13. KAPITOLA

Všetko je stratené?


Hlava akoby bola v igelitovom vrecku — taký bol prvý pohľad, ktorý sa pomaly vyostroval. Okrem toho, že poriadne nevidela, aj poriadne bolela. Pľúca sa vehementne dožadovali kyslíka. Nadýchnutím dočasne uspokojil ich celoživotný neukojiteľný apetít.
„Kde som?“ Prvá myšlienka, ktorú Peter nahlas vyslovil.
„Ste v nemocnici,“ dostalo sa mu odpovede z rohu miestnosti.
Snažil sa hlavu natočiť tým smerom. Podarilo sa. V kúte sedela ses­trička, skladala uteráky či plachty a usmievala sa naňho.
„Ako…“ Chcel sa opýtať, ako sa tam dostal, no náhle mu pred očami prebehol krátky film, v ktorom hlavné úlohy zohrali niekoľkí grázli a Júlia! „Kde je Júlia?!“ skríkol nad seba.
„Neviem. Ale pôjdem zavolať poručíkovi Kozlovskému, ktorý nám nakázal, že mu máme hneď, keď sa preberiete, zavolať.“
„Dobre. Choďte.“
Peter sa v rýchlosti prehmatal, či má všetko na správnom mieste a nepo­škodené. Vyzeralo to, že všetko je v poriadku. Na kovovom nemocničnom stolíku našiel položené svoje okuliare. Na počudovanie neboli vôbec roz­bité, ako čakal. Veď tie tvrdené sklá ho stáli peňazí…
Opäť sa v myšlienkach snažil vrátiť k udalostiam pri klube. Pretlak zá­žitkov však paradoxne spôsobil v hlave vákuum. Napriek tomu do nej ako papierové lietadielka zúfalo púšťal otázky a dohady: Čo sa stalo s Júliou? Musím si na všetko spomenúť! Júlia! Moja Júlia! Dúfam, že si živá a zdravá! Úzkosť s nádejou sa v ňom hojdali ako na hojdačke. Raz bola jedna na vrchu, raz druhá. Nútil sa byť pokojný. No čím viac sa nútil, tým viac ho nepokoj ovládal.
Keď žijem ja, musí žiť aj Julka. Mne sa nič nestalo, aj s Júliou je to iste tak. Spúšťacím mechanizmom všetkých obáv je nevedomosť. Trpezlivo zohrieval nádej ako kvočka sediaca na vajciach. Niekto nám musel po­môcť. Amália zrejme zavolala pomoc. Tak nejako to musí byť! Júlia iste spí vo vedľajšej izbe…
Prišiel lekár.
„Kde je Júlia?“ privítal ho Peter.
„Neviem. Počkajte si na toho policajta, ten vám to povie.“
Lekár vytiahol baterku, zasvietil do očí, zmeral tlak a urobil ešte nie­koľko iných vyšetrení, aby napokon skonštatoval: „Zdá sa, že ste v po­riadku, pán kolega.“
„Ja áno, ale čo je s Júliou?! Zistite to, prosím vás.“ Peter ho chytil za ruku, lebo vyzeral, že je na odchode.
„O chvíľu príde ten policajt. Naozaj nič neviem o vašej Júlii.“
Miernym trhnutím sa zbavil Petrovho stisku a odišiel z miestnosti.Takže polícia vie, čo sa stalo. Som v nemocnici. Potiaľ je to relatívne v poriadku, upokojoval sa. Ale kde je Júlia? Previezli ju do inej nemocnice? Dúfam, že je okej. Možno nepotrebovala žiadne ošetrenie, ak áno, snáď ju už prepustili. Nič sa jej nestalo. Nič sa jej nesmelo stať!
„Zdravím vás, doktor,“ povedal poručík Kozlovský, keď vošiel do izby.
Známa tvár! Jeho nemocničný bielo–antiseptický svet ozelenel nádejou. Peter zdvihol vrchnú časť trupu a sadol si na posteľ. Chcel zaujať vzpria­mený postoj, no prudká bolesť vystreľujúca do hlavy mu v tom zabránila. Schoval bosú nohu opäť pod perinu.
„Seďte! Radšej seďte,“ vyzval ho policajt.
Poručík Kozlovský sa tváril veľmi vážne, čo uňho nebývalo zvykom. Peter mal pripravenú otázku, ktorú predtým položil sestričke a lekárovi, no smútočne nastrojený poručík ho tak vyľakal, že mu vzal odvahu. Vážnosť jeho výrazu zabrnkala depresívne sólo v smútočnom pochode, ktorý sa rozliehal v Petrovej mysli.
Policajt vzal stoličku a sadol si oproti. Pozeral zatiaľ do zeme.
„Čo sa stalo s Júliou?“ predsa sa opýtal Peter.
„Je mi to veľmi ľúto,“ vzdychol poručík, neodtrhol pritom oči od par­ketovej podlahy.
„Čo… čo je vám ľúto?“ nehľadiac na bolesť, Peter vyskočil z postele. Chytil jeho tvár do dlaní a nasmeroval k sebe. „Kde je Júlia?! Hovorte, človeče!!“ skríkol do Kozlovského neprítomného pohľadu.
„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Je mi to veľmi ľúto, viem, aké plány ste mali so slečnou Murínovou, no žiaľ, musím vám oznámiť, že vaša Júlia je mŕtva.“
Aj keď pozerali približne na seba, pohľady sa im stále nestretli a už sa asi ani nestretnú.
„Mŕtva? Ako mŕtva? To nie je možné! To nemôže byť pravda! Moja Júlia nemôže byť mŕtva!“ kričal Peter.
Poručíkove slová ho zrazili do blata. Sny, veľké a ľahké ako teplo­vzdušné balóny, spľasli na placku. Bezmocne sa hodil na posteľ neschopný iného pohybu, neschopný reči, neschopný rozmýšľania, neschopný ďal­šieho života.
„Ako sa to stalo?“ ticho zašeptal.
„Po tom, ako vás omráčili a nechali ležať na zemi, prišli ich kumpáni na dvoch autách. Júliu vtiahli do jedného z nich a odviezli do opusteného skladu.“ Poručík sa odmlčal. Evidentne sa mu nechcelo pokračovať k tej krutejšej časti príbehu.
Peter sa pokúsil predstaviť si to, no nemohol. Jeho vnútorné kino dnes nepremietalo.
„Pokračujte,“ vyzval ho Peter, či skôr to, čo z Petra ostalo.
Poručík po chvíli prinútil svoje ústa povedať: „Tam Júliu znásilnili a potom… zabili.“ Po vyslovení tej hrôzy ponechal na Petrovi sériu zúčast­nených pohľadov.
Och nie!!! A ja som jej nepomohol… Včera som zapríčinil smrť dvoch ľudí… Júlia, moja Júlia!
Myšlienky stratili zmysel pre rovnováhu, tackali sa, zastavovali a opäť rozbiehali ako opilec napoludnie, ktorý sa snaží bez ujmy dostať domov. Osud ho dobehol a strhol, ako svorka vlkov strhne mladého jeleňa. Vyrval mu z hrude srdce a krvou vytlačenou z jeho komôr si pomaľoval tvár. Prečo musel zistiť, o čom je láska, keď vzápätí život ukázal, o čom je on — o krutosti, o nespravodlivosti, o nezmyselnosti.
„Chytili ste ich?“
„Zatiaľ nie, ale je to otázka času. Máme popisy, DNA, stopy pneumatík a mnoho iných indícií a dôkazov.“
Poručíkovi zazvonil mobil, vybehol preto na chodbu a Petra nechal sa­mého s novonarodenými súrodencami: Žiaľom a Sebaľútosťou, ktoré ata­kovali jeho myseľ.
Už nikdy neuvidím Júliu! Živú Júliu, dýchajúcu, smejúcu sa, smrkajúcu! Už nikdy nepozriem do jej belasých okien do duše, nechytím ju za driek, nepriviniem k sebe. Už nikdy nič nepovie, nič neurobí, nič neskomolí, nič nevysvätí prítomnosťou.
Nemôžem tu len tak sedieť! Pôjdem hľadať tých vrahov. Hnusné špi­navé gorily! Odporné upotené svine! — Nikdy by takéto slovné spojenie nevypustil z úst, no uhladenými výrazmi sa nedá vyburcovať hnev potrebný k prebudeniu akcieschopnosti ukrivdeného. Musím, hneď teraz. Keď to bude potrebné, vyskočím z okna. Musím! Musím! Pomsta! Pomsta? Načo je dobrá pomsta? Okrem toho, že nemá žiaden život navracajúci, výchovný, morálny či iný účinok, nemá žiaden účinok. Bude mu potom lepšie? Ne­bude. Bude svetu lepšie? Nebude.
Júlia, nepredvídateľná ako zajtrajšie počasie, vždy dokonalá, akoby sa po každom kúpeli vyžehlila. Vždy, keď som sa na ňu pozrel, nerozumel som. Zrejme mi stačila pred oči nastrčiť svoju najlepšiu fotku. No koľko bolo tých najlepších? Milióny! Už nikdy nenájdem druhú Júliu. Už nebu­dem hľadať lásku. Láska, ak nemá trvať večne, nech netrvá vôbec. Láska?! Čo je láska? Zmyslu zbavené spolčovanie stratených duší! A život? Čo je život? Trápne vypĺňanie času medzi narodením a smrťou!
Cupital po izbe, aj keď mu v hlave stále ešte vŕtali tunel. Ostrý tikot nástenných hodín začal do hlavy kopať z druhej strany. Krv napínala steny ciev, akoby dnes mal byť deň, keď sa konečne vyleje z útrob nehodného majiteľa. Chcelo sa mu vracať, ale túto možnosť si radšej nepripúšťal. Predkloniť sa? Nemožné!
Pochytila ho túžba urobiť niečo šialené: váľať sa po zemi, rozbehnúť sa proti stene a nezabrzdiť, vytrhnúť si všetky vlasy, vyskočiť z okna. Chytil stoličku, zdvihol ju a hľadal cieľ, kam by ju hodil, čo by ňou roztrieskal. Okno! Išiel k oknu. Letmým pohľadom doprava na chvíľu zazrel akéhosi rozzúreného strapatého neoholeného šialenca. Či to Smrtka si prišla aj pre­ňho, keď už má Júliu? Vrátil sa o pol metra. Zrkadlo. Toto je ten známy psychiater? Vedúci lekár detskej psychiatrickej liečebne? Kto a ako vylieči jeho, jeho duševné zdravie? Videl muža bez budúcnosti, bez nádeje na zvrátenie včerajška, bez viery v zajtrajšok. Aká budúcnosť je horšia — bez­prostredná či vzdialená? Bezprostredná: pohreb, vyrovnávanie sa so smr­ťou, depresie, beznádej. Vzdialená: beznádej, depresie. Budúcnosť je temne jasná — čierny tunel bez svetla na konci.
Mal som vedieť, že smrteľník, ktorý miluje bohyňu, je vopred odsúdený na zánik.
Pohľad z okna potvrdil, čo tušil. Nebo sa nepriedušne zatiahlo a slnko akiste zrútilo do seba. Pustil stoličku na zem a opäť sa hodil na posteľ.
Moja láska včera zahynula hroznou a potupnou smrťou, ktorú si nikto nezaslúži a ona vonkoncom nie! Pre každého muža sa narodí jedna žena. Pre mňa sa narodila Júlia. Teraz to už viem. Prečo som to musel pochopiť takým ukrutným spôsobom? A prečo to viem až teraz, keď s tým už nič nemôžem urobiť? Načo mi je odpoveď na otázku: Ako?, keď odpoveď na otázku: S kým? je tak bolestne absurdná? Ako mám teraz žiť? Načo mám žiť?
Krvácal zo slov, ktoré mu pretekali hlavou ako nezastaviteľné červené rieky. Toto je jeho getsemanská záhrada. Dnes bude potiť krv a pýtať sa: Prečo ja? Prečo ona? Prečo, Bože? Ak aj nebola súdená mne, prečo smrť? A prečo taká smrť? A ty chceš, aby sme ťa milovali? Začo?
Ako to povedal doktor Verner? Na sklonku života každý pochopí, ktorá bola tá pravá. Ja som to pochopil, žiaľ, už neskoro. Na sklonku života… Môj život sa blíži ku koncu? Toto je koniec života? Koniec života je vtedy, keď nemáš prečo žiť. Veď som sa na svet nepýtal, mám preto právo odísť, kedy budem chcieť! Práve som sa rozhodol. Veď život je len dočasná zmena názoru na fakt, že smrť je lepším riešením. Komu budem chýbať? Nemám žiadnych potomkov, žiadnych súrodencov. Budem chýbať nie­komu v liečebni? Riaditeľka ma neznáša, určite si bude lepšie rozumieť s Jurajom. Juraj bude schopnejším vedúcim lekárom ako ja. Jeho reflexu lienky už nič nebude stáť v ceste, žiadna prekážka. Júlia, chcem ísť za te­bou! Aspoň sa presvedčím, či existuje niečo po živote. Chcem sa vyliečiť z choroby zvanej Život! Júlia, veľmi ma bolíš!
Cítil, ako kvapka po kvapke z neho vykvapkávala chuť žiť. Život ostat­ných dní sa zdal byť neriešiteľný a ťažký, no odteraz bol jasne nezmyselný.
Do miestnosti opäť vošiel poručík. Pohľad na takmer nepríčetného Petra ho zarazil, no donútil sa prehliadnuť to.
„Prepáčte, doktor Máb, neodkladné záležitosti. Chcem vám vyjadriť úprimnú sústrasť. Musíte sa z toho dostať, doktor. Kvôli svojim pacientom, kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi. Stále sme nerozlúštili záhadu okolo To­máša Bootha, pamätáte?“
Poručík prišiel k Petrovi a privinul si ho na hruď.
„Tú záhadu musíte objasniť sám. Znovu niekoho neprávom obviním a ten človek opäť umrie. Nie, už nič riešiť nebudem!“
Zrazu nahmatal poručíkovu pištoľ. Ten sa k nemu ešte stále túlil, akoby ho našiel pod lavínou a snažil sa ho rozohriať. Skúsil pištoľ vytiahnuť — išlo to bez problémov. Už cítil, že má nad ňou kontrolu, preto prudko poru­číka odsotil. Ten sa ocitol na chrbte a rozhadzoval rukami a nohami ako chrobák, ktorý sa nemôže prevrátiť naspäť.
„Čo robíte? Nebláznite!“
Držal chladnú, smrť privolávajúcu oceľ a ruka sa mu roztriasla, akoby v nej zvieral vedenie vysokého napätia. V krátkom čase druhýkrát prsty pra­vej ruky obopínali smrtiaci nástroj.
„Zbohom, poručík!“ Peter si priložil pištoľ k pravému spánku. Ruka, ktorá svedčila pri prísahe, že bude ochraňovať a liečiť všetko ľudské, sa obrátila proti svojmu pánovi a chcela ho — a tým aj seba — oslobodiť od pozemského trápenia. Pred niekoľkými hodinami to bola možno ona, čo poslala na druhý svet jedného človeka, prečo by teraz nemohla aj druhého? Ruka nemá mozog, neuvedomuje si, že stlačením malého kovového kohú­tika spečatí aj svoj osud.
No keďže nemá mozog, nemá ani odvahu, odvahu stlačiť spúšť.
Poručík s námahou vstal a chytil Petrovu trasúcu sa ruku, držiacu pištoľ.
„Čo ste chceli urobiť, doktorko?“ opýtal sa, keď mal pištoľ úplne v moci.
„Chcem umrieť. Nemám pre koho žiť. Chcem ísť za Júliou,“ nariekal Peter so sklonenou hlavou.
„Vážne to chcete?“
„Chcem.“ „Skutočne?“ „Skutočne.“ „Nuž, dobre teda.“
Poručík Kozlovský priložil pištoľ k Petrovmu spánku, pozrel do vy­pleštených očí a — potiahol kohútik.


Pred psychiatrickou liečebňou zastavila sanitka fakultnej nemocnice. Strážnik Artur k nej okamžite pribehol.
„Potrebujeme… sa… rozprávať… s… doktorom… Mábom… Môžete… nám… ho… zavolať?“ opýtal sa vodič, akoby vlastný hlas bol jeho protiv­níkom, a nie prostriedkom na vyjadrenie myšlienok.
„Pán doktor ešte nedorazil. Včera mal asi ťažký deň. V jeho neprítom­nosti ho zvykne zastupovať doktor Heller. Zavolám ho.“
„Fffff poriadku.“
Muži zozadu vytiahli chlapca na invalidnom vozíku. Bol to on — Sitá­rov pacient.
Jeden z mužov sa osviežoval minerálkou a druhý ho zatiaľ, keďže bolo krásne jarné predpoludnie, prajné k ľuďom, zvieratám i všetkému ostat­nému, tlačil okolo parku.
Po asi piatich minútach:
„Posiela nás primár psychiatrickej kliniky doktor Prikvapil, ktorý sa rozhodol vyhovieť žiadosti vášho vedúceho lekára a povolil prevoz chlapca do tohto ústavu. Papiere budú vybavené dodatočne,“ informoval spolujaz­dec, ktorý tlačil najdúcha, a snažil sa vmanévrovať chlapca do dverí.
„Počkajte, neviem o tejto aktivite doktora Mába,“ oponoval Juraj.
„Tak… mu… zavolajte,“ povedal vodič.
„Vrchná sestra sa mu od rána snaží dovolať, no zatiaľ neúspešne.“
Chlapík sa naňho zarazene zadíval. Vyzeralo to, akoby si vetu prekladal zo slovenčiny do materinského jazyka, uvažoval o nej, reakciu potom pre­ložil do slovenčiny a až potom sa chcel vyjadriť.
„Čo vypil viac, ako zvládne?“ predbehol ho chlap s minerálkou.
„Radšej… čuš! Podľa… seba… súdim… teba!“ zahriakol ho vodič. „Čo… s ním… máme… robiť? Odvezieme… ho… naspäť?“
„Nie, samozrejme, že nie. Poďte, vyberieme mu izbu.“
Kde je Peter? Už tu mal dávno byť! Dáme chlapca k prvému „Tomá­šovi?“ uvažoval Juraj. Keby ich umiestnili v spoločnej izbe, lepšie by sa im porovnávali reakcie a postup uzdravovania chlapcov. No vzápätí si uvedo­mil, že obaja sú presvedčení, že sú tou istou osobou, to by mohlo vyvolávať konflikty a určite by napätie z toho plynúce neprospelo ich duševnej rovno­váhe.
„Poradím sa s vrchnou sestrou a nájdeme izbu. Zatiaľ ho, prosím, dajte do nášho vozíka.“


Pred liečebňou zastavilo ešte jedno auto — modré volvo. Artur sa popo­náhľal, aby otvoril dvere mame doktora Mába a pomohol jej pri vychádzaní z auta.
„Je tu môj syn? Je tu doktor Máb?“ zabudla odpovedať na Arturov po­zdrav.
„Nie, madam. Pán doktor sa ešte neráčil unúvať,“ vyskladal strážnik vetu, akoby sa v čase preniesol do predminulého storočia.
„Od včerajšieho večera sa mu nemôžem dovolať!“ zvolala pani Mábová, neskrývajúc obavy.
Z dverí liečebne vybehla sestra Prušková: „Mám správy o doktorovi Mábovi. Povedali mi to policajti, ktorí prišli vystriedať nočnú službu. Včera prepadol pána doktora vo vchode jeho domu opitý doktor Sitár z psychiatrickej kliniky. Doktor Máb sa mu ubránil. Pri naťahovačke o pištoľ Sitár prišiel o život.“
„A Petríkovi sa nič nestalo?“ skôr vzrušene vyslovila želanie, ako sa spýtala pani Mábová.
„Nie. Ale to nie je všetko. Večer ho pred tanečným klubom zbili akísi chuligáni!“
„Pred tanečným klubom? Môjho Petríka? Ste si istá?“ Petrova mama neveriaco pozrela na sestru Pruškovú. „Stalo sa mu niečo?“
„Údajne dostal ranu do hlavy, keď bránil nejaké dievča, ktoré obťažo­vali.“
„Celý Petrík. Vedela som, že by sa len tak nezaplietol do pouličnej ru­vačky. Kde je teraz, sestrička?“
„V nemocnici s ľahším otrasom mozgu,“ povedala sestra.
„V ktorej nemocnici?“
„To, žiaľ, neviem, ale policajti sľúbili, že to zistia.“
„Chvalabohu, že žije a je v poriadku. To je teraz najdôležitejšie.“


Ako to asi vyzerá na druhom svete? Bude tam gravitácia? Myslel som, že sa budem vznášať ako anjel… Možno sa vznášajú iba anjeli… Aha, tam je jeden, no tiež sa nevznáša.
Myslel som, že nebudem cítiť telo, bolesť… Keď som odchádzal z tamtoho sveta, bolela ma hlava. Aj teraz ma bolí. Možno ľudia cítia bolesť, pokiaľ sa nerozhodne, kde budú umiestnení. Keď pôjdu do neba, bolesť im Pán Boh odoberie, keď do pekla, bolesť hlavy bude to najmenšie, čo ich bude trápiť.
Je tu pekne. Všade veľa svetla. Všetko ladené do žltej a modrej kombi­nácie. Naozaj pôsobivé. Je možné, žeby som bol na druhom svete? Au! Štipol som sa, dokonca to zabolelo. To nemôže byť druhý svet. Alebo ma do neba vzali aj s telom? Aj Eliáša vzali, aj Pannu Máriu… Pamätám si, ako mi poručík strelil do hlavy, no nemôžem nahmatať žiadnu stopu po guľke. Skúsim zakričať, možno ma ten anjel v diaľke začuje.
„Halóóó, počujete ma?!“
Anjel sa otočil a vykročil k ležiacemu Petrovi.
„Vitaj, Peter!“
Anjel mal vskutku nadpozemskú tvár. Z jeho očí sálalo teplo ako zo slnkom rozpáleného pieskovca. Žlté kadere vlasov ofiny mu voľne padali do čela, tie zadné zas na plecia. Žiarivé vlasy sa so svojou ohnivosťou po­delili aj s pleťou. Tvár obsadil ušľachtilý a dôstojný výraz. Každá črta čosi prezrádzala, no zároveň iné zahmlievala. Nič neprečnievalo, ničoho nebolo menej. Jedným slovom — dokonalosť. Pohľad naňho pohladil oko ako nič predtým. Je to žena alebo muž? hádal v duchu. Odetý (odetá) bol (bola) v bielom rúchu gotického strihu z veľmi kvalitnej perleťovej látky. Z chrbta trčali velikánske krídla, ktoré vyzerali ako majstrovská práca hollywood­skych maskérov a rekvizitárov, kombinácia peria a akéhosi plastu. Čipky okolo goliera vyzerali ako morská pena, ktorá s páperím krídel tvorila naj­jemnejšiu možnú kombináciu, akú vie hmotná matéria vytvoriť. I keď krídla boli v pomerne trafenom pomere k telu, Peter pochyboval, žeby s ich pomocou mohol vzlietnuť. Vyzeral skôr ako človek preoblečený za anjela, než skutočný anjel.
„Kde som to? A vy ste kto?“ opýtal sa a načiahol sa za ním, aby zistil, či je hmotný… — Je.
„Si v prednebí a ja som tvoj strážny anjel,“ zdvorilo sa usmialo nebeské stvorenie, aby ho upokojilo — zaplavila ho cunami strachu.
„Neverím vám. Vyzeráte ako človek prezlečený za anjela, nie ako an­jel.“
Slová vyvolali ďalší zdvorilý úsmev.
„Máš pravdu. V prednebí máme podobu podľa predstáv ľudí. To aby neboli zmätení, keď k nám prechádzajú. V nebi však anjeli nepotrebujú ani krídla, ani telá.“
Peter sa posadil a poobzeral po okolí. Priestor bol veľký ako menšia športová hala. Na stenách viseli hodvábne závesy v prekrásnych modrých, tyrkysových a žltých farbách. Podlaha bola vyleštená palubovka, nad kto­rou sa plazil pódiový dym ako pri vystúpení svetovej megastar. Mal sto chutí rozbehnúť sa a zistiť, čo je za tými závesmi.
Môže toto byť nebo či akési prednebie? Sotva! Takže som nezomrel! No čo znamená to divadielko?
„Neverím ti… anjel, že som v prednebí. Dokáž mi to.“
„Chceš sa s niekým stretnúť? Si na druhom svete, ako tomu hovoríte vy ľudia. Môžeš sa stretnúť s tými, ktorí k nám už odišli.“
Solídnosť, akou servíroval každé slovo, bola taká samozrejmá.
„Ak si anjel, vieš, s kým sa chcem stretnúť.“
Anjel sa opäť očarujúco usmial. „Máš pravdu,“ riekol a s nebeským pokojom odišiel.
Čo to má znamenať? Som skutočne v prednebí? Kam ide ten anjel? Žeby naozaj vedel, s kým sa chcem stretnúť? Kto na mňa narafičil toto divadielko? Poručík? Nezastrelil ma, len omráčil?
Zdalo sa mu to, alebo skutočne počul v diaľke hrať akúsi prekrásnu hudbu? Nebol to symfonický orchester, skôr syntetizátory, no pôsobilo to veľmi honosne a vznešene. Celá hala sa neuveriteľne prežiarila. Nad všet­kým sa vznášal jemný trblietavý opar. Svetelné lúče rôznych farieb sa zrazu začali predbiehať v divokom tanci. Vyzeralo to ako úvodný ceremoniál olympijských hier a on bol jediným divákom.
Hudba začínala gradovať, zaútočilo naňho more akordov, čo more — oceán. Lúče sa zbiehali na jedno miesto. Zvukový ošiaľ prebiehal všetkými Petrovými kosťami. Chytil ho ako obrovská chobotnica, zdvihol zo zeme a metal v divokom rytme. Skladba zrazu vyvrcholila a lúče nadobudli maxi­málnu intenzitu. Závesy sa v jednom mieste začali rozťahovať. To miesto bolo od Petra vzdialené asi na tridsať metrov.
Peter vstal a ako námesačný sa ta vybral. Kolená sa triasli, mal sucho v ústach a srdce šialene pumpovalo.
Odhrnul sa asi desiaty záves a za ním uvidel ženu v prekrásnych zlatis­tých šatách podobného strihu, ako mal anjel, len krídla jej chýbali. Pozerala do zeme a vlasy mala sčesané dopredu, takže jej nebolo vidieť do tváre. No Peter spoznával platinovožltý odtieň, spoznával prekrásne dlhé prsty, vždy poskladané do nonšalantnej pózy, spoznával štíhlu líniu jej trupu.
Veď to je Júlia! Moja Júlia!
„Júlia!“ skríkol, keď bol asi desať metrov od nej. Dievčina urobila po­hyb, ktorým ženy po večernom vyčesávaní vrátia dlhé vlasy späť dozadu. Pozrela naňho pohľadom, ktorý z neho pred rokmi urobil jej otroka. Ten pohľad ho teraz objal a dal mu pusu na čelo. „Miláčik!“ zvolal. Z chôdze bol razom šprint.
Už mi nikto a nič nezabráni v tom, aby som ťa objal!
Júlia ho očakávala s otvoreným náručím. Objal a vystískal ju najprv očami, virtuálne sa vsal do jej pier, a keď vzdialenosť medzi nimi konečne dospela k nule, splynul s ňou v slastnom objatí aj skutočne. Pevne sa k sebe privinuli a zaútočili na seba bozkami. Nevedeli sa nasýtiť vzájomnej prí­tomnosti. Pocit, ktorý oboch pohltil, prerástol do blaha, ktoré sa vymyká akýmkoľvek prirovnaniam.
„Bál som sa, že som ťa navždy stratil. Kde sme to?“ pošepkal jej do ucha, keď sa aspoň čiastočne nabažili šťastného splynutia.
„Predsa v nebi,“ odpovedala mu tiež šeptom.
„Neklameš mi tak trochu?“
„Neodpoviem ti. Poviem ti vetu, ktorú som sa tu stihla naučiť: Ten, kto chce poznať pravdu, musí najprv bezpečne rozoznať lož.“ A hneď dodala, akoby chcela odviesť Petrovu pozornosť od skúmania pravdy v jej slovách. „Však je tu krásne?“
„Keď sa tu budem cítiť ako teraz, tak je to prekrásne miesto. Chcem tu zostať navždy.“ Opäť mohol premýšľať vo farbách. Takže toto znamená byť súčasťou zážitkov Boha, vzdychol si.
Pomaly sa k nim blížil Petrov strážny anjel tak, aby ho videli.
„Prepáčte, je tu dovolené bozkávať sa?“ opýtal sa Peter previnilo.
„Je. Ale spôsobom, akým ste sa bozkávali vy, si tu vzájomnú náklon­nosť prejavujú iba ľudia, ktorí boli v minulom živote spojení sviatostným manželstvom.“
„Chcel som si Júliu vziať,“ povedal tónom, ktorý akoby vinil anjela z prekazenia svadby.
„Viem. Aj úmysel sa cení.“
Párik sa k sebe opäť začal túliť. Anjel už pre nich akoby odišiel.
„Prepáč, Peter, ale ešte niekto by ťa chcel vidieť,“ povedal anjel dô­razne. „Mňa? Kto? Vlastne áno… zabudol som, že musím predstúpiť pred svätého Petra či pred Ježiša… Alebo pôjdem pred samotného Pána Boha?“ podotkol s vážnosťou v hlase, aj keď vnútri to cítil trochu voľnejšie.
„Uvidíš. My mu zvykneme hovoriť šéf.“ Anjel sa šibalsky usmial a odi­šiel za závesy.
„Povedz mi, Júlia, o čo tu ide a kde to sme?“
„Chvíľu počkaj, hneď sa to dozvieš,“ zaštebotala Júlia a nežne mu brnkla po nose.


Zrazu bola všade tma. Kdesi v diaľke opäť začala hrať majestátna syn­tetizátorová hudba. Pomaly sa na strope, teda na akejsi oblohe, rozsvecovali maličké svetielka. Priestor sa rozžiaril ako po výbuchu atómovej bomby. Svetlo sa zlievalo do jediného lúča, ktorý ústil k miestu, odkiaľ prišla Júlia. Hudba prechádzala do veľkolepého finále, všetky lúče svietili na jediné miesto — evidentný vstup do „manéže“. Pri pohľade na tú krásu boleli oči, aj v ušiach zaliehalo. Hudba zaburácala, až Petrovo srdce vyskočilo do krku, a prešla do jemnučkého pianissima. Prebehla ním triaška, akoby mi­liardy nervových zakončení v tele chceli v mexických vlnách vstávať a skandovať bravó. Zachvela sa v ňom každá kostička, každá kvapka krvi, každá bunka. Závesy sa začali odťahovať ako pri Júliinom príchode. Niekto nepočkal, pokiaľ sa všetky odhrnú, a kliesnil si cestu cez ne. Hudba prešla do akéhosi valčíka. Aj keď to nebol klasický valčík, skôr jemná paródia naň.
To som si mohol myslieť, povedal si v duchu Peter. Takéto nápady môže mať iba extravagantný milionár, ktorý nevie, čo s peniazmi. Tá hudba bude asi Maškaráda od Chačaturjana, o ktorej sme sa raz rozprávali.
Spoza závesov sa totiž vynorilo Jeho Veličenstvo Michael Booth osobne. Tlačil sa sám — zrejme mal jeden z lepších dní — a na perách blčal sebavedomý, ironický úsmev. Za ním sa vynorili štyria ochrankári, ktorých výrazy tvárí boli zbavené akejkoľvek nadprirodzenej vznešenosti.
„Vitajte v nebi, doktor Máb!“ zvolal Booth teatrálne a zdvihol ruku ako Michelangelov Ježiš na freske v Sixtínskej kaplnke. Vychutnával si Petrovo prekvapenie dlhým, prenikavým, sadisticky pitvajúcim pohľadom.
„Hráte sa na Boha, pán Booth?“ opýtal sa s vážnou tvárou Peter a jed­nou rukou majetnícky chytil Júliu okolo pása.
„Priznávam, vytvoril som si privátne nebo, aby som mal božské pocity, ale Bohu sa v žiadnom prípade rovnať nechcem a nemôžem. Chodievam sem, aby som sa pripravil na posmrtný život a toto je moja predstava o ňom,“ zakrúžil prstom nad hlavou.
„V poriadku, to je váš problém!“ zvolal Peter. Na chvíľu sa zháčil, akoby ho prekvapil dunivý zvuk jeho hlasu. Výborná akustika. „Ako ste si nás dovolili uniesť?!“ ukázal Peter oprávnené rozhorčenie, aj keď stále platilo, čo povedal Júlii, že tak úchvatne ako teraz, sa už dávno necítil. „Keď sa mýlim, opravte ma. To vy ste nás uniesli?! Vy ste zorganizovali fingované Júliino znásilnenie?!“ Obrátil sa k Júlii: „Bolo fingované, však?“
„Áno. Dozvedela som sa, o čo ide, až v tom aute,“ zaklipkala očami Júlia. „Nevedela som, že tam budeš… Tá Amálka… Som zvedavá, ako sa z toho vykrúti.“
„Vy ste zorganizovali aj moju vraždu? Apropo, ako to poručík urobil? Veď mi strelil do hlavy?!“ zvolal Peter a pravou rukou urobil akési gesto výzvy, naznačujúc, že čaká vysvetlenie.
„Máte pravdu, za všetko som zodpovedný. Ale konal som s dobrým úmyslom. Čo sa týka poručíka, omráčil vás elektrickým paralyzátorom, ktorý len vyzerá ako pištoľ.“ Na tvári mu ostal, možno nechtiac, sebave­domý úškrnok riaditeľa zemegule.
„V dobrom úmysle? Ako tomu mám rozumieť?“
„Nemohol som dovoliť, aby ste vystrojili podobnú hlúposť ako tú so Sitárom. Bol úplne nevinný, a predsa prišiel o život. Pokojne ste mohli byť na jeho mieste. Bolo potrebné stiahnuť vás na istý čas z obehu.“
„Bolo to inak, ale už sa mi nechce o tom rozprávať,“ unavene zabručal. „Prečo ste však do toho zaťahovali Júliu?“
„Svokor hovoril, že vám chýba odvaha zabojovať o svoje šťastie. Pove­dal mi o vašej dohode s Júliinou susedou, tak som zorganizoval stretnutie pred tanečným klubom a najal ,násilníkov‘, ktorí vás a Júliu priviezli k nám.“
„K vám? Nebol som v nemocnici?“ ukázal Peter prekvapenie.
„Boli ste v našej nemocnici v areáli Divinesoftu. Previezli vás druhou dodávkou, v prvej bola Júlia.“
„Prečo ste to urobili?“ opýtal sa a opäť sa pritúlil k Júlii.
„Chcel som vám pomôcť.“
„Pomôcť? Myslíte, že ste nám pomohli?“ zvolal takmer pohŕdavo Peter.
„A nie?“ Booth sa usmial odzbrojujúcim úsmevom.
Júlia jemne štipla Petra do stehna, ten na ňu hneď pozrel. Aj ona sa smiala — smiechom šťastia. Jej smiech ho úplne roztopil.
„Vlastne áno, ďakujeme vám,“ povedal.
„Spomenul som si, ako mi podobne pomohol kamarát. Rozišli sme sa s Monikou, už si nepamätám pre akú hlúposť. Môj kamarát Martin videl, ako ma to trápi, no vedel, že neurobím prvý krok k zmiereniu. V mojom mene poslal Monike vstupenku do divadla a druhú dal mne, že mi ju posiela ona. Viete si predstaviť, ako som sa naňho hneval, keď vysvitlo, že lístky poslal on. No dnes viem, že nebyť jeho angažovanosti, zrejme by sme sa s Moni­kou nedali opäť dohromady. A to by bola nepredstaviteľná škoda.“ Booth sa zasnene zadíval na hru svetiel na podlahe — bolo jasné, koho obraz má pred očami.
„Ešte raz vám ďakujeme,“ povedal Peter. „Ďakujeme,“ pripojila sa Jú­lia.
Booth sa na nich skromne usmial úsmevom typu: to nestojí za reč.
„Zdá sa mi to alebo je vám trochu lepšie, pán Booth?“ opýtal sa Peter.
„Svokor hovorí, že každému ťažko chorému sa tesne pred smrťou mierne uľaví. Vraj preto, aby sa mohol rozlúčiť s blízkymi. Takže si nero­bím ilúzie o zázračnom vyliečení, pán doktor.“
Peter nevedel, ako na to reagovať, preto mlčal. Podobne trúchlivú ná­ladu predstavila aj Júlia a Booth sa tiež zakuklil do znovunájdeného smútku.
„Asi ste dosť vyhladli,“ povedal zrazu Michael Booth.
„Pozývam vás na obed, ktorý bude približne o hodinu. Dovtedy máte chvíľku pre seba. Nikto vás nebude rušiť, zato vám ručím. Len vám pus­tíme niekoľko príjemných melódií.“ Žmurkol na nich a gestom dal ochran­károm pokyn, aby ho odtiahli.
Uvedomili si, ako veľmi vyhladli. Peter si nevedel spomenúť, kedy na­posledy niečo jedol. Žalúdok mal už celkom scvrknutý.
„Koľko je asi hodín a aký je deň?“ zaujímal sa Peter.
„Je štvrtok okolo jednej poobede,“ odpovedala Júlia a ľahla si na posteľ.


„Ahoj, chlapče, poznáš ma?“
„Myslím, že som vás už videl.“
„Máš pravdu, videl si ma. Bolo to trochu inak, ako je to teraz, ale tým ťa nebudem zaťažovať. Predstavím sa ti, som Martin Radlinský. Keďže je tvoj ocko chorý, prevezmem riadenie našej firmy.“
Chlapcovi, ležiacemu pod baldachýnom v izbe zasvätenej Waltovi Dis­neymu, no hlavne postavičkám z jeho rozprávok, sa zívlo.
„Si unavený? Nevyspal si sa?“ opýtal sa Martin Radlinský, vysoký chudý chlap, ktorý prišiel chlapca pozrieť pred odchodom na obed, na ktorý ho pozval Michael Booth. Údajne mu má oficiálne oznámiť, kedy pre­vezme vedenie firmy.
„Celé dni spím. Kedy už budem normálne fungovať, hrať sa s kamošmi? Už ma to nebaví.“
Radlinský si rukami prečesal husté nepoddajné striebristé vlasy.
„Už čoskoro. Neboj sa.“
„Prečo už ocko nebude viesť našu firmu?“
„Ocko si potrebuje oddýchnuť. Viedol firmu takmer tridsať rokov. Teraz je rad na mne, aby som to bremeno niesol.“
„Bremeno? Aké bremeno?“
„To sa tak hovorí. Keď vyrastieš, budeš mi pomáhať. Dobre? A potom, keď budem starý a chorý, budeš ju viesť ty… alebo… alebo… o tom ne­skôr.“
Otvorili sa dvere.
„Vitaj, Martin! Ahoj, chlapče!“ pozdravil prítomných Andrej Verner, ktorý nazrel do izby.
„Martin, môžeš na chvíľu? Chcel by som sa pred obedom s tebou po­rozprávať.“
„Áno, Andrej, už idem.“ Chytil chlapca za ruku. „Maj sa, kamoš!“


„Myslel som, že som ťa nadobro stratil.“
„Keď ti povedali, že som mŕtva?“
„Skôr. Bolo to už na stanici. Keď si odchádzala s tým chlapcom…“
„S Braňom? Braňo je dobrý kamoš, nič viac. Priznávam, chcela som, aby si trochu žiarlil.“
„To sa ti aj podarilo.“
„Vieš, aké to bolo pre mňa ponižujúce… stále čakať, kedy sa vyjadríš? Nadhadzovať ti loptičky — a ty nič.“
„Bol som neskonalo hlúpy. Prepáčiš mi to?“
„Už sa stalo.“
Aké je to úžasné, byť znova s touto duševne aj telesne prekrásnou oso­bou, premýšľal Peter. Je to sviatok, ktorý nesmie nikdy skončiť. Už nikdy nebudem brať jej prítomnosť ako samozrejmosť. Budem sa tešiť z každej minúty, ktorú s ňou budem môcť tráviť.
Ešte pred niekoľkými hodinami nad ním stála Beznádej a diktovala slová rozlúčkového listu. A teraz… Tak málo stačí, aby sa človek zrútil do priepasti, aby spravil nezvrátiteľnú chybu. Život je prechádzka po ostrí noža: jeden krok vedľa — a je po vás.
Pozeral do jej nádherných očí, akoby to boli vchody do zázračnej kra­jiny, do ktorej by chcel vojsť a ukryť sa pred všetkými, aj pred ňou. Musela by ho nosiť stále so sebou.
Ľahol si k Júlii. „Veľmi ťa ľúbim,“ šepol.
„Naozaj?“ Júlia našpúlila pery.
„Naozaj. Ničím som si nebol istejší.“ Prisal sa na jej pery ako prísavník na stenu akvária.
Po chvíli opojného prieniku do ústnej dutiny milovanej osoby sa od Júlie odpútal a s napätou naliehavosťou povedal:
„Možno si povieš, že som buď zostarol, alebo zošalel, no ostatné dni ma veľmi zmenili. Zmenili natoľko, že si tieto telesné pôžitky nechcem viac užívať len tak, pretože je to príjemné. Neviem, či si sa už stretla s Bootho­vým svokrom…“ Júlia súhlasne pokývala hlavou. „Je to veľmi zaujímavý človek a jeho názory na život ma donútili rozmýšľať. Aj keď to, čo ti teraz poviem, je z mojej hlavy, k tomu, aby som to pochopil, mi dosť pomohol.“ Júlia si podoprela hlavu a zatvárila sa veľmi sústredene, akoby stretla sa­motného Sokrata. Peter sa potešil a dal to najavo uvoľneným úsmevom. „Myslím si, že telesné zblíženie muža a ženy je preto tá najúžasnejšia vec na svete, lebo tí dvaja sa stávajú súčasťou stále pokračujúceho plánu stvo­renia, vytvárajú nielen nového človeka po telesnej stránke, ale sú aj pri zrode nesmrteľnej duše. Preto si myslím, že musia s týmto darom narábať veľmi opatrne.“
Júlia pozerala na Petra a viac–menej neúspešne sa snažila zakryť, že nerozumie, čo tým chcel básnik povedať.
„Chcem tým povedať, že pri nasledujúcom milovaní už budem spolu­vytvárať schránku pre ľudskú dušu.“
„Aha,“ nechápala Júlia. No tá nechápavosť bola evidentne prejavom Júliinho hereckého umenia.
„A chcem tak činiť ako ženatý muž.“
„Takže sa ideš ženiť. Gratulujem,“ povedala Júlia a sadla si, otočiac sa mu chrbtom.
Peter si uvedomil, že nezvolil práve najobratnejší spôsob, ako ju požia­dať o ruku.
„Viem, že som sa možno nevyjadril najpresnejšie, možno ani miesto nie je najvhodnejšie, no tým som sa chcel opýtať jediné.“ Peter obišiel posteľ a kľakol si pred Júliu. „Nemám tu ani prsteň, ani ruže, mám len čisté úmysly a odhodlanie spraviť ťa šťastnou. Júlia, vezmeš si ma?“
Júliin roztopašný dievčenský úsmev, ktorý bol reakciou na predchádza­júce Petrove slová, náhle dospel. Ďalší z pohľadov si jasne uvedomoval vážnosť a dôležitosť chvíle. Rozhliadla sa okolo ako horolezec, ktorý po veľkej námahe konečne dosiahol vrchol hory.
„Myslíš, že nebo nie je vhodné miesto? Nepoznám vhodnejšie.“ Chvíľu počkala, nech doznie ozvena tých slov. „Pred niekoľkými dňami či týž­dňami by som nezaváhala ani na chvíľku.“ Júlia sa zatvárila ako alegória dôležitosti. „A nezaváham ani teraz. Moja odpoveď je: Áno.“
Jej reč zaznela v Petrovom uchu ako jemný šelest lístia, čo otupuje zmysly a odosiela ich do blaženej konštantnosti.
„Julka!“ Peter sa na ňu vrhol ako leopard na korisť. Dal jej však iba dvojsekundovú pusu. Potom ju objal, zdržanlivejšie, otcovsky. Chcel tak dodať predchádzajúcim slovám vážnosť a sebe solídnosť. „Možno ti nezne­siem modré z neba, ale určite sa o to aspoň pokúsim,“ vyslovil vetu, ktorú si už dávnejšie načrtol do virtuálneho zápisníka dobre znejúcich nesplniteľ­ností.
„Môžeš začať. Myslím, že už nikdy počas života nebudeš k nebu tak blízko,“ pošepla mu do zvukolievika, ako by jazykovedci nazvali ucho, keby zistili jeho spochybniteľný pôvod.
Júlia pocítila veľkú radosť z moci, ktorú má nad ním i z pocitu, ktorý táto nadvláda priniesla. Uchvátila ju zrejmá prítomnosť najkrajšej dvoj­kombinácie citov, akú je možné predstaviť si — milovať a byť milovaný. Možno tie city majú zmysel aj osve, no iba ich spoločné pôsobenie má na človeka veľkolepý povznášajúci účinok.