8. 1. 2008

2. KAPITOLA

Hovädzí klobúk


Od pravého poludnia uplynuli tri hodiny. Do kancelárie Petra Mába vošla interná lekárka Klára Hobsová a za ňou neurológ Anton Gaduč — externisti, ktorí prichádzali do liečebne na základe dohody medzi detskou fakultnou nemocnicou, zdravotnou poisťovňou a liečebňou. Spolupráca trvala už takmer pätnásť rokov. Liečebňa by nedokázala uživiť lekárov–špecialistov, dochádzanie malých pacientov do Košíc by bolo problema­tické, preto si liečebňa špecialistov pozývala z fakultnej nemocnice. V lie­čebni zamestnávali iba všeobecného lekára a stomatológa. Ostatní boli psychiatri a psychológovia. Na druhej strane, detskej fakultnej nemocnici tiež vyhovovala externá spolupráca psychiatrov.
„Nech sa páči, poďte si sadnúť,“ ponúkol Peter kolegov a tiež si k nim sadol na sedačku. „Tak ako je na tom?“
„Ty si nejaký žeravý. Vlastne, všetci ste na toho chlapca vysadení. Ale nečudujem sa. Už len fakt, že neviete, kto je to, je dostatočný na to, aby bol hviezdou sanatória,“ ujal sa slova Anton Gaduč, štyridsaťdvaročný štra­mák, vysoký, opálený Petrov kamarát, s ktorým občas hrával basketbal. Oblečený v kvalitnom sivočiernom obleku, s pedantne uviazanou kravatou na snehobielej košeli, až priveľmi si vedomý toho, ako pôsobí na ženy. „Ó, pardon. Dámy majú prednosť.“ Tóno pozrel na internistku Kláru, štyridsať­deväťročnú vznešenú dámu, vzbudzujúcu všeobecný rešpekt. Pozrel na ňu pohľadom, čo sa rozprestieral ako hmla nad dolinou.
„Posturálne svalstvo je pomerne slabo vyvinuté. Ale nemám ešte hotové všetky vyšetrenia. Svalovú dystrofiu vylučujem. Kardiovaskulárny, gastrointestinálny a respiračný systém je v poriadku. Je však veľké riziko de­fektov pri akejkoľvek záťaži. Triatlonista z neho určite nebude. No skôr si myslím, že jeho problémy sú psychického rázu a to je vaša parketa, páni. Nech sa páči, doktor Gaduč.“
„Ďakujem,“ venoval očarujúci úsmev dáme Anton Gaduč. „Keďže sa vôbec nehýbe, nemôžem posudzovať motorické schopnosti, reflexy má však úplne v poriadku. Neviem, prečo sa nehýbe. Nič by mu v tom nemalo brániť. EEG a testy neukazujú žiadne poškodenie mozgu. Tomu chlapcovi pracuje mozog tak ako tebe alebo mne. A zdá sa, že mu stále pracoval.“ Doktor Gaduč zdvihol obočie a zatváril sa veľmi profesorsky.
„Takže tvrdíš, že mozog normálne funguje. A fungoval aj pred týždňom, mesiacom alebo rokom, áno?“ utvrdzoval sa Peter v tom, čo práve počul.
„Vieš tak dobre ako ja, že ľudský mozog je zložený z približne sto mi­liárd nervových buniek. Jedným zo zistiteľných prejavov ich aktivity je zmena elektrických potenciálov, ktorá je viditeľná na elektroencefalo­grame. Netvrdím, že tomu chlapcovi pracuje každá zo sto miliárd buniek, ale EEG ukázal, že ich pracuje dostatočný počet na to, aby rozmýšľal a podľa možností aj konal ako normálny a zdravý jedinec.“
„A čo miecha?“ Peter nechal bez povšimnutia Antonovu prednášku. Pochopil, že chcel zrejme zapôsobiť na doktorku Hobsovú.
„Ešte sa nemôžem vyjadriť. Musíme urobiť CT–myelografiu.“
„No dobre. Prečo však nerozpráva? Nevyzerá ako mentálne zaostalý, na zvukové vnemy reaguje pozitívne,“ nadhodil Peter.
„Možno následkom nejakého prežitého šoku trpí dočasnou afémiou. Šok možno spôsobil aj stratu pohyblivosti. Neviem. Skutočne si myslím, že tu niečo zmôžete iba vy, doktor Máb,“ usúdila doktorka Hobsová.
Peter sa zamyslel. Ústa vykreslili tvar zavesenej podkovy. Na chvíľu sa zapozeral na dianie za oknom: naľavo opar, ktorý sa ešte nestihol rozpustiť v slnečnom žiarení, napravo pás pri zemi sa plaziacich kríkov, v strede trávnik zatiaľ neurčitej farby. Otvoril to okno, aby do miestnosti pustil lúče, vône, vzduch, farby.
„Kompletnú správu budete mať pozajtra, pán kolega. Ešte urobím do­plnkové vyšetrenia. Ak dovolíte, musím už ísť. Mám ešte prácu v nemoc­nici.“ Doktorka Hobsová vstala a s ňou vstal aj doktor Gaduč.
„Idete aj vy, pán kolega?“ opýtala sa doktora Gaduča.
„Ešte chvíľu ostanem, pani kolegyňa. Nemusím už ísť do nemocnice, takže by sme išli rôznym smerom.“
„Tak dovidenia, páni.“ Doktorka vzala poznámky a vykročila smerom k dverám.
Doktor Gaduč ju predbehol, otvoril dvere a vyprevadil staromódnym úklonom. „Dovidenia v nemocnici, pani kolegyňa.“
„Dovidenia!“ pripojil pozdrav Peter.
Gaduč zavrel dvere a so zasneným pohľadom sa o ne oprel.
„Poď si ešte sadnúť, ty donchuan,“ vytrhol ho zo sna Peter. „Balíš ju?“ opýtal sa.
„Videl si to monumentálne pozadie a ešte veľkolepejšie popredie?“
„Vždy sa ti páčili rubensovky. Ale nie je pre teba pristará?“
„Blíži sa k päťdesiatke, ale ako úchvatne! — povedal by Norman Mai­ler. Možno je v zrelšom veku, no dráždi ma jej nedobytnosť.“
Gaduč si opäť sadol na sedačku. „Nechcem sa chváliť, ale mal som takmer polovicu sestričiek a lekárok z nemocnice a viem, že u druhej by som mal šancu, ale u nej nie. A to ma najviac znervózňuje.“
Peter sa schuti zasmial. Nikdy sa nezmeníš, António.
„Čo tvoja božská Júlia? Rozprávaj a preháňaj!“ povedal dychtivo Anton. Potešilo ho, že našiel ďalšiu vzrušujúcu tému na rozhovor.
„Chce sa vydávať,“ povedal smutne Peter.
„No a? Ožeň sa, Peter. Nič na tom nie je. Ja som sa ženil už trikrát a možno to nie je konečné číslo.“
Anton Gaduč ukázal svoj bezchybný chrup, ktorý v kombinácii s hne­dastou pokožkou vyzeral veľkolepo. Peter ako zberateľ porcelánu vedel oceniť ich belosť. Nikdy však nemal odvahu opýtať sa, či sú pravé. Vedel, že také otázky sa Antóniovi nekladú.
„To nie je len tak… oženiť sa. Nie som si istý, či budem dobrým man­želom.“
„Ja som mizerný manžel. No to mi nebránilo v tom, aby som sa ženil aj druhý, aj tretí raz. Ony to chceli, tak som im splnil ich túžby. Že to nedo­padlo najlepšie? To nie je moja vina. Dobre vedeli, aký som, a do čoho teda idú.“
Anton Gaduč bol z týpkov, ktorých keď pošlete kúpiť mlieko pre pla­čúce dieťa, vrátia sa o tri hodiny s hydraulickým zdvihákom a nevinným prihlúplym ksichtom a budú vás presviedčať o výhodnosti kúpy. Mlieko však nedonesú. Pre manželstvo bol úplne nepoužiteľný.
„Mám sa s ňou oženiť a tým odsúdiť na samotu? Dobre vieš, že v práci trávim veľa času. Dokonca o nej rozmýšľam, aj keď som s Júliou.“
„Na ten pocit zodpovednosti raz škaredo doplatíš,“ predpovedal Anton. „Mal by si sa uvoľniť, žiješ len raz. A život je krásny, tak ho ži! Ponáhľaš sa na vrchol pyramídy svojej kariéry, pretože si myslíš, že keď na tom vr­chole budeš, poriadne sa rozhliadneš, budeš všetko vychutnávať a budeš mať konečne čas aj na niečo iné. No pravda je krutá, žiadne vychutnávanie sa nekoná, si vyčerpaný, a keďže nedokážeš so cťou zísť dole, nasleduje pád. Ženy chcú, aby si im splnil ich želania, tak splň Júlii najväčšie želanie — postaviť sa pred oltár v bielych šatách vedľa muža, ktorého miluje.“
„Nie je to také jednoduché,“ trval na svojom Peter.
„Je to veľmi jednoduché. Celý princíp lásky je taký. Adam chce dať Eve to, po čom ona túži, chce jej splniť všetky želania. Zároveň ju chce k sebe pripútať, lebo cíti, že mu niečo chýba, keďže sa cíti neúplný. Chýba mu rebro, ktoré mu Boh vzal, aby z neho urobil ženu. Častokrát sú tie pohnútky v opačnom poradí a niekedy sa jeden z dôvodov vypúšťa. Uhádni ktorý.“
Obaja muži sa ticho, tlmene zasmiali, pozerajúc pritom do sprisaha­necky spriaznených pohľadov. „Muži sú zväčša sebeckí,“ podotkol Peter.
„Muži sú ako mačky a ženy ako psíčkovia, aj keď rozprávky to zväčša personifikujú opačne. Muži sú spokojní tam, kde je o nich dobre postarané. Viažu sa skôr na obydlie, ako na partnera, tak ako mačky. Ženy sa jedno­značne viažu na svojho pána, teda chcel som povedať partnera. Jemu chcú slúžiť a pomáhať, ležať mu pri nohách. To už rozprávam o psoch, ako si iste postrehol.“
„Postrehol,“ pokračoval Peter v konštantnom úsmeve. „Tvoje názory by v ženských magazínoch asi neuverejnili.“
„Nemám v úmysle prispievať do ženských časopisov.“
„To mi je jasné,“ povedal Peter.
Doktor Gaduč sa zdvihol zo sedačky.
„Teraz už musím ísť, čaká ma život.“
„Ako vyzerá ten život? Má dlhé blond vlasy a plné tvary?“
Vernosť bola pre Antónia asi taký abstraktný pojem ako úctivosť pre krokodíla. Peter o tom dobre vedel — odtiaľ tá otázka.
„Dobre ma poznáš, Peter. U tejto nejde ani o vlasy, ani o plné tvary. Má najkrajšie a najdlhšie nohy, aké poznám. Maj sa pekne. Keď bude niečo nové s Júliou alebo s chlapcom, daj vedieť. Priznávam, že aj mňa už zau­jíma jeho príbeh.“
Peter zostal vo svojej kancelárii opäť sám. Rozhovor s doktorom Gadu­čom ho nenechal ľahostajným. Jedno mu nemohol uprieť — vie to so že­nami. Každej dal jednoznačne pocítiť, že považuje za veľkú česť vdycho­vať vzduch, ktorý ona vydýchne. Aj keď jeho pohnútky mohli byť rôzne a zväčša boli sebecké.
Asi som skutočne prehnane zodpovedný, ale Antóniov prístup tiež nie je v poriadku, využíval Peter na rozmýšľanie ticho kancelárie a voľné se­kundy v pracovnom kalendári. Zavolám Júlii? A čo jej poviem? Miláčik, už som si to rozmyslel, chcem si ťa vziať. To nejde. Okrem toho, stále sa ne­chcem ženiť. Možno zavolám zajtra.
Po večeri sa vedúci lekár Peter Máb prechádzal po chodbách liečebne. Zoznámil sa s dvoma policajtmi, ktorých poslal poručík Kozlovský, aby chránili liečebňu pred možným nebezpečenstvom. Jeho kroky podvedome smerovali k izbe č. 24. Aj keď si Peter povedal, že po náročných vyšetre­niach dá chlapcovi pokoj, prehral súboj s pokušením navštíviť ho.
Vchádzal do izby a navodzoval si predstavu, že chlapec už neleží ne­hybne na lôžku. Predstavoval si, že sedí na posteli a kýve mu na pozdrav. No nestal sa zázrak. Chlapec predsa ležal, ani sa nepohol. Peter sa nad neho naklonil a videl, že nespí.
„Ahoj, chlapče! Uvažoval som, že by sme ti mali dať nejaké meno. Ho­voríme ti len chlapče, kamarát, počul som, že Artur ti hovorí synak. Čo povieš, dáme ti meno alebo počkáme, kým nám ho povieš sám?“ urobil pauzu, čakal na odpoveď.
Chlapec otvoril ústa, no neprehovoril.
Ešte je čas na vymýšľanie mena, pomyslel si Peter.
„Ak nie si unavený a nechceš byť sám, mohli by sme sa rozprávať. Čo myslíš? Si unavený?“
Zdalo sa to Petrovi, alebo chlapec urobil pohyb hlavou doľava a potom doprava? Ťažko povedať. Peter to aj tak považoval za znak súhlasu.
„Dnes sa nemusím ponáhľať. Ty určite tiež nie.“ To nebolo veľmi vtipné, priznal si. „Prepáč, nemyslel som to tak.“
„Vieš, nikto ma dnes nečaká. Priateľka sa so mnou rozišla. No nebudem ťa zaťažovať problémami s frajerkami, tých si užiješ, keď vyrastieš…“
„Poviem ti, prečo som sa stal psychiatrom. Chceš?“ Nedočkal sa odpo-vede. „Čo iné ti ostáva, však?“
„Asi kvôli Marike…“ preniesol sa v čase asi o tridsať rokov naspäť. „Bola to moja sestra… Vlastne, je to moja sestra. Aj keď už nie je medzi nami… Hrávala sa so mnou… vždy si našla pre mňa čas… prežili sme mnoho pekných chvíľ…“
Premietal si na plátno mysle príbeh svojho detstva.
„No ako som vyrastal, začal som sa hrávať s kamarátmi z ulice… Po­smievali sa mi, že všade ťahám staršiu sestru… čoraz viac som sa hanbil… Začali ju volať Marika–kalika… a dobre sa na nej bavili… Vysmievali sa jej, keď videli, ako sa sama so sebou rozpráva… ako sa stále otáča…“
Peter si privodil jej vzhľad: mala hnedé vlasy, účes z polodlhých vlasov, takzvaný pážací. Najradšej si obliekala oranžový pletený sveter od mamy, károvanú sukňu pod kolená. Obuté mávala modré tenisky. Aj keď sa neho­dili k sukni, nikto ju nedokázal presvedčiť, že vhodnejšie by boli sandále alebo lodičky. Nevedela pochopiť, prečo by si mala obúvať niečo, v čom nevie chodiť. A vraj bola bláznivá… V porovnaní s kým? V porovnaní so ženami, ktoré mučia nohy dvanásťcentimetrovými opätkami? Len preto, že to diktuje pani móda? Určite nie.
Opäť sa vrátil do ťaživých spomienok, ktoré by chcel vymazať zo svojho životopisu, za ktoré sa tak hanbí:
„Nikdy som sa Mariky nezastal… neokríkol kamarátov, aby jej dali pokoj… neposmievali sa… nerobili jej zle… Niekedy som sa pridal i ja a uťahoval som si z nej… akoby bola bláznivá Marika zo susedstva… a nie vlastná sestra.“
Peter sa zadíval do chlapcových očí. Akoby v nich hľadal porozumenie alebo odpustenie.
„Veľakrát som sa schoval, keď ma hľadala… Chodila potom po ulici… volala moje meno… no neukázal som sa… veľmi som sa hanbil… a želal som si, aby nebola mojou sestrou…“ Skôr ako ho vyslovil, každé slovo poťažkal na jazyku. Zvlhli mu oči, no pokračoval: „A potom… raz v noci… prišla sa so mnou rozlúčiť… mal som ju zadržať… povedať jej, nech nikam nechodí… že ju mám rád… takú, aká je… že mi to nevadí… že vždy bude moja veľká sestra…“
Už sa ďalej nedokázal ovládať, začal usedavo plakať. Zvalil hrádzu, ktorá bránila citom, aby vyplávali z vnútra na povrch. Hlavu takmer vklies­nil medzi kolená a rozplakal sa. Plakal a nedokázal sa zastaviť.
Včera sa rozišiel s Júliou… Tá spomienka spustila ďalšie nezastaviteľné vlny…
Po niekoľkých minútach sa Peter upokojil. Do jeho mysle sa pomaly vkrádali tie chlapské drísty, že muži predsa neplačú a podobne. Je predsa vedúcim lekárom psychiatrickej liečebne. Tu ľudia občas plačú, ale zried­kakedy lekári.
Poutieral si slzy do rukáva plášťa — opäť správanie nehodné jeho pos­tavenia.
Ponorený do sebaľútosti pozabudol, že v miestnosti nie je sám. Opäť sa pozrel na chlapca a ten pohľad mu znovu zarosil oči — chlapcovi po spán­koch stekali veľké slzy.
Znamená to, že počuje, vníma? Rozumel tomu, čo som hovoril? Asi áno. Je nepravdepodobné, že plakal len preto, lebo som plakal aj ja. Určite mi rozumel! presviedčal sám seba.
Vstal zo stoličky, podišiel k chlapcovi a pohladil ho po tvári.
„Neplač, chlapče. Vidíš, ani ja už neplačem. Niečo ti poviem. Inému by som neodporúčal, aby o tejto mojej slabšej chvíľke niekomu rozprával, ale ty to môžeš povedať, komu chceš. Teraz si pospi.“ Peter sa usmial na chlapca a zdalo sa mu, že aj on sa mierne usmial.
Zajtra začne s prieskumom tajomstiev duše záhadného malého pacienta. Aj dnes prespí v sanatóriu. Nezabudnúť na obliečky!


Kozačky poručíka Kozlovského v pravidelnom rytme dopadali na kera­mickú dlažbu, ktorou bola vyložená chodba okresného riaditeľstva PZ. Popiskoval si Beethovenovu Ódu na radosť v rezkom pochodovom rytme a rovnako pochodovo švihal rukami. Žoviálne zdravil známe tváre, s ktorými sa denne stretával. Medzi kolegami bol veľmi obľúbený, a to nielen preto, že malí, tlstí a plešatí chlapíci sú vo všeobecnosti považovaní za príjem­ných spoločníkov.
Opäť sa rozozvučal jeho mobilný telefón. Dnes už možno desiaty raz. Podľa melódie vedel, kto mu volá. Táto tragicky pôsobiaca etuda bola pri­radená k jedinému menu, k jedinému číslu.
Našiel miesto pod schodmi a oprel sa o stenu. Vedel, že tu ho nebude nikto počuť. Stlačením tlačidla prijal hovor.
„Príďte dnes ku mne. Musíme sa dohodnúť na odvoze chlapca,“ povedal hlas volajúceho.
„Dobre, pane, zastavím sa večer.“
„Máb nejako pokročil?“
„Zatiaľ pláva v kalných vodách.“
„Chlapi, ktorých ste nechali v liečebni, sú spoľahliví?“
„Áno, pane. Ručím za nich.“
„Dobre. Čakám vás.“
Poručík zrušil hovor a odložil mobil do vrecka. Rozhliadol sa, či niekto mohol počuť pár viet, ktoré vyslovil. Keď videl, že všetko je v poriadku, rázne vykročil smerom, z ktorého vybočil kvôli telefonátu.
Kedy sa to skončí? pomyslel si poručík. Opäť chcem mať pokoj. Vzhľa­dom k jeho práci, pokoj bude mať asi až na dôchodku…


„Milý chlapče, keď mi rozumieš, urob, prosím, čo ti poviem.“ Peter držal v ruke pero vo vzdialenosti asi dvadsiatich centimetrov od chlapcových očí. „Pozoruj očami toto pero.“ Hýbal perom zľava doprava a zase späť. Chla­pec pozoroval pero synchrónne s jeho pohybmi. „Táááák. Krásne. Ide ti to veľmi dobre. Viem, že to s tebou robil pán doktor, ktorý tu bol predtým. Vyskúšame niečo iné.“
Peter teraz pohyboval perom hore a dole. Chlapec ho bez problémov sledoval.
Podržal pero nad chlapcovými očami.
„Určite vieš, že toto je poloha hore, u nás bude znamenať áno. Keď sa ťa niečo opýtam a budeš mi chcieť odpovedať áno, stačí, keď dáš oči hore. Budem vedieť, že mi chceš povedať, že so mnou súhlasíš.“ Peter presunul pero pod chlapcove oči. „Toto je poloha dole, u nás bude znamenať nie. Keď dáš oči dole, budem vedieť, že nemám pravdu a chceš povedať nie.“
Peter si dal pero do vrecka a opýtal sa: „Rozumieš tomu, čo som ti po­vedal?“ Chvíľu počkal. Keďže chlapec nepohol očami, povedal: „Ak rozu­mieš, daj oči hore. Aha, takto.“ Peter vytočil očné buľvy hore najviac, ako to dokázal.
Pozrel na chlapca, no ten očami pohol iba toľko, aby ho mohol sledovať.
V duchu sa napomínal: Peter, Peter, nejdeš na to prirýchlo?
„Položím ti niekoľko otázok. A ty, ak budeš chcieť, mi odpovieš, ak nie, tak mi neodpovieš. Sme dohodnutí?“
Opäť žiadna reakcia.
„Vieš rozprávať? Alebo si to niekedy vedel?“ Tieto otázky by nemali uškodiť. No nevyvolali žiadnu reakciu. Aspoň nie viditeľnú či počuteľnú. „Vieš, ako sa voláš?“ Žiaden pohyb očí.
Vlastnú identitu si uvedomujú už maličké bábätká, snáď ju vníma aj tento asi desaťročný chalan. Samozrejme za predpokladu, že je duševne zdravý.
„Vieš, ako si sa k nám dostal?“ Peter napäto sledoval reakciu, zdalo sa, že chlapec trochu zneistel. Spomienka na prevoz, možno dramatický, určite nie pohodlný, mohla vyvolať aj prudšiu reakciu. Nevyvolala. Rozumie ten chlapec otázkam?
„Chceš, aby sme niekomu zavolali, že si tu?“ Chlapec nereagoval.Keby som mal aspoň tušenie, z akého prostredia pochádza, uvažoval Peter. Čo zažil počas ostatných týždňov, mesiacov? No netuším nič. Možno niečo usudzovať z jeho oblečenia? Značková športová súprava… Keby bol une­sený, mal by na sebe takú súpravu? Prečo nie? Možno ju mal oblečenú, keď ho uniesli. Chlapca priviezli čerstvo ostrihaného a voňal, akoby ho práve okúpali. Čo z toho usudzovať? Kto ostrihá uneseného chlapca? Rozčúlila ho nemohúcnosť vlastného mozgu pochopiť súvislosti toho, čo sa tu deje.
„Pamätáš si nejakého človeka okrem tých, ktorých si videl v tejto izbe?“
Chlapec obrátil oči iným smerom. Už nepozeral na Petra, zahľadel sa do stropu. Ktovie, kde blúdi jeho duša.
„Páči sa ti tvoja izba?“ Otázka bola akýmsi rezignovaním na „veľké“ témy. Možno chlapec zareaguje na zdanlivo banálne otázky. Bolo by na­čase zmeniť situáciu v chlapcovej hlave výraznejšie, než ako sa mu to dote­raz darilo, či skôr nedarilo.
„Pohyboval si sa niekedy? Hýbal si nohami či rukami?“
„Bolí ťa niečo?“ Stále nič.
„Si unavený? Mám ti dať pokoj?“ Žiaden pohyb očí.
„Môžem sa prísť porozprávať neskôr? Zajtra?“
Peter si nevedel poradiť ako ďalej. Ten chlapec mu asi nerozumel. Vče­rajšia radosť bola predčasná.
Vstal zo stoličky, a ako to uňho bolo bežné, keď nad niečím rozmýšľal, zadíval sa z okna. Mrholil jemný dáždik, ktorý poletoval povetrím na­vzdory gravitačným zákonom. Premiešaval sa s krehkým slnečným svitom. Tak to bolo dobre. Ak niečo potrebovala po zime sa prebúdzajúca vegetá­cia, tak to bola táto chémia — vodík, kyslík, fotóny.
Rozmýšľal: Je možné, že chlapec nerozumie po slovensky? Včera pla­kal, lebo podľa intonácie pochopil, že mu rozprávam smutný príbeh? Alebo sa rozľútostil len kvôli mne? Spôsobil to stav, v ktorom sa nachádza? Chý­bajú mu jeho blízki? Musím byť trpezlivý, skúsim to opäť neskôr alebo zajtra.
„Kam išla Marika?“ Ticho izby preťala otázka povedaná tichým chlap­čenským hlasom.
Peter sa ešte nikdy tak rýchlo neotočil. Bola to len halucinácia alebo autosugescia? Skutočne tú otázku počul? Alebo ju počul preto, že si ju často sám ako chlapec opakoval? Teraz si veľmi želal počuť aspoň niečo. Čokoľvek.
Rozbehol sa plne naložený nádejou k chlapcovi. Vystrašil ho pocit, že by to pokojne, bez následkov, nemusela byť pravda. Chcel, veľmi chcel potlačiť vzrušenie, ale nedarilo sa mu to.
„Chlapče milený, ty rozprávaš? Čo čo čo si sa to pýtal?“
Pohľadom visel na chlapcových ústach a v duchu prosil Boha, aby tým vzrušením niečo nepokazil.
„Kam išla Marika?“
Takže to nebola len halucinácia. Teraz, keď to nielen počul, ale aj videl — videl, ako chlapec otváral ústa — už verí, že to bola skutočnosť.
„Marika? Marika išla do nebíčka. Tak mi to všetci hovorili a ja som tomu uveril. Marika je v nebi a pozerá na mňa.“
„Myslel som, že toto je nebo.“ Chlapec rozprával pomaly a potichu, ale zrozumiteľne.
„Myslel si si, že táto izba je nebo?“ Peter sa chcel povypytovať na toľko vecí: Ako sa voláš? Kde si bol do chvíle, kým ťa priviezli sem? Kde sú a ako sa volajú tvoji rodičia? Ale musel to v sebe potlačiť. Chlapec bol ten, kto určil tému, o ktorej sa budú rozprávať. Musel to akceptovať, keď ne­chcel niečo pokaziť.
„Otecko hovoril, že v nebi je všetko iné. Všetko budem vidieť úplne jasne a zreteľne. A všetkému budem rozumieť.“
„Áno, je to tak. Ale z neba sa ešte nikto nevrátil. Nevieme, ako to tam bude vyzerať.“
„Takže nie som v nebi?“
„Nie. Ale ver mi, že urobíme všetko pre to, aby si sa tu tak cítil.“
Chlapec akosi posmutnel, odmlčal sa.
„Teraz, keď sa už so mnou rozprávaš, mohli by sme sa navzájom pred­staviť, tak sa to medzi chlapmi robí. Čo povieš? Ja sa volám Peter Máb.“ Chcel podať chlapcovi ruku, ale rýchlo si uvedomil, že aj keď už chlapec rozpráva, neznamená to, že sa aj pohybuje.
„Ja viem,“ zamrmlal chlapec bez záujmu, znudene.
„Môžeš mi povedať, ako sa voláš ty?“
„Volám sa Tomáš.“
„Veľmi ma teší, Tomáš. Povieš mi, ako sa volá tvoj ocko?“ kul železo za horúca. Aj keď mal strach, aby sa Tomáš po nejakej nevhodnej otázke opäť neodmlčal.
„Ocko príde po mňa?“
„Hneď ako mi povieš jeho meno, zavolám mu a on si po teba príde.“ „Volá sa Michael Booth,“ povedal pomaly. Zvykol si, že vyslovenie tohto mena spôsobuje veľký záujem, u niekoho nedôverčivosť, u iných opatrnosť či prehnanú starostlivosť.
„Michael Booth? Ten Michael Booth, ktorý…“ Peter hľadal správne slová. Napadali mu výrazy: milionár, boháč, softvérový princ, počítačový mág a podobne. Ale vedel, že by nemal opakovať titulky bulvárnych plát­kov. „…sa zaoberá počítačmi?“ našiel nakoniec prijateľnú formuláciu.
„Áno, ocko vymýšľa programy do počítačov.“
Peter Máb len ťažko dokázal zakryť vzrušenie. Je možné, že tento chla­pec je vnukom jedného z najmocnejších a najvplyvnejších žralokov počíta­čového sveta Williama Bootha? Synom Michaela Bootha, ktorý kvôli man­želke opustil Ameriku a usadil sa na okraji priemyselného parku Kechnec pri Košiciach, kde vytvoril jedno z najúspešnejších stredísk vývoja softvéru v Európe? Uvedomil si, že aj on o ňom uvažuje v intenciách bulvárneho záujmu. Aj keď je taký úspešný a bohatý, všetci vedia, že si svoje peniaze zarobil vlastnou tvorivosťou a šikovnosťou.
Počiatočné nadšenie z toho, že chlapec začal rozprávať, mierne vypr­chalo. Takže hypotéza o schizofrénii začala naberať na reálnosti. Možno keby Tomáš povedal policajtom, záchranárom alebo ľuďom inej profesie, kto je jeho otec, tí by po prekonaní prvotného údivu išli k telefónu a zavo­lali niekomu z Boothových ľudí. Ale Peter bol psychiater, ten počas svojej praxe stretol už mnoho zaujímavých osobností: niekoľkých Ježišov, ktorí sa vrátili na Zem vykonať posledný súd, rôznych tvorov z planét divných ná­zvov, Nostradama, Janu z Arcu a veľa iných osobností, naprieč celými ľudskými dejinami. Byť synom milionára možno nie je také bizarné, ale deti nemajú na výber toľko hrdinov ako dospelí.
„Takže tvoj ocko je Michael Booth,“ zopakoval Peter a nachvíľku bol ticho, akoby chcel dať chlapcovi šancu opraviť sa alebo odvolať povedané. Chlapec nechápavo pozeral a tiež čakal.
„Môžeme sa najprv porozprávať? Skôr ako pôjdem zavolať ockovi?“
„Nie, nebudem už nič hovoriť. Povedal si, že hneď ockovi zavoláš!“ zvolal rezolútne chlapec.
„Nuž, dobre teda. Skúsim mu zavolať. Máš nejaké prianie? Si hladný? Nie je tu veľa svetla? Alebo málo?“
Chlapec naňho pozrel podozrievavo, pochybovačne.
„Choď po ocka!“ Razancia, s akou to chlapec povedal, Petra presved­čila, že už nie je priestor pre ďalšie vyjednávanie. Rozpačito sa usmial a odišiel z miestnosti.
„Kde je doktor Heller, Artur? Viete to?“ opýtal sa Peter, náhliaci sa po chodbe.
„Neviem, ale poradím vám, kde sa otočíte s osemmetrovým rebríkom,“ vyhŕkol vysmiaty strážnik, vychádzajúci z toalety. Vybuchol smiechom, ktorý kontinuálne prešiel do záchvatu kašľa. Opäť niečo počul v televízii. Nie­kedy si s tým vystačil celý deň. No Peter nemal čas ani chuť teraz zisťovať zdroj jeho veselosti.


„Kde je doktor Heller, prosím vás?“ opýtal sa sestry Simonisovej, sestry s permanentným úsmevom na perách, ktorý tam mala akoby namaľovaný. Takmer rok bola rehoľnou sestrou, no necítila sa na zloženie Sľubov, vrá­tila sa do „civilného“ sveta. Okrem nevšedných zážitkov si odtiaľ priniesla magnetizujúci úsmev ľudí, ktorí tušia a možno aj vedia viac.
„Mal by byť vo svojej pracovni… aspoň myslím. Mám vám to zistiť, pán doktor?“
„Nie. Pokračujte vo svojej práci. Idem sa pozrieť. Neviete, či tam nie­koho má?“ Peter sa uberal ku schodisku, pretože Jurajova kancelária bola na druhom poschodí.
„Mal tam pani Dočkalovú. Ale skutočne neviem, či je ešte u neho.“
„Ďakujééém.“ To už Peter klopal na dvere Jurajovej pracovne.
„Poď ďalej, Peter,“ ozval sa z miestnosti priateľov hlas.
„Čo si jasnovidec?“
„Len hluchý by nepočul tú cunami valiacu sa po chodbe.“
„Ale, nepreháňaj, Ďuri. Nebol som až tak hlučný.“
„Koniec koncov si tu vedúcim lekárom, kto iný by sa tu mal rozkriko­vať, keď nie ty.“
„Ako vidím, nikoho tu nemáš. Potreboval by som s tebou niečo prekon­zultovať. Máš čas?“
„Jasné! Sadaj!“ vyzval ho, aj keď sa zdalo, že sa nerád lúči s príbalovým letákom zrejme nového lieku.
Peter sa posadil do kresla a zahľadel na Juraja, ktorý býval dosť nála­dový. Svoje momentálne citové rozpoloženie mal však vždy zreteľne vpí­sané do tváre, takže ho stačilo päť sekúnd pozorovať a človek sa vedel za­riadiť. Byť pokojný v ústave, kde nikto nebol pokojný, bolo niekedy veľmi ťažké. Nervozita preskakovala z pacientov na personál ako blcha strieda­júca kožuchy. Keďže sa Petrovi zdalo, že dnes ešte naňho nič neskočilo, preložil si nohy, zhlboka sa nadýchol a začal: „Náš malý pacient prehovo­ril.“
Urobil si pauzu, lebo vedel, že Juraj bude chcieť reagovať.
„Fakt? No to je úžasné. A čo povedal?“
„Povedal, že si myslel, že je v nebi a že máme zavolať jeho otcovi.“
„Povedal ti, ako sa volá?“
„Veď práve, že povedal.“ Peter sklopil oči a nahodil svoj superzamra­čený pohľad. To určite z neho sa mu začínali tvoriť tie vrásky okolo očí.
„Kde je problém? Už si mu volal?“
„Nevolal a ani neviem, či budem.“
„Nerozumiem. Môžeš mi to vysvetliť?“ Juraj začal obhrýzať ceruzu: neklamné znamenie maximálnej zaujatosti.
„Nezachytil si v správach, že by uniesli syna Michaela Bootha?“
Peter zdvihol oči, očakávajúc veľkolepú reakciu.
„Čóóó!“ Juraj sa katapultoval zo stoličky. „Ten chlapec je Boothov syn?“ Dramatickou vsuvkou nezaostal za očakávaním.
„Neviem, či je jeho syn, ale tvrdí to o sebe.“
„Aha. Ty si myslíš, že trpí schizofréniou… A vsugeroval si, že je mladý Booth.“
„Tomáš Booth… Povedal, že je Tomáš. Nevieš náhodou, ako je na tom Booth s deťmi? Má nejaké?“
„To fakt neviem.“ Juraj Heller sa už zjavne upokojil. „Zavolaj tomu policajtovi, tomu poručíkovi. Preňho nebude problém zistiť, či sa Boothovi stratil nejaký syn.“
„Vidíš, to je dobrý nápad!“
Obaja muži sa na chvíľu odmlčali, ponorili do myšlienok.
„Spomenul som si, že nedávno rozprávali o Boothovi, že má rakovinu. Bolo to v správach… myslím… predvčerom… jasné, predvčerom, pozeral som to s Júliou…“
Spomienka na Júliu ho opäť trochu rozcítila. Zavolám jej dnes? Dnes nie, ešte je priskoro.


Sediac vo svojej pracovni, vytočil Peter číslo prečítané z vizitky, ktorú nosil vo vrecku nohavíc.
„Doktor Máb, ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hlas poručíka Koz­lovského v slúchadle telefónu.
„Potreboval by som niečo zistiť. Niečo, čo by pre vás nemal byť prob­lém.“ Peter teda počúvol Jurajovu radu.
„Samozrejme. Ak budem môcť, rád pomôžem.“
Telefonát zastihol poručíka v služobnom aute. Riadil ho jeho partner, takže sa mohol nerušene venovať rozhovoru.
„Mohli by ste mi zistiť istú delikátnu záležitosť?“ Peter hľadal vhodné slová. „Prosto… potreboval by som vedieť, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či mu nechýba,“ vychŕlil nakoniec zo seba, uvedo­miac si, že to meno aj tak bude musieť skôr či neskôr vysloviť.
Hneď ako prišiel do svojej kancelárie, zapol televízor a teraz so stlme­ným zvukom prepínal všetky kanály, surfoval po teletexte. Vychádzal z predpokladu, že ak by uniesli syna Michaela Bootha, bol by to headline mnohých televíznych staníc, nielen slovenských. Samozrejme, ak by to bolo zverejnené. Okolo areálu by parkovali prenosové vozy s obrovskými satelitnými ušami, ploty a brány by obliehali investigatívni novinári s veľ­kými chlpatými mikrofónmi a po stromoch by liezli paparacovia s fotopuš­kami a fotodelami. Stanice by sa predbiehali v zisťovaní akýchkoľvek ma­ličkostí týkajúcich sa Bootha a jeho rodiny. Ale na nič také Peter nenarazil. Iba spravodajská TA3 dávala reprízu nedávnej tlačovej konferencie, na kto­rej Booth zverejnil svoju rakovinu.
Musel vziať do úvahy aj to, že ak aj bol Tomáš Booth unesený, polícia to nezverejnila. Je to ustálený policajný postup.
Ale skôr ako zavolal poručíkovi, chcel sa presvedčiť, či televízni dravci náhodou niečo nevypátrali. Je verejným tajomstvom, že takmer všetky tele­vízne stanice majú medzi policajtmi svojich dobre platených informátorov, ktorí vynášajú na verejnosť aj maximálne utajované prípady. Prípad únosu Boothovho syna by takým určite bol.
„To všetko chcete vedieť v súvislosti s tým nevládnym chlapcom?“ neskrýval prekvapenie poručík.
„Dá sa to aj tak povedať.“
„Moment, to mi musíte vysvetliť. Chcete povedať, že máte podozrenie, že tým chlapcom je syn Michaela Bootha?“ Poručík Kozlovský povedal hlavne Boothovo meno veľmi pomaly a dôrazne, aby si bol istý tým, čo počul, a aby mu to Peter prípadne zopakoval alebo vyvrátil.
„Ja to netvrdím. Musím vás informovať o tom, že chlapec už rozpráva a tvrdí to on. Skôr než z toho začnem vyvodzovať akékoľvek závery, hlavne týkajúce sa jeho psychického stavu, musím preveriť, či fakt nie je Boothov syn.“
V telefóne bolo chvíľu ticho, počuť bolo iba poručíkovo funenie.
„Čo vám ešte povedal?“ opýtal sa po chvíli policajný dôstojník. „Pove­dal vám, kto ho tam doviezol a kde bol dovtedy?“
„Nie. Dožaduje sa svojho otca. Podľa všetkého už nebude nič rozprávať, pokiaľ mu nevyhovieme.“
„Takže nič viac nerozprával? Určite nie? Len to, že je Booth?“ pýtal sa poručík s až nápadnou nástojčivosťou.
Peter chcel k priezvisku priradiť aj meno, ale včas sa zastavil. Nepoviem mu, že chlapec sa predstavil ako Tomáš, hútal Peter. Keď mi polícia oznámi, že Tomáš Booth je v poriadku a je pri svojej rodine, budem vedieť, že to skutočne preverili a nevykašľali sa na to.
„Nie, nič viac nepovedal. Takže ako? Môžete mi to zistiť, alebo nie?“ Zámerne dodal hlasu nervozitu, aby sa poručík poponáhľal so zisťovaním. „Dosť mi to súri. Ak sa totiž chlapec vydáva za niekoho iného, a dokonca ak tomu verí, je to jasný dôkaz schizofrénie, čo je ťažké psychické ochore­nie. Ak mu nevyhovieme, chlapec môže upadnúť do katatonického stuhnu­tia, môže sa opäť odmlčať na veľmi dlhý čas, alebo naopak, môže to vyvo­lať skratové správanie, a musím vám povedať, že mnohé príbehy schizofre­nikov končia samovraždou.“ Trochu počkal, aby poručík dostatočne vstre­bal slovo samovražda. „Viem, že u nepohybujúceho sa chlapca je to možno prehnaná obava, ale aj tak určite chápete, aké je to dôležité.“
„Dobre. Preverím to a zavolám vám.“ Poručík stlačil tlačidlo ukonču­júce spojenie.
Takže chlapec už rozpráva, premýšľal o novovzniknutej situácii poru­čík. Jasné, že sme počítali s tým, že skôr alebo neskôr začne rozprávať, ale toto je priskoro. No nič, budeme musieť náš plán trochu urýchliť.


Chýbajú mi ešte dva roky a budem môcť odísť do dôchodku, uvažoval poručík Kozlovský. Od skončenia policajnej akadémie do pondelka minu­lého týždňa bol svedomitým a čestným policajtom. No Boh s ním mal iné plány. Aspoň tak si to vysvetľoval a týmto sa sám pred sebou ospravedlňo­val tento hlboko a úprimne veriaci muž. Okolnosti ho donútili a on nemo­hol konať inak. Veril, že keď bude po všetkom, všetci to uznajú.
Ťahali sa zapchatou Triedou SNP.
„Počuj, Robo, tu mi zastav. Potrebujem si niečo vybaviť. Bude to trvať dlhšie, tak na mňa nečakaj. Prídem taxíkom. Okej?“ povedal partnerovi. Vystúpil a zamieril k stánku rýchleho občerstvenia.
Róbert Štefek bol jeho partnerom tri roky. Je to taký mliečniak, s obľu­bou o ňom hovorieval. Poručík Kozlovský sa ho „ujal“ ako čerstvého ab­solventa policajnej akadémie. Povedal si, že skôr ako pôjde do dôchodku, vychová svojho nástupcu.
Bol to dobrý kolega, spoľahlivý a diskrétny. To vedel oceniť každý, no poručík Kozlovský, a hlavne v tieto ostatné dni, o to viac. Uložil svoj ohromný objem na voľnú lavičku, lepšie povedané, chcel uložiť. Sedel, no keby sa nezapieral nohami, určite by už bozkal zem. Nenápadne sa poobze­ral vôkol a vytiahol celodenného sprievodcu, ktorého mával v ruke častejšie ako čokoľvek iné — mobilný telefón.
„Zdravím vás, pane. Mám nové informácie.“
„Počúvam.“ „Chlapec už rozpráva. Povedal Mábovi, že je Tomáš Booth.“
„Fíha! Nečakal som, že to bude tak skoro!“ prekvapene zvolal volaný muž. „Povedal ešte niečo?“
„Zatiaľ nie. Aspoň tak to tvrdí Máb.“
„Chlapec vás, dúfam, okrem tej noci, keď ste ho doviezli, nevidel?“ presviedčal sa o poručíkovom dôvtipe.
„Samozrejme, že nie.“
„Do liečebne teraz radšej posielajte svojho partnera. Mohlo by byť Má­bovi podozrivé, keď sa budete okato vyhýbať stretnutiu s chlapcom.“
„Nebojte sa. Viem, čo mám robiť,“ odvrkol poručík.
Mňa, skúseného harcovníka chce poúčať?! pomyslel si Kozlovský.
„Ten Máb je lepší, ako sme si mysleli. Nečakal som, že tak skoro bude chlapec hovoriť. Fakt som to nečakal,“ nahlas uvažoval poručíkov spolube­sedník.
„Mení sa tým niečo na vašom pláne?“
„Zatiaľ neviem. Musíme si to premyslieť.“
„Takže mám dnes prísť? Ako ste mi ráno volali?“
„Dnes nie. Nebudeme zbytočne riskovať, že vás niekto uvidí. Bolo by nežiaduce, aby niekto začal preverovať, čo vás s nami spája. Všetko dobre zvážime a ozvem sa vám.“
„Dobre, pane. Ešte niečo… stále platí, na čom sme sa dohodli?“
„Jasné, poručík. Nebojte sa, už to nebude dlho trvať.“
„Moment, pane. Skoro by som zabudol na to najpodstatnejšie. Máb ma požiadal, aby som zistil, ako je na tom Tomáš Booth. Čo mu mám pove­dať?“ spomenul si poručík.
„Presne tak to formuloval? Ako je na tom Tomáš Booth?“
„Tak nejako. Požiadal ma, aby som zistil… počkajte… zopakujem vám to presne.“ Naplnil ústa vzduchom ako Dizzie Gillespie pred vystúpením, zagúľal očami a vzduch naraz vypustil. „Aby som zistil, či pán Michael Booth má syna, a ak má, ako sa volá a či je v poriadku.“
„Tak mu povedzte niečo v zmysle, že Booth si svoje súkromie úzkost­livo chráni a že to nebude také jednoduché. Ale že urobíte všetko, čo bude vo vašich silách. Musíme získať čas. Potrebujeme porozmýšľať, čo ďalej. Rozumeli ste, poručík?“
„Áno, pane. Samozrejme, že som rozumel. Dopočutia.“
„Majte sa.“
Nie je nič horšie pre policajta ako hladný policajt. — Túto vetu poručík často a rád opakoval. Trochu tým obhajoval svoju nie práve atletickú postavu, ale ako vravieval partnerovi Robovi: Táto pravda je overená v praxi, nie je to len taký výmysel, má to svoj „zdravý základ“.
Ako uvádzali štatistiky, pri väčšine zásahov, počas ktorých došlo k usmrteniu policajta, sa zistilo, že jeden alebo viacerí policajti boli hladní. Hladní policajti sú nebezpeční pre seba aj pre kolegov. Sú netrpezlivejší, nervóznejší, nedokážu sa sústrediť.
Poručík vedel, že žiadna štatistika o niečom takom nehovorí, ale malo to svoju logiku. Preto si išiel kúpiť svoj obľúbený „Double Cheeseburger“. Skontroloval, či je jeho zloženie v poriadku: dva plátky hovädzieho mäsa, dva kusy taveného syra typu čedar, pšeničná žemľa, kečup, horčica, dve nakladané uhorky, cibuľa, soľ, čierne korenie. Po zahryznutí zistil, že dochucovadlá sú v správnom pomere.
To je super! Bol rád, že nemusí ísť k tomu chlapovi.
„Burger“ mu dal zabudnúť aj na šťavnatú poznámku, ktorou ho ráno po­častoval jeden z neobľúbených kolegov: „Nemyslíš, že u teba dochádza k stretu záujmov? Ako môžeš s takým bravčovým ksichtom jesť hovädzie?“
„Idiot. Čo mám jesť príbuzných?“ zahundral si poručík popod nos. Chlapík stojaci v rade za ním — ktorý to počul — bude mať o čom pre­mýšľať.

Žiadne komentáre: