4. KAPITOLA

Fotky a zrkadlo


Melódia, šíriaca sa z reproduktora Petrovho mobilu, prerušila sen v mieste, keď sa mal dozvedieť pointu.
Kto nevie, že pred ôsmou ráno je neslušné obťažovať telefonátom? Veď je ešte noc, zašomral v duchu Peter. Jedným okom pozrel na dopitú sed­mičku vína, druhým na nástenné hodiny ukazujúce 8.05. Pardon, dotyčný vie, čo káže slušnosť. Dočerta! Zaspal som, uvedomil si takmer okamžite.
Opäť vzal do zorného poľa prázdnu fľašu, prázdny pohár. Fľaša s jed­ným pohárom vraj prezrádza osamelosť… Poškriabal sa za uchom, nasadil okuliare a vykročil za zvukom mobilu.
„Prosím? Máb.“
„Dobré ráno, tu podporučík Štefek z košickej polície. Prepáčte, keď som vás zobudil. Chcel som len vedieť, kedy prídete do liečebne. Už tu na vás všetci čakáme,“ povedal naliehavo mužný hlas.
„Musel som si niečo vybaviť. Povedzte pri vás stojacej riaditeľke, že do pol hodiny som tam. Deje sa niečo?“
„Poznáte svojich kolegov,“ uznanlivo ho pochválil policajt. „Mám no­vinky týkajúce sa údajného Tomáša Bootha.“
„Niečo naliehavé?“
„Nebudem vám o tom rozprávať do telefónu. Bude lepšie, keď to uvidíte na vlastné oči.“
„Okej. Nebudem sa teda zbytočne zdržiavať. Čím dlhšie budeme telefo­novať, tým neskôr prídem, takže končím. Uvidíme sa o chvíľu.“
Pohľad z okna prezradil vysokú relatívnu vzdušnú vlhkosť. Hmla však nebola hustá, nebránila vo výhľade, iba zjemňovala kontúry. Keď bol dieťa, veril, že ktosi v noci rozlial mlieko z misky Gulliverovej mačky a to sa s pribúdajúcim, silnejúcim slnkom vyparuje. Také a podobné mystifikačné bájky vymýšľal starý otec na jeho všetečné otázky.
Peter sa narýchlo umyl, obliekol. Smutne pozrel na kávovar. Kávu už nestihnem, vzdychol si.
O tri štvrte hodiny už vchádzal do liečebne. Okamžite jeho kroky sme­rovali k izbe č. 24. Pred dverami stáli: riaditeľka Lorenčíková, Juraj a vy­soký mladík v koženej bunde — podporučík Štefek.
Už ho zbadali a obracali sa k nemu ako slnečnica k vychádzajúcemu slnku. Peter ich zdvihnutím ruky pozdravil a rozbehnutý k dverám sa opý­tal: „Čo sa deje?“
„Poď, prosím, k nám. Chceme ti niečo ukázať,“ vyzval ho Juraj a výz­namne pozrel na podporučíka v civile.
„Dobrý deň, som podporučík Štefek. Ešte sme nemali tú možnosť…“ povedal tichým, diskrétnym hlasom, aj keď sýtosť a hĺbka dávala tušiť mohutnú silu, keby ho nechal naplno rozoznieť.
Policajt vykročil smerom k Petrovi, vystrel oceľovú ruku a venoval mu sebavedomý úsmev. Sú dva druhy sebavedomých ľudí. U jedných ich se­bavedomie pramení z toho, čo dokážu. U druhých z toho, čo si myslia, že dokážu. Ľudia druhého typu si myslia, že vedia korčuľovať, aj keď ešte nikdy na korčuliach nestáli. Dôkazom je pre nich fakt, že z nich ešte ne­spadli. Kto a ako ich môže usvedčiť, že to naozaj nevedia? Ten prvý typ vie, koľko má natrénované, a z toho vyviera jeho uspokojenosť. Pozrúc policajtovi do očí, Peter nadobudol pocit, že ten chlap dokáže skočiť aj trojitý rittberger, určite si to len nenamýšľa.
„Čo mi chcete ukázať?“ opýtal sa Peter a zatriasol policajtovou pravač­kou.
„Toto.“ Policajt vytiahol z náprsného vrecka obálku. „Posiela vám to poručík Kozlovský.“
Peter ju vzal do rúk a vybral štyri články vystrihnuté z nejakých časopi­sov. Vzal do rúk prvý. Prečítal palcovými písmenami napísaný titulok: Dedič miliardového impéria sa zabával s priateľmi v cirkuse. Pod článkom bola fotografia siedmich detí so zmrzlinami a pukancami. Pohľad nasmero­val na chlapca v invalidnom vozíku. Snažil sa rozoznať rysy tváre, skres­lené novinovým rastrom. Videl usmiateho chalana v šiltovke, ako oboma rukami drží okolo pliec dievča a chlapca, ktorí si kľakli a naklonili sa k nemu. No nespoznával zvlnené hnedé vlasy vybiehajúce spod čapice, tro­chu väčší nos a okuliare s hrubším čiernym rámom. Prezrel si ďalší výstri­žok. Jeho titulok znel: Počítačový kráľ a následník trónu. Článok bol okrem spoločných fotiek syna s otcom ilustrovaný fotomontážou Michaela Bo­otha, ktorý bol odetý ako kráľ so všetkým, čo ku kráľovi patrí: koruna, jablko, žezlo. Pri ňom sedel Tomáš, fotomontážou preoblečený za princa. Zaujala ho ešte jedna fotka — ako z prvej strany rodinného albumu — pán v bielom roláku a tvídovom saku a vedľa neho ten istý asi desaťročný chla­pec ostrejších čŕt s hnedými vlasmi. A na nose — čierny rám okuliarov. Michael Booth sa zohýnal k chlapcovi a vystretou rukou niečo ukazoval. Obaja mali vetrom rozstrapatené vlasy a usmievali sa od ucha k uchu.
K ostatným dvom ústrižkom sa Peter zatiaľ nedostal a už sa pýtal pod­poručíka Štefeka: „Takže toto je Booth junior?“
„Ak noviny neklamú, o čom síce nie som vždy presvedčený, zvlášť u tých bulvárnych, tak áno.“
„Predpokladám, že poručík ich má od svojej ženy.“
„Predpokladáte správne.“
„Ich hodnovernosť je preukázaná?“ prekvapil všetkých otázkou.
Zjavne zaskočený policajt zo seba dostal: „Myslíte si, že by sme ich mali preveriť?“
„Nie. Myslím, že to nie je nutné,“ upokojil ho Peter, zjavne pobavený podporučíkovou dočasnou vykoľajenosťou.
Zbežne prezrel aj ďalšie dva články z menej bulvárnymi nadpismi: Bo­oth opäť ukázal svojho syna a Tomáš Booth v zoo. Fotografie ilustrujúce článok poprezeral zo vzdialenosti sotva desiatich centimetrov, i keď to nepotreboval, keďže vďaka okuliarom videl výborne.
Pomaly sa začínal zmierovať so smutným faktom, smutným pre chlapca, ktorý ležal za dverami — on a chlapec z článkov v žiadnom prípade nie sú tou istou osobou.
„Takže čo to znamená? Mal si dlhší čas na to, aby si to analyzoval,“ povedal Jurajovi, no po chvíli dodal pre všetkých: „Poďme sa o tom, pro­sím, porozprávať do mojej kancelárie. Akútne potrebujem kávu. Pozývam aj vás.“
„Vyzerá to tak, že náš chlapec trpí, zatiaľ nevieme prečo, utkvelou pred­stavou, že je Tomáš Booth. Možno pochádza z chudobných pomerov a závidí mu peniaze, môže závidieť bezstarostné detstvo, pozornosť, ktorou je zahrňovaný, čokoľvek.“ Juraj sa na chvíľu odmlčal a podal Petrovi na zaliatie šálku s nasypanou kávou. „Keď sme na teba čakali, rozobrali sme ešte jednu možnosť, prišiel s ňou podporučík Štefek. Aj keď je veľmi bi­zarná a nepravdepodobná. Povedz mu to, Robo.“
„Vy sa poznáte?“ opýtal sa Peter prekvapene.
„Nie sme generačne až tak vzdialení, potykali sme si,“ odvetil Juro a dôverne žmurkol na Róberta.
Fíha, veľa toho stihli, pomyslel si Peter.
„Jasné, načo zbytočný formalizmus,“ povedal podporučíkovi a podal mu ruku. „Ja som Peter.“
„Ja som Róbert alebo Robo. Ako chceš.“
Riaditeľka Lorenčíková sa v tejto zoznamovacej kancelárii mladých mužov so svojimi piatimi krížikmi na chrbte evidentne prestala cítiť dobre. Päťdesiatničky sa k chlapom — tridsiatnikom či štyridsiatnikom častokrát chcú správať ako k takmerrovesníkom, no riaditeľka bola už zrejme zmie­rená s faktom, že tých by zaujímala iba ako nádejná potenciálna matka nádhernej potenciálnej dcéry.
„Prepáčte, páni. Musím ísť vybaviť niekoľko neodkladných záležitostí.“
Všetci štyria sa takmer súčasne postavili. Riaditeľka vykročila a dala do svojich pohybov pompéznosť, dôležitosť a teatrálnosť zachovalej matróny na prahu klimaktéria.
Muži si sadli, pozreli na nedotknutú pariacu sa kávu riaditeľky Lorenčí­kovej, potom pozreli na seba a zasmiali sa. Nikto nepocítil potrebu oko­mentovať to.
„Robo, začni!“ vyzval ho Peter.
„V treťom ročníku na policajnej akadémii sme preberali prípad, ktorý sa stal v osemdesiatych rokoch minulého storočia v Severnej Karolíne v USA. Istá bláznivá manželská dvojica si vymyslela a chystala sa zrealizovať po­merne morbídny plán. Svojho syna takmer päť rokov pripravovali na zvláštnu úlohu, chceli ho dosadiť na miesto syna nejakého úspešného a zazobaného hollywoodskeho herca, na ktorého sa ich chlapec veľmi podo­bal.“
„A to chceli ako dosiahnuť?“ opýtal sa neveriacky Peter.
„Toho hercovho syna takmer denne pozorovali a natáčali na videoka­meru. Ich chlapec sa musel učiť jeho spôsob vyjadrovania, reči, mimiku tváre, gestá. Keď odmietal, tak ho priväzovali k posteli a telesne trestali. Pritom šetrili peniaze na plastickú operáciu, ktorá mala dotvoriť chlapcovu premenu na originál.“
„Ako ich chceli vymeniť?“ zaujímal sa Peter.
„Chceli narafičiť haváriu, keď pôjde hercova rodina niekde autom. Všetci mali zahynúť a zachrániť sa mal iba chlapec. Po havárii by mŕtvolu originálu odstránili a na jeho miesto dosadili svojho mierne odretého syna, ktorý akože prežil. Ten by potom, ako univerzálny dedič, mohol manipulovať s hercovými peniazmi a určite by nezabudol na drahých rodi­čov.“
Je to zaujímavý chlap, pomyslel si Peter. Iste by mal šancu v konkurze na fotomodela, prípadne by to mohol skúsiť v nejakom seriáli zameranom na ženské publikum.
Niektorí muži majú problémy vyjadrovať sa k vzhľadu muža. Veľmi sa boja, že by boli spájaní s homosexualitou. Peter priznal, ak bol niekto vyda­reným dielom prírody. Naučil sa to od Juraja. Ten pred ním nemal zábrany pochváliť pekného chlapa. Robil to často a rád, keď si niekde vyšli. Aj teraz si to určite hovoril… Peter sa už niekoľkokrát v mysli zaoberal otáz­kou, či je Juro homosexuál, ale nakoniec podobné úvahy zavrhol s tým, že to vlastne nechce vedieť. Keby to vedel, určite by to ovplyvnilo ich kama­rátstvo a to si cenil natoľko, že oň nechcel prísť.
„Diabolský plán. Ako to dopadlo?“ opýtal sa Peter.
„Chlapca, aby to nebolo podozrivé, museli občas pustiť do školy. Mal šťastie, že si učiteľka všimla, že sa s ním niečo deje. Zaujímala sa oňho dovtedy, pokiaľ jej nepovedal celú pravdu.“
„To akože…“ chcel ho prerušiť Juraj. Robo Štefek však pozrel takým prenikavým jastrabím pohľadom, že si to rýchlo rozmyslel. „Prepáč, do­konči.“
„Otec dostal sedem a mama päť rokov za týranie zverenej osoby, obmedzo­vanie osobnej slobody, prípravu vraždy a ešte niekoľko ďalších paragra­fov,“ dokončil Róbert.
„Myslíš, že by to mohol byť aj náš prípad?“ opýtal sa Juraj.
„To si nemyslím. Váš prípad je v mnohom odlišný. Len som chcel, aby ste vedeli, že aj také veci sa dejú.“
„Skúsme to porovnať,“ povedal Peter. „Po prvé náš chlapec sa veľmi nepodobá na Boothovho syna, plastika by bola drahá. Po druhé náš chlapec sa vôbec nehýbe, Booth junior hýbe aspoň rukami.“
„Už to nie je pravda, Peter,“ prerušil ho Juraj. „Už sa trochu hýbe.“
„Vážne? Prečo si to nepovedal?“
„Až teraz sme sa k tomu dopracovali.“
„Porozprávaj mi o tom viac, Ďuri!“ zvolal s neskrývaným záujmom Peter.
„Keď som k nemu ráno prišiel, hneď ako ma zbadal, vykríkol: ,Aha, doktor!‘ Potom začal hýbať prstami na obidvoch rukách. Mal z toho veľkú radosť. Nezdá sa, že by ju hral.“
„Takže ruky nemá ochrnuté?“
„Zdá sa, že nie. Akoby sa nehýbal preto, lebo to ešte nevyskúšal. Možno ani nohy nie sú ochrnuté. Uvidíme, ako dopadne rehabilitácia.“
„Mám z toho radosť. Pôjdem ho čím skôr pozrieť.“
„Choď, Peter. Chlapec sa na teba teší. Povedal, že sa nemôže dočkať, kedy ti ukáže, čo sa naučil.“ Juraj to povedal zvláštnym spôsobom. Petrovi sa na tom niečo nezdalo. Niečo, čo ale nevedel pomenovať. Nič nepovedal, len pozeral Jurovi do očí a na netypický úškrnok, ktorý bol novinkou v portfóliu jeho výrazov.
Vysmieva sa mi? uvažoval v duchu.
„Len to povedz, Juraj,“ povedal napokon.
„Čo mám povedať?“
„Povedz, čo si myslíš. Povedz, že som chlapcovi sadol na lep.“
Povedal to pomaly a pokojne, akoby skúšal, akú reakciu to prinesie. Juraj Keller takmer z každého rozhovoru robil minisúboj ich osobností. Peter o tom vedel, toleroval to. Asi to tak býva — a nič sa s tým nedá robiť — vo vzťahu dvoch intelektuálne aj vzdelanostne vyrovnaných ľudí, kde jeden je podriadeným toho druhého.
„Nemyslím si to, Peter. Nič si nemyslím. Neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť,“ zašomral Juraj. Zúfalo klipkal očami v snahe zniesť Petrov nepríjemný prepaľujúci pohľad.
Peter uveril pocitu, že to boli úprimné slová.
„Predpokladám, že ste sa s chlapcom o tých ústrižkoch zatiaľ nebavili.“
„Čakali sme na teba.“
„Ako inak.“
„Je to tvoj pacient. Ty musíš rozhodnúť ako ďalej.“
„Som si toho vedomý,“ poznamenal Peter zamyslene.
„Mali sme ísť za ním a povedať mu, že je podvodník?“
„Nie! Samozrejme, že nie!“ zvolal Peter hlasnejšie, ako mal možno v pláne. „Môžeš ma nechať rozmýšľať?!“
„Jasné. Veď koniec koncov tu nemusím byť!“ zadudral Juraj urazene a dvíhal sa na odchod.
„Prepáč, Juro. Nechcel som kričať. Sadni si, prosím. Som trochu po­dráždený, lebo som bezradný. Neviem, čo mám robiť. Pôjdem k chlapcovi, on mi natešený ukáže, ako vie hýbať prstami, a ja mu poviem, že nie je ten, za koho sa vydáva? Že je buď podvodník, alebo schizofrenik žijúci v blude, ktorý vytvoril jeho chorý mozog?“
Juraj si pomaly sadol. „Obávam sa, že ti tiež neviem poradiť,“ priznal zúčastnene.
Traja muži na chvíľu zmĺkli. Peter zavrel okno, aby bez vyrušovania mohli sledovať svoje myšlienky. Robova fotogenická hnedá tvár hostila melancholický výraz, Juraj sa nervózne vrtel.
Róbert po čase pozrel na hodinky. Tak už pôjdem, prečítali z gesta, ktoré mal vo výbave neverbálnej komunikácie aj jeho partner Kozlovský. Žeravé uhlíky, ktoré boli vsadené do tváre namiesto očí, zažiarili silnejšie, akoby na rozlúčku. Možno aj preto ho Peter vyzval:
„Róbert, zatiaľ si nám nepovedal, ako si chlapec včera pospomínal na únoscov.“
„Dal nám štyri popisy, ktoré sa však hodia na polovicu chlapov v Koši­ciach. Napríklad šéf bandy: malý, v čiernom klobúku, zrejme plešatý, lebo mu netrčali žiadne vlasy, tučný — to by pokojne mohol byť aj môj partner Kozlovský. Ale pravdupovediac, čo by sme chceli od desaťročného chlapca? K tomu všetkému bola tma.“
„Takže vám veľmi nepomohol,“ podotkol Peter.
„Ani veľmi nie. Identikit s ním zrejme nedokážeme vytvoriť. Uvažujem aspoň… poslať nášho kresliča. Uvidím, poradím sa s Dávidom.“
Juraj s Petrom si domysleli, že Dávid je asi poručík Kozlovský.
„Stále uvažujem nad prípadom zo Severnej Karolíny, o ktorom si roz­prával,“ prezradil Peter svoje myšlienky. „Čo ak to bolo s naším chlapcom podobné? Povedzme, že ho niekto uniesol. Napríklad pred piatimi rokmi. Priviazali ho o posteľ a neustále mu premietali filmy o Tomášovi Boothovi, mysliac si, že mu to bude stačiť na to, aby sa naučil správať sa ako on.“
„Dosť naivná myšlienka… teda z ich strany. Asi ako predstava, že pod obeliskom sa dá schovať pred búrkou,“ poznamenal Juraj a zahnal sa po muche, ktorá si z jeho nosa spravila heliport. Ako to väčšinou býva, v tomto súboji reakcií a rýchlostí zvíťazila mucha.
„Možno nie sú veľmi inteligentní…“ pokračoval Peter. „Vychádzam zo stavu chlapca a z toho, čo mi povedali Hobsová a Gaduč. Chlapcovi zatiaľ nezistili žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila v tom, aby sa hýbal. Vtedy ešte nevedeli, že chlapec bude tvrdiť, že je čiastočne ochrnutý Tomáš Bo­oth. Ktovie, či by to ovplyvnilo ich závery.“
„Asi nie. Ani my sme nezistili žiadne psychické problémy, ktoré by mu bránili v pohybe,“ utrúsil Juraj.
„Presne tak. Jeho stav zodpovedá tomu, že sa päť možno sedem–osem rokov nehýbal. Ak bol celý čas pevne pripútaný, časom to úplne zabudol, lepšie povedané, nikdy sa to nenaučil.“
„Znie to ako scenár k nejakému hollywoodskemu psychotrileru s horo­rovými prvkami, než aby to mohla byť realita,“ zapojil sa Robo. „Ale ne­môžem vám zazlievať, že takto uvažujete. Vlastne som vás k tomu privie­dol.“ Po chvíli sa opýtal: „Vážne tomu chlapcovi ani z medicínskeho, ani z psychiatrického hľadiska nič nebráni v tom, aby sa hýbal?“
„Zatiaľ sme nič nezistili. Síce… Juraj? Vieme, ako dopadla CT–myelo­grafia?“ „Žiaden nález.“
„Takže by mu fakt nič nemalo brániť v tom, aby sa normálne pohybo­val. Musí na ňom popracovať rehabilitačná sestra. Hlavne musí chcieť. Keď bude poctivo cvičiť a spevní sa mu svalstvo, mal by sa normálne hý­bať.“
„Rozoberme ešte hypotézu o tom únose,“ nezaprel v sebe zvedavého policajta Róbert. „Myslíš, myslíte, že tiež šetrili na plastiku?“ opýtal sa neadresne.
„Bez nej by ich ťažko mohli vymeniť,“ chytil sa Peter. „Čakali s ňou, až kým chlapec trochu vyrastie, lebo tváre oboch sa mohli ešte meniť.“
„Minulý týždeň sa dozvedeli, že Booth má rakovinu a zrejme skoro umrie.“ Štafetu vyslovovania úvah a dohadov prebral Juraj. „Vycítili, že by to mohol byť ich čas. Mohli by ich vymeniť počas pohrebu, tesne pred ním či po ňom. Ak by si niekto všimol, že Tomáš je nejaký iný, pripisoval by to smútku či šoku zo straty blízkej osoby. Mnohých ľudí také niečo poznačí na tvári, spôsobe vyjadrovania, reči, nieto desaťročného chlapca. No keď ho po rokoch odviazali, zistili, že z Tomáša veľa nepochytil. Možno nezoh­nali spoľahlivého plastického chirurga. Preto to vzdali a priviezli ho k nám, čím mu darovali slobodu,“ uzavrel príbeh Juraj.
„A možno len fakt stratili odvahu a to, že ho prepustili, nijako nesúvisí s Boothovou rakovinou. Veď ich mohli vymeniť kedykoľvek po jeho smrti. Už teraz je jasné, že Tomáš je univerzálnym dedičom,“ uvažoval nahlas Peter.
„Zaujíma ma, ako chceli dosiahnuť, že im neskôr, keď sa dostane k pe­niazom a bude môcť o nich rozhodovať, niečo dá. Veď ho roky týrali. Zato by im mal dať ešte peniaze?“ opýtal sa Róbert.
„Aj to sa dá vymyslieť,“ povedal Peter. „Možno k nemu chodil stále ten istý človek, možno boli dvaja. To by boli tí zlí. V deň jeho oslobodenia by sa ukázali tí ostatní ,záchrancovia‘. To by boli tí dobrí. Tí by mu narozprá­vali, že ho celý čas hľadali a nakoniec našli a oslobodili. Chlapec by uveril a z vďačnosti by im daroval niekoľko miliónikov. Veď u Boothovcov je z čoho.“
„Vyzerá to ako riadne pritiahnuté za vlasy, ale ľudia sú pre peniaze schopní čohokoľvek. Veď celé dejiny kriminalistiky sú vlastne o tom — ako najrafinovanejšie, a pokiaľ možno bez práce, prísť k peniazom,“ zhod­notil príbeh podporučík Štefek. Dopil posledný dúšok kávy a povedal: „Ďakujem za kávu a príjemnú spoločnosť, no už naozaj musím ísť.“
Zdvihol sa zo sedačky — akoby pred nimi vyrástol nový ostrov v mori. Jeho vytrénovaná postava vyzerala z podhľadu skutočne úchvatne.
Obaja psychiatri odprevadili policajta k dverám a rozlúčili sa s ním ako s dlhoročným priateľom, nepochybujúci, že v ňom našli spriaznenú dušu.
„Idem aj ja. Odkedy je tu ten chlapec, mám nepríjemný pocit, že zane­dbávam ostatných pacientov,“ povedal Juraj.
„Aj ja mám ten pocit. Dúfam, že už čoskoro prídeme na to, o čo tu ide, a všetko sa vráti do starých koľají,“ dúfal Peter. Znovu si uvedomil svoju bezradnosť. Svet je jedno veľké klbko a jeho úlohou je rozmotať ho. No doposiaľ nenašiel ani začiatok nite. Prial si, aby život aspoň na pár dní zľa­vil z nárokov na jeho angažovanosť, sústredenosť, no vedel, že — aj vzhľadom k jeho povahe — to neprichádza do úvahy. Už nie život, ale on sám rozhodoval o tempe a intenzite pátrania. A on neskončí, nevzdá sa; nemôže.
Juraj vykročil smerom k schodisku a Peter zostal stáť na prahu dverí kancelárie. Povinnosti ho volali späť. Veď mal toľko papierovej roboty, že keď si na ňu spomenul, oblial ho studený pot. No bolo niečo silnejšie ako zodpovednosť voči úradníckym byrokratom — zodpovednosť voči chlapcovi. Akoby do úsilia pomôcť mu vložil všetok pocit viny za smrť sestry Mariky. Akoby si povedal, že ak mu pomôže, sčasti odčiní svoju „vinu“.
Zatvoril kanceláriu a opäť smeroval k izbe č. 24. Rukami prehľadával vrecká.
Cestou uvažoval: Kde som dal výstrižky z časopisov? A čo mám s nimi robiť? Mám ich chlapcovi ukázať a povedať mu, že už nemusí hrať svoju rolu? Či ju hrá dobrovoľne, alebo mu bola nanútená… Že všetko je prezra­dené? Alebo mám naďalej počúvať výmysly o dobrom ockovi a šťastnom detstve? Uvidím. Zariadim sa podľa situácie.
Peter Máb otvoril dvere izby č. 24 a to, čo uvidel, mu vyrazilo dych a podlomilo kolená. Chlapcova posteľ bola prázdna! Okamžite zbledol ako ľanové plátno.


Pribehol k posteli a neveriacky pozeral na pokrčenú plachtu, trochu prepotený podhlavník, odhrnutý paplón. Burácalo v ňom zdesenie: Kde je chlapec? Chlapca tu niet?!
Keď sa spamätal z prvého šoku a jeho mozog pochopil, že asi nebude zašitý v paplóne alebo zlisovaný pod matracom, začal sa obzerať vôkol seba. Pozrel pod posteľ, potom pod stôl, odhrnul závesy, no nikde nič!
Pribehol ku skrini, otvoril ľavé krídlo, no ľavá strana skrine bola takmer prázdna, až na nejaké plachty. Chytil rukou pravé krídlo — a v tom si ho všimol: Artur sedel na stoličke opretej o skriňu. To preňho nešlo otvoriť pravé krídlo!
„Artur! Preboha! Čo tu robíte? Kde je chlapec?!“ zvreskol na nočného strážnika.
„Ja… ja… my…“ jachtal muž v rokoch. „My sme nechceli.“
„Čo ste nechceli?!“ kričal Peter. „Hovorte, preboha!“
„Nechceli sme vás až tak vyľakať,“ povedal pomaly.
„Čo to bľabocete, človeče! Kde je chlapec?! Hovorte!“ kričal rozrušený lekár, teraz už držiac Artura pod krkom.
„My sme sa… schovali,“ prezradil vystrašene. Triasol sa ako lístok vo vetre.
„Čo ste sa?“
„My sme sa vám schovali, pán doktor,“ vyjachtal zo seba Artur a na­rýchlo vystrúhal nevinný výraz.
„Kde je chlapec? Hovorte už!“ povedal Peter trochu miernejšie.
„Tam.“ Ukázal na kopu vytvorenú z paplónov, ktorá bola vystavaná na neobsadenom druhom lôžku.
Peter pustil Artura a utekal k paplónovej pyramíde. Troma prudkými pohybmi odhodil dva paplóny a jeden podhlavník za seba a konečne našiel to, čo hľadal — chlapca, celého bez seba od smiechu, v polohe dieťaťa v maternici ženy. Smial sa ako animovaná postavička z priveselého kresle­ného seriálu.
Doktor Máb sa chytil za čelo a zacítil na spánkoch tlkot vystrašeného srdca. Sadol si na posteľ a ruky hodil na kolená.
„Vy ste mi dali,“ povedal s veľkým výdychom.
„Nemyslel som si, že vás to až tak zoberie. Prepáčte,“ ospravedlňoval sa Artur a chytil Petra za rameno.
„Čí to bol nápad?“
„Videl som, ako sa rozprávate s doktorom Hellerom, a keď som zazrel, že zatvárate dvere svojej kancelárie zvonka, vedel som, že prídete sem. Povedal som to Tomášovi a on vymyslel, že sa vám schováme. No kde som sa mal schovať?“ opýtal sa svojím dobráckym štýlom.
Doktor Máb sa musel chtiac–nechtiac usmiať.
„Čo tu vlastne robíte? Nemáte byť už dávno doma?“ zaujímal sa lekár takmer karhavo.
„Nemám sa kde ponáhľať, tak som sa na chvíľu zastavil. Myslím, že chlapec celkom ocenil spoločnosť…“
Artur chytil chlapca pod kolenami a za zátylkom. Chcel ho preniesť naspäť na lôžko. Peter mu však pohybom ruky naznačil, že to urobí.
„Vyľakali sme vás, doktor Máb?“ škeril sa ešte stále sa smejúci chlapec v Petrovom náručí.
„Takmer som dostal infarkt,“ vyhlásil doktor dôležito.
„In… fakt? A to je čo?“ opýtal sa chlapec s nevinnou úprimnosťou svo­jich desiatich rokov.
Peter ho položil na posteľ, no hlavu neuložil na podhlavník. Ten vzal, zvliekol prepotenú obliečku a išiel k skrini po novú.
„Infarkt je, keď ti pukne srdiečko. Vieš?“
Chlapec sa zatváril, že nevie. Peter chcel k tomu niečo dodať…
„Aha, doktor!“ zvolal mládenec v pyžame, ležiaci na plachte. Hýbal všetkými prstami na rukách, dokonca krúžil zápästiami. Veselo sa pritom chichúňal.
„To je super, vedel som, že si veľmi šikovný,“ pochválil ho lekár, no neprejavil také nadšenie, aké chlapec zrejme očakával.
„Netešíte sa z toho?“
„Teším. Samozrejme, že sa teším. No Juraj, teda doktor Heller, mi o tom pred chvíľou povedal.“
Artur vstal. Vynútil si tým chlapcovu aj Petrovu pozornosť.
„Tak už pôjdem. Sľúbil som dcére, že s ňou pôjdem nakupovať,“ ozná­mil a prišiel k chlapcovmu lôžku. „Drž sa, kovboj!“ rozstrapatil chlapcovi ofinu. „Dovidenia, pán doktor,“ pozdravil sa Petrovi.
„Majte sa, Artur.“
Pomaly vychádzal z izby a celý čas chlapcovi infantilne kýval.Dvere sa zavreli. Šťastný štebotavý detský smiech vsekunde ošedivel.


„Kedy príde po mňa ocko?“ opýtal sa chlapec, už opäť vážny.
Radosť zo schovávačky a pohybujúcich sa prstov vystriedala realita nepochopenia svojho postavenia. Ako je možné, že ocko, ktorý ho ani raz nenechal prenocovať mimo domova, teraz za ním nepríde a ani nikoho poňho nepošle… Peter bezmocne rozhodil rukami. Nevedel, čo má pove­dať.
„Povedzte, doktor, môj ocko už zomrel, však?“ ponúkol chlapec svoje riešenie záhady.
Doposiaľ to Petrovi nenapadlo, ale teraz, keď sa chlapec takto priamo opýtal, dávalo to zmysel. Ak by Peter hľadal výhovorku, táto by bola ide­álna. Booth bol smrteľne chorý a podľa všetkého mu neostávalo veľa času. Stačilo odsúvať riešenie do jeho smrti…
Bolo zrejmé, že tento chlapec si vykonštruoval, že jeho ocko nechce, aby sa pozeral, ako bude umierať, preto ho dal odviezť preč.
Keby Peter chcel použiť milosrdnú a čo najpravdepodobnejšiu lož, prečo nie je a nemôže byť s otcom, táto by bola ideálna. Veď si ju vymyslel chlapec, tak Petrovi stačilo prisvedčiť a bolo by to v suchu, mal by od chlapca a jeho otázok na chvíľu pokoj.
No klamať o niekoho smrti? Čakať na ňu? To nie!
„Neviem, či Michael Booth zomrel. Ale myslím si, že nie. Bol, vlastne je veľmi známym človekom. Keby zomrel, bolo by to vo všetkých novi­nách, správach a všetci by o tom hovorili,“ povedal Peter, zámerne sa vy­hýbajúc slovu otec.
„Dal ma odviezť preč, aby som nevidel, ako umrie.“ Do chlapcových očí si kliesnili cestu slzy. „Už ho nikdy neuvidím.“ Rozplakal sa.
Takže Petrov predpoklad sa potvrdil.
„Kto ti povedal, že zomrie? Neplač, veľa ľudí chorých na rakovinu sa už uzdravilo,“ snažil sa vliať trocha nádeje Peter.
„Ocko mi to povedal. Povedal mi, že už čoskoro umrie,“ zamrmlal cez slzy. „To je to isté, ako odísť do neba?“
„Áno, to je skoro to isté.“ Peter chcel spomenúť aj peklo, ale povedal si, že nemá zmysel ho tým teraz zaťažovať.
„Keby som mal aspoň jeho fotku. Tak ako mám…“ Chlapec sa zarazil a po chvíli uvažovania začal silnejšie plakať.
Tak ako mám fotku svojej mamy, v duchu si dopovedal vetu Peter. Opäť naňho zaútočili otázky: Čo mám robiť? Mám mu povedať, že mám fotky pri sebe? Nie síce mamičkine, ale rovnako nostalgiu vyvolávajúce? Ako bude reagovať na pravého Tomáša? Zistí, že všetci už vedia, že nie je To­máš Booth… Položí ho to? Alebo bude ďalej pokračovať… Pokračovať v čom?
Peter už už vyťahoval fotky z vrecka, no ešte ich chvíľu pozdržal. Čo ak nie je klamár? Čo ak je schizofrenik? Peter si uvedomoval, že ak mu chce vyvrátiť jeho bludy, ak mu má povedať, že všetko si to len nahovára — toto je správna chvíľa.
„Mám tu nejaké fotky. Chceš si ich pozrieť?“ nadhodil Peter pomaly a neisto, márne zakrývajúc napätie. Vytiahol fotky a mával nimi pred chlap­covými očami.
Chlapec sa pomaly upokojoval, aj keď stále trochu posmrkával. Peter si prehľadal vrecká a našiel poloprázdny balíček papierových vreckoviek. Poutieral chlapcovi slzy, nechal ho vyfúkať si nos.
Blondiačik bol zaujatý fotografiami a nespustil z nich oči. Peter pozrel na smetný kôš, ale vyhodenie vreckoviek by znamenalo odísť od chlapca aj s ústrižkami, a ten už fotografie dychtivo hltal očami. Odložil preto použité vreckovky do vrecka.
Chlapec pozeral na fotku z cirkusu a — usmieval sa na ňu.
Peter opäť niečomu nerozumel. Nevedel by zrejme presne odhadnúť, ako chlapec na fotky zareaguje, no to, že sa na ne bude spokojne a šťastne usmievať, by bolo v rebríčku predpovedí na poslednom mieste. Chlapec sa nadýchol, akoby chcel niečo povedať, no napokon nič nevysloviac, zavrel ústa. Intenzita jeho zaujatosti pre fotografie však Petrom prebehla tak jed­noznačne, akoby niečo povedal.
„Povedz mi, čo vidíš na fotkách?“
„Tu sme boli v cirkuse. Bolo tam fajn. No potom sa na nás nalepili no­vinári a bolo po zábave. Fotili nás, vykrikovali. Bola to otrava.“
„Porozprávaj mi o tých dievčatách a chlapcoch. Kto je to?“ vyzval ho Peter.
„Toto je Oliver, môj najlepší kamoš. To je Timea, Jakub, Cuco, Rišo a Viktória.“ Vymenoval mená detí; zľava doprava, ako podľa rozloženia chlapčenských a dievčenských mien pochopil Peter; vynechajúc chlapca na vozíku.
„A to je kto?“ opýtal sa Peter a ukázal na Tomáša Bootha.
Chlapec pozrel na doktora, akoby sa ho pýtal, koľko je prstov na ruke. „Predsa ja!“ zvolal rozhodne a chvíľu ešte nechápavo pozeral na Petra.
„A na tých ostatných fotkách?“
Peter mu postupne ukazoval zvyšné články.
„Veď to je môj ocko, moji kamoši a ja!“
„Nezdá sa mi, že by si to bol ty,“ vyhlásil rozhodne Peter. Vedel, že už nemôže ustúpiť. „Vyzeráš úplne inak ako chlapec na fotkách.“
Už hľadal očami nejaké zrkadlo. Uvedomil si, že iba tak môže doložiť svoje tvrdenie. Našiel ho — zavesené nad umývadlom.
„Tu som bol mladší, ale som to ja. Kto iný by to bol?“
„Ukážem ti, ako teraz vyzeráš. A povieš mi, či sa podobáš na chlapca na fotkách. Dobre?“
Peter sa nervózne zavrtel, pretože si uvedomil, že nemá pri sebe kufrík, v ktorom má lieky a injekcie na upokojenie. (Pre každý prípad…)
„Prepáč na chvíľu, musím si niečo vybaviť.“ Vyšiel na chodbu. Očami hľadal niektorú zo sestier, zbadal sestru Pruškovú.
„Sestra, môžem vás o niečo poprosiť?“
„Samozrejme, pán doktor.“ Pristavila sa pri ňom očarujúca tridsiatnička.
„Sestra, buďte taká dobrá a doneste mi, prosím, môj kufrík s liekmi. Skontrolujte, či sú v ňom sedatíva a antidepresíva. Potom mi ho doneste na túto izbu. Môžem sa spoľahnúť?“
„Áno, pán doktor.“ Pozrela mu do očí takým spaľujúcim pohľadom, akoby ich chcela vysušiť. V tom pohľade bolo čosi anjelské i diabolské zároveň, upokojujúce, no rovnako znepokojujúce.
„Ďakujem.“ Aj za ten pohľad ďakujem, dodal pre seba.
Peter Máb zavrel dvere a pohol sa k umývadlu, aby zvesil zrkadlo. Pri­šiel s ním k chlapcovi.
„Pozri sa do zrkadla a potom pozri na obrázky, či vidíš tú istú tvár.“
Pomaly ním otáčal a snažil sa odhadnúť správny sklon, aby chlapec čo najlepšie videl. Ako ním otáčal, stretol sa so svojím pohľadom, ktorý pre­zrádzal veľké vzrušenie
„To nie som ja. Kto je ten chlapec v zrkadle?“ opýtal sa chlapec podo­zrievavo. „No predsa ty! Kto by tam bol?“
„Ale to nie som ja. To nie je tvár, ktorú vidím v zrkadle v mojej kú­peľni,“ riekol zdráhavo.
„Nehovor! Určite však uznáš, že chlapec na fotkách a tvoj ,terajší‘ odraz v zrkadle sú dve odlišné osoby.“
„Ako je to možné!“ skríkol chlapec.
„Je to možné. Ty totiž nie si Tomáš Booth!“ povedal dôrazne Peter a nervózne hypnotizoval kľučku dverí. Kde je tá sestra? Dúfam, že chlapec nedostane záchvat zúrivosti. Mal som počkať na kufrík, pomyslel si.
„Ale ja som Tomáš Booth! Kto iný by som bol?!“ zvolal chlapec so zúfalstvom v hlase.
„Ty si len nahováraš, že si Tomáš Booth. V skutočnosti si niekto iný.“
„Neviem, kto je chlapec v zrkadle, nikdy som ho nevidel. Vaše zrkadlo nie je dobré. V mojom som väčšinou vyzeral ako chlapec na fotkách,“ ná­stojil s presvedčivou naliehavosťou v hlase.
„Zrkadlá vždy ukazujú rovnako. Či u teba v kúpeľni, či teraz toto zr­kadlo.“ „To nie je pravda! Moje zrkadlo niekedy neukazuje mňa. Aj keď sa potom väčšinou opraví a potom už ukazuje mňa,“ hovoril ďalej.
Peter ako človek tomu nerozumel a ťažko by tomu rozumel nejaký iný „normálny“ človek, ale začínal tomu rozumieť psychiater Máb. Takže chlapec nie je podvodník, rozmýšľal. Diagnóza schizofrénia dostávala zre­teľnejšie kontúry. Chlapcovo tvrdenie, že sa z jeho zrkadla naňho pozerajú iní ľudia, bolo ako vystrihnuté z učebnice o schizofrénii.
„Povedal si niekomu, napríklad ockovi, že sa na teba zo zrkadla poze­rajú iní ľudia?“
„Povedal som mu to.“
„Čo on na to?“
„Hovoril, že netreba vždy veriť tomu, čo vidíme. To, že niečo vidíme, ešte neznamená, že to aj existuje.“
„Ocko ti to vysvetlil veľmi správne.“ Po chvíli dodal: „Vieš, ak zdravý človek niečo vidí, tak to existuje. Ty si teraz ale ochorel a my ti budeme na tú chorobu dávať lieky. Rozumel si mi?“
„To preto som ochorel, že vidím v zrkadle cudzieho chlapca?“
„Dá sa to aj tak povedať.“
Klopanie na dvere prerušilo rozhovor.
„Ďalej!“ zakričal Peter
Niekto otvoril dvere. „Pán doktor, váš kufrík.“ Sestra sa extrémne pred­klonila a podala mu kufrík. Keby prešla ešte dva kroky, nemusela sa tak predkláňať, ale to by mu asi neukázala náznaky pokladov, ktoré schovávala v podprsenke.
Ešteže sa prieči mojim zásadám začínať si niečo so sestrami v liečebni, upokojoval sa v duchu Peter.
Po chvíľkovom, celkom príjemnom vyrušení sa opäť sústreďoval na chlapca.
„Povedz mi… Tomáš, nestalo sa ti, že si počul nejaké hlasy a nikoho si nevidel?“ opýtal sa Peter.
Teraz, keď už bolo jasné, že chlapec je schizofrenik — Aj keď, čo je v psychiatrii jasné? Je to exaktná veda? —, pristúpil Peter na to, že chlapca bude volať Tomáš. Veď tak sa mu aj predstavil…
„Niekoľkokrát sa mi to stalo. Rozprával som sa s niekým a zrazu som nepočul, čo mi hovorí. Namiesto toho som počul rozprávať sa medzi sebou ľudí, ktorých som ale podľa hlasov nepoznal. Niekedy sa prihovárali aj mne. Ale nevidel som ich, len počul.“
„Boli to iní než tí, ktorých si videl?“
„Áno.“ „Z tých ľudí, ktorých si nevidel, si podľa hlasu naozaj nikoho nepo­znal?“ „Ale áno. Niekedy som počul môjho ocka. Rozprával sa s tými cudzími ľuďmi.“
„Zaujímavé,“ poznamenal Peter viac–menej pre seba. „Dobre, Tomáš, dnes ťa už nechám na pokoji, trochu si oddýchni. Budeš brať takéto lieky,“ ukázal mu zelenú podlhovastú tabletku. „Dnes zješ jednu pilulku predo mnou. Zajtra a v ďalšie dni bude k tebe chodiť sestrička a bude ti ich dávať ona. Dobre?“
„Dobre,“ zabručal Tomáš a prehltol tabletku. Zapil ju vodou, ktorú mu Peter doniesol v poháriku.
Takže chlapca začal liečiť ako schizofrenika… Rozhodol sa správne? Chcel by vojsť do trinástej komnaty jeho duše. Veril, že ju má a že v nej schováva kľúč k riešeniu všetkých svojich záhad.
Vedúci lekár liečebne Máb napokon zvíťazil nad psychiatrom Petrom. Rozlúčil sa s chlapcom a s vedomím, že donekonečna nemôže odkladať nevyhnutné papierovanie, predsa odišiel do svojej kancelárie.
Najprv odložil ťažidlá na vyhradenú policu. Papiere, ktorých bol plný stôl, zhrnul na kopu, aby mal miesto pre záplavu nových tlačív.
Už niekoľko rokov zbieral sklenené a kovové postavy, príbehy, osudy a myšlienky, ktoré zruční sochári a remeselníci dokázali vtesnať do malého úžitkového predmetu zvaného ťažidlo. Sú neživé, no nie mŕtve. Počas dl­hých večerov, keď chcel relaxovať, rozhodil ich po stole, vypol elektrické osvetlenie a zapálil sviečku. Potom ju posúval pomedzi ťažidlá a sledoval na stenách, na stole a na soškách hru tieňov, ktorú svetlo sviečky rozohralo. Nie, sochy nie sú mŕtve, sú len neživé. No keď im ľudská predstavivosť pomôže, aj oni vedia rozpovedať príbeh.
Á, Napoleon, čo vás privádza do ríše rozprávok? Prišiel som vás oslo­bodiť zo zajatia Trójskeho koňa, krásna Helena. Ale už ma oslobodil mar­šal Pinocchio. To nič, moja drahá, raz sa aj tak stretneme a už nikdy sa nerozlúčime. Ako myslíte, ako poviete, ako zavelíte, cisár môj.
Možno je to detinské, je to vôbec normálne? Je! Každý človek je iný, každý sa inak „znormalnieva“. Hra patrí k ľudskej podstate. Veď čo je to vlastne šport? Hra.
Otvoril zásuvku stola a hľadal podklady pre mesačné hlásenie. Našiel svoju knihu Život so schizofrenikom, ktorú napísal pred tromi rokmi. V psychiatrických kruhoch bola privítaná s uspokojením, nie však s nadše­ním. Nadmerné nadšenie Peter ani neočakával. Veď je to jednoduchá prí­ručka o tom, o čom je názov — Ako pre obe strany (chorého aj príbuzných) čo najlepšie a najbezpečnejšie prežiť ťažké chvíle života so schizofréniou.
Nalistoval kapitolu o liečbe, aby si pripomenul, či je ešte stále aktuálne to, čo vtedy napísal:
V akútnej fáze ochorenia je základom liečby medikamentózna terapia. Pacientom sú podávané lieky — neuroleptiká; či už vo forme tabliet alebo vo forme injekcií do sedacieho svalu. Neuroleptiká účinne pôsobia v oblasti nadmerného podráždenia mozgu a normalizujú narušené biochemické pro­cesy v ňom. V prípade zvolenia správneho lieku sa chorý opäť dostáva do vyrovnaného duševného stavu.
Okrem podávania účinných liečiv je potrebné chorému poskytnúť istotu, že na svojich blízkych sa môže stopercentne spoľahnúť aj v období psycho­tického zrútenia. Postihnutí potrebujú pokoj, aby našli stratenú duševnú rovnováhu a uvoľnenie od stresu všedného dňa. Dôležité je normalizovať pravidelnosť spánku. Príbuzných aj zamestnávateľov treba upozorniť, aby v tomto období nerobili zásadné rozhodnutia. Rozpad manželstva alebo strata zamestnania môžu mať katastrofálne následky.
Takže medikamentózna terapia… Dá sa za taký krátky čas bezpečne a jednoznačne určiť diagnóza? Chlapcov pobyt v liečebni trval niekoľko dní, povedal iba niekoľko desiatok viet. Mohol z nich Peter vyvodzovať jednoznačné závery? Chlapec si pamätal, že videl v zrkadle cudzích ľudí, že počul hlasy, a pritom nikoho nevidel alebo videl niekoho, komu ale hlas nepatril. Koľko ľudí sa nemôže spoznať v zrkadle? Koľkým sa občas zdá, že počujú akési hlasy? Môžeme povedať, že sú duševne narušení?
Trpezlivosť, Peter! — spomenul si na obľúbeného profesora z univerzity, staručkého nestora slovenských psychiatrov Jána Kolesára. Nerobte predčasné závery!