Reflex lienky
Polievková lyžica preháňala rezance v tanierovom bazéne. Sem–tam bol nejaký slížik preliaty na iné miesto, no to nespĺňalo daný účel. Malo by ich ubúdať, čo je účelom tejto činnosti, dá sa však povedať, že ich počet ostával stále nemenný. Skôr sa len predbiehali, divoko plávajúc v smere miešania.
Doktorovi Mábovi sa nedarila ani taká banálna záležitosť, ako je jedenie polievky. Aj keď táto činnosť zaberá len minimum operačnej pamäte mozgu a je viac–menej automatická, Petrovi dnes trvala veľmi dlho.
„Nechutí ti?“ prerušil tiché rozjímanie známy hlas.
„Juraj! Sadni si,“ ožil trochu Peter a snažil sa urobiť miesto na stole. Miesta tam však bolo dosť, keďže doteraz pri ňom sedel sám.
„O čom uvažuješ? Zistil už niečo tvoj poručík?“
„Zatiaľ veľa nezistil. Povedal, že Booth má jedného syna a ten sa skutočne volá Tomáš. No to, či je s ním a či je v poriadku, ešte nevie. Booth je vraj veľmi arogantný človek a nikto z jeho okolia, či už zamestnanci alebo rodinní príslušníci, sa nechceli k tomu vyjadrovať. Vraj majú prísne zakázané komentovať jeho súkromné záležitosti. Dobrú chuť.“
„Ďakujem. Aj tebe dobrú chuť. Či si už dojedol?“
„Už je to studené, ale to nie je podstatné. Vieš, nad čím ešte rozmýšľam?“ zavesil do priestoru otázku. „Čo ak je ten chlapec skutočne mladý Booth? Vieš, čo to bude znamenať?“
„Nie, obšťastni ma svojím odborným názorom,“ povedal Juraj s úsmevom. Nezabúdal. Vracal požičané aj po niekoľkých dňoch. Peter si spomenul na súvislosti: povedal Jurovi podobnú vetu v deň rozchodu s Julkou.
„Ak to nie je Booth, nestane sa nič. Akurát nám pribudne pacient. No ak to je Booth, môžeme sa ,tešiť‘ na veľké veci. V prípade, že to zistia novinári, môžeme už iba nostalgicky spomínať na idylku pokojnej liečebne kdesi v horách. Vieš si predstaviť ten humbug: autá, reportéri, televízne štáby?“
„Viem si to predstaviť. To je slobodná žurnalistika — ľudské osudy v priamom prenose,“ stihol Juraj povedať vsuvku medzi kúskom rezňa a vidličkou mrkvového šalátu.
„Najviac sa bojím o pacientov. Čo s nimi urobíme? Zatvoríme ich v budove? Predstav si, že na nich novinári budú vykrikovať: Čo vravíte na to, že v liečebni je taký prominentný pacient ako Tomáš Booth? Môžete nám povedať, či ste sa s ním stretli? Ak áno, akým dojmom na vás pôsobil? Cítite sa tu dobre?“ Po chvíli mlčania dodal: „Ako psychiater vieš, čo by to s nimi mohlo urobiť.“
„Nemyslím si, že by to mohlo byť až také dramatické. Ak to je mladý Booth a bol tu privezený nedobrovoľne, buď si istý, že ho ocko odtiaľ veľmi rýchlo odvezie. Novinári sa to možno ani nedozvedia.“ Juraj Heller prerušil reč a vložil do úst ďalší kúsok jedla. „Pozri sa na to takto: počul som, že vynakladá nemalé prostriedky na charitu. Možno prispeje aj nám. Budeme môcť konečne vybudovať väčšie parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Čo povieš?“ Efektne zagúľal elegantnými očami a prehltol.
Peter sa schuti zasmial.
„Ách, Ďuri, vždy objavíš nečakané súvislosti… Ešte mi poraď v jednej veci. Sľúbil som chlapcovi, že si ho ocko odvezie ešte dnes. Čo mu mám povedať?“
„Musíš si najprv odpovedať na otázku, či je možné, aby chlapec bol Boothovým synom. Povedz mi, pripúšťaš túto možnosť?“
„Je to možné.“
„Tak sa vykašli na Kozlovského a jeho úradný postup. Zabudni na to, že sa možno strápniš a zavolaj rovno Boothovi, že máš chlapca, ktorý tvrdí, že je jeho synom. Podľa reakcie budeš vedieť, na čom si.“ Juraj po tanieri naháňal posledné zvyšky jedla. „Alebo vieš čo? Ty si vedúci lekár liečebne, vážená osoba. Mne o nič nejde. Žiadnu reputáciu nestratím, lebo ju nemám…“
„Ale, Juraj, to nemôžeš povedať. Veď si niekoľkokrát publikoval v odborných časopisoch, pozvali ťa na konferenciu do Paríža…“ snažil sa oponovať Peter.
„Nebudeme sa hádať o tom, kto je lepší psychiater. Chcem ti navrhnúť, vlastne nie, oznamujem ti, že hneď odtiaľ ideme do tvojej alebo mojej ordinácie a zavoláme Boothovi, že máme jeho syna,“ povedal rezolútne Juraj, akoby bol jeho únoscom.
Takmer súčasne sa postavili. Odniesli tácky k okienku špinavého riadu.
Vykročili k Petrovej kancelárii, ktorá bola bližšie. Ako tak Peter cupkal za Jurajom, uvažoval, aké má šťastie, že má takého priateľa. Niežeby bol bojazlivejší alebo hanblivejší ako on, ale predsa: bol inej povahy. Jeho naturelu bola bližšia zdržanlivosť a trpezlivosť, ale keď sa kamarát takto chopil iniciatívy, neprotestoval proti tomu. Aj on chcel čím skôr vedieť, ako sú na tom.
Juraj si sadol do Petrovho kresla, pestovanými prstami — chodil na manikúru každé dva týždne — ovinul slúchadlo a napodobnil jeho zachmúrený pohľad. Vytočil číslo spojovateľky.
„Dobrý deň, tu Juraj Heller, Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Môžete ma spojiť s pánom Michaelom Boothom z firmy Divinesoft?“
„Obávam sa, že to nebude také jednoduché, ale pokúsim sa. Zavolám o chvíľu,“ zaznel príjemný ženský hlas.
Juraj sa spokojne zahniezdil v tmavohnedom koženom kresle.
„Celkom ti to pristane,“ povedal Peter z preňho netradičného miesta na sedenie vo vlastnej kancelárii. „Nechceš ma nahradiť?“
Pohľadom Juraj skontroloval, čo sa nachádza na stole, akoby od toho závisela jeho odpoveď. Najčestnejšie miesto momentálne zaberal v koži viazaný poznámkový blok, na ktorom sa vyhrievalo plniace pero Parker 45, vedomé si svojej spoločenskej váženosti. Okolo bloku boli v nepravidelnom polkruhu rozhodené tlačivá, zaťažené plejádou ťažidiel: sklených, bronzových, s ónyxovým podstavcom i bez neho, ktoré sa zhovievavo mohli nazývať základom zbierky. Za povšimnutie stála aj vcelku chrumkavá lampa v štýle Tiffany. Bolo to zátišie, za ktoré by sa nehanbil ani Chardinov obraz.
„Neboj sa. Vôbec ti nezávidím, že si vedúcim lekárom. Ja sa môžem venovať iba psychiatrii, tomu, po čom som celý život túžil, no ty okrem toho musíš vypisovať hŕbu tlačív, každého kontrolovať. To by ma nebavilo.“
„Veď ani mňa to nebaví. Doteraz neviem, prečo som sa vlastne do toho konkurzu prihlásil.“
„Pretože si ambiciózny a máš reflex lienky.“
„A to je čo?“ začudoval sa Peter.
„Chytíš lienku a dáš si ju na ruku. Môžeš rukou otáčať, ako chceš, lienka vždy smeruje nahor.“
„Chceš tým povedať, že som karierista?“
„To nie, ale neuspokojíš sa s dosiahnutým, keď sa dá ísť vyššie. To je normálne. Preto je ľudstvo tam, kde je, a pôjde stále ďalej.“
„Keď to je normálne, vysvetli mi, prečo si sa ty neprihlásil? Nie si súčasťou evolúcie?“
Juraj niekoľkokrát naprázdno preglgol, popreháňal ohryzok v krku. Zamyslel sa, akoby zabudol kľúčové slovo, od ktorého chcel odvinúť svoj prejav. Nechcelo sa mu do toho, akoby sa obával účinku svojich slov.
„Mal by som povedať… že som sa neprihlásil preto… že pre mňa je prvoradá psychiatria… ale nebola by to celkom pravda. Priznám sa, že som zvažoval, či sa mám prihlásiť. Ale nakoniec som to nechal tak.“
„Prečo?“ vyzvedal Peter.
„Skutočne to chceš vedieť?“
„Samozrejme, že chcem. Sám si povedal, že sa neuspokojím s dosiahnutým…“ Nie, nepatril k ľuďom, ktorí sa zmierujú s priemernosťou.
„Ako vidím, uplietol som si na seba poriadny bič.“
Peter kýval hlavou na znak súhlasu a škodoradostne sa usmieval.
„Neprihlásil som sa, lebo si sa prihlásil ty.“
„A to už prečo? Bál si sa, že som prisilná konkurencia?“
„Až tak si nefandi.“
„Potom prečo?“
„Jednoducho preto, aby som neohrozil naše priateľstvo, keď to už potrebuješ vedieť!“ vyhŕkol nahnevane Juraj. Vstal a začal sa prechádzať po kancelárii.
Takže Ďuri obetoval kariéru a služobný postup na oltári priateľstva, napadla Petrovi vzletná a trochu ironická formulácia. Mal sa kvôli tomu cítiť previnilo? Myslieť si, že je vedúcim lekárom len preto, že mu Juraj umožnil vyhrať konkurz? Absurdné! To by mu mal byť vďačný aj Ivan Gašparovič. Stal sa slovenským prezidentom, lebo Juraj Heller nekandidoval…
Hneval sa na seba, že vôbec otvorili túto tému. Juro si tiež mohol svoje pohnútky nechať pre seba. A vôbec, sme tu teraz kvôli niekomu inému, na to by sme sa mali sústrediť, napomenul sa v duchu.
„Som rád, Juro, že si mojím priateľom. Kvôli tomu si sa ale nemusel vzdávať ambícií,“ povedal Peter, aby nejako uzavreli tému.
„Nemali sme o tom vôbec hovoriť.“
To sme teda nemali, pomyslel si Peter.
Zvoniaci telefón ukončil niekoľko sekúnd trápneho ticha, počas ktorého obaja uvažovali, ako nadviazať prerušený rozhovor.
„Heller.“
„Dobrý, pán Heller, spojovateľka. Podarilo sa mi spojiť so sekretariátom pána Bootha. Na linke máte slečnu Dankovú, jeho osobnú asistentku.“
Po chvíľke hudby:
„Danková. Ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hrubší hlas asi štyri-dsaťročnej ženy.
„Dobrý deň, slečna Danková. Pri telefóne je doktor Juraj Heller z Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Potreboval by som súrne hovoriť s pánom Michaelom Boothom.“
„Obávam sa, pane, že to nebude možné. Už fakt, že vás prepojili až ku mne bez udania dôvodu vášho telefonátu, si neviem dosť dobre vysvetliť. Ale nevadí. Takže opakujem, ako vám môžem pomôcť?“
„Slečna Danková, skutočne by som veľmi súrne potreboval hovoriť s pánom Boothom. V neodkladnej záležitosti,“ skúšal šťastie Juraj.
„Pane, viem, že náš najnovší program Ebon ešte nemá vychytané všetky muchy, ale kvôli tomu nám nemusíte vyvolávať z psychiatrickej liečebne,“ ironicky podotkla dobre naladená asistentka. „Nuž, dobre, povedzte pánu Boothovi, že volám kvôli jeho synovi Tomášovi.“
Polievková lyžica preháňala rezance v tanierovom bazéne. Sem–tam bol nejaký slížik preliaty na iné miesto, no to nespĺňalo daný účel. Malo by ich ubúdať, čo je účelom tejto činnosti, dá sa však povedať, že ich počet ostával stále nemenný. Skôr sa len predbiehali, divoko plávajúc v smere miešania.
Doktorovi Mábovi sa nedarila ani taká banálna záležitosť, ako je jedenie polievky. Aj keď táto činnosť zaberá len minimum operačnej pamäte mozgu a je viac–menej automatická, Petrovi dnes trvala veľmi dlho.
„Nechutí ti?“ prerušil tiché rozjímanie známy hlas.
„Juraj! Sadni si,“ ožil trochu Peter a snažil sa urobiť miesto na stole. Miesta tam však bolo dosť, keďže doteraz pri ňom sedel sám.
„O čom uvažuješ? Zistil už niečo tvoj poručík?“
„Zatiaľ veľa nezistil. Povedal, že Booth má jedného syna a ten sa skutočne volá Tomáš. No to, či je s ním a či je v poriadku, ešte nevie. Booth je vraj veľmi arogantný človek a nikto z jeho okolia, či už zamestnanci alebo rodinní príslušníci, sa nechceli k tomu vyjadrovať. Vraj majú prísne zakázané komentovať jeho súkromné záležitosti. Dobrú chuť.“
„Ďakujem. Aj tebe dobrú chuť. Či si už dojedol?“
„Už je to studené, ale to nie je podstatné. Vieš, nad čím ešte rozmýšľam?“ zavesil do priestoru otázku. „Čo ak je ten chlapec skutočne mladý Booth? Vieš, čo to bude znamenať?“
„Nie, obšťastni ma svojím odborným názorom,“ povedal Juraj s úsmevom. Nezabúdal. Vracal požičané aj po niekoľkých dňoch. Peter si spomenul na súvislosti: povedal Jurovi podobnú vetu v deň rozchodu s Julkou.
„Ak to nie je Booth, nestane sa nič. Akurát nám pribudne pacient. No ak to je Booth, môžeme sa ,tešiť‘ na veľké veci. V prípade, že to zistia novinári, môžeme už iba nostalgicky spomínať na idylku pokojnej liečebne kdesi v horách. Vieš si predstaviť ten humbug: autá, reportéri, televízne štáby?“
„Viem si to predstaviť. To je slobodná žurnalistika — ľudské osudy v priamom prenose,“ stihol Juraj povedať vsuvku medzi kúskom rezňa a vidličkou mrkvového šalátu.
„Najviac sa bojím o pacientov. Čo s nimi urobíme? Zatvoríme ich v budove? Predstav si, že na nich novinári budú vykrikovať: Čo vravíte na to, že v liečebni je taký prominentný pacient ako Tomáš Booth? Môžete nám povedať, či ste sa s ním stretli? Ak áno, akým dojmom na vás pôsobil? Cítite sa tu dobre?“ Po chvíli mlčania dodal: „Ako psychiater vieš, čo by to s nimi mohlo urobiť.“
„Nemyslím si, že by to mohlo byť až také dramatické. Ak to je mladý Booth a bol tu privezený nedobrovoľne, buď si istý, že ho ocko odtiaľ veľmi rýchlo odvezie. Novinári sa to možno ani nedozvedia.“ Juraj Heller prerušil reč a vložil do úst ďalší kúsok jedla. „Pozri sa na to takto: počul som, že vynakladá nemalé prostriedky na charitu. Možno prispeje aj nám. Budeme môcť konečne vybudovať väčšie parkovisko. Snáď zvýši aj na odkvapy. Čo povieš?“ Efektne zagúľal elegantnými očami a prehltol.
Peter sa schuti zasmial.
„Ách, Ďuri, vždy objavíš nečakané súvislosti… Ešte mi poraď v jednej veci. Sľúbil som chlapcovi, že si ho ocko odvezie ešte dnes. Čo mu mám povedať?“
„Musíš si najprv odpovedať na otázku, či je možné, aby chlapec bol Boothovým synom. Povedz mi, pripúšťaš túto možnosť?“
„Je to možné.“
„Tak sa vykašli na Kozlovského a jeho úradný postup. Zabudni na to, že sa možno strápniš a zavolaj rovno Boothovi, že máš chlapca, ktorý tvrdí, že je jeho synom. Podľa reakcie budeš vedieť, na čom si.“ Juraj po tanieri naháňal posledné zvyšky jedla. „Alebo vieš čo? Ty si vedúci lekár liečebne, vážená osoba. Mne o nič nejde. Žiadnu reputáciu nestratím, lebo ju nemám…“
„Ale, Juraj, to nemôžeš povedať. Veď si niekoľkokrát publikoval v odborných časopisoch, pozvali ťa na konferenciu do Paríža…“ snažil sa oponovať Peter.
„Nebudeme sa hádať o tom, kto je lepší psychiater. Chcem ti navrhnúť, vlastne nie, oznamujem ti, že hneď odtiaľ ideme do tvojej alebo mojej ordinácie a zavoláme Boothovi, že máme jeho syna,“ povedal rezolútne Juraj, akoby bol jeho únoscom.
Takmer súčasne sa postavili. Odniesli tácky k okienku špinavého riadu.
Vykročili k Petrovej kancelárii, ktorá bola bližšie. Ako tak Peter cupkal za Jurajom, uvažoval, aké má šťastie, že má takého priateľa. Niežeby bol bojazlivejší alebo hanblivejší ako on, ale predsa: bol inej povahy. Jeho naturelu bola bližšia zdržanlivosť a trpezlivosť, ale keď sa kamarát takto chopil iniciatívy, neprotestoval proti tomu. Aj on chcel čím skôr vedieť, ako sú na tom.
Juraj si sadol do Petrovho kresla, pestovanými prstami — chodil na manikúru každé dva týždne — ovinul slúchadlo a napodobnil jeho zachmúrený pohľad. Vytočil číslo spojovateľky.
„Dobrý deň, tu Juraj Heller, Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Môžete ma spojiť s pánom Michaelom Boothom z firmy Divinesoft?“
„Obávam sa, že to nebude také jednoduché, ale pokúsim sa. Zavolám o chvíľu,“ zaznel príjemný ženský hlas.
Juraj sa spokojne zahniezdil v tmavohnedom koženom kresle.
„Celkom ti to pristane,“ povedal Peter z preňho netradičného miesta na sedenie vo vlastnej kancelárii. „Nechceš ma nahradiť?“
Pohľadom Juraj skontroloval, čo sa nachádza na stole, akoby od toho závisela jeho odpoveď. Najčestnejšie miesto momentálne zaberal v koži viazaný poznámkový blok, na ktorom sa vyhrievalo plniace pero Parker 45, vedomé si svojej spoločenskej váženosti. Okolo bloku boli v nepravidelnom polkruhu rozhodené tlačivá, zaťažené plejádou ťažidiel: sklených, bronzových, s ónyxovým podstavcom i bez neho, ktoré sa zhovievavo mohli nazývať základom zbierky. Za povšimnutie stála aj vcelku chrumkavá lampa v štýle Tiffany. Bolo to zátišie, za ktoré by sa nehanbil ani Chardinov obraz.
„Neboj sa. Vôbec ti nezávidím, že si vedúcim lekárom. Ja sa môžem venovať iba psychiatrii, tomu, po čom som celý život túžil, no ty okrem toho musíš vypisovať hŕbu tlačív, každého kontrolovať. To by ma nebavilo.“
„Veď ani mňa to nebaví. Doteraz neviem, prečo som sa vlastne do toho konkurzu prihlásil.“
„Pretože si ambiciózny a máš reflex lienky.“
„A to je čo?“ začudoval sa Peter.
„Chytíš lienku a dáš si ju na ruku. Môžeš rukou otáčať, ako chceš, lienka vždy smeruje nahor.“
„Chceš tým povedať, že som karierista?“
„To nie, ale neuspokojíš sa s dosiahnutým, keď sa dá ísť vyššie. To je normálne. Preto je ľudstvo tam, kde je, a pôjde stále ďalej.“
„Keď to je normálne, vysvetli mi, prečo si sa ty neprihlásil? Nie si súčasťou evolúcie?“
Juraj niekoľkokrát naprázdno preglgol, popreháňal ohryzok v krku. Zamyslel sa, akoby zabudol kľúčové slovo, od ktorého chcel odvinúť svoj prejav. Nechcelo sa mu do toho, akoby sa obával účinku svojich slov.
„Mal by som povedať… že som sa neprihlásil preto… že pre mňa je prvoradá psychiatria… ale nebola by to celkom pravda. Priznám sa, že som zvažoval, či sa mám prihlásiť. Ale nakoniec som to nechal tak.“
„Prečo?“ vyzvedal Peter.
„Skutočne to chceš vedieť?“
„Samozrejme, že chcem. Sám si povedal, že sa neuspokojím s dosiahnutým…“ Nie, nepatril k ľuďom, ktorí sa zmierujú s priemernosťou.
„Ako vidím, uplietol som si na seba poriadny bič.“
Peter kýval hlavou na znak súhlasu a škodoradostne sa usmieval.
„Neprihlásil som sa, lebo si sa prihlásil ty.“
„A to už prečo? Bál si sa, že som prisilná konkurencia?“
„Až tak si nefandi.“
„Potom prečo?“
„Jednoducho preto, aby som neohrozil naše priateľstvo, keď to už potrebuješ vedieť!“ vyhŕkol nahnevane Juraj. Vstal a začal sa prechádzať po kancelárii.
Takže Ďuri obetoval kariéru a služobný postup na oltári priateľstva, napadla Petrovi vzletná a trochu ironická formulácia. Mal sa kvôli tomu cítiť previnilo? Myslieť si, že je vedúcim lekárom len preto, že mu Juraj umožnil vyhrať konkurz? Absurdné! To by mu mal byť vďačný aj Ivan Gašparovič. Stal sa slovenským prezidentom, lebo Juraj Heller nekandidoval…
Hneval sa na seba, že vôbec otvorili túto tému. Juro si tiež mohol svoje pohnútky nechať pre seba. A vôbec, sme tu teraz kvôli niekomu inému, na to by sme sa mali sústrediť, napomenul sa v duchu.
„Som rád, Juro, že si mojím priateľom. Kvôli tomu si sa ale nemusel vzdávať ambícií,“ povedal Peter, aby nejako uzavreli tému.
„Nemali sme o tom vôbec hovoriť.“
To sme teda nemali, pomyslel si Peter.
Zvoniaci telefón ukončil niekoľko sekúnd trápneho ticha, počas ktorého obaja uvažovali, ako nadviazať prerušený rozhovor.
„Heller.“
„Dobrý, pán Heller, spojovateľka. Podarilo sa mi spojiť so sekretariátom pána Bootha. Na linke máte slečnu Dankovú, jeho osobnú asistentku.“
Po chvíľke hudby:
„Danková. Ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hrubší hlas asi štyri-dsaťročnej ženy.
„Dobrý deň, slečna Danková. Pri telefóne je doktor Juraj Heller z Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Potreboval by som súrne hovoriť s pánom Michaelom Boothom.“
„Obávam sa, pane, že to nebude možné. Už fakt, že vás prepojili až ku mne bez udania dôvodu vášho telefonátu, si neviem dosť dobre vysvetliť. Ale nevadí. Takže opakujem, ako vám môžem pomôcť?“
„Slečna Danková, skutočne by som veľmi súrne potreboval hovoriť s pánom Boothom. V neodkladnej záležitosti,“ skúšal šťastie Juraj.
„Pane, viem, že náš najnovší program Ebon ešte nemá vychytané všetky muchy, ale kvôli tomu nám nemusíte vyvolávať z psychiatrickej liečebne,“ ironicky podotkla dobre naladená asistentka. „Nuž, dobre, povedzte pánu Boothovi, že volám kvôli jeho synovi Tomášovi.“
„Čo je s Tomášom?“ zbystrila pozornosť slečna Danková.
„Poviem to iba jemu. Takže mi ho, prosím, dajte k telefónu.“
„Vážený pán doktor, ak to neviete, pán Booth je veľmi vyťažený muž. Jeho program je rozplánovaný na minúty, a to niekoľko týždňov dopredu. K tomu všetkému je ťažko chorý. Buď mi poviete, o čo ide, alebo druhá možnosť je, že necháte telefónne číslo a my sa vám v prípade nutnosti ozveme, alebo po tretie, poďakujem sa za váš záujem o nás a budem sa porúčať.“
„Povedzte pánu Boothovi, že Tomáš je v našej liečebni.“
„Na toto nemám čas. Zbohom!“ Spojenie sa prerušilo.
Juraj pomaly vstal a ako vyfackaný nápadník povedal: „Vybral si za asistentku poriadnu levicu.“
„Ani sa nečudujem. Vieš, koľko ľudí cez deň by si chcelo pokecať s Boothom? To musia byť tisíce.“
Jurajovou tvárou prebehlo v rýchlom slede niekoľko výrazov. Zavrtel hlavou a nasledoval svoje sklamanie do súkromného teritória zvaného vlastné myšlienky. Cez okno na nich zízalo rozstrapatené slnko. Juro vstal a skrútením žalúzií izoloval presvetleného votrelca.
„No čo to znamená? Prečo na informáciu, že Tomáš je v liečebni, reagovala takto? Znamená to, že náš chlapec nie je Boothov syn?“ položil otázku Juraj.
„Ak Tomáša uniesli, možno jej to nepovedali. Prichádza do styku s médiami. Rodina sa možno obáva, aby sa nepreriekla. Mohla by tým Tomáša ohroziť,“ ponúkol logickú úvahu Peter.
„Možno máš pravdu. Čo budeme robiť? Necháme to tak?“
Peter sa zamyslel.
„Čo iné nám ostáva?“ zaspieval po chvíli, akoby to bol refrén súčasného rádiového hitu. „Poručík možno zistí viac. Je predsa policajt,“ dodal smutne. „Mal pravdu, že sa nikto z Tomášovho okolia nechce vyjadrovať.“
„Veríš, že to skutočne preveroval?“
„Hovoril o chlapcovi ako o Tomášovi Boothovi. Zámerne som pred ním ani raz nespomenul meno Tomáš. Takže to preveroval.“
„Idem k pacientom. Chlapec tu nie je jediný,“ poznamenal Juraj, chodidlá natočil k dverám a aj vykročil tým smerom.
„Juro!“ zvolal naňho Peter.
Ten sa prudko otočil. „Áno?“
„Ďakujem, že si mi chcel pomôcť.“
„To nestojí za reč. Chcel som pomôcť chlapcovi.“
„Poviem to iba jemu. Takže mi ho, prosím, dajte k telefónu.“
„Vážený pán doktor, ak to neviete, pán Booth je veľmi vyťažený muž. Jeho program je rozplánovaný na minúty, a to niekoľko týždňov dopredu. K tomu všetkému je ťažko chorý. Buď mi poviete, o čo ide, alebo druhá možnosť je, že necháte telefónne číslo a my sa vám v prípade nutnosti ozveme, alebo po tretie, poďakujem sa za váš záujem o nás a budem sa porúčať.“
„Povedzte pánu Boothovi, že Tomáš je v našej liečebni.“
„Na toto nemám čas. Zbohom!“ Spojenie sa prerušilo.
Juraj pomaly vstal a ako vyfackaný nápadník povedal: „Vybral si za asistentku poriadnu levicu.“
„Ani sa nečudujem. Vieš, koľko ľudí cez deň by si chcelo pokecať s Boothom? To musia byť tisíce.“
Jurajovou tvárou prebehlo v rýchlom slede niekoľko výrazov. Zavrtel hlavou a nasledoval svoje sklamanie do súkromného teritória zvaného vlastné myšlienky. Cez okno na nich zízalo rozstrapatené slnko. Juro vstal a skrútením žalúzií izoloval presvetleného votrelca.
„No čo to znamená? Prečo na informáciu, že Tomáš je v liečebni, reagovala takto? Znamená to, že náš chlapec nie je Boothov syn?“ položil otázku Juraj.
„Ak Tomáša uniesli, možno jej to nepovedali. Prichádza do styku s médiami. Rodina sa možno obáva, aby sa nepreriekla. Mohla by tým Tomáša ohroziť,“ ponúkol logickú úvahu Peter.
„Možno máš pravdu. Čo budeme robiť? Necháme to tak?“
Peter sa zamyslel.
„Čo iné nám ostáva?“ zaspieval po chvíli, akoby to bol refrén súčasného rádiového hitu. „Poručík možno zistí viac. Je predsa policajt,“ dodal smutne. „Mal pravdu, že sa nikto z Tomášovho okolia nechce vyjadrovať.“
„Veríš, že to skutočne preveroval?“
„Hovoril o chlapcovi ako o Tomášovi Boothovi. Zámerne som pred ním ani raz nespomenul meno Tomáš. Takže to preveroval.“
„Idem k pacientom. Chlapec tu nie je jediný,“ poznamenal Juraj, chodidlá natočil k dverám a aj vykročil tým smerom.
„Juro!“ zvolal naňho Peter.
Ten sa prudko otočil. „Áno?“
„Ďakujem, že si mi chcel pomôcť.“
„To nestojí za reč. Chcel som pomôcť chlapcovi.“
Čo mu mám povedať? Musím naťahovať čas, uvažoval Peter cestou na izbu č.24. Nemôžem predsa hneď vybaliť, že zatiaľ oňho nejavia veľký záujem. Uvažoval o ňom ako o skutočnom Tomášovi Boothovi. Kedy už konečne bude vedieť pravdu — kto to v skutočnosti je?
„Ahoj, Tomáš!“ Peter vošiel do miestnosti so širokánskym úsmevom. „Máš sa dobre? Nič ti nechýba?“
„Kde je ocko?“ opýtal sa chlapec namiesto pozdravu.
Čakal túto otázku, takže povedal pripravenú odpoveď:
„Už sme mu skúšali volať, ale zatiaľ sme s ním nehovorili. Povedali nám, že ho previezli do nemocnice na dôležité vyšetrenie, ktoré bude dlho trvať. Vieš predsa, že je chorý?“
„Viem. Má rakovinu. Potom hneď príde?“ ponúkol nádej v hlase spôsobom, ktorému bolo ťažké čeliť.
„Buď príde sám, alebo, ak sa nebude dobre cítiť, niekoho po teba pošle,“ pokračoval Peter v predostieraní optimistického plánu.
„Telefonovali sme s jeho asistentkou. Poznáš ju…“
„Slečna Danková. Neznášam ju. Vždy si vymyslela nejakú výhovorku, prečo nemôže byť ocko so mnou alebo prečo nemôžem ísť za ním.“
„Podľa hlasu je to celkom milá mladá dievčina.“
„Čo si. Má vyše štyridsať a nechce ju žiaden chlap, lebo je škaredá a má hrubý prefajčený hlas,“ vyhlásil Tomáš namrzeným tónom.
„Tomáš, chcem, aby si mi vykal. Vieš, som tu vedúcim lekárom a nebolo by vhodné, aby mi tu umiestnení ľudia tykali. Tvojmu ockovi ľudia vo firme tiež určite vykajú. A tak je to správne. Preto sa vašej firme tak darí. Rozumieš mi?“
„Áno.“ Chlapec mal, aspoň sa tak zdalo, ústretovú náladu. Peter by to mohol využiť. Možno sa chlapec zamotá a povie niečo, čo si bude protirečiť. To by mohlo Petrovi pomôcť vysvetliť mu, že nie je skutočným Tomášom Boothom, že si to len nahovára. Teda za predpokladu, že ním fakt nie je.
„Mamička by po teba nemohla prísť?“
Chlapec zosmutnel.
„Mamička zomrela.“ Zastavil sa v reči a nadýchol, akoby chcel začať od začiatku. „Mám len jej fotku. Schoval som si ju. Ale tu ju nemám. Mám ju pod Káčerom Donaldom. Nikto o nej nevie.“
„Odkiaľ máš tú fotku?“
„Dal mi ju ocko. Chcel by som ju mať pri sebe…“
„Povedz, kde presne ju máš. Ja poviem ockovi, aby ju priniesol, keď mi zavolá, že ide po teba.“
Chlapec niekoľkokrát po sebe rýchlo zaklipkal očami, akoby ho prekvapilo prudké slnko.
„Ale nie. Vezmem si ju, keď prídem domov. Nikto nemôže otvoriť moju skrýšu. Iba ja!“
„Ocko by snáď mohol…“
„Ani ocko nemôže!“ povedal rázne.
Keď nemôže, tak nemôže, rezignoval Peter. Ktovie, čo tam má schované, keď tam ani otcovi nedovolí nazrieť.
„Ale veď… ty nevieš hýbať rukami.“
„Viem.“
„Ahoj, Tomáš!“ Peter vošiel do miestnosti so širokánskym úsmevom. „Máš sa dobre? Nič ti nechýba?“
„Kde je ocko?“ opýtal sa chlapec namiesto pozdravu.
Čakal túto otázku, takže povedal pripravenú odpoveď:
„Už sme mu skúšali volať, ale zatiaľ sme s ním nehovorili. Povedali nám, že ho previezli do nemocnice na dôležité vyšetrenie, ktoré bude dlho trvať. Vieš predsa, že je chorý?“
„Viem. Má rakovinu. Potom hneď príde?“ ponúkol nádej v hlase spôsobom, ktorému bolo ťažké čeliť.
„Buď príde sám, alebo, ak sa nebude dobre cítiť, niekoho po teba pošle,“ pokračoval Peter v predostieraní optimistického plánu.
„Telefonovali sme s jeho asistentkou. Poznáš ju…“
„Slečna Danková. Neznášam ju. Vždy si vymyslela nejakú výhovorku, prečo nemôže byť ocko so mnou alebo prečo nemôžem ísť za ním.“
„Podľa hlasu je to celkom milá mladá dievčina.“
„Čo si. Má vyše štyridsať a nechce ju žiaden chlap, lebo je škaredá a má hrubý prefajčený hlas,“ vyhlásil Tomáš namrzeným tónom.
„Tomáš, chcem, aby si mi vykal. Vieš, som tu vedúcim lekárom a nebolo by vhodné, aby mi tu umiestnení ľudia tykali. Tvojmu ockovi ľudia vo firme tiež určite vykajú. A tak je to správne. Preto sa vašej firme tak darí. Rozumieš mi?“
„Áno.“ Chlapec mal, aspoň sa tak zdalo, ústretovú náladu. Peter by to mohol využiť. Možno sa chlapec zamotá a povie niečo, čo si bude protirečiť. To by mohlo Petrovi pomôcť vysvetliť mu, že nie je skutočným Tomášom Boothom, že si to len nahovára. Teda za predpokladu, že ním fakt nie je.
„Mamička by po teba nemohla prísť?“
Chlapec zosmutnel.
„Mamička zomrela.“ Zastavil sa v reči a nadýchol, akoby chcel začať od začiatku. „Mám len jej fotku. Schoval som si ju. Ale tu ju nemám. Mám ju pod Káčerom Donaldom. Nikto o nej nevie.“
„Odkiaľ máš tú fotku?“
„Dal mi ju ocko. Chcel by som ju mať pri sebe…“
„Povedz, kde presne ju máš. Ja poviem ockovi, aby ju priniesol, keď mi zavolá, že ide po teba.“
Chlapec niekoľkokrát po sebe rýchlo zaklipkal očami, akoby ho prekvapilo prudké slnko.
„Ale nie. Vezmem si ju, keď prídem domov. Nikto nemôže otvoriť moju skrýšu. Iba ja!“
„Ocko by snáď mohol…“
„Ani ocko nemôže!“ povedal rázne.
Keď nemôže, tak nemôže, rezignoval Peter. Ktovie, čo tam má schované, keď tam ani otcovi nedovolí nazrieť.
„Ale veď… ty nevieš hýbať rukami.“
„Viem.“
„Tak nimi pohni.“
Chlapec sa na chvíľu odmlčal. Napätie v tvári prezradilo, o čo sa pokúša.
Chlapec sa na chvíľu odmlčal. Napätie v tvári prezradilo, o čo sa pokúša.
„Je mi to veľmi ľúto, to s tvojou mamičkou. Umrela už dávno?“
Peter chcel odviesť jeho pozornosť inde. Po vyslovení vety si však nebol istý, či ju odviedol správnym smerom.
Chlapec zavrel oči. Akoby si chcel spomenúť na odraz jej podoby.
„Ale ak nechceš, nemusíme sa o tom rozprávať.“
Zavrtel hlavou a Peter pochopil, že chlapec bude rozprávať.
„Zomrela, keď som sa narodil. Poznám ju len z ockovho rozprávania. Ocko má aj niekoľko videokaziet. Niekedy si ich spolu pozeráme.“
„Tomáš, ešte niečo...“ oslovil chlapca po chvíli. „Chodil si niekedy? Alebo si mal chorobu, kvôli ktorej sa nepohybuješ? A čo úraz?“
„Od narodenia som bol ochrnutý. Ale pred rokom som začal hýbať rukami. Prečo nimi teraz nehýbem?“
„Pamätáš si, že si nimi hýbal?“
„Jasné. Ešte pred niekoľkými dňami som videl, ako nimi hýbem,“ vyhŕkol presvedčivo.
„Aj tu v liečebni si nimi hýbal?“
„Nie. Minule som chcel. Veľmi som sa preľakol, prečo to nedokážem.“
„Preto si sa rozkričal?“
„Áno, preto,“ zamrmlal skleslo.
„Neviem ti povedať, prečo nehýbeš aspoň rukami, ale bude k tebe chodiť jeden pán doktor so sestričkou a s nimi začneš cvičiť. A určite budeš opäť hýbať rukami ako predtým.“
„Veď ste povedali, že po mňa príde ocko a vezme ma domov!“ zvolal chlapec a prepálil Petra pohľadom, akoby šípil podraz.
„Veď ten doktor so sestričkou prídu tam, kde budeš.“
„Teda domov?“
„Teda domov!“
Takmer sa zamotal Peter. Aj keď plán bol skúsiť zmiasť chlapca; no ten bol doposiaľ veľmi presvedčivý.
Asi je to fakt Tomáš Booth, uvažoval Peter. Keby som sa mohol dostať do jeho izby a pohľadať maminu fotografiu… Bolo by to jasné. Veď povedal, že je schovaná pod Káčerom Donaldom a vie o nej len on.
„Tomáš, pamätáš si, kto a ako ťa k nám doviezol?“
„Doviezli ma v aute. Štyria chlapi.“
„Pamätáš si, ako vyzerali?“
„Vodič bol tmavší, vždy sa usmieval, nakrátko ostrihaný. Na prednom sedadle sedel chlap v klobúku. Keď vystúpil, videl som, že je malý a veľmi tučný.“
„A ďalší dvaja?“
Na chvíľu zavrel oči, aby si ich vykreslil v mysli.
„To boli takí dvaja nervózni chlapíci. Stále sa navzájom hašterili. Chlap v klobúku ich neustále okrikoval.“
„Priviezli ťa sem, opreli o pletivo tenisového kurtu a odišli? Nič viac? Nič ti nepovedali? Ani medzi sebou sa o tebe nerozprávali?“ zaujímal sa Peter.
„Nie, o mne nič nehovorili. Chcel som sa spýtať, kam ma vezú a prečo, ale nemohol som. Bol som veľmi preľaknutý… odkedy ma zobudili… všetko bolo iné…“
„Odkedy ťa zobudili? Porozprávaj mi o tom viac, prosím.“
„Zobudili ma, osprchovali, obliekli a posadili do auta.“
„Správali sa k tebe hrubo, násilnícky?“
„Nie, správali sa… normálne. Akoby to boli ockovi zamestnanci. Preto som sa veľmi bál, keď ma tam nechali a išli preč. Myslel som, že ma vezú k ockovi. Ocko má veľa ľudí, ktorí ma prevážajú, sprevádzajú, ochraňujú.“
„Pamätáš sa na to, čo bolo predtým, než si zaspal, a oni ťa zobudili?“
„Bol som doma. Gábor ma priviedol zo školy. Hral som sa s novou hracou konzolou, ktorú programoval ocko. Potom som išiel spať.“
„Gábor je tvoj ochrankár?“
„Ochrankár, osobný vodič. Stará sa o mňa.“
Chlapec rozprával bez toho, aby musel premýšľať. Rozprával to, čo pre-žil; aspoň sa to tak javilo. Určite sa z Divinesoftu ozvú, keď to asistentka preverí, presviedčal svoje pochybnosti Peter. Snáď by sa na to nevykašľala? Ženská zvedavosť jej nedovolí, aby to nechala tak.
„Máš nejakých súrodencov?“
„Nie. Som sám.“
„Bývaš iba s ockom?“
„Áno. Bývame v ockovej firme. Je tam dobre.“
„Prečo si si myslel, že si v nebi, keď si začal rozprávať?“
„Ocko vždy rozprával, že musím poslúchať, robiť ľuďom dobre. Potom sa dostanem do neba. V nebi sa stretnú všetci dobrí ľudia a bude nám tam fajn.“
„Ale čo také sa stalo, že práve našu liečebňu považuješ za nebo?“
„Neviem to povedať. Ale odkedy ma tí chlapi prebudili, všetko je iné… úplne všetko.“
„Je to tým, že si v inom prostredí a vídavaš iných ľudí. Prežil si traumu z prevozu. Vzali ťa ockovi a možno mu nič nepovedali. Ale neboj sa, všetko už bude v poriadku,“ chcel veriť Peter.
Peter chcel odviesť jeho pozornosť inde. Po vyslovení vety si však nebol istý, či ju odviedol správnym smerom.
Chlapec zavrel oči. Akoby si chcel spomenúť na odraz jej podoby.
„Ale ak nechceš, nemusíme sa o tom rozprávať.“
Zavrtel hlavou a Peter pochopil, že chlapec bude rozprávať.
„Zomrela, keď som sa narodil. Poznám ju len z ockovho rozprávania. Ocko má aj niekoľko videokaziet. Niekedy si ich spolu pozeráme.“
„Tomáš, ešte niečo...“ oslovil chlapca po chvíli. „Chodil si niekedy? Alebo si mal chorobu, kvôli ktorej sa nepohybuješ? A čo úraz?“
„Od narodenia som bol ochrnutý. Ale pred rokom som začal hýbať rukami. Prečo nimi teraz nehýbem?“
„Pamätáš si, že si nimi hýbal?“
„Jasné. Ešte pred niekoľkými dňami som videl, ako nimi hýbem,“ vyhŕkol presvedčivo.
„Aj tu v liečebni si nimi hýbal?“
„Nie. Minule som chcel. Veľmi som sa preľakol, prečo to nedokážem.“
„Preto si sa rozkričal?“
„Áno, preto,“ zamrmlal skleslo.
„Neviem ti povedať, prečo nehýbeš aspoň rukami, ale bude k tebe chodiť jeden pán doktor so sestričkou a s nimi začneš cvičiť. A určite budeš opäť hýbať rukami ako predtým.“
„Veď ste povedali, že po mňa príde ocko a vezme ma domov!“ zvolal chlapec a prepálil Petra pohľadom, akoby šípil podraz.
„Veď ten doktor so sestričkou prídu tam, kde budeš.“
„Teda domov?“
„Teda domov!“
Takmer sa zamotal Peter. Aj keď plán bol skúsiť zmiasť chlapca; no ten bol doposiaľ veľmi presvedčivý.
Asi je to fakt Tomáš Booth, uvažoval Peter. Keby som sa mohol dostať do jeho izby a pohľadať maminu fotografiu… Bolo by to jasné. Veď povedal, že je schovaná pod Káčerom Donaldom a vie o nej len on.
„Tomáš, pamätáš si, kto a ako ťa k nám doviezol?“
„Doviezli ma v aute. Štyria chlapi.“
„Pamätáš si, ako vyzerali?“
„Vodič bol tmavší, vždy sa usmieval, nakrátko ostrihaný. Na prednom sedadle sedel chlap v klobúku. Keď vystúpil, videl som, že je malý a veľmi tučný.“
„A ďalší dvaja?“
Na chvíľu zavrel oči, aby si ich vykreslil v mysli.
„To boli takí dvaja nervózni chlapíci. Stále sa navzájom hašterili. Chlap v klobúku ich neustále okrikoval.“
„Priviezli ťa sem, opreli o pletivo tenisového kurtu a odišli? Nič viac? Nič ti nepovedali? Ani medzi sebou sa o tebe nerozprávali?“ zaujímal sa Peter.
„Nie, o mne nič nehovorili. Chcel som sa spýtať, kam ma vezú a prečo, ale nemohol som. Bol som veľmi preľaknutý… odkedy ma zobudili… všetko bolo iné…“
„Odkedy ťa zobudili? Porozprávaj mi o tom viac, prosím.“
„Zobudili ma, osprchovali, obliekli a posadili do auta.“
„Správali sa k tebe hrubo, násilnícky?“
„Nie, správali sa… normálne. Akoby to boli ockovi zamestnanci. Preto som sa veľmi bál, keď ma tam nechali a išli preč. Myslel som, že ma vezú k ockovi. Ocko má veľa ľudí, ktorí ma prevážajú, sprevádzajú, ochraňujú.“
„Pamätáš sa na to, čo bolo predtým, než si zaspal, a oni ťa zobudili?“
„Bol som doma. Gábor ma priviedol zo školy. Hral som sa s novou hracou konzolou, ktorú programoval ocko. Potom som išiel spať.“
„Gábor je tvoj ochrankár?“
„Ochrankár, osobný vodič. Stará sa o mňa.“
Chlapec rozprával bez toho, aby musel premýšľať. Rozprával to, čo pre-žil; aspoň sa to tak javilo. Určite sa z Divinesoftu ozvú, keď to asistentka preverí, presviedčal svoje pochybnosti Peter. Snáď by sa na to nevykašľala? Ženská zvedavosť jej nedovolí, aby to nechala tak.
„Máš nejakých súrodencov?“
„Nie. Som sám.“
„Bývaš iba s ockom?“
„Áno. Bývame v ockovej firme. Je tam dobre.“
„Prečo si si myslel, že si v nebi, keď si začal rozprávať?“
„Ocko vždy rozprával, že musím poslúchať, robiť ľuďom dobre. Potom sa dostanem do neba. V nebi sa stretnú všetci dobrí ľudia a bude nám tam fajn.“
„Ale čo také sa stalo, že práve našu liečebňu považuješ za nebo?“
„Neviem to povedať. Ale odkedy ma tí chlapi prebudili, všetko je iné… úplne všetko.“
„Je to tým, že si v inom prostredí a vídavaš iných ľudí. Prežil si traumu z prevozu. Vzali ťa ockovi a možno mu nič nepovedali. Ale neboj sa, všetko už bude v poriadku,“ chcel veriť Peter.
Kde som zase nechal ten mobil? snažil sa rozpamätať Peter, keď tretíkrát prehľadával všetky vrecká. Asi bude v kancelárii, upokojoval sa. Či chcem, či nechcem, aj tak tam musím ísť. Potreboval totiž telefonovať.
„Poručík Kozlovský, potrebujem s vami súrne hovoriť, je to možné?“ Už bol v svojej kancelárii, už telefonoval.
„Možno mi neuveríte, ale práve som na ceste k vám. Som pri vás tak o desať minút. Vydrží to dovtedy?“
„Jasné. Budem vás čakať.“
A Peter to myslel doslova. Zložil telefón a vybehol z kancelárie. Smeroval k hlavnému vchodu.
„Pán doktor! Pán doktor Máb!“ rozliehal sa na opačnej strane chodby ženský hlas.
Ako sa otáčal, tušil, že niečo nie je v poriadku.
„Pán doktor, som rada, že som vás zastihla,“ povedal onen ženský hlas, ktorý patril riaditeľke liečebne inžinierke Dominike Lorenčíkovej. Opäť ho prekvapila jeho kontraaltová hĺbka.
„Čo som zase urobil zle, pani riaditeľka?“
Mábova poznámka bola na mieste, lebo riaditeľka niekoho z liečebne oslovovala väčšinou vtedy, keď chcela kritizovať, upozorňovať či usmerňovať. Robila to často a veľmi rada. Slová ako chvála či spokojnosť zrejme nepoznala.
„Pán doktor, viete, koľko je hodín? Neurazte sa, ale máte pojem o čase?“ povedala riaditeľka, ukazovákom a prostredníkom pritom búchala po mieste na zápästí, kde zvyknú byť hodinky. Riaditeľka Lorenčíková tam síce žiadne nemala, ale prehľad o čase mala stopercentný.
„Čo som zmeškal?“ opýtal sa Peter a uvažoval, aký je vlastne deň.
„O pol druhej sme mali zasadanie so zástupcami zdravotnej poisťovne. Vzal to za vás, našťastie, kolega Heller. Povedal im, že riešite závažný stav svojho pacienta so samovražednými sklonmi,“ informovala ho hrubým, dunivým hlasom riaditeľka, akoby kdesi vnútri tela schovávala výkonný subwoofer, a ako bonus pridala k hrúbke aj všetku prísnosť, akej bola schopná. A že jej bola schopná až až…
„To je super, že ho tu máme. Nie? Čo poviete, pani riaditeľka?“ opýtal sa Peter ironicky.
Ja som zanedbal povinnosti, nie ona či Juraj, brzdi, upokojoval sa Peter. Chcel si predstaviť niečo veľmi príjemné. Bol to jeho obvyklý spôsob, ako sa dá dostať zo zajatia nervozity, zmiešanej s nenávisťou k oponentovi. Odporúčal ho aj iným na zmiernenie napätia pred neprístupnými ľuďmi. No napadalo ho iba „túlenie“ k Júlii a tým smerom myšlienky teraz poslať nechcel. Skôr ako riaditeľka stačila reagovať, dodal: „Je mi to ľúto, ale mám veľa starostí s tým privezeným chlapcom. Máte na mňa ešte niečo?“
„To je zatiaľ všetko.“
Ešteže som si pred ňou nekľakol a nepoprosil o odpustenie, hneval sa na seba doktor Máb.
Nie nadarmo ju sestry volali Zmrzlina. Nebola medzi nimi obľúbená, ale to ani nebolo jej úlohou — byť obľúbená. K lekárom zvykla byť odmerane úctivá, no komunikáciu so sestričkami zastrešovalo jediné heslo: Čo na srdci, to na jazyku. Nevedela to a ani sa to nechcela naučiť — vyjadrovať sa diplomaticky. Sestričku priamo obvinila z klamstva namiesto toho, aby skúsila miernejšiu formuláciu: O príčinách, ktoré si uviedla ako dôvod neskorého príchodu, by sa dalo s úspechom pochybovať. Tvár jej hyzdili nepekné červené fľaky, ktoré však u nikoho nevzbudzovali ľútosť.
Prečo Juro nekandidoval na post vedúceho lekára? Mohol som mať o kopec starostí menej, pomyslel si Peter.
Už videl z auta vychádzať poručíka Kozlovského, oblečeného nápadne naľahko. Nedbanlivým krokom otáčal zemeguľou pod sebou. Ústa našpúlené ako v očakávaní bozku naznačovali, že si niečo popiskuje.
Peter vyšiel z liečebne. Poobzeral sa vôkol. Nadýchol sa žltastej jarnej atmosféry. Opojný závan sviežosti prekvapil nos i pľúca. Akoby vyšiel na vzduch po dlhej a ťažkej chorobe. Tento rok akosi nestíhal sledovať zvliekanie sa krajiny zo snehovej kože. Slnko malebne zasahovalo do krajiny, akoby hlavným zmyslom jeho existencie bolo pózovať na obrazoch krajinkárov a na fotografiách.
„Doktorko!“ Poručík vystrelil pravačku približne tým smerom, kde stál Peter.
„Prejdeme sa?“ navrhol Peter ležérne pôsobiacemu policajtovi.
„Veľmi rád.“
Odkiaľsi sa zdvihol vietor. Či to poručík ho so sebou doviedol? Stromy sa knísali, ako keby zametali oblaky na oblohe. Parčík v okolí liečebne bol zmiešaný, v najplnšom zmysle tohto slova. Ihličnany a listnáče boli zastúpené všetkými možnými druhmi: jedle, smreky, borovice, vedľa javorov, bukov či dubov. Každý z predchádzajúcich pánov tohto lesíka — ako sa to Peter kedysi dozvedel — vysádzal, čo si zmyslel, bez akejkoľvek koncepcie. Výsledkom bolo akési nechcené arborétum, v ktorom sa každý zo záhradníkov chystal urobiť poriadok, no nakoniec túto úlohu vždy prenechal prírode. Správne rozhodnutie? Prečo nie? Prečo si ľudia myslia, že vedia lepšie ako príroda, kde aký strom patrí?
„Tak ako, poručík. Zistili ste niečo?“
„A vy?“ vyrukoval s protiotázkou policajt.
„Ja som sa pýtal prvý,“ vrátil Peter loptičku v slovnom pingpongu.
Poručík mu poslal pohľad, na ktorý by v mierumilovnejších krajinách potreboval zbrojný pas. Akoby si pripravoval pôdu pre útok. Rozšafný vietor im strapatil hlavy, teda len Petrovi. Pozrel na poručíkovu holú lebku. V tom pohľade nebolo ani zamak závisti.
„Prečo mi nedôverujete, doktor?“
Peter chvíľu nemohol v tele nájsť vzduch, ktorým by rozozvučal hlasivky, keď ho napokon našiel, povedal: „Ako ste na to prišli?“
„Požiadali ste ma o pomoc pri zisťovaní Boothových rodinných pomerov a ani ste nečakali, čo zistím.“
„To viete odkiaľ?“
„Ale, pán doktor,“ uškrnul sa poručík. „Polícia vie všetko.“
Odkiaľ to môže vedieť? uvažoval Peter. Ale len chvíľku.
„Aha! Zabudol som, že ste napichli naše telefóny. Ale to nie je o tom, o nedôvere. Kolega navrhol, že zavoláme priamo Boothovi… ako bude reagovať.“
„Takže kolega…“ pozrel na Petra ako na vyhovárajúceho sa žiačika.
„Samozrejme, nezvaľujem to iba naňho. Ak by som bol proti, nikomu by sme nevolali.“
Poručík sa zastavil, otočil sa k Petrovi, chytil ho za ramená a pozrel mu do očí tak, ako to zvyknú robiť chlapi, keď chcú niečo dôležité povedať alebo počuť. „Doktor, opýtam sa vás, dôverujete mi?“
Peter bez rozmýšľania reagoval: „Nemám dôvod vám nedôverovať. Neurobili ste nič, čo by mi dalo k tomu dôvod.“
„Tak vám niečo poviem: už, prosím, nepodnikajte nič bez môjho vedomia.“ Poručík to povedal zreteľne, pomaly.
„Dobre, poručík,“ povedal Peter previnilo. „Sedí vec.“
Prichytil sa pri tom, ako sa chce opäť ospravedlňovať. Našťastie sa včas zastavil. Nevyhol sa však otázke oponenta vo vlastnom vnútri: Čo sa to dnes deje? Pred chvíľou ma dostala do pozoru riaditeľka Lorenčíková, teraz sa o to snaží poručík Kozlovský. A to len preto, že sa snažím pomôcť tomu chlapcovi. Čo sa proti mne postavil celý svet?
Ako psychiater vedel, že na takéto myšlienky by mal čím skôr zabudnúť. Vedel, že väčšinou práve týmto povzdychom začína vytváranie bludov v hlavách pacientov chorých na schizofréniu. Na tejto U–rampe sa nemožno kĺzať veľmi dlho.
Ešte sa dostanem do blázinca, povedal by si možno niekto iný, ale on nemusel. Bol tam totiž zamestnaný.
Petrovi predchádzajúce myšlienky na perách vylúdili jemný úsmev.
„Je vám niečo smiešne, doktor Máb?“ opýtal sa poručík typickú policajtskú otázku.
„Nie, nič. Prepáčte. Sme v psychiatrickej liečebni. Tu sa ľudia často usmievajú len tak.“
Poručík pozrel na Petra. Pokrútil hlavou, akoby neveril tomu, čo práve počul.
„Aj lekári?“
„Tí najviac.“
Opäť sa naňho pozrel, akoby uvažoval, či sa rozpráva s pacientom, alebo s lekárom.
Peter sa už neudržal a začal sa smiať, silno, a ako videl, aj nákazlivo, lebo už sa smial aj policajný dôstojník. Ak by ich niekto z diaľky pozoroval a nevedel by, kto sú, určite by si myslel, že život v psychiatrickej liečebni musí byť veľká zábava. Plieskali sa po stehnách, občas, pri strate rovnováhy, sa vzájomne podopierali a predbiehali sa v strúhaní komicky vyzerajúcich grimás. Akoby sa riadili olympijským heslom: Citius — Altius — Fortius (Rýchlejšie — Vyššie — Silnejšie). Toto intermezzo, údajne blahodarne a zdravo pôsobiace na srdcový sval a krvný obeh, trvalo nejaké tri minúty intenzívne a ďalšie dve minúty trvali dozvuky. Keď sa konečne upokojili, až bolo zrejmé, že žiaden ďalší výbuch nehrozí, Peter povedal: „Prepáčte, poručík, ale potreboval som zo seba dostať napätie a stres ostatných dní.“
„Neospravedlňujte sa, doktorko, potreboval som to isté.“
Poručík zavrtel hlavou akoby to, čo sa udialo pred niekoľkými sekundami, vrchovatou mierou presahovalo hranice jeho chápania. Nasledujúc veselého psychiatra, sadol si na lavičku pri malom umelom jazierku. Plávalo v ňom lístie, ihličie a zopár papierikov, voda bola zelenkavá a hustá ako kolomaž. Vodná plôška sa ešte nevylízala zo všetkých rán, ktorými ju doráňala krutá zima a ľudská neporiadnosť, mysliaca si, že sneh všetko schová.
Poručík polohoval hlavu a hľadal miesto chránené tieňom listov pred neodbytnými slnečnými lúčmi.
„Povedzte mi, koľko percent dávate tomu, že chlapec je skutočne Booth?“ opýtal sa.
Otázka Petra zaskočila. Uvažoval: Čo ňou asi sleduje? Už niečo zistil? A teraz sa chce presvedčiť o mojej profesionalite?
„Neviem to vyjadriť percentuálne. Chlapec je veľmi presvedčivý. Zatiaľ nič v jeho reči, mimike, o gestách uňho nemôžeme hovoriť, teda zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by trpel nejakou duševnou chorobou. Všetko rozpráva tak samozrejme a isto ako vy alebo ja.“ Pozrel sa na poručíka odborne školeným okom. „Ale vy ste už niečo zistili. Mám pravdu?“ zaujímal sa.
„Zistil, no nie všetko.“
„Ako mám tomu rozumieť?“
„Poviem vám, čo sme zistili. Booth má skutočne syna vo veku desať rokov. Volá sa Tomáš. Na sekretariáte nám povedali, že je v poriadku. Teda vzhľadom k jeho stavu. Je čiastočne ochrnutý. Keď som sa opýtal, či sa s ním môžem stretnúť, začali sa oháňať právom dieťaťa na ochranu súkromia a osobnou slobodou. Stretnutie s políciou by vraj mohlo narušiť jeho vývoj… a podobné nezmysly.“
„Čo to znamená — čiastočne ochrnutý?“
„Je na vozíku. Nemôže chodiť.“
„A rukami môže hýbať?“
„Môže. No má ich slabé, rýchlo sa unavia.“
„Hýbe nimi od narodenia?“
„To neviem.“
„Skúste to zistiť.“
„Dobre.“ Policajt pozeral na Petra, čakajúc ešte nejaké vysvetlenie.
Ten však už preskočil k inej téme: „Von asi veľmi nevychádza… Nevozia ho niekam do školy?“
Poručík obdaril Petra zhovievavým pohľadom o desať rokov staršieho brata a zatváril sa, akoby mu prezrádzal najväčšie tajomstvá života. „Asi veľmi nepoznáte život milionárov, však?“
„Priznávam, že bulvár veľmi nesledujem.“
„Keby ste ho sledovali aspoň z jednej stotiny, ako ho sleduje moja žena, vedeli by ste, že deti milionárov nechodia do obyčajných škôl. A zvlášť, ak sú telesne postihnutí; ako Tomáš. Je americkým občanom, takže sa naňho nevzťahuje povinná školská dochádzka. Otec mu môže zaplatiť najlepších učiteľov, vedcov, odborníkov na všetky oblasti. Stavím sa, že má nie jedného, ale hneď troch na každý predmet.“
„Ale veď musí niekedy vychádzať. Vari nie je zavretý celý čas vnútri. Tomáš — teda chlapec, ktorý sa za Tomáša vydáva — rozprával, že býva s otcom vo firme. Môžete mi o tom niečo povedať?“
„Booth aj so synom a ďalšími desiatkami ľudí — v minulosti by povedali sluhovia, dnes sú to sekretárky, asistenti, vodiči, osobní strážcovia, zástupcovia pre všeličo možné — prosto celá táto partia býva v jednej budove prísne stráženého, trojmetrovým plotom obkoleseného komplexu Divinesoft corporation. Chlapec tam má všetko na učenie i zábavu. Dokonca aj kamošov mu zvážajú mikrobusom. On fakt nemusí vychádzať. A až na pár návštev cirkusu, zoo a horskej dráhy ani von nevyšiel.“
„To viete odkiaľ? To vám tiež povedali na sekretariáte?“ utrúsil Peter pohŕdavo, mysliac pritom na nesympatickú slečnu Dankovú.
„Nie. To viem od svojej ženy. Už dvadsať rokov sa venuje životu milionárov a hviezd šoubiznisu takmer profesionálne. Denne číta tri či štyri bulvárne plátky. Dodnes neviem pochopiť, kedy stihne navariť a upratať. A kedy stihla tak skvelo vychovať naše tri deti.“ Okázalo sa zamyslel. „Ale ešte ste mi neodpovedali na otázku, ako veľmi veríte chlapcovi, že je Booth.“
„Teraz mi napadlo, čo robí vaša žena s tými časopismi a novinami? Neodkladá si ich? Viete, veľmi by nám pomohla jeho fotka. Určite ho už cvakol nejaký paparaco,“ opäť neodpovedal Peter.
„Niekedy si vystrihuje zaujímavé články. Spýtam sa jej.“
„Alebo by vám na tom slávnom sekretariáte mohli dať aspoň chlapcovu fotku, keď už ho nechcú ukázať živého.“
„Aj to môžem skúsiť.“
„Teraz som si spomenul, prečo som vám volal. Ak by sa predsa spamätali a Tomáš by im začal chýbať, nech sa v jeho izbe pozrú pod Káčera Donalda. Mala by tam byť nejaká skrýša a v nej fotka jeho mamy. To snáď bude dôkaz, že náš chlapec je skutočný Tomáš Booth.“
„Zaujímavé,“ podotkol poručík.
Peter čakal inú reakciu, ale ani on to nekomentoval.
Poručík pozrel na hodinky, naznačujúc, že rozhovor sa blíži ku koncu.
„Nechcete sa s chlapcom stretnúť? Ešte ste nepočuli, ako rozpráva,“ povedal Peter, akoby sa chcel pochváliť synom, čo prvý raz povedal tata. „Vlastne, už ste ho videli?“ Zamyslel sa. „Nechcete ho vypočúvať?“
„Už musím ísť, ale ešte dnes pošlem kolegu a on s chlapcom spíše popisy ľudí, ktorí ho k vám priviezli. Sedí vec?“ žmurkol na Petra.
„Dávno som sa tak schuti nezasmial ako dnes s vami. Majte sa pekne.“
„Skúste pozháňať tú fotku. Mohlo by nás to posunúť o hodný kus dopredu,“ povedal Peter so stiskom ruky.
To som zvedavý, o aký kus a akým smerom ťa posunie to, čo sa stane dnes v noci, pomyslel si poručík Kozlovský a odkráčal k autu.
„Poručík Kozlovský, potrebujem s vami súrne hovoriť, je to možné?“ Už bol v svojej kancelárii, už telefonoval.
„Možno mi neuveríte, ale práve som na ceste k vám. Som pri vás tak o desať minút. Vydrží to dovtedy?“
„Jasné. Budem vás čakať.“
A Peter to myslel doslova. Zložil telefón a vybehol z kancelárie. Smeroval k hlavnému vchodu.
„Pán doktor! Pán doktor Máb!“ rozliehal sa na opačnej strane chodby ženský hlas.
Ako sa otáčal, tušil, že niečo nie je v poriadku.
„Pán doktor, som rada, že som vás zastihla,“ povedal onen ženský hlas, ktorý patril riaditeľke liečebne inžinierke Dominike Lorenčíkovej. Opäť ho prekvapila jeho kontraaltová hĺbka.
„Čo som zase urobil zle, pani riaditeľka?“
Mábova poznámka bola na mieste, lebo riaditeľka niekoho z liečebne oslovovala väčšinou vtedy, keď chcela kritizovať, upozorňovať či usmerňovať. Robila to často a veľmi rada. Slová ako chvála či spokojnosť zrejme nepoznala.
„Pán doktor, viete, koľko je hodín? Neurazte sa, ale máte pojem o čase?“ povedala riaditeľka, ukazovákom a prostredníkom pritom búchala po mieste na zápästí, kde zvyknú byť hodinky. Riaditeľka Lorenčíková tam síce žiadne nemala, ale prehľad o čase mala stopercentný.
„Čo som zmeškal?“ opýtal sa Peter a uvažoval, aký je vlastne deň.
„O pol druhej sme mali zasadanie so zástupcami zdravotnej poisťovne. Vzal to za vás, našťastie, kolega Heller. Povedal im, že riešite závažný stav svojho pacienta so samovražednými sklonmi,“ informovala ho hrubým, dunivým hlasom riaditeľka, akoby kdesi vnútri tela schovávala výkonný subwoofer, a ako bonus pridala k hrúbke aj všetku prísnosť, akej bola schopná. A že jej bola schopná až až…
„To je super, že ho tu máme. Nie? Čo poviete, pani riaditeľka?“ opýtal sa Peter ironicky.
Ja som zanedbal povinnosti, nie ona či Juraj, brzdi, upokojoval sa Peter. Chcel si predstaviť niečo veľmi príjemné. Bol to jeho obvyklý spôsob, ako sa dá dostať zo zajatia nervozity, zmiešanej s nenávisťou k oponentovi. Odporúčal ho aj iným na zmiernenie napätia pred neprístupnými ľuďmi. No napadalo ho iba „túlenie“ k Júlii a tým smerom myšlienky teraz poslať nechcel. Skôr ako riaditeľka stačila reagovať, dodal: „Je mi to ľúto, ale mám veľa starostí s tým privezeným chlapcom. Máte na mňa ešte niečo?“
„To je zatiaľ všetko.“
Ešteže som si pred ňou nekľakol a nepoprosil o odpustenie, hneval sa na seba doktor Máb.
Nie nadarmo ju sestry volali Zmrzlina. Nebola medzi nimi obľúbená, ale to ani nebolo jej úlohou — byť obľúbená. K lekárom zvykla byť odmerane úctivá, no komunikáciu so sestričkami zastrešovalo jediné heslo: Čo na srdci, to na jazyku. Nevedela to a ani sa to nechcela naučiť — vyjadrovať sa diplomaticky. Sestričku priamo obvinila z klamstva namiesto toho, aby skúsila miernejšiu formuláciu: O príčinách, ktoré si uviedla ako dôvod neskorého príchodu, by sa dalo s úspechom pochybovať. Tvár jej hyzdili nepekné červené fľaky, ktoré však u nikoho nevzbudzovali ľútosť.
Prečo Juro nekandidoval na post vedúceho lekára? Mohol som mať o kopec starostí menej, pomyslel si Peter.
Už videl z auta vychádzať poručíka Kozlovského, oblečeného nápadne naľahko. Nedbanlivým krokom otáčal zemeguľou pod sebou. Ústa našpúlené ako v očakávaní bozku naznačovali, že si niečo popiskuje.
Peter vyšiel z liečebne. Poobzeral sa vôkol. Nadýchol sa žltastej jarnej atmosféry. Opojný závan sviežosti prekvapil nos i pľúca. Akoby vyšiel na vzduch po dlhej a ťažkej chorobe. Tento rok akosi nestíhal sledovať zvliekanie sa krajiny zo snehovej kože. Slnko malebne zasahovalo do krajiny, akoby hlavným zmyslom jeho existencie bolo pózovať na obrazoch krajinkárov a na fotografiách.
„Doktorko!“ Poručík vystrelil pravačku približne tým smerom, kde stál Peter.
„Prejdeme sa?“ navrhol Peter ležérne pôsobiacemu policajtovi.
„Veľmi rád.“
Odkiaľsi sa zdvihol vietor. Či to poručík ho so sebou doviedol? Stromy sa knísali, ako keby zametali oblaky na oblohe. Parčík v okolí liečebne bol zmiešaný, v najplnšom zmysle tohto slova. Ihličnany a listnáče boli zastúpené všetkými možnými druhmi: jedle, smreky, borovice, vedľa javorov, bukov či dubov. Každý z predchádzajúcich pánov tohto lesíka — ako sa to Peter kedysi dozvedel — vysádzal, čo si zmyslel, bez akejkoľvek koncepcie. Výsledkom bolo akési nechcené arborétum, v ktorom sa každý zo záhradníkov chystal urobiť poriadok, no nakoniec túto úlohu vždy prenechal prírode. Správne rozhodnutie? Prečo nie? Prečo si ľudia myslia, že vedia lepšie ako príroda, kde aký strom patrí?
„Tak ako, poručík. Zistili ste niečo?“
„A vy?“ vyrukoval s protiotázkou policajt.
„Ja som sa pýtal prvý,“ vrátil Peter loptičku v slovnom pingpongu.
Poručík mu poslal pohľad, na ktorý by v mierumilovnejších krajinách potreboval zbrojný pas. Akoby si pripravoval pôdu pre útok. Rozšafný vietor im strapatil hlavy, teda len Petrovi. Pozrel na poručíkovu holú lebku. V tom pohľade nebolo ani zamak závisti.
„Prečo mi nedôverujete, doktor?“
Peter chvíľu nemohol v tele nájsť vzduch, ktorým by rozozvučal hlasivky, keď ho napokon našiel, povedal: „Ako ste na to prišli?“
„Požiadali ste ma o pomoc pri zisťovaní Boothových rodinných pomerov a ani ste nečakali, čo zistím.“
„To viete odkiaľ?“
„Ale, pán doktor,“ uškrnul sa poručík. „Polícia vie všetko.“
Odkiaľ to môže vedieť? uvažoval Peter. Ale len chvíľku.
„Aha! Zabudol som, že ste napichli naše telefóny. Ale to nie je o tom, o nedôvere. Kolega navrhol, že zavoláme priamo Boothovi… ako bude reagovať.“
„Takže kolega…“ pozrel na Petra ako na vyhovárajúceho sa žiačika.
„Samozrejme, nezvaľujem to iba naňho. Ak by som bol proti, nikomu by sme nevolali.“
Poručík sa zastavil, otočil sa k Petrovi, chytil ho za ramená a pozrel mu do očí tak, ako to zvyknú robiť chlapi, keď chcú niečo dôležité povedať alebo počuť. „Doktor, opýtam sa vás, dôverujete mi?“
Peter bez rozmýšľania reagoval: „Nemám dôvod vám nedôverovať. Neurobili ste nič, čo by mi dalo k tomu dôvod.“
„Tak vám niečo poviem: už, prosím, nepodnikajte nič bez môjho vedomia.“ Poručík to povedal zreteľne, pomaly.
„Dobre, poručík,“ povedal Peter previnilo. „Sedí vec.“
Prichytil sa pri tom, ako sa chce opäť ospravedlňovať. Našťastie sa včas zastavil. Nevyhol sa však otázke oponenta vo vlastnom vnútri: Čo sa to dnes deje? Pred chvíľou ma dostala do pozoru riaditeľka Lorenčíková, teraz sa o to snaží poručík Kozlovský. A to len preto, že sa snažím pomôcť tomu chlapcovi. Čo sa proti mne postavil celý svet?
Ako psychiater vedel, že na takéto myšlienky by mal čím skôr zabudnúť. Vedel, že väčšinou práve týmto povzdychom začína vytváranie bludov v hlavách pacientov chorých na schizofréniu. Na tejto U–rampe sa nemožno kĺzať veľmi dlho.
Ešte sa dostanem do blázinca, povedal by si možno niekto iný, ale on nemusel. Bol tam totiž zamestnaný.
Petrovi predchádzajúce myšlienky na perách vylúdili jemný úsmev.
„Je vám niečo smiešne, doktor Máb?“ opýtal sa poručík typickú policajtskú otázku.
„Nie, nič. Prepáčte. Sme v psychiatrickej liečebni. Tu sa ľudia často usmievajú len tak.“
Poručík pozrel na Petra. Pokrútil hlavou, akoby neveril tomu, čo práve počul.
„Aj lekári?“
„Tí najviac.“
Opäť sa naňho pozrel, akoby uvažoval, či sa rozpráva s pacientom, alebo s lekárom.
Peter sa už neudržal a začal sa smiať, silno, a ako videl, aj nákazlivo, lebo už sa smial aj policajný dôstojník. Ak by ich niekto z diaľky pozoroval a nevedel by, kto sú, určite by si myslel, že život v psychiatrickej liečebni musí byť veľká zábava. Plieskali sa po stehnách, občas, pri strate rovnováhy, sa vzájomne podopierali a predbiehali sa v strúhaní komicky vyzerajúcich grimás. Akoby sa riadili olympijským heslom: Citius — Altius — Fortius (Rýchlejšie — Vyššie — Silnejšie). Toto intermezzo, údajne blahodarne a zdravo pôsobiace na srdcový sval a krvný obeh, trvalo nejaké tri minúty intenzívne a ďalšie dve minúty trvali dozvuky. Keď sa konečne upokojili, až bolo zrejmé, že žiaden ďalší výbuch nehrozí, Peter povedal: „Prepáčte, poručík, ale potreboval som zo seba dostať napätie a stres ostatných dní.“
„Neospravedlňujte sa, doktorko, potreboval som to isté.“
Poručík zavrtel hlavou akoby to, čo sa udialo pred niekoľkými sekundami, vrchovatou mierou presahovalo hranice jeho chápania. Nasledujúc veselého psychiatra, sadol si na lavičku pri malom umelom jazierku. Plávalo v ňom lístie, ihličie a zopár papierikov, voda bola zelenkavá a hustá ako kolomaž. Vodná plôška sa ešte nevylízala zo všetkých rán, ktorými ju doráňala krutá zima a ľudská neporiadnosť, mysliaca si, že sneh všetko schová.
Poručík polohoval hlavu a hľadal miesto chránené tieňom listov pred neodbytnými slnečnými lúčmi.
„Povedzte mi, koľko percent dávate tomu, že chlapec je skutočne Booth?“ opýtal sa.
Otázka Petra zaskočila. Uvažoval: Čo ňou asi sleduje? Už niečo zistil? A teraz sa chce presvedčiť o mojej profesionalite?
„Neviem to vyjadriť percentuálne. Chlapec je veľmi presvedčivý. Zatiaľ nič v jeho reči, mimike, o gestách uňho nemôžeme hovoriť, teda zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by trpel nejakou duševnou chorobou. Všetko rozpráva tak samozrejme a isto ako vy alebo ja.“ Pozrel sa na poručíka odborne školeným okom. „Ale vy ste už niečo zistili. Mám pravdu?“ zaujímal sa.
„Zistil, no nie všetko.“
„Ako mám tomu rozumieť?“
„Poviem vám, čo sme zistili. Booth má skutočne syna vo veku desať rokov. Volá sa Tomáš. Na sekretariáte nám povedali, že je v poriadku. Teda vzhľadom k jeho stavu. Je čiastočne ochrnutý. Keď som sa opýtal, či sa s ním môžem stretnúť, začali sa oháňať právom dieťaťa na ochranu súkromia a osobnou slobodou. Stretnutie s políciou by vraj mohlo narušiť jeho vývoj… a podobné nezmysly.“
„Čo to znamená — čiastočne ochrnutý?“
„Je na vozíku. Nemôže chodiť.“
„A rukami môže hýbať?“
„Môže. No má ich slabé, rýchlo sa unavia.“
„Hýbe nimi od narodenia?“
„To neviem.“
„Skúste to zistiť.“
„Dobre.“ Policajt pozeral na Petra, čakajúc ešte nejaké vysvetlenie.
Ten však už preskočil k inej téme: „Von asi veľmi nevychádza… Nevozia ho niekam do školy?“
Poručík obdaril Petra zhovievavým pohľadom o desať rokov staršieho brata a zatváril sa, akoby mu prezrádzal najväčšie tajomstvá života. „Asi veľmi nepoznáte život milionárov, však?“
„Priznávam, že bulvár veľmi nesledujem.“
„Keby ste ho sledovali aspoň z jednej stotiny, ako ho sleduje moja žena, vedeli by ste, že deti milionárov nechodia do obyčajných škôl. A zvlášť, ak sú telesne postihnutí; ako Tomáš. Je americkým občanom, takže sa naňho nevzťahuje povinná školská dochádzka. Otec mu môže zaplatiť najlepších učiteľov, vedcov, odborníkov na všetky oblasti. Stavím sa, že má nie jedného, ale hneď troch na každý predmet.“
„Ale veď musí niekedy vychádzať. Vari nie je zavretý celý čas vnútri. Tomáš — teda chlapec, ktorý sa za Tomáša vydáva — rozprával, že býva s otcom vo firme. Môžete mi o tom niečo povedať?“
„Booth aj so synom a ďalšími desiatkami ľudí — v minulosti by povedali sluhovia, dnes sú to sekretárky, asistenti, vodiči, osobní strážcovia, zástupcovia pre všeličo možné — prosto celá táto partia býva v jednej budove prísne stráženého, trojmetrovým plotom obkoleseného komplexu Divinesoft corporation. Chlapec tam má všetko na učenie i zábavu. Dokonca aj kamošov mu zvážajú mikrobusom. On fakt nemusí vychádzať. A až na pár návštev cirkusu, zoo a horskej dráhy ani von nevyšiel.“
„To viete odkiaľ? To vám tiež povedali na sekretariáte?“ utrúsil Peter pohŕdavo, mysliac pritom na nesympatickú slečnu Dankovú.
„Nie. To viem od svojej ženy. Už dvadsať rokov sa venuje životu milionárov a hviezd šoubiznisu takmer profesionálne. Denne číta tri či štyri bulvárne plátky. Dodnes neviem pochopiť, kedy stihne navariť a upratať. A kedy stihla tak skvelo vychovať naše tri deti.“ Okázalo sa zamyslel. „Ale ešte ste mi neodpovedali na otázku, ako veľmi veríte chlapcovi, že je Booth.“
„Teraz mi napadlo, čo robí vaša žena s tými časopismi a novinami? Neodkladá si ich? Viete, veľmi by nám pomohla jeho fotka. Určite ho už cvakol nejaký paparaco,“ opäť neodpovedal Peter.
„Niekedy si vystrihuje zaujímavé články. Spýtam sa jej.“
„Alebo by vám na tom slávnom sekretariáte mohli dať aspoň chlapcovu fotku, keď už ho nechcú ukázať živého.“
„Aj to môžem skúsiť.“
„Teraz som si spomenul, prečo som vám volal. Ak by sa predsa spamätali a Tomáš by im začal chýbať, nech sa v jeho izbe pozrú pod Káčera Donalda. Mala by tam byť nejaká skrýša a v nej fotka jeho mamy. To snáď bude dôkaz, že náš chlapec je skutočný Tomáš Booth.“
„Zaujímavé,“ podotkol poručík.
Peter čakal inú reakciu, ale ani on to nekomentoval.
Poručík pozrel na hodinky, naznačujúc, že rozhovor sa blíži ku koncu.
„Nechcete sa s chlapcom stretnúť? Ešte ste nepočuli, ako rozpráva,“ povedal Peter, akoby sa chcel pochváliť synom, čo prvý raz povedal tata. „Vlastne, už ste ho videli?“ Zamyslel sa. „Nechcete ho vypočúvať?“
„Už musím ísť, ale ešte dnes pošlem kolegu a on s chlapcom spíše popisy ľudí, ktorí ho k vám priviezli. Sedí vec?“ žmurkol na Petra.
„Dávno som sa tak schuti nezasmial ako dnes s vami. Majte sa pekne.“
„Skúste pozháňať tú fotku. Mohlo by nás to posunúť o hodný kus dopredu,“ povedal Peter so stiskom ruky.
To som zvedavý, o aký kus a akým smerom ťa posunie to, čo sa stane dnes v noci, pomyslel si poručík Kozlovský a odkráčal k autu.
Peter ešte chvíľu vysielal pohľad za odchádzajúcim automobilom.
Kvety ovocných stromov pršia na cestu. Drobný dážď plný slnka zbíja k zemi aprílovú sladkosť budúcich plodov. Krajina, presvitajúca cez tú prastarú masu, je nádherným prísľubom jemne zahalenej ladnosti, tajomná nedopovedanosť, mystická neohrabanosť, magnetizmus nezvratnosti. — To bol úryvok textu, ktorý Petrovi venoval Pavol Romér, mladý nádejný básnik, jeho pacient necelý týždeň pred tým, ako sa v blízkom lese obesil. Tá „krajina“ jeho chorú myseľ lákala natoľko, že si ju vybral ako kozmodróm pre jediný, najväčší, posledný let svojho života — odchod na druhý svet. Až potom Peter pochopil „magnetizmus nezvratnosti“ osudu smutného mladého básnika.
Po chvíli sa v myšlienkach vrátil do reality dneška: Môžem poručíkovi bezvýhradne dôverovať? Nezdá sa mi, že by pre políciu mohol byť až taký problém dostať sa k akémukoľvek desaťročnému chlapcovi. Booth ale nie je hocikto, je to jeden z najvplyvnejších manažérov na Slovensku. Čo o ňom vôbec viem? Na internete musí byť veľmi veľa informácií vzťahujúcich sa k jeho menu.
Kvety ovocných stromov pršia na cestu. Drobný dážď plný slnka zbíja k zemi aprílovú sladkosť budúcich plodov. Krajina, presvitajúca cez tú prastarú masu, je nádherným prísľubom jemne zahalenej ladnosti, tajomná nedopovedanosť, mystická neohrabanosť, magnetizmus nezvratnosti. — To bol úryvok textu, ktorý Petrovi venoval Pavol Romér, mladý nádejný básnik, jeho pacient necelý týždeň pred tým, ako sa v blízkom lese obesil. Tá „krajina“ jeho chorú myseľ lákala natoľko, že si ju vybral ako kozmodróm pre jediný, najväčší, posledný let svojho života — odchod na druhý svet. Až potom Peter pochopil „magnetizmus nezvratnosti“ osudu smutného mladého básnika.
Po chvíli sa v myšlienkach vrátil do reality dneška: Môžem poručíkovi bezvýhradne dôverovať? Nezdá sa mi, že by pre políciu mohol byť až taký problém dostať sa k akémukoľvek desaťročnému chlapcovi. Booth ale nie je hocikto, je to jeden z najvplyvnejších manažérov na Slovensku. Čo o ňom vôbec viem? Na internete musí byť veľmi veľa informácií vzťahujúcich sa k jeho menu.
Rezkým krokom sa vybral späť do budovy, rozhodnutý vyhľadať všetky dostupné správy o tomto doteraz preňho neznámom mužovi. Teda ak nepočítal informácie, ktoré mal zo spravodajstva a bežného čítania novín. Na internete, kde nie je problém uverejniť akúkoľvek kačicu a zostať pritom v anonymite, bude určite mnoho necenzurovaných textov, ktoré sa budú odlišovať od oficiálnych životopisov.
Peter už sedel vo svojej kancelárii pred zapnutým počítačom a do okienka Hľadať v internetovom vyhľadávači vyťukával meno Michael Booth. Vyhľadávač našiel asi 650 000 odkazov na toto spojenie hlások. Klikol na prvý odkaz. Rozbalila sa oficiálna stránka www.divinesoft.sk a na nej suchý životopis majoritného vlastníka akcií spoločnosti Divinesoft Slovakia Williama Bootha a predsedu predstavenstva Michaela Bootha, jeho syna. Na inej stránke objavil ešte jeden životopis, ktorý nahliadol aj do súkromia a priblížil pohnútky, ktoré viedli k jeho presťahovaniu na Slovensko:
Michael William Booth sa narodil v meste Fresno v Spojených štátoch amerických, kde aj vyrastal. Jeho otec William je spoluzakladateľom a majoritným vlastníkom akcií spoločnosti Divinesoft, ktorá sa zaoberá vývojom softvéru do prístrojov a počítačov simulujúcich realitu a slúžiacich na výučbu ovládania automobilov, lietadiel, helikoptér, lodí a ostatných dopravných prostriedkov. Vyrába softvér do psychovolkmenov na výučbu cudzích jazykov, natáča filmy pre 3D kiná, produkuje okuliare, prilby i kompletné kombinézy Virtual Reality. Mama je ženou v domácnosti. Je vdovec, má desaťročného syna Tomáša.
Po absolvovaní verejnej základnej školy navštevoval prestížnu súkromnú strednú školu San Joaquin Memorial High School. Počas celého štúdia vynikal v prírodných vedách. Zaoberal sa hlavne fyzikou a matematikou. Vždy sa zaujímal o novinky v informatike a výpočtovej technike.
Študoval na Massachusettskom technologickom inštitúte v meste Cambridge. Už počas štúdia vylepšil softvér počítačov kontroly riadenia letov a spomedzi študentov bol lídrom vedeckých výskumov na tejto škole.
Po ukončení štúdia sa stal jedným z vedúcich vývojových pracovníkov vo firme svojho otca Divinesoft.
Keď sa na základe odporúčania korporácie US Steel, ktorá už dlhšie úspešne podnikala na Slovensku, firma Divinesoft rozhodla investovať v tejto krajine v srdci Európy a vytvoriť pobočku pri Košiciach, aktívne sa zúčastňoval príprav. Vtedy sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Slovenkou Monikou Vernerovou, ktorá bola jeho blízkou spolupracovníčkou, keďže mala na starosti styk so slovenskými médiami. Natrvalo sa presťahoval na Slovensko po nezhodách s otcom, ktorý sa nechcel vzdať aktivít v zbrojárskom priemysle, ako ho o to žiadal. Milovaná manželka pri komplikovanom pôrode syna prišla o život.
Michael sa vrhol do práce. Jeho tím vytvoril a tvorí najúspešnejšie počítačové simulátory lietania, vesmírnych letov, trenažéry jázd v aute či na motorkách.
V minulom roku pánu Boothovi diagnostikovali rakovinu žalúdka. Pred niekoľkými dňami ohlásil demisiu na všetky funkcie, vrátane postu predsedu predstavenstva slovenskej pobočky Divinesoftu. V tejto funkcii by ho mal nahradiť jeho doterajší zástupca Martin Radlinský.
Peter otvoril ešte niekoľko stránok, ktoré sa týkali života a práce Michaela Bootha. Takmer všetky obsahovali bohatú fotodokumentáciu. Na fotkách pózoval väčšinou v tvídovom obleku a bielom roláku alebo v bielom plášti sedel pred počítačom a niečo vyťukával do klávesnice — ochranné sfarbenie ľudí, ktorých prioritou je dokázať, že si svoje bohatstvo zaslúžili. Ani na jednej fotografii však nebol so svojím synom.
Jedno musel uznať: napriek humbugu okolo svojej osoby, súkromie má pod kontrolou.
Len tak zo zvedavosti do vyhľadávača naklikal svoje meno. K menu Peter Máb sa vzťahovalo 21 840 odkazov, čo ho dosť prekvapilo. No upokojil sa, keď zistil, že je menovcom veľmi úspešného maďarského golfového hráča. Priradil k menu dodatok psychiater a kliknutím na Enter odoslal požiadavku do siete. K tomuto zoskupeniu slov sa prihlásilo 20 odkazov. Otvoril stránku, kde pod hlavičkou Osobnosti Košíc v sekcii lekári a podsekcii psychiatri figurovalo aj jeho meno.
So záujmom si prečítal vlastný životopis.
Peter Máb sa narodil v Košiciach. Otec Gustáv Máb pôsobí ako profesor matematiky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a matka je učiteľkou hry na klavíri. Staršia sestra ako devätnásťročná spáchala samovraždu, čo predznačilo Petrovo rozhodnutie študovať psychiatriu.
Túto vetu si musel prečítať pre istotu dvakrát a poriadne v ňom vzkypela žlč: Čo si to dovoľujú? Ako sa vôbec dostali k tejto informácii? A prečo ma nikto nepožiadal o autorizáciu životopisu? Peter čítal ďalej, napätý, čo sa ešte o sebe dozvie.
Po ukončení základnej a strednej školy Peter Máb vyštudoval odbor psychiatria na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v profesorskom zbore pôsobí aj jeho otec.
V ďalšej vlne ho zaplavila horúčosť zlosti: No to je neslýchané! Teraz ešte vyzerám ako protekčné dieťa! Pritom viem, že otec mi nikdy príhovorom nepomohol u žiadneho profesora. Nikdy som to totiž nepotreboval!
Už chcel túto potupnú stránku zavrieť, no predsa ešte dočítal tých pár riadkov:
Po ukončení štúdia sa zamestnal v Detskej psychiatrickej liečebni Hraň. Po náhlej smrti bývalého vedúceho lekára sa stáva vedúcim lekárom on a túto funkciu zastáva dodnes.
Pre zahmlený pohľad takmer nemohol dočítať tie „nehoráznosti“.Ešte nech napíšu, že som ho zabil ja, srdil sa ďalej. Pritom sa bývalý šéflekár Baco stal obeťou dopravnej nehody.
Záver bol vcelku milosrdný.
Je literárne činný. Vydal dve knihy: Život so schizofrenikom a Úskalia psychiatrie.
Nemyslel si, že jeho diplomovku Úskalia psychiatrie, ktorú univerzita vydala v náklade dvesto kusov, možno považovať za serióznu knihu. Rýchlo zatvoril všetky otvorené programy a vypol počítač.
Tomu sa síce hovorí uhoľ pohľadu, ale aj tak… Tak skoro nebudem zvedavý, čo o mne píšu na internete. Aspoň dúfam, uvažoval.
Niekto zaklopal na dvere.
„Prosím?“ zakričal Peter.
Dvere sa otvorili a v nich sa objavilo jeho svedomie — riaditeľka Lorenčíková. „Pán doktor, prišiel nejaký policajt a tvrdí, že ide vypočúvať najdúcha. Údajne o tom viete.“
„Áno, viem o tom. Povedzte, prosím, vrchnej sestre, že ho k chlapcovi môže pustiť, ale nech pri nich zotrvá. Ak by bol chlapec veľmi rozrušený, nech zakročí alebo nech ma zavolá.“
„V poriadku, pán doktor,“ odvrkla odmerane riaditeľka, pohľadom pritom skúmajúc, čo tu asi tak robí.
Peter pozrel na hodiny. Priebežný stav nekonečných pretekov malej a veľkej ručičky informoval, že o päť minút má sedenie so svojou skupinou. Zatváral dvere kancelárie, pritom pozoroval vrchnú sestru, ako živo gestikuluje a niečo vysvetľuje mladíkovi v koženej bunde s porastom na hlave vysokým asi ako trávnik na centrálnom dvorci vo Wimbledone. S rukami prekríženými na hrudi sa spokojne usmieval a s úspechom predstieral zaujatosť.
Keď ich Peter míňal vo vzdialenosti asi piatich metrov, obaja sa otočili smerom k nemu a mladý policajt miernym úklonom naznačil pozdrav.
Peter si ho očami premeral. Skúsil odhadnúť jeho výšku. Mohol mať tak meter deväťdesiat? Ak je to Kozlovského partner, tak jeho vyšportovaná, statná postava ostro kontrastuje s malým a tučným poručíkom. Na ľudí určite pôsobia skôr ako komická dvojica, než pár policajných vyšetrovateľov. Ktovie, podľa akého kľúča ich zadeľujú do dvojíc, uvažoval.
Peter už sedel vo svojej kancelárii pred zapnutým počítačom a do okienka Hľadať v internetovom vyhľadávači vyťukával meno Michael Booth. Vyhľadávač našiel asi 650 000 odkazov na toto spojenie hlások. Klikol na prvý odkaz. Rozbalila sa oficiálna stránka www.divinesoft.sk a na nej suchý životopis majoritného vlastníka akcií spoločnosti Divinesoft Slovakia Williama Bootha a predsedu predstavenstva Michaela Bootha, jeho syna. Na inej stránke objavil ešte jeden životopis, ktorý nahliadol aj do súkromia a priblížil pohnútky, ktoré viedli k jeho presťahovaniu na Slovensko:
Michael William Booth sa narodil v meste Fresno v Spojených štátoch amerických, kde aj vyrastal. Jeho otec William je spoluzakladateľom a majoritným vlastníkom akcií spoločnosti Divinesoft, ktorá sa zaoberá vývojom softvéru do prístrojov a počítačov simulujúcich realitu a slúžiacich na výučbu ovládania automobilov, lietadiel, helikoptér, lodí a ostatných dopravných prostriedkov. Vyrába softvér do psychovolkmenov na výučbu cudzích jazykov, natáča filmy pre 3D kiná, produkuje okuliare, prilby i kompletné kombinézy Virtual Reality. Mama je ženou v domácnosti. Je vdovec, má desaťročného syna Tomáša.
Po absolvovaní verejnej základnej školy navštevoval prestížnu súkromnú strednú školu San Joaquin Memorial High School. Počas celého štúdia vynikal v prírodných vedách. Zaoberal sa hlavne fyzikou a matematikou. Vždy sa zaujímal o novinky v informatike a výpočtovej technike.
Študoval na Massachusettskom technologickom inštitúte v meste Cambridge. Už počas štúdia vylepšil softvér počítačov kontroly riadenia letov a spomedzi študentov bol lídrom vedeckých výskumov na tejto škole.
Po ukončení štúdia sa stal jedným z vedúcich vývojových pracovníkov vo firme svojho otca Divinesoft.
Keď sa na základe odporúčania korporácie US Steel, ktorá už dlhšie úspešne podnikala na Slovensku, firma Divinesoft rozhodla investovať v tejto krajine v srdci Európy a vytvoriť pobočku pri Košiciach, aktívne sa zúčastňoval príprav. Vtedy sa zoznámil so svojou neskoršou manželkou Slovenkou Monikou Vernerovou, ktorá bola jeho blízkou spolupracovníčkou, keďže mala na starosti styk so slovenskými médiami. Natrvalo sa presťahoval na Slovensko po nezhodách s otcom, ktorý sa nechcel vzdať aktivít v zbrojárskom priemysle, ako ho o to žiadal. Milovaná manželka pri komplikovanom pôrode syna prišla o život.
Michael sa vrhol do práce. Jeho tím vytvoril a tvorí najúspešnejšie počítačové simulátory lietania, vesmírnych letov, trenažéry jázd v aute či na motorkách.
V minulom roku pánu Boothovi diagnostikovali rakovinu žalúdka. Pred niekoľkými dňami ohlásil demisiu na všetky funkcie, vrátane postu predsedu predstavenstva slovenskej pobočky Divinesoftu. V tejto funkcii by ho mal nahradiť jeho doterajší zástupca Martin Radlinský.
Peter otvoril ešte niekoľko stránok, ktoré sa týkali života a práce Michaela Bootha. Takmer všetky obsahovali bohatú fotodokumentáciu. Na fotkách pózoval väčšinou v tvídovom obleku a bielom roláku alebo v bielom plášti sedel pred počítačom a niečo vyťukával do klávesnice — ochranné sfarbenie ľudí, ktorých prioritou je dokázať, že si svoje bohatstvo zaslúžili. Ani na jednej fotografii však nebol so svojím synom.
Jedno musel uznať: napriek humbugu okolo svojej osoby, súkromie má pod kontrolou.
Len tak zo zvedavosti do vyhľadávača naklikal svoje meno. K menu Peter Máb sa vzťahovalo 21 840 odkazov, čo ho dosť prekvapilo. No upokojil sa, keď zistil, že je menovcom veľmi úspešného maďarského golfového hráča. Priradil k menu dodatok psychiater a kliknutím na Enter odoslal požiadavku do siete. K tomuto zoskupeniu slov sa prihlásilo 20 odkazov. Otvoril stránku, kde pod hlavičkou Osobnosti Košíc v sekcii lekári a podsekcii psychiatri figurovalo aj jeho meno.
So záujmom si prečítal vlastný životopis.
Peter Máb sa narodil v Košiciach. Otec Gustáv Máb pôsobí ako profesor matematiky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a matka je učiteľkou hry na klavíri. Staršia sestra ako devätnásťročná spáchala samovraždu, čo predznačilo Petrovo rozhodnutie študovať psychiatriu.
Túto vetu si musel prečítať pre istotu dvakrát a poriadne v ňom vzkypela žlč: Čo si to dovoľujú? Ako sa vôbec dostali k tejto informácii? A prečo ma nikto nepožiadal o autorizáciu životopisu? Peter čítal ďalej, napätý, čo sa ešte o sebe dozvie.
Po ukončení základnej a strednej školy Peter Máb vyštudoval odbor psychiatria na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v profesorskom zbore pôsobí aj jeho otec.
V ďalšej vlne ho zaplavila horúčosť zlosti: No to je neslýchané! Teraz ešte vyzerám ako protekčné dieťa! Pritom viem, že otec mi nikdy príhovorom nepomohol u žiadneho profesora. Nikdy som to totiž nepotreboval!
Už chcel túto potupnú stránku zavrieť, no predsa ešte dočítal tých pár riadkov:
Po ukončení štúdia sa zamestnal v Detskej psychiatrickej liečebni Hraň. Po náhlej smrti bývalého vedúceho lekára sa stáva vedúcim lekárom on a túto funkciu zastáva dodnes.
Pre zahmlený pohľad takmer nemohol dočítať tie „nehoráznosti“.Ešte nech napíšu, že som ho zabil ja, srdil sa ďalej. Pritom sa bývalý šéflekár Baco stal obeťou dopravnej nehody.
Záver bol vcelku milosrdný.
Je literárne činný. Vydal dve knihy: Život so schizofrenikom a Úskalia psychiatrie.
Nemyslel si, že jeho diplomovku Úskalia psychiatrie, ktorú univerzita vydala v náklade dvesto kusov, možno považovať za serióznu knihu. Rýchlo zatvoril všetky otvorené programy a vypol počítač.
Tomu sa síce hovorí uhoľ pohľadu, ale aj tak… Tak skoro nebudem zvedavý, čo o mne píšu na internete. Aspoň dúfam, uvažoval.
Niekto zaklopal na dvere.
„Prosím?“ zakričal Peter.
Dvere sa otvorili a v nich sa objavilo jeho svedomie — riaditeľka Lorenčíková. „Pán doktor, prišiel nejaký policajt a tvrdí, že ide vypočúvať najdúcha. Údajne o tom viete.“
„Áno, viem o tom. Povedzte, prosím, vrchnej sestre, že ho k chlapcovi môže pustiť, ale nech pri nich zotrvá. Ak by bol chlapec veľmi rozrušený, nech zakročí alebo nech ma zavolá.“
„V poriadku, pán doktor,“ odvrkla odmerane riaditeľka, pohľadom pritom skúmajúc, čo tu asi tak robí.
Peter pozrel na hodiny. Priebežný stav nekonečných pretekov malej a veľkej ručičky informoval, že o päť minút má sedenie so svojou skupinou. Zatváral dvere kancelárie, pritom pozoroval vrchnú sestru, ako živo gestikuluje a niečo vysvetľuje mladíkovi v koženej bunde s porastom na hlave vysokým asi ako trávnik na centrálnom dvorci vo Wimbledone. S rukami prekríženými na hrudi sa spokojne usmieval a s úspechom predstieral zaujatosť.
Keď ich Peter míňal vo vzdialenosti asi piatich metrov, obaja sa otočili smerom k nemu a mladý policajt miernym úklonom naznačil pozdrav.
Peter si ho očami premeral. Skúsil odhadnúť jeho výšku. Mohol mať tak meter deväťdesiat? Ak je to Kozlovského partner, tak jeho vyšportovaná, statná postava ostro kontrastuje s malým a tučným poručíkom. Na ľudí určite pôsobia skôr ako komická dvojica, než pár policajných vyšetrovateľov. Ktovie, podľa akého kľúča ich zadeľujú do dvojíc, uvažoval.
Bolo už takmer sedem hodín večer. Peter sedel v aute a šoféroval domov. Dnes si chcel, potreboval trochu oddýchnuť; chcel si dopriať luxus, ktorý si predplatil vo svojom trojizbovom nadštandardnom byte na Lomenej ulici v Košiciach.
Najprv si chcel napustiť vaňu horúcej vody a poriadne sa v nej vymáčať. Niektorí ľudia považujú kúpanie za nehygienické, pripadá im nechutné váľať sa vo vlastnej špine. Peter si to však nemyslel. Aj prádlo, keď chcete poriadne vyprať, musíte vo vode riadne vyobracať, aby bolo čisté. Obyčajným osprchovaním by ste rovnaký efekt nedosiahli. Potom si naleje obľúbené červené víno a pustí na DVD prehrávači jeden z filmov, ktoré dostal na Vianoce od Júlie.
Apropo Júlia, prebehlo mu hlavou. Ako sa má moja Júlia? Moja?Dostal nápad a zdalo sa mu, že ho musí hneď zrealizovať. Neskôr by sa už možno neodhodlal. Pomaly púšťal nohu z plynu a zapol pravé smerové svetlá. V diaľke videl poľnú cestu, dorazil k jej ústiu a zastavil. Vypol motor a hľadal po vreckách mobil.
Už ho našiel. Okamžite stlačil predvoľbu číslo dva. Všetko robil v chvate, akoby išlo o život. Ale veď ide o život!
Telefón zvonil, zvonil, zvonil, zvonil. Po štvrtom zvonení sa ozval prerušovaný tón — Peter pochopil: Júlia odmietla hovor prijať.
Na spätné zrkadlo sadla sojka. Pozrela priamo naňho. Chvíľu nehybne pozerala a potom urobila sériu pohybov, ktorú keby urobil človek, vyzeral by, ako by už už mal umrieť od smiechu. Mal chuť stiahnuť okno a opýtať sa toho vtáka, čo ho rozosmialo. No vedel, že vtáky sú odvážni iba za sklom, za pletivom alebo na strome.
Peter spustil hlavu na volant. Čas, prechádzajúci okolo do čiernej diery bez návratu, zahvízdal výstražným prerušovaným tónom.
Čo mám robiť? To keby som vedel, povzdychol si.
Klopanie na okienko prerušilo jeho podvečerné rozvracanie duše. Nebol to vták, škerila sa naňho akási okrúhla mužská hlava vlasatého rockera. Uvedomil si, že dotyčný klopajúci zastavil, mysliac si, že sa mu niečo stalo. Peter sa naňho usmial a zdvihnutím palca signalizoval, že je všetko okej.
Vážne je všetko okej? Nič nie je okej. Ale ty mi, chlape, nepomôžeš, prezrádzal Petrov pohľad.
Červenú oblohu pomaly striedala čierňava, ktorá pokojne, vedomá si neodvratnosti svojho poslania, zbierala po obzore ohnivočervené škvrny. Peter chvíľu bez záujmu sledoval agóniu ďalšieho dňa. Jeho duch sa už upokojil a zmieril s poslaním v tele. Naštartoval a s pocitom ľahostajnej otupenosti pokračoval v ceste.
Doma sa osprchoval, na labužnícke čvachtanie nemal ani pomyslenie. Chcel si obliecť svoj modrý zamatový župan. Vešiak vľavo, ktorý bol preň vyhradený, zíval prázdnotou. Vešiak napravo nonšalantne, ako malíčkom, držal Júliin biely župan. Júliin župan — on si ho obliekol! Keby to tak vedela úzkostlivá Júlia! Okamžite ho ovanula neuveriteľná vôňa, ktorá ju vždy a všade sprevádzala ako osobná asistentka.
Svoje veci mal Peter vždy naľavo. Keď sa načiahol za ručníkom a boli tam dva, mohol si byť istý, že jeho je ten naľavo. Júlia milovala vo veciach poriadok. Určite aj v koši na prádlo ležali jeho špinavé veci naľavo. Keby to vedela ovplyvniť, tak aj v práčke by sa jeho veci čvachtali naľavo od jej prádla…
Nie, nemohol nosiť jej župan, tým akoby ju zrádzal. A okrem toho, čo by permanentný závan jej vône časom urobil s jeho nahým telom? Obliekol si tričko a trenírky, otvoril fľašu vína a s pohárom Dry Muscat ľahol do postele.
Zaplní ústa výraznou chuťou s jemným náznakom sladkosti, vyváženou náznakmi tónov tropického ovocia a melónu, prečítal na vinete. No viac ho zaujímala informácia o 12,8 percentnom podiele alkoholu. Žiadalo sa mu trochu otupiť k stopercentnej činnosti vybičované zmysly. Náznaky a tóny bude vychutnávať inokedy.
Oprel hlavu o čelo postele. Asi pred týždňom počul roztúžené ženské vzdychy valiace sa spoza priečky, ku ktorej mal prirazenú posteľ. Nikdy odtiaľ nepočul jediný zvuk, až teraz, a to hneď taký výrazný. Roky vedľa niekoho žijete oddelení iba tou priečkou, no keď sa stretnete na chodbe, ani sa nepozdravíte… Možno sa milujete a váš sused prevádza podobnú činnosť iba niekoľko metrov vzdušnou čiarou od vás, no vy o tom nič neviete, lebo ani jeden z vašich zmyslov vám to nepovedal. Priečky sú vskutku veľmi zvláštny vynález… Síce nevyhnutný, no jednako zvláštny.
Petrovi susedia boli zväčša finanční makléri, daňoví a poistní poradcovia, šéfovia či vplyvní zamestnanci veľkých spoločností — byt, ktorý obýval, patril k tým drahším, nadštandardným. Boli to ľudia ujedajúci chutné kusy bieleho mäsa z tučného finančného moriaka. Tešil sa ich obľube. Tí ľudia žili v neustálom strese, vedomí si toho, že kedykoľvek môžu vypadnúť z rútiaceho sa vlaku konzumnej mašinérie a spadnúť pod kolesá, vedomí si toho, že už zajtra ho môžu oni alebo niekto z ich blízkych potrebovať.
Nemohol zaspať. Uvažovanie o priečkach spôsobilo, že mu začali vadiť. Uvedomil si ich hlavnú úlohu: obmedzovať, zabraňovať, deliť. Zrazu sa potreboval nadýchnuť priestoru. Vyšiel so znovu naplneným pohárom na balkón. Pozrel nad seba a doľahla naňho veľkoleposť nočnej oblohy, ktorú si už dlho takto neuvedomil. Hviezdy boli blízko ako svetlá na vianočnom strome na Hlavnej ulici. Bola to noc, ktorá aj tých najzarytejších pragmatikov a realistov popletie natoľko, že odídu po pero a papier, mysliac si, že dnes večer napíšu báseň. Knieža noci pokojne kráčalo Košicami. Svetlá pouličných lámp, oblokov a áut sa viac–menej neúspešne snažili rozohnať tmu, ktorú rozsievalo.
Nadýchol sa, hlboko, veľmi hlboko. Akoby chcel nasať všetok pach mesta. Domorodec z džungle by možno povedal, že je to smrad, no preňho to bola vôňa, vôňa domova. Nemohol by inde žiť. Cítil silu tohto mesta, nepoddajnú energiu a nevyčerpateľnú živelnosť.
Musím sa vzchopiť, zabojovať, byť silný, sľúbil si. Jemné zzzzz mu ukolísavalo myseľ, no bolo to len nočné otupovanie k oddychu, aby hneď ráno mohla jeho energia účelne a zmysluplne explodovať.
Najprv si chcel napustiť vaňu horúcej vody a poriadne sa v nej vymáčať. Niektorí ľudia považujú kúpanie za nehygienické, pripadá im nechutné váľať sa vo vlastnej špine. Peter si to však nemyslel. Aj prádlo, keď chcete poriadne vyprať, musíte vo vode riadne vyobracať, aby bolo čisté. Obyčajným osprchovaním by ste rovnaký efekt nedosiahli. Potom si naleje obľúbené červené víno a pustí na DVD prehrávači jeden z filmov, ktoré dostal na Vianoce od Júlie.
Apropo Júlia, prebehlo mu hlavou. Ako sa má moja Júlia? Moja?Dostal nápad a zdalo sa mu, že ho musí hneď zrealizovať. Neskôr by sa už možno neodhodlal. Pomaly púšťal nohu z plynu a zapol pravé smerové svetlá. V diaľke videl poľnú cestu, dorazil k jej ústiu a zastavil. Vypol motor a hľadal po vreckách mobil.
Už ho našiel. Okamžite stlačil predvoľbu číslo dva. Všetko robil v chvate, akoby išlo o život. Ale veď ide o život!
Telefón zvonil, zvonil, zvonil, zvonil. Po štvrtom zvonení sa ozval prerušovaný tón — Peter pochopil: Júlia odmietla hovor prijať.
Na spätné zrkadlo sadla sojka. Pozrela priamo naňho. Chvíľu nehybne pozerala a potom urobila sériu pohybov, ktorú keby urobil človek, vyzeral by, ako by už už mal umrieť od smiechu. Mal chuť stiahnuť okno a opýtať sa toho vtáka, čo ho rozosmialo. No vedel, že vtáky sú odvážni iba za sklom, za pletivom alebo na strome.
Peter spustil hlavu na volant. Čas, prechádzajúci okolo do čiernej diery bez návratu, zahvízdal výstražným prerušovaným tónom.
Čo mám robiť? To keby som vedel, povzdychol si.
Klopanie na okienko prerušilo jeho podvečerné rozvracanie duše. Nebol to vták, škerila sa naňho akási okrúhla mužská hlava vlasatého rockera. Uvedomil si, že dotyčný klopajúci zastavil, mysliac si, že sa mu niečo stalo. Peter sa naňho usmial a zdvihnutím palca signalizoval, že je všetko okej.
Vážne je všetko okej? Nič nie je okej. Ale ty mi, chlape, nepomôžeš, prezrádzal Petrov pohľad.
Červenú oblohu pomaly striedala čierňava, ktorá pokojne, vedomá si neodvratnosti svojho poslania, zbierala po obzore ohnivočervené škvrny. Peter chvíľu bez záujmu sledoval agóniu ďalšieho dňa. Jeho duch sa už upokojil a zmieril s poslaním v tele. Naštartoval a s pocitom ľahostajnej otupenosti pokračoval v ceste.
Doma sa osprchoval, na labužnícke čvachtanie nemal ani pomyslenie. Chcel si obliecť svoj modrý zamatový župan. Vešiak vľavo, ktorý bol preň vyhradený, zíval prázdnotou. Vešiak napravo nonšalantne, ako malíčkom, držal Júliin biely župan. Júliin župan — on si ho obliekol! Keby to tak vedela úzkostlivá Júlia! Okamžite ho ovanula neuveriteľná vôňa, ktorá ju vždy a všade sprevádzala ako osobná asistentka.
Svoje veci mal Peter vždy naľavo. Keď sa načiahol za ručníkom a boli tam dva, mohol si byť istý, že jeho je ten naľavo. Júlia milovala vo veciach poriadok. Určite aj v koši na prádlo ležali jeho špinavé veci naľavo. Keby to vedela ovplyvniť, tak aj v práčke by sa jeho veci čvachtali naľavo od jej prádla…
Nie, nemohol nosiť jej župan, tým akoby ju zrádzal. A okrem toho, čo by permanentný závan jej vône časom urobil s jeho nahým telom? Obliekol si tričko a trenírky, otvoril fľašu vína a s pohárom Dry Muscat ľahol do postele.
Zaplní ústa výraznou chuťou s jemným náznakom sladkosti, vyváženou náznakmi tónov tropického ovocia a melónu, prečítal na vinete. No viac ho zaujímala informácia o 12,8 percentnom podiele alkoholu. Žiadalo sa mu trochu otupiť k stopercentnej činnosti vybičované zmysly. Náznaky a tóny bude vychutnávať inokedy.
Oprel hlavu o čelo postele. Asi pred týždňom počul roztúžené ženské vzdychy valiace sa spoza priečky, ku ktorej mal prirazenú posteľ. Nikdy odtiaľ nepočul jediný zvuk, až teraz, a to hneď taký výrazný. Roky vedľa niekoho žijete oddelení iba tou priečkou, no keď sa stretnete na chodbe, ani sa nepozdravíte… Možno sa milujete a váš sused prevádza podobnú činnosť iba niekoľko metrov vzdušnou čiarou od vás, no vy o tom nič neviete, lebo ani jeden z vašich zmyslov vám to nepovedal. Priečky sú vskutku veľmi zvláštny vynález… Síce nevyhnutný, no jednako zvláštny.
Petrovi susedia boli zväčša finanční makléri, daňoví a poistní poradcovia, šéfovia či vplyvní zamestnanci veľkých spoločností — byt, ktorý obýval, patril k tým drahším, nadštandardným. Boli to ľudia ujedajúci chutné kusy bieleho mäsa z tučného finančného moriaka. Tešil sa ich obľube. Tí ľudia žili v neustálom strese, vedomí si toho, že kedykoľvek môžu vypadnúť z rútiaceho sa vlaku konzumnej mašinérie a spadnúť pod kolesá, vedomí si toho, že už zajtra ho môžu oni alebo niekto z ich blízkych potrebovať.
Nemohol zaspať. Uvažovanie o priečkach spôsobilo, že mu začali vadiť. Uvedomil si ich hlavnú úlohu: obmedzovať, zabraňovať, deliť. Zrazu sa potreboval nadýchnuť priestoru. Vyšiel so znovu naplneným pohárom na balkón. Pozrel nad seba a doľahla naňho veľkoleposť nočnej oblohy, ktorú si už dlho takto neuvedomil. Hviezdy boli blízko ako svetlá na vianočnom strome na Hlavnej ulici. Bola to noc, ktorá aj tých najzarytejších pragmatikov a realistov popletie natoľko, že odídu po pero a papier, mysliac si, že dnes večer napíšu báseň. Knieža noci pokojne kráčalo Košicami. Svetlá pouličných lámp, oblokov a áut sa viac–menej neúspešne snažili rozohnať tmu, ktorú rozsievalo.
Nadýchol sa, hlboko, veľmi hlboko. Akoby chcel nasať všetok pach mesta. Domorodec z džungle by možno povedal, že je to smrad, no preňho to bola vôňa, vôňa domova. Nemohol by inde žiť. Cítil silu tohto mesta, nepoddajnú energiu a nevyčerpateľnú živelnosť.
Musím sa vzchopiť, zabojovať, byť silný, sľúbil si. Jemné zzzzz mu ukolísavalo myseľ, no bolo to len nočné otupovanie k oddychu, aby hneď ráno mohla jeho energia účelne a zmysluplne explodovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára