1. KAPITOLA

Našiel sa chlapec


Staromládenecký byt psychiatra Petra Mába akútne potreboval vyvetrať. Bolo ráno. Vychádzajúce slnko sa dralo pomedzi žalúzie a premietalo na steny spálne kubistické obrazy.
Štyri nohy pseudorustikálneho stola, ktorý sa nehodil k ničomu v tomto zvláštne zariadenom byte, statočne trpeli pod bežnou záťažou — knihy, knihy a zase knihy. Petrova spálňa bola zároveň pracovňou. Rád a veľa čítal. A bolo to vidieť. Pohľad do interiéru naznačoval, že majiteľ bytu nedal zarobiť žiadnemu z početných košických bytových architektov. Bolo jasné, že domáci pán má rád starožitnosti, ale aj to, že sa v nich veľmi ne­vyzná. Pekné kusy z najlepších európskych porcelánok (Rosenthal, Sévres, Maissen) a vedľa toho bezcenné indické vázičky boli pri sebe určite len na základe tvarovej príbuznosti. To všetko bolo poukladané na nevkusných chrómovaných regáloch.
Všade na zemi a nielen tam ležali kúsky oblečenia, ktoré dávali tušiť, že to, čo sa tu včera dialo, určite nesúviselo s upratovaním. Zátišie, povedal by Picasso. Svinčík, povie pani Hajská, ktorá má prísť o deviatej upratať.
Posteľ, matrace, panenskoružové vankúše a periny, na vrchole pletenec dvoch spiacich tiel. Ona — spokojná plavovláska, on — už sa prebúdzajúci a strapatý. Ľavá ruka reflexne zablúdila známym smerom, vzala kovovo-sklenený predmet a dala ho na nos. Muž pomaly rozlepil oči a zívol. Každo­denný rituál. Prekvapujúco šikovne sa oslobodil zo „zovretia“ druhej polo­vičky pletenca a už si hľadal najbližšiu cestu k rannému životobudiču, cestu do kuchyne, cestu ku káve. Ona sa už tiež prebudila a obliekla si jeho košeľu.
„Čo sa ti dnes snívalo?“
„Veď vieš, čo sa mi zvykne snívať,“ rozospato zamrmlal. „A tebe?“
„Snívalo sa mi s tebou.“
„Bolo to mládeži prístupné?“
„Mládeži áno, ale deťom asi nie.“
Duchaplné rozhovory patria k ránu, ako patrí slnko na oblohu.
„Dosnívala si ten sen do konca?“ zaujímal sa Peter.
„Vieš, že v tomto my ženy nepoznáme slovo koniec.“
„Viem. Vy ste také nenásytníce nenásytné.“ Peter chytil blondínu okolo pása a zmocnil sa jej perami. „Mám ešte pätnásť minút rezervu. Myslíš, že sa s tým časom dá niečo robiť?“ pokúšal ju.
„Tak s tým nerátaj. Viem síce, že vy muži sa z pätnástich minút päť minút nudíte, päť minút trpíte a maximálne päť minút si vychutnávate, ale my ženy sme iné…“
„Päť minút si vychutnávame? To nie je pravda. Opäť si čítala článok nejakej feministicky naladenej sexuologičky?“
„A nemá pravdu? Snáď mi nechceš tvrdiť, že si užívate celý čas milova­nia rovnako?“
„To nie. Päť minút vychutnávania je však priveľa. Zdá sa mi, že to pre­hnala.“
Kráska chytila podhlavník a hodila ho do Petra.
„Tak ty si budeš zo mňa uťahovať?“
„To by som si nedovolil, miláčik.“
Dievča v pánskej košeli zodvihlo oči k stropu a okázalo sa modlilo:
„Pane Bože, odpusť mi túto debatu. Odpusť mi všetko. Sľubujem, že ešte tento týždeň prídem na spoveď.“
„Tak už idem, keď nemáš záujem… Stihnem si po dlhom čase kúpiť noviny.“ Peter urýchlil odchod, aby ju teraz nenapadlo rozoberať ich sexu­álny život, hlavne pozrieť sa naň z pohľadu šiesteho Božieho prikázania. Nežne ju pobozkal a pohladil po líci.
„Ľúbim ťa,“ povedal Peter.
„Aj ja ťa ľúbim,“ odpovedala, aj keď nebola zástankyňou „odpoveda­ných“ vyznaní.
Vrátila sa do perín. Ale iba do deviatej! Peter vzal kľúče od auta a vyrazil do práce. Až do piatej!


„Niečo ťa trápi, Peter?“ skôr skonštatovala, ako sa spýtala Júlia — pla­vovláska z Petrovej spálne. Už sedeli v obľúbenej kaviarni Osamelé srdcia, kde sa takmer každý podvečer zvykli stretnúť. Napriek romantickému názvu, ktorý vzbudzoval nevšedné nádeje, bol to obyčajný podnik pre mladých, akých sú v Koši­ciach desiatky. Júlia tu niekedy bola na brigáde, poznali personál, ten poznal ich, v lokáli vládla takmer rodinná atmosféra, dobre sa v ňom cítili a — Júlia mala desaťpercentnú zľavu.
Peter bol zamyslený, až smutný a ani sa to nesnažil zakryť. Pred Júliou svoje pocity nemusel skrývať.
„Máme nového pacienta. Predstav si, že sme ho našli pred bránou lie­čebne.“
„Ako našli?“ nechápavo zareagovala Júlia. Rozkošne pritom zmraštila ako gombík malý nosík. Možno až primalý, ale ako to býva u krásnych žien pravidlom, ten malý nepomer jej z krásy neubral, skôr ju podčiarkol.
„Jednoducho. Niekto v noci zavolal, že pred bránou sedí akýsi chlapec, či nám náhodou neušiel. Nočný strážnik sa išiel pozrieť — a naozaj tam sedel.“
„Nie je od vás…“
„Nie, nie je. Predstav si, že je zrejme totálne ochrnutý, ani sa nepohne,“ vyhlásil Peter, akoby rozprával o veľkej záhade.
„A povedal, kto ho tam doviezol a prečo?“
„Doposiaľ nepovedal nič. Aj keď sa zdá, že by niečo chcel povedať. Má nejaký blok. Niečo mu nedovoľuje rozprávať, možno je nemý. Počkáme…“
„Takže vy vôbec neviete, kto je to?“ utvrdzovala sa v zrejmom Júlia.
„Nie, zatiaľ to nevieme. Ale verím, že časom to polícia zistí. Možno nám to povie sám,“ nádejal sa doktor Peter. Uprednostnil by druhú mož­nosť.
Júlia sa zamyslela, akoby dostala za úlohu tu a teraz rozlúsknuť tento tajuplný oriešok. Peter sa so záujmom zadíval: sýtočervené, ustavične na­špúlené pery tvorili dokonalý podklad pre miniatúrny čuchový orgán. Modré kukadlá, vždy doširoka roztvorené, pohlcujúce okolitý svet celým povrchom, sa zas dokonale hodili k jej nádherne hustým platinovožltým vlasom — nostalgický prísľub hodný Severaniek. Pri rozdeľo­vaní krásy stála určite v prvom rade, prvá vľavo. Isté, sebavedomé držanie tela, bledomodré, len–len že nie priesvitné tričko, čierna minisukňa. Peter vedel, čo sa skrýva pod tým dômyselne zošitým textilom, mnohokrát už vychutnával viditeľné aj rafinovane utajené zákutia jej nádherného tela. No nemohol si na to ďalej privodzovať spomienky, tá predstava by v hlave spôsobila, čo spôsobí vírus v počítači — vymazala by ostatné údaje. Tak len pozeral a najmystickejšie partie opomínal s nanútenou zábudlivosťou.
Mám rád to dievča. Mám rád Júliu, premýšľal.
„Ostatné zmysly má v poriadku? Aspoň počuje?“ popretrhala zrazu pavučiny jeho predstáv.
Som rád, že moje zmysly sú v poriadku, hútal ešte chvíľu, pozerajúc na krásnu tváričku pred sebou.
„Zatiaľ je veľmi prestrašený. Musí sa najprv upokojiť. Potom budeme zisťovať, ako je na tom. Ale podľa všetkého počuje, vidí, o hmate, ak je skutočne ochrnutý na celom tele, nemusíme hovoriť. Čuch, chuť, podpra­hové vnímanie zatiaľ nezistené.“ Trochu sa usmial.
„Hovoríš ako doktor.“
„Veď som doktor.“
„Možno spadol, keď ho unášali mimozemšťania,“ zavtipkovala Júlia. Ale hneď ju to zamrzelo, keďže zbadala Petrov výraz tváre. Bolo jasné, že túto tému dnes ukončili. Peter sa odmlčal a opäť bol duchom niekde inde.
Asi je pri tom chlapcovi, usúdila Júlia, pozerajúc na zapadajúce slnko cez prázdny sklenený pohár. „Poď dnes ku mne. Potrebuješ prísť na iné myšlienky,“ navrhla dievčina a položila pohár, snažiac sa ho umiestniť do geometrického stredu obrúska, ktorý mala pred sebou.
Peter zodvihol hlavu, tvár opúšťal smútok predchádzajúcich chvíľ. Ši­balsky sa usmial. Naklonil sa nad stôl, že takmer prevrhol vázu, a pobozkal svoju lásku.
Dnes si urobíme výnimočný večer, musíme ho prežiť pekne, sľúbil si za oboch.
Zaplatili. Opäť sa potešili desaťpercentnej zľave. Júlia prehodila niekoľko slov s majiteľom reštaurácie, pochichotala si s čašníč­kami. Peter zatiaľ stepoval pred retro vešiakom, keďže sa mu nechcelo nechať sa opäť vtiahnuť do nič neriešiacej debaty o čiernych dierach, naj­obľúbenejšej téme barmana Lajoša, astronóma — bývalého vedca, teraz už len amatéra. Jeho nesúmerná päťdesiatročná tvár vyzerala ako portrét od insitného maliara. Peter si niekoľkokrát „dobrovoľne“ vypočul jeho životný príbeh — príbeh špičkového vedca SAV, ktorý sa stal nepohodlný pre po­novembrové vedenie. No pravdou bolo skôr to — ako sa dozvedel od Júlie —, že pred novembrom 1989 viac času ako v práci presedel na straníckych schôdzach, plenárkach, zjazdoch a na správe ŠTB, kde bol dobrovoľne do­nášajúcim agentom. Prežíval „krásne totalitné časy“ ako huba na hnijúcom dreve. Z bezpečnej vzdialenosti mu Peter zasalutoval a vyrazili do daždivých ulíc veľkomesta.


Jednoizbový bytík bol ako jeho majiteľka — útulný a hravý. Chodilo sa po banánovom čínskom koberci, sedelo na pomarančovej sedacej súprave z brúsenej kože a výhľadu robili pozadie citrónovožlté steny — hotový ob­chod s ovocím. Steny boli husto pokryté všeličím možným, zarámovaným v tenkých čiernych rámoch — fotografie, vlastné detské kresby, diplomy zo školských súťaží. Júliina fantázia neprodukovala zbytočné prekvapenia a to ju robilo transparentnou. Peter si rád prezeral tie steny spomienok, lebo v ich veku sú spomienky ešte radosťou. Až neskôr tvoria gro produktu, ktorý je pod názvom Memento mori bezplatne distribuovaný každému človeku dožijúcemu sa staroby. Memento mori — Pamätaj na smrť, na to, že vlastná smrť je jediná udalosť, ktorej sa zaručene dožiješ. Aj keď v oka­mihu smrti už vlastne nežiješ, takže detailisti logiky by to mohli doneko­nečna rozoberať. Asi ako otázku, či nulu môžeme priradiť k číslam, alebo čiernu a bielu k farbám.
Každému z kútov izby dominoval iný monument: palma, modrý plyšový slon, bucľatá podlahová lampa a monument najdôležitejší — televízor.
„Júlia, prosím ťa, zapni telku. Chcem si pozrieť správy.“
Niežeby Peter používal svoju priateľku ako diaľkový ovládač — ona by to nikdy nepripustila, bola totiž emancipovaná žena, verila v emancipáciu a dúfala, že to nie je len prienik žien do boxu, kulturistiky a vzpierania —, stál totiž na stoličke pri okne a robil jednu z najodpornejších domácich prác — vešal záclony. Odkrvia sa ruky a to je sprevádzané nepríjemným poci­tom pálenia. Hrozné!
„Jeden z najbohatších ľudí žijúcich na Slovensku predseda predstaven­stva slovenskej pobočky softvérového gigantu Divinesoft a syn majoritného vlastníka akcií spomínanej spoločnosti Michael Booth zvolal na dnes tla­čovú konferenciu, ktorá sa konala v hoteli Slovan v Košiciach. Prítomných novinárov šokoval vyhlásením, že sa sťahuje z verejného života do ústra­nia,“ hovoril moderátor večerných správ. „Dôvodom je rakovina, ktorú mu, ako povedal, diagnostikovali pred pol druha rokom. Napriek úsiliu lekárov choroba postupuje veľmi rýchlo.“
„Môžeš mať miliardy, ale zdravie si nekúpiš,“ vyhlásila Júlia, dávajúc na stôl pudingový pohár so šľahačkou. „Tvoj obľúbený čokoládový pu­ding,“ pateticky predniesla dôležitú informáciu.
„Ďakujem. Len si to predstav… mať toľko peňazí,“ uvažoval nahlas Peter, ešte stále vykonávajúci onú nepríjemnú činnosť. Mozog však už poslal snívať veľký finančný sen.
„To musí byť problém kúpiť mu niečo, čo by ho potešilo,“ pripojila úvahu Júlia.
„Môžeš mu dať iba niečo, čo sa nedá kúpiť.“
„Prečo sa vlastne bavíme o tom, že čo mu kúpiť? Aj keby Booth poslal každému na Slovensku malý darček, zostalo by mu viac peňazí, ako môže jeden človek potrebovať!“ zahorela Júlia spravodlivým hnevom.
„Počul som, že dvadsať percent príjmov dáva na charitu. Je zaujímavé, že ho kritizujú ľudia, ktorí sa dobrovoľne nevzdali ani jedinej koruny. A to len preto, že mu veľa zostane, na ich vkus priveľa.“ Na chvíľu sa odmlčal. Myseľ až teraz dobehla tam, kde slová boli už pred chvíľou. „Ale nemyslel som teba, ty ešte nemáš vlastný príjem, takže na teba sa to nevzťahuje,“ dodal Peter, aby vymedzil mantinely, medzi ktorými sa ona nepohybuje. Aj tak si uvedomil, že Júlia to bude na seba vzťahovať. No čo už…
Júlia sa skutočne zatvárila, akoby ju to urazilo. Vadilo jej, že je finančne závislá na rodičoch a trochu na Petrovi. Študovala posledný semester na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Už sa nemohla dočkať prvého príjmu a s ním súvisiacej nezávislosti.
„Ktovie, kto bude po ňom dediť,“ hútal Peter.
„My to nebudeme a to je podstatné,“ ukončila tému Júlia.
„Ani by som nechcel… dediť po niekom — to mi je zásluha.“
„Tam, kde je on, my nikdy nebudeme,“ ešte sa k téme vrátila Júlia, aby ju druhýkrát ukončila.
„Prečo tak hovoríš? Človek nie je obmedzovaný žiadnymi hranicami, iba tými, ktoré si vytvorí. Si na začiatku cesty, nehovor, že to alebo ono nemôžeš dosiahnuť. Tým nehovorím, že byť milionárom je nejaký cieľ. Možno to nebol ani Boothov cieľ, čo ak sa ním stal nechtiac?“
„Áno, pán profesor,“ pritakala Júlia, nezakrývajúc iróniu.
Peter si spomenul, ako Júlia neznáša poučovanie, zvlášť od neho. Bol medzi nimi dvanásťročný rozdiel. Dával si pozor, aby sa necítila ako Eliza Doolittleová v Pygmalionovi. Už dokončil vešanie okenných pavučín. Chvíľu stál na mieste s rukami siahajúcimi až po kolená a čakal, kedy si to Júlia všimne, aby pochopila, že to skutočne nebolo nič príjemné. Keď naňho konečne pozrela, mohol sa narovnať a ísť k stolu po sladkú odmenu — puding. Skôr ako si sadol, zaklopal na valcovitú pozlátenú klietku Hen­riho de Toulouse–Lautreca — sivého krívajúceho papagája žaka. Júlia si ho vybrala kvôli bizarne zdeformovanej pravej nožičke. (Aj maliar Lautrec bol krívajúcim mrzákom.) Papagáj bola vlastne samica — ako sa Júlia dozve­dela po polroku od nadobudnutia —, no meno mu (jej) nechala, lebo Laut­rec bol jej obľúbeným maliarom. Keď nemám na obraz od Lautreca, chcem mať aspoň papagája Lautreca, povedala vtedy. A papagáj je mužského rodu, pridala ďalší ťažko spochybniteľný argument. Bolo to na začiatku vzťahu, škriepiť sa kvôli menu papagája bolo to posledné, na čo mal Peter vtedy chuť.
Júlia si sadla na sedačku, rukami pritiahla kolená až k brade, zvesila uši, zvesila oči. Peter už poznal ten výraz smutného bernardína. Chce sa opäť rozprávať o našej budúcnosti, vzdychol si.
„Dnes mi mama povedala, že by si sa už mal vyjadriť, či si ma vezmeš. Aby som vraj zbytočne nemárnila čas,“ začala tému dievčina.
Peter cítil, ako sa mu do hlavy valí horúca krv a cez uši chce vytrysknúť von. Miloval Júliu, no tá vždy, keď sa chcela rozprávať o vážnych veciach, začala tak, že Peter, aj keď bol renomovaný a skúsený psychiater, márne hľadal vhodné slová.
„Júlia, vieš, že ťa veľmi milujem,“ začal vetou, ktorou takéto rozhovory začne deväťdesiat percent mužov. „Ale všetko chce svoj čas,“ pokračoval ďalšou abstraktnou šablónou. „Myslím, že na to ani jeden z nás ešte nie je pripravený,“ ukončil trojvetie, ktoré nič neriešilo a evidentne ani nechcelo riešiť.
„Aha. To je akože tvoj nález?“ Zo smutného bernardína bola razom útočiaca doga.
„Ako to myslíš?“
„Tak tomu hovoria psychiatri, keď vyšetria pacienta. Nie? Máte nález!“ Postavila sa a rozhodila rukami ako cirkusový akrobat po sérii vy­darených sált.
„Ale ty nie si môj pacient,“ pokojným hlasom sa Peter snažil zmierniť napätie.
„Tak odkiaľ vieš, že na to nie som pripravená?!“ Júlia dala ruky vbok a čakala na odpoveď.
„Zlatko, nemôžeme sa o tom porozprávať inokedy? Vieš, že mám hlavu plne zapratanú tým chalanom.“ Peter sa snažil rozprávať pomaly, pokorne, ba až previnilo.
„Inokedy? To bude kedy? Keď vyriešiš problémy toho chlapca, začneš riešiť problémy nejakého dievčaťa, ktoré sa pocikáva, potom mládenca, ktorý sa nevie zmestiť do kože. A tak stále dookola. Ale vyriešiť si svoje problémy, na to nebudeš mať čas nikdy!“ Júlia začala cupitať po izbe ako strážny pes na reťazi, stále po tej istej cestičke.
„Aké problémy?“
„Takže ty nemáš problémy?“
„Mám, ale tie sa ťa netýkajú.“
„Jeden tvoj problém sa týka aj mňa.“
„Aký?“ opýtal sa on.
„Taký, že sa s tebou rozchádzam!“
„Prosím???“ opýtal sa Peter.
„Dobre si počul. Raz–chá–dzam sa s te–bou!“ hláskujúc kričala Júlia. Každú slabiku povedala dôrazne, s dostatočnými prestávkami medzi nimi, každú v inej tónine. Vešala ich do priestoru, akoby vešala salónky na via­nočný stromček.
„To nemyslíš vážne!“ zvolal Peter.
„Ale myslím!“ kričala Júlia.
Postavil sa pred ňu. Snažil sa ju chytiť za ruky. Vyšmykla sa a odišla k oknu. Hlavu oprela o sklo, ruky spustila voľným pádom.
„Julka! Miláčik! Prosím ťa!“
Otočila sa, ale nepozrela naňho.
„Len pre poriadok sa ťa opýtam, či mi nechceš niečo povedať, prípadne sa ma niečo opýtať?“ pomalým a tichým hlasom riekla Júlia.
Niečo sa opýtať? zopakoval po nej v duchu. Čo tým myslí? To odo mňa očakáva… ponuku na sobáš? Teraz?
„Neviem síce, čo by som ti mal povedať, čo odo mňa očakávaš, ale ak je to to, čo si myslím, musím ti povedať, že momentálne to nie je na programe dňa,“ dostal Peter zo seba takmer jedným dychom.
„Takže na programe dňa… Vieš čo? Nechaj si tie chytrácke intelektu­álne výrazy a zbav tento byt svojej prítomnosti!“ zvolala intelektuálne ne­zaostávajúco Júlia.
„Julka!“ „Choď! Nerob to ťažším, ako to je. Už nevládzem, skutočne nevlá­dzem.“ Júlii už stekali po tvári veliké slzy.
Úspešný, uznávaný psychiater opäť nevedel verbálne reagovať. Prečo si ľudia myslia, že psychiater by mal na všetko nájsť správne slová? Sadol si a hlavu spustil do dlaní s pocitom tupej zlosti zbičovaného psa. Potreba zriedenia príliš koncentrovaného adrenalínu mu preletela hlavou ako ne­prekonateľná túžba fajčiara po nikotíne. Myšlienka na odchod sa javila byť lepším wrestlerom ako dogma, že problémy sú na to, aby sa riešili.
Júlia vybehla z izby ako alkoholik–novic s ešte nevytrénovaným žalúd­kom a preplachtiac chodbou, takmer vyrazila dvere kúpeľne.
Je po hádke, prehral som v nej, sucho skonštatoval. Ešte sa nenarodil muž, ktorý by dokázal poraziť súpera prefíkaného ako líška, silného ako vodný živel a zákerného ako Billy Kid — ženské slzy.
Peter sedel ešte hodnú chvíľu. Len sedel, rozmýšľať nevládal. Poznal Júliu, vedel, že vyjde, až keď odíde.
Napokon, nerozchádzali sa prvýkrát, Peter už túto „drámu“ zažíval tretí raz. Aj preto bol, zbierajúc svoje veci po izbe: sako, kľúče, peňaženku, relatívne pokojný. Dojedol puding, pozrel na dvere kúpeľne, očami prebe­hol izbu — aj Toulouse–Lautrec v klietke sa mu otočil chrbtom — a chytil kľučku vchodových dverí. Pred ich pribuchnutím naplnil pľúca sviežou vôňou ovocného bytu. Na pamiatku?


Vedel, že nepôjde domov. Byt bol plný Júlie, jej vône, prítomnosti. Áno, aj šiat.
Pôjdem do liečebne, rozhodol sa.
Keďže bol vedúcim lekárom spomínaného ústavu, mal tam obývateľnú pracovňu a rozhodne to nebude prvý raz, keď v nej prespí. Nerozišiel sa prvýkrát, nerozišiel sa s prvou ženou…
Zavolal si taxík.
Niežeby som si nechcel Julku vziať, ale ak to má fungovať, nesmie to byť pod nátlakom, rozoberal pre seba v intimite vlastných myšlienok Peter. Musíme to chcieť obaja. A určite nie preto, že to povedala Júliina mama. Mám Julku rád, ale mám rád aj svoju slobodu, a predovšetkým svoju prácu. Ženiť sa? Teraz? Nemožné! Možno si to len nahováram, ale moja duševná uspokojenosť momentálne väčšmi závisí od pocitu slobody a nezávislosti, než od potreby niekoho či niečo (lásku?) vlastniť. Je vôbec možné vlastniť lásku?
Júlia mu už niekoľkokrát predostrela svoju predstavu pojmu vziať sa: biele šaty, čierny frak, obrad vo veľkom chráme, najmenej dvesto hostí, veľkolepá hostina… Načo to všetko? Peter uznával a akceptoval heslo doby — ak sa majú radi, môžu byť spolu aj bez papiera, bez sobáša, bez povole­nia úradov či cirkvi. Ak láska medzi nimi vyprchá, ten papier ich sotva udrží spolu.
Júlia bola na takú mladú a atraktívnu ženu nečakane nábožná. Na Pet­rovo naliehanie po troch mesiacoch od prvej schôdzky začali pohlavne žiť, no Peter si uvedomoval, že je to pre Julku a jej vieru veľmi ťažké rozhod­nutie. Vedel o tom, že sa často chodieva spovedať a keby neverila pocitu, že je jej životnou láskou, ktorú si napokon vezme, nespala by s ním.
Bolo však zrejmé, že mama má výrazné poradné slovo. Možno za ňu hovoril strach, aby Júlia nedopadla ako ona. V mladosti trochu experimen­tovala a úchvatným výsledkom tejto činnosti bola Julka, ktorú porodila ako devätnásťročné slobodné dievča. Po istom čase sa s Julkiným otcom zoso­bášili, no mohlo to dopadnúť aj inak. Júliina mama ten strach nepriznala a skrývala ho za kresťanskú mravnosť. Jej viera oscilovala medzi rodovou zotrvačnosťou, pocitmi spolupatričnosti a snahou začleniť sa do nejakého stáda. Nadovšetko milovala cirkevný folklór — prekrásne rúcha, vyzdo­bené chrámy, oduševnené pohľady a sladkasté kázania. Peter si s úsmevom spomínal na jedno Vierino (tak sa volá Júliina mama) zápalisté rozprávanie o novom mladom kňazovi, na ktorého omši bola. Dlho rozprávala o iskre v jeho očiach, živosti a presvedčivosti prejavu. Zrejme chcela v Petrovi pre­budiť nadšenie pre náboženské otázky. Keď sa jej opýtal, o čom to ten mladý „Savonarola“ tak zápalisto kázal, dlho musela premýšľať o obsahu. A ktovie, či to, čo nakoniec pozliepala, nebol len narýchlo vymyslený ná­hradný obsah. Peter sa od štrnástich rokov nezúčastňoval náboženského života, no stále veril v nejaký vyšší princíp, ktorý všetko riadi. Nemal rád veriacich, pre ktorých je viera kostol, omše, kňazi, mechanické odriekanie modlitieb, no Boh sa v tom všetkom akosi stráca.
Taxík dorazil k sanatóriu a tento fakt prerušil tok Petrových myšlienok a ich filtrovanie v hlave.
„Dobre, že ste prišli, pán doktor,“ ospalo riekol nočný strážnik, ktorý prišiel otvoriť dvere. Bol rád, že lekár prišiel teraz, k ránu si zvykol zdriemnuť.
„Čo sa deje, Artur?“
„Chlapec, ktorého som včera našiel pred bránou, hrozne vrieskal. Do­ktor Heller mu musel dať náhubok.“
„Ale, Artur, viete, že sa to nevolá náhubok. Kde je doktor Heller?“
„Je pri tom chlapcovi.“
„Inak je všetko v poriadku?“
„V poriadku. A u vás?“ Drgol do Petra lakťom a urobil sériu gest a úškrnov, z ktorých si mal Peter prečítať: Čo mi budete hovoriť, ja viem o živote svoje.
„Zdravím ťa, Juro! Tak čo sa deje?“ To už Peter Máb vchádzal do izby č. 24, ktorá susedila s miestnosťou pre službukonajúce sestry. Bola určená na pozorovanie pacientov, ktorým ešte nebola stanovená diagnóza.
Kto vymyslel, že zelená upokojuje? povzdychol si Peter.
Izba bola utopená v zeleno–zelenej kombinácii, na túto večernú hodinu neobvykle vysvietená.
Juraj Heller, sediaci na stoličke pri chlapcovom lôžku, otočil hlavu sme­rom, z ktorého prichádzala kolegova otázka. Švenkol naňho bystrými očami. Účes z polodlhých gaštanových vlasov už nemal obvyklú starostlivo udržiavanú fazónu.
„Nemôžeš spať alebo si dostal kopačky?“ zakontroval kolega Heller. Ohryzok v hrdle mu skákal ako živý potkan v usmrtenom pytónovi.
Peter nezhodnotil, ktorá možnosť bola zásahom do čierneho.
Juro bol kolega, s ktorým si v liečebni najlepšie rozumel. Bolo to lo­gické, veď od čias spoločného štúdia na univerzite bol jeho najlepším pria­teľom. Obaja nenútene vyhľadávali spoločnosť toho druhého, dobre sa v nej cítili a nemali dôvod niečo na tom meniť. Peter už niekoľkokrát uvažo­val, či by sa manželstvom s Júliou nenarušil vzťah, ktorý obom vyhovoval a obohacoval ich. Mali si čo povedať. A nielen ako kolegovia z práce. Émile Zola hovorieval: Priateľstvo mužov je viac ako láska žien. Súhlasil Peter s týmto tvrdením? Otvorene určite nie, ale keďže spoznal Juraja, pripúšťal, že niečo na tom bude.
Juro naznačil, aby sa nerozprávali pred chlapcom. Vyšli teda na chodbu.
„Artur hovoril, že chlapec vrieskal. Čo sa deje?“ zopakoval Peter otázku. „Obšťastni ma svojím odborným názorom,“ dovolil si poznámku, potvrdzujúcu ich blízky vzťah.
„Neviem, ale myslím si, že…“ Peter sa usmial. Juraj takmer vždy začí­nal svoje odborné hodnotenie touto slovnou barličkou. Nesklamal ani tento­raz. „…pred transportom k nám dlho spal. Stavy ako pri somnolencii strie­dajú plné vedomie. Pri plnom vedomí je veľmi prestrašený. Sedatíva neza­berajú, no nechcem to s dávkami preháňať.“
„Prečo ho priviezli k nám? Myslíš, že by mohol trpieť nejakým dušev­ným ochorením?“
„Zatiaľ nemôžeme vylúčiť tri diagnózy: detská mozgová obrna, kata­tónna forma schizofrénie a autizmus. Proti autizmu hovorí fakt, že chlapec je bez problémov schopný nadviazať a udržať zrakový kontakt. To, že je to katatónia, tiež môžem spochybniť — svalstvo nemá stuhnuté, môžeš ním voľne pohybovať. Výraz a pohyby tváre to tiež vylučujú. Ani obrna to zrejme nebude… Aj keď sú chlapcove končatiny nepohyblivé, nemôžeme hovoriť o spastickej kvadruplégii, keďže nie sú stiahnuté, sú normálne vy­vinuté.“
„Mohli by ste mi to povedať po slovensky?“ zapojil sa do rozhovoru strážnik Artur.
Obaja psychiatri prudko otočili hlavy. Akosi už nerátali s prítomnosťou dobráckeho plešivého, takmer šesťdesiatročného strážnika, ktorý stál asi desať metrov od nich, opierajúc sa o jeden zo stĺpikov, ktoré podopierali strop priestrannej chodby.
„Viete, keďže som ho našiel ja, vzal som ho pod ochranné krídla. Zaujíma ma, kedy so mnou začne chodiť na ryby. Hahaha.“ Artur ponúkol svoj širokánsky srdečný smiech, ktorý znel ako zvuk motora s deravým výfukom — daň, ktorú musel a ešte len bude musieť zaplatiť za desaťročia tuhého fajčenia.
„Somnolencia je stav spavosti. Schizofrénia je ťažké duševné ochorenie a katatónna forma znamená, že sa nehýbe, akoby skamenel. Ešte vám pre­zradím, čo je spastická kvadruplégia. To je trvalé stuhnutie, až stiahnutie všetkých štyroch končatín. Ostatné vám nevysvetlím, lebo rodičov moje štúdium stálo veľmi veľa finančných prostriedkov a mňa nemálo nervov. A vy by ste chceli rýchlokurz zadarmo.“ Peter sa s dobromyseľným smie­chom vybral k Arturovi. Chytil ho okolo pliec. „Verte mi, že nielen vo vás našiel ochrancu. Policajti už zistili, kto to je?“
„Zatiaľ nie. Povedali, že chlapca s jeho popisom nikto nehľadá. Teda čo sa týka čerstvých zmiznutí. Čo sa týka starších prípadov, ešte to preverujú.“
„Odtlačky prstov a tie ostatné biometrické veci: chrup, očná sietnica by im nepomohli?“ To už otázku položil Jurajovi.
„S čím by to porovnali, mudrlant? Myslíš, že chlapec už spáchal trestný čin?“
„Jaj… to som nedomyslel… prepáč,“ povedal zahanbene Peter a nahodil úškrnok ako klaun nacvičujúci v zrkadle grimasy.
Vrátili sa späť do izby. Peter podišiel bližšie k chlapcovi. Chytil pravú ruku do dlaní a pozrel mu do očí. Pozeral do veľkých prestrašených očí, akoby si v nich chcel prečítať celý jeho životný príbeh. No iba strach bol zatiaľ čitateľný.
Tvári sa z estetického hľadiska nedalo nič vyčítať, bola dokonale sú­merná, ničoho nebolo viac ani menej. Kučeravé plavé vlasy z neho robili barokového anjelika.
„Chlapče, neviem, čo si prežil, čoho alebo koho sa bojíš, ale za seba aj za Juraja ti sľubujem, že to zistíme a pomôžeme ti. A nevzdáme to, pokiaľ sa nebudeš usmievať ako ostatné deti.“
Zdalo sa mu, že chlapec rozumie. Ale viac si to zdanie želal, než by sa mu to skutočne zdalo. Ktovie, čo všetko prežil, jedna či dve upokojujúce vety od človeka, ktorého nepozná, iste nemohli stačiť.
„Nerušene si pospi. Neboj sa, budem tu celú noc. Vždy, keď sa zobudíš, bude svietiť svetlo a budem pri tvojej posteli,“ Juraj tiež upokojoval chlapca. „Choď si ľahnúť, Peter, potrebuješ to. Ja mám nočnú, nie ty.“
„Idem.“ Peter sa vybral k dverám. „Ďuri, môžeš na chvíľku?“
Peter odviedol kolegu bokom a otočili sa chrbtom k chlapcovi. Šeptom mu povedal: „Hneď zajtra mu urobíme interné a neurologické vyšetrenie, EKG, EEG, krv a moč. Veď ti to nemusím hovoriť.“
„To mi teda fakt nemusíš,“ pohodil hlavou ako spupný žrebec. No urobil to z čisto estetického hľadiska. Juraj rád cítil svoje vlasy na tom správnom mieste, na ktorom ich cítiť chcel.
„Policajti tu nechali svojich ľudí?“ opýtal sa ešte tichšie Peter.
„Nie. Myslíš, že mu niečo hrozí?“
„Vylúčiť sa to nedá. Zajtra sa o tom porozprávame. Drž sa, Juro. Dobrú noc.“ Peter odchádzal k dverám. Zastal a otočil sa: „Dobrú noc, chlapče!“ Bol rád, že nezabudol na mladíka, ktorý ho stále sledoval. „Vyvetrajte si tu!“
Ak ti niekto dokáže pomôcť, tak sme to my dvaja, či vlastne traja. Ne­smieme zabudnúť na Artura, uvažoval s úsmevom.
Pred odchodom sa mu pred očami mihla akási pestrofarebná postava — až teraz zaregistroval Jurajovu kanárikovú odevnú kreáciu. Veľmi si potrpel na oblečenie, aj keď kombinácie, ktoré dokázal vytvoriť — určite po hodinách obzerania sa v zrkadle —, vyrážali dych tým, ako sa jednotlivé časti medzi sebou bili. Vždy to zaklincoval nejakým doplnkom, ktoré na­zýval aplikácia. Boli to rôzne brošne, šatky, čelenky a podobné nemužské nezmysly. Juraj bol známy svojou zoženštenosťou, ktorou na seba pútal po­zornosť.
Pohľad do zrkadla nie vždy poteší, telepaticky posielal Peter správu chlapíkovi v zrkadle.
Čoraz vyššie čelo bolo jednoznačnou predzvesťou budúcej plešiny. Tmavohnedé, takmer čierne oči posadené blízko seba beznádejne zostarli. Orlí nos bol stále smutnejší. Špicatá spodná sánka zjemnená briadkou, ktorá bola spojená tenučkými čiarkami s úzkymi fúzikmi, sa opäť o mili­meter predsunula. Okolo očí sa začínala vytvárať kresba z pospájaných zárodkov vrások. Kde–tu už medzi Petrovými hnedými pokojnými vlasmi bolo vidno vykukovať niekoľkých sivých osamotencov. Z nadušného prie­storu sa stavali na zadné neodvratne bielosivé žrebce. Aj keď sa snažil žiť zdravo, neprejedal sa a občas si zašportoval, bol už celkom slušným prete­károm. To nie je od slova pretekať (na pretekoch), ale preteká — mu bru­cho cez opasok.
Očakával štyridsiatku. Keď bol malý chlapec, utešoval sa tým, že pokiaľ dosiahne tento vek, má ešte veľmi veľa času. Aj teraz sa utešoval, a to tým, že technicky je tak v polovici svojho života. No to si pred nejakými desia­timi rokmi možno hovoril aj Michael Booth…
Rútil sa životom ako auto so zatiahnutou ručnou brzdou. Vedel, že niečo nie je v poriadku, no nevedel zistiť, čo to je. Dokonca videl v spätnom zr­kadle biely dym, no nebol schopný identifikovať, čo znamená. Uvedomo­val si, že jeho sen o konečnom víťazstve zdravého rozumu vo svete je podmanivo neuskutočniteľný, no aj tak — možno práve preto — tejto utó­pii detsky naivne prepadol a chcel za ňu bojovať v prvej línii. Aj na úkor súkromného života? Bol ochotný podstúpiť aj túto obetu? Tieto otázky si bude musieť v nasledujúcich dňoch zodpovedať.
Peter vytiahol z úložného priestoru váľandy perinu a vankúš. Zistenie, že nie sú oblečené, zapôsobilo v jeho zaspávajúcom tele ako adrenalínová injekcia, ale nechal to tak, nemal síl ďalej sa tým zaoberať.
Ľahol si na váľandu bez plachty, hlavu položil na vankúš bez obliečky, prikryl sa paplónom tiež bezobliečkovým.
Jednu noc to vydržím. Som strašne unavený, ľutoval sa v duchu.


Nad spiaceho Petra Mába sa nakláňala ženská silueta. Bola to Marika, jeho sestra.
„Cukríček, musím už ísť. Už na mňa čaká,“ šeptom zaspievala Marika a šťastne sa pritom usmievala.
Peter otvoril oko a pozrel na ňu.
Prečo ma zase budí? Bláznivá Marika–kalika, pomyslel si.
„Choď si,“ povedal s výdychom. Otočil sa a spal ďalej.
„Tak ja idem.“
Túto vetu už takmer nepočul. Na druhý deň, keď sa ho policajti na to pýtali, nevedel si spomenúť, či to Marika skutočne povedala, alebo tá veta bola súčasťou iného sna.
V tú škaredú noc jeho devätnásťročná sestra vyskočila z okna — zlý sen, z ktorého sa ešte poriadne nezobudil. V tej chvíli jeho zemeguľa za­mrela a spadla zo stromu ako zhnité jablko. Mal vtedy dvanásť rokov. Po­cit, že vyskočila, pretože nič neurobil, sa za ním bude ťahať celým životom.
Už dvadsaťšesť rokov sa budil a zaspával s myšlienkou patriacou Ma­rike, jeho veľkej sestre. Neupokojovala ho ani skutočnosť, že to nie on, ale pravdepodobne schizofrénia mohla za to, že Marika dobrovoľne vypadla z okna. Preto pravdepodobne, lebo dodýchala tri dni pred termínom, na ktorý bola objednaná na prvé vyšetrenie u psychiatra.
Koho z toho viniť? Ako môže laik odhadnúť, kedy je ten správny čas niekoho poslať na psychiatrické vyšetrenie? Kedy sa jeho správanie vy­myká všeobecne ustáleným normám?
Keby otec, vážený profesor matematiky Gustáv Máb pripustil trochu skôr, že jeho dieťa, krv z jeho krvi, ako zvykol hovoriť, má psychické problémy, nemuselo sa to možno skončiť tak tragicky. Ale viniť ho z toho?
Marika sa často rozprávala sama so sebou. Neskôr sa rozprávala s ľuďmi či duchmi, ktorých videla iba ona. Žila vo svete, ktorý si vytvárala a nikoho doň nevpúšťala.
Má Peter viniť seba? Mal dvanásť rokov. Bol to jeho čas — čas dospie­vania, čas dozrievania. Chlapec pučal v muža a problémy pubertálneho ega sú nad všetkými problémami sveta.
Rodina si myslí, že na štúdium psychiatrie išiel kvôli výčitkám svedo­mia. Asi je to sčasti pravda. Povedal si, že zistí, kde je hranica medzi nor­málnym a nenormálnym. Poviete o niekom, že je nenormálny, no on je len iný. Kto sa môže vyhlásiť za prototyp normálneho človeka?
Pozoruje pacientov aj ľudí prichádzajúcich s nimi do kontaktu. Všíma si ich reakcie, správanie. Každý pacient žije v bubline, ktorá je úplne iná ako čierny tunel druhého pacienta. Koľko je pacientov, toľko je svetov, planét, spoločenstiev či iných dimenzií.
Ranné rozjímanie o Marike a psychiatrii prerušilo klopanie na dvere. Peter nezvykol vstávať z postele hneď, keď sa zobudil. Vždy ešte chvíľu ležal a čakal na dôvod, pre ktorý sa oplatí prežiť deň.
„Pán doktor, prepáčte, že vás vyrušujem, ale chcel by sa s vami rozprá­vať poručík Kozlovský. Povedal, že nemá veľa času a poprosil ma, aby som vás zobudila.“
„Nezobudili ste ma, sestrička.“ Hlas mu bol povedomý, ale nevedel k nemu priradiť vizuálnu informáciu, o ktorú sestru ide. Pozrel na hodiny, ležiace na stole — bolo niečo po šiestej. „O chvíľu prídem.“


Peter vošiel do vestibulu. Uvidel nervózne telefonujúceho nižšieho obézneho chlapíka s nijakým krkom, obutého v prapodivných kozačkách. Celý bol guľatý. Na veľkej guli spočívala menšia. Tá bola viac prepraco­vaná, no kompromitoval ju golier z kože a sadla, ktorý začínal pri jednom uchu, pod bradou ho vytláčala košeľa a končil pri druhom uchu. Spod väč­šej, brušnej gule vyrastali dva menšie valce, ktoré určite slúžili na aký–taký pohyb tomuto sadlovému snehuliakovi. Zoči–voči tejto ikone oblosti sa musel každý (aspoň v duchu) pousmiať.
„Vy ste určite doktor Máb. Veľmi rád vás spoznávam. Som poručík Kozlovský!“ kričal muž smerujúci relatívne rezkým krokom k Petrovi. Išiel naširoko, akoby mal medzi nohami koňa.
„Dobré ráno. O čo ide, poručík?“
Muži sa stretli v strede chodby a poručík srdečne zatriasol Petrovou pravicou.
„Nič dôležité. Skôr než odídem na oddelenie, chcel som sa stretnúť aj s vami. Zrejme sa budeme stretávať častejšie. Prípad toho chlapca je veľmi zaujímavý. Osobne som sa s niečím takým ešte nestretol. Ale nevadí, vyrie­šime aj to. Máte dačo nové v súvislosti s jeho zdravotným stavom?“ opýtal sa policajt, vyťahujúc poznámkový blok a pero. Dôležito doň niečo načmá­ral. „Áno, som ľavák. Jednu vec si zapamätajte, doktor. Svet je robený pre pravákov, aj sa im prispôsobuje, ale dopredu ho posúvajú ľaváci.“
Peter nepochopil súvislosť a dôvody, prečo to policajt povedal.
Nevadí, nemusím všetkému rozumieť, povedal si.
„Čo sa týka zdravotného stavu: dnes urobíme nejaké vyšetrenia, aby sme mali základnú predstavu o stave jeho telesnej schránky. Pozrie sa naňho neurológ, internista a iní špecialisti v rámci časových možností. Ne­chceme chlapca veľmi vyčerpať, pretože podľa všetkého zažil niečo… niečo… ani tomu neviem nájsť príhodné adjektívum.“
„A čo psychika, už ste niečo zistili?“ opýtal sa dychtivo poručík Koz­lovský. Rozprával šťavnato, akoby jedol surovú kapustu, uchvátený — ako ročné batoľa — vydávaním zvukov z jaskynných útrob svojho tela.
„Dovoľte mi otázku. Už ste zistili, kto to je?“ Peter si vychutnával mrz­núci úsmev a vyhasínanie plamienkov v očiach policajta v civile.
„Ešte nie. To nie je také ľahké,“ pretlačil pomedzi zuby. Začal si ner­vózne prehľadávať vrecká, akoby hľadal mobil. Keď ho našiel a zistil, že nezvoní, nespokojne ho dal naspäť.
„Viete, na mnohé otázky by sme našli odpovede, keby sa vám podarilo vypátrať jeho rodinu. Keby sme vedeli aspoň to, kde bol doteraz. Je prav­depodobné, že dlhé obdobie ležal na lôžku. Skúste hľadať v nemocniciach — či niekde neprepustili chlapca v takomto stave, alebo ho odniekiaľ neuniesli.“
„No vidíte! Máme sa čoho chytiť.“ Z poručíkových očí opäť šľahali plamene nadšenia.
Aj keď bol od Petra nižší o približne dvadsať centimetrov, sebavedomá grimasa, ktorej sa počas rozhovoru nevedel, nemusel, nechcel zbaviť, vy­sielala jasné signály: Som ten, kto tu má navrch. Peter uvažoval, či sa tiež má usilovať o vytvorenie nejakého dojmu — napríklad dojmu vedúceho lekára psychiatrickej liečebne. No napokon usúdil, že vytváranie akýchkoľ­vek dojmov je zbytočná strata času a energie.
„Možno by vám pomohlo, keby ste zistili, kto ho tu doviezol. Nemôžete vystopovať číslo mobilu alebo autotelefónu, z ktorého k nám v noci vo­lali?“ Peter sa radšej snažil pomôcť pri pátraní.
„Myslíte človeka, ktorý videl chlapca pri bráne? Bohužiaľ, to sa nedá. Váš telefón nebol napichnutý.“
„A už je?“ zaujímal sa Peter s neurčitým podozrením, že to myslí vážne. Poručíka otázka evidentne prekvapila. Zdvihol obočie a pozeral na Petra s otvorenými ústami. Neskôr zapózoval aj so svojím hľuzovitým profilom. Tvár mu totiž hyzdili tri či štyri väčšie hrčky — možno nejaké bradavice, alebo podkožný tuk.
„Myslíte, že je to potrebné?“
Cez chodbu prechádzala flotila pacientov idúcich na raňajky. Ten výraz (flotila) vymyslel Juraj. Raz povedal, že keď sú sami, sú to malé nesmelé, síce bojové, ale takmer neškodné loďky. No keď ich je viac, menia sa na flotilu a tak sa aj správajú. Guľatý policajt v civile flotilu veľmi zaujal. Pacienti sa pri ňom pristavili a so smiechom si ho obzerali, podávali mu ruky, šklbali ho z každej strany. Poručíkovi to bolo nepríjemné, ale Peter nezakročil, pozoroval reakcie na obidvoch stranách. Bola to predsa ďalšia konfrontácia „normálneho“ a „nenormálneho“ sveta, vrchol Petrovho od­borného záujmu. Keď však videl, že flotila objavila poručíkovu pištoľ, zakročil.
„Poručík Kozlovský, poďte do mojej kancelárie! Dáte si kávu?“ Peter sa konečne zľutoval nad zajatcom, ktorý naňho pozrel s veľkou úľavou.
„Nie, ďakujem. Nestihol by som ju vypiť. Ale do kancelárie idem.“
Poručík cupital za Petrom, ťažko pritom odfukoval. Vošiel dnu a hneď si sadol na stoličku, nepočkal, kým mu to Peter ponúkne. S veľkou náma­hou preniesol svoje zásoby tuku na horšie časy, tak si zaslúži trocha oddy­chu bez zbytočného dovoľovania… Poručík chvíľu s napätým výrazom šmátral pravou rukou pod bruchom. Uvoľnený výdych vzápätí prezradil dôvod týchto chúlostivých pohybov: poručík si na nohaviciach odopol gombík a uvoľnil zips. Rozhliadol sa po miestnosti, ladenej do modro–zelenkava, ako Peter zvykol vysvetľovať návštevám. Rozčertil sa, keď mu pochválili pekne namiešanú tyrkysovú. Tyrkysová?! Tyrkysová vyzerá úplne inak! Takmer všetky ostatné komponenty, hlavne nábytok, okná a vstupné dvere, boli biele. Peter síce každému, kto to okomen­toval, vysvetľoval, že sú dymovobiele, no nikto ešte nezbadal odlišnosť od bežnej titánovej bielej. Kancelárii nechýbalo to najdôležitejšie — svetlo a nevtieravá útulnosť. Chrbtami k sebe otočenými skriňami a vitrínami bola rozdelená na obytnú a pracovnú časť. Z časti stropu nad pracovnou polovi­cou zlaňovala sombreru podobná lampa, ktorú Peter zažal, aj keď nepri­spela takmer žiadnymi luxami k dostatočne osvetlenému interiéru.
„Asi ste trochu vykoľajení zo záujmu našich pacientov. Je to logické, drvivá väčšina nevie, ako sa má zachovať, keď stretne ľudí s neštandard­ným správaním.“
„Máte pravdu. Fakt som nevedel, ako sa mám zachovať. Kde sme to skončili?“
„Hovorili sme o potrebnosti odpočúvania nášho telefónu.“ Peter našiel stratený koniec nite rozhovoru a sadol si k pracovnému stolu.
„Ach, áno. Myslíte si, že chlapcovi niečo hrozí?“
„Včera večer mi napadla myšlienka, že chlapec mohol byť unesený. Jeden z kumpánov si to však rozmyslel a priviezol chlapca k nám, aby bol v bezpečí.“ Na poručíkovej tvári sa zjavil nepatrný úsmev, ale Peter si ho všimol. „Možno poviete, že som videl veľa akčných filmov, no mohla by to byť jedna z možností. Čo myslíte? Určite máte viac skúseností.“ Peter sa snažil brnknúť na citlivú strunu človeka vedomého si vlastnej dôležitosti. Využíval poznatky získané z rozhovoru. Je predsa psychiater, podľa mi­miky, gest, spôsobu reči už mal približný náčrt duševného obrazu poručíka Kozlovského.
„Je to, samozrejme, možné. Možno ho uniesli, lebo je z bohatej rodiny, možno bol svedkom vraždy… Liečebni môže hroziť veľké nebezpečenstvo. Keď oklamaní kumpáni zistia, kde sa chlapec nachádza, budú sa ho chcieť zmocniť použitím všetkých prostriedkov,“ rozvíjal možný scenár akčnej drámy policajný vyšetrovateľ.
„Takže by ste tu mohli nechať niekoľkých svojich chlapov?“ vrátil sa do reality Peter.
„O tom nerozhodujem iba ja. Ale mám dostatočný vplyv na to, aby som presvedčil nadriadeného o potrebnosti neustáleho stráženia vašej liečebne. Vybavím tiež odpočúvanie telefónov. Môžete sa na mňa spoľahnúť,“ uis­ťoval ho poručík, nepochybujúci o svojom vplyve.
Aj napriek miernej disproporcii medzi jeho slovami a vzhľadom, Peter mu uveril. Keď nič iné, aspoň to sebavedomie bolo presvedčivé.
„Som rád. Vedel som, že sa na vás môžem spoľahnúť.“
Poručík Kozlovský po tejto vete vstal ako vystrelený šíp — pozoru­hodný výkon šliach a svalov! —, významne pozrel na hodiny a povedal: „Skutočne musím ísť, povinnosti čakajú.“
„Samozrejme, chápem,“ povedal Peter. Už sa tiež postavil a podal ruku na pozdrav. „Rád som vás spoznal.“
„Potešenie bolo na mojej strane,“ vrátil zdvorilostnú frázu poručík Kozlovský. Mocne mu stisol ruku, nebojácne pozrel do očí. Potom vyšiel z miestnosti.
Celkom milý mladý muž, pomyslel si poručík, nasadajúc do svojho slu­žobného auta. Chcel by som vidieť, ako sa bude tváriť, keď sa dozvie, že chlapca som do liečebne doviezol ja. Usmial sa popod neexistujúce fúzy a naštartoval.