5. KAPITOLA

Tyrkysový kabátik


Po kľukatej ceste sa k liečebni predieral policajný sedan. Poručík, se­diaci za volantom, vytáčal motor do červených čísel, preraďoval a hneď zas s pískajúcimi pneumatikami brzdil. Obľuboval športovejší spôsob riadenia, nie štýl, akým jazdili suchári Robo či Lojzo, ktorým občas, aj keď nerád, musel robiť spolujazdca. Prešiel otvorenou bránou a urobil na parkovisku elegantný oblúk. Potom s ohromným piskotom svojho oceľového tátoša zastavil.
Vystúpil z auta, funiac pritom ako lokomotíva. To bola daň za tie kilá navyše. Pristavil sa pri kolegoch pri bráne a žoviálne s nimi prehodil pár viet o včerajšom zápase HC Košice.
Zaklopal na dvere a vzápätí, nečakajúc na dovolenie, vošiel do kancelá­rie Petra Mába.
„Zdravím, pán doktor. Ako sa máme?“ zaintonoval spevavo.
Neprehliadnuteľne tým demonštroval svoju dobrú náladu. Vystrel uka­zovák a pichol ním na diaľku teenagerským gestom niekde medzi Petrove oči.
„Ďakujem za opýtanie, ujde to,“ odpovedal Peter a vstal, aby privítal neohláseného hosťa. Vdýchol do seba čosi, čo mu nos nepochválil, akýsi oblak vzduchu, v ktorom sa čudne premiešal pach spoteného tela so slad­kastým deodorantom.
„Vždy som si myslel, že policajti majú partnera nato, aby všade chodili vo dvojici. No vy s Robom k nám chodíte každý zvlášť. Ale to nie je vý­čitka. Rád vás vidím, poručík.“
„Viete, asi je to tým, že toto vyšetrovanie, ak sa to tak dá nazvať, je trochu nad rámec našich povinností.“ Poručík sa uvelebil v kresle. Jeho dobrá nálada, živelnosť a telo, masívne vyparujúce pot, naplnili celú miest­nosť, až v nej bolo Petrovi zrazu pritesno.
„Takže to robíte ako súkromnú aktivitu?“
„No… to nemôžem povedať. Nebol spáchaný žiaden trestný čin, ktorý by sme vyšetrili. To, že sa našiel chlapec, je v Košiciach bežná vec. Naši ľudia denne nachádzajú ľudí bez dokladov, ktorí nevedia vysvetliť kto sú a čo tu robia. Hovorím síce hlavne o bezdomovcoch a rómskej komunite, ale stáva sa to. O chlapca je pre túto chvíľu postarané. Dokedy? To závisí od vás.“
„Takže chlapec nie je oficiálne predmetom záujmu polície?“ opýtal sa trochu prekvapený Peter.
„Je. Do tej miery, že jeho popis a fotka visia na všetkých nástenkách stratených a hľadaných osôb v Košiciach. V súvislosti s ním však zatiaľ nebol ohlásený žiaden trestný čin ani pátranie po ňom. Chceli by ste niečo nahlásiť?“ opýtal sa akoby z povinnosti, bez akéhokoľvek náznaku angažo­vanosti.
„Nie, zatiaľ neviem nič o nejakom trestnom čine,“ povedal Peter, no evidentne nad niečím uvažoval. „Keby som nahlásil podozrenie, že bol spáchaný trestný čin únosu?“
„Myslíte si, že váš chlapec bol unesený?“
„Čo iné? Po svojich k nám neprišiel, to je jasné…“
„To je jasné aj mne. Ale čo keď ho doviezli chudobní rodičia, ktorí ne­majú peniaze na jeho liečbu, a urobili to takto, lebo ináč si nedokázali po­môcť?“ Poručík významne zdvihol obočie.
„To je, samozrejme, možné…“ pripustil Peter. „A keby som podal pod­net na prešetrenie únosu Tomáša Bootha?“ vyhlásil nemenej významne, ako predchádzajúcu vetu povedal poručík.
Poručík Kozlovský sa začal rehotať, akoby Peter povedal veľmi dobrý vtip.
„Vás tie výstrižky nepresvedčili… Mám pravdu?“ Utieral si slzy, ktoré mu od smiechu vyhŕkli do očí. Predviedol pritom temeno hlavy, ktoré vy­zeralo ako veterník, z ktorého niekto zlízal fondánovú polevu.
„Presvedčili, ale nášho chlapca nie. Aj keď sa už začína celkom jasne profilovať ako schizofrenik. No keby som mal jednoznačný dôkaz, že existuje pravý Tomáš Booth, a teda náš chlapec ním nemôže byť, bolo by to jednoduchšie. Nezožierali by ma pochybnosti, keďže som mu nasadil medikamentóznu liečbu.“
„A čo by pre vás bol jednoznačný dôkaz?“ prezvedal poručík už úplne vážne, bez akéhokoľvek náznaku predošlej žoviálnosti.
„Najlepšie by bolo, keby som ho videl na vlastné oči, prípadne by som sa s ním mohol chvíľku rozprávať. Viete, dnes, v ére počítačov, skenerov a vysokokvalitných tlačiarní, nie je problém vyrobiť fotomontáž, aby vyze­rala ako skutočný výstrižok z novín.“
„Chcete tým povedať, že som vám poslal podvrh, fotomontáž?“ vyhŕkol nahnevane poručík a oči sa mu zlovestne zúžili.
„Nie, nemyslel som, že ste to vyrobili vy…“
„Kto teda? Moja žena?“ nenechal dopovedať Petra.
„Nie, nie, prepáčte, povedal som to len tak, vo všeobecnosti.“
„Takže vo všeobecnosti…“
Poručík spaľoval Petra pohľadom ako boxerský šampión pred súbojom o titul majstra sveta. Možno mu nechcel zasadiť presne mierený pravý hák, no ešte jedným dobre formulovaným ospravedlnením by určite nepohrdol. Keďže sa nedočkal, povedal: „Nabudúce vážte slová, doktorko.“ Poručík teraz vôbec nevyzeral ako ten milý malý tlstý ujo, ktorého majú všetci tak radi. Peter sklopil oči a obaja ticho pozerali na dlážku, každý iným smerom.
„Keby som vám povedal, že som na vlastné oči videl mladého Bootha, dokonca som sa s ním rozprával?“ rozvravel sa znova policajt, ešte stále pozerajúci do zeme. Očami prehľadával koberec ako hľadajúci, ktorý nič nestratil — nedbanlivo, nesystematicky.
„Vážne?“ Petrovi preťala čelo vráska medzi obrvami.
„Takže mi stále neveríte?“
„Verím vám. Samozrejme, že vám verím. Ak ste sa s ním rozprávali vy, to mi stačí,“ povedal Peter, aj keď by sa s mladým Boothom predsa len radšej porozprával on.
„O čom ste sa zhovárali?“ vyzvedal Peter.
„O hokeji.“
„O hokeji,“ zopakoval po ňom ako ozvena. „Aha,“ dodal sklamane.
„Ale nie… Povedal som mu aj o tej fotografii.“
„Nenapínajte ma, poručík,“ nabádal Peter záhadne sa usmievajúceho policajta.
„Zato, že ste mi neverili, by som vás mal nechať smažiť sa v pekle po­chybností,“ vyskladal poručík pre policajta netypickú, takmer až básnickú vetu.
„Ešte raz sa vám ospravedlňujem, pán poručík.“
„Takže už pán.“ Poručík opäť našiel dobrú náladu. „Poviem vám to tak: Tomášovi som povedal všetko, čo viem o našom chlapcovi. Povedal som mu aj to, že vám chlapec prezradil, kde má schovanú fotografiu ,svojej‘ mamy.“ Urobil dramatickú pauzu.
„A?“ „A musím vám povedať, že jeho desaťročný mozog si s tým neporadil,“ šťavnato zamľaskal.
„S čím si neporadil? O čom to hovoríte?“
„Nechápal, odkiaľ to viem.“
„Odkiaľ viete o schovanej fotke?“
„Presne tak.“
„Medzičasom som o tom uvažoval. Možno to nie je až taká záhada, ako to vyzerá.“ Peter svojím skepticizmom pokazil poručíkovi veselosť predo­šlých chvíľ.
„K čomu ste dospeli, doktor?“
„Dospel som k názoru, že o tej fotke môže vedieť ktorákoľvek uprato­vačka, ktorá utiera prach v Tomášovej izbe. Mohla to povedať svojim de­ťom, tie zas iným deťom a postupne to budú vedieť všetky deti v Koši­ciach.“
„Veď práve, že nie,“ povedal poručík, veľmi dôležito a záhadne sa tvá­riaci poručík. „Keby ste boli v dome Boothovcov, pochopili by ste.“
Policajt opäť čakal na prejavy Petrovho prekvapenia.
„Hovorte ďalej, poručík. Počúvam vás.“
„Ich byt je ako vesmírna loď. Všade je plno techniky a elektroniky, aj keď to majú šikovne maskované. V každej izbe sú neviditeľné kamery, všetko je plne automatické, dvere sa samé otvárajú a zatvárajú, klimatizácia sa zapína a vypína, všade plno páčok a gombíkov,“ rozprával ako Alica, ktorá sa vrátila z Krajiny zázrakov. „Aj keď to všetko vidí len trénované oko policajta,“ dodal, zrejme aby neuškodil systematicky budovanému imidžu svetaskúseného harcovníka.
„A čo z toho vyplýva?“
„Vysvetľoval mi, že nikto nemôže vedieť, čo má v tej skrýši ukryté, pretože iba on ju môže otvoriť. Káčer Donald, ktorého ste spomínali, je obraz a pod ním je sejf, ktorý sa dá otvoriť iba priložením jeho pravého palca. Je tam totiž skener na odtlačky!“
„No a? A je si istý, že sa to nedá obísť?“
„Je. Dal mu ho namontovať otecko. On je tiež ešte veľké decko, no myslím, že jeho slová, že rešpektuje synovo právo na súkromie, zneli vie­rohodne. Mladý mi hovoril, že celý byt je plný rôznych tajných skrýš. Na niektoré už dokonca zabudli. Verili by ste tomu?“
„Tomu by som veril. Všetci extrémne slávni alebo extrémne bohatí ľu­dia sú čudáci. No Tomáš si je stopercentne istý? Určite sa nikto nikdy ne­mohol dozvedieť o tej fotografii?“ Peter sa poškrabal za uchom. Urobil to tak trochu preto, aby ukázal svoje rozpaky. Vycítil, že by to mohlo byť dobré — ukázať ich teraz…
„Povedal, že na milión percent.“
„Tak mi povedzte, ako je možné, že o nej vie náš chlapec? Chcete mi povedať, že vypil elixír neviditeľnosti a pozoroval, ako sa Tomáš prehra­buje v tej skrýši?“
„To si neviem vysvetliť ani ja, ani Booth junior, ani jeho otec.“
Chvíľu bol ticho, ale Peter videl, že mu chce ešte niečo povedať, niečo významné. „Mám pre vás veľké prekvapenie!“
„Vážne?“ snažil sa Peter zahrať prekvapeného.
„Michaela Bootha všetko veľmi zaujalo. Pozýva vás totiž do svojho apartmánu na kus reči!“ slávnostne zo seba vychrlil poručík, akoby mu oznamoval, že vyhráva jackpot v štátnej lotérii.
„Vážne?“ Teraz už prekvapenie nehral.
„Vedel som, že vás to poteší.“
Peter to musel trochu vstrebať. Takže sa mu splní, čo ešte pred niekoľ­kými hodinami považoval za nereálne, uvidí mladého Bootha a jeho otca, ktorý mu dosvedčí, že on a nikto iný je nad akúkoľvek pochybnosť jeho synom. Veľmi si prial mať takýto dôkaz. No to bolo pred chlapcovými vetami o cudzích ľuďoch v zrkadle a hlasoch, ktoré počul. Vtedy si bol svojou diagnózou (schizofrénia) istý. Po poručíkovom rozprávaní o skrý­šach so skenermi odtlačkov v Boothovom apartmáne a milión percentnom presvedčení Tomáša Bootha opäť zneistel.
„Kedy sa s ním mám stretnúť?“
„Neviem to presne, asi zajtra. Spojí sa s vami jeho osobná asistentka.“
„Slečna Danková?“
„Poznáte ju?“
Peter si spomenul na Jurajov rozhovor s nesympatickým hrubým hlasom Boothovej asistentky. „Zabudli ste na náš telefonát na Boothov sekreta­riát?“
„Vlastne áno, už si spomínam. Zabudol som, že mi nedôverujete,“ po­dotkol policajt a jedným okom čakal prípadnú odozvu.
„Ešte raz sa vám ospravedlňujem, poručík. To nie je o tom, že neverím vám, ja neverím ani sebe. Myslel som si, že som dobrý psychiater, ktorého len tak niečo neprekvapí. No pri tom chlapcovi mám dojem, že nesedí nič z toho, čo som sa naučil alebo získal rokmi praxe. Dúfam, že rozhovor s Bo­othovcami mi pomôže zbaviť sa pochybností. Skutočne vám ďakujem, že ste mi to vybavili. Teraz vám už fakt bezhranične dôverujem,“ vyhlásil Peter a podal poručíkovi ruku, naznačujúc, že sa chce zmieriť.
Poručík ňou srdečne zatriasol a vetou — doktorko, do smrti dobrí — potvrdil svoju srdečnú a vcelku nekonfliktnú povahu.


Zajtra sa stretne s Michaelom Boothom. Aké to bude stretnutie? Pre­mýšľal, o čom to všetko bude. Chce sa s ním rozprávať človek, s ktorým by sa radi stretli stovky ľudí. Nehovoriac o tom, koľké tisíce by sa s Boothom vymenili. (Samozrejme, až na tú chorobu.) Mal by si pripraviť otázky, bolo by ich nemálo: Aký je to pocit byť jedným z najbohatších ľudí na Sloven­sku? Myslíte si, že život s počítačmi má vyššiu kvalitu ako ten bez nich? Na akú otázku by ste chceli poznať odpoveď a nepoznáte ju?
Nie, uvedomil si, že nie je novinár, ktorý bude s Boothom robiť inter­view. Ide k Boothovi vysvetľovať záhadu. No skutočne to je záhada? Ako takmer všetko na tomto svete, aj tento div nájde svoje logické vysvetle­nie…
Premýšľal ďalej: Deti rady používajú expresívne výrazy. Do akej miery môžem vziať do úvahy Tomášovo vyjadrenie, že si je istý na milión per­cent? No mám jeho presvedčenie spochybniť len preto, že je taký mladý? To by nebolo profesionálne. Ak si Tomáš bude skutočne istý, čoho by som sa mohol chytiť? Mohol by som vyrukovať s konšpiračnou teóriou, ktorú sme vymysleli s Robom a Jurajom? Niekto pre chlapca natáčal do­máce video zo života originálneho Tomáša Bootha? Keďže Tom sa takmer výhradne zdržiava v areáli Divinesoftu a málokedy vychádza von, dá sa predpokladať, že ho mohli natáčať jedine skrytou kamerou, prípadne odnie­kiaľ z diaľky cez teleskopický objektív. A záhada je vyriešená — skrytá kamera!
No mohol povedať o tejto teórii Boothovi? Riskujúc výsmech? Alebo by riskoval niečo horšie: Ako by Booth zareagoval, keby sa dozvedel, že ne­jaká banda sa roky pripravovala na ukončenie života jeho jediného syna? Aj keď to bola len jedna z hypotéz, necítil by ohrozenie? Čo ak by si mys­lel, že tí chamtivci si po tom, čo prepustili chlapca, vymysleli inú stratégiu?
Keď sa vcítil do jeho myslenia, uznal, že by to boli logické úvahy. A čo by to mohlo znamenať? Hlavne, čo by to mohlo znamenať pre takmer ne­vládneho blondiačika z liečebne?
Booth má vďaka obrovskému majetku nepredstaviteľný vplyv na lídrov štátu, vrátane exekutívy a súdnictva. Určite by v záujme záchrany života vlastného syna dokázal skorumpovať kohokoľvek — ak by to vôbec bolo potrebné —, aby inicioval vyšetrovanie v tejto veci. Jediným svedkom, jediným poškodeným, no zatiaľ aj jediným známym podozrivým však je chlapec z liečebne. Ako by znášal vyšetrovaciu mašinériu? Odrazilo by sa to na jeho psychike? Nato Peter radšej ani nechcel myslieť.
A na základe čoho to všetko? Robo prišiel s dvadsaťročným príbehom a oni popustili uzdu svojej fantázii.
Budem si dávať veľký pozor na vyslovovanie takýchto dohadov, sľúbil si. No vyjadriť podozrenie, že v Tomášovej izbe by mohla byť skrytá ka­mera, to môžem, nemalo by to nikomu uškodiť.
Ale čo potom mám? Čím sa môžem prezentovať pred Boothovcami? Akým vysvetlením záhady?
Bola to zvláštna situácia. Vtedy, keď sa s Jurajom snažili vzbudiť Boot­hovu pozornosť, nebolo nič, čo by si bol býval prial viac. No teraz, keď o chlapca Booth záujem prejavil, akoby dostal strach. Oni chceli, aby sa oňho zaujímal ako o syna. No on sa oňho začal zaujímať ako o podvodníka a možné ohrozenie. Alebo to bola obyčajná ľudská zvedavosť? Zajtra bude múdrejší.
Peter už teraz pociťoval v bruchu zvláštne chvenie. Ten pocit mával len pred dôležitými udalosťami, ktoré očakával, alebo pred stretnutiami s ľuďmi, od ktorých si veľa sľuboval.
Rozhodol sa nič nenechať na náhodu. Pred návštevou by mal ísť k chlapcovi a povyzvedať sa, ako je na tom so znalosťou apartmánu Boot­hovcov. Stojac pred zatvorenými dverami, počul akýsi ženský hlas, no nespoz­nával ho. Prudko otvoril, aby videl, čo sa tam deje.


Ale pohľad to bol uspokojivý. Videl rehabilitačnú sestru s Tomášom č.2 (tak si ho pred chvíľou pre vlastnú potrebu pomenoval), ako spolu cvičia. Chlapec ležal na posteli a ako sa zdalo podľa výrazu tváre, celkom ho to bavilo.
„Ó, prepáčte. Nechcel som vyrušovať,“ ospravedlňoval sa Peter.
Opäť sa vracal na chodbu.
„Nevyrušujete nás, pán riaditeľ!“ zakričala za ním sestra. „Už kon­číme!“ Peter teda zavrel dvere a sadol si na stoličku.
„Tak ako to ide?“ prezvedal sa bez toho, aby naznačil, komu je otázka adresovaná.
Keď však pozrel na šikovné sestrine pohyby, ktorá s rukami a nohami Tomáša č.2 obratne cvičila akýsi strečing, pochopil zbytočnosť otázky. Pozeral na šťastne sa usmievajúceho chlapca a opäť cítil to chvenie v bru­chu, už o niečo silnejšie ako predtým. Pomyslel si, že je to kvôli tomu, že k napätiu z návštevy sa pridružil aj pocit zodpovednosti za chlapca. Musím si dávať veľký pozor na to, čo poviem! Nesmiem chlapca za žiadnu cenu ohroziť, pripomínal si svoj sľub.
„Pár týždňov, možno mesiacov cvičenia a chlapec bude behať po svo­jich,“ informovala ho sestra o svojom presvedčení, neprerušujúc prácu.
„Ste si tým istá?“ opýtal sa psychiater, aj keď vedel, že nemusí o schop­nostiach sestry Ziegenfusovej pochybovať. Hovorilo sa o nej, že všetkých pacientov, s ktorými pracovala, dokázala „rozchodiť“. Ujala sa aj ťažkých prípadov, prípadov poškodenia miechy, ťažkej detskej mozgovej obrny, s ktorými iné rehabilitačné sestry nedokázali pohnúť.
„Som, pán doktor. Som si istá,“ usmiala sa naňho a veľavravne žmurkla.
Vždy mala slabosť na fešáckeho lekára a Peter o tom vedel. Aj keď bola od neho takmer o desať rokov staršia, rada si ho niekedy doberala a inokedy mu nadbiehala tak, ako nadbiehajú mladým mužom staršie dámy, na ktoré doma čakajú chlapi s veľkými pupkami, očami len pre televízor a ústami chľastajúcimi litre piva.
„Nepochybujem o vašich schopnostiach, pani Ziegenfusová,“ pohladil jej ego Peter a venoval jej jemný úsmev, do ktorého sa snažil dať trocha koketnosti. Vedel, že tým sestru poteší. „Páči sa ti cvičenie, Tomáš?“ opý­tal sa chlapca.
„Je to perfektné. Veľmi sa mi to páči,“ poponáhľal sa s odpoveďou chlapec a Peter mu uveril nadšenie, ktoré do toho vložil.
„Máš veľké šťastie. Pani Ziegenfusová je najlepšia rehabilitačná sestra, akú poznám.“
Sestra sa trocha zapýrila a jej červeň povedala očakávanú vetu: „Ale, pán doktor, preháňate.“ Na chvíľu sklopila oči.
„Nepreháňam a vy to viete.“
Už ukončila svoju prácu a pomaly, akoby sa jej nechcelo, zbierala svoje veci a ukladala ich do tašky.
„Doktor Máb?“ oslovil ho chlapec. „Chcem sa vás niečo opýtať.“
„Pýtaj sa, Tomáš.“
„Ako je to možné, že síce viem, že som niekedy hýbal rukami, ale nikdy som nemal také pocity, aké mám teraz.“
Sestra doobliekala chlapca a prikryla ho.
„Popíš mi svoje pocity,“ vyzval ho Peter a hlavou prikývol na pozdrav sestre Ziegenfusovej, ktorá mu naznačila, že odchádza.
„Neviem to presne popísať, ale predtým, keď som hýbal rukou, cítil som to inak ako teraz.“
„Tomáš, chcel by som rozumieť tomu, čo sa s tebou dialo pred dovozom k nám, no niekedy tomu, zdá sa, nerozumieš ani ty. Hovoríš, že si hýbal rukami. Potom si aj sám jedol…“
„Vždy nie. Niekedy ma kŕmili. Hovorili, že mám slabé ruky a nesmiem si ich pri jedení či umývaní namáhať.“
„Takže si si ich šetril.“
„Áno. Dovolili mi nimi hýbať pri rehabilitácii, pri hre a podobne. Ale vtedy pri cvičení som mal úplne iné pocity, ako mám teraz pri sestre, čo práve odišla.“
„Sestra Ziegenfusová…“
„Doma sme cvičili omnoho jemnejšie.“
„Neboj sa. Dôverujem sestre Ziegenfusovej. Čochvíľa budeš rukami opäť hýbať. Zrejme si sa veľmi preľakol a to preľaknutie spôsobilo, že sa v mozgu zablokovalo oddelenie riadiace pohyb rúk. Keď sa to dobre roz­hýbe, bude všetko v poriadku.“ Peter sa na chlapca milo usmial a ten mu odpovedal podobným, sympatie prezrádzajúcim úškrnom — reč zrozumi­teľná všade na svete. „Nikto pred tebou nehovoril, že si ako malý prekonal nejakú chorobu? Napríklad detskú obrnu, reumatickú horúčku alebo niečo podobné?“
„Nie,“ zabručal chlapec už trochu namrzene.
„Neublížili ti pri pôrode?“
„Neviem.“ „Ešte pár otázok, ak dovolíš. Bol si niekedy v nemocnici alebo v takom zariadení, ako je naše?“
„Bol som… veľakrát… v našej nemocnici.“
„Vo vašej nemocnici?“
„Jasné. Máme vo firme na treťom poschodí nemocnicu. Často ma tam vozia na prehliadky. Ocko chce, aby som bol zdravý.“
Mohlo mi napadnúť, že keď tam majú miniškolu, športovú halu, že ne­mocnica nemôže chýbať, uvažoval Peter.
„Chcem sa ťa ešte opýtať na jednu vec. Keď si mi hovoril o tej mamič­kinej fotografii, povedal si, že nikto, ani ocko, ti ju nemôže doniesť. Prečo?“
„Prečo sa pýtate? Budete s ockom hovoriť?“
„Nie, nebudem,“ snažil sa presvedčiť Peter, no ktovie, či sa mu to poda­rilo. Jeho výraz totiž prezrádzal, že bol nachytaný na hruškách.
Peter vedel, že nie je správne nechávať schizofrenika v jeho blude. No povedal si, že ešte jeden deň počká. Pokiaľ na vlastné oči neuvidí pravého Tomáša Bootha, neuverí. Ešte sa však môže stať všeličo. Spomenul si na slečnu Dankovú; tá by mohla — len preto, aby demonštrovala svoju dôle­žitosť — odďaľovať stretnutie. Čo keď mi ukážu nejakého iného chlapca trebárs aj chlapca z článkov? Čo keď aj tie sú podvrh? Peter sa opäť pri­chytil pri tom, že sa správa ako paranoik. Už by mal prestať s podozrievavosťou.
„Môžeš mi povedať, ako je to s tou fotografiou? Vŕta mi v hlave, prečo máš pred ockom také tajnosti.“
„Ja pred ním nemám tajnosti. On mi dal tú skrýšu urobiť. Povedal mi, že si tam môžem schovávať svoje tajomstvá. Otvoriť ju môžem iba ja. Je tam totiž detektor na odtlačky prstov a je nastavený na môj pravý palec. Viete?“ Zatváril sa dôležito ako soľ.
„Tam si schovávaš svoje tajnosti… A máš viac takýchto skrýš?“
„Mám, ale načo to potrebujete vedieť?“
„Len tak. Zaujíma ma to.“
„Mňa nezaujíma, kde máte schované svoje tajnosti vy. Tak prečo vás zaujíma, kde ich mám schované ja?“ položil otázku, hodnú nenáhlivej odpo­vede.
Fakt, prečo by mi to mal vešať na nos? Peter pochopil, že ak chlapcovi nepovie pravdu — že zajtra ide do „jeho“ apartmánu a chce sa presvedčiť, či má dobrý prehľad —, nič mu už nepovie.
Nechal to teda tak.
„Máš pravdu. Prečo by si mi mal hovoriť o svojich skrýšach. Opýtal som sa len tak, nič som tým nesledoval. Nebudem ťa už trápiť.“
„Dovidenia, doktor Máb.“
Peter vychádzal z miestnosti. Zazvonil mu mobilný telefón.
„Peter Máb. Prosím.“
„Dobrý deň, pán Máb. Tu Eva Danková, osobná asistentka pána Micha­ela Bootha. Pán Booth ma poveril dohodnutím termínu vašej návštevy. Vyhovovalo by vám to zajtra o osemnástej?“
„Dobrý deň, slečna Danková. Musím sa pozrieť do svojho diára. Mo­mentík.“ Peter, samozrejme, vedel, že bude môcť zajtra o osemnástej prísť, no povedal si, že slečne osobnej asistentke prospeje, keď bude musieť trochu čakať. Určite na to nebola zvyknutá a to bolo hnacím motorom vzostupu jej arogancie. „Áno, vyhovuje mi to. Kde mám prísť?“
„Príde po vás naše auto. Môže byť o sedemnásť tridsať pred liečebňou?“
„Môže byť.“
Chvíľku bolo na oboch stranách spojenia ticho. Aj keď ticho je v telefo­nických rozhovoroch veľmi znepokojujúce, Peter sa neusiloval pokračovať, posmrkávanie a odkašliavanie v slúchadle mu prezradilo, že slečna Dan­ková by chcela ešte niečo dodať.
„S vami som minule telefonovala?“
„Nie. S kolegom Hellerom.“
„Odkážte mu, prosím, že sa mu ospravedlňujem, ak som bola arogantná, ale cez deň mi telefonujú desiatky rôznych ľudí, ktorí sa chcú s pánom Boothom stretnúť alebo aspoň telefonicky rozprávať. Väčšinou chcú pe­niaze, niektorí mu ponúkajú svoje programy, zaručené predpovede, veštby. Je medzi nimi veľa rôznych čudákov. Niekedy je problém vyselektovať to.“
„Poviem mu to. Ale… chápem vás. Keby mi niekto povedal, že chlapec, ktorého som pred niekoľkými hodinami videl, je v psychiatrickej liečebni, neviem, ako by som zareagoval.“
„Som rada, že ste ma pochopili. Takže zajtra…“
„Prepáčte ešte na chvíľu. Chcel by som sa niečo opýtať,“ povedal Peter naliehavo.
„Nech sa páči.“
„Na návštevu sa nezvykne chodiť s prázdnymi rukami… Čím by som pána Bootha a Tomáša mohol potešiť? Je niečo také?“
Peter si spomenul na rozhovor s Júliou, keď rozoberali práve túto tému. Vtedy si nemyslel, že to bude raz skutočne riešiť.
„Pýtajú sa ma na to takmer všetci, takže nie som touto otázkou zasko­čená. Každému radím rovnako: prineste niečo, čo by vás charakterizovalo a čo ste, pokiaľ je to možné, sami vytvorili. Ak ste maliar, prineste obraz. No vy ste psychiater… Hm… Radiť vám, aby ste so sebou vzali vylieče­ného pacienta, je asi troška… Zrejme vám neviem poradiť…“
„Napísal som knihu, vlastne dve, aj keď jednu z nich za nor­málnu publikáciu nepovažujem. Myslíte, že by ho mohla potešiť?“
„No vidíte!“ takmer vykríkla slečna Danková. „To je ten správny dar­ček.“ „A Tomášovi? Čo by som mu mohol doniesť?“
„Má rád šiltovky a rád ich mení. Doneste mu nejakú. Nič drahé mu ne­noste, on by to aj tak nedocenil.“
„Návšteva bude v Divinesofte?“
„Áno. Ak vám to nevadí.“
„Nie, nevadí. Ďakujem vám za rady.“
„Nemáte za čo. Majte sa.“


Voda stekajúca z oblohy bičovala zem a všetko, čo ľudia na nej postavili mohutnou silou, akej je schopný len prírodný živel. Všade vôkol bolo sivo, len svetlá reflektorov prechádzajúcich áut narúšali tento smutný a nezá­živný kolorit. Bol to jeden z tých dní, keď človek prestáva veriť, že slnko skutočne existuje, že vietor je len neškodný presun vzduchu a vodu nevy­hnutne potrebujeme.
Peter Máb sedel v aute a očami prehľadával skupinky mladých ľudí vychádzajúcich z hlavných dverí univerzity. Niektorí vystreľovali dáždniky a s odhodlaním sa vrhali do besnenia mokrého živlu. Iní čakali na voľné taxíky a čľapotajúc vôkol seba, k nim dobiehali. Ostatní postávali a čakali na… (ťažko povedať na čo). Zrejme zvažovali možnosti, aby sa rozhodli správne. Júlia Murínová — to bola osoba, ktorú hľadal medzi pršiplášťami, dáždnikmi, aktovkami na hlave.
Nedvíhala telefóny, tak si Peter povedal, že ju počká pred univerzitou. Bol rád, že prší. Júlia určite neodmietne odvoz domov. Možno pôjdu do „svojej“ kaviarne, možno ho pozve k sebe a porozprávajú sa, možno…
Už ju uvidel. Spoznal jej tyrkysový kabátik. Keby mala oblečené niečo v módnej zemitej farbe, ktorá bola medzi košickou mládežou hitom se­zóny, zrejme by ju nespoznal. Ako dobre, že si vzala svoj tyrkysový kabá­tik.
Peter vystúpil z auta a čakal, či sa naňho pozrie, či ho zbadá. Júlia sa rozbehla… a chytila akéhosi mládenca s dáždnikom. Obaja sa smiali a ute­kali k zaparkovanému autu. Mladík bol galantný, otvoril dvere a počkal, kým nastúpi. Až potom stiahol dáždnik a vošiel do auta k volantu. Ľavé smerové svetlá zažmurkali a vozidlo sa stratilo v premávke.
Ešte hodnú chvíľu Peter pozeral za autom. Už dávno ho nebolo vidieť, no stále pozeral tým smerom. Akoby sa zasekol, akoby zabudol na dážď. Zabudol, že už nemusí na nič čakať. Jeho láska prebehla okolo vo vzdiale­nosti päťdesiatich metrov. Nemohol nič urobiť. (Nemohol?) No nič ani neurobil. Pozeral z diaľky na svoj smútok ako na beznádejný röntgenový snímok pľúc tuhého fajčiara, ako nestranný, nezainteresovaný diagnostik. Možno neskôr precitne. Určite precitne. No teraz…
Konečne si uvedomil, že skutočne prší. Nedíva sa vo vyhriatom kine na film Koniec našej lásky. Dážď je skutočný. To, čo videl, sa naozaj stalo. Bolesť je skutočná, neodvolateľne skutočná. Do slabín duše ho bodol pocit osamelosti a neúplnosti. Cítil sa ako nedokončená veta, ako stimulácia bez vyvrcholenia. Adam nemohol prežiť bez Evy.
Sadol do auta, hlavu oprel o opierku a vyštval pred seba neprítomný pohľad. Pozeral na premočený mestský výjav, ktorý budil zdanie, že ho na­rýchlo uhľom načmáral nie veľmi nadaný žiak nedeľnej školy kreslenia. Peter bol prázdny. Nevedel, o čom má premýšľať. Nevedel, načo má pre­mýšľať. Ticho, ktoré počuje naše telo, nie je až také mrazivé ako ticho, ktoré kričí do ucha našej duše.
Ani si to nestíhal uvedomovať a deň vystriedala noc. Všetky pohyby do okamihu zaľahnutia do postele boli automatizované ako výroba automobi­lových karosérií. Hlavu mu atakovali scestné myšlienky typu: Ľudia spia preto, že je tma, alebo preto, že to potrebujú? Jasné, že to potrebujú. Nie, nebol čas na pseudofilozofické blúdenie uličkami logiky. Nemohol však zaspať. Započúval sa do tikotu nástenných elektrických hodín. Zaujímavé, každý tik znie inak a aj každý tak. A že vraj monotónnosť. Uvažoval nad tým, či aj dopad kvapiek z vodovodu je takou symfóniou zvukov. Mono­tónnosť je mŕtva, nech žije rozmanitosť!
Nedokázal presvedčiť telo, že je unavený, že chce spať, že to potrebuje. Cítil, že sa kamsi prepadá, do niečoho sa ponára, no nebol to spánok. Desil sa úsvitu, no jednako túžil po tom, aby už bolo ráno. Bál sa pocitu, ktorý nastane, keď si ráno uvedomí, že opäť má problém s Júliou. Koľko bude trvať, pokiaľ príde na to, že je opäť sám? Minútu? Dve? Potom ho opantajú pocity, z ktorých mal strach — brnčanie v bruchu, napätie v mysli, očaká­vanie niečoho, uvažovanie: Zabojovať o Júliu? Skúsiť inde? Kde? V lie­čebni sa mu páčili dve či tri sestričky, no chodiť s nimi len kvôli chodeniu, sexu, skrývať sa, tajiť? Alebo zaloviť inde? Oslovovať v baroch fajčiace krásky na vysokých stoličkách? — Tak na tieto myšlienky sa mohol tešiť v nasledujúcich dňoch.
No jednako túžil po tom, aby už bolo ráno, no po prespanej noci. O pre­bdenú nemám záujem, povedal si. Vyspať sa a čím skôr začať pracovať!