8. KAPITOLA

Aristoteles, Voltaire a ja


Doktor Máb pozeral z okna kancelárie, lepšie sa tak sústredil na pre­mýšľanie. Chcel si konečne v pokoji vypočuť svoje myšlienky. Aj keď nevedel, čo by od nich ešte mohol počuť. Cítil sa ako nemý a hluchý sle­pec. Na otázky, ktoré zadal mozgu na spracovanie a vyhodnotenie, neprichádzali žiadne odpovede. Aj keby mu mozog ochladzovali turbovrtuľami a napojili naň prídavné procesory, neprišiel by na to. Zatiaľ ešte nie. Ve­domosti, skúsenosti, ba aj výsledky vyšetrení hovorili jasne — chlapcova mozgová činnosť je v normále, on nie je duševne chorý, nemal by byť du­ševne chorý…
Peter chcel vidieť, veď oči mal otvorené. Uši boli pripravené. Musí sa sústrediť a všetky informácie, ktoré získali jeho vnemy, správne vyhodno­tiť.
Videl sestru Ziegenfusovú, ako tlačí invalidný vozík s Tomášom č. 2. do parku. Chlapec už dvíhal ruky, aj keď s námahou. Sestra ho posadila do trávy a cvičila s ním rôzne cviky. Bavilo ho to, spokojne sa usmieval. Robil veľké pokroky, ako mu sestra minule oznámila. Bol obdarený pevnou vô­ľou. Verila, že do niekoľkých týždňov bude normálne chodiť. Prečo dote­raz nechodil? To naďalej ostávalo záhadou. Akoby jeho svaly až teraz po­chopili, kvôli čomu obaľujú kostru — aby ju rozhýbali.
Uvažoval, čo napísať do chorobopisu. Schizofrénia? To nie, nemal žiadne relevantné dôkazy podporujúce názor, že ide o túto diagnózu. Mohol ju však úplne vylúčiť? Vnútro mu rozožierali červy pochybností, no už nechcel byť ich potravou. Chcel by ich deportovať do nejakej krajiny bez návratu, do krajiny, ktorá nevydáva na trestné stíhanie. Aj Juraj, aj ostatní kolegovia iba nechápavo a bezradne rozhadzovali rukami. Vedel, že ak do niekoľkých dní diagnózu neurčí, bude musieť požiadať o konzultáciu psy­chiatrov z iných ústavov. Ak ju neurčia ani oni, bude nevyhnutné zvážiť ďalšie možnosti, vrátane chlapcovho odvozu z liečebne. Ak je duševne zdravý, nemôže byť v liečebni pre duševne chorých. Čo robiť? Čo mám robiť?! Volal o pomoc, no tušil, že na volanie zareaguje iba on. Poznal sa pridobre, než aby sa spoliehal na iných. Riešenie mu prúdom času pripláva, len aby to bolo dosť skoro, aby on, polícia, úrady (nech už to je čokoľvek či ktokoľvek), choroba či iný „činiteľ“ nezasiahli skôr. Už nechcel hľadať stredobody problémov, chcel hľadať (či skôr nachádzať) ich riešenia.
Popri túžbe pomôcť chlapcovi sa na povrch drala zanovitosť hráča, ktorý chcel byť úspešný, chcel vyhrať. Aj keď toto nebola hra A už vôbec nie pre toho chlapca. Čo to bolo? Žeby reflex lienky? Nebola to hra, ale na konci všetkého bude prehra alebo výhra. Tam, kde je prehra a výhra, tam je nevdojak aj hra. Možno prehrá, možno prehrá jeho renomé psychiatra, no niekto nesmie prehrať — chlapec.
Peter uvidel policajné auto. Poručík Kozlovský? tipoval v duchu. Voz zatiahol pod obrovský dub, ktorý rozmermi šéfoval všetkým stromom v parku.
Z auta skutočne vychádzal poručík, a dokonca z druhej strany aj jeho partner. Tridsaťcentimetrový rozdiel vo výške radil dvojicu k tým veselo pôsobiacim. Rozdiel vo váhe nebol veľký, no rozloženie a pomer svalovej a tukovej hmoty umocňovali ich komickosť.
Prechádzali okolo chlapca v tráve. Róbert naňho niečo zakričal, mávol rukou a usmial sa. Poručík zamračene pozeral opačným smerom.
Zrejme nemá rád deti, napadlo Petrovi. Alebo sa naňho hnevá, lebo ne­vie vypátrať jeho totožnosť? Ktovie? Policajti sú svojskí ľudia.
Peter dúfal, že mu o chlapcovej minulosti konečne povedia dobré správy. Potreboval to. Veľmi si to želal.
Klopanie na dvere.
„Ďalej!“ skríkol Peter.
Do miestnosti vošiel Robo a hneď za ním funiaci a pot si utierajúci po­ručík.
„Vitajte! Sadnite si!“ Rukou ukazujúcou na sedačku podporil pozvanie. „Máte niečo nové?“ opýtal sa nedočkavo.
„Zrejme vás prekvapí, že informácia, ktorú pre vás máme, sa netýka vášho chlapca,“ začal poručík, ešte stále bojujúci s výlučkami potných žliaz.
„Vážne?“ nezakryl sklamanie Peter. „O čo teda ide?“ Pozrúc na Roba, uvažoval, čo skrýva jeho záhadný úsmev.
„Predstavte si, že váš chlapec už nie je jediný, ktorému sa stalo to, čo sa mu stalo.“
„Nechápem…“ predniesol Peter.
„Pred niekoľkými dňami priviezli nevládneho, asi desaťročného chlapca na psychiatrickú kliniku fakultnej nemocnice.“ Poručík urobil už známu grimasu — zdvihol obočie a našpúlil pery.
„Ako?!“ vystrelil sa Peter z kresla.
„Ako ste počuli,“ potvrdil poručík a vychutnával si Petrov úžas, ktorý bol čitateľný z práce každého svalu na tele.
Užasnutý doktor pozeral striedavo na oboch policajtov, s otázkou vypá­lenou v očiach: Kto mi to vysvetlí?
Robo mu nemal čo odplácať, preto sa ujal slova: „Je to tak. Ráno okolo štvrtej ho na invalidnom vozíku dotlačili pred hlavnú bránu. Zatelefonovali na recepciu približne to isté, čo vášmu strážnikovi. Chlapec nerozpráva, nehýbe sa a je rovnako vychudnutý…“ povedal pokojne Róbert Štefek, akoby chcel tónom hlasu upokojiť vykoľajeného lekára.
„Ako vyzerá?“ prezvedal Peter.
Otázku doplnil odpoveďou poručík: „Nepodobá sa ani na jedného z chlapcov, keď sa pýtate na toto. Teda ani na skutočného Tomáša Bootha, ani na vášho chlapca. Je trochu tmavší, vyzerá ako arab. Nie však ako Róm. Prosto odniekiaľ z východu.“
„Opäť nepoznáme jeho identitu…“ utvrdzoval sa v tušenom Peter.
„Presne tak,“ potvrdil Robo.
Muži zákona dopriali Petrovi chvíľku, aby si aspoň trochu utriedil myš­lienky. Zavrel totiž oči a zaťaté päste prezradili hlboké sústredenie. Ru­čičky hodín dočasne zastali a oni sa s tým museli vysporiadať. Poručík vzal knižku položenú na stole a bez väčšieho záujmu si prezeral obrázky. Pod­poručík si robil poriadok v mobile.
„Čo si o tom myslíte, poručík?“ opýtal sa Peter, keď otvoril oči.
„Ja? Ja si o tom nič nemyslím,“ vyjachtal Kozlovský, trochu prekvapený adresnosťou Mábovej otázky. „Mne neprislúcha niečo si myslieť.“
„A ty, Róbert. Čo si o tom myslíš?“
„Pamätáš si, o čom sme sa minule rozprávali?“ odpovedal protiotázkou. Keďže sa Peter zatváril neurčito, Róbert pokračoval: „Predsa ten prípad zo Severnej Karolíny…“
„Aha, už viem,“ spomenul si Peter. „Ty myslíš… No jasné!“ rozsvietila sa mu žiarovka v hlave. „Možno mali nie jedného chlapca, ale celé výcvi­kové stredisko!“ zvolal.
Dávid Kozlovský ukázal nechápavosť, tak mu Robo pripomenul okol­nosti prípadu. Už mu raz túto hypotézu predostrel, no vtedy k nej zaujal zdržanlivý postoj. Teraz však poručík vyhlásil:
„To by mnohé vysvetľovalo. Musíme vziať do úvahy aj túto možnosť.“
„Videli ste ho?“ opýtal sa Peter oboch policajtov, čo dovysvetlil ukáza­ním na poručíka a potom na jeho kolegu.
„Ja som ho videl!“ zvolal poručík Kozlovský.
„Nenapadlo vám opýtať sa ho, či nie je náhodou Tomáš Booth? Aj keby nič nepovedal, z reakcií by sa dalo mnohé vyčítať…“ podotkol doktor Máb.
„Nebol som pri ňom až tak blízko, videl som ho zatiaľ len z diaľky,“ mystifikoval policajt.
„Kto sa ho ujal na klinike? Teda… komu ho pridelili?“
„Nejakému doktorovi Sitárovi. Poznáte ho?“
„Sitárovi?!“ vykríkol Peter. To nie! Prečo práve Sitárovi?! zakričal v mysli.
Veľmi dobre poznal doktora Sitára. Pamätal si ho ako veľmi neprístup­ného a nepríjemného človeka. V dobe, keď praxoval na klinike, mali medzi sebou niekoľko konfliktov. Volali ho Jungfreud, pretože bol presvedčený — niekoľkokrát to aj vyhlásil —, že je lepší psychiater, ako boli Carl Gus­tav Jung a Sigmund Freud. Tento typ človeka v ľuďoch vyvoláva alergiu — alergiu naňho. Čím ďalej sa s ním rozprávate, tým viac vo vás dozrieva pre­svedčenie, že z tej alergie sa dá vyliečiť jedine zamedzením ďalšieho kon­taktu s alergénom — doktorom Sitárom.
Väčšina ľudí uvažuje o vzťahu svojho ja k spoločnosti, človek ako Sitár uvažuje o vzájomných vzťahoch svojich jednotlivých ja. Skúmaním ľud­ských duší sa nechce nič dozvedieť o ich pôsobení v spoločnosti a na spo­ločnosť, ale hľadá potvrdenie dominantnosti všetkých svojich ja nad tými cudzími. — Taký bol záver štúdie O Jungfreudovom egu, ktorú vypracovali niekoľkí poslucháči univerzity (vrátane Petra) a ktorá ňou ako samizdat kolovala.
„Áno, poznám doktora Sitára,“ priznal Peter. No nič viac k tomu nemie­nil dodať.
„Pôjdete sa zrejme na chlapca pozrieť…“ predpokladal poručík Kozlov­ský.
„Pôjdem. Jasné, že pôjdem.“ Pomyslenie, že sa má opäť stretnúť so Sitárom, dokonca s ním čo–to konzultovať, ho však vôbec netešilo.
„Tak mi napadlo, Dávid,“ oslovil Robo partnera. „Ak je aj ten druhý chlapec z ,výcvikového strediska‘, ktovie, koľko chlapcov tam ešte ostalo. Možno to ,stredisko‘ rozpúšťajú a podobne sa budú chcieť zbaviť aj ostat­ných. Nebolo by od veci strážiť všetky psychiatrické liečebne aspoň v Ko­šickom a Prešovskom kraji. Mohli by sme ich prichytiť priamo pri čine. Čo povieš?“
Poručík pozrel na kolegu a márne sa snažil potlačiť prekvapenie. Uva­žoval, ako zareagovať.
„Najprv musí doktor zistiť, či sa aj tento chlapec bude vydávať za To­máša Bootha. Potom uvidíme, čo ďalej. Možno je tento skutočne nevládny, možno je hluchonemý,“ vynašiel sa pre túto chvíľu poručík. „A možno niekde maľujú chlapčenské sanatórium pre schizofrenikov, tak si ich na chvíľu potrebovali odložiť do iných ústavov,“ ponúkol ďalšie riešenie a schuti sa svojmu nápadu zasmial.
Keď však videl, že spolubesedníci ostali vážni, zháčil sa a previnilo zhodnotil: „To nebolo veľmi vtipné.“
„Doktor Sitár vie o našom chlapcovi?“ opýtal sa Peter. Veľkoryso pre­hliadol poručíkov zmysel pre humor.
„Vie. Povedal, že ho nezaujímajú precedentné prípady. Každá choroba je vraj špecifická a on po niekoľkých sedeniach — bez akýchkoľvek po­chybností! — presne stanoví diagnózu a nájde najvhodnejší spôsob liečby,“ odvetil poručík.
„Bez akýchkoľvek pochybností — typický Sitár. Vôbec sa nezmenil,“ neodpustil si Peter poznámku.
„Pôsobí veľmi sebavedome,“ zhodnotil jeho ego policajt Kozlovský.
„To ste vystihli, sebavedomie môže predávať.“ Nie­ktorí ľudia sú ľahko čitateľní, pomyslel si. „Len pre pokoj srdca sa opýtam, či o našom chlapcovi, teda o jeho prípadnej rodine, nič nové neviete?“
Policajti záporne pokrútili hlavou.
„Ten chlapec, zdá sa, nikomu nechýba,“ hútal Robo.
V Petrovi sa zobudil driemajúci hostiteľ:
„Prepáčte, páni, ničím som vás neponúkol. Dáte si niečo?“ opýtal sa. No otázka mala kontraproduktívny účinok. Policajti na seba pozreli a takmer súčasne sa postavili.
„Ďakujeme, už pôjdeme,“ vyhlásil poručík Kozlovský za oboch.
„Ako myslíte…“ Peter podal poručíkovi ruku a povedal: „Ešte raz vám chcem poďakovať za dohodnutie návštevy u Boothovcov. Bolo to veľmi podnetné. Sú to zaujímaví ľudia…“
„Tomáša ste videli?“ zaujímal sa poručík.
„Videl.“
„Takže už veríte, že…“
„Verím,“ predvídajúc otázku, odvetil Peter. „Je jasné, že dvaja chlapci nemôžu byť tou istou osobou. Keď aj ten tretí vyhlási, že je Tomáš… tak ja fakt neviem…“
„Nezúfajte, doktorko,“ chlácholil ho poručík. Chytil ho za ramená a pozrel mu do očí. (Opäť chcel niečo dôležité povedať.) „Všetky záhady majú logické riešenia. Keď niečomu nebudete rozumieť, povedzte si vetu, ktorú v takýchto prípadoch môžete vždy použiť,“ povedal, no nedopovedal policajt. Čakal na prejav Petrovej zvedavosti. Keď sa dočkal otáznikov v jeho očiach, riekol: „Realita a vnímanie reality sú dve rozdielne veci.“
Otázniky v Petrových očiach ostali.
Policajt chvíľu čakal na reakciu. Tej verbálnej sa nedočkal, preto znova otvoril ústa:
„Názory a myšlienky iných nenechajte bez odozvy, odpovedajte na ne, prípadne ich okomentujte, len vtedy si ich zapamätáte. Keď bude po všet­kom, porozprávame sa o tom, doktorko.“ Poklepal ho po pleci ako hokejo­vého brankára, ktorý dosiahol svoj prvý shot–out v sezóne. Vtlačil doňho spomienku na celkom milý rozlúčkový úsmev a vypochodoval z miestnosti.
Peter, idúc po chodbe, uvažoval, že ak sa aj u toho druhého chlapca potvrdí tendencia považovať sa za Tomáša Bootha, jeho pomaly zrejúce presvedčenie, že u chlapca z liečebne sa nejedná o schizofréniu, dostane významnú logickú oporu.
Kroky doktora Mába smerovali do ordinácie kolegu Hellera. Cestou k nemu sa zastavil v kancelárii vrchnej sestry. Oznámil jej, že do odvola­nia zastavuje podávanie Zipriolu (lieku na liečbu a prevenciu schizofrénie) pacientovi z izby č. 24.
Sestra možno očakávala nejaké vysvetlenie, no Peter jej ho neposkytol. Sám si nie je istý, tak prečo by mal túto neistotu podsúvať niekomu inému?
„Pamätáš sa na doktora Sitára z psychiatrickej kliniky?“ opýtal sa Juraja namiesto pozdravu, keď vošiel do jeho kancelárie.
„Myslíš Jungfreuda? Na toho sa nedá zabudnúť!“ pobavene zvolal Juraj Heller. Šíril okolo seba sviežu tropickú vôňu a prísľub zmysluplnej nezá­väznej konverzácie.
„Ako takmer skolaboval, keď Kubo Devečka simuloval hypnotický spánok?“ preniesol sa Peter do univerzitných čias.
„Vtedy, keď na otázku Milky Godárovej: Koho miluješ? Kubo odpove­dal, že Jozefa Sitára?!“ Obaja spolužiaci vyprskli ako najatí diváci v tele­víznom silvestrovskom programe.
„Jeden jeho výrok bol skutočne skvostný. Ako sme neskôr zistili, nebol až tak jeho. Ako to bolo?“ Peter sa ešte hlbšie ponoril do spomienok. „Rozdiel medzi priemerným človekom a človekom–mysliteľom, ako je Aristoteles, Voltaire a Jozef Sitár, je omnoho väčší, ako je rozdiel medzi bežným človekom a šimpanzom. Pamätáš? Pri tej vete sa ani nepristavil, ani úškrnom nenaznačil, že žartuje.“
„Pamätám.“ Bývalí spolužiaci v druhej vlne prejavili radosť nad pripo­menutím si spoločnej minulosti.
Keď sa po sekundách srdečného smiechu upokojili, Juro sa opýtal:
„Prečo si si naňho spomenul?“
„Opäť s ním budeme mať do činenia.“
„To už ako?“
Peter mu postupne vysvetlil všetko, čo sa dnes dozvedel o novoobjave­nom chlapcovi. Porozprával tiež, ako dopadla návšteva u Boothovcov, keďže ešte nemali príležitosť zhovárať sa o tom.
„Čo si o tom myslíš?“ opýtal sa napokon Peter.
„Musel by som ho najprv vidieť, aby som sa mohol vyjadriť, ale súhla­sím s tebou, že by to bola neskutočne veľká náhoda, aby dvaja nepohybu­júci sa a nerozprávajúci chlapci ochoreli takmer v rovnakom čase na schi­zofréniu a trpeli utkvelou predstavou, že sú Tomášom Boothom. To nie je nepravdepodobné, to je vylúčené!“ Juraj hlavne poslednú vetu povedal veľmi razantne.
„Myslíš teda, že teória o výcviku následníka Tomáša Bootha je pravde­podobná?“ zaujímal sa Peter.
„Akokoľvek morbídne to znie, iné vysvetlenie zatiaľ nemáme. Hovo­ríme o tom, že sa druhý chlapec bude vydávať za Tomáša Bootha, ako o hotovej veci. No vieme, či sa zaňho vydáva?“
„Máš pravdu. Odkedy som sa o tom chlapcovi dozvedel, nič iné som si nepripúšťal. Hneď zajtra tam pôjdem a skúsim to zistiť. Aj preto som pri­šiel za tebou. Nechceš ísť so mnou? Mohli by sme ísť hneď ráno a potom sa budeme venovať našim pacientom.“
Poslednú vetu pridal náročky, vedel, že Juraja bombarduje pocit, že odkedy je v liečebni ten chlapec, ostatným pacientom sa dostatočne neve­nuje. Aj Petra prenasledovali pocity deficitu zanietenia pre zvyšné loďky flotily. Najhoršie na tom bolo, že vyvíjali priveľa úsilia, aby pomohli zrejme duševne zdravému chlapcovi v čase, ktorý bol vyhradený psychicky narušeným obyvateľom liečebne. Aj plat poberali za liečenie chorých… Dúfali, že sa to k spokojnosti všetkých zainteresovaných čoskoro skončí.
„Pôjdem Jungfreuda pozrieť, nemal som s ním toľko sporov ako ty,“ povedal Juraj, naznačujúc, že pochopil, prečo ho zavolal.
Peter sa kyslo usmial, no nekomentoval to.


Po náročnom dni opäť domov! Práve míňal kostol sv. Gorazda a spoloč­níkov na Terase. Zastavil na okraji cesty. Niekedy, ako chlapec, chodieval pravidelne do kostola, každú nedeľu a počas väčších sviatkov. Keď začal chodiť na strednú, prestal. Aj vzťah rodičov k viere sa práve v tom období ochladzoval, preto bolo ľahké v jednu nedeľu neísť a potom už v žiadnu inú…
Súperil s myšlienkou ísť sa pozrieť, či vlastne pomodliť. Chrámy sú historickou pamiatkou pre neveriacich, pre veriacich sú príbytkom ich Otca. No bol veriaci? Myšlienky a názory Bootha a doktora Vernera i spô­sob, ako zapracovali s jeho mysľou, by svedčili o tom, že je veriaci. Prečo mu však Boh v období, keď znovu objavoval cestu k nemu, vzal Júliu? Chce mu Júliu nahradiť vierou? Nie, o to nemám záujem. Radšej Júliu ako vieru, Bože. Ak si môžem vybrať, vyberám si Júliu! Prosím!
Prosiť Boha o stratu viery v neho — to bol ale nápad!
Stúpol si k dverám a nazrel dnu. Cililing. Stánok bol mierne obsadený. Cililing. Mesiášovo telo ukryté v okrúhlej oplátke. Cililing. Hriešnici v zástupe pred inštitucionalizovanou bútľavou vŕbou. Cililing. Kadidlo a myrha — aj kostoly sú antiseptické. Cililing. Boží sluhovia vyznačovali teritórium.
Nie, nepôjde do chrámu. Nie dnes. Bolo to ešte slabé. Niečo by sa malo stať, niečo s Júliou.
Bože, daj mi Júliu a budeš mať aj mňa! Ako bolo na počiatku našej lásky, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. — To je teraz moja jediná modlitba.
Doma sa zaoberal myšlienkou vrátiť sa k niektorej rozčítanej knihe. Bolo ich niekoľko. Vždy mal rozčítaných niekoľko kníh naraz, momentálne asi štyri. Nič nezvyčajné. Mnohí, ktorí vnímajú písmenká aj na inom pa­pieri, ako len na tenkom pololesklom, na akom sa tlačia bulvárne vymývače, to tak robia. K niektorým sa už nikdy nevrátil, ale to nebola jeho škoda. Bola to spisovateľova škoda, či skôr vydavateľova. Čo je to za knihu, ktorá dovolí, aby si ju opustil, párkrát na ňu s nechuťou pozrel, a nakoniec definitívne odvrhol?
Vzal do rúk dve z rozčítaných kníh: James Joyce — Ulysses, John Steinbeck — Zima našej nespokojnosti. Ani jedna si nezaslúžila, aby ju čítal vo svojom aktuálnom stave — v stave rozvrátenej, blúdiacej mysle. Dočíta ich, až keď sa na ne bude môcť celkom sústrediť.


„Dlho si nerozprával o Júlii. Stalo sa niečo medzi vami?“ opýtal sa Ju­raj, sediaci v Petrovom forde.
„Nebolo o čom… rozprávať,“ zareagoval Peter.
„Takže je všetko v poriadku?“
„Rozišli sme sa.“
„Nemyslíš vážne!“ vyhŕkol po niekoľkých sekundách Juro. „Defini­tívne?“ opýtal sa ešte.
„Čo je v živote definitívne?“ ponúkol Peter filozofickú úvahu namiesto odpovede.
„Mal by si sa dať na stávkovanie.“ Táto Jurajova téza určite pochádzala z všeobecne akceptovanej dogmy: nešťastie v láske — šťastie v hre.
„Nikdy som nič nevyhral, tak prečo by som mal stávkovať?“
Juraj spozornel, dokonca chcel namietnuť, že nemôže vyhrať, keďže nikdy nepodal jediný tiket, no preglgol tie slová. Poznal Petrovu záľubu v logike naruby. Vedel, že Peter ocení, keď sa nechytí do nastráženej pasce. Pamätal si ich „nekonečnú“ minulotýždňovú dišputu na tému: Ktorá žena je cudnejšia? Tá, ktorá si pri odhalení jej nahoty, napríklad v sprche, zahalí lono a prsia, či tá, ktorá si zakryje oči? Petrove argumenty — tvrdil, že cudnejšia je tá, ktoré si zakryje oči — boli tak sofistikované, prešpekulo­vané a chytľavé, že Juraj po takmer hodinovej prekáračke nevdojak súhlasil s jeho argumentáciou. Nie, neukáže zanietenie bojovníka prvej línie logiky, ako Peter zhodnotil jeho minulotýždňové počínanie. Juraj si pamätal jeho predošlé rozchody s Júliou, vedel, že Peter je samotrpiteľ. Nikdy nerozma­závali aktuálnu machuľu na jeho psychickej pohode, nerozprávali sa o tom.
Peter by sa na oplátku opýtal na Jurove úspechy v láske, no spomenul si na mĺkve ticho, ktoré v minulosti takéto otázky sprevádzalo. Juraj o svojich vzťahoch nikdy nehovoril. Bol v záležitostiach týkajúcich sa citov a lásky veľmi zdržanlivý. Možno k ženám prechovával posvätnú úctu, akú preuka­zoval matke, možno ho ženy nezaujímali… Nie, úspechy v láske neboli témou na rozhovor s Jurom. Petrov vzťah s Júliou ho však vždy veľmi zau­jímal…
Blížili sa k fakultnej nemocnici. Kde zaparkovať? Podarilo sa im to po troch minútach vyčkávania. Juraj s Petrom opäť prekročili prah ústavu, ktorého obraz mali dobre uložený kdesi v redšej sfére mozgovej hmoty, v súbore s názvom Univer­zita. Pamätali si milú žienku z recepcie, vždy ochotnú, majúcu dokonalý prehľad o všetkých vchádzajúcich i vychádzajúcich. Bola jednou z tých žien, ktoré celý život vyzerajú ako neutrálne, nikoho neprovokujúce, ni­koho nevzrušujúce a nikoho nedráždiace štyridsiatničky. Nebola škaredá, ale všedná — to bolo to správne slovo. Usmievala sa na nich ako nepolep­šiteľná stúpenkyňa teórie nevyliečiteľnosti optimizmu, nežne a teplo ako rozkúrená piecka. Bola z rodu ľudí, na ktorých sa milo škeríte, aj keď cítite, že vám už tŕpne sánka.
„Doktor Sitár? Ten zatiaľ neprišiel,“ oznámila im svojím vľúdnym štý­lom.
„Neprišli sme vlastne k nemu, skôr k chlapcovi, ktorého k vám priviezli pred niekoľkými dňami. Viete o tom, však?“ nadhodil Peter a vložil do toho všetku milotu, ktorú v sebe dokázal zhromaždiť.
„Viem. Samozrejme, že viem,“ šepla milá pani a cudne sklopila oči, akoby ju fakt, že dokonale zvláda svoju prácu, privádzal do rozpakov. „Ten chlapec je však chránený políciou. Tí vás k nemu tak ľahko nepustia.“
„Mohli by sme s nimi hovoriť? Myslím, že keď im povieme kto sme, nebudú nám robiť žiadne problémy,“ vyjadril nádej Peter a opäť sa milo usmial. Aj Juraj vylúdil očarujúci úsmev. To je kľúč, čo odomyká všetky dvere.
„Bez vedomia doktora Sitára by ste k chlapcovi nemali ísť, ale keďže ho stráži polícia, skúsim sa ich opýtať. Ako ste to vraveli, že sa voláte?“
„Som doktor Peter Máb, vedúci lekár Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Toto je môj kolega doktor Juraj Heller.“ Peter vytiahol z vrecka vo­dičák, keďže iný doklad pri sebe nemal, a položil ho na pult.
Recepčná sa opäť usmiala, bez nahliadnutia posunula doklad k Petrovi a zavolala policajtom strážiacim chlapca.
„Jeden z nich príde dole,“ oznámila výsledok svojho hovoru.
O niekoľko minút už videli zostupovať po schodoch policajta v uni­forme. Rýchlo a ledabolo si ich premeral.
Spoznali ho. Bol jedným z tých, ktorí sa striedali aj v liečebni.
„Poručík Kozlovský zavolal, že prídete,“ stroho vyslovil policajt vetu, ktorú obaja radi počuli.
„Mali by ste však predsa len počkať na doktora Sitára,“ poznamenala recepčná. „Iba on môže dať povolenie k návšteve.“
„Toľko času, žiaľ, nemáme. Čakajú nás pacienti. Viete aspoň približne, kedy príde?“ opýtal sa Peter, hľadajúc očami po stenách nejaké hodiny.
Okolo nich prechádzal muž v bielom plášti vyššieho vzrastu a mlad­šieho veku. Zastavil sa a so záujmom si ich obzeral.
„Peter! Juraj! Ste to vy?!“ zvolal na nich.
Obaja sa otočili za hlasom.
„Marek!“ prvý zareagoval Juro.
Muži na chvíľu utvorili pomerne hlučné klbko: zdravili sa, objímali a tľapkali si po ramenách.
„Čo tu robíte, chalani?“ opýtal sa po opadnutí zvítacej eufórie Marek Bertold — vysoký plešatý a bradatý muž, niekdajší spolubojovník oboch lekárov z univerzity, človek trúchlivých pohybov a veľkých plánov. Akoby si chcel na brade vynahradiť to, o čo bol ukrátený vo vlasovej časti hlavy. Prečo časom mužom neprestane rásť ochlpenie na sánke a nad ústami, o ktoré väčšina z nich nestojí? Avšak o ozdobu v podobe vlasov, s ktorou sa mnoho chlapov nerado lúči, tak skoro prichádzajú? Toľká nespravodli­vosť!
„Prišli sme na návštevu, no pani recepčná nás nechce pustiť, vraj mu­síme počkať na povolenie doktora Sitára,“ posťažoval sa Peter a karhavo pozrel na recepčnú. Opäť sklopila oči.
„Nečudujte sa. Sitár je postrachom všetkých sestier, sanitárov a ostat­ných zamestnancov.“
„Už ho nevoláte Jungfreud?“ opýtal sa Juraj.
„Nie. Akosi sa na to zabudlo. Z nášho ročníka som tu ostal sám. Medzi váženými doktormi, ako sú všetci títo nafúkanci dookola, sa prezývky ne­nosia,“ povedal Marek. (Poslednú vetu šeptom.) Peter už takmer zabudol na jeho trhané nesúvislé otáčanie hlavy, pripomínajúce kohúta. „Ku komu ste prišli?“
„Prišli sme kvôli chlapcovi, ktorého vám nechali pri bráne v invalidnom kresle,“ prezradil Juraj.
„Kvôli nemu?“ začudoval sa Marek. „Ten vám toho asi veľa nepovie. Prečo vás zaujíma?“
„Máme podobný prípad u nás v liečebni. Chceme zistiť, či ich niečo spája,“ vysvetlil Peter.
„Čo by ich malo spájať?“
„Jedno meno. Ale to je na dlhšiu debatu a toľko času nemáme. Chceme čím skôr ísť k našim pacientom,“ povedal Peter a šeptom dodal: „Nemohol by si nám pomôcť dostať sa k chlapcovi? Nechce sa nám čakať na Sitára a jeho povolenie.“
„Jasné! Počkajte.“
Marek odišiel k recepčnej, nachýlil sa cez pult a asi minútu jej niečo šepkal do ucha. Recepčná sa veselo chichúňala. Marekove slová jej evi­dentne spôsobovali potešenie. Peter si spomenul na sestru Ziegenfusovú: aj jej laškovanie s ním spôsobovalo neskonalú radosť a dobíjalo baterky jej sebavedomiu.
„Je to vybavené, môžete ísť,“ sebavedome predniesol Marek, prichá­dzajúc od recepčnej. Tvár jej zalial rumenec, ktorého bolo dosť aj na sfar­benie uší a krku.
„Čo si jej to šepkal?“ opýtal sa Juraj.
„Pár pikošiek o Jungfreudovi, že beriem všetku zodpovednosť na seba a pozval som ju na kávu.“
„Dúfam, že ju kvôli nám nevyhodia. To by ma mrzelo.“ Peter poslal recepčnej ďakovný úsmev.
„Sitára tu všetci berú s veľkou rezervou. Je síce stále presvedčený o svojej výnimočnosti, no v tomto presvedčení ostáva osamotený.“ Doktor Bertold nechtami omietol neexistujúce špinky zo svojho rukáva a dodal: „Rád som vás videl, no musím už ísť. Dúfam, že sa stretneme skôr ako o ďalších päť rokov.“ To už bol vzdialený na niekoľko krokov a táto vzdiale­nosť sa stále zväčšovala. Chvíľu ešte „obdivovali“ jeho motorickej kontroly zbavenú chôdzu, potom Peter pozrel na hodiny, ktoré medzičasom objavil na stene, a tento pohľad posúril jeho rozhodovanie a konanie.
„Takže my ideme!“ zakričal blahosklonne sa usmievajúcej recepčnej a posunkom naznačil policajtovi, že ho budú nasledovať, nech ich vedie.
Spolu s jedným z policajtov vošli do izby. Bola presne taká, akú čakali, akú si zhruba pamätali: priestranná, monotónna, postsocialistická. Akýkoľ­vek náznak farebnosti by bol zrejme negatívne hodnotený Komisiou pre odstránenie zbytočnej farebnosti v zdravotníckych zariadeniach. Chlapec tu na lôžku podobnom jednotke intenzívnej starostlivosti ležal sám. Pri ňom sedela sestra a niečo zapisovala.
Peter s Jurajom sa priblížili k chlapcovej posteli a policajt niečo pošep­kal prekvapenej sestričke, ktorá sa po jeho slovách upokojila. Boli zatiaľ ticho, lebo chlapec spal. Mohli si ho aspoň v pokoji poobzerať. Chlapec bol tmavšej pleti. Skutočne vyzerá ako arab, napadlo Petrovi. Mal kratšie kuče­ravé čierne vlasy a tiež vychudnuté končatiny i vpadnuté líca ako „ich“ chlapec.
Doktori na seba pozreli s jasnou otázkou v očiach: Čo robiť? Čakať, kým sa zobudí?
Vtom sa otvorili dvere. Prudšie ako býva zvykom v nemocniciach či iných zdravotníckych zariadeniach.
„Okamžite odtiaľ vypadnite! Ako ste si tu dovolili vojsť bez môjho ve­domia?!“ kričal malý holohlavý mužík. Oči mal zlovestne zúžené, červené, akoby trpel zápalom spojiviek. Pravou rukou jasne naznačoval, kam by čím skôr mali smerovať ich kroky.
„Doktor Sitár, upokojte sa!“ zvolal Peter výraznejšie, lebo chlapec sa aj tak už zobudil.
„Vypadnite odtiaľ, Máb! Aj vy…“ nevedel si spomenúť na Jurajovo priezvisko.
„Porozprávajme sa o tom na chodbe,“ vyzval ho Peter a naznačil kole­gom–psychiatrom, aby vyšli z izby.
„Nemám sa o čom s vami rozprávať!“ skríkol Sitár, vzpínajúci ostne ako samček rybky bojovnice pestrej dívajúci sa v zrkadle na svoj odraz. Nepo­chybne spustil svoj „samonasierací mechanizmus“, ako tomu raz Juraj pri­delil „odborný výraz“.
Muži predsa vyšli von. Peter pred odchodom pozrel na vystrašeného chlapca. Sitár mu k pokoju určite nedopomôže…
„Doktor Sitár, prišli sme tu kvôli chlapcovi, pretože si myslíme, že vieme niečo, čo vás v jeho liečbe posunie o niekoľko kilometrov dopredu,“ ujal sa slova Juraj. Nevedno prečo, ale vychádzal s týmto konfliktným člo­vekom predsa len lepšie ako Peter.
„No to určite! Vajce je múdrejšie ako sliepka,“ zaškriekal posmešne asi šesťdesiatročný, komicky našuchorený psychiater.
„Všetko, čo viete o psychiatrii, máte odo mňa! Obaja!“ opäť preceňoval svoje zásluhy starý dobrý Jungfreud. Premeriaval si ich od hlavy po koniec končatín, kde sa telo stretáva s podložkou, ktorá zabraňuje jeho zrúteniu do stredu Zeme. Ani jednému z členov „delegácie“ Detskej psychiatrickej liečebne Hraň nebolo príjemné dýchať spoločný vzduch s týmto človekom. Spomenuli si na dávnu alergiu, ktorú kedysi prekonali. (Alergén Jungfreud.)
„Viem, že sa na nás hneváte, pretože sme na vás nepočkali, ale poná­hľame sa za k svojim pacientom,“ vysvetľoval Peter.
„Aha! No to je úžasné!“ opäť sa rozčertil Sitár. „Takže sa ponáhľate?“ Začal okolo Petra a Juraja stepovať ako medicinman okolo ohniska. „A len tak ste si odskočili poradiť starému Sitárovi s diagnózou… Tak je? Ale ja vaše rady nepotrebujem! Rozumiete? Ja si s ním poradím!“ kričal doktor Sitár, pokračujúc vo svojom rituálnom tanci.
Petrovi sa zdalo, že horšie ako jeho vyšinutý škrekot znie asi len trenie polystyrénu o sklo. Uvažoval, či bol tiež kedysi ľúbezným bábätkom, alebo sa už narodil ako jedovitý starec.
„Mohli by ste vedieť, že psychiatria sa nerobí ,za počkaním‘. Len tak si niekde odskočiť a rozdávať rozumy… Kto to kedy videl?! Nechápem, ako môžete robiť vedúceho lekára v psychiatrickej liečebni!“ pozrel na Petra ako na úhlavného nepriateľa. „Chudáci vaši pacienti!“
„Doktor Sitár, vypočujte ma,“ nástojil Peter. Snažil sa byť pokojný, no ruky ho prezrádzali.
„Nemám vás prečo počúvať! Povedali ste, že sa ponáhľate k svojim pacientom. Nech sa páči… nezdržujte sa zbytočne… tam sú dvere,“ pokra­čoval Sitár vo vystúpení. Zaujal teatrálnu pózu ukazujúcu ten správny smer — dvere výťahu.
„Doktor Sitár…“
„Vypadnite!“ trval na svojom.
„Poď, Peter. Vidíš, že to nemá cenu,“ šepol Juraj a postavil sa pred Petra, akoby rozdeľoval kohútov zapletených do krčmovej bitky.
„Kolega má pravdu. Choďte riešiť problémy svojich pacientov a tým mojim dajte pokoj!“ zvolal Sitár a zaujal obranné postavenie pri dverách do chlapcovej izby, akoby chcel ukázať, že ho bude chrániť aj vlastným telom, ak to bude potrebné. „Keď k nemu opäť nezákonne vniknete, podám na vás trestné oznámenie!“
Juraj a Peter, vidiac Sitárovu neoblomnosť, vykročili smerom k výťahu. Peter sa otočil a zakričal doktorovi: „Spýtajte sa chlapca, či sa nevolá To­máš, Tomáš Booth! Rozumiete?“
Sitár mávol rukou, prostredníkom takmer urobil vulgárne gesto, no včas sa zabrzdil, akoby si spomenul, že je univerzitne vzdelaný, inteligentný človek, a vošiel do chlapcovej izby.
„Nechápem, ako takýto človek môže liečiť ľudí… Veď on sám potre­buje pomoc psychiatra,“ vrtel hlavou vo výťahu Juraj. Peter len bezmocne rozhodil rukami. Smútok v jeho tvári hovoril jasne: Takto som si tú náv­števu teda nepredstavoval.


Nemôcť sa na nič sústrediť, presnejšie nemôcť sa sústrediť na nič iné — to bol hlavný Petrov problém ostatných dní. Na druhej strane, mohol byť rád a vďačný Bohu za desať rokov starý (či skôr mladý) modrooký rébus s blond vlasmi a pohybovými problémami. (Ktoré sa však pod vedením ses­try Ziegenfusovej darilo úspešne riešiť.) Nebyť chlapca, musel by sa zožie­rať sebaľútosťou nad stratou milovanej Júlie. Celú využiteľnú kapacitu mozgu tak venoval chlapcovi. No čo s Júliou? Neostalo miesto pre úvahy nad záložným plánom. Ten hlavný bol: nechať veci plynúť samospádom. No bol to dobrý plán? Čím skôr bolo potrebné vymyslieť iný, aby ich vzťah nešiel do stratena kvôli Petrovej ľahostajnosti či pracovnej vyťaženosti. Mal by začať hľadať vakcínu proti vírusu apatickej stuhnutosti, ktorým sa nevedno kedy a nevedno prečo nakazil. Stál pred oknami do svojej duše, unášaný vlnami krutého autovoyeurizmu. Prehŕňal sa vo vlasoch spiaceho odvážnejšieho druhého ja, namiesto toho, aby nimi mocne zakmásal a za­kričal: Preber sa! Urob niečo!
Potrebujem vymyslieť strategický plán frontálneho útoku na Júliu, po­vedal si.
Možno táto vojenská terminológia nie je v prípade lásky na mieste, ale prečo nie? Takmer v každom ženskom časopise píšu unisono — ženy chcú, aby ich muži dobýjali. Dobýjali — takže odtiaľ ten militarizmus…
V svojej obrazotvornosti si jej portrét už niekoľkokrát vykreslil do naj­menších detailov, spomenul si na najšťastnejšie spoločné okamihy. No rýchlo tie obrázky rozdúchal, aby mu nepripomínali jeho hlúposť a premár­nené šance. Mal Júliu denne pred očami, bola jeho, a beztak ju nechal od­ísť. Nezaslúžim si ju, nezaslúžim si ďalšiu šancu, no musím urobiť všetko preto, aby som ju dostal, vravel si. Chýbal mu jej úsmev, nenútená vese­losť, živelnosť a majestátna nevinnosť (áno, nevinnosť) jej tela. Aj keď svoj sexuálny život žili už dlhšiu dobu, nebol to pravidelný sex trikrát týž­denne. Neboli ako iní milenci, ktorí sa stretnú, vyzlečú sa, pomilujú, ob­lečú, niečo prípadne zjedia, prehodia pár slov a idú svojou cestou. Peter musel Júliu vždy dobýjať, vždy to bolo ako prvýkrát. Nebolo to preto, že by robila drahoty, či chcela ukázať, že nie je ako zubná kefka, ktorú môže použiť a opäť odložiť. Bola veľmi hanblivá, či skôr cudná. Táto cudnosť iste pramenila aj z jej viery. Chcela žiť v súlade s Božími prikázaniami, no jedno (to o smilstve) jednostaj porušovala. Peter jej tú nenáhlivosť neza­zlieval, niekoľkokrát sa aj v ňom zachvelo niekdajšie, Boha si ctiace srdce. Mnohokrát zvíťazila zdržanlivosť (u oboch) a Petrovo dobýjanie skončilo pri bozkoch a objatiach. Júlia využila tých pár záchvevov veriaceho srdca v ňom a zavolala ho na bohoslužby, pýtala sa na mieru a intenzitu jeho zmie­rovania sa s Bohom pri spovedi. Po mnohých pokusoch to akoby vzdala, no skôr si uvedomila, že do jeho života musí vstúpiť niečo, čo ho možno zmení. Nikdy to nevzdala, len ten boj odložila na neurčito.
Chýbala mu, veľmi mu chýbala. Patrila k nemu ako postskriptum k listu. Nebola nevyhnutnou súčasťou jeho bytia, a predsa bola, tou najpodstatnej­šou. Mohol mať iné, oveľa dostupnejšie a povoľnejšie milenky, ani len na chvíľu však neuvažoval, že by chcel inú, s ktorou by nebolo toľko „ro­boty“. Bola to pekná robota.
Išiel z obeda. Až teraz zaregistroval, že naňho niekto volá. Otočil sa. Sestra Dluhošová, evidentne ešte pred chvíľou bežiaca, mu podávala papie­rik s menom a telefónnym číslom.
„Máte zavolať tomuto doktorovi na psychiatrickú kliniku. Vraj vás to bude zaujímať,“ klokotala udychčaná sestrička.
Doktor Bertold, čítal na papieriku. Marek! Ktovie, čo mi chce!Peter hneď vo vreckách vyhľadal mobil a vytočil číslo z papierika.
„Bertold. Prosím,“ ozvalo sa takmer okamžite.
„Ahoj, Marek, tu Peter Máb. Vraj pre mňa niečo máš.“
„Zdravím ťa, Peter. Počúvaj! Pred pätnástimi minútami som sa rozprá­val so sestrou Mašlonkovou, ošetrovateľkou chlapca, ktorý vás ráno zaují­mal. Povedala mi, že nechtiac vypočula váš rozhovor s doktorom Sitárom. Vraj na vás vrieskal a potom vás vyhodil… Počúvaš ma?“
„Jasné, pokračuj!“
„Sestra počula, ako si Sitárovi radil, aby sa chlapca opýtal, či nie je To­máš Booth.“
„A? Opýtal sa?“
„On nie. Teda aspoň pred ňou nie. Poznáš ho, hrdosť by mu to ani ne­dovolila. Ale ona sa ho opýtala, keď boli sami. A predstav si, že jej to po­tvrdil. Slovami zatiaľ nie, ale vraj prikyvoval o dušu. Ten chlapec má niečo spoločné s tým milionárom Boothom? Jeho syn sa vraj volá Tomáš… On má za manželku Arabku?“ chrlil Marek otázky.
„Počkaj, počkaj. Pomaly. Neviem, či Booth mal za manželku Arabku, nikdy som ju nevidel. Všetko je však zložitejšie. Originálny Tomáš Booth je s otcom. U nás v liečebni máme tiež jedného, ktorý o sebe tvrdí, že je Tomáš Booth. Ten váš je teda tretí.“
„Tomu nerozumiem,“ odsekol Marek.
„Z toho si nič nerob, ani ja tomu nerozumiem,“ poznamenal Peter a po kratšej odmlke sa opýtal: „Tá vaša sestrička to, čo povedala tebe, povedala aj Sitárovi?“
„Veď preto za mnou prišla. Nemala odvahu povedať mu to. No usúdila, že by to mal vedieť niekto z lekárov. Dovoľ mi otázku: Vie o tom Michael Booth? Čo na to hovorí?“
„Booth vie o našom chlapcovi. O vašom, samozrejme, ešte nie. Čo na to hovorí? Nerozumie tomu. Ako my. Mysleli sme si, že je schizofrenik, ale keďže sa potvrdilo naše podozrenie, že aj váš chlapec sa vydáva za Tomáša Bootha, bude v tom niečo iné. Chlapci boli možno pripravovaní na prevza­tie úlohy Tomáša Bootha po jeho odstránení. Vieš, podobný prípad sa stal pred dvadsiatimi rokmi. Akísi manželia chystali svojho syna na život po­tomka hereckej hviezdy, ktorého chceli pri autonehode pripraviť o život.“
„Nevrav. A náš chlapec sa podobá na Tomáša Bootha? Aj váš?“
„Veď práve, že nie. U nášho by pripadala do úvahy plastika tváre a pre­farbenie vlasov, ale ako chceli vybieliť pokožku celého tela a narovnať tie malinké kučierky vášmu chlapcovi, to naozaj neviem. Asi fakt musíme počkať, kým záhadu rozlúšti náš geniálny Jungfreud,“ povedal posmešne Peter a silene sa zasmial.
„Možno našich chlapcov vyradili preto, že sa na Bootha nepodobajú,“ pridal myšlienku Bertold. „Ak tomu dobre rozumiem, ide tu o milióny jeho otecka. Dedičské konanie sa blíži, keďže je ťažko chorý… Čo ak majú niekoho veľmi podobného Tomovi? Možno ich v blízkej dobe budú chcieť vymeniť. Myslím, že by si mal varovať Bootha, aby na syna dával väčší pozor a lepšie zabezpečil jeho ochranu.“
„Máš pravdu. Má to logiku. Ďakujem, že si zavolal, veľmi si mi pomo­hol. Keď budeš mať čas, príď k nám na návštevu. Náš chlapec už bez problémov rozpráva. Som zvedavý, čo povieš na jeho presvedčivosť.“
„Ďakujem za pozvanie, Peter. Veľmi rád prídem, ak mi to čas dovolí. Maj sa a pozdrav Juraja.“
„Pozdravím,“ ukončil Peter spojenie.
Marek má pravdu, rozmýšľal Peter. Možno sa už pripravuje výmena Tomáša Bootha. No prečo to tí ľudia robia tak amatérsky? Najprv sa zbavia nevyhovujúcich kandidátov… Tým ale ohrozujú samotnú výmenu! Nerá­tajú s tým, že niekomu napadne, čo majú v pláne? Možno to už vzdali, po­stupne sa zbavia všetkých chlapcov a žiadna výmena nakoniec nebude… No aj tak by som mal Bootha upozorniť.


Rozhodol sa zavolať doktorovi Vernerovi. Spojiť sa s Michaelom by ho určite stálo nemálo úsilia a nervov.
„Dobrý deň, pán Verner, pri telefóne Peter Máb.“
„Áááá, doktor Máb, tak ako? Už ste si rozmysleli, ako môžeme pomôcť vašej liečebni?“ opýtal sa spevavo doktor Verner.
„Ešte nie, pán doktor. Pravdupovediac, detailnejšie som sa tým ešte nezaoberal. Nebol na to zatiaľ čas.“
„Stále viac a viac ma prekvapujete, doktor. Čo je dôležitejšie ako fakt, že vám niekto zadarmo ponúka peniaze?“ povedal, stále prehnane intonu­júc.
„Viem, že ste zvyknutý na iný prístup adeptov vašej pomoci, ale… keď vám poviem, o čo ide…“ Peter sa snažil pôsobiť záhadne, ale rýchlo prišiel na to, že je to detinské. „Našiel sa ďalší chlapec, ktorý si myslí, že je váš vnuk Tomáš.“
„Vážne?“ Chvíľu bolo na Vernerovej strane spojenia ticho. „Čo to teda znamená?“ opýtal sa úplne iným tónom, ako rozprával doteraz. Entuziaz­mus, či už hraný, alebo skutočný, sa vytratil.
„Bola by to neuveriteľná náhoda, aby sa dvaja schizofrenici približne rovnakého veku v rovnakom čase stotožnili s vaším vnukom.“
„Teda nie sú schizofrenici?
„Nie.“ „Ste si tým istý?“
„V psychiatrii si nemôžete byť ničím istý, ale myslím, že pre túto chvíľu
to môžeme vylúčiť,“ vyhlásil Peter a počkal, či Verner bude chcieť reago­vať. Keďže bol ticho, Peter pokračoval: „Ponúka sa otázka, o čo tu ide.“
„A vy poznáte odpoveď?“
„Bohužiaľ, nepoznám, no mám isté podozrenie, o ktorom by som vám chcel povedať.“
Peter porozprával o prípade zo Severnej Karolíny všetky informácie, ktoré poznal od Róberta. Povedal svoje poznámky k odlišnosti oboch „prí­padov“ aj body, ktoré ich spájali.
„Čo si o tom myslíte?“ vyzval ho Peter, keďže už pred hodnou chvíľou skončil a doktor Verner zatiaľ nereagoval.
„Myslím, že vaše obavy sú zbytočné. O Tomovu bezpečnosť je veľmi dobre postarané, ale zaťa a šéfa ochranky budem o tom informovať.“ Hneď pokračoval: „Povedzte, doktor Máb, verili by ste, že niečo také je možné? Že niekomu zmeníte identitu, až sa cíti byť niekým iným? Mne by to nena­padlo… Určite by som neveril, že je to možné. Rozhodne by som sa do toho nepustil…“ zamrmlal. Zo spôsobu reči bolo jasné, že o tom intenzívne premýšľa. „Čisto hypoteticky: ak by ste chceli tých chlapcov niečo také naučiť, ako by ste to urobili? Alebo viete čo, neodpovedajte mi, nechcem o tom nič vedieť. Aby som o tom nemusel premýšľať,“ pokračoval v mono­lógu doktor Verner. „Poviem zaťovi, ten sa o to postará. Ale som presved­čený, že sa ničoho nemusíme báť… Teda až na blízkosť zaťovej smrti, ale aj tá bude mať zmysel. Každá smrť má nejaký zmysel…“
Peter by sa zapojil do rozhovoru, no mal pocit, že starý pán o to veľmi nestojí, rozprával si viac–menej pre seba.
Doktor Verner sa odmlčal. Počuť ťažké vzdychy utrápeného človeka.
„Pán doktor,“ upozornil na seba Peter. „Ak by ste sa chceli porozprávať, rád vás navštívim. Prípadne sa môžeme stretnúť niekde na čerstvom vzdu­chu.“
„Myslíte si, že potrebujem pomoc psychiatra?“ reagoval rezkejšie.
„Nehovoril som o stretnutí v štýle psychiater — pacient. Myslel som skôr stretnutie dvoch ľudí, ktoré by ich mohlo obohatiť. Mňa by určite obohatilo.“
„Nebránim sa tejto myšlienke, ale chcem nasledujúce dni tráviť s vnu­kom a zaťom. Ktovie, koľko dní nám Pán Boh ešte daruje.“
„Chlapcovi možno nehrozí žiadne nebezpečenstvo. To, že sa chlapcov zbavujú skôr, ako sa pokúsili o výmenu, svedčí o tom, že zrejme upustili od svojho plánu. Ak by svojho chlapca chceli za Tomáša vymeniť, tak by sa ostatných adeptov zbavili až po zámene,“ snažil sa Peter logicky prijateľ­nou úvahou upokojiť starého pána v neľahkej situácii. (Ohrozenie zaťovho aj vnukovho života.)
„Máte pravdu. Znie to logicky.“
Peter cítil, že starému pánovi sa už v rozhovore nechce pokračovať. Uvažoval, ako ho ukončiť.
„Snúbenici ste sa ešte neozvali?“ prekvapil Verner otázkou.
„Júlia nebola mojou snúbenicou,“ dostal zo seba prekvapený Peter.
„A to bola tá veľká chyba,“ povedal doktor Verner, akoby to bola po­sledná veta v rozprávke, ktorú číta pred spaním vnukovi.
Peter, zaskočený vývinom telefonátu, sa nezmohol na slovo, preto vyčkával, ako bude Verner pokračovať.
„Dovidenia, doktor Máb,“ nepokračoval, „zložil“ telefón.
S Michaelom je už asi zle. Starý pán je, zdá sa, dosť mimo. Skutočne mu nie je čo závidieť… Nie je nič horšie, ako vidieť umierať blízkeho člo­veka, ktorý je k tomu všetkému mladší, vzdychol si empaticky Peter. Vží­vať sa do pocitov druhých patrilo k jeho osobnej i pracovnej svojbytnosti.
Počas telefonátu sa dostal do svojej kancelárie. Až teraz sa spamätal a začal hľadať kľúče, ktoré mu chýbali na stabilnom mieste v rohu stola. Muži sú na tom horšie ako ženy, ktoré dokážu plnohodnotne robiť niekoľko vecí súčasne. Kde len tie kľúče môžu byť? premýšľal.
Klopanie na dvere.
Dvere! Určite som kľúče nechal v zámku, napadlo mu.
„Ďalej!“ zakričal a upriamil zrak na drevený rozdeľovač priestoru.
„Našiel som nejaké kľúče. Sú tvoje?“ opýtal sa vchádzajúci podporučík Štefek.
„To vieš, že sú moje. Poznáš to: keď hľadáš okuliare, sú zvyčajne na nose, a keď hľadáš kľúče, sú…“
„…v nejakom zámku,“ s úškrnom Robo zasmečoval nadhodenú lop­tičku. Ľavou rukou mu podával kľúče a pravú ponúkol na pozdrav.
„Dáš si so mnou poobedňajšiu kávu?“ opýtal sa Peter, už zháňajúci k tomu potrebné vybavenie.
„Rád.“
„Tak vrav, čo je nové!“
„Máme svedka, ktorý videl, ako chlapca doviezli ku klinike. Údajne bol v tom čase, okolo štvrtej hodiny ráno, na prechádzke so psom. Videl, ako chlapca vybrali zo zelenej mazdy a posadili ho na invalidný vozík, ktorý vytiahli z kufra. Vraj boli štyria: tučný chlapík v klobúku dával pozor, dvaja s chlapcom manipulovali a tretí — vodič zatiaľ sedel v aute.“
„Takže popisy sa zhodujú. Vravel si, že ten malý tučný sa podobá na Kozlovského… či tak nejako. A tiež boli štyria,“ skonštatoval Peter a sadol si po naservírovaní horúceho hnedastého vzpružovača. „Au!“ chytil sa za ucho. Veci nemajú svedomie, popália vás bez výstrahy.
„Nevravel som, že sa podobá na Kozlovského. Vravel som, že popis, ktorý nám dal váš chlapec, sa hodí na všetkých plešatých zavalitých Koši­čanov. A taký je aj Dávid,“ odvrkol Róbert hnevlivo a zadíval sa na Petra, akoby jeho partnera práve obvinil z vraždy.
„Dobre, dobre. Veď ja nič. Ten dobrák sa spamätal až teraz? Ten, ktorý to všetko videl?“
„Najprv si tiež myslel, že je to nejaké podozrivé — o štvrtej ráno. No potom na to zabudol, keďže takmer okamžite vyšiel strážnik a vtiahol chlapca dovnútra.“
„Prečo si na to teraz spomenul?“ Peter zospodu ťukol do rámu okulia­rov, lebo mal pocit, že sú krivo nasadené. Necítil ich často, no keď si ich občas uvedomil, vždy takých päť nasledujúcich minút trpel ich pritesnú spoločnosť, pokiaľ na ne opäť zabudol.
„V televízii ide relácia Týždeň s košickou políciou. Tam bola odvysie­laná výzva, aby sa prihlásili prípadní svedkovia. Dávid bol proti medializo­vaniu prípadu, no šéf sa bojí, aby sa nenašli ďalší chlapci, prípadne aby Tomáš Booth skutočne nebol unesený či vymenený. Teraz, keď sa objavil ďalší chlapec, prípad získal prioritu.“
„Odkiaľ vieš o tom, že aj ten druhý chlapec sa vydáva za Tomáša Bo­otha?“ opýtal sa Peter po chvíľke uvažovania.
„A nevydáva sa zaňho?“ reagoval prekvapene a trochu zarazene Róbert.
„Vydáva. Ale ja to viem tak desať minút a viem to od kolegu z univer­zity, ktorý to vedel pätnásť minút. Takže od chvíle, keď sa chlapec z kli­niky prvý raz prejavil ako Tomáš Booth, ubehla sotva polhodina.“ Peter sa začal mimovoľne hladiť po brade a podozrievavo pozeral na Roba.
„Ja neviem… od koho to viem. Asi od Kozlovského. Ale tušili sme to od chvíle, ako sme sa prvýkrát dopočuli o chlapcovi. Veď sme sa o tom už rozprávali. Brali sme to ako samozrejmosť, že sa zaňho bude vydávať…“
„Poručík sa už dnes rozprával s chlapcovým ošetrujúcim lekárom dokto­rom Sitárom? Mohol by to vedieť od neho,“ podotkol Peter zmierlivo–ospravedlňujúcim tónom.
„Áno, dnes tam už bol,“ pritakal Robo a zháčil sa na chvíľu, akoby uva­žoval, či má reagovať na Petrovu nedôverčivosť. Po niekoľkých sekundách pokračoval: „Mám ešte jednu novinu. Kolegovia z oddelenia sa od nejakého doktora z kliniky dozvedeli nepotvrdenú informáciu, že Sitár protizákonne na svojich pacientoch testuje nevyskúšané lieky. Údajne má v tej firme, ktorá chce lieky doviezť na Slovensko, aj finančné záujmy.“
Peter pozrel nechápavo na Roba, čo bolo zrejme účelom prestávky.
„Ináč povedané: je jej spolumajiteľom,“ dopovedal podporučík.
„Sitár bol stále sebavedomý pánboh, no žeby robil protizákonné pokusy na ľuďoch? To je prisilná káva… Mám na klinike známeho, možno by mi k tomu niečo povedal.“ Peter pomyslel na to, že by bolo fajn, keby Marek už zajtra splnil svoj sľub (sľub?), že ich navštívi.
„To by bolo dobré. Určite ti povie viac, ako tí psychiatri povedali nám. Ale aj tak, som prekvapený, čo všetko nám sami od seba povedali. Tí ho musia mať poriadne v zuboch.“
Peter súhlasne pokývol hlavou a jeho výraz prezrádzal, že o tom vie svoje.
„Ako si futbalisti dokážu na seba vypýtať faul, tak si Jungfreud svojím správaním vie vynútiť od kolegov desiatky faulov denne. Sitár alebo Jung-freud, ako sme ho volali, vždy suverénne viedol všetky rebríčky najnepo­pulárnejších ľudí, či už na škole, alebo na klinike. Neviem, aký je v súkromí, ale zrejme to tiež nebude bohviečo.“
Robo vravel, že prípad tých chlapcov má prioritu, uvažoval Peter. Určite by chcel mať čím skôr nejaké informácie. Ani mne sa nechce vyčkávať, kedy si Marek Bertold spomenie na našu liečebňu a príde nás o niekoľko dní či týždňov pozrieť. Ak nás vôbec príde pozrieť… Nebola to len zdvorilostná fráza?
„Ak teraz zavolám Marekovi, tak sa volá ten môj kamarát z kliniky, a bude mať čas a chuť sa s nami stretnúť, pôjdeš so mnou? Nájdeš si na to čas?“ opýtal sa Peter.
„Vravel som ti, že prípad má prvoradú prioritu. Ak nám to nejako po­môže, v čo dúfam, veľmi rád pôjdem,“ potvrdil Róbert Petrov predpoklad.
Peter už hľadal v mobile Marekovo číslo.
„Ahoj, Marek, tu je opäť Peter Máb. Mám k tebe prosbu: nemohli by sme sa čím skôr, najlepšie ešte dnes stretnúť a porozprávať? Dopočul som sa o Sitárovi zaujímavé veci. Bol by som rád, keby si bol ochotný niečo mi o tom povedať. Keď nič iné, aspoň tie klebety, ktoré sa údajne šíria medzi tvojimi kolegami. Prišiel by som aj s jedným policajtom, keby ti to neva­dilo.“
„Ahoj, Peter, počul som, že niektorí kolegovia povedali viac, ako bolo od nich žiadané… No nič… aspoňže nebudem prvý, ktorý o tom začal… Môžeme sa stretnúť. Aj teraz, keď chceš. Mám do tretej voľno. Potom mám sedenie Klubu anonymných alkoholikov.“
„Okej. Nájdem Juraja, vysvetlím mu čo a ako, a keď budeme sedieť v aute, zavolám ti.“