9. KAPITOLA

Veci okolo Jungfreuda a Júlie


„Na Nerudovej ulici poniže Steel Arény v klube Skorá hodina,“ zopako­val Peter adresu, ktorú mu do telefónu povedal Marek. „Poznáš to?“ opýtal sa podporučíka Štefeka, s ktorým nasadal do jeho služobného auta.
„Nájdeme to. Som policajt, mám vysielačku, keby niečo,“ Robo upo­kojujúco žmurkol na Petra.
Ten opäť — i keď s nemalými výčitkami svedomia, že znova zanedbáva svoju prácu — zabezpečil chod liečebne. Cítil, že už čoskoro rozrieši (roz­riešia) túto záhadu. Mohol v tomto „prípade“ (Peter sediac v policajnom aute rozmýšľal ako policajt) hrať nejakú úlohu doktor Sitár? Už čoskoro, ako dúfal, budú múdrejší. Stále viac mal pocit, akoby účinkoval v nejakej kriminálke spĺňajúcej všetky zásady žánru, so všetkými klišé, ktoré k tomu patria. To podstatné však chýbalo — mŕtvola. Dúfal, že to nebude on, koho bude patológ obhliadať na pitevnom stole. Dej tejto krimi bol už dávno napísaný? A on — zhodou akých okolností? — bol obsadený do roly pátrača? Traja pátrači — jeho najobľúbenejšia detská kniha. Aj oni boli ako Traja pátrači: Dávid Jupiter Jones Kozlovský, Róbert Bob Andrews Štefek a Peter Crenshaw Máb. Síce, nezabudnúť na Juraja! Takže štyria. Aj Traja mušketieri boli vlastne štyria. Pri štipke zhovievavosti ide všetko.
„Si ženatý, Peter. „Máš deti?“ opýtal sa Robo, vidiac záujem, s ktorým si prezeral (i keď myšlienkami inde) minifotky prilepené na prístrojovej doske vozidla.
„Nie. Som slobodný,“ povedal. „Momentálne nezadaný,“ dodal, lebo vedel, že sa o to Róbert bude aj tak zaujímať. „A ty?“ opýtal sa na oplátku, pochopil, čo sa od neho očakávalo. Robo mu nahral, počítajúc so spätnou prihrávkou. Peter ukázal na fotky. „To je tvoja rodinka?“
„Áno. Manželka Dominika a deti: štvorročná Lujza a trojmesačný Dá­vid,“ vychrlil zo seba Robo a zavesil tesne pred tie fotky láskyplný mikro­pohľad.
Peter chvíľu pozeral na utešenú rodinku — manželka bola k Robovi možno primalá, ale zato veľmi pekná — a potom poslal vizuálny vánok na Robov profil, akoby čakal nejaké vysvetlenie. Róbert ten závan po chvíli zacítil.
„Máš pravdu… aj keď si nič nepovedal. Chlapcovi sme dali meno po poručíkovi Kozlovskom. Je malému aj krstným otcom. Celá moja rodina žije v Blave, takže Dávid s manželkou a ich deťmi nám ju čiastočne nahrá­dzajú,“ povedal Robo a odmlčal sa. Aj Peter už bol ticho. Bol rád, že ďalej nerozvíjajú túto absolútne nestaromládeneckú tému. Rozprávanie o man­želkách a deťoch vždy privádzalo jeho ego, velebiace status slobodného muža, do rozpakov. A čím bol starší, tým viac.
Po minútach spoločne zdieľaného ticha Robo vyhlásil: „Asi sme už tu.“
Nezaťažoval sa hľadaním miesta na parkovanie a zastavil takmer pred vchodom do podniku.
„Som policajt vyšetrujúci prípad,“ vysvetlil Robo, keďže pocítil potrebu to vysvetliť.


Prešli cez chodbu osvetlenú sliepňajúcim červeným svetielkom, akým sa kedysi dávno, v preddigitálnej dobe fotografie, svietilo v tmavých komo­rách. Vošli do — vzhľadom k tejto skorej poobedňajšej hodine, a nie práve najlukratívnejšej polohe — slušne obsadeného baru. Už pri dverách ich vítala zmes pachov, namiešaná v čudesnej kombinácii: cigaretový dym a predimenzovane použité osviežovače, ktoré mali prvý pach eliminovať, no skôr mu dodali výraznosť. Zelené, ružové a modré reflektory pretínali hustý vzduch priestoru, ktorý by mal byť miestom oddychu po celodennej práci. Mal by byť. (Možno pre niekoho aj je.)
Peter bol prekvapený, no rozhodol sa nerozoberať Marekove pohnútky, prečo ich pozval práve sem. Možno to nemalo žiaden podtext a nebolo to vlastne dôležité.
Zbadal ho, Marek ich zbadal tiež. Odchádzal od skupinky asi piatich ľudí a kráčal k nim.
„Zdravím vás, páni. Ospravedlňujem sa, že som vás vtiahol do tejto diery, ale dnes mám so svojou skupinou takzvané výjazdové sedenie. Ob­čas si zájdeme do nejakého baru. Neverili by ste, ako pohľad na zúfalcov utápajúcich sa v alkohole vzpruží sebaovládanie mojich zverencov,“ zvýšeným hlasom vyhŕkol Marek a podal ruky obom novoprišelcom.
Peter ich vzájomne predstavil a obrátil sa k Marekovi: „Používaš dosť nekonvenčné metódy.“
„Samozrejme, do barov beriem len tých, ktorí za sebou majú niekoľko mesiacov či rokov abstinencie. Je to pre nich istá forma uznania ich úsilia a prejav dôvery z mojej strany,“ vysvetlil Marek Bertold. „Raz aj tak budú konfrontovaní s takýmto prostredím. Teraz si ešte môžu vzájomne pomôcť alebo im pomôžem ja, neskôr budú odkázaní sami na seba.“
„Ak s tým máš dobré skúsenosti… V našej liečebni sa alkoholizmom veľmi nezaoberáme, deti s tým nemajú až taký problém. V ostatnom čase sa však hranice závislostí, bohužiaľ, posúvajú do čoraz mladšieho veku,“ podotkol Peter a pozrel na Mareka s otázkou načrtnutou v očiach: Kde si sadneme?
Ukázal na voľný stôl pri biliarde a šípkovom automate a vykročil tým smerom. Peter a Robo ho nasledovali do raja krčmových radovánok.
Peter sa rozhliadol. Niežeby takéto podniky nenavštevoval, ale nikdy to nebolo tak zavčasu. Niekedy s Jurom zašli na pivo, volali to aktualizácia softvéru. Ak by mal — použijúc počítačovú terminológiu — opísať väčšinu týpkov sediacich pri stoloch, boli totálne zresetovaní, s nabúraným systé­mom, bez možnosti ďalšej aktualizácie.
Muži si sadli, pozreli do nápojových lístkov, ktoré im doniesla promptná čašníčka, a objednali ovocné džúsy.
„Takže, páni, počúvam, čo ste to odo mňa chceli počuť?“ zabŕdol hneď k veci Marek a zdvihol ruku na pozdrav chlapíkovi, ktorý sa objavil vo dverách.
„Robo rozprával, že jeho kolegovia vypočúvali nejakých lekárov z psy­chiatrickej kliniky a tí im povedali o Sitárovi zaujímavé veci. Povedz niečo o tom, Robo.“
„Najzhovorčivejší bol nejaký doktor Mózer…“
„Mózes,“ opravil ho Marek.
„Alebo Mózes… Teda ten doktor povedal, že Sitár svojich pacientov presviedča, aby sa prestali liečiť na klinike a chodili radšej k nemu domov. Tam im údajne podáva skúšobné vzorky ešte nepreverených liekov…“
„Mózes o Sitárovi dokonca rozširuje, že vo svojom dome má minine­mocnicu a niektorých pacientov v nej necháva aj niekoľko dní, keď majú problémy po aplikovaní tých liekov,“ skočil Marek do reči Robovi, teraz už zaujatému pozorovaním Marekových kohútích polohovaní hlavy.
„Sitár je údajne spolumajiteľom farmaceutickej spoločnosti, ktorá tie lieky dováža. Vieš, o ktorú firmu ide?“ vstúpil do rozhovoru opäť Peter Máb.
„Mózes tvrdí, že Brainpharm. Ale aby ste tomu rozumeli…“ Doktor Bertold sa s angažovanosťou hladného buldoga vrhol do rozhovoru. „…Mózes a Sitár sú roky úhlavnými nepriateľmi. Ťažko povedať, koľko pravdy je v tých klebetách. Mnohí ľudia nevedia pochopiť, odkiaľ má Sitár taký rozprávkový majetok. Jazdí na najluxusnejších autách a býva v prepy­chovej vile. Aj preto je stredobodom rôznych fám a špekulácií. No pravda je taká, že jeho otec, bývalý vysokopostavený komunistický pohlavár, vlastní sieť hotelov po celom Slovensku. Keby Sitár nechcel, nemusel by vôbec pracovať, stačilo by sa mu okolo tých hotelov trochu obšmietať, ako to robí jeho brat,“ usúdil doktor Bertold.
„Pamätám si jeho vysoký životný štandard. Aj preto sme nikdy nechá­pali, prečo je taký dôsledný, dochvíľny perfekcionista, keď to vôbec nepo­trebuje,“ vrátil sa Peter do univerzitných čias, keď ho iritoval každý, kto bol jasne finančne za vodou.
Poslal fantáziu na prehliadku Sitárovej vily, aj keď ju poznal len z roz­právania: v takom veľkom sídle by sa určite našli priestranné sály, kde by sa dali umiestniť lôžka pre desiatky chlapcov. Aj Mózes tvrdí, že tam je mininemocnica. Čo ak je Sitár tým človekom, ktorý sa z chlapcov snaží vytvoriť Tomášov Boothov?!
Peter pozrel na Róberta. Aj ten nechal za stolom len svoju telesnú schránku. Jeho duch už zrejme blúdil chodbami onej vily. Po chvíli sa ich pohľady stretli. Chápavo sa na seba usmiali.
„Aj tebe to napadlo, však?“ prezvedal Peter, ktorému bolo zrazu všetko jasné, zapadalo to do seba.
„Sitár je náš pán zo Severnej Karolíny?“ Robo nahlas vyslovil otázku, ktorá sa vznášala v ich povetrí ako héliom naplnený balón na šnúrke.
Marek zmätene pozeral na usmievajúcich sa mužov. Zachmúrený po­hľad vykreslil na čele zaujímavé abstraktné obrazce. Nechápal. Peter a Robo si to uvedomili — nemôže chápať.
Prvý začal Peter: „Rozprával som ti o tom prípade výmeny hercovho syna, vlastne o príprave výmeny…“
„Stalo sa to v Severnej Karolíne v Amerike,“ dopovedal Robo.
Zmätenosť v Marekových očiach ostala, no pomaly sa mu oko, hľadá­čik, muška a cieľ dostávali do zákrytu. Pochopil súvislosti, ktoré spájali vety mužov sediacich oproti nemu.
„To snáď nie? To nemyslíte vážne?!“ povedal Marek, nasilu sa kockato zasmial a pokrútil hlavou. „Sitár je milionár, on nepotrebuje Boothove pe­niaze,“ skonštatoval rezolútne a odmietavo ďalej lomcoval hlavou.
Diskusiu pri stole na chvíľu utlmil príchod čašníčky. Všetci traja sa uzavreli do bubliny úvah a, až na Petra, zabudli poďakovať za nápoje.
„Čo keď nejde o peniaze? To by vysvetľovalo skutočnosť, že chlapci sa na Tomáša Bootha vôbec nepodobajú,“ uvažoval nahlas Peter. „Možno ich vôbec nechcel vymeniť.“
„Prečo by to potom robil?“ opýtal sa Marek, stále odmietajúci pripustiť si túto možnosť.
„Pamätáš, ako nám prednášal, že ľudský mozog je pri narodení ako su­chá čistá špongia, práve vytiahnutá z igelitu? Nasaje iba to, čo sa nachádza v jej okolí. Ako nám hovoril, že príbeh o Tarzanovi, teoreticky, mohol byť pravdivý? Človek, ktorý odmalička vyrastá ako opica a medzi opicami, sa tou opicou stane, dieťa vyrastajúce medzi vlkmi sa stane vlkom a chlapec odmalička vyrastajúci v tom, že je Tomáš Booth, sa stane Tomášom Boot­hom, ani sa naňho nemusí podobať. Čo ak v svojej vile chlapcom vytvoril prostredie podobné apartmánu Boothovcov a každého z nich odmalička kŕmil tým, že je Tomáš Booth?“
„Mohol sa dokonca hrať na ich otca. Váš chlapec v liečebni je naňho dosť viazaný,“ pridal myšlienku aj Robo.
„Máš pravdu. Skutočný Tomáš Booth žije v úzkom kruhu tých istých ľudí. Dominantnou osobou je otec, potom je tam starý otec a rôzni ochrankári, vodiči, asistentky či učitelia. Možno sa Sitár a niekoľko jeho pomoc­níkov hrá na personál, možno sa maskujú, prezliekajú ako oni, prosto hrajú divadlo. Náš chlapec totiž spoznal otca, presnejšie Michaela Bootha a ka­marátov na fotkách. Spoznal tiež vodiča Gábora, keď som ho k nemu pri­viedol.“
„Prečo sa ale chlapci nehýbu?“ opýtal sa Marek Bertold. Jeho rozum, zvlášť oddelenie logiky, bil na poplach. Vytiahol z krabičky cigaretu a po­núkol aj Petra s Robom, ktorí pohybom hlavy a rúk odmietli. Zapálil si teda sám. Skúmavo si obzeral ich chvejúce sa tváre cez stúpajúci dym.
Muži sú strašne nudní, do všetkého miešajú logiku, spomenul si Peter na citát z istého ženského magazínu.
„Možno ich priväzoval, keď išiel do inštitútu či na univerzitu. Možno boli priviazaní stále, a preto sa zabudli hýbať, ja neviem,“ povedal trochu nervóznejšie Peter.
„Nejako sa mi to nezdá…“
„Tak mi povedz, ako je možné, že dvaja chlapci sú skalopevne presved­čení, že sú Tomášom Boothom?!“ zvreskol Peter, až sa otočilo niekoľko inventárnych návštevníkov od susedných stolov. „Prepáč,“ hneď dodal. „Nechcel som kričať,“ povedal previnilo. „Pochop ma. Konečne po niekoľ­kých dňoch tápania a bezradnosti máme možné a logické riešenie záhady. Konečne je tu niečo, čo dáva aký–taký zmysel, niečo, čoho sa môžeme chytiť,“ zakvílil Peter a takmer prosebne pozeral na Mareka a Róberta, akoby ich presviedčal, aby mu nebrali obľúbenú hračku.
„Nesmieme zabúdať, že proti Sitárovi nemáme nič, ani jeden dôkaz, priamy či nepriamy, žiadnu indíciu, žiadne svedectvo, skrátka nič. Rovnako ako on, môže byť podozrivý aj doktor Mózes. Ktovie, či nás schválne ne­naviedol na falošnú stopu. Podozrivý je Marek, ja, Dávid, ty, vlastne také štyri miliardy ľudí na planéte, ak nepočítame deti, starcov a nevládnych,“ vyhŕkol Robo a dal do svojich slov entuziazmus a zápal, aký Peter uňho ešte nevidel, dokonca sa mu z úst ako niť spustila slina.
„Má pravdu,“ pridal sa Marek a súhlasne prikyvoval.
Petrova tvár sa pretiahla, akoby až teraz na ňu začala pôsobiť gravitácia. Zosmutnel. Uvedomil si, že skutočne majú pravdu.
„Nič naňho nemáme, to však neznamená, že ho nemôžeme sledovať,“ utrúsil Robo, zrejme preto, aby Petrovi prinavrátil odídenú dobrú náladu predošlých chvíľ.
Na Petrovu psychiku to malo účinok slepačej polievky.
„Jungfreud to určite nerobil kvôli peniazom, tie nepotrebuje. Čo keď si chcel vyskúšať, či dokáže z človeka vytvoriť, čo si zmyslí? Možno má cez niekoho dobrý prístup k Boothovcom, mohol tak odpozorovať podrobnosti ich života,“ pokračoval v zdôvodňovaní podozrenia Peter. Na perách mu po každej vyslovenej vete opäť ostával spokojný výraz. „Jednoducho sa zahral na Boha, ktorým sa aj tak vždy cítil byť.“
„Prečo to však vzdal a chlapcov prepustil a prečo jedného z nich dal doviezť na ,svoju‘ kliniku a stal sa jeho ošetrujúcim lekárom?“ opýtal sa stále nepresvedčený Marek, ktorý zúfalo nechcel prestúpiť na Petrovu vieru.
„Nemyslím si, že to vzdal. Skôr sa chce pochváliť výsledkami svojej práce. Ako sa hovorí v jednom vtipe: Čo mám z toho, že som spal s Paris Hilton, keď to nemôžem nikomu povedať?“
„Prosím???“ Marek vtip evidentne nepoznal a Robo sa zatváril rovnako.
„Myslím, že nie je príhodný čas na rozprávanie vtipov. Chcel som tým povedať, že Sitárovo úsilie by bolo zbytočné, keby sa s tým, čo dosiahol, nemohol pred nikým prezentovať,“ povedal Peter a pretrel si oči, ktoré ho v tomto neekologickom prostredí začínali dosť štípať. „Prvého chlapca priviezol alebo dal priviezť k nám, aby zistil, aká bude odozva. Druhého už dal previezť k sebe, aby mohol vychutnávať pocit, ako nikto z kolegov nebude chápať, o čo ide. Nemôže sa k tomu priamo priznať. Vie, že by mu hrozilo väzenie. Možno všetko zverejní až v testamente, po svojej smrti. Všetko som, samozrejme, ešte nedomyslel.“ Peter dal priestor na reakcie spolubesedníkom. Tí však mlčali, uvažovali. Marek vyzeral, akoby sa po­náral do hladiny alfa, Robo si vybral za cieľ pohľadu odlomenú obkladačku soklíka v kúte miestnosti, určite však neuvažoval nad tým, čo spôsobilo túto malú stavebnú nehodu.
Peter sa so záujmom zahľadel na skupinku asi desiatich mužov a piatich žien, „Marekovu skupinu“, ako sa veselo a nenútene zabávajú. Živo gesti­kulovali, pozorovali a určite šťavnato komentovali tackajúce sa či driema­júce opité strašidlá. Ťažko povedať, či liečba odstrašujúcim príkladom môže byť účinná… Peter o tom nebol presvedčený. Chlapec brániaci mamu pred násilníckym otcom neraz v dospelosti terorizuje vlastnú manželku… Aj keď to je o inom. Podľa všetkého, Marek s tým mal dobré skúsenosti.
„Asi si začnem Sitára lepšie všímať,“ poznamenal Marek a ľuďom zo svojej skupiny naznačil, že k nim o chvíľu príde. Peter preto nevedel, či tie slová boli úprimné a znamenali, že Marek Bertold pripustil, čo dovtedy tvrdošijne odmietal, alebo to povedal len preto, že ho do toho dotlačil čas, ktorý už mal venovať niekomu a niečomu inému.
„Ďakujeme za čas, ktorý si nám obetoval,“ povedal Peter. „Choď sa venovať svojim pacientom, už ťa čakajú.“
„Dobre, idem. No skutočne si budem Jungfreuda viac všímať, hlavne v kontexte toho, o čom sme sa rozprávali,“ prisľúbil Marek, podal obom ruku a odbehol k baviacej sa partii abstinujúcich alkoholikov, dokazujúcej prí­tomným alkoholikom — ktorí si však svoju diagnózu ešte nepripúšťali —, že aj bez tejto drogy sa dá dobre zabaviť.
„Tak mi napadlo,“ povedal Robo. „To sa nedá zistiť, že ten Sitár dáva pacientom neschválené lieky? Existujú predsa vyšetrenia krvi, moču.“
„Odpoviem ti, ale až vonku. Strašne ma štípu oči…“
Robo sa namiesto verbálnej reakcie postavil a vyjadril tým s Petrovým želaním jednoznačný súhlas. Muži zaplatili, zamávali veselej skupinke pri bare a vytratili sa z lokálu.
Vonku na čerstvom vzduchu sa obaja zhlboka nadýchli, akoby strávili predchádzajúcich päť minút pod vodou. K autu to nemali ďaleko, preto Peter odložil odpoveď, kým sa nestanú súčasťou interiéru vozidla.
„Odveziem ťa domov či do liečebne?“ opýtal sa Robo.
Peter chvíľu uvažoval.
„Domov.“ Potreboval sa vyčvachtať vo vani a navečerať vzduchu, ktorý bolo možné nasať iba oblokmi otvorenými z jeho snobského bytového domu na Lomenej. Vysvetlil mu, kde to je — domov.
„Čo sa týka tvojej otázky — to sa dá zistiť ťažko. Keď užiješ liek proti bolesti hlavy, vyšetreniami sa dá zistiť, že liek obsahoval paracetamol, no nikto nezistí, či si užil Ibalgin, Paralen, prípadne nejaký iný, možno ešte nepreverený liek vyrobený na tejto báze. Podobne je to s neuroleptikami. Tie obsahujú niekoľko účinných látok, buď osamote, alebo v kombinácii. Môžu napríklad obsahovať bromazepam, aripiprazol, risperidonum…“
„Dosť, dosť, dosť. Myslím, že táto odpoveď mi bude stačiť,“ prerušil smejúci sa Róbert Petrovu odbornú prednášku.
Keďže Peter nemusel ďalej vysvetľovať, sústredil sa na iný „problém“.
„Zaujímalo by ma, či si tie nevyskúšané lieky dovolí podávať aj pa­cientom v inštitúte,“ načrtol myšlienku. „Ak to všetko nie je iba prázdna bublina nafúknutá tým Mózesom,“ dodal, aby mu Robo opäť nepripomenul fakt, že zatiaľ nemajú žiaden dôkaz.
„Nepodávajú lieky väčšinou sestričky?“ oponoval Robo.
„Nemyslel som to tak, že ich podáva priamo on. Keď je skutočne spo­lumajiteľom tej firmy, mohol si dať vyrobiť pilulky podobajúce sa na naj­častejšie používaný liek na klinike. Ja mám, napríklad, veľmi dobré skúse­nosti so Zipriolom. Možno potajomky vymieňa Zipriol za ich tabletky, prípadne ich podáva individuálne. Ale to skôr nie…“
„Prečo?“
„Lebo keby podával aj ich tabletky, aj, povedzme, Zipriol, nevedel by identifikovať, na ktorý liek pacient reagoval.“
„Aha,“ vzdychol si Robo.
Už sa tešil na domov, na manželku, na svoje dve malé zlatíčka a pri nich blúdili aj jeho myšlienky. Peter kombinoval, vylučoval, porovnával, po­chyboval a hneď nato sám seba presviedčal o Jungfreudovej vine či nevine.
Blížili sa k miestu trvalého pobytu doktora Mába. Peter dodal pár spres­ňujúcich informácií o správnej ceste a o chvíľu už vystupoval z policajného auta asi desať metrov od svojho fordu.


Róbert odpil z minerálnej vody a opäť sa snažil zaradiť do premávky. Peter ohol zápästie na pozdrav a otočil svoje telo smerom k vchodu do domu, no nevykročil. Do cesty sa mu postavila myšlienka. Mal ešte more času. Nie, ešte nepôjde domov.
Pohľadal kľúče od auta, zrušil alarm a sadol za volant. Zatelefonoval Marekovi, ktorý bol dosť prekvapený, na čo potrebuje vedieť Sitárovu do­mácu adresu, no povedal mu ju. Peter teda pôjde na Pereš. Aj tak by to nevydržal a išiel by tam zajtra alebo pozajtra. Nebude riskovať jednu nepo­kojnú noc.
Nejde na návštevu. Nemieni zvoniť pri jeho dverách. Chce si len obzrieť dom. Nič viac.
Bol príjemný jarný podvečer, kde–tu sa ešte na zemi našli snehové fliačiky, pripomínajúce biele ročné obdobie, no jar už neodvratne preberala žezlo i korunu a chystala sa kraľovať.
Minulý aj predminulý rok sa v tomto období naplno oddával láske, na­plno sa oddával Júlii. A tento rok? Hlasito mlčal!
Opäť si uvedomil, že túži po láske, túži po Júlii. Láska rovná sa Júlia. Nie je lepšie zosobnenie lásky ako jeho Júlia. Miloval Júliu. Už vedel a bol jednoznačne presvedčený: Chcem si ju vziať za manželku! Chcem s ňou mať deti a zostarnúť s ňou, neskôr sa starať o vnúčatá! Júlia! Júlia! Júlia! Navždy, v každej vete chcem opakovať meno Júlia.
Myšlienky teraz bombardovali jeho hlavu ako Japonci Pearl Harbor: Mám tridsaťosem rokov, božemôj, tridsaťosem rokov! Na čo som čakal?! Ak by sme sa aj s Júliou hneď vzali a všetko by išlo, ako má, budeme mať deti, keď budem mať štyridsať! Keď budem mať rovnako hlúpeho syna, ako som ja — teraz to už viem, bol som nekonečne hlúpy — vnúčat sa možno ani nedožijem. To už budem mať osemdesiat!
Otec, mama, prepáčte mi môj egoizmus, moju pseudohrdosť, moju nadutosť! Dúfam, že sa vnúčat dožijete. Ešte dnes sa musím stoj čo stoj vidieť s Júliou! Sitár počká. Dnes si musím zachrániť život! Ak sa to ešte dá… Musí sa to ešte dať!
Ako v horúčke Peter riadil svoje auto tým jediným správnym a možným smerom — na Sídlisko KVP k milovanej Júlii. Možno bude doma… Dúfal, že bude sama. Ten mladík, to nič nebolo, to nič nesmelo byť! Iba on miluje Júliu a vezme si ju za manželku. Budú spolu žiť krásny život!
Mal by som kúpiť kvety, napadlo mu zrazu. Ale kde teraz budem zháňať kvety? Kvety počkajú. Aj zásnubný prsteň počká. Teraz je dôležitá Júlia! Všetok ten folklór okolo zásnub a svadby počká. Len aby bola doma…
Nevedel, ako zaparkoval, nevedel, či zapol alarm. Zamkol vôbec auto? To teraz nebolo podstatné! Schody bral po troch. Nechcelo sa mu čakať na výťah. Veď Júlia býva iba na treťom poschodí, to hravo zvládnem, povedal si. Nebol taký starý. Nie, na schody nebol starý, ale na to, že sa konečne rozhodol žiť svoj život, a nie ho len prežívať, bol možno pristarý.
Stlačil zvonček s tým najkrajším menom, aké poznal — JÚLIA MURÍ­NOVÁ.
Zazvonil prvý raz. Nič. Zazvonil druhý raz. Nič. To nie! Ako to, že nie je doma? Zazvonil ešte raz — Konečne! Za dverami počul nejaký šramot. Zámok zahral svoju odomykaciu „znelku“. Dvere sa pomaly otvorili.
„Dobrý deň,“ dostal zo seba prekvapený Peter. „Júlia je doma, prosím vás?“
Vo dverách stála asi stopäťdesiat kilogramov vážiaca strapatá ženička, rovnako prekvapená ako Peter. Oblečená priveľmi domácky na to, aby tu bola len hosťom.
„Nie. Júlia je odcestovaná,“ sucho odvetila žena, ruky si prekrížila na hrudi úctyhodných rozmerov a nedôverčivo naňho pozerala.
Nezdalo sa, že by chcela niečo vysvetľovať, tak sa Peter opýtal: „Vy tu s ňou bývate?“ Otvoril ústa a nadýchol sa, aby sa opýtal niečo iné (Kam od­cestovala?), ale v poslednej chvíli to zmenil, pretože prioritnejšia sa mu zdala iná informácia.
„To sa pýta kto?“ opýtala sa dáma a vystrčila nohu, akoby chcela uká­zať, že sa ho nebojí.
„Som doktor Peter Máb,“ predstavil sa. „Vy ste?“ opýtal sa ženičky, lebo nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chcela predstaviť aj ona.
„Takže to ste vy?“ Pohľadom si Petra premerala, akoby si ho do tej chvíle nepremerala už asi trikrát. „A čo od nej akože chcete?“
„Budete taká dobrá, pani…“ Opäť sa nedočkal žiadneho mena, takže pokračoval: „…a poviete mi, kde Julka odcestovala?“
„Na čo to chcete vedieť?“ pokračovala v odpovediach otázkami.
„To, ak dovolíte, poviem jej.“
Žena stiahla nohu a vystrčila pre zmenu hlavu. Pozrela sa doľava i do­prava, akoby kontrolovala, či ich niekto nepočúva, a ukazovákom nazna­čila, aby sa k nej Peter nahol.
„Zlomili ste jej srdce. Fuj, že sa nehanbíte,“ pošepla mu a symbolicky si odpľuvla.
„Hanbím sa. Preto som tu.“
„Čerta rohatého! Nahromadilo sa vám semeno v semenníkoch, preto ste tu!“ už nešepkala, skôr kričala. Po čase ten krik vymenila za smiech, zrejme sa potešila vcelku duchaplnej línii slov, ktorú skonštruovala.
„Chcem si ju vziať za manželku,“ povedal rozhodne, no hneď ho to zamrzelo. Niežeby to už nebola pravda, ale bolo by vhodnejšie, aby to prvá vedela Júlia, a nie táto… No čo už… Keď to vie táto osoba, nech to vie celý svet! Nemám čo tajiť! Nemám sa za čo hanbiť!
Zdalo sa, že na ženu vo dverách urobila veta o manželstve dojem. Tro­chu sa usmiala a povedala: „Júlia odcestovala do Bratislavy. Potrebuje tam navštíviť nejaké múzeum a archív kvôli záverečnej práci.“
„Kedy sa vráti?“
„O niekoľko dní.“
Peter ľavou rukou podoprel pravú hornú končatinu a tou zas podoprel hlavu — neklamný dôkaz toho, že premýšľa.
„Išla sama alebo s niekým?“
„S nejakým kolegom či spolužiakom.“
„Chodí s ním?“
Žena sa opäť zamračila a pozrela odmerane na Petra.
„Ešte pred niekoľkými dňami by vám dala všetko, o čo by ste ju požia­dali. Myslíte si, že je nejaká prelietavá štetka?“ zvolala a vrhla na Petra vyzývavý pohľad boxera v ringu.
„Prepáčte, milá dáma, rozprávame sa o našich súkromných veciach a ja ani neviem, kto ste a čo robíte v cudzom byte?“
Korpulentná dáma začala vrtieť hlavou a klopkať nohou, akoby vo volkmene počúvala najnovší hit.
„Som susedka slečny Murínovej, keď to už potrebujete vedieť, a prišla som jej zaliať kvety.“
To určite, pomyslel si Peter. Uvažoval, či Julka má v byte nejaké črep­níkové kvety… Nech tam už robí čokoľvek, má kľúč a to je podstatné. Všimol si totiž zväzok kľúčov, vpichnutý do zámku z vnútornej strany dverí.
„Môžem vás o niečo požiadať?“ opýtal sa Peter zmierlivým tónom.
„No, skúste to…“ odvrkla suseda a opäť sa začala infantilne natriasať. Dokonca v ústach objavila zabudnutú žuvačku, žuvaním ktorej teraz do­kreslila obraz päťdesiatročnej pubertiačky.
„Boli by ste taká dobrá a dali mi vedieť, keď sa Júlia vráti?“ Podal jej vizitku. „Ale o svadbe jej, prosím, nič nehovorte. Chcem ju nejako roman­ticky prekvapiť.“ Schválne dal dôraz na slovo „romanticky“, tipol si totiž, že tak pribrala práve pri sledovaní romantických telenoviel. Sprisahanecky na ňu žmurkol.
Dáma končeky všetkých desiatich prstov vložila do úst, tvár jej zaliala červená rumelka a vydala akýsi neidentifikovateľný, piskotu podobný zvuk.
„Ak mi s tým pomôžete, sľubujem vám, že na našej svadbe budete pr­vou družičkou,“ spracovával ju ďalej.
Vyzerala, akoby mala už už explodovať. Aj explodovala. Svojich sto­päťdesiat kilogramov živej váhy sa zúfalo snažila odlepiť od zeme, chcela vyskočiť. To, čo predviedla, sa ale výskokom nedalo nazvať. No ten presun tuku smerom nahor vyzeral veľmi zaujímavo.
„To myslíte vážne?“ opýtala sa, potlačiac na chvíľu nadšenie.
„Nezvyknem hovoriť do vetra.“
„To by som vám ani neradila. Keď je tá svadba len nejaký fígeľ, spočí­tam vám to!“ zvolala ženička a zovretou päsťou zlovestne zakrúžila nad hlavou, zrejme tým chcela naznačiť poriadny výprask.
Peter sa zhovievavo usmial.
Žena si konečne uvedomila svoju infantilnosť, neveľmi sa hodiacu k jej veku.
„Verím vám, nesklamte ma. Ani nie tak mňa ako Júliu, je to dobré dievča,“ riekla, teraz už dospelo.
„Viem. Nesklamem ani jednu z vás,“ vyhlásil presvedčivo Peter a po chvíli vzájomného pozerania do očí dodal: „Takže mi zavoláte?“
„Zavolám.“ Ako odchádzal, usmial sa na ňu ešte raz. Aj ona predstavila placho–veselý výraz. Peter odvrátil tvár a vykročil. V jeho obrazotvornosti sa už usmievala sestra Marika. Vyrušila ho tá predstava, preto chcel ešte raz po­zrieť na ženu vo dverách. No tá už tam nebola, dvere práve zacvakli. Prečo sa mi zjavil Marikin portrét práve teraz? uvažoval. Keď sa to tak vezme, Marika teraz mohla byť vo veku tej ženy… Malo to nejaký súvis? Ťažko povedať. Ľudský mozog produkuje a vysiela často neuveriteľné, niekedy prešpekulované, inokedy nejasné sny v noci počas spánku. Aj cez deň sa však môže s človekom niekedy zahrať.


Srdce poručíka Kozlovského začalo v jeho hrudnom koši tancovať di­voký break dance. Pozeral v televízii prenos extraligového zápasu Košice – Slovan. Aj keď zápas bol napínavý, nie on zapríčinil abnormálne správanie krvnej pumpy. Bola to dramatická symfónia (či skôr jej elektronická zjed­nodušenina) vychádzajúca z jeho mobilu.
Poručík držal v ruke telefón a ako Hamlet pozerajúci lebke do jamôk, kde kedysi boli oči, uvažoval: Prijať či neprijať? To je otázka! Ak ten ho­vor neprijmem, čo sa stane? Nič. Zavolá neskôr? Pravdepodobne. Dá mi už pokoj? Asi ťažko. Stlačením zeleného tlačidla rozhodol.
„Prosím?“
„Zdravím vás, poručík!“ zvolal hlas jeho nočnej mory. „Dnes ste akosi dlho zvažovali, či prijať hovor.“
„Čudujete sa?“ neskrýval mrzutosť policajt.
„Nečudujem, ale dnes mám pre vás dobré správy.“
„Treba previezť ďalšieho chlapca…“
„Máte pravdu… takmer.“
„To má byť tá dobrá správa?!“ povedal policajt veľmi dôrazne.
„Pre vás áno. Vás z toho totiž vynechávame.“
„Naozaj?“ opýtal sa neveriacky, ale radostne poručík.
„Áno. Vedel som, že budete rád.“
„Prečo mi teda voláte?“
„Chceli by sme, aby ste naďalej monitorovali konanie polície v týchto prípadoch a o všetkom, čo sa akokoľvek týka trojuholníka chlapci — Booth — polícia, ma informovali. Je vám to jasné?“
„Jasné mi to je, len neviem, či to naozaj urobím. Obávam sa, že už nie som dostatočne motivovaný,“ skúsil poručík nesmelo ako dieťa skúšajúce rodiča, čo si môže dovoliť.
„Ale, poručík, hádam to teraz nevzdáme? Zabudli ste, že je to správna vec?“
„Bol som presvedčený o správnosti toho, čo robíme, ale trvá to akosi dlho. Nedokážem ďalej takto žiť: klamať partnerovi, manželke, všetkým,“ zúfal si policajt.
„Vydržte ešte, poručík. Viete, že sa to nedá urýchliť. Čo má prísť, príde.“
„Ešte chvíľu…“ zabručal spôsobom, akoby sa jeho duch zvieral v kŕ­čoch.
Ukončili rozhovor.
Monitorovať konanie polície… Akoby on nebol jej súčasťou. Zrádzal svojich kolegov? Zrádzal policajtov? Veril, že nie. Možno nežil život, za ktorý sa dávajú len kladné body, ale určite nebol podrazák. Všetko, čo pod­nikal v tejto veci, robil sledujúc vyšší cieľ — myšlienku, dobrú myšlienku, ktorej slúžil.
2 : 3 — Košice opäť prehrali. Tento rok sa im akosi nedarí.
Keďže pocítil hlad, s radosťou otvoril dvere pomysleniu, že manželka kdesi schovala to chutné opečené rebierko z obeda. Mohol sa teda vydať na bádateľskú, prísne tajnú expedíciu do kuchyne.
Už asi piatykrát Peter zastavil, vystúpil z auta a šiel sa pozrieť na me­novku pred domom. Nechcel sa vypytovať susedov, aby nevzbudil zby­točnú pozornosť.
MUDr. Jozef Sitár.
Konečne, vydýchol s úľavou.
Odstúpil od hrubého kamenného múru, aby videl aspoň časť strechy. Súdiac podľa masívnych korún listnatých stromov, ani keby nebolo plota, veľa by z domu nevidel. Aj keď nechcel vyzerať ako dotieravý paparaco, neodolal pokušeniu pozrieť sa aspoň malinkou štrbinou na Sitárovo sídlo. Dom bol pomerne dobre zachovaný, aj keď stratený za popínavými rastli­nami, ktoré ho takmer úplne pohltili. Dobre by vynikal na pohľadnici z Južného Francúzska, no nesmela by byť poslaná znalcovi architektúry. Červená škridlová strecha zahaľovala akýsi hybrid, pozliepaný z rôznych štýlov. Petrovi sa zdalo — aj keď bol len amatérskym odborníkom na ar­chitektúru —, že projektant sa nechal inšpirovať takmer všetkým, čo po­núklo 20. storočie európskeho staviteľstva a vytvoril akési jeho zhrnutie, použijúc to najpodstatnejšie z odkazu secesie, puristov a Le Corbusierovho funkcionalizmu. Trochu ho pobavili na fasáde zinscenované slnečné ho­diny, ktorým však cestu k bezplatnému odmeriavaču času — nášmu súput­nikovi slnku hatil obrovitý dub.
Ak je toto dom pre jedného človeka, tak niet divu, že sa cíti ako Boh, pomyslel si Peter. Prezrel si ešte upravenú záhradu francúzskeho štýlu a priestranné garáže, určite ukrývajúce skvosty automobilového priemyslu.
Je možné, že tento dom je nelegálne súkromné psychiatrické sanató­rium? Možné? Áno. Pravdepodobné? Ťažko povedať, rozoberal pre seba Peter.
Hlavné vchodové dvere sa otvorili a po kamenných schodoch zostupo­vala zhrbená postava v domácich teplákach — Sitár.
Peter ho takmer nespoznal. V minulosti — ak nebol v lekárskych mon­térkach (bielom plášti) — všade chodieval bezchybne nahodený, s neod­mysliteľným motýlikom na krku.
Išiel utrápený do garáží.
Stačilo hry na policajta. Nebudem sa nikomu pliesť do remesla. Mám čo skúmať a pozorovať, pomyslel si odborník na ľudskú dušu — Peter.
Nastúpil do auta. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že ak Sitár autom niekam vyrazí, bude ho sledovať. Tou myšlienkou sa však zaoberal pri­krátko na to, aby presvedčil sám seba o nutnosti jej realizácie. Naštartoval a pohol sa smerom domov.
Aj keď sa s Júliou nestretol, výlet mal zmysel. Uvedomil si, že ju nechce za žiadnu cenu stratiť, že chce splodiť a vychovávať potomstvo, deti — živé bytosti, ktoré ich nahradia. V každom sa niekedy okrem akéhosi nevy­svetliteľného a nelogického pudu — zákona zachovania rodu — prejaví ešte niečo: túžba mať sa kým popýšiť. Pýšiť sa môžete aj manželkou, ale to, aká je, nie je (teda spravidla) vaša zásluha. Na potomka môžete preniesť všetky svoje sny, ktoré ste nedokázali splniť vy — to je bremeno, ktoré musia niesť za vás. V neposlednom rade od následníka očakávate, že ako ste sa oňho v detskom veku starali vy, tak sa o vás v pokročilej starobe, keď sa budete vracať k plienkam, mäkkým jedlám, rozumovým či pohybovým problémom, postará on. Ako odborník v danej oblasti však vedel, že tieto očakávania nie sú celkom na mieste. Lásku, ktorú sme deťom dali, od nich na staré kolená v rovnakej miere nežiadajme späť! vravieval profesor Kole­sár. Oni ju majú na koho preniesť — na svoje deti. To od nich vyžadujme. Nám nie sú nič dlžné. Keď sme ich zahrnuli dostatkom lásky, aj bez doža­dovania niečo pre nás zostane.
Okrem práce musí byť aj iný, vyšší zmysel života. Prečo si to uvedomil práve teraz? To je a zrejme zostane záhadou aj preňho. Urobil maličký krok v naplnení túžob — podelil sa so svojimi citmi a s nimi súvisiacimi plánmi. Prečo sa mu dostala do cesty práve tá ženička? Bola to náhoda? Možno niekedy pochopí všetky súvislosti svojho osudu.
Napustiť si vaňu, počúvať hudbu, relaxovať — po tom túžilo jeho telo i duch. Ešte má fľašu dobrého vína, no teraz ju nechá na pokoji. Iste bude príležitosť… Aj Júlia má rada kvalitné vínko, aj keď ho málokedy vypije viac ako deciliter. Peter si sľúbil, že tú fľašu otvorí až s Júliou, skôr nie. Musí to vyjsť!