2. 1. 2008

14. KAPITOLA

Zavri oči, a pozeraj sa!


Elektromagnetické lúče prepaľujúce priestor nepredstaviteľnou rýchlo­sťou tristotisíc kilometrov za sekundu opäť naznačovali, že sa niečo bude diať. Romantická hudba sa poberala do stratena. Cinkla známa znelka.
„Do miestnosti o chvíľu vojde asistentka, ktorá vás odprevadí na obed,“ zaznel mikrofonický mužský hlas.
Júlia sa s prekvapeným pohľadom obrátila na Petra. Ten sa zasmial, keďže to už poznal. Júlia tiež ukázala zúbky, ohraničené perami.
„Je to pravda, všetci extrémne slávni alebo extrémne bohatí ľudia sú čudáci,“ poznamenal Peter. Júlia súhlasne pokývala hlavou.
„Už vieš, kto je ten chlapec, ktorého vám priviezli do liečebne?“ spo­menula si Júlia na tému, ktorá Petra zamestnávala pred ich rozchodom.
„Neviem o nič viac ako na začiatku. Snáď len to, že chlapec si myslí, že je Boothov syn. No sú ďalší dvaja adepti, ktorí si to myslia. Fakt neviem, o čo ide. Teraz mi je najpodozrivejší Booth. No prečo by vytváral kópie vlastného syna? Tak veľa sa toho udialo, že mi to úplne poprevracalo myš­lienky.“ Peter sa veselo zachichúňal. „Keď nad tým uvažujem, je celkom možná aj tvoja teória, že spadol, keď ho unášali mimozemšťania.“
„Vidíš, niekedy treba dať aj na ženský inštinkt,“ vyhlásila Júlia takmer vážne.
Opäť vylúčili menšie množstvo dopamínu, serotonínu a noradrenalínu — zasmiali sa.
Je nám spolu dobre, bodaj by to vydržalo do konca života, zaželal si Peter.
Do miestnosti opäť vošiel anjel. Bol to však niekto iný ako predtým. Peter sa dlhšie zadíval do tváre, ktorá mu bola akási známa. Spoznal Boot­hovu asistentku Melániu, alebo ako sa volala. Ibaže teraz bola v kostýme anjela, v takom, v akom bol jeho „strážny anjel“. V jednej ruke niesla sta­rostlivo vyžehlenú košeľu a nohavice, v druhej akúsi krabicu, zrejme spodné prádlo a niečo na obutie. Peter si až teraz uvedomil, že je v pyžame.
„Zdravím vás, Melánia!“ zakričal Peter.
Tá sa zapýrila a cudne sklopila oči. Na perách jej však jemne tlel úsmev. Iste bola potešená, že Peter si jej meno zapamätal z jedného počutia.
„Dobrý deň, slečna Murínová, pán Máb. Môžete sa umyť a prezliecť, pán Máb.“ Ukázala na paraván vzdialený asi dvadsať metrov. Peter sa ospravedlnil, poprosil o strpenie, vzal od Melánie odev a pobral sa za para­ván.
Po pätnástich minútach vyšiel čerstvo oholený, umytý, elegantne oble­čený. Prišiel k dámam a džentlmensky Júlii ponúkol pravicu na zavesenie.
„Môžeme ísť. V ústrety novým dobrodružstvám!“ povedala zaňho dobrá nálada. Ešte raz sa obzrel okolo, okom pomaznal hlavne rozľahlú posteľ v strede. Tu som Júliu požiadal o ruku, povedal si v duchu blažene.
Ešte chvíľu chcel nezabudnúť na bolesť, beznádej a samotu, rozťahu­júcu sa ešte prednedávnom v jeho vnútri. Aby po uplynutí tých pocitov pochopil, čo nemal a má, čo mohol už nikdy nemať a opäť má.


Peter počas celej trasy presunu dobiedzal do Melánie, aby mu prezra­dila, čo má to divadlo znamenať. No tá mala preňho jedinú odpoveď:
„Vyčkajte, všetko sa čoskoro dozviete.“
Keďže Petrovo detinské správanie bolo nepríjemné aj Júlii, zakročila a povedala, aby už nechal Melániu na pokoji. Zrejme jej zakázali čokoľvek povedať. Iste to bolo súčasťou jej práce, o ktorú nechce prísť. Určite je dobre platená. Peter napokon priznal, že Júlia má pravdu. Vlastne, keďže si ju chce vziať za manželku, musí si zvykať, že bude mať pravdu čím ďalej, tým častejšie.
Čudné trio (anjel a za ním zaľúbený párik) dorazilo pred čalúnené dvere, za ktorými sa bude konať obed. Melánia ich otvorila, no dnu nevošla. Júlia a Peter vykročili do prekrásnej presvetlenej siene s mramorom obloženými stĺpmi, ktorej predsedal velikánsky oválny stôl. Na stenách sa nedali pre­hliadnuť veľké obrazy v žiarivých pastelových farbách. Človek nemusí robiť kurátora v galérii, aby spoznal Benku, Bazovského či Galandu. Ale v tom, ktorý obraz je od koho, by sa Peter raz či dvakrát pomýlil.
Slušná zbierka slovenskej moderny, pochválil v duchu dobrý vkus a tučnú peňaženku domáceho pána. No ktovie, či všetky obrazy sú pravé, uvažoval. Na Slovensku sa obchoduje s takým neuveriteľným počtom ob­razov týchto maliarov, že ak by to všetko namaľovali oni, museli by žiť každý aspoň stopäťdesiat rokov. Zvlášť ľudia s tučnou peňaženkou a mini­málnymi znalosťami z umenia sú „vďačnou“ obeťou rôznych priekupníkov a špekulantov.
Urobili tri kroky a z reproduktorov sa ozval známy mužný hlas:
„Dámy a páni, slečna Júlia Murínová a pán Peter Máb!“
Za vrchstolom sediaci Michael Booth spustil rytmický potlesk, ktorý preskočil aj na ostatných zúčastnených.
Júlia a Peter zostali stáť ako obarení, pozreli na seba a tým pohľadom sa hneď dohodli — uklonili sa ako dirigent a prvá huslistka po koncerte. Peter pohľadom skontroloval, kto tam je. Po Boothovej pravici sedela staršia elegantná dáma, zrejme jeho mama, lebo črty ich tvárí mali veľa spoloč­ných rysov. Až teraz si spomenul, že mu o návšteve Boothovej mamy z Ameriky rozprávala pani Figlárová. Otec neprišiel. Ani synova smrteľná choroba neroztopila ľadové kryhy, ktoré boli medzi nimi. Vedľa nej sedel doktor Verner vo svojej uniforme: ďalšom prvotriednom obleku. Pri ňom sedela pani Figlárová. Ďalším prísediacim bol potiaci sa poručík Kozlov­ský, obšťastňujúci veselosťou dámu neforemnej tváre, hľadiacu na nich prižmúrenými očami. Iste by jej neuškodila návšteva očného lekára. Aj Gábor hrdo sedel v tejto spoločnosti a škeril sa na prítomných. Po Bootho­vej ľavici boli dve voľné miesta. (Žeby pre nich?) Vedľa prázdnych stoli­čiek bol Tomáš (Tomáš?) sediaci na stoličke a vedľa bolo tiež prestreté, ale bez stoličky. Ďalším stolovníkom bola akási neznáma pani a pán so sivými neposlušnými vlasmi, vyzerajúci ako Einstein. Aj keď vlasmi možno pri­pomínal tohto génia, vyziabnutá a kostnatá tvár z neho činila jeho chabú kópiu.
„Vitajte!“ zvolal Booth, keď doznel potlesk. „Nech sa páči, vaše miesta,“ ukázal na dve stoličky po svojej ľavici.
Peter pod Júliu zasunul stoličku najbližšiu k Boothovej ľavej ruke a sadol si vedľa nej.
Slova sa ujal hostiteľ Michael Booth:
„Keďže sa niektorí poznáte a niektorí zas nie, urobím to takto: predsta­vím každého v miestnosti a tým považujte zoznámenie za odbavené. Máme toho dnes trochu viac, tak sa nebudeme zdržiavať. Prepáčte mi, ale vydržím tak hodinku, potom si zrejme budem musieť ísť oddýchnuť. Po mojej pra­vici je moja drahá mamka Elizabeth Boothová, vedľa nej môj svokor dok­tor Andrej Verner, ďalej pani Figlárová, ktorá znamenite vedie našu do­mácnosť, vedľa nej môj drahý priateľ poručík Kozlovský, ktorý nám v ostatných dňoch veľmi pomohol. Vedľa neho sedí môj vševedko slečna Danková a ďalší nenahraditeľný pomocník Gábor.“ Booth sa napil vody a pokračoval. „Nádherná bytosť po mojej ľavici je slečna Júlia Murínová, študentka Filozofickej fakulty, vedľa nej vedúci lekár Detskej psychiatric­kej liečebne Hraň doktor Peter Máb. Vedľa pána Mába je môj syn Ri­chard Booth. Ďalej vám predstavujem môjho zástupcu Martina Radlin­ského, ktorý sa od zajtra stáva mojím nástupcom a privítať chcem aj jeho drahú manželku Patríciu.“
Po skončení predstavovania Booth okamžite pozrel na Petra, ktorý s otvorenými ústami zízal na chlapca.
Takže predsa je to Tomášovo dvojča, povedal si Peter pre seba.
„Zrejme by ste sa chceli, doktor Máb, opýtať, kde je Tomáš?“
„Kde je Tomáš?“ počul Peter svoj hlas.
„Dámy a páni, môj druhý syn Tomáš Booth,“ povedal Booth štýlom muža z reproduktora. Dvere, ktorými vošli Júlia a Peter, sa opäť otvorili a do izby na vozíku vkĺzol Tomáš. Usmieval sa, no nebol to bezstarostný úsmev, ktorý Peter poznal z Hlavnej ulice. Dotlačil sa k starej mame, ktorú bez slova pobozkal. Potom objal dedka Vernera. Presunul sa okolo Micha­ela bez toho, aby oňho čo len jedným okom zavadil, a zaparkoval k Richar­dovi. Objal ho a dlho tľapkal po chrbte.
Všetci prítomní (okrem chlapcov) pozreli na Michaela. Booth pozeral na synov a rukou si pretieral červené oči. Tomáš sa zasunul k stolu na svoje miesto. Zúčastnení pozerali na chlapcov, porovnávali podobu, hľadali roz­diely. Peter sa čudoval, že Tomáš nemá okuliare, ktoré vyzerali, že ich ma­jiteľ potrebuje veľa dioptrií, aby mohol normálne vidieť.
Vo vzduchu bolo napriek tváram s vykreslenými prívetivými úsmevmi cítiť napätie. Peter hľadal pôvodcu tohto napätia. Ako každý dôsledok musí mať príčinu, aj neidentifikované napätie musí mať pôvodcu. Rýchlo zistil, čo to je — tých ľudí niečo spájalo a to niečo je tajomstvo. Oni sa tu dnes zišli, aby jemu a Júlii to tajomstvo prezradili.
Michael Booth si oblízal vysušené popraskané pery a povedal:
„Vidím, pán Máb, že ste prekvapený. Nechám to preto na vaše rozhod­nutie, či sa najprv najeme, alebo vám vysvetlím, o čo ide.“
„I keď som nejedol niekoľko dlhých hodín, môj hlad po vysvetlení je omnoho intenzívnejší ako hlad po jedle,“ odvetil Peter, pritom nespúšťal oči z oboch chlapcov.
„Dobre teda, poďte, prosím, všetci za mnou. Gábor, budeš taký dobrý, potlačíš ma?“
Gábor si stúpol za Michaela Bootha, vysunul ho spoza stola a tlačil k dverám. Doktor Verner sa ujal Tomášovho vozíka a pani Boothová chytila za ruku Richarda, ktorý teda normálne chodil. Ostatní pomaly vstávali a pripájali sa k procesii, ktorá sa vybrala smerom, odkiaľ pred niekoľkými minútami prišli Júlia a Peter v sprievode anjela.
Asi desať minút sa presúvali chodbami, schodmi (vozičkári rampami). Všetky priestory v areáli boli dokonale bezbariérové. Mlčali. Občas sa stretli pohľady niektorých párov očí. Peter intenzívne skúmal, koho psy­chika je v akom rozpoložení. No takmer všetci (okrem Júlie) vyzerali po­kojne, akoby vedeli, kam kráčajú a čo ich tam bude čakať.
Je možné, že všetci — možno od začiatku — vedia, o čo tu ide, iba Júlia a ja to zistíme až teraz? uvažoval Peter.
Pred masívnymi kovovými dverami zrazu zastali. Michael Booth požia­dal natočiť svoj vozík smerom k Petrovi a Júlii.
„Slečna Murínová, doktor Máb, okrem vás dvoch všetci ostatní v tejto miestnosti boli. To, čo tam uvidíte, vás iste prekvapí, no skôr než čokoľvek poviete, vypočujte si ma.“ Otočil sa s vozíkom čelom k dverám. „Môžeme ísť!“


Dvere zvnútra otvorili dvaja anjeli. Sprievod na čele s Boothom vošiel do haly o ploche približne pätnásť krát tridsať metrov, asi sedem metrov vysokej, menšej ako bola tá, v ktorej Peter precitol a ktorú anjel nazýval prednebím. Ozývala sa príjemná hudba, svetlá sa podobne hrali s priesto­rom. To všetko dotváralo tajomnú farebnú éterickú atmosféru. Peter bol napätý, aj Júlia mimovoľne trhala rukou, ktorou sa ho držala.
V strede haly bolo šesť lôžok — tri a tri oproti sebe, navzájom oddelené paravánmi. Vyzerali ako jednotky intenzívnej starostlivosti. Tri lôžka boli prázdne, no na zvyšných troch boli skafandre, z ktorých trčali rôzne drôtiky a trubice. Pri každom obsadenom lôžku stál anjel a pozoroval obraz na monitore. Sem–tam na klávesnici stlačil gombík, pohol joystickom.Približovali sa k lôžkam, Peter zbadal, že v skafandroch detskej veľkosti boli chlapci, ktorí mali na očiach velikánske zatemnené okuliare, takže vyzerali ako piloti nadzvukových stíhačiek.
„Mojím najväčším šťastím v živote bolo, že som sa narodil úžasným rodičom a zoznámil s rovnako úžasnou rodinou Vernerovou,“ začal prího­vor Michael Booth, ktorý sa k sprievodu otočil čelom asi desať metrov od najbližšieho lôžka. „Rodičia ma vychovali k láske k ľuďom a Monika s jej otcom, mojím svokrom, ma priviedli k Bohu. Doktor Verner ma múdrosťou a netradičnými názormi na život a Boha donútil o mnohom premýšľať. Hovoril mi, že človek je jednotkou vedomia, a nie telom, že ľudský život sa odohráva v hlave človeka. Keby nebolo ľudských zmyslov, nejestvoval by ani svet či vesmír. Povedal, že duša je v tomto materialisticky založenom svete jedinou matériou, všetko ostatné je ilúzia. Ak skutočne chceš vidieť, zavri oči, a pozeraj sa! Keď som sa touto témou začal vážnejšie zaoberať, napadlo mi prirovnanie, že Boh do nášho vedomia nainštaloval softvér s názvom Pozemský život. Až po skončení tohto programu sa budeme môcť vrátiť do operačného systému, v ktorom bude všetko jasné, všetko pocho­píme. Preto mi napadla myšlienka, že naša nesmrteľná duša je od okamihu zrodu na ,druhom svete‘ a pozemský život je jej premietaný. Svokor mi to potvrdil, dokonca povedal, že som neprišiel na žiadnu prevratnú myšlienku. Idealistická filozofia zvaná Imanentizmus z konca devätnásteho storočia tvrdila, že bytie je len obsahom vedomia a objektívny svet mimo vedomia neexistuje.“ Booth rozprával veľmi živo a rovnako zanietene aj gestikulo­val. Aj keď rozprával svižne a súvislo, bolo jasné, že do tohto výkladu vkladá posledné zvyšky síl a o chvíľu s nimi pôjde do mínusu.
„Ale…“ chcel niečo povedať doktor Verner.
„Viem, otec, viem, ešte ma chvíľu nechaj. Rozmýšľal som, či by si člo­vek myslel, že skutočne žije, keby som mu premietal život niekoho iného a on by sa pritom nepohol z miesta. Vedel som, že postupom času budem schopný vytvoriť virtuálny svet, na nerozoznanie podobný skutočnému, lepšie povedané, tomu Božiemu virtuálnemu svetu. Počas dvanástich rokov vývoja som veľa dokázal a keby mi Boh doprial ešte desať rokov, vytvoril by som program, že človek by nebol schopný rozoznať, či žije v Božom programe alebo v mojom. Samozrejme, že trochu preháňam, ale… Pýtate sa, aký by to malo význam? Toto by snáď konečne presvedčilo naivných ateistov upätých na svoje telo a sebavedome hovoriacich, že veria len tomu, čo vidia alebo čoho sa môžu dotknúť. Pritom si neuvedomujú, že nič z toho, čo vidia, vlastne objektívne neexistuje.“ Booth sa na chvíľu odmlčal, aby nabral nových síl.
„Pán Booth, je to pripravené!“ zakričal jeden z anjelov pri lôžku.
„Poďme sa na niečo pozrieť,“ vyzval ich Michael Booth. „To, čo uvidíte na monitore, vidí, cíti a v tom žije chlapec v skafandri,“ dodal na vysvetle­nie.
Prítomní obstúpili chlapcovo lôžko a pozerali na monitory, ktoré boli umiestnené okolo každej postele. Anjel zapol tlačidlo „Vonkajší reproduktor“.
Na monitore bolo vidno, ako sa niekto presúva na invalidnom vozíku cez cestu. Záber bol z jeho pohľadu, akoby snímaný jeho očami. Šikovne rúčkoval, hlasno pritom odfukoval. Chlapec v skafandri vystreľoval pred seba rukami v zhode s pohybmi, ktoré robil chlapec na monitore. Z repro­duktorov bolo počuť pouličný ruch mesta. Zrazu ten šum preťal chlapčen­ský krik: „Tomáš, stretneme sa zajtra o ôsmej!“
Oslovený (Tomáš) sa obzrel za hlasom. Na chodníku stál akýsi chlapec a mával na pozdrav.
„Oliver,“ povedal skutočný Tomáš Booth, pozerajúci na monitor vedľa nich.
Chlapec na monitore (Oliver) sa zrazu pozrel doľava a skríkol: „Tomáš, auto! Pohni sa!“
Vozičkár (Tomáš) prudko strhol pohľad doprava. Uvidel trúbiace ná­kladné auto, ako sa rúti naňho, až bolo cez celý monitor. Počuť náraz. Chlapec v skafandri srdcervúco vykríkol a mykol celým telom, ako mu to dovolilo zovretie skafandra.
Na monitore bola tma, všade ticho.


„To bola akože smrť?“ opýtala sa Júlia potichu.
„Pre chlapca v skafandri to bola smrť,“ poznamenal Michael Booth. „Pri náraze to dosť pocítil. Teraz už bolesť necíti. Bol to jednorázový intenzívny pocit, ktorý nemá žiadne dozvuky. Poďme trochu ďalej,“ vyzval prítom­ných Booth a sám išiel príkladom. Vozík prepol na elektrický pohon a cúvol asi desať metrov. Ostatní ho nasledovali. Booth ukazovákom na perách naznačil, že majú byť ticho. Oči mu horeli, akoby na tento moment čakal celý život. Až teraz si Peter uvedomil, že Michael Booth je človek, ktorý nepozná žiadne hranice: ani v láske, ani v nenávisti, ani v hneve, ani v radosti. Je svojím spôsobom veľmi nebezpečný. Má v rukách obrovskú moc a v hlave žiadne zábrany.
Miestnosť rozozvučala prekrásna hudba, relaxačná, ezoterická, úch­vatná. Na strope sa rozohrala hra svetiel, ktoré sa predbiehali v sýtosti, žiarivosti a nepredvídateľnosti nasledujúceho pohybu. Vytvárali sa rôzne geometrické vzorce, ktoré reagovali na hudbu a hrali sa s predstavivosťou pozerajúceho.
Prišli technici v montérkach, ktorí pomaly a opatrne odobrali z chlapcovho lôžka monitory, odniesli prístroje a stojany, až ostala iba holá posteľ a na nej ležiaci chlapec.
Podišiel k nemu anjel, ktorému sa okolo hlavy rozžiarila akási sväto­žiara, a pomaly sa nad neho naklonil. Opatrne sňal prilbu z jeho hlavy. Chlapec zaklipkal vystrašenými očami, ktoré akoby nikdy nevideli svetlo. Strapaté svetlohnedé vlasy lemovali peknú chlapčenskú tvár. Na čele a na nose sa leskli malé kvapôčky potu. Skúmavo pozeral na anjela, potom na stropnú svetelnú šou.
„Ty si kto?“ opýtal sa chlapec zachrípnutým hlasom.
„Som tvoj strážny anjel,“ povedal anjel s milým úsmevom.
„Kde som to? Ešte pred chvíľou som prechádzal cez cestu.“
„No prešlo ťa auto, pamätáš? Teraz si na druhom svete.“
„Takže som zomrel?“
„Opustil si predchádzajúci život, ktorý nebol skutočný, a narodil si sa pre tento. Páči sa ti tu?“
„Je tu krásne, no budú mi chýbať moji blízki.“
„Nie, nebudú. Budú stále s tebou.“
Anjel kývol na Bootha. Ten chytil svokra za ruku a ťahal ho k chlap­covi. Doktor Verner zmraštil čelo a zostal stáť.
„Otec, prosím, to je moje posledné želanie,“ naliehal Michael Booth prosebne.
„Tak dobre.“ Verner chytil Michaelovu mamu pod pazuchu a spolu vykročili smerom k chlapcovi. „Ocko, babička, dedko! Aj vy ste tu?“ zakričal chlapec natešene. „Už ste tu?“ dodal zamyslene.
Peter sa otočil smerom k dvojčatám. Ľahostajne pozerali na ten výjav, čo ho dosť prekvapilo. Tomáš kývol na jedného z ochrankárov pri dverách a niečo mu pošepol, keď prišiel. Ten chytil jeho vozík a tlačil ho z miest­nosti. Richard kráčal za nimi.
Verner si všimol, že Tomáš a Richard už nie sú s nimi a upozornil na to Michaela.
„Chlapče, oddýchni si,“ povedal „prebudenému“ chlapcovi Mi­chael Booth a vozík nasmeroval k východu.
„Takto si predstavujete smrť?“ opýtala sa potichu Júlia.
„Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, hovoria, že videli prekrásne svetlo a niekto sa im prihováral. Možno im strážny anjel dával z očí okuliare, ktoré doukazovali pozemský život, no bránili vo výhľade na krásy neba. Na prí­hovor niekoho im okuliare vrátil naspäť na oči a znovu do nich zapol prog­ram s názvom Život.“
Júlii odpoveď stačila. Na tvári sa jej ubytoval úsmev, ktorý nielenže hraničil s blaženosťou, ale sa jej vyrovnal. Zavrela oči, aby si to mohla lepšie predstaviť.
Peter sa nadýchol, chcel sa niečo opýtať, zrejme chcel slovami utlmiť vzrušenie. No nenašiel slová, ktorými by reagoval na to, čo práve videl. Zavrel ústa, cúvol pár krokov a oprel sa o stenu. Pocítil akúsi pokoru a nevšednú vznešenosť okamihu. Uvedomil si, že bol účastný niečoho — pre chlapca to bolo vlastne druhé narodenie. Nevedel, nedokázal to adekvátne komentovať, preto sa o to nepokúšal.
Strhol sa, lebo pocítil Boothov prenikavý pohľad, plný očakávania jeho reakcie. Bol to pohľad človeka čakajúceho na rozsudok, už dopredu zmie­reného s akýmkoľvek verdiktom.
„Tak ste to mysleli, že nič z toho, čo teraz vidíme, vlastne neexistuje. Máme na hlavách prilby a na očiach okuliare…“ povedal pomaly Peter.
Doktor Verner sa postavil za zaťa a chytil ho za ramená. Booth sa chcel otočiť, no Verner ho upokojil:
„To som ja, Mike, vysvetlím to pánu Mábovi, teda pokúsim sa. Od­dýchni si trochu.“ Nadýchol sa a začal: „Hovorí sa, že po smrti odchá­dzame do Ríše tieňov, no v skutočnosti to je naopak. Celý vesmír existuje iba v našich hlavách a zmizne s posledným človekom, ktorý umrie, respek­tíve odíde s Ježišom na druhý svet pri jeho druhom príchode. Ľudia si ko­niec sveta predstavujú ako mohutný výbuch celého vesmíru, podobný vý­buchu tisícov atómových bômb, no nič také nebude potrebné. Stane sa len to, že na Ježišov pokyn naraz vypnú všetkým žijúcim program Pozemský život a tí sa preberú na druhom svete. Tak ako sa to deje pri každej smrti človeka. V Evanjeliu podľa Marka sa píše: V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a ne­beské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba. Všimnite si, že Ježiš, ktorý sám seba nazýval Synom človeka, nehovorí, že zostúpi opäť na zem, ale že žijúci ho uvidia. Matúš hovorí, že sa na nebi zjaví zna­menie Syna človeka, až potom ho uvidia. Moja predstava je taká, že všetci žijúci ľudia uvidia akési znamenia naraz, ktoré im naznačí, že sa blíži ko­niec. Potom v jednej chvíli anjeli všetkým, v úvodzovkách, dajú dolu oku­liare, ako sa to stalo tomuto chlapcovi, a všetci Ježiša naraz uvidia, keďže duše sú blízko seba na druhom svete. Ťažko by totiž anjeli nahnali nie­koľko miliárd ľudí na jedno miesto, aby uvideli Kristov príchod, no na druhom svete existuje iný ,priestor‘, kde to bude možné. Tam sa k nim pripoja aj všetci mŕtvi zo záhrobia. Celý vesmír zanikne tak, ako zanikne zastaralá počítačová hra, keď sa odinštaluje z posledného počítača, v kto­rom ešte bola. Ale poďme sa o tom, prosím, porozprávať do jedálne.“
„Chcem sa ešte niečo opýtať, pán Verner,“ povedal Peter a ukázal na tri prázdne lôžka. „Ak tomu dobre rozumiem, tu ležal Richard, náš chlapec z liečebne a chlapec z kliniky…“
„Áno, tak to malo byť,“ dostal zo seba Michael Booth.
„Od narodenia?“
„Mali tu zaľahnúť približne jednoroční. Väčšinu času mali tráviť vo svojich izbách. Len občas by sme ich tu sústredili všetkých naraz, aby sme porovnávali a vyhodnocovali — hlavne naši psychológovia — ich reakcie na jednotlivé situácie, ktoré by sme im premietali.“
„Nerozumiem. Prečo hovoríte mali byť, mali tráviť?“ Ukázal na chlap­cov ležiacich na susedných lôžkach. „V tých skafandroch nie sú skutoční chlapci? Alebo… O čo tu ide?“
„Ležia tam skutoční, živí chlapci. Po niekoľkých hodinách experimen­tov odídu domov a zajtra opäť prídu.“
„Nerozumiem. Odkiaľ sú tí chlapci? Aké experimenty tu robíte?“
„Pán Máb, rád vám odpoviem na všetky otázky. Veď preto ste tu. Ale poďme sa naobedovať, konverzovať môžeme aj tam,“ vyzval ho Michael.
„Akosi ma prešla chuť, keď vidím, že tu na chlapcoch robíte akési po­chybné experimenty.“
Bootha poznámka zrejme dosť zasiahla, lebo jeho výraz prešiel niekoľ­kými fázami: od prekvapenej cez bolestnú k melancholicko–smutnej.
„Poďme, prosím, do jedálne. Tam sa vám pokúsim vysvetliť moje po­hnútky,“ vyzval ho Booth ešte raz.
Peter si začínal uvedomovať svoju cenu a výlučnosť roly, ktorú zohráva v tomto príbehu. Zatiaľ nevedel, kto ho do tej úlohy obsadil, no bolo jasné, že to nie je úloha radového štatistu. Kto prideľuje úlohy v Commedia della vita? Vplyvní a mocní ľudia ako Michael Booth si myslia, že sú to oni, no aj oni sú len predĺženou Božou rukou. Životy ľudí sú vzájomne prepletené. Niekto vám niečo povie, nebude to mať preňho zvláštny význam, no vy v tých slovách nájdete odpoveď na otázku, s ktorou sa už dlhé dni v modlit­bách obraciate k Bohu. Áno, tak sa s nami rozpráva Boh.


Cestou späť nikto neprehovoril. Veď okrem Petra a Júlie s touto miest­nosťou už boli konfrontovaní a ak niečo chceli povedať, už to Boothovi povedali.
Takto by mohla vyzerať smrť? uvažoval Peter cestou. Keby som teraz zomrel, stála by pri mojom nebeskom lôžku Marika a starí rodičia a poze­rali by, ako mi strážny anjel dáva z očí okuliare pozemskej reality? Booth pracoval s prostriedkami, ktoré má k dispozícii tu na Zemi. Nebeská časopriestorová realita by mala byť iná. Ale ako myšlienka to nie je úplná ab­surdnosť. Ľudské telo je skafandrom pre našu dušu? Bolo by to pekné, keby ma Marika s detinskou radosťou chytila za ruku a ponúkla sa, že ma bude sprevádzať celým nebom. Ľudia na druhom svete už nebudú trpieť neduhmi, ktorými ich trápilo telo, budú aj duševne chorí normálne a logicky rozmýšľať?
Dobehol ho poručík, ktorý sa mu svojím žoviálnym štýlom ospravedlnil za to, že ho „zavraždil“. Peter mu v podobnom štýle odpustil. Položil však zásadnú otázku: „Prečo?“
„Viete, doktorko, vymyslel to Michael Booth. Keďže umiera, akoby sa mu ešte chcelo trochu si zalaškovať s niektorými ľuďmi. A vy ste sa ocitli medzi nimi. Chcel vám dokázať, že s vedomím človeka je možné zahrať sa, ako bude chcieť.“
„Vedel, že sa budem chcieť zmárniť?“
„Povedať si, nechce sa mi žiť, chcem umrieť, je jedna vec a skutočne stlačiť spúšť zas druhá. Nikdy by ste sa nezabili, doktorko,“ poklepal ho po ramene.
„Ale aj tak, ako Booth vedel, že sa ocitnem v takom stave?“
„Neviem. Ale musím vám povedať, že ste zahrali takmer presne podľa jeho scenára,“ uznanlivo pokrútil hlavou.
Mĺkvy sprievod opäť zapĺňal jedáleň. Posadali si na pôvodné miesta. Pani Boothová a pani Figlárová sa do jedálne nevrátili, vybrali sa hľadať Tomáša a Richarda. Aj keď Booth oponoval, že to nie je potrebné. Stačí mu spojiť sa s ochrankou a bude vedieť, kde sú. No dámy trvali na svojom, zrejme nemali záujem opäť počúvať jeho rozprávanie.
„Takže chcete vedieť, doktor Máb, čo to malo všetko znamenať? Možno nebudem veľmi originálny, ale myslel som si, že to, čo ste pred chvíľou videli, odo mňa žiada Boh. Svokor hovoril, že musím vnímať všetko, čo mi Boh posiela, že nikdy presne nepovie, čo žiada, musím to vycítiť. Keď som zvažoval, ako si vyskúšať, či dokážem urobiť softvér podobný tomu Bo­žiemu zvanému Ľudský život, vedel som, že je to súboj s časom. Ideálne bolo začať s malými deťmi, ktoré budú odmalička vyrastať vo virtuálnom svete, ktorý budem stále vylepšovať. Dozvedel som sa, že s Monikou ča­káme dvojčatá…“ Zastavil sa. Spomienka na Moniku ho zrejme zmohla. Na chvíľu akoby chcel zotrvať v pietnej spomienke. Alebo to bola súčasť predstavenia?…
„Dámy a páni,“ pokračoval po chvíli, „…rozhodol som sa vysvetliť pohnútky svojich činov, no niekedy si ich neviem pred sebou obhájiť ani ja sám. Už na druhý deň po narodení dvojčiat a smrti mojej manželky som sa rozhodol… a od tohto rozhodnutia už nebolo cesty späť. Napadla mi myš­lienka, že práve na synoch by bolo ideálne tvoriť a skúšať ten program. Ich narodenie som bral ako prvé znamenie od Boha, že sa mám do toho pustiť. To som ešte nevedel, že pri pôrode sa niečo stalo s Tomášom. Niečo, čo spôsobí, že bude od pása dole ochrnutý. To som neskôr považoval za druhé znamenie. Môj mozog zapracoval a vymyslel plán, ktorému chýbalo jediné — odvaha zrealizovať ho. Po jednej takmer úplne prebdenej noci som vstal rozhodnutý… rozhodnutý… áno, rozhodnutý.“ Booth sklonil hlavu. Všetci ho pozorovali, takmer nedýchali, akoby sledovali strhujúci monológ Lau­rencea Oliviera na javisku.
Zdvihol hlavu a pozrel na nich prázdnym pohľadom. Nikoho však nevi­del, nikoho nepotreboval vidieť. Bola to jeho chvíľa, chvíľa vyhradená jeho démonom, s ktorými určite dlho a urputne zápasil. Možno celý život. Ale to už je údel géniov, údel psychopatov. (Niekedy, často sa to nevylučuje.)
Pokračoval v odriekaní príhovoru:
„Až teraz to viem, otec. To nie Boh sa so mnou rozprával, ale Satan, on to bol. Alebo to boli obaja. Ako rozoznáš, či sa s tebou rozpráva Boh alebo Satan? Otec? Vieš to?“ Pozrel vypleštenými očami na doktora Vernera.
Verner sa nadýchol, na Michael ho prudkým zdvihnutím ruky zahriakol.
„Toto je moja hodina, otec!“
Po chvíli pokračoval iným tónom, zmierlivejším, vyrovnaným:
„Už počas Monikinho tehotenstva som pripevnil dve minikamery k rámu okuliarov, na ktorých vnútornej strane boli displeje, ktoré premietali obraz snímaný kamerami. Niečo ako displej v hľadáčiku videokamery, niečo ako okuliare na nočné videnie, aby ste si to mohli lepšie predstaviť. Zaobstaral som si — viem, že spojenie zaobstarať si je v tejto súvislosti dosť morbídne — piatich stopercentne zdravých chlapcov a obliekol ich do pevného skafandra, v ktorom sa nemohli takmer vôbec pohybovať. To už od narodenia Tomáša a Richarda ubehlo asi pol roka. Chcel som pozháňať tím oddaných nadšencov a pustiť sa do práce. Kládol som si otázku, či mám pokračovať. Keďže som Richarda vyhlásil za mŕtveho a ,pochoval ho‘, zdalo sa, že už nemôžem ustúpiť. Vyhlásil som, že Richard umrel z nevysvetliteľných príčin — hovorí sa tomu syndróm náhleho úmrtia dojčiat — a pochovali sme iné bábätko, ktoré zomrelo v nemocnici, z nej som mal aj tých chlapcov. Richard už nemohol vstať z mŕtvych, ale ja som nakoniec nenašiel odvahu urobiť to. Všetci šiesti chlapci mali pozerať na svet cez tie okuliare a spoznávať jeho elektronicky zvizualizovanú formu. Chcel som si tak pripraviť pôdu pre následné pridávanie obrazu z počítača a hlavne z Tomášovej kamery, aby som tak mohol skúšať a sledovať ich reakcie. Chcel som ich znehybniť na lôžku ako ochrnutých — spočiatku by sme všetkým chlapcom tvrdili, že sú úplne ochrnutí —, každého vo vlastnej izbe, vo vlastnom svete, vo svete úplne ochrnutého Tomáša Bootha. Žili by s okuliarami na očiach, bez možnosti sňať si ich dole, bez možnosti poškria­bať sa, keď ich niečo bude svrbieť, odkázaní na pomoc ošetrovateliek…“
„Postupom času sme vyvinuli maličkú kameru, ktorú sme zabudovali do rámu Tomášových okuliarov,“ pokračoval Booth svižnejším tempom. V očiach sa mu po čase opäť zaleskli iskry. Iskry, aké majú v očiach bádatelia rozprávajúci o svojich objavoch, maliari rozprávajúci o obrazoch, všetci tvorcovia rozprávajúci o procese tvorby i o výsledkoch tohto procesu. „Tom prinášal aj obraz z prostredia mimo Divinesoftu, ktorý sme chceli pomaly pridávať niektorým chlapcom, aby sme zistili, ako si s ním poradia. Obraz z kamery v Tomášových okuliaroch sa zaznamenával v pamäťovej jednotke zabudovanej v Tomovom invalidnom vozíku.“
„Takže ste to nakoniec neurobili?“ dovolil si Peter položiť otázku.
Michael naňho chvíľu nenávistne zazeral — ako to, že vstupuje do jeho monológu? —, no odpovedal mu:
„Nie. Chlapci by boli vo svojich izbách, no niekedy by sme ich brali na vzduch do priestoru za budovou, ktorý je vynikajúco chránený pred nevíta­nými očumovačmi. Ostatné výlety by chlapci robili poležiačky, vo svojej izbe — prehrávaním záznamov z Tomášovej kamery. Aj to nie všetci.“
„Ako by prebiehal taký výlet? Vôbec si to neviem predstaviť,“ opäť sa opýtal Peter. „A ešte niečo: hovorili ste, že chlapci by boli celý čas znehyb­není v skafandroch a že by mali na očiach niečo ako okuliare na nočné vi­denie. To by si museli tie skafandre vidieť, no nie?“
„Bolo by to veľmi náročné. Skutočný Tomáš aj s kamarátmi by absol­voval návštevu v cirkuse, ktorú by sme celú natočili. To by bol jeden zá­znam. Potom by sme ešte natočili mnoho záznamu z cirkusu bez Tomáša i bez jeho kamarátov. V počítači by sme vytvorili virtuálne prostredie, v ktorom by sa chlapec pohyboval. Celé by to bola vlastne taká počítačová hra, na nerozoznanie podobná reálnemu cirkusu. Všetci Tomovi najlepší kamaráti sú deťmi zamestnancov, ktorí pracovali na tomto projekte: Oliver, Cuco aj všetci ostatní. Vysvetlili by sme im, že tvoríme počítačovú hru a chceme si vyskúšať, či funguje. Chlapcovi, ktorému by sme chceli vytvoriť ilúziu návštevy v cirkuse, by sme do okuliarov pustili záznam, ktorý natočil Tomáš. Všetky deti by sedeli v štúdiu a pozerali by na veľkom monitore ten istý obraz. Keď by sa chlapec niečo opýtal, pustili by sme mu odpoveď zo záznamu, ak by sa dala použiť, ak by sa použiť nedala, odpovedal by mu kamarát v štúdiu a jemu by sme pustili záber, kde by daný priateľ nebol v obraze, teda by bol napríklad za vozíkom, otočený chrbtom, prípadne by sme to zahrali do autu nejakou inou situáciou. Pri takej akcii, ako by bola návšteva v cirkuse, by sme sa riadne zapotili, no možno by sme to zvládli. Čo sa týka toho, že by si chlapci videli skafandre — nevideli by ich. Vyvi­nuli sme program, ktorý okamžite, keď chlapec pozrie smerom k svojmu telu, to zachytí, vyhodnotí uhol pohľadu, vzdialenosť, svetelné podmienky, a premietne mu namiesto skafandra jeho odkryté alebo prikryté telo. Keďže by sa nehýbal a vzdialenosť i uhoľ pohľadu by boli viac–menej podobné, nebol by to veľký problém. Hlavu by mali v tom skafandri dosť fixovanú, takže softvér by nejaké veľké výkyvy nemusel riešiť.“
„Chcete mi nahovoriť, že chlapec by uveril tomu, že bol v cirkuse?“
„Áno, myslím, že by tomu uveril.“
Peter nereagoval. Uvažoval, ako je to s chlapcami v liečebni a na kli­nike… Hrali pred nimi divadlo? O chvíľu sa na to opýta.
„A čo Tomášovi kamaráti a kamarátky? Nebáli by ste sa, že niečo pre­zradia cudzím ľuďom?“
„Čo by mohli prezradiť? Že sa podieľajú na výrobe počítačovej hry Cirkus? Možno by sme takú hru skutočne vyrobili. Rovnako by sme vyro­bili aj hru s názvom Zoo.“ Bootha uspokojila vlastná prefíkanosť, čo dal najavo sebavedomým úsmevom.
„Čo chlapec, ktorému by ste to premietali? Tomášovi kamaráti by sa s ním nechceli stretnúť?“ snažil sa Peter nájsť achilovku diabolského plánu.
„Možno by chceli, ale povedali by sme im, že to bude internetová hra, takže ten chlapec sedí raz v Austrálii, potom v Japonsku.“
„Mali ste to dokonale prešpekulované.“
„Mal. Nikdy sa nepúšťam do niečoho, čo nie je dokonale premyslené. Len rakovinu som nezahrnul do plánov,“ dodal smutne.
„Takže chlapci v liečebni a na klinike sú úplne zdraví? Mám tomu ro­zumieť tak, že hrali divadlo?“ „Presne tak, hrali podľa môjho scenára. Viem, že mi neostáva veľa času. Chlapci súhlasili s tým, že to zahrajú tak, akoby boli skutočne desať rokov zavretí v skafandroch. Všetci z tímu chceli, aby som aspoň trochu ochutnal z výsledkov vyše desaťročnej práce, keďže je jasné, že sa konca vývoja softvéru nedožijem. Pomohol mi aj svokor a mnohí iní, tak sa na nich, pro­sím, veľmi nehnevajte. Bolo to moje posledné želanie.“
„Čo sú to za chlapci?“
„Vykúpil som ich od matiek, ktoré boli rozhodnuté pre potrat: narko­manky, prostitútky. To bolo v čase, keď som ich chcel zavrieť do skafan­drov. Som rád, že som to nakoniec neurobil.“
Peter počas Boothovho rozprávania urobil pohľadovú exkurziu k ostat­ným stolovníkom. Poručík sedel rozvalený v stoličke a jeho výraz prezrádzal jediné — miesto, kde momentálne je, sa nezhoduje s miestom, kde by chcel byť. Znudene gúľal otrávenými očami v otrávenej hlave. Zrejme sa ťažko zmieroval s faktom, že nikto nepotrebuje počuť jeho ná­zory. Nepôvabné črty slečny Dankovej sa dočasnou stratou kontroly nad výrazom tváre ešte viac zdeformovali. Oči akejsi kaki farby nevľúdne civeli na Júliu, nalepené na jej tele ako trubice od vysávača, pripravené vysať z nej všetku krásu. Usvedčovali ju neskrývané záblesky závisti: Prečo sú niektoré ženy také krásne a ja… Martin Radlinský vzrušene sle­doval Michaela Bootha a visel na každom slove, ktoré prepustil z úst. Hrudník sa mu dvíhal a zase klesal v pravidelnom tempe ako vak škótskych gájd. Manželka celý čas meravo sedela ako srdcová dáma z esovej karty. Pravou rukou si prihládzala vlasy, pevne stiahnuté do copu, takže jej čin­nosti chýbal akýkoľvek zmysel. Gábor sa škeril presne ako na začiatku. Nepotreboval diskutovať, upozorňovať na seba, stačilo, že sa mohol zú­častniť. Doktor Verner pozeral zamyslene pred seba. Pery sa mu roztriasli, akoby sa pripravoval na plač. A Júlia? Premysleným a možno nacvičeným pohybom dokonale tvarovaného obočia naznačovala zaujatosť.
„Pozrite, nebolo to geniálne. Vieme, že by sme na niektoré situácie rea­govali zle, neskoro, ale nezabúdajte, že chlapci by mali na očiach odma­lička displeje, oni by reálny svet dovtedy nikdy nevideli. Nemali by to s čím porovnať, tak by si mysleli, že to tak má byť. Porovnal by som to s videním zvierat, ak dovolíte. Niektoré vidia čiernobielo, niektoré rozma­zane, niektoré iba obrysy. No všetky zvieratá sú spokojné s tým, čo majú, lebo to nemajú s čím porovnať. Ako by sme postupom rokov vylepšovali ostrosť obrazu, zvuku, vnemové efekty, vysvetľovali by sme to tým, že ako rastú, tak sa ich videnie a ostatné vnemy vylepšujú. Keby sme vyrobili nejaké lapsusy, prekryli by sme to nejakým starým záznamom, prípadne by sme ich čím skôr virtuálne aj fyzicky dopravili tam, kde by sme im mohli pustiť obraz snímaný ich okuliarami a chlapci by sa upokojili, lebo to by už poznali a to by malo logiku.“
Peter si spomenul na slová chlapca z liečebne, že zrkadlo v jeho kúpeľni niekedy ukazovalo iných ľudí, nie jeho. Spomenul si, ako rozprával, že počul otecka, pritom videl iných ľudí. Zrejme mu tým naznačoval presne to, o čom mu Booth pred chvíľou rozprával. A ja som si myslel, že je to schizofrénia, vzdychol si.
„Budete vo vývoji programu pokračovať? Vyvíjate ho predsa…“ položil otázku momentálne jediný pýtajúci sa — Peter.
„To už prenechám Martinovi. Od zajtra tu šéfuje on,“ vyhlásil Michael Booth a pozrel na Radlinského, naznačiac mu, nech sa vyjadrí.
„Budeme pokračovať, no bude to na báze dobrovoľnosti, tak ako dote­raz,“ prehovoril Radlinský krištáľovo–ľadovým hlasom. „V tíme sú okrem chlapcov mnohí mládenci bez záväzkov, skutoční fanatici. Sú ochotní hoc aj zajtra natiahnuť skafandre a schopní odísť žiť do virtuálneho sveta aj na niekoľko rokov.“
Čašníci už začínali na stôl nosiť predjedlo: šunkové kornútky plnené lososom, rokfortom, šľahačkou, chrenom, s ovocnou oblohou a pečivom.
„Prečo ste medzi chlapcov dali svojho syna? To ste predsa nemuseli?“
„Myslel som si, že Boh chce takúto obeť, že som vyvolený, ktorý ľu­ďom otvorí oči. Preto mi Boh požehnal dvoch chlapcov… Aj od Abraháma Boh chcel ako dôkaz jeho vernosti, aby mu obetoval Izáka. Cítil som, že to musím urobiť, aby Boh bol spokojný a doprial mi úspech v mojom vývoji. Ale neriskoval by som jeho život. Ani jeho, ani iného chlapca. Boli by chránení lepšie ako ktorékoľvek iné deti, ich stav by bol neustále monitoro­vaný. Ak by boli v ohrození života alebo zdravia, okamžite by sme ich z programu stiahli. Pri pôrode zomrela Monika, Tomáš čiastočne ochrnul, len Richard ostal zdravý… Núkalo sa to urobiť takto: Tomáš bude na vozíku, budem preto chlapcom premietať život ochrnutého Tomáša, ktorý sa spo­čiatku vôbec nehýbe. Neskôr, keď pokročím vo vývoji softvéru, začne To­máš hýbať rukami. Richard by nastúpil až omnoho neskôr. Keďže sa na Tomáša veľmi podobá, nahradil by ho.“
„Prečo?“ zaujato sa opýtal Peter.
„Pretože by sa bez problémov — tak ako ostatní chlapci — naučil cho­diť. Richarda by som za Tomáša vymenil, keď by som si trúfal na simulo­vanie reality pre chodiaceho. To je, samozrejme, hudba ďalekej budúcnosti, ale myslím si, že raz to bude možné. Moja predstava bola taká, žeby som časom vytvoril dokonalé kombinézy, ktoré by simulovali mnohé vnemy: hmatové, nervové, pocity chladu, vlhka a iné. Na hlavách by mali prilby, ktoré by prinášali dokonalý zvuk i obraz sprostredkovanej reality. Pohybo­vali by sa v sklenených guliach a priestor by sa im prispôsoboval. Keby si chceli ľahnúť, okamžite by sa pred nimi ocitla posteľ, keby chceli objať nejakého človeka, objali by robota, no v hlave by sa im zobrazil ten človek. Keby chceli ísť, pohyboval by sa pod nimi pohyblivý pás… A tak ďalej, a tak ďalej. Bolo predo mnou veľmi veľa výziev, na jeden život až priveľa. Chcel som s tým len začať, dať prvý popud a naštartovať vývoj v tomto smere.“
Peter sa zapozeral do očí muža pred sebou. Bol v nich strach, síce dobre maskovaný sebavedomým úškrnom. Chcel napodobniť Boha, stvoriť nový virtuálny svet, no už sa mu to nepodarí. Načo to všetko? Chcel skutočne ľuďom dokázať, že žijú v počítačovej hre a celý svet je len softvér v ich hlave? Alebo sa chcel vyrovnať Bohu? Nebol by prvým človekom, ktorý po tom túžil. Chcel sa len presláviť? Nekontrolovaná túžba po sláve je zá­roveň túžbou po sebazničení. Takmer každý človek túži byť aspoň trochu, aspoň lokálne slávny, no sú jedinci, ktorým je jedno, či vynájdu liek proti rakovine alebo zavraždia najpopulárnejšieho hudobníka…
„Ešte stále si myslíte, že to od vás Boh chcel práve takto?“
„Už nie, našťastie som to veľmi rýchlo pochopil. Nevydržal by som detský plač, ktorý by sa ozýval miestnosťou. Chlapcov som ponúkol na adopciu. Troch si adoptovali, dvaja ostali pri nás. Myslím, že mali pekné detstvo. Občas mi pomohli pri testovaní softvéru.“
Peter sa zadíval na doktora Vernera. Snažil sa prečítať jeho myšlienky, no momentálne boli nečitateľné. Všimol si, že jedlo do úst vkladá ľavou rukou. Nemuselo to znamenať, že je ľavák, no ak by ním bol, dávalo by to zmysel poručíkovej poznámke o ľavákoch v úvodných momentoch ich prvého stretnutia. (Povedal, že svet sa prispôsobuje pravákom, dopredu ho však posúvajú ľaváci.) Myslel tým aj Vernera? (Seba, samozrejme, tiež.) Zrejme ho Vernerove slová o Bohu zasiahli rovnako ako jeho.
„Pán Booth, povedzte, prečo ste si na to divadielko vybrali práve mňa?“
„Vás?“ usmial sa Booth. „Bol som zvedavý, ako by na také niečo reagovali psychiatri, či by sa dopátrali pravdy, či by ich niečo také vôbec napadlo. Nevybral som si vás, vybral som si dve najbližšie detské lie­čebne.“ Booth zalapal po dychu a po výdychu, ktorým zo seba dostal na­satý vzduch, sa zložil v kresle a hlava mu odkväcla nabok.
„Michael, si v poriadku?“ Pribehol k nemu svokor, chytil ho za zápästie a zdvihol mu bradu.
„Áno, otec, som v poriadku. Zatiaľ,“ zašeptal tichým hlasom.
Michael Booth sa nemohol nadýchnuť. Svokor, keď videl, že je s ním zle, okamžite zavolal záchrannú partiu, ktorá Boothovi nasadila kyslíkovú masku a vyniesla ho z miestnosti.


V jedálni sa rozhostilo ticho, prerušované občasným škrípaním, ktoré spôsobuje trenie príboru o porcelán. Obedujúci sa fyzicky venovali pred­jedlu a psychicky spracovávaniu počutého a videného.
Petrova predstavivosť pomaly dokrivkala k akej–takej koncepcii Boot­hovej predstavy o živote chlapcov, ktorý im chystal. Ešte šťastie, že svoju predstavu nezrealizoval.
„Čo bude teraz nasledovať?“ opýtal sa.
„Michael kúpil pre synov prekrásny dom pri Bukoveckom jazere. Chce tam ubytovať aj chlapca z liečebne a z kliniky. Ostatní majú svoje pestún­ske rodiny. Od vás očakáva, že sa ujmete starostlivosti o ich duševný rast, ak to bude potrebné. Čo sa týka opatery, o všetko bude postarané na patrič­nej úrovni,“ oznámil doktor Verner. „Ak chcete, môžete pokračovať v práci v liečebni, to nechá na vás. Za starostlivosť o chlapcov vám ponúka krá­ľovský plat, ktorého výšku vám prezradím, keď budeme sami.“
„Teda nechce, aby sa zverejnili výsledky vývoja softvéru? Myslel som, že kvôli tomu to robí — aby sa ľudia o tom dozvedeli.“
„Určite. Ale ešte nie. Ešte Martina a jeho tím čaká veľa práce.“ Verner pozrel na Martina Radlinského, akoby mu chcel dodať síl a potom sa opäť obrátil k Petrovi. „Chcem sa vám ospravedlniť za komédiu, ktorú sme pred vami hrali. Bral som to ako posledné Mikeovo prianie, veď ste to počuli. Predovšetkým ma mrzí naše tvrdenie, že lekárka, ktorá bola pri pôrode, sa volala Sitárová. Michael chcel odviesť vašu pozornosť k Sitárovi, no ne­myslel si, že doktor Sitár na to doplatí životom…“ podotkol Andrej Verner a pustil sa do polievky, ktorá sa medzičasom objavila na stole.
„Ešte niečo, doktor Verner. Kde bol doteraz Richard?“ opýtal sa Peter.
„Richard vyrastal v dedine so zložitým názvom v Maďarsku. Mal dobrý život. Vyrastal v milej a starostlivej rodine. Mike ich pravidelne navštevo­val. Nezabudnem mu, že ich takto rozdelil, no odpustil som mu. Dúfam, že mu časom odpustí aj Richard. Michael urobil jedno zlé rozhodnutie, keď zinscenoval Richardovu smrť. No už sa to nedalo zvrátiť… No, nedalo… Chlapec nevedel, že je Mikeovým synom.“
Peter to nekomentoval. S tým sa budú musieť vysporiadať sami…
„Takže celý vesmír mám napchatý v hlave…“ zamrmlal Peter akoby pre seba. Veľmi rád by však počul reakcie na túto bublinu, ktorú vyfúkol do povetria.
Martin Radlinský sa naňho s pochopením pozrel. Polievku ešte chvíľu nechá žiť svoj krátky život v tanieri. „Ak prijmete myšlienku, že celý život je len počítačový program, neuveriteľne do seba všetko zapadá. Predstavte si ľudské telo ako počítač a mozog ako pevný disk a procesor v ňom. Telo zabezpečuje pre svoje centrum riadenia výživu, ochranu, chladenie atď. Mozog to všetko riadi. Musí v ňom byť nainštalovaný program, aby telo fungovalo. Viete, čo sa stane s telom, ak sa v mozgu pokazí alebo celkom zrúti program. Poviem jeden príklad za všetky — katatonici. Fyzicky zdraví ľudia, no keďže im úplne spadol program, nedokážu urobiť jediný krok.“
„Človek je niečo ako počítač a Boh správca siete?“ vyriekol Peter ortieľ pripodobnenia nad Stvoriteľom a jeho dielom. Od čias Ezopa ľudia lepšie chápu na príkladoch.
„Berme to ako prirovnanie, a nie ako dehonestáciu, či urážku Boha alebo človeka,“ zapojil sa Verner do rozhovoru. „Ježiš používal výrazy pastier, rybár, ovce, ale nikoho tým nechcel uraziť či ponížiť. Ak použí­vame výrazy z počítačovej terminológie, tiež to robíme preto, aby to ľudia mohli lepšie pochopiť. Takže si myslím, že je to v poriadku. Ježiš hovoril svojim učeníkom, že o mnohých veciach im nemôže povedať, pretože by to nepochopili. Ak by žil v dnešných časoch, zrejme by chápali lepšie. To nie je o inteligencii, ale o vývoji.“
„Prečo ale Boh tak malým tvorom, ako sú ľudia, ktorým stačí na život jedna planéta a jedna hviezda, daroval nesmierne veľký vesmír, ktorý ne­dokážu preletieť ani za miliardu rokov?“ opýtala sa stále neuspokojená Petrova zvedavosť.
„Myslím, že imenzitou vesmíru nám chcel ukázať svoju veľkosť. Daro­val nám ,nekonečný‘ vesmír, aby sme si lepšie vedeli predstaviť pojem nekonečný, teda večný život a aby sme pochopili, že sa nemusíme obávať nudy. Keby nám daroval milión rokov trvajúci život na Zemi, čo by nám pripadalo ako večnosť, a dal k dispozícii techniku, aby sme mohli navšte­vovať iné svety, ktoré by tiež stvoril, možno by sme sa mali čomu venovať celých milión rokov, ale spoznali by sme ho až potom. Preto nám dal zhruba sedemdesiat rokov, čo je dosť na to, aby sme ho našli a pochopili aspoň natoľko, aby sme mohli po ňom túžiť. Je to dosť aj pre tých, ktorí zblúdia, aby sa k nemu ešte dokázali vrátiť. Večnosť v nebi, kde spoznáme Boha, bude určite neporovnateľne zaujímavejšia, ako by bolo milión rokov blúdenia vo vesmíre bez neho.“
„Čo myslíte, že na túto vašu predstavu o nebi bude hovoriť cirkev?“
„Nemyslím, že cirkev by s tým mala mať problémy. Sv. Ján Bosco po­vedal: Nohami kráčaj po zemi, ale mysľou už buď v nebi. Tak ako nie je evolučná teória v rozpore s akýmsi básnickým opisom stvorenia sveta v knihe Genesis, tak ani naša predstava nenabúrava učenie cirkvi, skôr ho potvrdzuje.“
Verner i Radlinský sa odmlčali, preto sa Peter sa obrátil na poručíka Kozlovského: „Poručík, vy ste vedeli, že je to ,habaďúra‘?“
„Zo začiatku nie. Sprvu som si myslel, že tie experimenty na chlapcoch sa skutočne robili. Musel som im pomáhať, lebo ma pán Booth vydieral, nebudem hovoriť čím, až neskôr mi prezradili, že to celé je len akési diva­dielko.“
„Ja som fakt nevedel, že vás Mike vydieral, veríte mi, dúfam, poručík,“ povedal doktor Verner.
„Jasné, že verím. Veď Mikeovi som musel sľúbiť, že sa o tom vydieraní pred vami nezmienim. Bol si vedomý toho, že ak budete vedieť, že v tom je niečo také, nepôjdete do toho.“ Potom sa obrátil k Petrovi: „Aby bolo jasné, doktor Máb, doktor Verner sa dozvedel o prevoze chlapcov do lie­čební, až keď sa to rozbehlo, takže ho z ničoho neviňte.“
„Bolo to jeho posledné želanie, no musel som niekoľkokrát klamať, takže mám zo seba zlý pocit. A že na to doktor Sitár tak doplatil, ma bude mátať do konca života,“ povedal Verner a sklonil hlavu.
Po zúčtovaní s polievkou sa hodujúci oddávali hlavnému chodu. V rep­roduktore opäť zaznela zvučka ohlasujúca príchody. Všetci nasmerovali pohľady na dvere v očakávaní príchodu pani Boothovej, pani Figlárovej či chlapcov.
„Dámy a páni,“ povedal významne hlas z ampliónu. „Mám pre vás bo­lestnú správu. Pán Michael Booth pred chvíľou zomrel.“
Gáborovi vypadol z rúk príbor. Patrícia Radlinská skríkla: „Bože!“ Nikto nepokračoval v jedení. Všetci zmätene pozerali na seba. Vedeli, že to príde… No už teraz? To nie je spravodlivé! Dlhodobo ťažko chorí umierajú na posteli v kruhu rodiny!
„Vzdajme mŕtvemu česť minútou ticha,“ povedal doktor Verner trasľa­vým hlasom a postavil sa. Ostatní ho nasledovali. Pochopili, čo žiada situá­cia: taktnosť, zdržanlivosť.
Po chvíli mĺkveho státia nemali chuť pokračovať v jedení. Verner odi­šiel. Všetci sa vydali za ním po trase bolesti a poslednej úcty.
V Michaelovej spálni, kde skonal, bola pani Boothová, pani Figlárová i obaja synovia. Staršie dámy sa vzájomne podopierali ako Panna Mária a Mária Magdaléna pod krížom. Jedna — jeho fyzická matka, tá druhá — duchovná matka, opatrovateľka aj ochrankyňa. Chlapci vyplašene pozoro­vali prejavy smútku. Chceli vyroniť pár sĺz, no tým zrejme zahatalo cestu detské nepochopenie rozdielu medzi spánkom a smrťou. Pre deti smrť nie je bezprostredným koncom. Pochopia ju až po čase, možno keď budú dos­pelí. Potom sa zaradia do jednej z troch skupín: pre prvú skupinu je smrť absolútnym koncom, pre druhú je koncom jednej etapy a pre niekoho je začiatkom.
Doktor Verner podišiel k zaťovi, pohladil ho po líci a povedal:
„Pozdrav od nás Moniku i všetkých ostatných.“ Potom sa obrátil k zdra­votníkom: „Povedal niečo?“
Jeden z lekárov k nemu pristúpil: „Povedal: Zavri oči, a pozeraj sa. Zrejme sa pomýlil. Asi chcel povedať: Otvor oči.“
Verner pohľad poslal ďaleko von oknom a povedal: „Možno sa pomýlil, ale čo chcel povedať, to povedal; všetkým ľuďom.“

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

Po dlhom veceri som konecne docitala Vasu knihu...Pracujem a zijem v UK, a kedze znalost angl.jazyka este nie je na 100%urovni, nemala som chut kupovat knihu v angl...tak som si nasla Vasu knihu Ozveny Ticha...musim priznat, ze som ateista a nezmenila som nazor..ale uznavam, ze vyroky a perlicky boli uzastne..niektore som si musela par krat precitat, aby som ich vobec pochopila..no myslim, ze sa mi to aj podarilo...Dej ma zaujal...naozaj to bola uzasna kniha, ktora mi dala nieco do zivota...Vsetko dobre v zivote praje Trishka