovi, že je Bo­oth.“
„Teraz mi napadlo, čo robí vaša žena s tými časopismi a novinami? Neodkladá si ich? Viete, veľmi by nám pomohla jeho fotka. Určite ho už cvakol nejaký paparaco,“ opäť neodpovedal Peter.
„Niekedy si vystrihuje zaujímavé články. Spýtam sa jej.“
„Alebo by vám na tom slávnom sekretariáte mohli dať aspoň chlapcovu fotku, keď už ho nechcú ukázať živého.“
„Aj to môžem skúsiť.“
„Teraz som si spomenul, prečo som vám volal. Ak by sa predsa spamä­tali a Tomáš by im začal chýbať, nech sa v jeho izbe pozrú pod Káčera Donalda. Mala by tam byť nejaká skrýša a v nej fotka jeho mamy. To snáď bude dôkaz, že náš chlapec je skutočný Tomáš Booth.“
„Zaujímavé,“ podotkol poručík.
Peter čakal inú reakciu, ale ani on to nekomentoval.
Poručík pozrel na hodinky, naznačujúc, že rozhovor sa blíži ku koncu.
„Nechcete sa s chlapcom stretnúť? Ešte ste nepočuli, ako rozpráva,“ povedal Peter, akoby sa chcel pochváliť synom, čo prvý raz povedal tata. „Vlastne, už ste ho videli?“ Zamyslel sa. „Nechcete ho vypočúvať?“
„Už musím ísť, ale ešte dnes pošlem kolegu a on s chlapcom spíše po­pisy ľudí, ktorí ho k vám priviezli. Sedí vec?“ žmurkol na Petra.
„Dávno som sa tak schuti nezasmial ako dnes s vami. Majte sa pekne.“
„Skúste pozháňať tú fotku. Mohlo by nás to posunúť o hodný kus do­predu,“ povedal Peter so stiskom ruky.
To som zvedavý, o aký kus a akým smerom ťa posunie to, čo sa stane dnes v noci, pomyslel si poručík Kozlovský a odkráčal k autu.

Peter ešte chvíľu vysielal pohľad za odchádzajúcim automobilom.
Kvety ovocných stromov pršia na cestu. Drobný dážď plný slnka zbíja k zemi aprílovú sladkosť budúcich plodov. Krajina, presvitajúca cez tú pra­starú masu, je nádherným prísľubom jemne zahalenej ladnosti, tajomná nedopovedanosť, mystická neohrabanosť, magnetizmus nezvratnosti. — To bol úryvok textu, ktorý Petrovi venoval Pavol Romér, mladý nádejný bás­nik, jeho pacient necelý týždeň pred tým, ako sa v blízkom lese obesil. Tá „krajina“ jeho chorú myseľ lákala natoľko, že si ju vybral ako koz­modróm pre jediný, najväčší, posledný let svojho života — odchod na druhý svet. Až potom Peter pochopil „magnetizmus nezvratnosti“ osudu smutného mladého básnika.
Po chvíli sa v myšlienkach vrátil do reality dneška: Môžem poručíkovi bezvýhradne dôverovať? Nezdá sa mi, že by pre políciu mohol byť až taký problém dostať sa k akémukoľvek desaťročnému chlapcovi. Booth ale nie je hocikto, je to jeden z najvplyvnejších manažérov na Slovensku. Čo o ňom vôbec viem? Na internete musí byť veľmi veľa informácií vzťahujú­cich sa k jeho menu.

Rezkým krokom sa vybral späť do budovy, rozhodnutý vyhľadať všetky dostupné správy o tomto doteraz preňho neznámom mužovi. Teda ak nepo­čítal informácie, ktoré mal zo spravodajstva a bežného čítania novín. Na internete, kde nie je problém uverejniť akúkoľvek kačicu a zostať pritom v anonymite, bude určite mnoho necenzurovaných textov, ktoré sa budú odli­šovať od oficiálnych životopisov.
Peter už sedel vo svojej kancelárii pred zapnutým počítačom a do okienka Hľadať v internetovom vyhľadávači vyťukával meno Michael Booth. Vyhľadávač našiel asi 650 000 odkazov na toto spojenie hlások. Klikol na prvý odkaz. Rozbalila sa oficiálna stránka www.divinesoft.sk a na nej suchý životopis majoritného vlastníka akcií spoločnosti Divinesoft Slovakia Williama Bootha a predsedu predstavenstva Michaela Bootha, jeho syna. Na inej stránke objavil ešte jeden životopis, ktorý nahliadol aj do súkromia a priblížil pohnútky, ktoré viedli k jeho presťahovaniu na Sloven­sko:
Michael William Booth sa narodil v meste Fresno v Spojených štátoch amerických, kde aj vyrastal. Jeho otec William je spoluzakladateľom a majoritným vlastníkom akcií spoločnosti Divinesoft, ktorá sa zaoberá vý­vojom softvéru do prístrojov a počítačov simulujúcich realitu a slúžiacich na výučbu ovládania automobilov, lietadiel, helikoptér, lodí a ostatných dopravných prostriedkov. Vyrába softvér do psychovolkmenov na výučbu cudzích jazykov, natáča filmy pre 3D kiná, produkuje okuliare, prilby i kompletné kombinézy Virtual Reality. Mama je ženou v domácnosti. Je vdovec, má desaťročného syna Tomáša.
Po absolvovaní verejnej základnej školy navštevoval prestížnu súkromnú strednú školu San Joaquin Memorial High School. Počas celého štúdia vynikal v prírodných vedách. Zaoberal sa hlavne fyzikou a matematikou. Vždy sa zaujímal o novinky v informatike a výpočtovej technike.
Študoval na Massachusettskom technologickom inštitúte v meste Cam­bridge. Už počas štúdia vylepšil softvér počítačov kontroly riadenia letov a spomedzi študentov bol lídrom vedeckých výskumov na tejto škole.
Po ukončení štúdia sa stal jedným z vedúcich vývojových pracovníkov vo firme svojho otca Divinesoft.
Keď sa na základe odporúčania korporácie US Steel, ktorá už dlhšie úspešne podnikala na Slovensku, firma Divinesoft rozhodla investovať v tejto krajine v srdci Európy a vytvoriť pobočku pri Košiciach, aktívne sa zúčastňoval príprav. Vtedy sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Slovenkou Monikou Vernerovou, ktorá bola jeho blízkou spolupracovníč­kou, keďže mala na starosti styk so slovenskými médiami. Natrvalo sa pre­sťahoval na Slovensko po nezhodách s otcom, ktorý sa nechcel vzdať aktivít v zbrojárskom priemysle, ako ho o to žiadal. Milovaná manželka pri kom­plikovanom pôrode syna prišla o život.
Michael sa vrhol do práce. Jeho tím vytvoril a tvorí najúspešnejšie po­čítačové simulátory lietania, vesmírnych letov, trenažéry jázd v aute či na motorkách.
V minulom roku pánu Boothovi diagnostikovali rakovinu žalúdka. Pred niekoľkými dňami ohlásil demisiu na všetky funkcie, vrátane postu pred­sedu predstavenstva slovenskej pobočky Divinesoftu. V tejto funkcii by ho mal nahradiť jeho doterajší zástupca Martin Radlinský.
Peter otvoril ešte niekoľko stránok, ktoré sa týkali života a práce Micha­ela Bootha. Takmer všetky obsahovali bohatú fotodokumentáciu. Na fot­kách pózoval väčšinou v tvídovom obleku a bielom roláku alebo v bielom plášti sedel pred počítačom a niečo vyťukával do klávesnice — ochranné sfarbenie ľudí, ktorých prioritou je dokázať, že si svoje bohatstvo zaslúžili. Ani na jednej fotografii však nebol so svojím synom.
Jedno musel uznať: napriek humbugu okolo svojej osoby, súkromie má pod kontrolou.
Len tak zo zvedavosti do vyhľadávača naklikal svoje meno. K menu Peter Máb sa vzťahovalo 21 840 odkazov, čo ho dosť prekvapilo. No upo­kojil sa, keď zistil, že je menovcom veľmi úspešného maďarského golfo­vého hráča. Priradil k menu dodatok psychiater a kliknutím na Enter odo­slal požiadavku do siete. K tomuto zoskupeniu slov sa prihlásilo 20 odka­zov. Otvoril stránku, kde pod hlavičkou Osobnosti Košíc v sekcii lekári a podsekcii psychiatri figurovalo aj jeho meno.
So záujmom si prečítal vlastný životopis.
Peter Máb sa narodil v Košiciach. Otec Gustáv Máb pôsobí ako profe­sor matematiky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a matka je učiteľkou hry na klavíri. Staršia sestra ako devätnásťročná spáchala samo­vraždu, čo predznačilo Petrovo rozhodnutie študovať psychiatriu.
Túto vetu si musel prečítať pre istotu dvakrát a poriadne v ňom vzkypela žlč: Čo si to dovoľujú? Ako sa vôbec dostali k tejto informácii? A prečo ma nikto nepožiadal o autorizáciu životopisu? Peter čítal ďalej, napätý, čo sa ešte o sebe dozvie.
Po ukončení základnej a strednej školy Peter Máb vyštudoval odbor psychiatria na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v profe­sorskom zbore pôsobí aj jeho otec.
V ďalšej vlne ho zaplavila horúčosť zlosti: No to je neslýchané! Teraz ešte vyzerám ako protekčné dieťa! Pritom viem, že otec mi nikdy príhovo­rom nepomohol u žiadneho profesora. Nikdy som to totiž nepotreboval!
Už chcel túto potupnú stránku zavrieť, no predsa ešte dočítal tých pár riadkov:
Po ukončení štúdia sa zamestnal v Detskej psychiatrickej liečebni Hraň. Po náhlej smrti bývalého vedúceho lekára sa stáva vedúcim lekárom on a túto funkciu zastáva dodnes.
Pre zahmlený pohľad takmer nemohol dočítať tie „nehoráznosti“.Ešte nech napíšu, že som ho zabil ja, srdil sa ďalej. Pritom sa bývalý šéfle­kár Baco stal obeťou dopravnej nehody.
Záver bol vcelku milosrdný.
Je literárne činný. Vydal dve knihy: Život so schizofrenikom a Úskalia psychiatrie.
Nemyslel si, že jeho diplomovku Úskalia psychiatrie, ktorú univerzita vydala v náklade dvesto kusov, možno považovať za serióznu knihu. Rýchlo zatvoril všetky otvorené programy a vypol počítač.
Tomu sa síce hovorí uhoľ pohľadu, ale aj tak… Tak skoro nebudem zvedavý, čo o mne píšu na internete. Aspoň dúfam, uvažoval.
Niekto zaklopal na dvere.
„Prosím?“ zakričal Peter.
Dvere sa otvorili a v nich sa objavilo jeho svedomie — riaditeľka Lo­renčíková. „Pán doktor, prišiel nejaký policajt a tvrdí, že ide vypočúvať najdúcha. Údajne o tom viete.“
„Áno, viem o tom. Povedzte, prosím, vrchnej sestre, že ho k chlapcovi môže pustiť, ale nech pri nich zotrvá. Ak by bol chlapec veľmi rozrušený, nech zakročí alebo nech ma zavolá.“
„V poriadku, pán doktor,“ odvrkla odmerane riaditeľka, pohľadom pri­tom skúmajúc, čo tu asi tak robí.
Peter pozrel na hodiny. Priebežný stav nekonečných pretekov malej a veľkej ručičky informoval, že o päť minút má sedenie so svojou skupinou. Zatváral dvere kancelárie, pritom pozoroval vrchnú sestru, ako živo gesti­kuluje a niečo vysvetľuje mladíkovi v koženej bunde s porastom na hlave vysokým asi ako trávnik na centrálnom dvorci vo Wimbledone. S rukami prekríženými na hrudi sa spokojne usmieval a s úspechom predstieral zau­jatosť.
Keď ich Peter míňal vo vzdialenosti asi piatich metrov, obaja sa otočili smerom k nemu a mladý policajt miernym úklonom naznačil pozdrav.
Peter si ho očami premeral. Skúsil odhadnúť jeho výšku. Mohol mať tak meter deväťdesiat? Ak je to Kozlovského partner, tak jeho vyšportovaná, statná postava ostro kontrastuje s malým a tučným poručíkom. Na ľudí určite pôsobia skôr ako komická dvojica, než pár policajných vyšetrovate­ľov. Ktovie, podľa akého kľúča ich zadeľujú do dvojíc, uvažoval.

Bolo už takmer sedem hodín večer. Peter sedel v aute a šoféroval do­mov. Dnes si chcel, potreboval trochu oddýchnuť; chcel si dopriať luxus, ktorý si predplatil vo svojom trojizbovom nadštandardnom byte na Lome­nej ulici v Košiciach.
Najprv si chcel napustiť vaňu horúcej vody a poriadne sa v nej vymáčať. Niektorí ľudia považujú kúpanie za nehygienické, pripadá im nechutné váľať sa vo vlastnej špine. Peter si to však nemyslel. Aj prádlo, keď chcete poriadne vyprať, musíte vo vode riadne vyobracať, aby bolo čisté. Obyčaj­ným osprchovaním by ste rovnaký efekt nedosiahli. Potom si naleje obľú­bené červené víno a pustí na DVD prehrávači jeden z filmov, ktoré dostal na Vianoce od Júlie.
Apropo Júlia, prebehlo mu hlavou. Ako sa má moja Júlia? Moja?Dostal nápad a zdalo sa mu, že ho musí hneď zrealizovať. Neskôr by sa už možno neodhodlal. Pomaly púšťal nohu z plynu a zapol pravé smerové svetlá. V diaľke videl poľnú cestu, dorazil k jej ústiu a zastavil. Vypol mo­tor a hľadal po vreckách mobil.
Už ho našiel. Okamžite stlačil predvoľbu číslo dva. Všetko robil v chvate, akoby išlo o život. Ale veď ide o život!
Telefón zvonil, zvonil, zvonil, zvonil. Po štvrtom zvonení sa ozval pre­rušovaný tón — Peter pochopil: Júlia odmietla hovor prijať.
Na spätné zrkadlo sadla sojka. Pozrela priamo naňho. Chvíľu nehybne pozerala a potom urobila sériu pohybov, ktorú keby urobil človek, vyzeral by, ako by už už mal umrieť od smiechu. Mal chuť stiahnuť okno a opýtať sa toho vtáka, čo ho rozosmialo. No vedel, že vtáky sú odvážni iba za sklom, za pletivom alebo na strome.
Peter spustil hlavu na volant. Čas, prechádzajúci okolo do čiernej diery bez návratu, zahvízdal výstražným prerušovaným tónom.
Čo mám robiť? To keby som vedel, povzdychol si.
Klopanie na okienko prerušilo jeho podvečerné rozvracanie duše. Nebol to vták, škerila sa naňho akási okrúhla mužská hlava vlasatého rockera. Uvedomil si, že dotyčný klopajúci zastavil, mysliac si, že sa mu niečo stalo. Peter sa naňho usmial a zdvihnutím palca signalizoval, že je všetko okej.
Vážne je všetko okej? Nič nie je okej. Ale ty mi, chlape, nepomôžeš, prezrádzal Petrov pohľad.
Červenú oblohu pomaly striedala čierňava, ktorá pokojne, vedomá si neodvratnosti svojho poslania, zbierala po obzore ohnivočervené škvrny. Peter chvíľu bez záujmu sledoval agóniu ďalšieho dňa. Jeho duch sa už upokojil a zmieril s poslaním v tele. Naštartoval a s pocitom ľahostajnej otupenosti pokračoval v ceste.
Doma sa osprchoval, na labužnícke čvachtanie nemal ani pomyslenie. Chcel si obliecť svoj modrý zamatový župan. Vešiak vľavo, ktorý bol preň vyhradený, zíval prázdnotou. Vešiak napravo nonšalantne, ako malíčkom, držal Júliin biely župan. Júliin župan — on si ho obliekol! Keby to tak ve­dela úzkostlivá Júlia! Okamžite ho ovanula neuveriteľná vôňa, ktorá ju vždy a všade sprevádzala ako osobná asistentka.
Svoje veci mal Peter vždy naľavo. Keď sa načiahol za ručníkom a boli tam dva, mohol si byť istý, že jeho je ten naľavo. Júlia milovala vo veciach poriadok. Určite aj v koši na prádlo ležali jeho špinavé veci naľavo. Keby to vedela ovplyvniť, tak aj v práčke by sa jeho veci čvachtali naľavo od jej prádla…
Nie, nemohol nosiť jej župan, tým akoby ju zrádzal. A okrem toho, čo by permanentný závan jej vône časom urobil s jeho nahým telom? Obliekol si tričko a trenírky, otvoril fľašu vína a s pohárom Dry Muscat ľahol do postele.
Zaplní ústa výraznou chuťou s jemným náznakom sladkosti, vyváženou náznakmi tónov tropického ovocia a melónu, prečítal na vinete. No viac ho zaujímala informácia o 12,8 percentnom podiele alkoholu. Žiadalo sa mu trochu otupiť k stopercentnej činnosti vybičované zmysly. Náznaky a tóny bude vychutnávať inokedy.
Oprel hlavu o čelo postele. Asi pred týždňom počul roztúžené ženské vzdychy valiace sa spoza priečky, ku ktorej mal prirazenú posteľ. Nikdy odtiaľ nepočul jediný zvuk, až teraz, a to hneď taký výrazný. Roky vedľa niekoho žijete oddelení iba tou priečkou, no keď sa stretnete na chodbe, ani sa nepozdravíte… Možno sa milujete a váš sused prevádza podobnú čin­nosť iba niekoľko metrov vzdušnou čiarou od vás, no vy o tom nič neviete, lebo ani jeden z vašich zmyslov vám to nepovedal. Priečky sú vskutku veľmi zvláštny vynález… Síce nevyhnutný, no jednako zvláštny.
Petrovi susedia boli zväčša finanční makléri, daňoví a poistní poradco­via, šéfovia či vplyvní zamestnanci veľkých spoločností — byt, ktorý obý­val, patril k tým drahším, nadštandardným. Boli to ľudia ujedajúci chutné kusy bieleho mäsa z tučného finančného moriaka. Tešil sa ich obľube. Tí ľudia žili v neustálom strese, vedomí si toho, že kedykoľvek môžu vypad­núť z rútiaceho sa vlaku konzumnej mašinérie a spadnúť pod kolesá, ve­domí si toho, že už zajtra ho môžu oni alebo niekto z ich blízkych potrebo­vať.
Nemohol zaspať. Uvažovanie o priečkach spôsobilo, že mu začali vadiť. Uvedomil si ich hlavnú úlohu: obmedzovať, zabraňovať, deliť. Zrazu sa potreboval nadýchnuť priestoru. Vyšiel so znovu naplneným pohárom na balkón. Pozrel nad seba a doľahla naňho veľkoleposť nočnej oblohy, ktorú si už dlho takto neuvedomil. Hviezdy boli blízko ako svetlá na vianočnom strome na Hlavnej ulici. Bola to noc, ktorá aj tých najzarytejších pragmati­kov a realistov popletie natoľko, že odídu po pero a papier, mysliac si, že dnes večer napíšu báseň. Knieža noci pokojne kráčalo Košicami. Svetlá pouličných lámp, oblokov a áut sa viac–menej neúspešne snažili rozohnať tmu, ktorú rozsievalo.
Nadýchol sa, hlboko, veľmi hlboko. Akoby chcel nasať všetok pach mesta. Domorodec z džungle by možno povedal, že je to smrad, no preňho to bola vôňa, vôňa domova. Nemohol by inde žiť. Cítil silu tohto mesta, nepoddajnú energiu a nevyčerpateľnú živelnosť.
Musím sa vzchopiť, zabojovať, byť silný, sľúbil si. Jemné zzzzz mu ukolísavalo myseľ, no bolo to len nočné otupovanie k oddychu, aby hneď ráno mohla jeho energia účelne a zmysluplne explodovať.