7. 1. 2008

7. KAPITOLA

Konečne...


Peter na prízemí vyčkával na príchod šoféra Gábora. Uvedomil si, že pánu Boothovi nestihol odovzdať darček, ktorý mu doniesol — svoju knihu Život so schizofrenikom. Mal naplánované, že ju pred ním podpíše a pri­píše nejaké venovanie, ako to robia ozajstní spisovatelia. Ktovie, kde ostala šiltovka pre Tomáša, bola tiež v tej taške, ktorú nechal… zrejme niekde v Boothovej pracovni.
Nevidel Tomáša ani jeho izbu. Tú návštevu si predstavoval úplne inak.
Už zbadal čierny lincoln, nastúpil doň.
„Tak ako, pán Máb? Návšteva dopadla dobre?“ opýtal sa veľkými ús­tami Gábor, ktorý teda nepoznal dôvod jej skoršieho ukončenia.
„Pánu Boothovi sa priťažilo. Je v starostlivosti lekárov.“
„Chudák pán Booth… je mi ho veľmi ľúto,“ zúčastnene zamrmlal Gá­bor a pohol sa s automobilom z miesta.
„Videli ste dnes Tomáša?“ prezvedal Peter.
„Nie. Vlastne som ho nevidel asi týždeň. Mal som dovolenku. Bol som v Ostrave pri rodičoch. Prišiel som dnes ráno. Prečo sa pýtate, nevideli ste ho?“ opýtal sa prekvapene Gábor. „Myslel som, že kvôli tomu tam idete.“
„Aj ja som si myslel, že ho uvidím… No pán Booth usúdil, že by to preňho nebolo dobré.“
„Keď to povedal pán Booth… Je to veľmi múdry človek. On vie najlep­šie, čo je pre chlapca dobré,“ skonštatoval Gábor, evidentne presvedčený o pravdivosti svojho tvrdenia.
Takže Gábor Horváth by mohol robiť predsedu fanklubu Michaela Bo­otha, pomyslel si Peter. Alebo je to len lojalita zamestnanca k chlebodar­covi?
„Máte asi veľmi radi pána Bootha…“ začínal prieskum psychiater.
„Viete, keď niekto dá šancu Cigánovi, ktorý lieta z jedného maléru do druhého bez toho, aby sa o to akokoľvek pričinil, na také niečo sa neza­búda,“ vyhlásil Gábor a zatváril sa, akoby sa chcel na chvíľu vrátiť v svo­jich úvahách v čase.
„Porozprávajte mi o tom, ako ste sa stali jeho vodičom.“
„Bolo to pred dvanástimi rokmi. Utekal som pred ľuďmi zo svojho gangu… Viete, vykrádal som autá. Naháňali ma, lebo som im povedal, že končím a posledný lup si nechávam na nový začiatok. To sa im, samo­zrejme, nepáčilo. Cestu mi zrazu skrížilo nejaké nóbl autu. Zrazilo ma. Ostal som ležať na zemi. Z auta vybehol vodič a nadával mi do skurvených smradľavých negrov. Vzápätí z auta vybehol pán Booth, ktorý sa naňho osopil. Dokonca ho zahnal ďaleko od auta. Dal mu okamžitú výpoveď. Pri­šiel ku mne a opýtal sa, či som v poriadku. Bol som. Bol som len trochu odretý. Opýtal sa, či mám vodičák a či ho mám pri sebe. Keďže som vodi­čák mal pri sebe, ponúkol mi miesto osobného vodiča s nástupom ihneď. Samozrejme, že som to vzal… Som pri ňom už dvanásť rokov.“
„Na také niečo sa skutočne nezabúda.“
„To teda nie.“ Odmlčal sa a utrel si dlaňou pravé oko.
Muži boli počas zvyšnej cesty ticho, už sa nerozprávali. Gábor sa maz­nal so spomienkami, myslel na pána Bootha a na všetko, čo preňho ten muž urobil. Čo bude znamenať jeho odchod? Myšlienky poslal aj k otázkam, či bude môcť ostať pri Tomášovi i po šéfovej smrti. Mal dosť peňazí, aby si pomerne slušne žil — ak by časť z nich investoval do výnosného podniku —, ale Tomáš mu bude chýbať, veľmi si ho obľúbil a priľnul tiež ku všet­kému, čo sa akokoľvek týkalo Divinesoftu.
Peter uvažoval, čo sa touto návštevou vyriešilo? Vlastne nič, veď chlapca nevidel. Nevedel tiež, či Boothovi a jeho svokrovi môže dôvero­vať. Predostreli mu niekoľko zaujímavých názorov na vieru a náboženstvo, no to z nich ešte nerobilo dôveryhodných ľudí.
Uvedomil si dosť neskoro, že auto smeruje do liečebne. Zabudol Gábo­rovi povedať, že by chcel dnes spať doma. Ale veď to je vlastne jedno, môže prespať aj tu. Doma ho nikto a nič nečaká. Rozlúčil sa s Gáborom a vystúpil z auta.


Ako blesk z jasného neba! — tak sa hovorí nápadu, ktorý skrsne v hlave v istej stotine sekundy. Ešte pred chvíľou tam nič nebolo — a zrazu je všetko jasné! Tá myšlienka na to mala celú cestu, no nedobehla k nemu. Až teraz. Až keď vystúpil. Hádam ešte nie je neskoro! Prudko otočil hlavu. Chvalabohu, že existuje fajčenie, pomyslel si zarytý antifajčiar Peter. S úľavou pozrel na Gábora, ktorý nemohol a možno ani nechcel i nemusel ďalej odolávať pokušeniu zapáliť si obľúbenú viržinku.
„Gábor!“ skríkol Peter. „Taký som rád, že ste ešte neodišli.“
„Čo sa deje, doktor Máb,“ ozval sa Gábor, pobavený Petrovým malým vystúpením. Z úst labužnícky vypúšťal dym a v ruke hýčkal jemnú tenkú cigaru.
„Niečo mi napadlo. Chcel by som vás o niečo poprosiť, keď už ste tu.“
„Tiež mi to napadlo. Chcete, aby som sa stretol s vaším chlapcom,“ utrúsil Gábor, zahalený oblakom dymu. „Mám pravdu?“
Peter naňho vyvalil oči, no hneď si uvedomil, že nebude potrebné až tak ukázať prekvapenie.
„Áno… vlastne áno… máte pravdu… bolo by to možné?“ vyjachtal zo seba.
„Ale áno, samozrejme… Veľmi rád to urobím. A nielen kvôli vám, aj mňa ten chlapec veľmi zaujíma,“ povedal Gábor, pozrel na práve zapálenú cigaru a urobil gesto typu: A čo teraz? Peter pochopil.
„Pokojne môžete dofajčiť. Ja zatiaľ zistím, ako to s chlapcom vyzerá.“
Cestou uvažoval: Chlapec bude prvýkrát konfrontovaný s niekým z predošlého života, z doby „pred liečebňou“, o ktorej tak farbisto a presved­čivo rozpráva — ako zareaguje? Akú taktiku zvoliť? Poradiť Gáborovi, aby bol tvrdý a neúprosne sa držal faktu, že chlapec nie je Tomáš? Alebo chlapcovi nebrať ilúziu, že je možné pokračovať v živote, ku ktorému ho viažu jeho spomienky? (Jeho spomienky?) Ale aký to bol život? A hlavne — čí to bol život? Momentálne sú v hre dve možnosti: ten život mu bol niekým premietaný — ako napríklad príprava na prevzatie role Tomáša Bootha po odstránení originálu — alebo je chlapec schizofrenik, žijúci vo svojom blude. Je v hre aj niečo iné? Zatiaľ nie. Bože, kedy sa už rozlúšti táto záhada? Ty jediný vieš, ako to je v skutočnosti?


Vošiel do budovy a hneď zamieril do izby č.24.
„Ahoj T…“ zabrzdil sa. Aj keď ho už volal Tomáš, rozhodol sa oslovo­vať ho opäť bezmenne. „Mám pre teba prekvapenie.“
„Prekvapenie? Aké prekvapenie? Mám rád prekvapenia!“ zvolal chlapec natešene.
„Prišiel k tebe jeden pán. Som zvedavý, čo naňho povieš.“ (Bol sku­točne veľmi zvedavý.)
„Prišli si po mňa? Ocko už konečne poslal svojich chlapov?“ neskrýval chlapec nadšenie a zvedavosť.
„Myslím, že pán Booth nikoho po teba neposlal. Ten pán ťa prišiel po­zrieť len tak, išiel okolo,“ zahmlieval pravdu Peter.
„Okolo? Aha,“ zabručal chlapec smutne. No aj tak bolo vidno, že sa teší na svoju prvú návštevu.
„O chvíľu sme tu,“ povedal doktor a vyšiel z izby.
Hlavou skoro vrazil do tmavej postavy stojacej za dverami.
„Gábor! Vy ste už tu?“
„Nemôžem nechať mladého pána čakať. Viete, ako dlho horí taká vir­žinka?“
Peter to nevedel a ani ho to nezaujímalo. Teraz ho zamestnávalo niečo úplne iné.
„Poviem vám úprimne, nebudete to mať jednoduché. Ak vás spozná…“
„Ako by ma mohol spoznať? Nikdy sme sa nevideli,“ skočil Gábor Pet­rovi do reči a rozpačito sa zasmial.
„Vy ste ho možno nevideli, ale predpokladám, že on vás áno, a myslím si, že vás spozná.“
„Odkiaľ ma môže poznať?“ Gábor nahodil nechápavý výraz tváre. „No nič, možno ho spoznám ja. Čo ak je to nejaký Tomášov kamoš?“
Táto možnosť doposiaľ Petrovi nenapadla. Ale logiku by to malo, uva­žoval. Ak to je nejaký Tomášov kamarát — to by vysvetľovalo, odkiaľ má informácie o jeho živote, odkiaľ pozná jeho blízkych a detaily života. Ako to, že mi to doteraz nikdy nenapadlo? Koniec koncov môže poznať aj ta­jomstvo Tomášovej skrýše. Možno mu Tomáš niekedy ukázal jej obsah, no už si na to nespomína.
„Vidíte? Priznám sa, že táto možnosť mi nikdy nenapadla. Mohli by ste robiť môjho kolegu,“ sprisahanecky na Gábora žmurkol.
„Radšej nie. Neviem, či by som mal nervy počúvať všetkých tých bláz… vlastne pacientov. Čudujem sa, že ste z toho všetkého ešte nescvokli.“
„Našťastie to nie je nákazlivé. Neprenáša sa to z človeka na človeka ako chrípka. Aj keď sú známe prípady, že dlhoročný život s neliečeným du­ševne postihnutým človekom poznačil aj psychiku jeho partnera.“
„Okej. Takže aký je postup?“ vyhŕkol Gábor a nepriamo tým naznačil, že by už k chlapcovi mohli vojsť.
„Tvárte sa milo, ale rezervovane. Keď bude spomínať nejaké spoločné zážitky, povedzte mu rovno, že si to síce pamätáte, ale že ste ich zažili s niekým iným. Rozumiete?“
Gábor kývol na znak súhlasu.
„Keď to bude nejaký Tomášov kamarát, hneď mi to naznačte. Jasné?“
Opäť kývol. Obaja vošli dnu.


V očiach desaťročného chlapca so zaujímavým osudom sa zračilo oča­kávanie niečoho veľkého, akýsi záblesk nepoddajného šťastia. Kto je ten chlapec, ktorý sa hlási k otcovi, ktorému však žiaden syn nechýba?
Gábor priniesol do súpisu všetkých možných riešení najväčšieho rébusu, s akým sa Peter doteraz stretol, ešte jedno nekonvenčné rozuzlenie. Chla­pec by mohol byť blízkym priateľom Tomáša Bootha?
Veda doposiaľ nedala žiadnu relevantnú odpoveď na otázku, ako vzniká duševné ochorenie a u koho. Môže byť vyvolané čímkoľvek: úmrtím part­nera, spoločenským neúspechom, sklamaním v láske. Mohlo byť vyvolané aj závisťou? Nepochybne mohlo. Veď môže byť vyvolané akoukoľvek psychickou zmenou…
Pre dieťa na začiatku puberty, vo veku, v akom sa nachádzal Tomáš a jeho vrstovníci, môže byť závisť určujúcim životným pocitom, v ktorom vyrastajú. Zvlášť súrodenci, kde je jeden preferovaný a druhý utláčaný do úzadia, sa môžu vyvinúť opačným smerom. Stanú sa z nich protipóly — Dr. Jekyll a Mr. Hyde.
Len čo vošli do miestnosti, chlapec radostne zakričal: „Gábor! Gábor! Vedel som, že po mňa prídeš!“
Gáborova pohoda ostala na chodbe. Premýšľal, ako zareagovať. Chlapca totiž vôbec nespoznal. Nielenže to nebol Tomáš, nebol to žiaden z jeho kamarátov, ktorých poznal. Otočil sa smerom k Petrovi a opakovaným otočením hlavy doľava a doprava dal jednoznačnú odpoveď na otázku zra­čiacu sa v Petrových doširoka roztvorených očiach. Nie, nie, nie, chlapca nepoznám! — znamenalo to gesto.
„Ahoj, chlapče! Ako sa máš?“ To bolo všetko, na čo sa zmohol.
„Chcem byť doma. Vezmi ma domov, Gábor,“ prosil chlapec a pohľady v spravodlivo rozdelenom pomere rozdeľoval medzi Petra a Gá­bora.
„Neviem, chlapče. Pán doktor asi chce, aby si bol tu,“ riekol Gábor a tiež pozrel na Petra, od ktorého už dva páry očí očakávali, čo povie.
„Teraz si chorý. A všetky choré deti musia byť v nemocnici,“ sanoval doktor svoj odborný názor.
„Keď budem opäť zdravý, pôjdem domov?“ opýtal sa chlapec s nádejou v hlase.
„Vieš, musíme zistiť, kde máš skutočný domov. Až potom sa tam budeš môcť vrátiť.“
„Gábor vie, kde je môj domov, on ma tam odvezie. Však, Gábor? Po­vedz doktorovi, že ma tam odvezieš!“ nabádal ho chlapec.
„Pán doktor vie, čo treba robiť…“ hundral si Gábor popod nos.
„Ale ja chcem ísť domov, musíš ma tam odviezť!“ nástojil chlapec.
„Keď vyzdravieš, nájdeme tvoj domov.“ Peter si uvedomil, že chlap­cova nervozita sa bude stupňovať, bude preto potrebné odviesť Gábora čím skôr preč.
„Gábor, vezmi ma k ockovi. Ocko určite chce, aby si ma hneď odvie­zol!“ Chlapcova naliehavosť sa zmiešavala so zlosťou a začínalo byť zrejmé, že o chvíľu budú mať do činenia s poriadne výbušnou zmesou.
Gábor sa ponáral hlbšie a hlbšie do močiara rozpakov. Prezrádzali ho chvejúce sa prsty, ktorými si prečesával kučeravé vlasy. „Ako sa ti tu darí? Porozprávaj mi niečo. Varia tu dobre?“ pokúsil sa chlapcovu pozornosť nasmerovať iným smerom. Aj keď veľa si od toho nesľuboval, čo bolo jasné podľa roztržitého výrazu, ktorý mu lomcoval s tvárou.
„Hneď ma odvez k ockovi!“
Obaja dospelí pochopili, že na inú tému sa už nebudú rozprávať, preto Peter naznačil ukončenie návštevy. „Gábor už bude musieť ísť, zastavil sa len na skok.“
„Musíš ma odtiaľ odviesť! Ak ma neodvezieš, ocko ťa prepustí! Uvidíš, že ťa prepustí!“
Chlapcov krik upútal pozornosť Juraja, ktorý išiel okolo. Nazrel do izby.
„Ahoj, Peter, deje sa niečo? Zvládaš to?“
„Juro! Ideš ako na zavolanie. Postaráš sa o chlapca? Odprevadím pána Horvátha.“
„Musíš ma odtiaľ odviesť! Prosím ťa, odveď ma odtiaľto!“ kričalo v chlapcovi zúfalstvo. „Veľmi ťa prosím, nenechávaj ma tu!“ Srdcervúce výkriky sa v priestrannej nemocničnej izbe rozliehali ako vo výborne akus­ticky vybavenej kinosále. Odrážali sa od stien a útočili na ušné bubienky. Útočili, až veľmi útočili a dobýjali miesta — hmotné či nehmotné? — zod­povedné za city, ktoré spôsobujú prebudenie ľútosti, empatie, súcitu.
Juraj si pripravoval injekciu na upokojenie a Peter ukazovákom Gábo­rovi naznačil, že by už mohli ísť. Zvlhnuté oči potvrdzovali Gáborovu ľú­tostivú povahu. Aj k Petrovi došli chlapcove slová až priveľmi blízko. No stekali po ňom ako kvapky vody po impregnovanej vetrovke. Zmáčali ho, no dnu nepreniknú, nemôžu preniknúť. Jeho profesionálne poznanie nedo­volilo popustiť. Ako by aj mohlo? Čo by si Gábor s chlapcom počal, keby ho vzal domov? Kde je jeho domov?
Muži vyšli na chodbu, no ostali za dverami.
„Ospravedlňujem sa, pán Horváth, že ste museli prežiť tento nepríjemný zážitok.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať, to je v poriadku,“ tragickým tónom za­mumlal Gábor, vyfúkal nos, utrel oči.
„Takže sa na nikoho z Tomášových kamarátov nepodobá…“ zhrnul Peter výsledok návštevy. „Možno nebudete úplne rozumieť mojej otázke… Ale ja som už zúfalý. Poznám mnohých schizofrenikov, no tí sa správajú inak ako chlapec. Skúste si teraz predstaviť Tomáša. Z chlapca, ktorého ste pred chvíľou videli, by sa pomocou plastickej operácie nedal vyrobiť To­mášov dvojník? Nemajú podobný hlas? A čo postava? Uvedomujem si, že chlapec ležal, ale aj tak…“
Gábor sa na Petra pozrel pohľadom, ktorý určite nebol stálou súčasťou jeho repertoáru, niečo medzi zhovievavým a nedôverčivým.
„Myslím, že vám nerozumiem.“
„Nikdy som nevidel skutočného Tomáša, neukázali mi ho ani dnes. Nemôžem teda porovnať, či by sa z nášho chlapca dal vyrobiť Tomáš Bo­oth, aby ich bolo možné zameniť. Rozumiete mi?“
„Chcete z chlapca vyrobiť Tomáša Bootha?“ Gábor vypleštil okále, čo z neho na chvíľu urobilo tmavohnedú žabu.
„Ale nie, nerozumeli ste mi… Zabudnite na to.“
„Skutočne vám nerozumiem,“ povedal neuspokojený Gábor, ktorý ne­chcel zotrvať v úlohe menej chápavého.
„Pred dvadsiatimi rokmi istí rodičia pripravovali svojho chlapca na úlohu syna veľmi bohatého herca. Chceli hercovho syna odstrániť a na jeho miesto dosadiť svojho. Polícia vyšetruje, či to nie je podobný prípad.“
„Aha,“ vzdychol Gábor, no nezdalo sa, že by tomu rozumel viac ako pred chvíľou. Petrovi sa to ale nechcelo ďalej vysvetľovať.
„Chcel by som vás o niečo poprosiť, Gábor. Mohli by ste mi zavolať, že Tomáš Booth je živý a zdravý, keď ho najbližšie uvidíte? Viete, už som o ňom toľko počul, no zatiaľ som ho nevidel. Bol som si istý, že dnes ho uvidím, no opäť sa to nestalo. Niekedy si myslím, že fakt neexistuje. Pre mňa je niečo ako UFO. Zdá sa mi, že vám môžem dôverovať. Urobili by ste to pre mňa?“
„Samozrejme. To môžem.“
„Všetko, presnejšie takmer všetko sa dá zmeniť, iba s tým, čo máme v hlave, nemôžeme manipulovať ako s magnetickým záznamom. Nemôžeme to vymazať, prehrať či tam niečo nanovo nahrať. Alebo áno? Plastikou sa dá zmeniť tvár, úpravou hlasiviek, podnebia a vnútorných dutín možno hlas, ale uvedomovanie si vlastnej identity môže zmeniť iba duševná cho­roba. A ten chlapec nevyzerá ako duševne chorý. Ja fakt neviem, čo si o tom myslieť. Mohol by mať Booth dôvod zbaviť sa Tomáša? Ja viem, nie je to veľmi logické, ale ten chlapec za dverami je v jadre Tomáš, len obal je iný. Rozmýšľajte… ak by mu plastikou zmenili tvár… nehlásili sa k nemu… dali ho do ústavu… popierali, že je to on… Nemuseli by ho ani vraždiť… Ale prečo by to robili?“
Peter sa zadíval do zeme a kopal do imaginárnej lopty alebo čohokoľvek iného, čo tam nebolo. Potom sa vystrel a zahľadel sa Gáborovi do takzva­ného tretieho oka, miesta na koreni nosa, s absurdne ľahostajným pokojom, ktorý vyvieral z vety, ktorú si pred chvíľou v duchu povedal: Človek si rozmýšľaním neuvážene komplikuje život. Nevedel si spomenúť, odkiaľ k nemu tá veta prišla.
„Máte veľmi nebezpečné myšlienky, pán Máb. Prečo by to Booth robil? Miluje svojho syna. Neverím, že by niečo také urobil, ale neupokojím sa, pokiaľ Tomáša neuvidím. Nevidel som ho už týždeň. Nikdy som bez neho nebol dlhšie ako tri dni. Nasadili ste mi poriadne veľkého chrobáka… Rad­šej už pôjdem.“
„Neberte ma až tak vážne, pán Horváth. Hráte šach?“
„Ani nie.“
„Šachisti musia zvažovať všetky možnosti, aj tie najmenej pravdepo­dobné. Iba vtedy môžu partiu vyhrať. Zdá sa mi, že táto partia skončí veľmi nečakane. Musím zvažovať všetky možnosti… všetky možnosti…“ pove­dal Peter a zamyslel sa. Rád si neuvážene komplikoval život.
„Doktor Máb!“ upozornil na seba Gábor. „Tak už pôjdem.“
„Jasné. Za všetko vám ďakujem. A oboznámte ma, prosím, s chlapcovým stavom, keď ho najbližšie uvidíte.“
Hádam som ho veľmi nevyplašil, uvažoval Peter. Booth a jeho svokor majú veľmi netradičné názory. Cítia sa byť dobrými kresťanmi, no niečo mi na nich nesedí. Čo ak si Michael Booth myslí, že to najlepšie, čo môže miliardár synovi zanechať, je normálny život? On začal od začiatku, čo ak aj od neho chce, aby sa vypracoval z ničoho? Zdedené peniaze by ho mohli pokaziť. Daroval mu pred smrťou slobodu? Pustil ho zo zlatej klietky, aby začal nový život? Aj tak z neho bude sirota… Vymyslel si morbídny plán, že dostane jeho peniaze po dovŕšení istého veku, no predtým musí dokázať, že si ich zaslúži? Boháči majú neraz extravagantné nápady. (Ale nie, plas­tika tváre je silná káva…) Aj psychiatri majú extravagantné nápady. No Peter sa neupokojí ani vtedy, keď mu Gábor zavolá, že Tomáš je v po­riadku.
Musím Tomáša vidieť na vlastné oči, inak neuverím, povedal si.
Na chodbe sa Peter stretol s Jurajom, ktorý pred chvíľou od chlapca odišiel. Je pod sedatívami, upokojil sa, zaspal, dozvedel sa od neho. Nočné „bezvedomie“ mienil tráviť v liečebni, preto pustil Juraja domov. Aj keď ktovie, či vôbec zaspí. Stále má totiž o čom premýšľať a vtedy sa zaspáva veľmi ťažko.
Sadol si na lavičku pri vchode do liečebne. Čiernomodrá nekonečnosť pomaly striedala tú bledomodrú, ktorá uchvacovala doteraz. Tiene sa po­maly predlžovali. Vietor vytušil chaos v duši, fúkal zovšadiaľ a všade.
Vibrácie vo vrecku prechádzajúce do tichého zvonenia rozptýlili Pet­rovu myšlienkovú zblúdilosť. Vytiahol mobil a predstavil sa.
„Doktor Máb? Tu Gábor Horváth. V hlave mi vŕta chrobák, ktorého ste mi nasadili. Vraveli ste, že povrch sa dá zmeniť, ale vnútro nie, či tak nejako. Myslím, že ešte jedna vec sa nedá zmeniť či zahladiť — stopy po úraze.“
„Pokračujte, pán Horváth,“ vyzval ho Peter.
„Tomáš mal pred dvoma či troma rokmi úraz. Veľmi škaredo si zlomil pravú nohu. Myslím… niekde pod kolenom. Tomášov vozík sa vyšmykol z rúk nepozorného ochrankára a zviezol sa z rampy. Tomáš sa ocitol na zemi a vozík na ňom. Podstúpil niekoľko operácií. Pokiaľ viem, má na tom mieste nejaké skrutky. Dajte vášmu chlapcovi urobiť röntgenovú snímku. Keď neuvidíte žiadne skrutky, bude to znamenať, že nie je Tomáš.“
„Áno… to by mohlo mnohé vysvetliť. Ďakujem vám, Gábor. Tomáša ste ešte nevideli?“ opýtal sa, aj keď si uvedomoval, že dostane zápornú odpoveď.
„Nie, nevidel. Ešte nie som vo firme.“
„Áno… viem… samozrejme. Ešte raz vám ďakujem.“
Takže zlomená noha? Mohol by to byť dôkaz? Zrejme áno, rozmýšľal Peter. Pozrel na hodinky. Gábor v žiadnom prípade ešte nemohol doraziť do Divinesoftu, takže myšlienka bola z jeho hlavy. Mohla by to byť udička, na ktorú ho chce Booth chytiť? Mohol si chlapcovu nehodu vymyslieť, rovnako tie skrutky. Je takmer stopercentne vylúčené, aby chlapec z lie­čebne niečo také v nohe mal. Booth teraz čaká, že mu to Peter zožerie aj s navijakom. No Gábor ešte vo firme nie je… Mohol však s Boothom telefo­novať. Ten röntgen pravej nohy mu však dám spraviť, povedal si.


„Máte tu snímku chlapcovej nohy, pán doktor,“ povedala sestra Prušková, ktorá sa opäť namiesto toho, aby urobila ešte krok či dva dopredu, radšej natiahla, aká bola dlhá, a keby sa nedržala kľučky dverí, spadla by na nos. Spod sesterského úboru sa naňho vyrojila svieža vôňa mladého, čistého a teplého tela, ktorá vie v mužskej spoločnosti vytvoriť chaos ako obrovský magnet v továrni na výrobu kompasov.
Musím si na to zvyknúť, keďže som slobodný a momentálne aj voľný, pomyslel si Peter, privretými očami zámerne odignorujúc sestričkin výstrih.
„Ortopéd z nemocnice si myslel, že röntgenológ sa pomýlil a dal mu snímku inej nohy. Povedal, že noha je úplne zdravá, určite nebola zlo­mená,“ zaštebotala tenkým hláskom sestrička.
„Ďakujem, sestra, môžete ísť,“ odvrkol doktor. Cítil, že sestra Prušková by rada chvíľu ostala, ale Peter nemienil ustupovať od svojich zásad.
Potrebujete ešte niečo, pán doktor? Kávu? Sex? Čokoľvek? Akoby po­čul jej hlas vnútorným uchom. Bola v jeho blízkosti o sedem sekúnd dlhšie, ako je bezpečné, a už sa jeho magnet vychyľoval nesprávnym smerom, stúpal, mohutnel.
Sestra odchádzala. Dlho, veľmi dlho odchádzala. Cestou k dverám sa pristavila pri takmer všetkom, na čom mohol spočinúť jej pohľad, a obdi­vovala to, akoby to bolo to najzaujímavejšie, čo v ostatnom čase videla.
Ach, tie ženy, vzdychol si.
Takže sa potvrdil Petrov predpoklad — chlapcova noha nebola zlomená. Gábor sa zatiaľ neozval. Pred chvíľou „odbila“ jedenásta hodina. Je možné, že ešte nebol s Tomášom?
Peter odišiel k chlapcovi. Bude zaujímavé sledovať, ako si jeho rozum poradí s touto záležitosťou.
Chlapec bol namrzený, na Petra ani nepozrel, neodpovedal na pozdrav. Určite sa hneval. Peter nemusel dlho uvažovať o dôvodoch.
„Chlapče, viem, že sa na mňa hneváš kvôli včerajšej Gáborovej náv­števe, ale pokiaľ nebudeš zdravý, nemôžeme ťa nikde pustiť. Je to pre tvoje dobro.“
Čakal nejakú reakciu, no nedočkal sa.
„Chcem sa ťa niečo spýtať. Niečo, čo sa týka tvojho zdravotného stavu. Mal si niekedy dačo zlomené?“
Peter vzal od jedálenského stolíka stoličku a vsunul si ju pod zadok ope­radlom pred seba. Hlavu dal do dlaní a lakťami sa oprel o operadlo.
Ticho. Chlapec pozeral do stropu a Petra ignoroval.
„Trucovaním nič nedosiahneš. Práve naopak, budeš tu omnoho dlhšie,“ vyhrážal sa Peter.
„Mal… nohu,“ štekol chlapec namrzene, stále pozerajúc do stropu.
„Ktorú?“ „Túto.“ Peter videl, ako sa pod perinou niečo pohlo.
„Pravú?“
„Neviem, ktorá je pravá a ktorá ľavá. Stále si to mýlim.“
Peter nadvihol perinu a vyzval ho, aby ukázal na nohu, ktorú mal zlo­menú. Chlapec nasmeroval ukazovák na pravú nohu.
„Operovali ti ju?“
„Áno. Niekoľkokrát.“
„Spevnili ti ju nejakými skrutkami?“
„Keď to viete, prečo sa pýtate?!“ vykríkol chlapec zlostne.
„Preto, lebo na tejto röntgenovej snímke tvojej pravej nohy žiadne skrutky nevidno. Tá noha nebola zlomená!“ zvolal Peter a zamával sním­kou nad hlavou.
„Mal som zlomenú nohu… dlho som bol v nemocnici… operovali ma… pamätám si to,“ mrmlal chlapec, pohľadom stále fixovaný na jediný bod na strope.
„Ako je možné, že noha na snímke preukázateľne nebola zlomená? To nedáva zmysel… Ty si pamätáš niečo, čo sa ti nikdy nestalo!“
„Ja neviem, prečo na tej snímke nič nevidno… Odkiaľ to mám vedieť?“ zavzlykal chlapec a rozplakal sa.
Petrovi bolo chlapca úprimne ľúto, no nemohol poľaviť, mal jedinečnú šancu dokázať mu, že predstavy, v ktorých žije, nie sú skutočné, že svet, ktorý si vysníval, je blud a spomienky, ktoré si privlastnilo jeho podvedo­mie, mu nepatria. Ako k nim prišiel, to Peter zatiaľ nevedel, ale určite ne­boli jeho.
„Ja viem, prečo na tej snímke nevidno žiadne skrutky, prečo ťa včera Gábor nespoznal. Ty nie si Tomáš Booth. Tvoja choroba spôsobila, že si nahováraš, že si niekým, kým v skutočnosti nie si. Ale viem ti pomôcť. Budem ťa liečiť a ty postupne prídeš na to, kto vlastne si. Spomenieš si na svoj skutočný život.“
Chlapec pozrel na Petra uplakanými červenými očami a nezmohol sa na slovo. Doktor hrdinsky odolal spŕške nenávistných pohľadov.
Niekto opäť rozozvučal Petrov mobil v snahe pozhovárať sa s ním. Asi Gábor, pomyslel si. Pre istotu vybehol na chodbu. Bolo pravdepodobné, že budú spomínať meno Tomáš Booth. Nechcel prilievať olej do ohňa.
„Peter Máb. Prosím.“
„Dobrý deň, pán Máb. Tu Andrej Verner. Pamätáte si ma z včerajšej návštevy.“
„Samozrejme, doktor Verner,“ prisvedčil Peter svižne a uvažoval, kedy dal Vernerovi či Boothovi číslo svojho mobilu… Nedal im ho.
„Včerajšia návšteva nedopadla podľa našich a určite ani vašich pred­stáv…“
„Ako je vášmu zaťovi?“ skočil mu do reči.
„Jeho stav sa stabilizoval. Ale výrazne lepšie mu už nebude, to je jasné,“ povedal smutne doktor Verner. „Ale prečo vám volám… Rozprával som sa s Gáborom. Hovoril mi o vašich obavách či podozreniach týkajúcich sa môjho zaťa.“
Ten teda vždy ide priamo na vec, pomyslel si Peter.
„Nemyslel som to vážne, doktor Verner. Len som nahlas uvažoval.“
„Nemusíte sa ospravedlňovať. Kvôli tomu vám nevolám. Vaše úvahy sú vcelku logické… Preto sme sa so zaťom dohodli, že vám Tomáša ukážeme, aby ste už nemali žiadne pochybnosti.“
„To by bolo fajn. Ale skutočne to nebolo o tom, že vás z niečoho podo­zrievam…“
„Stretneme sa na Hlavnej ulici pri spievajúcej fontáne. Okej? Akože náhodou. Bude tam Tomáš, vy a ja. Tomášovi povieme, že sme bývalí ko­legovia z práce. Nebude vedieť, že ste psychiater liečiaci toho chlapca a vy sa nebudete vypytovať na niečo, čo by mohlo prezradiť, kto ste. Vyhovuje vám to?“
„Áno. Myslím, že je to dobrý postup.“
„Syn mi rozprával, že súhlasíte s tým, aby Tomáš nevedel, že nás zau­jíma váš chlapec.“
„Áno, je to tak.“
„Keď vám to vyhovuje, môžeme sa vidieť dnes poobede. Ešte vám za­volám presný čas.“
„Vyhovuje mi to.“
Takže sa predsa len s Tomášom stretne, dokonca už dnes. Spolu s tou nezlomenou nohou to bude jasný dôkaz toho, že náš chlapec určite nie je Tomáš Booth.


Na lavičke sedeli dvaja muži. Okolo námestia po cyklistickej trase krú­žila rikša ako z čínskeho budovateľského filmu. Vpredu sedel chlapec v kraťasoch a vzadu šliapal do kolies svalnatý ochrankár. Peter zbadal ďal­ších dvoch mužov v lesklých sakách. Na očiach mali okuliare s tmavými sklami, z ucha trčal akýsi drôtik.
Áno, sediaci muži boli Andrej Verner a Peter Máb. Chlapec v rikši bol Tomáš Booth osobne. Obyčajný chlapec — nelíšiaci sa od svojich rovesní­kov, bezstarostne prejavujúci veselosť, neupozorňujúci na to, že je synom veľmi bohatého muža.
„Števo, Tomáš, poďte k nám na chvíľu!“ zakričal na posádku rikše dedo Verner.
Ochrankár zamieril k nim. Chlapec sa zatváril, že mu vyrušenie nie je po vôli, ale predsa sa milým hlasom opýtal: „Čo sa deje, dedko?“
Peter si ho mohol dôkladne poobzerať. Tomáš bol približne rovnako vysoký ako chlapec z liečebne, silnejšej postavy. (Silnejšej v porovnaní tých chlapcov, inak bežnej postavy chlapca tohto veku.) Na hlave mal prilbu, vrchnú časť trupu zahalilo krikľavozelené tričko. Zeleno–modré kraťasy neskryli jazvu pod pravým kolenom.
Spoznával tvár z novinových výstrižkov — výraznejší nos, okuliare s hrubším rámom.
„Chcem ťa zoznámiť s doktorom Mábom, mojím bývalým kolegom z nemocnice, kde som pracoval,“ zaklamal dohodnutú lož doktor Verner.
„Dobrý deň, pán doktor,“ pozdravil Tomáš a pozrel na Petra nevýraz­ným, ľahostajným pohľadom.
„Ahoj, Tomáš! Všimol som si, že ťa jazda v rikši veľmi baví.“
„Áno, veľmi. Niekedy,“ zamumlal.
„Mali ste už haváriu? Usudzujem podľa tej jazvy pod kolenom…“
„Keď som bol malý… ochrankár ma pustil z rampy. Idiot. Práve vtedy si musel zapaľovať cigaretu!“ zvolal trochu šušlavo, stále sa otáčajúc za prechádzajúcimi chodcami a cyklistami.
„Asi to dosť bolelo…“
„Si píšte.“
„Noha už je v poriadku? Tie jazvy vyzerajú hrozivo.“
„Mám ju priskrutkovanú. Ako zlomenú stoličku. Zábavné, nie?“ zaškeril sa na sediacich mužov.
„Keď myslíš…“ neschopný inak reagovať, povedal Peter. „Prečo si nepozval kamošov na bicykloch, bolo by to iste príjemnejšie,“ pokračoval, bezradne vymýšľajúc nejakú dostatočne všeobecnú a nič neprezrádzajúcu tému na rozhovor.
„Dnes sme mali s Oliverom a Cucom naplánovaný turnaj po sieti. No dedko stále opakoval, že by som mal ísť na vzduch, a nasilu ma ťahal na Hlavnú. Prečo? To neviem doteraz.“ Tomáš pozrel na dedka, čakal vysvet­lenie.
„Čo to je, ten turnaj po sieti?“ zaujímal sa Peter. Snažil sa tak uchrániť dedka Vernera od nepríjemného vysvetľovania. Vedel, že starý pán kvôli jeho nedôverčivosti zrejme musel vyvinúť veľké úsilie, aby odtrhol chlapca od počítača.
„Vy to neviete?“ reagoval chlapec prekvapene. „To je predsa hranie počítačových hier cez internet! Čo ste ešte nikdy nehrali žiadne hry na sieti?“ opýtal sa Tomáš, akoby sa práve dozvedel, že Peter nevie čítať.
„Nie, to som teda fakt nehral,“ vyhŕkol Peter pobavene. Chlapca to ale smiechom alebo aspoň miernou veselosťou vôbec nenakazilo. Pokrútil hlavou a opäť začal poškuľovať po cyklistoch.
Peter sa chcel opýtať na toľko vecí, toľko otázok mu vírilo hlavou, no niečo iné je pýtať sa pacienta v pracovni a niečo iné obťažovať chlapca vytrhnutého z obľúbenej činnosti.
„Vidím, že sa chceš ešte povoziť, nebudem ťa ďalej obťažovať,“ vydý­chol trochu rezignovane.
Chlapec pokynul ochrankárovi a o chvíľu už krúžili okolo námestia.
„Mohli ste ho spovedať aj dlhšie,“ poznamenal doktor Verner.
„Nemohol. Videli ste, že ho to obťažovalo.“
„Ale nemáte už, dúfam, o Tomášovi pochybnosti?“
„Nie, už nie.“
„Ak áno, môžem ho tu opäť zavolať a môžete sa spýtať, na čo len chcete.“
„Nie, nie, to nebude potrebné.“
„Skutočne? Takže už skutočne nemáte pochybnosti o tom, ktorý chlapec je Tomáš?“ riekol dôrazne Verner. Akoby od Petra požadoval vyjadrenie celou vetou, prípadne na papieri.
„Ešte raz sa vám za svoje pochybnosti ospravedlňujem,“ povedal Peter, snažiac sa s Vernerom udržať očný kontakt čo najdlhšie.
Verner sklopil zrak ako prvý, pozrel do zeme a odmlčal sa. Peter si tiež myslel, že by mohli chvíľu zdieľať ticho. (Aj keď o tichu sa pri spievajúcej fontáne nedá rozprávať…) Pozorovali obrovského lúčneho koníka, ktorý sa knísal na vysokej byline a robil rachot ako nízko letiaci dvojplošník z dru­hej svetovej vojny.
„Veľmi sa o Tomáša bojím,“ prerušil ticho Vernerov výrazný hlas. „O chvíľu bude úplnou sirotou. Nedovolím, aby ho ktokoľvek, kedykoľvek, akokoľvek spochybňoval či ohrozoval. Nebudem tu večne… Ktovie, kedy si ma Boh k sebe povolá, aby mi vystavil účet.“
„Rozumiem vám. Nebude to mať bez rodičov v živote ľahké…“
„Ale Boh ho ochráni.“
„Myslíte si, že sa na Boha môžete vo všetkom spoľahnúť? Boh s ním ne­bude kráčať po uliciach, nebude ho chrániť pred chamtivcami, ktorí sa zlietnu ako supy, keď jeho otec či starý otec Booth umrie,“ vyhlásil Peter dôrazne.
Verner naňho prekvapene pozrel. Bol celý fľakatý od slnečného svetla, predierajúceho sa cez lístie.
„Myslíte, že sa naňho nemožno spoľahnúť?“
„Koľko ľudí sa na Boha spoliehalo celý život, no ani tých nedokázal ochrániť od smrti v mladom veku.“ Peter sa zatváril ako kartár, keď vy­tiahne tromf, ktorý sa nedá prebiť.
Verner vyzeral, akoby nemal ani potuchy, ktorý z výrazov teraz nasadiť, ani nehovoriac o hľadaní nejakých slov. Peter naňho pozeral a čakal na ten výraz aj na tie slová.
„Doktor Máb, podľa vás je smrť to najhoršie, čo môže človeka stret­núť?“ položil Verner otázku, aby zrejme získal čas na premyslenie si ďal­šieho postupu.
„Čo väčšie, aká väčšia strata môže človeka postretnúť?“
„Predsa strata viery!“ zvolal.
„V Boha? Prosím vás! Ktovie, či Boh vôbec existuje a vy chlapca chcete zveriť do jeho rúk. Mali by ste mu zabezpečiť nejakú ochranu… v závete… Peňazí má váš zať predsa dosť.“
Verner vyvalil na Petra oči olemované múdrymi vráskami.
„Takže stále neveríte, že Boh existuje?“
Peter sa na chvíľu zháčil. Nemal v tejto otázke jasno. Niekedy veril, inokedy nie. Zažiadalo sa mu povedať, že neverí. Bol zvedavý, akými ar­gumentmi ho Verner bude presviedčať. (Lebo určite bude.)
„Neverím,“ prinútil povedať svoje ústa.
„Tomu, že ste na svet prišli z matkinej maternice, veríte?“
„Porovnávate neporovnateľné.“
„Prečo?“
„Svoju mamu poznám, vidím ju, môžem sa jej dotknúť.“
„Aj Adam s Evou poznali Boha, a predsa ho neposlúchli. Aj ľudia pred dvetisíc rokmi videli Boha, mohli sa ho dotknúť — a on ich tými dotykmi uzdravoval —, a predsa ho pribili na kríž. Je to v ľudskej povahe. Ak nám niečo dakto povie, náš prvý reflex je — neveriť tomu, pochybovať. No keď niečo sami objavíme, vtedy tomu veríme. Boh to vie, dal nám dostatok indícií, aby sme všetci mohli prísť na to, že existuje. Poslal veľa poslov, pre každú dobu. A čaká — kedy na to prídeme sami.“
Peter prudko vstal, až sa Verner zľakol, že ho urazil a chce odísť. No keď videl, že si vyzlieka sako, upokojil sa a potmehúdsky zdvihol obočie.
„Chápem, že ľudia pred storočiami, ktorí nevedeli toľko ako my, mohli buď veriť, alebo neveriť,“ mudroval Peter zanietene. Krátke rukávy pri­niesli novú chuť do rozhovoru. „Neexistovala veda, od cirkvi nezávislé poznanie. No dnešná civilizácia, s tak vyspelou vedou a technikou, by mohla o Bohu vedieť viac,“
„Ľudia nikdy nebudú mať hmatateľný či vedecký dôkaz, že Boh exis­tuje.“
„Prečo?“
„Použijem opäť Mikeovu terminológiu: …lebo táto informácia nie je súčasťou programu.“ Verner pohľadom skontroloval, či je Tomáš v poriadku. Keď videl krikľavozelené tričko unášané rikšou, pokračoval: „Môj zať vytvoril desiatky programov. Nainštalujte si do počítača ktorý­koľvek z nich a naučte sa ho dokonale ovládať. Budete poznať všetky prí­kazy, spravíte v ňom všetko, čo sa v ňom spraviť dá, budete si myslieť, že ste taký dobrý, aký nie je ani ten, kto program vytvoril… Potom prídem a poprosím vás, aby ste mi z programu vytiahli fotku môjho syna alebo aspoň približný opis, ako vyzerá, poprosím jeho presnú domácu adresu a budem chcieť poznať postup, ako ten program vyrobil.“ Verner urobil dramatickú pauzu. „Čo mi odpoviete?“
„Tieto informácie nie sú súčasťou programu,“ povedal Peter pomaly.
„Odpovedali ste mi tak, pretože ste inteligentný človek. Čo si však po­myslíte o ľuďoch, ktorí budú v programe horúčkovito otvárať všetky okná a ikonky, dajú ho na analýzu — a tá ho rozloží na jednotky a nuly —, ktorí sa nevzdajú ani vtedy, keď im všetci povedia, že je to márne?“
„Že sú blázni.“
„Ako sa môžete informácie o mojom zaťovi dozvedieť, až keď program zavriete a vyhľadáte si ich trebárs na internete, tak sa aj osobné informácie o Bohu dozviete, až keď opustíte program s názvom Život.“
„Teda po smrti.“
„Teda po smrti.“
Verner nechal Petra, nech vstrebe povedané, a s vľúdnym úsmevom pozoroval svojho vnuka. Jeho oči videli veľa, ľudskú biedu, smrť vo všet­kých podobách. Život ho naučil byť stále v strehu. Možno nikdy nič neča­kal, ale vždy bol pripravený. Veľké veci prichádzajú samé, veľké myš­lienky tiež, ale iba k pripraveným ľuďom.
„Obávam sa, doktor Verner, že o tom budem musieť vážne porozmýš­ľať,“ povedal Peter po chvíli a usmial sa.
„Prečo sa obávate?“ Verner tiež oddialil kútiky úst.
„To bol len taký rečnícky zvrat.“
„Viem. Ak chcete šťastne prežiť svoj život, pokúste sa zmieriť s faktom, že sú otázky, na ktoré neexistujú odpovede. Aj keď mne to trvalo veľmi dlho.“
Obaja muži zdvihli tváre, aby cítili príjemné teplé lúče hviezdy najbliž­šej k Zemi, ktoré blahodarne prehrievali po zime stuhnuté svalstvo a kosti.
„Poďme už domov, dedko. Už ma to nebaví,“ zaznel mierne rozmaz­naný Tomášov hlas z približujúcej sa rikše.
„Ako chceš,“ súhlasil doktor Verner. „Pôjdeme.“
„Čoho ste doktor?“ opýtal sa chlapec.
„Psychiatrie.“
„Liečite bláznov, či niečo také?“
„Skôr by som povedal, že im pomáham plnohodnotne žiť — tým du­ševne chorým.“
„Baví vás to?“
„Áno, určite áno,“ vyhlásil rozhodne, no zamyslel sa nad tým. Nad nie­ktorými vecami sa občas treba zamyslieť. Napríklad otázku Ako sa máš? považujú ľudia za pozdrav, no keď sa nad ňou zamyslíte, zistíte, že nič zložitejšie sa vás nemohli opýtať.
„Tak ich odo mňa pozdravte,“ vyhŕkol Tomáš.
„Ďakujem, pozdravím.“
Chlapec ukázal smerom k parkovisku a ochrankár šliapol do pedálov.
„Už máte srdce na pokoji? Tomáša ste videli, môžete sa nerušene veno­vať pacientom.“
„Budem pokojnejší. Môžem sa sústrediť na liečbu.“
„Zať ma požiadal, aby sme našli spôsob ako pomôcť vašej liečebni. Takže budem rád, keď vypracujete projekt stavebnej renovácie, prípadne nám poviete, ako inak vám môžeme prostredníctvom našej nadácie efek­tívne pomôcť.“
„Fíha, naozaj?“ ukázal Peter prekvapený výraz. Aj keď sa o tom kedysi s Jurajom rozprávali a napadlo mu to aj včera, keď čakal na odvoz, dnes na to vôbec nemyslel. „To myslíte vážne?“ pokračoval v predstavení Peter.
„Nehovorte mi, že ste na to ani raz nepomysleli… Žeby ste boli iný ako ostatní?“
Ďalší filantrop, ktorý nemusí rozdávať zo svojho, pomyslel si Peter. To sa mu to hrá na človeka, ktorému akoby bolo trápne, že má len dve ruky na rozdávanie, hladkanie, pomáhanie, keď zať ľahkosťou vánku zarába mi­lióny. A možno to len tak ľahko vyzerá… Keby to bolo také jednoduché, tak by sme všetci boli milionármi…
Pudovo neveril ľuďom, ktorí rozdávajú — aj keď zo svojho. No pred tými, ktorí rozdávajú z cudzieho — všetky tie nadácie, verejné zbierky a dobročinné akcie, ktorých účelom je zhromaždiť cudzie peniaze, aby uspo­riadatelia a zakladatelia nemuseli dať svoje (veď oni akcii prepožičali tvár, to stačí) — sa mal na pozore. No musí byť spravodlivý, nadácia Boothovo srdce rozdáva výlučne peniaze vyprodukované firmou Divinesoft.
„Priznávam, že mi to napadlo,“ pripustil Peter. „Ale keby ste to nena­vrhli, určite by som vás, teda nadáciu vášho zaťa o nič nežiadal.“
„Dobre. Nebavme sa o tom, čo by bolo, keby… Porozmýšľajte, ako vám môžeme pomôcť, a stretneme sa.“
Verner sa s Petrom rozlúčil, už nervózne poškuľujúc, kam mu zmizol Tomáš a jeho sprievod.
Doktor Máb zostal sedieť na lavičke. Bol spokojný. Konečne mal zmyslami verifikovanú istotu, že pravý Tomáš žije. Môže sa teda naplno venovať chlapcovej liečbe. No kto je to? Kde má rodinu? Myšlienky o chlapcovom pôvode sa opäť a znova vracali a útočili naňho. Naozaj ni­komu nechýba? Hádam nespadol z neba, ako o tom vtipkovala Júlia.


„Poručík, je čas, aby ste o chlapcovi povedali doktorovi Mábovi,“
„Ako chcete. Vy ste šéf, vy rozhodujete,“ pritakal poručík Kozlovský.
„Ale, poručík, nie tak rezignovane. Uvidíte, všetko nakoniec dobre do­padne.“
„Vám sa to povie, vy nič neriskujete,“ vyhŕkol poručík vyčítavo.
„Myslíte? Riskujem viac, ako si dokážete predstaviť!“ zvolal hlas.
„Určite… To vám tak verím!“
„Nebudem teraz vysvetľovať, čo všetko som do banku vložil.“
„To ma nezaujíma! Prečo by ma to malo zaujímať! Vy ste ma do toho vtiahli, neprosil som sa!“ kričal do telefónu poručík. „Povedali ste, že to čoskoro skončí, pritom mi dávate nové úlohy!“
„Upokojte sa, všetko nakoniec dobre dopadne,“ presviedčal pokojným hlasom spolubesedník, ktorého vyrovnanosť poručíka viac vytáčala, ako upokojovala, no uvedomil si, že naťahovanie rozhovoru uškodí akurát tak jeho srdcu. Pocítil totiž v hrudi niekoľko protiúderov, akoby si srdce chcelo zašantiť. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol.
Keď pocítil upokojenie srdcovej činnosti, nervózne zachrčal:
„Povedzte mi, ako si to predstavujete.“
„Poviete o chlapcovi Mábovi: čo o ňom viete, kde sa nachádza a od­kedy. To je celé. Všetko ostatné zariadi jeho zvedavosť.“
„Dobre. Zbohom.“
„S kým si to hovoril, Dávid?“
Policajt sa prudko strhol a otočil.
„Ježišmária, ale som sa zľakol!“ zhíkol a reflexne sa chytil za srdce. „Keď som teraz nedostal infarkt, tak už ho nedostanem.“
„Upokoj sa, drahý,“ sucho poznamenala osoba, ktorá ho nechtiac vystra­šila — manželka Veronika. „Na koho si tak kričal do telefónu?“
„Ááále… to nestojí za reč.“ Vedel však, že táto odpoveď nebude stačiť. „Rozprával som sa so šéfom, to je ale despota. Otravuje ma ešte aj doma. Človek nemá žiaden voľný čas,“ vzdychol si.
„Mal by si sa viac šetriť, takto sa dôchodku nedožiješ…“ podotkla man­želka a pokračovala v utieraní už dostatočne utretého taniera.

Žiadne komentáre: