8. 1. 2008

Prológ


Čierne svetlo noci opantalo do hmly ponorenú krajinu. Zem statočne znášala ťarchu ťažkej tmy, ktorá na sklonku každého dňa vždy znova a znova premaľováva všetko navôkol smútočnými farbami.
Olivovozelený automobil strednej triedy reflektormi zotínal vrcholky stromov — nebojácnych pešiakov lesnej armády. Plechový votrelec ši­kovne kľučkoval serpentínami úzkej asfaltovej cesty. Ľavá zákruta striedala pravú a vzápätí pravá striedala ľavú, stále sa to opakujúc v takmer pravi­delnom rytme. Automobil nešiel rýchlo, nešiel ani pomaly. Išiel tak, že naraziac na nejakú prekážku na ceste, bezpečne by zastavil. Vozovka mohla pretínať trasu putujúcej zveri, bolo nutné počítať s prípadnými pad­nutými stromami alebo s protiidúcim vozidlom. Ak by sa auto na tejto les­nej asfaltke stretlo s niekým v protismere, muselo by zísť až na krajnicu a dať prednosť oproti idúcemu nočnému súputnikovi. Ale vzhľadom na to, že bolo neskoro v noci, presnejšie veľmi skoro ráno (boli dve hodiny tridsaťpäť minút po polnoci), bolo málo pravdepodobné, že by sa tak mohlo stať. A tak to bolo dobré, tak to bolo naplánované: len nikoho nestretnúť! Preto bola vybraná táto hodina, tento čas.
Bolo jasné, že automobil mieri k psychiatrickej liečebni, ktorá bola ši­roko–ďaleko jedinou obývanou zónou. Táto cesta totiž nepokračovala, ďa­lej neviedla, len k liečebni a naspäť. Upravený komplex dvojpodlažných budov s obývateľným podkrovím, bývalý kaštieľ zo začiatku dvadsiateho storočia, zasadený do udržiavaného, zeleňou oplývajúceho parku — Detská psychiatrická liečebňa Hraň. Tu ľudia privážajú svoje deti, ktoré nikdy nenadobudli duševné zdravie alebo ho stratili. Niekedy nie nenávratne. Najnovšie výskumy, hlavne objavenie účinných liekov — neuroleptík, znamenali revolúciu v liečbe aj tých najťažších duševných porúch. Ich ap­likovanie môže prinavrátiť relatívne dobré duševné zdravie aj pacientom, ktorí v minulosti napĺňali liečebne a boli odsúdení na niekoľkoročný, čas­tokrát až doživotný pobyt v nich.
Od vstupnej brány areálu boli vzdialení asi sto metrov, vodič vypol svetlá a zvyšný úsek auto dorazilo s vypnutým motorom. Minútu či dve nikto nevystupoval. Vnútri sa nesvietilo a neprenikali odtiaľ žiadne zvuky.
Sklá sa zarosili zrážajúcim sa vlhkom z dýchania, až takmer nič nebolo vidieť. Otvorili sa predné dvere pre spolujazdca a opatrne vystúpil prikr­čený päťdesiatnik. Klobúk z čierneho kordu mal zarazený hlboko do čela, takmer na koreň nosa. Celý bol zahalený v sivom, v tejto tme akoby čier­nom koženom kabáte. Na ruky si natiahol rukavice, samozrejme čierne. Jediné, čo sa vymykalo čiernej uniformite oblečenia, boli svetlohnedé ko­začky. Mal sotva stošesťdesiatpäť centimetrov a bol majiteľom značne zavalitej postavy.
Študoval okolie. Pozoroval najmä hlavnú budovu: či sa nerozsvietilo nové okno, či nevidno prichádzať nejakú osobu, či nie je počuť podozrivé šumy. Keď videl, že ich príchod nevzbudil neželanú pozornosť, upokojil sa. Zapálil si cigaretu a ukazovákom dal pokyn do auta — vystupovať!
Otvorili sa zadné dvere. Vystúpili dvaja muži. Akoby sa dohodli na oblečení, mali podobné letecké bundy do pol pása. Spodnú časť trupu a dolné končatiny schovali v modrých rifliach. Jeden z nich z auta čosi vyťa­hoval — kohosi. Držiac pod pazuchy, ťahal malého, asi desaťročného chlapca, lakťom pritom bojoval so zatvárajúcimi sa dverami. Keď mlá­denca konečne dostal z auta, ťahal ho smerom k pletivu, ktorým bol ohra­dený tenisový kurt.
„Chyť ho za nohy! Čo tam stojíš!“ nervóznym, ale kontrolovane tlme­ným hlasom okríkol druhého muža.
Chlapca, oblečeného v červeno–modrej športovej súprave, posadili na zem a opreli o rohový kovový stĺpik. Nápadne pekný blonďavý chlapec vyzeral ako omámený. Akoby bol pod vplyvom nejakých liekov alebo drog. Modrasté oči vypovedali o veľkom strachu. Okrem nich však ničím iným nepohyboval. Nebol zviazaný, no ani sebou netrhol. Keď ho muži pustili, zviezol sa na stranu ako nedostatočne utrasené vrece zemiakov. Chlapi k nemu pribehli a opäť ho usadili. Jeden z nich ho potom potiahol za nohy trochu dopredu. To aby mal nižšie ťažisko a už sa neprekoprcol.
Opäť skúmali okolie, teraz už traja. Vo vzduchu bolo cítiť začínajúcu jar, potvrdzujúcu zlú povesť zimy, nastupujúcu tento rok opäť neskoro. Stromy prekrývajúce svetlá lámp vrhali čudesné tiene. No neboli to tiene, ktoré by mužov, kohokoľvek ohrozovali. To len vietor sa hral s ich predstavivosťou.
Chlapec pozeral, ako muži odchádzajú. Chcel niečo povedať, zakričať, no neurobil nič. Otvoril ústa, dokonca sa nadýchol, no vypustil vzduch z pľúc bez toho, aby za pomoci hlasiviek vyrobil akýkoľvek zvuk.
„Poďme už!“ zavelil chlapík v klobúku. Zrejme človek, ktorý túto štvor­člennú partiu viedol.
Vodič dofajčil, odhodil cigaretu, zavrel dvere a naštartoval, svetlá ne­rozsvietil. Automobil sa pomalým pohybom kolies odvalil spod svetiel lámp v ústrety noci.
Všetci štyria takmer súčasne pozreli na chlapca.
Nech ťa Boh ochraňuje, zaprial mu v duchu muž na prednom sedadle. Zhlboka sa nadýchol, chvíľu vzduch zadržal v ústach, potom ho pomaly vydýchol. Nakrátko dal tvár do dlaní.
„Fero, podaj mi mobil… počkaj… vytoč mi liečebňu… Dúfam, že si si ju dal do zoznamu!“
„Jasné, šéfe… páči sa… už to tam zvoní.“ Fero podal mobil mužovi, oslobodzujúcemu hlavu spod klobúkového zovretia.
„Dobrý večer… či ráno. Práve som prechádzal okolo vašej liečebne a všimol som si, že o pletivo tenisového kurtu je opretý nejaký chlapec. Ne­ušiel vám niekto? Choďte sa tam pozrieť,“ povedal šéf a červeným tlačid­lom zrušil hovor.
Sňatie klobúka obnažilo holú hlavu, ktorú si pošúchal niekoľkými rýchlymi pohybmi.
„To by sme mali. Rozsvieť svetlá a dupni na to,“ nariadil šéf vodičovi.
„Tak mi napadlo… nemali by sme sa vrátiť pozbierať ohorky, ktoré sme tam zahodili? Mohli by nás usvedčiť sliny, ktoré sme vo vajgloch nechali,“ predbiehal udalosti vodič — asi tridsaťpäťročný čiernovlasý mladík.
„Neboj sa, nikto nás neusvedčí. O to sa postarám.“

3 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Vdaka za zaujimavy blog

Anonymný povedal(a)...

naucio puno

Anonymný povedal(a)...
Tento komentár bol odstránený správcom blogu.