6. KAPITOLA

Návšteva


Bude to veľký deň. — To si Peter uvedomoval od rána. Keby si písal denník, určite by v ňom nebolo: Hneď ako som sa zobudil, vyskočil som z postele. Bolo by tam skôr niečo v zmysle: Nechcelo sa mi veľmi vstávať. Aj keď si toto stretnutie veľmi želal, zoči–voči faktu, že sa má uskutočniť dnes, ho premáhalo nutkanie celodenne ostať v posteli a z perín si vystavať dômyselný bunker. Stavanie bunkrov bolo elementárnou súčasťou jeho chlapčenských záujmov… No premohol dieťa v sebe, vriacou vodou zalial kávu a instantnú polievku. Keby sa aj život dal rozpustiť, rozrobiť v horú­cej vode, aby bol aspoň trochu stráviteľný… Po prekonaní rannej kalvárie už deň napredoval plynulo. Všetky rozvetvené strapce myšlienok ústili do jediného bodu — návšteva u Boothovcov. Bolo to pochopiteľné, veď po­dobné stretnutie neabsolvuje každý mesiac. Rozprávať sa medzi štyrmi očami (ako dúfal) s niekým ako Michael Booth bude pre Petra sviatkom. Skôr sa stretával s ľuďmi, ktorých choroba nútila myslieť si, že sú výz­namnou osobnosťou, než so skutočnými „celebritami“.
Mal trochu trému; nemal by si ju pripúšťať. Aj Booth je človek z mäsa, šliach a kostí. Noviny ho vykresľujú ako nekompromisného človeka a biz­nismena, ale Peter sa nemusí obávať, nepatrí na žiaden zo stupňov potravi­nového reťazca predátora Michaela Bootha. Nemusí trpieť akýmkoľvek komplexom, on nie je „hocikto“, je uznávaným psychiatrom, vedúcim leká­rom detskej psychiatrickej liečebne.
Peter sa hodinu pred odchodom k Boothovcom pristihol pri bezradnom prehrabávaní prechodného šatníka v práci a nič ho nenapadalo v súvislosti s tým, čo si má obliecť. Ale čo už, nejde predsa na audienciu k pápežovi. Mohol si od slečny Dankovej vypýtať inštrukcie, čo predpisuje protokol rodiny Boothovcov na takéto podvečerné neformálne stretnutia… Obliekol si niečo neutrálne, ani slávnostné, ani priveľmi všedné: béžové bavlnené nohavice, tmavosivú košeľu, sivé sako. Okej, som pripravený, uistil sa.
Hodiny ukazovali 17.20. Peter vyšiel pred liečebňu. Konečne sa svetla mohol napiť do sýtosti, okysličiť pľúca vzduchom nepomýleným vydých­nutým oxidom uhličitým. Prešiel sa po parku. Pacienti prehrabávali trávnik, zametali chodníky. Robievali to iba tí, ktorí o to prejavili záujem, takže z tejto činnosti mali radosť. Nikto nebol do ničoho nútený. Práca je jednou z najlepších terapií. Vedel o tom svoje. Sám si ju naordinoval ako všeliek na svoje bolesti. (Júlia!)
Spomenul si na Jurajove slová o Boothových charitatívnych aktivitách. Možno nám prispeje, uvažoval. Mohli by sme konečne zväčšiť parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Keď sa budú robiť odkvapy, mohla by sa vyme­niť aj strešná krytina…
Už zbadal vyleštený čierny Lincoln LS, ako prechádza cez bránu a sme­ruje k parkovisku. Zastavil tesne pred vchodom tak blízko, ako to bolo možné.
Peter sa pohol smerom k autu, z ktorého vystupoval asi štyridsaťročný vysoký ramenatý tmavší pán v čiernom obleku. Odložil slnečné okuliare a vykročil smerom k nemu.
„Vy ste určite pán Máb,“ prehovoril a vystrel ruku smerom k Petrovej taške.
„To je v poriadku, nerobte si starosti,“ odmietol Peter pomoc.
„Áno, som Peter Máb. Teší ma.“
„Gábor Horváth. Aj mňa teší.“ Podali si ruky.
Obaja si sadli do auta, Peter dozadu.
„Takže vy ste Gábor,“ zamyslene skonštatoval pasažier.
„Áno.“ Vodič sa otočil. „Už ste o mne počuli?“
„Rozprával mi o vás náš chlapec,“ povedal Peter a hneď si uvedomil, že to bude musieť vysvetľovať.
„Nerozumiem. Aký chlapec? To mi musíte vysvetliť.“
„No jasné. Veci sa majú takto…“
Peter začal rozprávať celý doteraz známy chlapcov príbeh, všetko, čo o ňom vedel. Spomenul väčšinu súvislostí, v ktorých sa spomínalo Gáborovo meno. Rozprával dlho, akoby nevedel nájsť plytčinu, cez ktorú by prebrodil k inej téme. Gábor sa o všetko živo zaujímal a žasol, odkiaľ to chlapec mohol vedieť. Všetky príhody, v ktorých ho chlapec spomenul, si pamätal.
„To je neuveriteľné. Odkiaľ to chlapec vie? Na skrývačku sme sa hrá­vali len mi traja… aj s pánom Boothom. Podobne sa hrá aj s kamošmi, ale ja sa vtedy s nimi nehrám. Priznám sa, že sa hanbím pred inými ľuďmi, aj deťmi, hrať detské hry. Meriam 188 cm a vážim 130 kg. Predstavte si ma, ako utekám za deťmi, hrám s nimi skrývačku… Smiešna predstava, však? Iba pred Tomášom a pánom Boothom sa nehanbím.“
„O tej skrývačke mi povedal, keď som chcel vedieť podrobnosti z jeho života. Rozprával mi o tom tak, akoby to naozaj zažil.“
„To je zaujímavé. Máte nejaké vysvetlenie?“
„Zatiaľ nemám. Keď to tak pôjde ďalej, budem musieť odovzdať diplom a požiadam o vrátenie školného,“ nadhodil Peter s hranou vážnosťou.
„Určite sa to vysvetlí.“
Kiežby to bolo dnes večer, zaželal si Peter.
„O chvíľu sme na mieste,“ skonštatoval Gábor a prstom ukázal na oplotený komplex niekoľkých budov, z ktorých vyčnievala vyššia budova s nápisom Divinesoft.
Keď prišli k bráne, Gábor z vrecka vytiahol akúsi kreditku, vyzerajúcu ako bežná platobná karta. Vložil ju do čítačky, vyťukal šesť čísel na klá­vesnici a priložil palec na maličký skener. Po niekoľkých sekundách sa brána otvorila.
„Tomu sa povie zabezpečenie,“ uznanlivo povedal Peter.
„Priemyselná špionáž, a zvlášť v tejto branži, je veľmi vynaliezavá.“
„Mňa nebudú preverovať?“ Uvažoval, či má pri sebe nejaký doklad totožnosti.
„Nie. Ste pozvaný a ste so mnou. Ja som v prvom stupni preverovania.“
„Čo to znamená… ten prvý stupeň preverovania?“
„Ľudia z prvého stupňa sú sami zodpovední za to, koho vpustia do are­álu. Je nás osem… v prvom stupni.“ Gábor ešte viac zmohutnel od pýchy.
„Aj pán Booth musí vyťahovať kreditku a vyťukávať kódy?“ prezvedal Peter viac–menej zo žartu.
„Jasné. Keď prichádza sám. Bezpečnostnú kartu môže stratiť, kód tiež môže niekto zistiť, ale odtlačok sa nedá sfalšovať,“ vyhlásil Gábor a šven­kol na Petra.
„A keď mu niekto odsekne palec?“ opýtal sa Peter víťazoslávne.
„Hahaha,“ zasmial sa Gábor hutným hlasom.
„Prečo sa smejete?“
„Neurazte sa, prosím. Viete, podobný rozhovor vediem takmer s kaž­dým, koho veziem do areálu prvýkrát. A keď dôjdeme k odtlačkom, uzat­váram sám so sebou stávku, či dotyčný povie vetu o useknutom palci, alebo nepovie. Ale ako som povedal, neurazte sa preto.“
„Ako dopadla stávka v mojom prípade?“
„Vyhral som. Ľudia s vyšším vzdelaním, tak ako vy, to povedia takmer vždy.“
„Zrejme vyhrávate často, keďže uzatvárate stávky sám so sebou…“
„Seba by som nepodviedol, pán doktor. Seba nie.“
„A ako by to teda dopadlo, keby niekto prišiel s useknutým palcom, kreditkou a vedel by kód?“ vyzvedal ďalej.
„Mal by to ťažké, všade sú kamery. Ľudia z bezpečnostnej služby sú tiež všade, aj keď ich nevidno.“
„Takže ste tu zabezpečení skutočne dobre.“
„Snáď nemusím hovoriť o tom, že ani majiteľ firmy, ani firma samotná nemajú problémy s peniazmi.“
„To nemusíte.“


„Neprihlásili sa zatiaľ žiadni svedkovia, poručík?“
„Nie, zatiaľ nie,“ odvrkol Kozlovský.
Nemusel sa obzerať vôkol seba, lebo bol na záhrade svojho domu — vo svojom kráľovstve. Prišla na návštevu dcéra. Ženy sa predbiehali vo vyslo­vovaní alarmujúcich ponôs na svojich chlapov a deda Kozlovského poslali hrať sa s vnučkami.
„Takže vás ani teraz nikto nevidel… To je dobre,“ zhodnotil hlas v telefóne.
„Vravel som vám to.“
„Okej. Takže budeme čakať, čo sa bude diať. Všetko mi hláste, poručík. Prosím! Chápete, že je to pre dobro veci?“
„Chápem. Len neviem, prečo ste si na tú robotu vybrali práve mňa. Dú­fam, že sa to čoskoro skončí.“
„Už čoskoro. Nemusíte sa báť. Odmena vás neminie. Okrem toho, boli ste predsa vydieraný, nezabúdajte.“
„Mohli ste si vybrať niekoho iného…“
„Mohli, ale my sme si vybrali vás. A podľa všetkého, vybrali sme si dobre. Majte sa, poručík.“
Peter sa už viezol vo výťahu — na ôsme poschodie. Spolu s pani Figlá­rovou, ktorá si ho prišla „prevziať“.
Pani Figlárová bola osoba zodpovedná za bezproblémový chod domác­nosti oboch Boothovcov, ako mu bolo vysvetlené počas krátkeho presunu výťahom. Bola to staršia, asi šesťdesiatročná dáma. Veľmi živé energické očká jej pobehovali zo strany na stranu, akoby sa báli, že im môže niečo uniknúť. Jej pohyby boli až nepríjemne čulé a rezké, takmer vyrušujúce. Podľa spevavej reči a priam pantomimickej gestikulácie však Peter usúdil, že je to veľmi srdečná osoba.
Viedla ho spleťou chodieb a veľkolepo priestranných sál a izieb. Celý čas išla pred ním o celú konskú dĺžku a úzkostlivo túto vzdialenosť dodr­žiavala. Prešli cez tri sály v rade, v jednej sa Peter na chvíľu zdržal. Upú­talo ho velikánske akvárium, dlhé asi pätnásť metrov a široké sedem. Chvíľu doprial očiam pohľad na súkromný oceán vymedzený v tomto mo­dernom paláci sklom a aroganciou pána tvorstva. Zadíval sa na húf asi pol metra veľkých, žraloku podobných rýb.
„To sú žraloky hladké,“ povedala pani Figlárová ako sprievodca v mú­zeu.
Jeho empatia zachytila pocity tvora s najvyvinutejšími zmyslami na svete, uväzneného v cele ľudskej zvedavosti a domýšľavosti. Jeden z húfu najnenávidenejších tvorov planéty (možno okrem hadov) naňho chvíľu uprene pozeral, potom zavlnil telom a odplával, nestarajúc sa o princíp kolektívnej viny, s ktorým naň ľudia hľadia. Aj iné zvieratá občas zabijú človeka, napríklad medvede, dokonca slony, v ľuďoch však vzbudzujú skôr pozitívne emócie. Prečo nikto nenaučí žraloky nejakú ľuďmi obdivovanú zábavku, tak ako delfíny, iste by to zvládli. V praoceánoch sa objavili pred 400 mi­liónmi rokov, teda 200 miliónov rokov pred tým, ako Zem ovládli dino­saury. Kde vtedy boli ľudia? Čo tak trocha úcty?
Pokračovali v ceste. Peter si nemohol nevšimnúť vkusný luxus, ktorý doslova kričal z každého štvorcového i kubického centimetra interiérov. Miestnosti neboli prešpikované drahými obrazmi, starožitnosťami a krištá­ľom, ako by to zrejme každý čakal u takého bohatého človeka. Boli jedno­duché, či skôr účelné. Štýlovosť bola založená na použití ušľachtilých ma­teriálov a dokonalom tvarovom a farebnom zladení. Bolo jasné, že interiér navrhli špičkoví dizajnéri, ktorí odviedli dokonalú prácu. Pozeral na tony elegantného prepychu a pochopil, že každý nový návštevník musel absol­vovať túto pomerne dlhú trasu, aby si to všetko uvedomil.
Bol prekvapený, že nevidí žiadne kamery. Zrejme boli nenápadne scho­vané. Ale kde? Všimol si však mnoho technických vymožeností, vždy dis­krétne vkomponovaných do interiéru. Doposiaľ nestretli ani jedného pra­covníka bezpečnostnej služby. Žeby boli schovaní v skriniach? Veľkoformátové zrkadlá ale mohli skrývať čokoľvek a kohokoľvek… No jasné!
Pred tmavohnedými čalúnenými dverami pani Figlárová zrazu zastavila, významne pozrela na Petra, zaklopala a povedala: „Vchádzame do pra­covne pána Bootha.“
Útla dáma nečakala na odozvu zvnútra, siahla po kľučke a otvorila dvere. Keď zbadala Petrov prekvapený výraz tváre, povedala: „Pán Booth už o nás vie.“
Určite sa na nás celý čas díval, prebleslo Petrovou mysľou. Vystrel sa, palcom a ukazovákom pravej ruky pohladil fúziky a briadku, skontroloval gombíky, plecia zatlačil dozadu a vykročil.
Hlavne neukázať nervozitu, zaprial si. Nervozita totiž plávala v jeho žilách ako dravá ryba.
Vošli do priestrannej izby, vyskladanej z konzervatívnych teplých fa­rieb. Pracovňa bola až po strop obložená vzácnym očkovým javorom. Do obkladu v pravidelných intervaloch zapustili police s knihami, hore zastre­šené bohato vyrezávanými tympanonmi. Chrbty kníh obdĺžnikmi farieb vytvárali zaujímavé, oko hladiace obrazce. Žltá, okrová, červená, opäť žltá. Aj knihy akoby si obliekli dresy interiéru. Ale nie — bola tam aj modrá, aj sivá. Knihy si určite nekupovali podľa farieb a veľkosti. (Peter poznal aj takých ľudí. V snobskom dome, v ktorom býval, ich bolo viac než dosť.) Izbe dominoval masívny intarzovaný písací stôl v štýle druhého rokoka. Naľavo, hneď za dverami bola umiestnená gondolová pohovka s karmíno­vočerveným čalúnením, od ktorej pomaly prichádzal starší muž.
„Pán Verner, dovoľte, aby som vám predstavila pána Mába. Pán Máb, predstavujem vám pána Vernera,“ povedala pani Figlárová a urobila dva kroky vzad.
Muži si podali ruky.
Starší muž, vidiac Petrove rozpaky, vysvetlil: „Som Andrej Verner, Michaelov svokor. Michael si musel na chvíľu odskočiť… Chápete…“ Hlas sa mu vynoril z úst ako z najhlbšej jaskyne.
„Samozrejme. Rád vás spoznávam, pán Verner.“
„Nech sa páči, sadnite si, pán Máb. Dáte si niečo na pitie? Kávu, čaj, niečo ostrejšie? Aj keď Michael je abstinent a ja tiež niekoľko ostatných rokov nepijem, takže sa k vám nepridáme.“
„Nie, ďakujem. Alkohol tiež nepijem,“ trochu zaklamal Peter. „Snáď nejaký džús… Ak by som mohol poprosiť.“
„Pani Figlárová, vybavíte to, prosím?“
„Prirodzene. Prepáčte, páni,“ naznačila úklon a odcupotala k dverám.
Muži si sadli. Verner Petra skúmavo pitval pohľadom, potom zahájil rozhovor: „Dúfam, že vám nevadí moja prítomnosť. Bol som pri vnukovi. Zať povedal, že prídete, tak som sa rozhodol počkať na vás. Aj mňa zau­jíma váš záhadný chlapec a to, čo o ňom viete.“
„Nevadí mi to. Som veľmi rád, že mám možnosť vás spoznať,“ riekol Peter a keďže usúdil, že úspešne absolvoval vstupnú prehliadku, zaboril sa po vzore starého pána do sedačky trochu pohodlnejšie.
„Nebudem sa vás pýtať na toho chlapca, aby ste to nemuseli dvakrát opakovať, keďže tu môj zať nie je. Povedzte mi niečo o sebe, pán kolega. Máte súrodencov? Čo rodičia? Ako sa im darí?“ opýtal sa Verner.
„Pán kolega? Prepáčte…“
„Som lekár. Aj keď už na dôchodku.“
Elegán zo starej školy — tak by sa dal charakterizovať tento pán. Pet­rovi napadlo, že vyzerá ako sedemdesiatročný Humphrey Bogart (keby sa skutočný Humphrey takého veku dožil). Pohľad na jeho príjemnú vizáž pripomínal dávny čierno–biely pohľad cynického antihrdinu z Casablancy. Tvár bola dokonale vykreslená vráskami ako kresba od Holbeina či Dürera. Niektoré zvlášť vydarené partie prechádzali až do medirytiny. Husté, sta­rostlivo ostrihané vlasy pôsobili dojmom pocukrovanej bábovky.
„Mal som staršiu sestru, no tá, žiaľ, zomrela. Rodičia sú v pohode. Otec je profesorom matematiky a mama učí hru na klavíri,“ zhrnul Peter rodinné pomery do troch viet a uvažoval, o čom budú ďalšie otázky.
„Ste ženatý, doktor Máb?“
Presne túto otázku očakával.
„Nie. Zatiaľ som sa nestihol oženiť.“
„Nestihol?“ zopakoval doktor Verner, akoby dobre nepočul. „Na čo čakáte? Prepáčte moju indiskrétnosť, doktor Máb, ale ľudia v mojom veku si môžu dovoliť, aj si dovoľujú, trochu viac. Koľko máte rokov?“
„Tridsaťosem. Viem, že v mojom veku by som už mal byť dávno že­natý…“ „Keď to viete, tak prečo nie ste?“ skočil mu Verner do reči.
„To nie je vôbec ľahké!“
„Ale nevravte. Čo je na tom také ťažké? Máte priateľku?“ spovedal ďalej pán Zvedavý.
„Mám aj nemám. Práve sme sa rozišli.“
„Prečo ste sa rozišli?“
Očakával odpoveď so suverenitou netopiera vysielajúceho signály.
„Viete, nechcem o tom hovoriť,“ skúsil Peter opatrne. Nechcel si ho pohnevať — v cudzom prostredí je dobré získať si čo najviac spriaznených duší —, no skutočne o týchto záležitostiach nechcel debatovať s človekom, ktorého poznal pár minút. O problémoch s láskou nediskutoval ani s naj­bližšími priateľmi či s rodičmi, tak prečo by mal práve s ním?
„Prečo? Ja to nikomu nepoviem.“
Peter pochopil, že tento pán sa len tak ľahko nedá odbiť. Čítal v jeho očiach nezdolné odhodlanie. Chvíľu zaťato mlčal ako indiánsky náčelník pri mučiacom kole, no potom si povedal, že práve preto sa mu môže zdôve­riť — lebo nie je blízkou osobou.
„Chce sa silou–mocou vydávať a tlačí ju do toho aj celá jej rodina. Ja nebudem niečo robiť pod nátlakom,“ rezolútne vyhlásil Peter.
„A vy ju máte radi?“
„Veľmi.“
„Viete si s ňou predstaviť prežitie celého života?“
„Myslím, že áno.“
„Tak sa ožeňte, mladý muž. Nič iné nemôžete robiť.“
„Môžeme žiť ako doteraz, celkom nám to vyhovovalo.“
„Chcete povedať, že vám to vyhovovalo. No myslím, že vašej slečne to veľmi nevyhovovalo a určite to nevyhovovalo Bohu. Veríte v Boha, pán Máb?“
Ten starký je dobre otravný, pomyslel si Peter. Kde sú, dočerta, Michael a Tomáš Boothovci? Tí, dúfam, nebudú takí dotieraví.
„Tak trochu.“
„Tak trochu? Ako žena nemôže byť tak trochu tehotná, ani človek by nemal byť tak trochu veriaci. Buď verím, alebo neverím. Každý má občas pochybnosti, ale tie mali takmer všetci svätí, ktorí sú už v nebi. Človek má občas pochybnosti, to však neznamená, že sa nemôže pokladať za veria­ceho.“
„Verím v nejakú vyššiu silu. Ale neviem, či je to Matka Príroda, Boh alebo Alah. Niekto tam hore možno riadi beh vesmíru. Neviem.“
„Samozrejme, že Boh existuje!“ zahrmelo v priestore.
„Ťažko veriť v niečo, čo ste nikdy nevideli, nikdy nepočuli, nemôžete sa toho dotknúť…“
„Existuje niekoľko argumentov v prospech existencie Boha. Tieto som nevymyslel ja: Okrem biblického — ak, povedzme, spochybňujete hodno­vernosť Biblie — sú to aj logické argumenty. Prvým je ontologický dôvod, dokazujúci Božiu existenciu pomocou konceptu Boha. Začína definíciou Boha ako toho, od ktorého nič väčšie nemožno myslieť. Byť je viac ako nebyť. Teda aj najvyššia mysliteľná bytosť musí existovať. Ak by Boh neexistoval, nebol by najvyššou mysliteľnou bytosťou. Druhý dôvod je teleologický. Keďže je vesmír riadený úžasným systémom, musí byť aj pôvodca systému. Tretí dôvod je kozmologický. Každý dôsledok musí mať príčinu. Ak je vesmír dôsledkom, musí byť príčina, ktorá to spôsobila. Ta­kou logickou príčinou je Boh. Štvrtý dôvod je známy ako morálny. Každý, až na niektorých narušených jedincov, pozná rozdiel medzi dobrom a zlom. A odkiaľ by tento zmysel u ľudí existoval, ak by nebol od Boha? Skutoč­ným dôvodom, prečo ľudia odmietajú jeho existenciu, je fakt, že by sa pred ním museli zodpovedať. Ak existuje, nemôžu beztrestne robiť, čo chcú. Ak neexistuje, môžu si robiť čokoľvek, bez akéhokoľvek strachu pred tým, že všetko im raz bude zrátané. Jean–Paul Sartre povedal, že celý západný existencializmus je obsiahnutý v jedinej myšlienke Ivana Karamazova — postave z Dostojevského knihy — Ak nie je Boh, všetko je dovolené.“
Verner rozprával s veľkým zápalom. Hneď bolo vidno, že sedí na svo­jom obľúbenom koni a s ešte väčšou úľubou na ňom rajtuje. Na mnoho ľudí možno zapôsobil ako samoľúby rétor, keďže však slová, ktoré spájal do viet, boli tak briskne pôsobivé, dala sa mu odpustiť štipka narcistickej koketnosti, ktorú sa však snažil — tak dlho, ako to dokázal — držať pod pokrievkou.
„Nemám nič proti vašim dôkazom. Predsa si však myslím, že taká fotka alebo videozáznam by bol lepší,“ podotkol Peter s elegantne hranou naivi­tou.
„Ak by sa Boh dal odfotografovať, už by nebol Bohom. Myslíte, že existuje len to, čo môžete vnímať zmyslami? Vážne by ste uverili človeku, ktorý by tvrdil, že odfotil Boha?“
„Asi nie. Boh má PR agentúry pracujúce na tak vysokej úrovni, že by tomu asi nikto neuveril. To je pravda.“
„Veriť je omnoho dôležitejšie ako vidieť. Zmysly sa dajú oklamať, ale viera nie.“ Tón jeho mierneho, trpezlivého, aj keď hutného hlasu ladil so zanieteným, angažovaným pohľadom.
Peter sa stále tváril ako člen Klubu nepresvedčených.
„Minule som bol v mexickej reštaurácii,“ začal Verner, akoby chcel povedať anekdotu. „Objednal som si mexickú fazuľu, pretože fazuľu milu­jem. Vypýtal som si aj kávu, lebo ju po obede musím vypiť, inak by som bol veľmi ospalý. Fazuľa pálila, preto som ju zalieval minerálkou, až som na kávu zabudol. Keď som ju na stole opäť objavil, bola už dosť studená, no odpil som z nej. A vtedy — nebyť viery, že to tak nie je — odprisahal by som, že som vypil whisky Ballantines. No prečo by mi niekto lial do kávy taký drahý nápoj? Skúste vypiť kávu na mexickú fazuľu, doktor Máb.“
„Prizvali ste si na pomoc argument ťažkého kalibru — mexickú fazuľu,“ ocenil Peter jeho invenciu.
Verner sa začal smiať. Aj Peter sa po čase pridal, akoby pochopil, že mu môže pomôcť s vytvorením nezáväznej, uvoľnenej atmosféry.
„Nepoužil som práve reprezentatívny príklad, to musím uznať.“
Počuť otváranie bočných dverí. Obaja muži pozreli tým smerom.
„To bude Mike,“ povedal pán Verner.
Dvere sa samy otvorili dokorán a do izby potichu vkĺzol muž na elek­trickom invalidnom vozíku.
„Aj vás už otec trápi svojimi rečami, pán Máb? Musíte mu prepáčiť. Niekedy vie byť dosť nemilosrdný,“ zasipel vysoko položeným hlasom muž na vozíku — Michael Booth. Ten hlas sa k jeho vizáži vôbec nehodil. Znelo to, akoby ho daboval typovo úplne odlišný herec. Výslovnosť však takmer úplne zbavil anglo–amerického prízvuku. Tvár bola Petrovi známa z fotografií a televízie. Bol však chudší, na hlave nemal žiadne vlasy, oči boli vsadené do hnedo–modrých podliatin, pokožka sa zbavila akejkoľvek vlhkosti.
„Keby som ho otravoval, odišiel by. Však, pán Máb?“ otočil sa Verner k Petrovi.
„Vôbec ste ma neotravovali ani netrápili, pán doktor,“ povedal Peter a usmial sa na Bootha. Som ale pokrytec, pomyslel si.
„Vítam vás, doktor Máb. Ospravedlňujem sa, že ste na mňa museli ča­kať. Som Michael Booth,“ predstavil sa chlap na vozíku, na ktorom sa do­viezol až k Petrovi, aby si podali ruky. „Nech sa páči, sadnite si,“ dodal. „Pokojne sa ďalej rozprávajte, o čom ste sa rozprávali doteraz. Nedajte sa mnou vyrušovať.“
„Doktor Máb má tridsaťosem rokov. Má fantastické dievča a nechce sa s ňou oženiť. No čo by si na to povedal, Mike?“ zvolal Verner veľmi anga­žovane.
„Ale, otec, nemôžeš takto rozhodovať za iných. Pán Máb sa určite na­koniec rozhodne správne.“
„Neviem, či ešte budem mať možnosť. Rozišli sme sa totiž. A včera som ju videl s iným mužom,“ posťažoval sa Peter. Zložil si okuliare, dýchol na ne a zo zadného vrecka vytiahol úhľadne zloženú vreckovku, ktorou si začal utierať svoje druhé oči. Pozrel na rozmazaný svet a rozum mu ponú­kol na zváženie myšlienku, aký je človek bez zmyslov zraniteľný.
„Ako ste ju videli s iným mužom? Pristihli ste ich?“ prezvedal Booth.
„Nie, to nie. Len k nemu nastúpila do auta,“ zavrčal Peter. Uvažoval, akoby zastavil tento krížový výsluch. Ale tak, aby ich neurazil. Veď prišiel predsa kvôli niečomu úplne inému!
Booth počkal, pokiaľ Peter nasmeruje pohľad naňho. Keď tak učinil, riekol: „Keď nechcete, nemusíte mi odpovedať. Ale myslím, že táto otázka je v spoločnosti prípustná. Nie ako otázka, koľko zarábate, tá je v slušnej spoločnosti považovaná za tabu. No to, koľko zarábam ja, vie celé Sloven­sko. Niežeby ma to nejako zvlášť trápilo, ale fakt, že patrím k najbohatším ľuďom na Slovensku, ma automaticky radí aj k najlakomejším. Ale odbočil som. Chcel som sa vás opýtať, aké náboženstvo vyznávate. Veľa to o člo­veku napovie a bude sa nám lepšie komunikovať. Otec a ja sme veriaci kresťania–katolíci.“
V očiach mu Peter prečítal skutočný záujem, obsiahnutý aj v otázke. Zvláštne, rozmýšľal Peter. Prečo mu až tak záleží na mojej odpovedi?
Otázky viery sú najintímnejšou vecou človeka a iný ľudský tvor by za ten paraván nemal zachádzať. Každý človek by mal mať právo a výsadu rozhodnúť sa, či zverejní svoj svetonázor. No keď nechceme, aby nás Ježiš zaprel pred svojím Otcom — ako o tom pojednáva Biblia —, ani my by sme ho pred inými nemali zaprieť.
Peter sa cítil byť skôr kresťanom, ako veriacim. Kresťanom je kvôli tomu, že sa narodil rodičom vyznávajúcim židovsko–kresťanské tradície, ktorí ho dali pokrstiť. Viera je však iná kategória. Tú bude — osvojovaním si nových poznatkov a vďaka skúsenostiam — nadobúdať a strácať celý život. Poznatky… Sú vôbec dôležité? Albert Einstein povedal: Fantázia je dôležitejšia ako poznanie. A to bol človek, ktorý bol zatiaľ najbližšie k tomu, aby vesmíru pozeral na hodinky a kompas.
Prvými kontaktnými ľuďmi našej viery by mali byť rodičia. No keď mama desaťročného Petra Mába na jeho otázku, kde umrel Ježiš Kristus, odpovedala, že v Ríme a nepripúšťala o tom žiadnu diskusiu, Peter po vý­smechu spolužiakov a učiteľa cítil, že niečo nie je v poriadku. Keď Petrov otec odmietol pre Mariku cirkevný pohreb a uprednostnil formálny akt kremácie, Peter cítil, že niečo skutočne nie je v poriadku. A keď dospelý doktor Máb počul a videl priznanie vysokopostavených amerických cirkev­ných hodnostárov, že zneužívali bezbranné a nevinno–naivné deti, vedel, že niečo nie je v poriadku. Možno sú to iba detaily, ale každý celok sa skladá z detailov…
„Aj ja som bol pokrstený ako kresťan–katolík. Spočiatku som bol k viere vedený, no postupom času sa môj vzťah k náboženstvu ochladzoval. Aj vzťah rodičov k Bohu prekonával mnohé úskalia: ezoterika, mágia, ve­decký ateizmus, východné filozofie. Intelekt ich tlačil do neustáleho hľada­nia,“ odvetil po chvíľke uvažovania.
„Človek je ako pes naháňajúci vlastný chvost. Po istom čase ho prestane tešiť a upokojovať fakt, že Boha má vo vlastnom srdci, zapochybuje o tom. Vydá sa na cestu a tvrdí, že ho ide hľadať. Prejde tisíce kilometrov, no od­poveď nájde opäť v sebe,“ ponúkol doktor Verner myšlienku jej vyslove­ním. Spôsob, akým to povedal, a melancholický pohľad prezradili, že zrejme načrel do vlastnej minulosti.
„Môj mozog bol doposiaľ vyťažený psychiatriou, nemal čas na hľadanie najlepších cestičiek k Bohu, takže formálne som kresťanom, ale nedodržia­vam takmer žiadne príkazy, presnejšie neberiem do úvahy žiadne zákazy, ktorými cirkev okliešťuje človeka,“ vyhlásil Peter.
„Myslíte, že ho okliešťuje?“ opýtal sa Verner zahorúca a zmraštil čelo, demonštrujúc tak nevôľu.
„Ako by sa to dalo inak nazvať?“
Odpoveď skôr ponúkol Booth:
„Pozrite sa, pán Máb. Som programátor a myslím si, že je istá paralela medzi pôsobením cirkvi a mojou prácou. Ale berte to s veľkou rezervou. Povedzme, že za mnou príde majiteľ leteckej prepravnej spoločnosti a chce pre svojich pilotov kúpiť program na výučbu lietania. Dohodneme všetky obchodné náležitosti a po istom čase — ktorý potrebujem na úpravu prog­ramu pre stroje, ktoré bude používať — mu požadovaný softvér dodám. Opýta sa: Čo musia moji piloti urobiť, aby sa naučili perfektne lietať? Po­viem: Bude stačiť, že sa budú riadiť týmto programom. Keď si ho osvoja tak, že v ňom budú takmer dokonalí, budú na skutočné lietanie perfektne pripravení. To isté robí aj cirkev. Prídete k nejakému jej predstaviteľovi, povedzme kňazovi, a opýtate sa: Čo musím urobiť pre to, aby som dosiahol vytúžený cieľ — večný život? Zadarmo vám dajú program, o ktorom vedia, že jeho dodržiavaním dosiahnete cieľ — naučíte sa lietať.“
„Ale kde mám istotu, že po dokonalom zvládnutí programu budem skutočne lietať?“ opýtal sa Peter.
„Musíte tomu veriť, nič iné vám neostáva. Musíte veriť na základe skú­seností zatiaľ jediného pilota, ktorý to dokázal. Ktorý skutočne lietal a pri­státím dokázal, že sa to dá. Vedel, že sa to dá, lebo lietanie vlastne spolu­vytvoril, no vedel aj to, že keď to ľuďom neukáže, neuveria mu.“
„Ten jediný pilot… bol Ježiš Kristus?“
„Presne tak. Hovoríte, že cirkev vás okliešťuje príkazmi a zákazmi… Ale musí to robiť, lebo vie, že ten program nestačí vlastniť, to samo o sebe ešte nezaručuje, že sa naučíte lietať. Musíte trénovať, skúšať, bez toho to nejde. A ani v samotnom programe si nebudete môcť lietať kade–tade, ako sa vám zachce. Najprv musíte na trenažéri dobre zvládnuť vzlietnutie, až neskôr môžete lietať. Až keď sa naučíte lietať rovno, môžete skúšať akro­batické prvky. Všetko má svoju postupnosť.“
„Pekná paralela,“ pochválil ho Peter. Myslel si síce, že sa budú baviť o niečom úplne inom, ale ani táto téma mu nebola proti srsti. Aspoňže pre­stali rozoberať jeho súkromný život… Keď sa na to pozrel z inej strany, koľko ľudí by chcelo a nemôže diskutovať o Bohu a viere s jedným z najlepších mozgov široko–ďaleko a s jeho inteligentným a rozhľadeným svok­rom?
„Okrem toho, pán Máb, cirkev sa vám nevnucuje, ona trpezlivo čaká, že ju požiadate o pomoc. Až potom vám svoj program ponúkne. Už rozprá­vam ako Mike,“ podotkol Verner a zavrtel hlavou. „Ale nevadí, celkom sa mi páči to Mikeovo prirovnanie, má niečo do seba. Staré latinské príslovie hovorí: A bove maiori discit arare minor, no môže to byť aj naopak.“
Peter sa usmial, Booth skôr nasrdil.
„Prepáč, Mike, zabudol som, že sa zlostíš, keď hovorím po latinsky.“
„Nezlostím sa na teba, ale na seba. Vieš, koľkokrát som si hovoril, že sa začnem latinčinu učiť. No teraz mi je nanič. Síce… ktovie, ako sa budem rozprávať so svätým Petrom pred nebeskou bránou… Aramejsky? Hebrej­sky? Pravdepodobne ovláda aj latinčinu. Môžem sa ju začať učiť aj teraz, ešte sa mi zíde.“ Pokúsil sa o úsmev.
„Nemyslím si, že v nebi existuje jazyková bariéra. Ale aby som ťa o niečo neukrátil, to porekadlo znamená: Od staršieho vola orať sa učí mladší.“
„Nemusíte si vyčítať, že neviete po latinsky, nikto nevie všetko. Vôbec nerozumiem tomu, ako sa robí počítačový program, a vy to dokážete ako málokto na svete,“ zaškrabkal na jeho dvere Peter.
„Ďakujem, doktor Máb. Nie všetci si myslia, že počítač je úžasná vec. Aj ja vám poviem ľudovú múdrosť: S počítačom urobíte viac práce ako bez neho, no viac toho stihnete aj pokaziť.“ Ústa ešte raz otvoril, no hneď ich zavrel. Nie však do pôvodnej polohy, každopádne zmenil výraz. Akoby sa v duchu usmieval svojim myšlienkam. Možno si ešte spomenul na nie­koľko porekadiel a výrokov, ktoré súvisia s jeho prácou, povolaním, posla­ním. Ktoré slovo je vhodnejšie? Aj Peter si myslel, že práca ako jeho je skôr poslaním, no môžete napríklad záhradníkovi povedať, že jeho práca poslaním nie je?
„Ešte som sa chcel vrátiť k cirkvi a jej pôsobeniu,“ rozvravel sa znova Verner nevtieravo, no nástojčivo, akoby sa bál, že zabudne, čo chce pove­dať. „Keď požiadate cirkev o pomoc, nemôžete jej zazlievať, že vás nabáda k aktívnemu používaniu programu a pomáha, keď si neviete poradiť. V tomto živote ešte nebudete lietať, musíte sa však na nádherný let, ktorý vás čaká po smrti, dokonale pripraviť. Skutočné nebo, kde po smrti budete lie­tať, v tomto živote neuvidíte, ako neuvidíte Boha, musíte sa však na život s ním a vedľa neho pripraviť už tu,“ vypustil opäť niekoľko premyslene po­spájaných slov, ktorým nechýbalo to najdôležitejšie — múdrosti podobný obsah.
Michael Booth sa díval s láskavým pochopením, vyjadreným perma­nentným úsmevom, na plamenné nadšenie svojho svokra.
„Už rozprávaš ako počítačový expert, nie ako ohlasovateľ Božieho slova, ktorým si bol pred niekoľkými rokmi.“
„Keby v Ježišovej dobe boli počítače, možno by rozprával podobne ako my dvaja. Keďže sa však život jeho súčasníkov točil okolo poľnohospodár­stva, musel používať podobenstvá, ktorým rozumeli.“
Zrazu sa Petrovi chcelo vstúpiť do ich svokrovsko–zaťovskej selanky:
„Čo ak nestojím o posmrtný život? Aj tak neviem, čo by som tam tak mohol robiť. To bude niečo ako permanentná omša v kostole?“
Aj keď sa to snažil zakryť, Peter si z Vernerovej tváre prečítal, že ho jeho voľnomyšlienkárstvo pobúrilo.
„Nikto tu na zemi ani len netuší… no, netuší?“ Na chvíľu sa zastavil, po chvíli pokračoval: „…čo nás tam môže čakať. Ale určite to bude niečo diametrálne odlišné od života na Zemi. Že na to nie ste zvedavý? Na to máte, samozrejme, právo, pán Máb, ale je mi vás úprimne ľúto,“ utrúsil Verner. Skúmavo si Petra obzeral, akoby bol exponátom v paleontologickom múzeu.
„Nepovedal som, že na to nie som zvedavý. Určite som. Zauvažoval som len, či to bude niečo, o čo by som mal stáť. Dokonca sa mi páčilo aj to prirovnanie vášho zaťa. Budem mať o čom premýšľať,“ úprimne priznal Peter.
„Premýšľajte, doktor Máb. Nehovorím, že je to váš prípad, ale mnohí ľudia žijú, akoby mali zapnutého autopilota. Nechávajú sa unášať prúdmi, ktoré majú málokedy odobrené svojou vôľou. Treba vypnúť autopilota a vziať kormidlo života do vlastných rúk,“ pridal Verner zahorúca.
Z maličkého reproduktora na pracovnom stole po nevtieravej zvučke zachrčal mužský hlas: „Vchádza asistentka s nápojmi.“ Vzápätí sa ozvalo jemné klopanie a otvorili sa dvere. Vošla dievčina v rovnošate s po­jazdným stolíkom.
Najprv obslúžila Petra, podala mu džús a opýtala sa, či má ešte nejaké prianie a či si prosí večeru. Peter povedal, že večeral, aj keď to tak celkom nebola pravda. Pojedol len nejaké žemle so šunkou, ale slobodní páni v jeho veku sú už na takúto večeru zvyknutí. Asistentka, a zrejme aj zdra­votná sestra zároveň, pánu Vernerovi podala pohár mlieka a Michaelovi Boothovi vsypala do dlane niekoľko rôznofarebných piluliek, ktoré hneď prehltol a zapil vodou.
Po krátkom vyrušení, ktoré spôsobil príchod občerstvovacej stanice na kolieskach, bolo v miestnosti ticho. Starý pán Verner a Peter čakali. Poze­rali na Michaela, ktorému prehltnutie piluliek skrivilo tvár do bolestného úškľabku. Možno pocítil bolesť vyplývajúcu z choroby a pilulky v tom boli nevinne. Hrudník sa mu dvíhal a klesal v krátkych vdychoch a výdychoch.
Muži sediaci na sedačke si pozreli do očí. Peter sa zadíval do smutnej tváre patriacej človeku, ktorý sa musí pozerať, ako jeho zať, otec jeho vnuka, umiera. Umiera a on nemôže nič urobiť. K bolestnej nemohúcnosti človeka, ktorý si zaťa evidentne obľúbil, sa pridružila aj nemohúcnosť lekára. Zachránil stovky ľudí, no vlastnému blízkemu príbuznému nedokáže pomôcť. Aj preto Peter nerozumie Bohu. Spôsobuje ľuďom veľa bolesti a napriek tomu očakáva, že ho budú mať radi…
„Mike, ak sa necítiš dobre, choď si radšej ľahnúť. Doktor Máb to určite pochopí,“ povedal Verner. „To je v poriadku. Bola to len chvíľková nevoľnosť. Tie mávam, aj keď ležím, takže je to vlastne jedno.“
„Váš svokor má pravdu. Choďte si oddýchnuť, keď sa necítite dobre. Môžem prísť aj inokedy, ak budete chcieť,“ pripojil sa Peter.
„Inokedy? Už nemusí byť žiadne inokedy…“ Muž na vozíku sa silene zasmial.
„Ako chceš, Mike… ako chceš,“ zastonal Verner.
Petrovi sa zrazu objavila v hlave myšlienka, či Boothovci týmito rečami o Bohu nehrajú o čas, a na stretnutie s Tomášom už ostane len chvíľka, alebo ani tá nie. Michael Booth už vyzerá byť veľmi vyčerpaný.
„Všetko je to veľmi zaujímavé, ale odpusťte mi otázku: Prečo sa o tom všetkom rozprávame? Neprišiel som tu kvôli vášmu synovi, pán Booth?“
„Ale áno. Samozrejme, že áno,“ vyhŕkol Michael Booth. „Musíte nás ospravedlniť. Otec a ja dokážeme o týchto záležitostiach diskutovať ho­diny,“ povedal a rozkašľal sa. „Prepáčte. Samozrejme, že nás zaujíma váš malý telepat,“ dodal po upokojení kašľa.
„Telepat? Prečo si myslíte, že je telepat?“ opýtal sa prekvapene Peter. Úvaha o tom, že by chlapec mohol byť telepatom, mu skutočne nikdy ne­napadla.
„Čo iné by to mohlo byť? Odkiaľ by mohol vedieť o tom, že môj syn má schovanú fotografiu svojej mamy v tej skrýši za obrazom? Neviem to ani ja. A môj syn si je istý, že to nikomu nepovedal. Máte nejaké rozumné vy­svetlenie?“ zaujímal sa Michael Booth.
„Pred chvíľou vám nejaký mužský hlas povedal, že do miestnosti vchá­dza asistentka. Znamená to, že všade máte nainštalované kamery? A čo ochrankári, kde sú? Za zrkadlami, ktorých je v tomto byte neúrekom? Ak aj veríte tým mužom, ich diskrétnosti, niekto predsa mohol získať obraz pre­nášaný kamerou v Tomášovej izbe,“ hútal Peter.
Michael Booth sa usmial. Pozrel na svokra, ktorý k tomu tiež nemal ďaleko.
„V byte je nainštalovaných zopár kamier, doktor Máb, ale v žiadnom prípade nie je nainštalovaná ani kamera, ani iné zariadenie, napríklad odpo­čúvacie, v Tomášovej izbe, v mojej spálni a tu tiež nie je nič také. Nie je možné, aby to tam niekto nainštaloval bez môjho vedomia. Svoje súkromie si veľmi prísne strážim a rešpektujem aj Tomovo. Určite by som nedovolil, aby syna niekto na každom kroku pozoroval. Nežijeme predsa v dajakej zvrátenej reality šou. Takmer všetky priestory v areáli často a pravidelne preveruje firma zaoberajúca sa hľadaním ploštíc a podobných zariadení. Takže nie je možné, aby nás niekto odpočúval alebo sledoval,“ skonštato­val presvedčivo Michael Booth.
Peter si pripomenul fakt, že sa rozpráva so šéfom slovenskej pobočky jednej z najbohatších firiem sveta. O dokonalom zabezpečení skutočne nemusí pochybovať. Aj tak skúsil ešte raz:
„Pracovníci firmy sa pohybujú aj v Tomášovej izbe? Nemôžu sa nejako dozvedieť obsah jeho skrýše?“
„Nie, určite nie. Viete…“
„Viem — skener na odtlačky…“ skočil do reči Peter. Rýchlo radšej prešiel k ďalšej téme: „Apropo, už skôr som sa chcel opýtať. Tomáš je ochrnutý, ako mi bolo povedané… Ako je to s pohyblivosťou jeho rúk? Hýbe nimi?“
„Ťažko by si mohol niečo schovávať do skrýše, dokonca aby to nikto nevidel, keby nehýbal rukami.“ Tvár Boothovi obsadil ironický úškľabok.
„Samozrejme. Zle som sa vyjadril. Chcel som sa opýtať, či nimi hýbe odmalička.“
„Áno, odmalička. Musí si ich však šetriť, lebo nie sú v stopercentnom stave.“
„To je zvláštne.“
„Prepáčte, nerozumiem.“ Michael Booth zdvihol obočie.
„Vy mi prepáčte. Vášho chlapca sa to netýka, pochopiteľne, ale ten náš tvrdí, že hýbe rukami asi tak rok.“
„Čo vám mám na to povedať?“
„Nemusíte nič hovoriť. Ako som povedal, vášho chlapca sa to netýka. Kde je vlastne Tomáš? Myslel som, že tu bude.“ Peter sa okázalo rozhlia­dol po miestnosti, akoby až teraz prišiel na to, že tam chlapec nie je.
„Je niekde so svojimi priateľmi. Ani ja ho nemám neustále na monitore, ako si možno myslíte,“ zasipel Michael Booth a pozrel na otca, vstávajú­ceho zo sedačky. „Ideš niekam, otec?“
„Idem za Martinom. Potrebujem sa ho niečo opýtať. Myslíš, že je vo svojej pracovni?“ Doktor Verner pomalým, no napriek veku stále ešte is­tým krokom kráčal k dverám.
„Myslím, že áno. V ostatnom čase sa ide pretrhnúť od práce. Aspoň sa tak zdá podľa toho, ako neskoro odtiaľ odchádza.“
„Ešte sa uvidíme, doktor Máb. Zatiaľ sa majte.“
„Dovidenia, doktor Verner.“
Muž odišiel z miestnosti.


Ostali sami. Peter uvažoval nad tým, že ak by chcel, bez problémov by mohol ublížiť Michaelovi Boothovi. Niežeby to chcel urobiť, len mu na­padlo, že ho nikto neprehľadal, či nemá zbraň. Booth povedal, že táto miestnosť nie je snímaná kamerami ani odpočúvaná. Až tak perfektne to nemajú vymyslené, napadlo mu. Alebo mi natoľko dôverujú? Síce, ako by som sa odtiaľ dostal?
Tomášov otec opäť nadviazal rozhovor:
„Nechcem Tomáša zbytočne stresovať. Neviem, čo by s jeho psychikou urobilo vaše rozprávanie o chlapcovi, ktorý si myslí, že je on.“
„Chápem vás. Máte pravdu. Mohlo by to byť preňho stresujúce,“ musel uznať Peter.
„Tom nevie, že som vás pozval. Bál som sa, aby na vášho chlapca neza­čal žiarliť.“ Po chvíľke, ktorú daroval telu na znormalizovanie činnosti, pokračoval: „Je to, myslím, podobné, ako keď dieťa adoptívnych rodičov začne hľadať svojich biologických rodičov. Nechtiac adoptívnym rodičom spôsobí veľkú bolesť. Nechce zanevrieť na adoptívnych a žiť s biologic­kými, no samotný fakt hľadania môže vyvolať veľmi negatívne emócie. Rozumiete mi?“ Pozrel na Petra prižmúreným, no napätým pohľadom. Tváril sa pritom ako laserové delo. „Mali by ste, ste predsa psychiater.“
Peter vydržal ten pohľad, nenechal sa ním vyrušiť. Nevzal do úvahy ani mierne ironický podtón tej poznámky. Reagoval pokojne:
„Myslím, že áno. Tomáš by začal uvažovať, prečo sa zaujímate o nejakého iného chlapca, myslel by si, že s ním nie ste spokojný a cítil by ohrozenie svojej pozície,“ potvrdil Peter z psychologického hľadiska správne obavy Michaela Bootha.
„Som rád, že mi rozumiete. Vidno, že ste niečo preštudovali o ľudských dušiach.“ Po ďalšej prestávke dodal: „Viem, že seriózni psychiatri a psy­chológovia hľadia na mimozmyslové vnímanie, telepatiu a podobné veci s úsmevom, no je podľa vás vylúčené, že existuje nejaký prenos informácií aj mimo zmyslov? Môžu sa do našej hlavy dostať veci, ktoré sme nemohli vidieť, počuť alebo cítiť? Jednoducho sa tam dostanú a sú tam. Čo vy na to?“
Peter chvíľu vyčkal, aby nevyzeral ako skúšaný žiačik, odpil si z džúsu a až potom povedal: „Venoval som sa tomu na škole. Napísal som o tom aj ročníkovú prácu.“
„Zaujímavé,“ podotkol Booth, no nič viac nedodal.
Peter preto zacitoval niečo z knihy: „Mimozmyslové vnímanie je proces, v ktorom sa dokázateľne dá vylúčiť vnímanie známych energetických účin­kov. Treba ho odlíšiť od zmyslového vnímania (zrak, chuť, čuch, sluch, hmat, vnímanie enteroreceptormi) a podprahového vnímania, pri ktorom je pôsobiaci podnet príliš slabý, alebo trvá príliš krátko na to, aby sme si ho uvedomili…“
„…dochádza však k nevedomej reakcii organizmu,“ dokončil vetu Mi­chael Booth.
„Vidím, že sa vyznáte. Venovali ste sa tejto problematike?“ opýtal sa Peter s pocitom človeka, ktorý zistil, že vtip, ktorý rozpráva, už všetci po­znajú.
„Trochu som si o tom prečítal. Viem, že mimozmyslové vnímanie sa nejako delí, do nejakých skupín, ale už si nespomeniem, ako to bolo…“
„Áno. Delí sa na telepatiu — to je získavanie informácií o myšlienko­vých procesoch a subjektívnych zážitkoch iných osôb, ďalej je to proskopia — to je získavanie informácií o budúcich udalostiach mimo zmyslov a rozumových úvah, inak povedané predpovedanie budúcnosti a tretia je paragnosia — to je mimozmyslové získavanie informácií o objektívne re­gistrovaných udalostiach vonkajšieho sveta, ľudovo povedané jasnovidec­tvo.“
„Veríte teda, že niečo také existuje, alebo nie?“ nástojil Booth.
„Neverím tomu.“
„V ostatnom čase som sa touto témou okrajovo zaoberal, no nemá zmy­sel pokračovať,“ povedal Booth smutne.
Doktor Máb mu chcel dodať trocha nádeje, no nevedel ako. Onkológo­via pred ním už zrejme neskrývali, že jeho dni sú zrátané.
Booth sa pomerne rýchlo vyslobodil z osídlia chmúrnych myšlienok.
„Ešte ste mi nepovedali o vašom chlapcovi. Prečo si myslíte, že sa vy­dáva za môjho syna?“ opýtal sa živo.
„Nepochybne…“ Peter sa zastavil pri tom slove, no neopravil sa, aj keď pochybností mal viac než dosť. „…trpí schizofréniou.“
„Schizofréniou?!“ vykríkol Booth. Potom povedal bez toho, aby sa za­ťažoval vytvorením nejakého prechodu: „Vraveli sme telepatia… to je niečo ako čítanie myšlienok, ako ste vraveli… Nebolo by možné, aby sa váš chlapec nejako spojil s vedomím môjho syna a čítal jeho myšlienky? Nie je vo vašej ročníkovej práci odpoveď aj na túto otázku?“ Opäť sa začal nervózne utierať.
„V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa na Dukeovej univerzite v Durhame v Severnej Karolíne začal seriózny výskum týchto javov. Bolo založené parapsychologické laboratórium, ktoré bolo jedným z najdôleži­tejších centier výskumu mimozmyslového vnímania. No nedospelo k žiadnym preukázateľným záverom. Existuje niekoľko hypotéz mimo­zmyslového prenosu informácie. Zaujímavou je elektromagnetická hypo­téza profesora Mančarského, neelektromagnetická profesora Vasiljeva, svojou troškou prispel aj Hans Berger. No faktom ostáva, že všetko ostalo v hypotetickej rovine.“
„Aký je váš osobný názor, doktor Máb?“ nabádal ho Booth.
„Môj názor je taký, že neexistuje nič, čo sa nedá vnímať zmyslami,“ stroho odsekol Peter.
„Myslíte? Naozaj si to myslíte?“
Ostatné slová Booth zachrčal veľmi potichu. Peter videl, že sa s ním niečo deje. Videl na ňom, ako náhle zbledol. Niežeby doteraz nebol dosta­točne bledý… Hlava mu odkväcla. Striasol sa na celom tele. Vyzeral, akoby upadal do mdlôb. Zrazu jeho tvárou prebehla vlna červenej horú­čavy, celé telo stŕplo v kŕči. V očiach mu čítal bolesť, akoby v svojich vnútornostiach udúšal jadrový výbuch.
Doktor Máb síce poznal zásady prvej pomoci, no netrúfal si zakročiť. Určite nešlo o bežnú nevoľnosť, bola to súčasť jeho choroby. Peter vybehol z izby a kričal o pomoc. Kričal pred dverami na mieste, ktoré, ako sa dom­nieval, snímala kamera.
„Doktor Máb, zachovajte pokoj. Vieme o zhoršenom zdravotnom stave pána Bootha. O chvíľu k nemu príde lekár,“ oznámil mužský hlas z repro­duktora, ktorý predtým ohlásil asistentkin príchod.
Do miestnosti vzápätí vbehli dvaja lekári a dve zdravotné sestry. Jedna z nich pribehla k Petrovi a dramaticky vyhŕkla: „Určite ste pochopili, pane, že vaša návšteva pre dnešok skončila. O chvíľu príde ochrankár a odpre­vadí vás.“
A skutočne, prišiel ochrankár, ktorý pravou rukou chytil Petra za ra­meno a ľavou mu ukázal smer, ktorým pôjdu. Peter sa ešte otočil, aby po­zrel na Michaela Bootha, no videl už iba choré telo, ktoré položili na le­žadlá a nasadili mu kyslíkovú masku. Červeň z jeho tváre sa vytratila, akoby niekto vytiahol zátku, ktorá ju držala pod kožou.