12. KAPITOLA

Veci sa pohli


Polícia začala konať. Titan bol vypustený z klietky. Chytili stopu skutočného „páchateľa“? Idú hľadať na správne miesto? Polícia musela, chcela konať. A teraz koná…
Peter na to radšej nechcel myslieť, no to sa nedalo. Snáď Jungfreudovu vilu prehľadajú kultivovane. Hádam to nebude ako v nejakom akčnom zle­penci: kukláči, zlaňovanie, dymovnice. Jedno si však uvedomoval — ra­zancia útoku je priamo úmerná dôležitosti osoby, kvôli ktorej sa akcia vy­konáva.
Ako sa to bude vyvíjať? Peter opäť pociťoval v bruchu zvláštne chvenie, ktoré mal pred prvou návštevou u Boothovcov.
Môže sa vrátiť do liečebne. Chvíľu sa zaoberal myšlienkou, že sa pôjde na tú „akciu“ pozrieť. Našťastie ju odohnal a virtuálne zacupotal nohami, aby sa nevrátila. Zapol rádio, aby hlas moderátora prehlušil jeho myšlienky, výčitky, strach.
Chcel zaparkovať na miesto, ktoré už oddávna bolo vyhradené — ako mu bolo povedané — pre riaditeľa sanatória. Parkoval tu zosnulý riaditeľ Baco a pred ním jeho predchodcovia. No Peter tu dnes nezaparkuje. Stálo tam totiž modré volvo, a keď pozrel na evidenčné číslo, vedel, komu patrí. Prišiel jeho otec alebo obaja rodičia. Mama nemá vodičák, takže otec tu je určite.
Vošiel do liečebne a rozhliadal sa, spoza ktorého rohu naňho rodičia „vyskočia“.
Nedočkal sa. Až otvorené dvere kancelárie prezradili, kam boli vpustení niektorou zo sestier.
„Ahoj, mami… oci.“ Mama sedela na sedačke, otca zbadal neskôr, stál pri okne. Zvyk často pozerať z okna mal po ňom. „Rád vás vidím.“
„Ahoj, synček!“ vbehla mama do náručia jedinému dieťaťu.
Otec mu rezervovane podal ruku a sadol si.
„Dáte si niečo?“ opýtal sa namiesto otázky: Čo vás ku mne privádza?, ktorú už mal na jazyku, no pripadalo mu trochu neúctivé to povedať. Rodi­čia majú právo prísť kedykoľvek kdekoľvek. (No predsa je lepšie, keď sa ohlásia.)
„Asi sa na mňa budeš hnevať,“ začala mama, akoby to súviselo s tým, či si dá čaj. Povedala to previnilo, veľmi previnilo, čo Petra zaujalo natoľko, že sa otca zabudol druhýkrát opýtať, či si skutočne nič nedá. Otec bol „troj­núkačný“, prijal niečo (hlavne jedlo a pitie) až na tretie ponúknutie.
„Prečo by som sa mal na teba hnevať?“ opýtal sa Peter a tiež si, so zlo­vestnou predtuchou, radšej sadol.
„Zavolala som Júliinej mame…“ naznačila opäť okúňavo a obhrýzala si nechty, aj keď to nemala vo zvyku. Petrovo tušenie bolo teda správne. Chytil sa za hlavu, tušiac, čo sa asi ďalej dialo. „Prečo si mi nepovedal, že to Júlia ešte nevie?“ preniesla vinu naňho.
„Ani vo sne mi nenapadlo…“ Pri maminej povahe mal na to pomyslieť. Teraz to už vedel…
„Tá hneď volala Júlii…“
Nie, to nie! To snáď nemôže byť pravda! zakričal v mysli Peter. Pozrel na mamu, tá si prečítala, čo jej chce očami povedať: Ako si mi to mohla urobiť?
Vpadnuté oči a unavený výraz napovedali, že sa v noci veľmi nevyspala. Trápi ju to, Peter to vedel. Poznal svoju mamu — ako človek, ako syn aj ako psychiater. Vedel, že je veľmi precitlivelá a každý pocit prežíva dva až trikrát intenzívnejšie ako iní ľudia. Mohol sa na ňu hnevať? Nemyslela to zle. Každý ľudský čin by mal byť posudzovaný podľa úmyslu, s akým bol vykonaný, a nie podľa dôsledkov, ktoré spôsobil. Aj keď sa hovorí, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami…
Pozrel na otca, ten sa jeho pohľadu vyhol. Tváril sa, že sa ho to netýka a nemá s tým nič do činenia, Peter však vedel, že je to jeho obvyklá maska. Na väčšinu ľudí pôsobil ako človek bez citov, no nebol taký. Vo chvíľach, keď si chceli prečítať jeho myšlienky, bol človekom bez mimických svalov. Vo vnútri trpel so svojou manželkou a hanbil sa ako ona, i keď toto bola takmer určite mamina sólo iniciatíva.
„Napravila som to. Júlia sa má dnes vrátiť. S jej mamou sme sa dohodli, že urobíme veľké stretnutie, kde prediskutujeme všetko potrebné.“
To už Peter nevydržal. Vystrel sa ako tetiva a hľadal niečo, do čoho by kopol, čo by rozbil alebo roztrhal, no nič nenašiel. Keby sa nemusel ovlá­dať, otvoril by okno a vykričal by sa. V rútiacom sa vlaku jeho hnevu ktosi našťastie zatiahol záchrannú brzdu. Musí ho ovládnuť, keďže to učí iných. Chodil preto po miestnosti a zhlboka dýchal.
Mama nechápala, čo ho rozzúrilo, veď mu chcela pomôcť! Otec to chá­pal, no nechcel odhodiť pohodlnú masku ľahostajnosti. Jeho schopnosť sebaovládania bola absolútna, väčšia než u všetkých ľudí, ktorých Peter poznal ako človek aj ako psychiater.
„Prečo si sa do toho plietla?“ opýtal sa dôrazne, tónom však naznačoval, že si je vedomý, s kým sa rozpráva.
„Chcela som ti pomôcť,“ zastonala žalostne, nechápajúc, že neoceňuje snahu napraviť chybu.
„Mami, mám tridsaťosem rokov. Nepotrebujem, aby si mi dojednávala pytačky.“
„Hneváš sa na mňa?“ odzbrojila ho naivitou či nechápavosťou.
Sadol si k nej, zľahka sa dotkol rúk, ktorými nervózne trhala. Vedel si predstaviť, čo prežíva.
„Upokoj sa, mami.“ Usmial sa, aj keď mal vnútro rozorvané ako po drastickej detonácii. „Čo ste to dohodli s Júliinou mamou?“ opýtal sa, aj keď by to radšej nepočul a nemusel sa tým zaoberať.
Mama sa potešila synovmu záujmu.
„Príde vlakom o pol druhej. S Vierou, teda Júliinou mamou, sme sa dohodli, že ju všetci štyria budeme čakať. Potom pôjdeme na spoločný obed. Čo povieš?“
Peter sa zatváril, akoby mu do otvorenej rany nasypali soľ.
No super! Takto som si romantické prekvapenie nepredstavoval, po­myslel si Peter. Čo teraz? Ak nepôjdem, Júlia si bude myslieť, že sa s ňou opäť zahrávam, pohneval by som si Julkinu mamu, ak pôjdem, k tomu v sprievode rodičov, na romantiku môžem zabudnúť, odhliadnuc od toho, že vyzerám ako devätnásťročný fagan, ktorý ju nechtiac priviedol do druhého stavu… Veľa možností na výber nemám, vyzerá to, že na železničnú stanicu musím ísť. Niekedy sa veci nepodaria, ako by sme chceli. Dôležitý je úmysel, dôležitá je Júlia.


Rýchlik 603 Čingov — príchod 13:52, čítal Peter na tabuli príchodov a odchodov v hale železničnej stanice v Košiciach.
„Idem kúpiť kvety,“ povedal a opustil rodičov, utápajúcich sa v blaže­nosti, že plán vyšiel. Zvlášť mama ho bombardovala láskyplnými po­hľadmi, ktoré prislúchajú iba mamám, vyvierajú priamo zo srdca.
Keď sa vrátil s veľkou kyticou kvetov z rodu rosa eglanteria, stála pri rodičoch aj Viera Onuferová, Júliina mama. Petra zamrzelo, že nekúpil kyticu aj pre ňu.
„Ahoj, Viera!“ pozdravil ju a pobozkal na líce.
Rodičia boli prekvapení, ako neformálne sa zvítali. Viera prednedávnom oslávila štyridsaťpäť rokov, bola mu teda generačne blízka, dokonca bližšia ako Júlia, ktorá mala dvadsaťšesť.
Peter mal s Vierou kamarátsky vzťah. Bol si vedomý, že je považovaný za dobrú partiu. Možno preto Viera často tlačila na pílu, lebo sa bála, aby sa Júlia nezbláznila do nejakého zo spolužiakov — tých cucákov. (Vierin výraz.) Zatiaľ sa vyhrieval na slniečku jej podpory. Ale dokedy? Čo keď je mládenec, s ktorým Júlia cestuje, synom miestneho novozbohatlíka? Rýchlo by mu odpustila vek aj detský výzor.
Viera Onuferová bola veľmi atraktívna blondínka s bezchybnou posta­vou. Vyzerala ako Júliina staršia sestra — to je výhoda mamičiek v skorom veku. Knísala sa z nohy na nohu, prenášajúc celú váhu svojho sexepílu na mužov stojacich za ňou v prekvapivo hojnom počte. Necelý rok praco­vala ako moderátorka miestneho televízneho kanála. Rýchlo sa zžila s predstavou, že je televíznou star. Aj keď odvtedy uplynulo takmer päť rokov, stále dúfala, že si niekto spomenie na tvár lokálnej hviezdičky. Okrem pocitu mediálnej dôležitosti si odtiaľ odniesla aj neprehliadnuteľný afekt.
„Telefonovala si s Júliou?“ opýtal sa Peter akoby mimochodom, no vo vesmíre momentálne nebolo nič dôležitejšie.
„Áno. Niekto musel telefonovať…“ Prešla si jazykom po hornej pere. Nikto jej zrejme ešte nepovedal, ako vulgárne to môže pôsobiť na niekoho, kto ju nepozná.
Pochopil narážku na svoju otáľavosť.
„Niekoľkokrát som Júlii volal, no nedvíhala.“
„Vy muži…“ nedokončila, zrejme si uvedomila, že nie je vhodný čas na výčitky. Pozornosť preniesla k Petrovým rodičom, s ktorými si našla ne­jakú nezáväznú tému.
Peter bol rád, že nemusel vysvetľovať, prečo neurobil, čo mal urobiť a podobne. Aj keď ho mrzelo, že sa nič nedozvedel o Júliiných názoroch na svadbu.
Dlhé mučivé sekundy si krátil počítaním schodov. Vzdialil sa od rodi­čov a Viery asi na desať metrov, aj tak by nebol schopný zapojiť sa plno­hodnotne do rozhovoru. Bol nervózny, veľmi nervózny. Nepamätal si, kedy naposledy sa takto cítil… zrejme nikdy.
Príjemný ženský hlas ohlásil, že rýchlik 603 Čingov o chvíľu dorazí do stanice. O niekoľko minút uvidí Júliu. Rezkým krokom sa presúvali na ohlásenú koľaj. Srdce sa mu rozbúchalo ako chytený vrabec v krabici od topánok. V hrdle mu vyschlo, no napodiv dostatok tekutín mal na chrbte, jemne ho šteklili na zadku.
Vlak sa s riadnym hrmotom vrútil do stanice a škrípajúc brzdami, po­maly zastavoval. Viera sa rozbehla k prvým vozňom za rušňom, zrejme mala informácie, kde Júlia sedí. Peter aj rodičia zostali na mieste a naťaho­vali krk tým smerom. Dvere sa otvorili a ľudia náhlivo vystupovali. A zrazu — Áno, je to ona! Slnku podobné vlasy žiarili doďaleka, prekrásnu postavu neutajil banánový kostým, ktorý Peter ešte nepoznal, no bez akýchkoľvek pochýb spoznal jeho majiteľku. Bola to ona, aj keď ďaleko a zajatá davom, bola to Júlia.
Prekrásny úsmev ju celú prežaroval. Peter uvidel mládenca, ktorému úsmev momentálne patril. Vystúpil pred ňou a preberal kufre, ktoré mu podávala. Peter sa reflexne pohol tým smerom, no uvedomil si, že by nesti­hol pomôcť. Mládenec galantne pomohol Júlii vystúpiť. Poďakovala mu veľkým úsmevom.
Čoskoro budú všetky úsmevy iba moje, povedal si Peter. Musia byť! Pokoj, vedel si, že šla s kolegom z ročníka, chlácholil niečo žiarlivé v sebe. Medzi mužmi a ženami nie sú len milenecko–sexuálne vzťahy. Aj on mal na škole niekoľko veľmi dobrých kamarátok, s ktorými si výborne rozumel, a nikdy k nim nepocítil nič z mužsko–ženskej príťažlivosti. (No neboli také krásne ako Júlia…)
Zbadala ich aj Viera. Rozbehla sa. Srdečne sa zvítali, akoby sa nevideli desaťročie. Bol medzi nimi veľmi blízky vzťah. Nielenže vyzerali ako ses­try, boli aj najlepšie priateľky. Júlia mládenca predstavila mame. Bol to ten istý, ktorý ju vtedy odviezol spred univerzity.
Peter sa pomaly presúval k rodičom, kyticu schoval za chrbtom, akoby sa hanbil za tridsať nádherných červených ruží.
Júlia s mamou vášnivo diskutovali. „Ako neskutočne sa na seba podo­bajú…“ povedala Petrova mama. Vierin ukazovák zrazu vystrelil smerom k Petrovi a jeho rodičom. Júlia i mladík pozreli za ním. Na perách im zamrzol úsmev. (Takže nevedeli, že tam Peter bude…)
Júlia mu darovala päť sekúnd neidentifikovateľného pohľadu. Potom päť sekúnd pozerala do očí tomu mládencovi. Akoby sa pýtala, čo má ro­biť. Peter urobil krok smerom k nim. No zastavil sa. Júlia totiž nervózne rozhodila rukami a niečo na mamu zavrčala. Potom chytila mládenca za ruku a šklbla ním smerom k východu. Mladíkom musela šklbnúť natrikrát, až potom sa pohol. Sklopil oči a išiel vedľa nej ako zmoknutá kura.
Peter sa za odchádzajúcou dvojicou opäť len bezradne pozeral. Uvažo­val: Čo mám robiť? Mám sa za ňou rozbehnúť? Vyfabrikovať nejakú scénu? Výčitky? Prosby? Hrozby?
Viera stála ako obarená, bezmocným gestom spustila ruky vedľa tela a hodila na trojicu Mábovcov rozpačito–ospravedlňujúci pohľad.
„Nejdeš za ňou, Petrík?“ vyzvala ho mama nešťastne.
„Načo? Nie je to jasné?“ ukázal Peter na presklenný vchod. Cezeň bolo vidno, ako sa Júlia s neznámym známym mládencom strácala v dave.
„Kúpil som ti kvety, mami,“ podal mame ruže.
Načiahla sa za nimi, no v polovici pohybu ruka zamrzla. Zviezla sa na kolená, zrejme jej prišlo nevoľno, a spustila žalostný plač. Muži boli v momente v podrepe a dvíhali ju zo zeme.
„Odpusť mi, Petrík. Je to… všetko… moja… vina,“ vzlykala.
Manžel a syn ju posadili na lavičku, ktorá sa okamžite vyľudnila, akoby boli prenášačmi nákazy.
„Nie je to tvoja vina. Môžem si za to sám,“ povedal Peter, aj tomu uve­ril.


Cesta zo stanice pripomínala cestu z pohrebu. Mama ticho vzlykala, otcov výraz od chvíle, keď sa zvítali v kancelárii, bol stále rovnaký. Čas­tokrát Peter uvažoval, či ho niekedy videl prejaviť radosť. Nepamätal si žiaden výbuch smiechu, ktorý by otec nemal pod kontrolou. Nebol introvert, nesmelý, bojazlivý človek, len neprejavoval city. Bol zakríknutým vychovávateľom vlastných detí, neskôr len syna. Akoby sa bál zdvihnúť naňho hlas. Kričať na vlastného potomka mu zrejme pripadalo trápne a nelogické. Keď Peter niečo vyviedol, išiel za manželkou a opýtal sa, ako má reagovať. No tým chcel dosiahnuť, aby to riešila a vyriešila ona. Vnútri ho zrejme zožierala utkvelá predstava, že ako rodič zlyhal — zlyhal pri Marike.
Peter cestou uvažoval nad slovami, ktoré povedala Júlia svojej mame: Myslí si, že keď na mňa zorganizoval takúto poľovačku, že z toho budem namäkko?
Čo na tom, že v organizovaní „poľovačky“ nemal prsty. Vmanévrovali ho do niečoho, čomu od prvej chvíle neveril. Júliina mama neskôr priznala, že to nebol dobrý nápad. Niekoľkokrát vytočila Júliino číslo, no tá mobil nezdvihla. Peter jej odmietol zavolať zo svojho mobilu, ako to navrhla Viera, aby sa skutočne necítila ako štvaná zver.
Všetko chce svoj čas, no Petrov už možno uplynul. Júlia si buduje nový vzťah? Je to vysoko pravdepodobné, aj keď nie isté. Má zmysel bojovať? Vždy má zmysel bojovať o svoje šťastie, dolieval sily svojmu odhodlaniu.
Otec Petra doviezol k jeho bytu. Nikdy veľa nehovoril, no dnes mlčal akosi intenzívnejšie. Najvýrečnejšie je mlčanie, to si zapamätaj, bola nosná veta jeho výchovného odkazu. Peter dal mame lieky na upokojenie. Dnes by mala ťažkú noc… Keďže rodičia nechceli ostať na návšteve — ani ich veľmi nepresviedčal —, nechali ho samého, topiaceho sa v hrnci depresie.
Čo teraz? Chcel by žiaľ paralyzovať vodkou riedenou slzami, ale tým by nič nevyriešil, len by riešenie o pár hodín odsunul. Nemôžem tu ostať, po­vedal si. Musí ísť na vzduch, pootvárať hlave všetky dvere a okná. Keby mal psa, ten by si poradil s jeho frustráciou. No nemohol si ho kúpiť. Kto by sa oňho celé dni staral? V práci trávil priveľa času…
Vyšiel na ulicu a bez dlhého uvažovania zamieril napravo. Kráčal čoraz živšie, akoby bola priama úmera medzi rýchlosťou chôdze a priblížením sa chvíle dosiahnutia aspoň čiastočnej duševnej vyrovnanosti.
V nohaviciach mu zavibroval mobil. „Vďaka“ nemu sú ľudia jeden k druhému priblízko. Pozrel na displej s nevýraznou nádejou, že by mohla volať Júlia. Kdeže — Kozlovský.
Peter takmer zabudol na raňajšie udalosti. Zabudol na Kozlovského i to, čím ho poveril. Čo za policajné cvičenie sa deje v Jungfreudovej vile?
„Tak vám pekne ďakujem, doktorko,“ lakonicky začal poručík.
„Nemáte zač,“ v podobnom tóne odpovedal Peter. Jeho momentálna nálada nebola a ani nebude prístupná vysvetľovaniu, či dokonca ospravedl­ňovaniu, v tom mal jasno už teraz.
„Viete, čo sa teraz deje v dome doktora Sitára?“ pokračoval poručík.
„Viem si to predstaviť.“
„Nie, to neviete.“
„Myslel som, že aj vy sa zúčastnite…“
„Odmietol som byť na tejto beznádejnej akcii.“
„To môžete? Len tak…“
„Nemôžem. Preto som bol z prípadu odvolaný a čaká ma disciplinárne konanie.“
Takže už viem, začo mi poďakoval, pomyslel si Peter.
Poručík rozprával ďalej:
„Bol som u Boothovcov a oboznámil ich s akciou u Sitára. Boli veľmi prekvapení tým, čo ste urobili.“
„Čo… čo konkrétne máte na mysli?“ opýtal sa Peter rozčúlene. Na toto skutočne nemal náladu.
„Prosili vás, aby ste boli vo vzťahu k polícii veľmi opatrní, no vy ste, naopak, zašli za policajným riaditeľom a poštvali ho na toho Sitára,“ vyhlá­sil ako predseda senátu čítajúci vinu.
„Tak to vôbec nebolo! Bolo to úplne ináč!“ ohradil sa Peter. Vzápätí si uvedomil, že sa mu vôbec nechce ďalej sa vyviňovať. „Viete čo? Myslite si, čo chcete, dnes mi je všetko jedno.“
„Vidím, teda počujem, že sa s vami niečo deje. Stalo sa niečo?“
„To nestojí za reč, poručík.“
„Počul som, že sa budete ženiť! Mali by ste sa radovať, nie byť taký namrzený!“ zvolal poručík ako podomový predavač ponúkajúci s tovarom dobrú náladu.
Peter vyprskol od smiechu. Aspoň tak to malo na poručíka zapôsobiť. No ten výbuch bol priveľmi silený, umelý a rozpačitý, než aby niekto uve­ril, že bol úprimný. Sadol si na lavičku v parku a stlačil červené tlačidlo. Nikto nemusí počúvať, ako plače — tam to totiž dopracoval jeho „smiech“. Júlia, naozaj som ťa stratil?
Telefón sa opäť rozozvučal. Peter odmietol hovor bez toho, aby pozrel, kto volá. Mobil sa však nevzdával. Doktor Máb dovolil oku pozrieť na displej. No jasné, poručík. Spomenul si na ich spoločný niekoľkominútový uvoľňujúci a oslobodzujúci smiech v parku. Keďže plač ustálil, prevzal hovor.
Možno by sme si mohli pre zmenu spoločne poplakať… Hlúpa nálada plodí hlúpe myšlienky.
„Porozprávajte mi, doktorko, čo sa stalo,“ vyzval ho zmierlivo a zúčast­nene poručík. „Vyžalujte sa mi,“ povedal ako jeho otec. (Povedal namiesto jeho mlčiaceho otca…)
Aj keď to z neho išlo ako z chlpatej deky, povedal mu vývoj svojho príbehu lásky za ostatný týždeň. Poručík sa zmohol na pár všeobecných fráz typu: žiadna kaša sa neje taká horúca… a že človek je preto pánom tvor­stva, lebo sa nevzdáva. (O tom druhom by Peter možno pri inej príležitosti polemizoval.) Povedal to však s takým espritom, že ho rozhovor so žoviál­nym policajtom, bez ohľadu na jeho vôľu, trochu osviežil. Poďakoval sa mu a ospravedlnil za spôsobené problémy. No neodpustil si vyjadriť názor, že nie on, ale tlak na políciu a zvlášť na okresného riaditeľa vyvolal akciu proti Sitárovi, s čím poručík Kozlovský nevdojak súhlasil.
Peter sa ešte chvíľu prechádzal. Chcel, potreboval vytuningovať zasta­ralé, mierne opotrebované vnútro. Za každou myšlienkou dorazila ďalšia, ešte naliehavejšia.
Budovy konzervatívne zazerali. Stromy sa knísali k sebe a od seba a posielali ďalej správu: To je on! To je ten, čo tak dlho odmietal vziať si svoju priateľku, až ho nechala. Nech sa zadrhne svojou slobodou! Hahaha. Na chvíľu zabudol chodiť, lepšie povedané, musel nad chôdzou rozmýšľať: ľavá noha, pravá ruka, pravá noha, ľavá ruka, ľavá noha, pravá ruka… Ob­zrel sa — vlastný tieň sa išiel vyrehotať do diaľky, hlava bola vzdialená asi pätnásť metrov.
Potom sa dostal do „Zóny starostlivých otcov“. Tak mu pripadala časť ulice, kde bolo koncentrovaných na jeho vkus akosi veľa oteckov s malými deťmi. Urobil čelom vzad a vybral sa späť domov.


Vošiel do obytného domu, v ktorom býva, a prehltol pripravenú vetu, ktorou odpovedal na vrátnikovo želanie pekného dňa. Rozhliadol sa po vestibule, no nevidel Pištu, zhmotneného ducha domu. Aj on je len človek, ktorý zo seba potrebuje dostať nestráviteľné zvyšky potravy… Peter na­smeroval kroky k výťahu.
„Máb!“ začul svoje priezvisko škreknúť spoza jedného zo stĺpov vstup­nej haly.
Natočil tvár tým smerom a videl akéhosi piadimužíka, ako sa vynára z temnoty neosvetleného priestoru. Muž kráčal pomaly ako prízrak so zmys­lom pre dramatické príchody. Peter si nebol istý: Je to on? To snáď nie! Ale áno, už je to jasné — Jungfreud!
Spoznával krvavé oči, ktorými žmúril, akoby mu do očí svietilo polud­ňajšie slnko. Blížil sa k nemu ako upír z nemého filmu F. W. Murnaua Nosferatu. Ruky mal pri tele a ticho našľapoval.
„Vy ste na mňa poslali políciu?“ Zaťal doňho sekeru s názvom Pohľad a pokračoval v pohybe k svojej koristi.
„Vyjadril som isté podozrenie, to je pravda, ale…“
„Takže podozrenie…“ skočil mu do reči Sitár. „To podozrenie ste vy­slovili na základe čoho? Môžete mi to povedať?!“ zvreskol naňho zastra­šujúco.
Peter horúčkovito rozmýšľal: Ako je možné, že Sitár je už tu? Skončila akcia v jeho vile? Zrejme áno. Podľa všetkého nič nenašli. Keby niečo na­šli, asi by ho nepustili…
Sitár pomaly kráčal, očami pritom divo pozeral na všetky strany. Už to nebol ten suverén z minula. Vyzeral ako svoje druhé, ustráchané ja. Bol si vedomý, že toto nie je jeho teritórium, ale Petrovo. Mal na sebe čierne tvídové sako — elegantné až prepychové, pod ním bielu košeľu, zapnutú až ku krku.
„Celú vilu mi postavili na strechu. Dve hodiny som sedel na polícii ako najväčší zločinec,“ pokračoval, keďže mu Peter neodpovedal. „A to všetko kvôli vám!“ Už bol takmer pri ňom, delili ich asi dva metre. „Celý život som zasvätil psychiatrii a svojim pacientom. Obetoval som im takmer vše­tok čas… potom príde taký niktoš… a pošle na mňa políciu. Ste na seba hrdý, doktor Máb?“
„Prepáčte,“ povedal Peter pokorne.
„Prepáčte? To je všetko, čo mi poviete?“ zasoptil Sitár. Peter až teraz z jeho úst zacítil alkohol (zrejme whisky). „Zničili ste mi život! Pošliapali moju reputáciu!“
Nič zlé som neurobil, mám čisté svedomie, bránil sa v duchu Peter. No len čo si spomenul na svedomie, uvedomil si, že každý vinník má plno rečí o čistom svedomí. Vinník! Hovoriť o čistom svedomí je jednoznačným priznaním viny. No mal na výber? Mal. Chlapcov život kontra Sitárova kariéra. Áno, vybral som si správne, presviedčal svedomie.
„Vysvetlí sa to, všetko bude v poriadku. Dávam vám čestné slovo.“
„Čestné slovo? Vaša česť sa dávno obesila v čiernom lese.“
„Porozprávajme sa.“
„O čom? Nemáme sa o čom rozprávať!“
„O tých chlapcoch.“
„Kašlem vám na to! Rozumiete? Ako psychiater som skončil! Vďaka vám!“
Sitár strčil ruku do vnútorného vrecka saka. O chvíľu ju vytiahol. V ruke sa leskla malá strieborná pištoľ.
Peter sa scvrkol od strachu. Duch sa v jeho tele skryl v slepom čreve, možno v slezine, teda tam, kde by ho málokto hľadal. Dýchal v krátkych intervaloch, akoby sa chcel predzásobiť kyslíkom. Ujsť? Nie! Sitárovým reflexom by možno bolo začať strieľať, snažil sa triezvo vyhodnotiť svoje postavenie. Nemieril naňho, hlaveň pištole smerovala na zem. Musím vy­jednávať, povedal si. Som predsa psychiater. Ale to je aj Sitár… aj keď dosť opitý. Musel vypiť väčšie množstvo naraz, lebo Peter videl, ako mu prišlo nevoľno. Voľnou rukou si na košeli odopínal gombíky pri krku. Do mozgu musela doraziť krv s väčšou koncentráciou alkoholu, lebo Sitárom to riadne zamávalo.
„Poďte, doktor Sitár… buď ku mne, alebo vás odveziem domov. Je vám zle?“ počul vlastný hlas odkiaľsi z pivnice.
„Starajte sa o seba!“
Sitár otváral ústa ako kapor na suchu. Chcel urobiť krok vpred, takmer však spadol na Petra. Ten sa ho snažil zachytiť, no Sitár sa chcel od neho odpútať. Peter zacítil na stehne chladný kov. Pozrel tým smerom… Áno, je to pištoľ. Siahol po nej a snažil sa ju vytrhnúť Sitárovi z ruky. Keď Sitár pochopil Petrov úmysel, zmobilizoval sily a tiež o ňu zabojoval. Muži sa klbčili ako chlapci na pieskovisku.
„Dajte tú pištoľ… Čo robíte?!“
„Nie! Nikdy!“
„Vystrelí to! Nebláznite!“
„Vy ju pu…“
A zrazu — Výstrel!
O pištoľ už Peter nemusel bojovať, mal nad ňou kontrolu. Nepociťoval žiaden odpor. Vnímal, ako sa mu okolo trupu zviezlo na zem Sitárovo telo. Snažil sa ho zachytiť, no podarilo sa mu iba zmierniť pád. Zacítil na rukách teplú vlhkosť. Mal ich od krvi, no nepocítil žiadnu bolesť. Takže — Sitár. Pozrel naňho. Z hrudníka mu vyvierala krv, ktorá sa rýchlo hromadila a premaľovávala bielu košeľu farbou smrti. Peter si kľakol k Sitárovi, snažiac sa zistiť, či dýcha.
„Nechcel… som… vás… zabiť…“ šepkal Sitár potichu a pomaly, tó­nom, akým sa hovoria posledné slová človeka.
Jeden výdych prezradil všetko — bol posledný.
Peter sa snažil nahmatať pulz, no nič necítil, ucho chcel priložiť k srdcu, videl však, že miesto, kadiaľ do tela vnikla strela a odkiaľ vyteká tmavo­červená tekutina, nie je od srdca veľmi vzdialené.
Je mŕtvy, pochopil.
Výstrel spôsobil príliv zvedavcov z domu aj z ulice, ktorí, keď videli, že je po všetkom, vytvorili okolo Petra a Jungfreuda kruh. Obklopili ich vy­strašené tváre zvedavých ľudí a zvedavé tváre vystrašených ľudí. Nejaký muž odkopol pištoľ, ktorú Peter vypustil z ruky. Ostatní naňho pozerali pohľadom, z ktorého sa dalo vyčítať jediné — To je vrah! Pribehol vrátnik Pišta, biely ako stena a jachtajúci, že ho akýsi chlapík zamkol na záchode. Keď sa predral davom až k mŕtvole, zozelenel, keďže viac zblednúť nemo­hol, a vykríkol: „To je on!“
Ďalší z mužov vytočil číslo polície, ktorej oznámil, čo sa stalo. O nece­lých päť minút prifrčali dve policajné autá, z ktorých vystúpili šiesti poli­cajti a začali zaisťovať stopy, svedkov i páchateľa.
Sediac v policajnom aute, sa Peter konečne spamätal a povedal: „Zavo­lajte, prosím, majorovi Taberovičovi a povedzte mu mená Peter Máb a Jozef Sitár. Potom mu povedzte, čo sa stalo.“


Od obeda uplynulo takmer deväť a pol hodiny. Peter Máb na polícii absolvoval výsluch, ktorý začal razantný vyšetrovateľ, no po príchode ma­jora Taberoviča sa Petrova pozícia výrazne zmenila, zrazu bol v pozícii poškodeného. Detailne im porozprával, ako sa všetko stalo, a keď odchá­dzal, dokonca sa mu major ospravedlnil, že mu nezabezpečil ochranu a nedal Sitára sledovať.
Peter už sedel v policajnom aute a vedľa neho na mieste vodiča šoféro­val podporučík Štefek, ktorý sa ponúkol, že ho odvezie domov.
„Skutočne sa v Sitárovej vile nič nenašlo?“ zaujímal sa Peter, ktorému Robo oznámil, že sa tiež zúčastnil na tej akcii.
„Nie, nič, žiadna nemocnica, žiadne lôžka, žiadne stopy po akýchkoľvek iných ľuďoch okrem Sitára. Zdá sa, že ten chlap žil celkom sám a nič nena­svedčovalo tomu, že by prijímal návštevy. Bolo tam niekoľko hosťovských izieb, no vyzerali, akoby tam desaťročia nikto nevstúpil. To obydlie zúfalo žobronilo o starostlivú ženskú ruku.“
„Ste si istí, že ste prezreli všetko? Čo ak sú v tej vile tajné miestnosti, starostlivo schované, pod budovou nejaké katakomby?“ opýtal sa Peter, aj keď jeho presvedčenie o Sitárovej vine bolo mikroskopicky chatrné. „Čo ak mal na tie experimenty iný objekt? No to sa už nedozvieme. Od neho určite nie…“
„Špecialisti z Blavy ešte raz dôkladne preklepú ten dom. Majú rôzne sonary, sondy a podobné nezmysly. Ak tam niečo alebo niekto je, určite to nájdu.“
Petra veľmi trápilo, že „vďaka“ nemu vyhasol ľudský život. Keby sa nechcel zmocniť Sitárovej zbrane, Jungfreud mohol ešte roky iritovať ľud­ských jedincov, nechápajúcich jeho božskú podstatu. Veď ho vôbec ne­ohrozoval, nemieril naňho. Zrejme to nemal ani v úmysle. Možno sa len v zúfalstve opil, vzal zbraň a išiel sa vymočiť na Petrovu auru. Možno ho chcel počastovať diablaplnými šťavnatými nadávkami. Zbraň mala slovám dodať vážnosť… Keby ho chcel zabiť, počkal by si naňho v noci za kríkmi. Určite by s úmyslom vraždiť neprišiel do „jeho“ domu a nezačal s ním debatovať. Toľko ľudí ho mohlo vidieť vo vchode, ako doň vchádza, ako z neho po čine uteká… Vrátnik by si ho zapamätal… Okrem toho, bol veľmi opitý. Zrejme vypil na dúšok niekoľko deci whisky, aby si dodal odvahu. Policajti povedali, že podľa časového plánu musel od nich ísť rovno k Pet­rovi. Nemal čas zastaviť sa v nejakom bare. Zatiaľ nevedia, ako sa k nemu dopravil, nenašlo sa nablízku žiadne jeho auto, zaujímavou sa javí aj otázka, odkiaľ mal zbraň.
„Netráp sa, Peter. Nemôžeš zato,“ akoby Robo čítal jeho myšlienky.
„Ale môžem,“ zakvílil nešťastne. „Môžem zato, že vôbec prišiel za mnou. Môžem aj zato, že padol ten výstrel.“
„On prišiel k tebe so zbraňou, tým je povedané všetko.“
Čo je to dnes za deň? Taký smolný deň si ešte v živote nepamätám. Zapríčinil som smrť človeka, stratil životnú lásku, zúfalo Peter v duchu hodnotil svoje postavenie.
Zrazu mu mobil opäť zatriasol nohavicami ako zblúdilý sršeň.
„Prosím,“ povedal opatrne. Číslo na displeji totiž nepoznal a nepriradil k nemu žiadne meno ani jeho mobil. Čo ma dnes ešte čaká?
„Tu je Amália Hodorovovičová,“ ozval sa ženský hlas.
„Tu je Peter Máb.“
„Áno, viem.“
„Prajete si niečo, slečna Hodoro… slečna?“ prevzal Peter iniciatívu, lebo osoba na druhej strane spojenia akoby telefonovala prvýkrát.
„Som susedka Júlie Murínovej.“
„Ahááá,“ spomenul si na korpulentnú dámu s infantilným správaním.
„Mala som vám zavolať, keď príde. Tak už prišla.“
„Viem. Už sme sa videli…“ poznamenal smutne.
„Aj to viem.“
„Prepáčte, ale prečo mi teda voláte?“
„Chce sa s vami stretnúť.“
„Prosím?!“ skríkol, akoby zle počul. „Môžete mi to zopakovať?“ Dobre počul, len veta, ktorá práve odznela, bola taká nepravdepodobná, že ju chcel počuť ešte raz.
„Chce sa s vami stretnúť!“ zopakovala dáma omnoho dôraznejšie.
„Prečo mi to nezavolala sama?“
„Išla sa osprchovať. Okrem toho, my ženy máme svoju hrdosť. Viete?“
„Dobre, dobre. Kde sa máme stretnúť?“
„O desiatej pred tanečným klubom Ustrica. Poznáte to?“
„Nepoznám. Ale sedím v aute, ktorého šofér mi to určite zistí.“ Peter si spomenul na Robovu istotu pri hľadaní baru Skorá hodina.
„Buďte presný,“ povedala Amália a prerušila spojenie.
Júlia sa so mnou chce stretnúť! Aké úžasné! Fakľa nadšenia v ňom za­pálila takmer všetky sviece, kahance, lampy, o ktorých si pred chvíľou myslel, že tak skoro nebudú schopné prijať a udržať oheň. Úplne celý však nesvietil…
Išla sa osprchovať? A o necelú polhodinku už chce byť pred klubom? Nejako sa mi to nezdá!
No nemohol si dovoliť ta neísť. V stávke bolo príliš veľa. Radšej tam budem polhodinu zbytočne prešľapovať. Keby som tam nešiel, nadobro by som Júliu stratil, ak by tam ona prišla. Zavolať jej? Radšej nie. Nedôverči­vosťou by som mohol niečo pokaziť.
Róbert na zistenie polohy klubu Ustrica musel použiť vysielačku a sta­tus policajta. Keďže Peter odmietol použitie výstražnej signalizácie, ako mu to navrhol — „jeho“ prípad mal stále najvyššiu prioritu —, dorazili na miesto o necelých dvadsať minút. Peter si stúpol medzi početnú skupinu mladých ľudí postávajúcich pred barom. Zaujali ho rôzne kreácie pírsingu, kože, pančúch a účesov. Od dôb, keď chodil do tanečných klubov, sa mnohé zmenilo.
Pristavila sa pri ňom žena, ktorej neuveril ani pozdrav. Všetko na nej bolo falošné. Vypýtala si oheň, ale skôr by chcela niečo ponúknuť — seba. Vyzerala ako exkluzívna výstavná sieň zúfalo nepredajných obrazov. Keďže Peter ani po tridsiatich sekundách nenúteného nadbiehania nepochopil — tak si to „kráska“ určite vysvetlila —, odišla od neho, vrátila ne­zapálenú cigaretu do krabičky a išla si vypýtať oheň o pár chlapov ďalej.
Nevedel som, že Júlia chodí do takých klubov, hovoril si v duchu Peter.
Dúfal, že to nie je len nejaký výstrelok Júlie a slečny Amálie alebo len slečny Amálie. Veril, že Júlia skutočne príde.
Privítal by rozhovor v tichšom prostredí… Ale nevadí, možno si chce zatancovať a „vážne“ rozhovory zatiaľ počkajú.


Dvadsať minút čakania bolo možno dosť, ale Júlia čakala ponuku na sobáš minimálne rok, takže jej nemá čo vyčítať.
Peter si všimol, že sa stal stredobodom pozornosti ostrých chlapíkov postávajúcich vonku. Mnohí dokonca prišli zvnútra, aby si ho obzreli. Je­den z nich sa postavil pred neho sotva na meter. Priblížili sa k sebe ako dve psiská, ktoré sa stretnú prvý raz. Ešte sa o seba obtrieť, oňuchať sa a zdvih­núť labu nad spoločnou značkou.
Zrejme vyzeral ako policajt čakajúci na posily… Nenašiel nikoho, kto by sa oblečením a všednosťou zovňajšku naňho aspoň trochu podobal.
Stotožňovanie sa s mužom zákona náhle prerušilo prudké trhnutie jeho rukou kýmsi zozadu. Peter sa otočil, kryjúc si hlavu v očakávaní úderu.
„Doktor Máb, bežte rýchlo za mnou!“ kričala Amália s očami zväčše­nými od strachu. Peter bol prekvapený, čo tam robí — očakával, že Júlia bude sama —, no rozbehol sa s predtuchou, že sa Júlii niečo stalo.
„Čo sa stalo?!“ kričal na Amáliu, cupitajúc vedľa nej. Tá mala totiž ob­rovské problémy vyvinúť aspoň rýchlosť, pri ktorej chôdza prechádza v beh. „Čo sa stalo?!“ Bežali povedľa budovy klubu do akéhosi parku, kľučkujúc pomedzi zaparkované autá.
„Rýchlo bežte za mnou!“
Petra privádzala do zúfalstva absurdita jej želania.
„Stalo sa niečo Júlii?!“
Amália mala na sebe prapodivnú pelerínu, ktorú musela držať, aby jej nezapríčinila pád. Na ušiach sa jej hompáľali velikánske dlhočizné korál­kové náušnice, ktoré sa rozhojdali, akoby jej mali tvár rozťať na franforce. Vyzeralo to veľmi nebezpečne.
„Tam je!“ Amália náhle zastala.
Peter pozrel smerom, ktorým ukazovala jej ruka. Videl skupinku asi šiestich chlapov vo vybíjaných riflovkách a koženkách, náramne sa na nie­čom zabávajúcich. Nevidel osobu v strede kruhu, no nebude čakať, až ju ukážu.
Júlia! Moja Júlia! Nesmú! Nedovolím!
Rozbehol sa smerom k nim, no narazil do dvoch bezkrkých zavalitých obrov, ktorí sa náhle otočili, akoby ho videli zadnými očami. Prudkými pohybmi paží ho zrazili na zem.
„Čo je, chlapček? Chceš sa tiež pobaviť?“ vyškeril naňho pokazené zuby jeden z nich.
„Nájdi si inú. Túto sme si našli my!“ škrekol druhý, ktorý si naňho ču­pol a mohutným kolenom ho škrtil pod krkom.
Peter sa snažil zdvihnúť hlavu natoľko, aby videl do tváre dámy v kože­ných nohaviciach. Na chvíľu ju zazrel. Áno, bol to anjelský profil jeho lásky, bola to žiariaca, slnečným lúčom podobná Júliina hriva. Pleť však mala bledú, priesvitnú ako telo medúzy.
„Júlia, pomôžem ti!“ zvolal, aj keď zacítil, že mu na nohy sadol druhý obor. Všetkých, zrejme opitých niktošov tie slová náramne pobavili. Peter si uvedomil, že jeho možnosti pomôcť Júlii sú značne obmedzené, no dúfal, že Amália zmobilizuje okoloidúcich, prípadne zavolá políciu.
„Peter, pomôž mi!“ začul Júliin pridusený hlas.
„Takže holúbkovia sa poznajú,“ povedal škrekľavo–výsmešným hlasom jeden z Júliiných väzniteľov.
„Ihneď ju pustite!“ zareval Peter mocným hlasom, v ktorom sa však chveli neistota a strach.
„Inak čo? Všetkých nás zbiješ?“ povedal, súdiac podľa hurónskeho smiechu ostatných, zrejme dobrý vtip majiteľ kolena na Petrovom krku.
Júlia sa metala ako lapený vtáčik v pazúroch kocúra. Chcela by kričať, no zozadu ju fixoval jeden z tých násilníkov a spredu ju pritláčali ďalší dvaja. Zatiaľ ju dotykmi sexuálne neobťažovali. Zdalo sa, akoby na nie­koho či niečo čakali.
„Neboj sa, pohráme sa a potom ti ju vrátime,“ zaškerila sa obluda, ktorá mu sedela na hrudníku. Peter vytasil aspoň prižmúrený nenávistný pohľad, keď nič iné tasiť nemohol. Srdce mu začalo biť ako poludňajšie zvony.
To je čo za zberba? narýchlo vyhodnocoval ich vzhľad a prízvuk. Nie je rasista, nikdy nebol rasista. Liberalizmus — ten do seba začal absorbovať s materským mliekom. Voči rasizmu bol imúnny. Nedelil Košičanov na bie­lych, Maďarov, Rómov, vystačil si s pomenovaním človek. Ale teraz obrá­til hnev proti všetkým obyvateľom jeho milovaných Košíc s iným zafarbe­ním pleti. Rezervácia Luník IX. by mala byť ohradená ostnatým drôtom! Ako je možné, že si niečo také beztrestne dovoľujú v mojich bielych Koši­ciach?! Prečo mi nikto nepomôže?! Kde sú policajti, ochrankári z baru?! Prečo dovolia, že obťažujú bielych v bielej štvrti?! Muž, ktorý mu sedel na hrudi, bol totiž Róm. V takejto situácii by bol aj Martin Luther King rasista, obhajoval svoje myšlienky.
„Áááááá,“ Peter zareval ako vzpierač dvíhajúci dvesto kilogramov vá­žiacu činku pri pokuse o svetový rekord. Pozbieral všetky sily, ktoré našiel v svojej netrénovanej telesnej schránke, a snažil sa striasť zo seba obe bre­mená.
So slovom čuš sa Petrov znehybniteľ napriahol k pravému háku, ktorý hneď aj zrealizoval. Zasiahol Petra do spánkovej oblasti a vedomie stratilo veliacu úlohu v jeho tele.
Chlapom, doteraz držiacim Petra pri zemi, chýbal zmysel činnosti, preto pomaly vstávali, pritom sa utvrdzovali v tom, že sa skutočne nehýbe.


„Takže ten Sitár je skutočne mŕtvy?“ počul poručík Kozlovský otázku z reproduktora svojho mobilu.
„Mŕtvejší už nemôže byť.“
Poručíka zastihol telefonát, keď kráčal k zastávke električiek Stará rad­nica. Počasie bolo tiché, pokojné, zakríknuté. Nič nenasvedčovalo tomu, že príroda sa preberá zo zimnej hibernácie, aby sa už o niekoľko dní pred­viedla v plnej sile a kráse, verná pravidelnosti a disciplinovanosti ročných cyklov. Usúdil, že sa už dostatočne dlho ponevieral po meste a je čas ísť domov. Vracal sa ako dočasne suspendovaný policajt, ktorý odmietol splniť priamy príkaz nadriadeného. Uvažoval, ako to naservíruje manželke. Fakt, že sa so Sitárom stalo to, čo sa stalo, mu zrejme v jeho situácii pomôže, no ako pozná Taberoviča, nebude to až také jednoznačné. Opozíciu voči sebe nepripúšťal a neodpúšťal — hotový Stalin.
„Chudák… Umrel zbytočne a k tomu nevinný.“ Lakonická poznámka od človeka, ktorý o tom vedel svoje.
„Urobil som, čo sa dalo, aby ho z toho vynechali.“
„Kto teda môže za jeho smrť? My to nie sme.“
„Nepriamo aj my. Svojím dielom prispeli aj Máb, major Taberovič a trochu aj Booth a Verner.“
Muž neodpovedal. Zrejme rozmýšľal.
„Prečo si myslíte, že sú vinní aj Booth a Verner?“
„Povedali Mábovi, že pri pôrode asistovala doktorka Sitárová, no Sitár nemá, teda nemal v príbuzenskom vzťahu, ani blízkom, ani vzdialenom, žiadnu lekárku.“
„Mrzí ma, že vás dočasne suspendovali,“ riekol hlas po chvíli.
„Mrzí vás to kvôli vám či kvôli mne?“
„Kvôli vám. My sme takmer v cieli.“
„Koľkí chlapci ešte zostali?“
„Ešte sú traja.“
„Uvažoval som, pán Radlinský,“ utrápene vzdychol poručík. „Tie pe­niaze, ktoré ste mi sľúbili… nechcem ich. Keď sa ľudia dozvedia, že ste ma vydierali, možno očistím svoje meno, no keby sa prevalilo, že som za to dostal zaplatené, moja česť by bola v nenávratne.“
„Ako chcete, poručík. Ako chcete.“
„Po Boothovej smrti preberáte Divinesoft Slovakia, vy si česť kúpite. Horšie to bude s nami ostatnými.“
„Mňa verejná mienka pochová skôr ako vás. Napokon, ťažko teraz po­vedať, ako to všetko bude, musíme to dovtedy vydržať.“