11. KAPITOLA

Stopercentné vedecké metódy


Po „vizite“ sa Peter vracal do svojej kancelárie. Mohol navštíviť ešte niekoľkých pacientov, no bol zvedavý, či nemá odkaz v odkazovači tele­fónu v pracovni.
Zrazu jeho pohyb paralyzovalo zvonenie mobilu vo vrecku.
„Peter Máb,“ predstavil sa.
„Danková, asistentka pána Bootha,“ povedal hrubý ženský hlas. „Pán Booth ma požiadal, aby som vám oznámila, že skúška, o ktorú ste žiadali, dopadla negatívne.“
„Negatívne? Ako mám tomu rozumieť?“ opýtal sa nezorientovaný do­ktor Máb.
„Nuž, urobili, ako ste navrhli, no chlapcovým palcom sa nepodarilo otvoriť ani jednu skrýšu.“
„Čo to znamená? Mohli sa tie skenery pokaziť?“ hútal prekvapený Pe­ter. Takúto informáciu veru nečakal.
„Pán Booth si to nevie vysvetliť, ale povedal, že každá, aj tá najvyspe­lejšia technika sa môže pokaziť.“
„To, samozrejme, áno, ale…“
„Pán Booth už poveril svojich špecialistov, aby sňali odtlačky… Tomá­šovi. Vzali tiež rôzne odtlačky z Tomášovej izby a budú ich porovnávať s odtlačkami aktuálneho Tomáša, ak to tak môžem povedať. Ešte niečo,“ nadýchla sa. „Chceli by sme vás požiadať, aby ste z toho zatiaľ nevyvo­dzovali žiadne závery, prípadne nekontaktovali políciu. Ráno, keď budú výsledky daktyloskopickej expertízy, budeme múdrejší.“
„Ráno by mali byť známe aj výsledky skúšky DNA,“ poznamenal Peter.
„Presne tak. Takže počkáme do rána. Majte sa.“
Zlyhanie techniky? Je to možné? Bolo by to v tom najnevhodnejšom okamihu, ale možné to je. Ktovie, na akej pevnej skale stojí teraz istota Bootha a Vernera? To, že zavolaním poverili slečnu Dankovú — ešte k tomu po istej časovej odmlke (ktovie, kedy s chlapcom vykonali procesiu od skrýše ku skrýši) —, tiež o niečom svedčí… Ale nemá zmysel rozoberať ďalšie „čo ak“ a „možno“, počkáme do rána.
Peter opäť na večer a noc opúšťal liečebňu, aby sa nadýchal vzduchu iného chemického zloženia, uvidel svetlo inak spektrálne rozložené, počul zvuk iných kmitočtov. Stereotyp, pravidelnosť skutkov a myšlienok, zabíja. Miluje svoju prácu a nemenil by ju za inú, no musí odtiaľ vypadnúť aspoň na noc… Tie isté steny, baktérie, tých istých roztočov, duchov stretáva na chodbe. Musí na noc odchádzať, aby si ráno bol schopný uvedomiť, ako rád sa sem vracia.
Jeho súkromnú jednočlennú párty hneď na začiatku ohrozil blikajúci odkazovač:
„Ahoj, miláčik, tu je mama. Dnes som sa zhovárala s Júliinou mamou. Vraj ste sa rozišli, je to pravda? Zavolaj mi, prosím. Trápi ju to a teraz už aj mňa. Dnes určite nezaspím. Zavolaj mi ešte dnes,“ ozval sa v éteri kuchyne hlas, ktorý prvýkrát počul, keď bol s jeho majiteľkou spojený pupočnou šnúrou.
To zas bude výčitiek, plaču. Musím hneď na začiatku vyrukovať so svadbou, ináč nemám šancu, ujasňoval si v duchu taktiku.
Nechcelo sa mu však do toho, aspoň nie s prázdnym žalúdkom. Bol si vedomý toho, že zavolať by mal, mohol, musí. Pripravil si obľúbenú praže­nicu. Vajíčka sú vraj ťažké na noc, no zjesť surovú uhorku tiež nepovažuje za bohvieaký nápad…
Posilnený žlto–bielym zasýťovačom vytočil chronicky známe číslo a hneď od počiatku odrážal srdcervúce útoky najbližšej osoby, ktorá mu da­rovala život a nikdy to nezabudla v tej „správnej“ chvíli pripomenúť.
Keď sa po troch minútach dostal k tomu, že mohol niečo povedať aj on, až sa mu takmer nechcelo — hovoriť o svadbe. Na jeho rozhodnutí sa nič nezmenilo. Ale musel všetky tie výčitky, ponosy, narážky skutočne počú­vať? Musel! Tak mi treba! To mi patrí!
Začal teda o svojich — zatiaľ síce jednostranných — plánoch hovoriť. Plánoch, ako chce niekedy v lete stráviť víkend.
Trvalo mu asi dve minúty, pokiaľ presvedčil mamičku, že skutočne ne­žartuje. Zrazu nevedel, čo bolo lepšie, či počúvať výčitky: prečo sa nechce ženiť, alebo počúvať akčný plán: ako sa oženiť. Peter sa nestačil čudovať, do akých detailov mama dokázala ten plán vycibriť. To si musela dlho pri­pravovať… No keď vezmeme do úvahy, že na to mala približne pätnásť rokov, také prekvapujúce to nie je.
Peter počúval ten myšlienkový trysk, ktorý sa naňho tak nečakane (ne­čakane?) spustil. Nemal to srdce zastaviť jej nahlas vyslovované snívanie, ktorého uskutočnenie si mama zaslúži viac ako ktokoľvek iný.
Až sa začal strašiť myšlienkou, že ak ten plán nebude Júliou odobrený, či to mama bez následkov prežije. Bolo správne povedať jej o svadbe, keď zatiaľ nepoznal vyjadrenie osoby, ktorá by sa s ním mala pred ten oltár postaviť? Po každom ďalšom vyslovenom slove bol o tom menej a menej presvedčený.
Mal však šťastie, mama sa na chvíľu zastavila, aby si ozrejmila (ona!) súpisku pozvaných hostí.
„Mami, preruším ťa.“ Nie koláče a hostia sú na svadbe to najpodstatnej­šie. „Prepáč… Povedz mi… Je manželstvo dobrý nápad?“
„Je. Ten najlepší,“ odpovedala obratom spojenia.
„Prepáč… pamätám si vašu krízu. Koľko je tomu? Desať rokov?“
„Ách, Petrík,“ vzdychla. Peter prečítal ten vzdych — bolo to dávno, už o tom nechcem hovoriť.
„Pamätám si, čo si vtedy na adresu manželstva hovorila.“
„Viem, Petrík. Bolo to… veľmi ťažké… vtedy.“ Ďalší ľahko čitateľný vzdych.
„Prečo si stiahla tú žiadosť o rozvod?“ Peter to chcel počuť. Nikdy sa o tom nerozprávali. Nie, nikto — možno okrem sobášnych podvodníkov — pred vstupom do manželstva nerozmýšľa o rozvode, nepripúšťa si ho. Ro­dičia boli vtedy tak blízko…
„Bolo to ťažké…“ Opäť vzdych. Nie, to už nebol vzdych, skôr nadých­nutie.
Čosi, čo ale nevedel presne identifikovať, ho prinútilo položiť otázku ešte raz, no inak ju formulovať: „Čo to bolo, čo ťa nakoniec zabrzdilo?“
„Vieš, uvedomila som si… Budeš mať k manželstvu dobrý vzťah, keď sa rozvedieme? Budeš v neho veriť, keď budeš dospelý? Ako by sme ti mohli potom radiť? Povedal by si nám: O čom to vy dvaja rozprávate? Ako mi chcete pomôcť, keď ste si sami nevedeli pomôcť?“
„Len preto ste sa nerozviedli? Kvôli mne?“ opýtal sa prekvapene.
„Niekde som čítala, že manželstvo je daň, ktorú musia rodičia zaplatiť, aby ich deti ostali normálne. No nielen preto sme sa nerozviedli. Som rada, že som s ockom zostala. Bola som vtedy hlúpa. Myslela som si, že keď mi stále nerozpráva, ako ma ľúbi, že ma už neľúbi. Myslela som si, že má inú… Spaľovala ma ničím nepodložená žiarlivosť. Až potom som pocho­pila, že z rečí sa človek nenaje. Spomenula som si na všetky okolnosti náš­ho žitia, ako sa vždy, keď som padala do priepasti, bez akýchkoľvek rečí vrhol za mnou, predbehol ma a zachytil do náručia.“ Mama evidentne bo­jovala s dojatím, lebo sa na chvíľu odmlčala. Čas zatiaľ odkrokoval asi desať sekúnd. „Vieš… vtedy…“ pokračovala cez slzy, „…keď mi zomrel otec… alebo… keď ma riaditeľ Prekop chcel vyštvať zo školy. Pochopila som, že Pán Boh tiež veľa nerozpráva, vlastne vôbec, no vždy, keď ho po­trebuješ a naznačíš mu, že stojíš o jeho pomoc, ti pomôže… Mrzí ma, že sme ti s ockom nedali lepší základ viery. Aj ja som sa k nej dopracovala až neskôr.“
„To je v poriadku, mami. Každý si tú cestu musí prejsť sám.“
„Áno, Petrík, máš pravdu.“
„Ďakujem ti, mami. Povedala si mi presne to, čo som potreboval po­čuť.“
Mama, blažená od šťastia, že ocenil jej slová, sa vrátila k organizačným záležitostiam. Chvíľu ešte piekla koláče, vyberala hostí, obrúčky a menu, no nakoniec v nej zvíťazilo niečo silnejšie — neodbytný nutkavý pocit, že sa musí o toto nečakané šťastie podeliť s Petrovým otcom. Rozlúčila sa so svojím najmilovanejším najmúdrejším synáčikom a rozvíjanie bielo–ružo­vých plánov presunula na profesora Gustáva Mába, ktorý bol za to Petrovi určite neskonalo vďačný… Má o čom počúvať nasledujúce týždne.


Rýchlosťou blesku robil Peter všetky ranné poľudšťovacie úkony, nevy­hnutné k normálnemu fungovaniu počas dňa.
Jasne si uvedomoval, že toto ráno je dôležité. Niežeby niektoré z rán ostatného týždňa nebolo podstatné, ale dnes sa dozviem (vedeckými metó­dami zistené) výsledky dvoch expertíz. Zájdem najprv do fakultnej nemoc­nice, potom do Divinesoftu. Ale… ale nie… pôjdem do liečebne, tam je moje miesto, tam som zamestnaný.
Ani sa v pracovni poriadne nezadaptoval, a už sa rozleteli dvere, naro­biac prudkým hnutím poriadny vietor. Vo dverách stál Juraj Heller, znepo­kojený, záhadný, a predsa čitateľný — niečo sa stalo.
„Pred šiestou telefonoval doktor Verner, Boothov svokor, či už máme výsledky skúšky DNA,“ začal Juraj, ktorý mal nočnú službu. „Vraj by bolo dobré, keby si tam čím skôr prišiel.“
„Povedal, čo sa stalo?“ opýtal sa Peter.
„Nič viac nehovoril, no podľa hlasu bol dosť znepokojený.“
„Zrejme zistili, že Tomáš bol vymenený,“ povedal Peter, aj keď nebol úplne presvedčený o tom, že to, čo vyšlo z jeho úst, by mohla byť pravda.
„Vieš o tom niečo viac?“ opýtal sa Juraj. Zavrel dvere a sadol si na se­dačku, pripravený počúvať Petrovo rozprávanie.
„Asi by som tam mal ísť…“ nadhodil Peter, no chcel aspoň trochu uspokojiť Jurajov hlad po informáciách. Telegraficky mu porozprával pre­hľad najnovších posunov týkajúcich sa kauzy „Booth“.
Juraj počúval s napätím, neprerušoval ho, uvedomoval si, že tým by len zbytočne zdržiaval. Počúval s pokorou, vedomý si možnosti, že o čom sa práve dozvedal, by už čoskoro mohlo dlhé týždne živiť bulvárne plátky.
„Takže dnes sa to rozhodne,“ urobil Juraj resumé Petrovho rozprávania.
„Je to možné,“ pripustil Peter, hľadajúc svoje veci po stole. Rýchlo si však uvedomil, že nemá čo hľadať, keďže sa ešte nestihol vybaliť. „Ani sa ťa nepýtam, či to vezmeš za mňa,“ usmial sa na Juraja.
„Nemusíš mať výčitky, Peter. Cítim, že tu ide o niečo veľké. Teraz to nemôžeš vzdať.“
„Ďakujem ti, Juro.“
Je dobré, keď je priateľ vaším kolegom. Alebo kolega vaším priateľom?


Náhliac sa po chodbe, uvidel riaditeľku Lorenčíkovú. Ponúkla ho ďal­ším z radu skysnutých pohľadov, ktorými dokonale odrádzala všetkých, ktorí by jej chceli aspoň zo slušnosti prejaviť sympatie. Podľa nádychu a pootvorených pier usúdil, že sa bude chcieť rozprávať. Pobúchal Juraja po ramene — ten sa totiž náhlil s ním — a navigoval ho tým smerom.
Riaditeľka vidiac, že Peter sa pri nej nezastaví, bezmocne rozhodila rukami. Ešte pár hodín, možno dní, ešte trochu zhovievavosti, prosili jeho oči.
Nemusel čakať na limuzínu s vodičom — o ničom takom nebola reč —, sadol do auta, naštartoval, zapol rádio, aby mal prehľad o policajných kon­trolách, a vyrazil.
Mal šťastie, serpentínami známej trasy sa prekrájal ľahko a rýchlo. Niekto chcel, aby som sa na želané miesto dostal čo najskôr, niekto nado mnou drží ochrannú ruku, napadlo mu. Po dlhom čase si spomenul na svojho strážneho anjela, ku ktorému sa modlieval a s ktorým sa v duchu rozprával, keď bol malý chlapec. Kiežby ju držal nad Tomášom Boothom. Ktovie, čo sa s ním stalo? Kde je? Je to ten chlapec nachádzajúci sa za dve­rami bytu, ktorých prah sa práve chystám prekročiť?
Už totiž kráčal v sprievode nagelovaného ochrankára, ktorý vyzeral ako darčekovo zabalené kožené kreslo, po chodbách obytnej budovy Divine­softu. Tentoraz išli, ak sa dobre zorientoval, do Boothovej pracovne. Áno, po otvorení dverí spoznal interiér s tromi dominantami — očkový javor, veľkoryso poňatá knižnica a veľký písací stôl.
Blízo dverí pochodovala čierna postava — doktor Verner v prvotried­nom obleku, potvrdzujúci Petrov prvý dojem z neho — vždy bezchybne nahodený džentlmen zo starej školy, z dôb, keď bolo neprípustné vyjsť na ulicu neupravený, neoholený či takto prijať návštevu.
„Som rád, doktor Máb, že ste prišli tak rýchlo.“
„Robil som, čo som mohol. Čo sa stalo?“
„Naši experti pracovali celú noc, vzali v Tomášovej izbe desiatky od­tlačkov, a predstavte si, že ani jeden sa nezhodoval s odtlačkami… chlapca ležiaceho v Tomášovej posteli,“ povedal Verner a posunkom naznačil, aby si sadli.
„Znamená to, že chlapec nie je Tomáš?“ opýtal sa Peter opatrne.
„Neviem… asi… ja neviem. Zať povedal, že odtlačky prstov sa nedajú oklamať. Dosť tomu verí. Možno ste počuli o tom, že Divinesoft vyvinul program, ktorý je v tomto odbore — v daktyloskopii najpoužívanejším na svete. Pri jeho vývoji zať spolupracoval s najlepšími svetovými expertmi.“
Verner počas rozprávania nepozeral Petrovi do očí. Vlastne, odkedy prišiel, ešte naňho dlhšie nepozrel. Psychiatrovi také prejavy správania neujdú, všímať si ich je alfou a omegou jeho chlebíčka. To mohlo zname­nať iba dve veci: buď mu klame, alebo sa hanbí. Peter sa prikláňal skôr k druhej možnosti. Zrejme sa hanbil, že včera si bol Tomášovou identitou taký istý, dnes mu vedecká metóda túto istotu dynamitom vyhodila do vzduchu.
„Ako to nesie váš zať? Teda… ako mu je?“
„Nie je mu najlepšie, to je jasné. Ako to nesie? Povedal, že treba počkať na výsledky skúšky DNA.“
„Takže predsa nepovažuje daktyloskopickú skúšku za jednoznačnú a nespochybniteľnú?“ opýtal sa Peter lekára v rokoch, ktorý stále pozeral do zeme, akoby tam mal napísané odpovede na Petrove otázky.
„Povedal, že po tej skúške si možno budeme klásť iné otázky, ako si kladieme teraz,“ oznámil doktor Verner a na pol sekundy pozrel na Petra. „Dovoľte mi otázku: Ako a kedy sa dozviete výsledok testu?“
„Keďže nás súri čas a výsledok bude zaujímať aj políciu, budú na tom pracovať aj v noci. Už ste počuli o tej novej metóde? S jej pomocou sa to dá tak rýchlo urobiť. Výsledok mi zatelefonujú čím skôr na mobil a cel­kovú správu v písomnej forme, vrátane výsledku testu klasickou metódou, pošlú kuriérom vášmu synovi.“
„Tak, tak,“ hundral si Verner popod nos, evidentne spokojný s tým, čo počul.
Peter sa zadíval na muža zabaliaceho sa do klbka myšlienok. Výraz tváre mal v sebe niečo nezdolné, strhujúce, aristokratické. Ak by nebol lekárom, určite by mu najviac pristalo byť dirigentom. Peter mal dirigentov v úcte viac ako ktorékoľvek iné povolanie. Možno preto, že v notovom zázname videl asi toľko hudby ako v stopách lykožrúta v stromovej kôre.
Verner po asi pätnástich sekundách zacítil Petrov pohľad, prudko sebou šklbol, a keď uvidel, že sa naňho skutočne díva, rozpačito sa usmial.
„Viete, zavolali sme vás aj preto, aby sme to skôr ako ten výsledok po­viete polícii, zvážili a rozobrali my traja. Až potom ich budeme kontakto­vať.“ Pozrel úkosom na Petra a pokračoval: „Niežeby sme mali pred polí­ciou čo skrývať, to určite nie, ale prv než niekoho začnú podozrievať, chceme v tom mať jasno my a v pokoji sa chceme o tom porozprávať.“ Keďže zbadal zmenu Petrovho pohľadu na neisto–podozrievavý, pokračo­val: „Poviem to rovno, nepáčia sa mi vaše tendencie obviňovať niekoho bez dôkazu. Myslím na toho profesora z kliniky. Ak raz niekoho obviníte, aj keď sa preukáže jeho nevina, poznačí ho to na celý život.“ Postavil sa a chodil po miestnosti ako prednášajúci profesor. „Ab homine homini coti­dianum periculum,“ zvolal mentorsky. Na parketách vŕzgali topánky v pra­videlnom iritujúcom rytme. Sem–tam pozrel na Petra, aby zistil, ako sa tvári.
Ten sa zámerne tváril neurčito.
Človek človeku každodenným nebezpečím, preložil si Peter latinský výrok. Takže im na srdci leží Jungfreudovo dobro… To im mám veriť?
„Aj ja poznám jeden výrok, možno si v rýchlosti nespomeniem na jeho latinský preklad, ale hodí sa na túto situáciu minimálne ako ten váš: Poctiví sa ničím netaja,“ kontroval Peter vo výrokovej vojne.
Doktor Verner sa usmial s náznakom zdvorilej zhovievavosti.
„Ab omnibus sua perspici probus cupit,“ preložil výrok do jazyka vedy a viery. Nepovedal to však triumfálne, dokazujúc Petrovi svoju prevahu, Vernera zrejme netešilo, keď mohol niekoho zahanbiť. Akoby mu chcel dokázať, že výrok — Zabudol vôl, že teľaťom bol — sa ho netýka. Nie, nezabudol. Nikto nevie všetko, aj keď on vie toho dosť…
„Čo vaše dievča? Už vie, že si ju chcete vziať?“ zmenil Verner tému.
„Zatiaľ nie. Ešte sa nevrátila…“
„Myslíte si, že je tá pravá?“ opýtal sa Verner a opäť si sadol.
„Prečo sa na to pýtate?“
„Ak je tá pravá, musíte si dávať veľký pozor, aby sa vaše šťastie napl­nilo. Otec mi rozprával svoju teóriu veľkej lásky. Teraz na sklonku života viem, že mal pravdu. Hovoril, aby som ľuďom, ktorí tvrdia, že nestretli životnú lásku, neveril. Pre každého muža sa narodí jedna žena a pre každú ženu jeden muž. Na svete je to zariadené tak, že sa určite aspoň raz v živote stretnú, väčšinou viackrát, a záleží len na nich, či to spoznajú, či pochopia, že práve oni boli stvorení jeden pre druhého. Keď to pochopia, prežijú krásny spoločný život, keď nie, budú sa do konca života trápiť s ,nepravým‘ alebo ostanú sami.“ Verner sa na pár sekúnd odmlčal, aby jeho slová mohli v Petrovi doznieť. „Opýtajte sa starších ľudí, ktorí už bilancujú život, na koho najradšej spomínajú a dozviete sa, že myslia na jediného človeka — na ,toho pravého‘, ,tú pravú‘,“ pokračoval. „Nemusí to byť zo­snulý alebo žijúci manžel, manželka, je veľkým šťastím, ak je to on. Môže to byť prvá láska, ktorú si nevzali, lebo im bránili rodičia alebo sa kvôli prekonateľnej maličkosti rozišli, prípadne osoba, ktorú platonicky milovali, no nikdy neoslovili. Verte mi, na sklonku života každý pochopí, kto bol ten pravý.“
Povedal tie slová, pritom ani raz na Petra nepozrel. Akoby diktoval me­moáre svojej asistentke… Mohol by ich napísať. Boli by to určite zaují­mavé vety. Veď každý stuchnutý herec ich napíše a väčšinou v nich rieši závažné otázky: koľkokrát, s ktorou a pod vplyvom čoho…
„Takže svadobná fráza: ,stvorení jeden pre druhého‘ nie je len frázou? To je pravda?“
„Ak sa berú ,tí praví‘, tak áno.“
„Odkiaľ viete, že Júlia sa narodila pre mňa? Veď ju nepoznáte!“
Usmial sa.
„Nemusím ju poznať. Dôležité je, že ju pozná Boh. On jediný vie, či práve ona sa narodila pre vás, alebo ešte musíte hľadať. Stačí, keď sa ho na to opýtate.“
„Ako sa ho mám opýtať?“ nerozumel Peter.
„Ako sa pýtate mňa.“
„Ale on mi neodpovie, ako mi odpovedáte vy.“
„Musíte splniť veľmi dôležitú podmienku, musíte v neho naozaj uveriť. Keď mu dáte dostatok záruk úprimnej viery, nájde spôsob, ako vám to po­vedať. Možno bude hovoriť ústami ľudí, ktorých za vami pošle, možno ,naaranžuje‘ situáciu, prostredníctvom ktorej to pochopíte. Môže k vám prehovárať aj cez sny. Keď skutočne uveríte, že Boh vám to môže povedať, on vám to povie. Musíte mať otvorené oči, uši, srdce i myseľ.“
„Budem musieť chodiť do kostola a modliť sa?“
„Mali by ste žiť živú vieru. Len veriť a nič pre vieru neurobiť alebo neobetovať, ak chcete, to je mŕtva viera. Poviem vám ešte niečo. Verím, že Boh existuje, som o tom pevne presvedčený, vezmime však do úvahy mož­nosť, že Boha si vymysleli ľudia, aby sa im ľahšie žilo, ako radi prehlasujú ateisti. Čo z náboženského života by sme mohli na smrteľnej posteli oľuto­vať? Účasť na bohoslužbách? Koľko filmov nám prebehlo pred očami a nevzali sme si z nich nič alebo, a to je ešte horšie, nás zmenili k horšiemu? Bohoslužba trvá približne toľko ako film. Koľko krásnych slov o láske si počas nej môžeme vypočuť? Môžeme ľutovať modlitby? Čo všetko sa o sebe počas nich dozvieme? Aj neveriaci psychiatri — o tejto problematike viete iste viac — potvrdzujú blahodárne účinky psychohygieny, rozjímania, meditácie. Nazvať to môžeme, ako chceme. Budeme ľutovať spovede? Kto bol na spovedi, pozná ten úžasný pocit — pocit očistenej, vypratej duše. Psychoterapeutovi by ste zaplatili celý majetok, spovedajúci vám to dá zadarmo, kedykoľvek si zmyslíte. Neurazte sa — psychoterapia je odbor príbuzný vášmu —, no myslím si, že to nie je o radách a analýzach psy­choterapeuta, skôr o vyrozprávaní sa ,pacienta‘. Budeme ľutovať našu snahu konať dobro? Ktoré z Desiatich Božích prikázaní odporuje všeobec­nej spoločenskej etike? Nie je práve ona rozmenením na drobné týchto prikázaní? Kresťanstvo nehlása nič, čo by ste mohli oľutovať, keby Boh neexistoval. To o iných vierach nemôžeme povedať. Napríklad jehovisti: nechajú umrieť svoje dieťa, lebo viera im zakazuje prijať cudziu krv. To by určite oľutovali, keby vedeli, že žiaden Boh, Jahve, Jehova to od nich ne­chcel, lebo neexistuje. Mnohí fanatickí moslimskí samovražední útočníci by oľutovali svoje konanie, keby vedeli, že Alah nič také od nich nežiadal. I veľa kresťanov radšej obetovalo životy, než by zradili pravdu, ktorej ve­rili. Položiť život za pravdu, za blížnych je vysoko cenené aj nekresťanmi, aj neveriacimi, je to vysoká škola etiky. Vraždilo sa aj v mene Krista, no nesprávnu interpretáciu nesmieme zamieňať za náboženstvo ako také. Kristovo učenie nikdy nehlásalo šírenie viery násilím. Myslím, že správnu vieru rozoznáme ľahko. Keď od nás požaduje niečo, čo by sme mohli oľu­tovať pri zistení, že Boh neexistuje — alebo čo by v tomto kontexte nemalo význam — to nie je správna viera. Náboženstvo nemôže byť v rozpore s všeobecne akceptovanou etikou či morálkou.“
Verner sa poriadne zadýchal. Zalapal po kyslíku a rozopol si gombík pod kravatou.
Petrovi sa zažiadalo prejaviť uznanie. Za žiadnu z rád, ktoré mu Verner stihol darovať, vlastne ani raz nepoďakoval. Pritom to boli veľké dary. To už dokázalo priznať a oceniť jeho doposiaľ veľmi sebavedomé ego psy­chiatra, mysliace si, že ako človek, ktorý rady rozdáva, ich od iných nemusí prijímať.
„Odkiaľ máte tie vedomosti? Máte odpoveď na každú otázku…“
„Nepovedal by som, že to sú vedomosti. Ide o myšlienky, vlastné aj cudzie, ktoré som zbieral počas života ako perličky a navliekal ich na niť s cieľom vytvoriť si náhrdelník, ktorý budem stále nosiť. Tie myšlienky mám z čítania, rozprávania iných ľudí a hlavne zo skúmania sveta s otvorenými aj zatvorenými očami. Človek musí vedieť vypnúť zmysly tela a uviesť do činnosti zmysly a vnemy duše, ktorými dokáže zachytávať ozveny ticha, ktoré sú viac ako všetky slová.“
„Ozveny ticha?“ zhodnotil Peter nový termín jeho vyslovením, ako mu to radil poručík. Dal tak pamäti väčšiu šancu na jeho zaregistrovanie a uchovanie.
„Áno, ozveny ticha. Aj ticho môže vytvárať ozveny. Človek sa ich musí naučiť počúvať. Ľudia to už vedia veľmi dlho: pustovníci, rozjímajúci mnísi… Naučili sa takto počúvať Boha. Ten k nám nerozpráva priamo, dokonca by sa dalo povedať, že počas celého života mlčí. Ticho, ktorým odpovedá na naše otázky, prosby, naliehania, vytvára ozveny. Keď sa ich naučíme vnímať, časom zistíme, že Božie ticho až trhá bubienky, také je jednoznačné a dôrazné. Všetci veľkí proroci, svätci, mystici — no nielen tí, aj milióny ,obyčajných‘ ľudí — sa naučili načúvať týmto ozvenám. Odtiaľ pochádzala ich sila a viera.“
Peter opäť dostal chvíľu na spracovanie počutého. No celú operáciu mozog nestihol dokončiť. Reproduktor z pracovného stola prehral znelku, ktorá predchádzala nejakému oznamu.
„V miestnosti sa o chvíľu objaví pán Michael Booth,“ oznámil mužský hlas, akoby ohlasoval hlavnú hviezdu večera na udeľovaní Oscarov.
Odsunuli sa dvere. Asistentka do miestnosti dotlačila Michaela Bootha, vklineného do invalidného vozíka. Bol už iba chabým odrazom niekdaj­šieho „počítačového princa“. Jediné, čo sa dalo vyčítať z jeho vyschnutých očí, bolo: Smrť, očakávam ťa. Bledá tvár, vpadnuté líca, prižmúrené mútne oči, čierne podkovy pod nimi — v prikrývkach zabalený zombie.
Asistentka ho dotlačila k písaciemu stolu a sadla si na stoličku pri kni­hách. Peter si všimol vysielačku v jej ruke.
„Pán Máb, vitajte,“ povedal Booth slabulinkým zachrípnutým hlasom. Akoby si neodkašľal a ani to nevládal urobiť.
Peter prišiel k nemu a ponúkol ruku na pozdrav. Booth sa na ňu zadíval, akoby rozmýšľal, čo s ňou má urobiť. Nakoniec ňou zatriasol, aj keď s veľkou námahou.
„Prepáčte, trocha som sa pozabudol,“ zachrčal. Aj keď pravdou bolo skôr to, že zvažoval, či mu tá ruka stojí za taký veľký výdaj energie. „Už poznáte výsledok?“
„Nie, ešte nie. Ale môžem to hneď skúsiť… Zavolám tam,“ povedal Peter a hneď zrealizoval, čo slovne deklaroval. Vytiahol z vrecka mobilný telefón a vytočil číslo doktora Takáča, ktorý Petrovi sľúbil, že osobne za­bezpečí promptnosť a diskrétnosť skúšky. Bol Petrovým dlžníkom (ako sám povedal). Peter dostal z depresií jeho manželku, keď im zomrelo dvojmesačné bábätko.
„Takáč,“ bolo počuť v Petrovom telefóne.
„Ahoj, Zoly! Viem, že sme sa dohodli, že mi zavoláš, keď budú vý­sledky. Chcem sa informovať, v akom je to štádiu.“
„Neuveríš, práve som sa chystal ti volať. Skúška je hotová. Môžeš Bo­otha upokojiť, chlapec je jeho biologický syn. Môže v jeho prospech spísať závet. O to tu ide, nie?“
„Prosím? Môžeš mi to zopakovať?!“ zvolal Peter veľmi vzrušene.
„Prečo, máš zlý signál? Chlapec je stopercentne Boothov biologický syn! Počul si ma?“ kričal do telefónu doktor Takáč.
„Počul, ale nerozumiem tomu,“ odvetil Peter a pozrel na Bootha i Ver­nera. Nemal však s kým nadviazať očný kontakt, keďže pozerali na seba. „Si si istý, že nedošlo k zámene? Určite ste porovnávali vzorky Michaela a Tomáša Boothovcov?“
Telefón prepadlo ticho. Po niekoľkých sekundách doktor Takáč pove­dal: „Rozumel by som tvojej otázke, keby výsledok bol negatívny, ale takto? Myslíš, že sme zamenili nejakú vzorku a tá sa úplnou náhodou zho­duje s tou druhou?“
„Myslel som… nemohli ste zameniť obe vzorky za iný set dvoch vzo­riek… otca a syna?“
„Sme profesionálne pracovisko. Ešte sa nám niečo také nestalo. A určite by sa nám to nestalo pri takej dôležitej skúške.“
„Tá nová, rýchlejšia metóda je spoľahlivá?“
„Neurážaj nás, Peter. Myslíš si, že by sme niečo tvrdili a neboli si istí na sto percent?“
„Nechcel som vás uraziť, len…“ Peter uvažoval, či Zolymu povedať o daktyloskopickej skúške. Nie je predsa možné, aby jedna stopercentná vedecká metóda poprela druhú stopercentnú vedeckú metódu!
Pozrel zmätene na Michaela Bootha. Nevedel presne identifikovať mi­miku jeho vyhasínajúcej tváre, no zdalo sa mu, že sa usmieva. Nebudem nič hovoriť, rozhodol sa. Ak by som aj Zolymu o daktyloskopickej skúške povedal, určite by som ho nepresvedčil o tom, že chybu urobili oni.
„Dobre, Zoly, ďakujem ti. Pošli, prosím, kompletnú správu pánu Boot­hovi. Ako sme sa dohodli.“
„Jasné. Maj sa.“
Takáč už dávno prerušil spojenie, no Peter mal ešte stále telefón prile­pený k uchu. Akoby sa bál odložiť ho. Vedel, že bude musieť čeliť neprí­jemným otázkam. Prečo skúšku zveril fakultnej nemocnici? Mohol si vy­brať iné, možno fundovanejšie pracovisko. Kto urobil chybu? Ktorá metóda je hodnovernejšia? Daktyloskopia? Skúška DNA? vírilo mu hlavou.
„Takže, pán Máb?“ ozval sa Verner tónom skúšajúceho profesora, ktorý čaká na odpoveď.
„Neuveríte,“ začal Peter nesmelo. „Chlapec je Tomáš,“ vyhlásil ešte nesmelšie.
Booth a Verner opäť pozreli na seba.
„Povedal to presne tak? Povedal, že chlapec je Tomáš?“ opýtal sa s veľ­kým vypätím Michael Booth.
„Povedal, že chlapec je váš biologický syn.“
„To je ale veľký rozdiel,“ opäť vyvinul veľa úsilia muž na vozíku. Sna­žil sa zdvihnúť ruky. Zrejme chcel skúsiť, či to ešte dokáže. Urobil pár ťahov, akoby dirigoval Mozartovo Requiem, no vzdal to — veď ruky už nepotrebuje. Ani nohy nepotrebuje. Čo ešte potrebuje od života?
„Nechápem,“ bolo prvé, čo Petrovi napadlo. Hneď to aj vyslovil. Uva­žoval: Je to možné? Je to jeho syn — ale nie je to Tomáš! Booth má ešte jedného syna? Booth má ľavobočka, nemanželského syna? A teraz pred jeho smrťou sa niekto podvodne prihlásil o dedičstvo? Kto? Boothova dávna milenka, s ktorou mal pomer v čase, keď sa narodil originálny To­máš Booth? Preto tá podoba, preto usvedčujúca DNA, preto rozdielne od­tlačky prstov…
„Chcete povedať, že je to váš syn, ale nie je to Tomáš?“ opýtal sa Peter, akoby zajtra mala byť jeho menom pomenovaná jednotka dôvtipu. Uvedo­mil si, že ho vlastne obviňuje z manželskej nevery.
„Máte iné vysvetlenie?“ zachrčal Michael Booth.
Peter pozrel na doktora Vernera, ktorý sa potil ako sklársky učeň, prvý raz pri peci. Vedel o zaťovej nevere? Z výrazu upotenej tváre sa nedalo nič vyčítať. Michael vedel o tom, že má ešte jedného syna? Platil vôbec naňho? Alebo to je prekvapenie posledných dní?
„Vedeli ste, že máte nemanželského syna?“ dovolil si Peter drzú otázku. Posadili ho do kolotoča rodinných záhad, tak nech sa točia s ním. Snáď si môže dovoliť „malú indiskrétnosť“.
„Nikdy som svojej manželke nebol neverný. Dokonca ani keď sme spolu chodili. To boli štyri roky pred svadbou,“ odvetil pokojne Booth. (Ak sa v jeho stave dalo hovoriť o pokojnom výraze.)
„Potom… potom tomu nerozumiem,“ vydýchol Peter rezignovane.
„Nemusíte všetkému rozumieť,“ odsekol Michael Booth a pokúsil sa o úsmev. No ostalo iba pri pokuse. Zaboril sa prstami do prikrývky. Otočil sa k asistentke, ktorá okamžite vstala. „Melánia, chcem si ľahnúť,“ pošepkal jej. „Prepáčte, doktor Máb, som unavený,“ smerovali slová k Petrovi. Me­lánia tlačila šéfa k dverám. „Len sa to tu tak hemží lekármi, a ja umieram,“ pokúsil sa Booth o humornú perličku na záver.
Ani jednému z lekárov to, samozrejme, vtipné nepripadalo. Otočený chrbtom im ešte vo dverách zamával. Dvere sa zatvorili.
„Urazil som ho?“ opýtal sa Peter doktora Vernera. Lekár privrel oči. Keď ich po niekoľkých sekundách otvoril, ligotali sa ako vybrúsené dia­manty. Peter ich opäť videl zarosené. Rozcítila ho Michaelova poznámka?
„Nie, určite nie. Keby ste však vedeli, ako miloval a miluje moju dcéru, nikdy by ste niečo také nepovedali. Boli skutočne párom snov, veľmi sa ľúbili. Keď sa brali, vedeli, že sú ,tí praví‘ a Michael to vie aj teraz. Bol jej verný nielen pred svadbou a počas manželstva, ale bol a je verný aj po smrti. Viete si predstaviť, aké ženy mohol mať a aké sa oňho usilovali? No žiadna si ho nezískala. Ostal verný Monike.“
„Ako a kedy zomrela vaša dcéra, keď sa môžem opýtať?“
„Zomrela tesne po pôrode. Porodila Tomáša, ktorý ostal čiastočne ochr­nutý. Druhý chlapček bol zdravý, no po dvoch dňoch z neznámych príčin zomrel,“ povedal Verner a oči mu v ďalšej vlne zaliala slaná tekutina.
Druhý chlapček? To snáď nie?! zakričal v mysli Peter. Keď bol Michael manželke verný a mimomanželské dieťa neprichádza do úvahy… Nie… nie… to sa nemôžem opýtať!
„Videli ste chlapčekovu mŕtvolku?“ neveril, že sa to opýtal.
Doktor Verner našiel vreckovku, tak sa ňou utieral. Keď usúdil, že už nie je čo utierať, pozrel na Petra. Peter pohľad zacítil až kdesi v kostrči.
„Vedel som, že sa na to opýtate. Nie, nevidel.“
„Viem, že to je pre vás ťažké…“
„Pýtajte sa, na čo chcete.“
„Predpokladám, že Michael ju videl…“
„Všetko to vybavoval a zabezpečoval Michael, takže vám neviem pove­dať, ako to bolo,“ povedal presvedčivo a rázne Verner.
„Viete, kam mierim…“ spoliehal Peter na Vernerovu inteligenciu.
„Vyzerá to ako jedna z možností.“
„Keď vylúčime zaťovu neveru, darovanie spermií v mladosti, chybu pri daktyloskopickej skúške alebo skúške DNA, vyzerá to na jedinú možnosť,“ vyhŕkol „komisár“ Máb s veľkým dôrazom kladeným na slovo „jediná“.
Andrej Verner prehodil nohu cez nohu a začal prstami klopať po kolene. Výraz tváre nič neprezrádzal.
„No dobre, pán Máb. Popustite uzdu svojej fantázii a skúste mi vysvetliť anabázu mŕtveho chlapčeka, ktorý sa dostal na miesto brata — dvojčaťa.“
Peter rozmýšľal: Uťahuje si zo mňa? Vie niečo, čo ja neviem? Najradšej by bol vo svojej kancelárii, sedel vo svojom antropometricky dokonalom kresle. Tam sa mu najlepšie rozmýšľa. No pokúsi sa pozliepať nejakú fik­ciu aj tu a teraz, zvedavý na reakciu človeka zrejme priamo zainteresova­ného.
„Predovšetkým musíme zistiť, kto bol pri pôrode — lekári, sestričky, váš zať, ľudia, ktorí tam nemali čo robiť… Mali by sme vypátrať, kto sa po pôrode staral o chlapcov a kto bol pri úmrtí druhého chlapčeka. Keď zis­tíme ich identitu, budeme bližšie k motívu. Prvý motív, ktorý u vášho zaťa pripadá do úvahy, sú peniaze. Bol už vtedy bohatý?“
„Ako syn bohatého otca bol aj on, samozrejme, bohatý.“
„Takže peniaze pripadajú do úvahy… No zdá sa mi divné, že by niekto vymenil milionárskeho chlapčeka za inú mŕtvolku s tým, že ho bude vy­chovávať a neskôr kvôli majetku dosadí na miesto jeho brata… Čo ak bol pôrodný tím zohraná partia, ktorá zinscenovala smrť zdravého dieťaťa a to následne predala na adopciu?“ Nepravdepodobnosť toho, čo práve vyslovil, ho na chvíľu donútila k zamysleniu. Ale len na chvíľu. Pokračoval: „Man­želský pár, ktorý chlapca adoptoval, po rokoch pochopí — podľa toho, že sa na nerozoznanie podobá na Tomáša Bootha — kto to vlastne je. Ulako­mia sa na Michaelove milióny a miliardy jeho deda a vymyslia plán podobný prípadu zo Severnej Karolíny, o ktorom som vám rozprával. Pamä­táte si?“
Verner pokýval hlavou na znak súhlasu. Peter z neho nespustil oči. Ča­kal na akýkoľvek náznak výsmechu, no Verner sa (zatiaľ?) držal. „Majú to o to ľahšie, že chlapec sa na Tomáša neskutočne podobá a jeho DNA hrá tiež s nimi. Jediný problém sú odtlačky prstov. Zrejme nerátali s možnos­ťou, že to niekto bude skúmať. Nemôžu sa o dedičstvo prihlásiť legálnou cestou, lebo dieťa získali nelegálne — trestným činom.“
Peter stíchol. Povedal si, že už nebude pokračovať vo fantazírovaní, keď sa Verner nevyjadrí. Prekrížil si ruky na bruchu a s výrazom typu — ste na ťahu — čakal na Vernerovu reakciu. Ten veľmi rýchlo pochopil, čo od neho Peter očakáva.
„Nehnevajte sa na mňa. V kútiku duše stále verím, že o chvíľu tu vrazí jeden z tých odborníkov na odtlačky a povie, že im ,haproval‘ program, že Tomáš je Tomáš bez akýchkoľvek pochybností. Možnosť, že v jeho izbe leží niekto iný ako on, aj keby to bolo jeho dvojča, je pre mňa príliš vzdialená, nepochopiteľná. Neviem to stráviť. Neviem sa s tým zmieriť…“ Vlo­žil si hlavu do dlaní. „No uvedomujem si, že ak sa nič také nestane, je vaša teória možná.“ Opäť pozrel na Petra: „Myslíte si, že viete zistiť, kto bol pri pôrode a smrti druhého chlapčeka?“
„Najjednoduchšie by bolo opýtať sa vášho syna. Možno si to pamätá alebo má nejaký písomný záznam.“
„Vidíte, v akom je stave. Nechcem ho tým zaťažovať. A čo polícia? Mohla by to zistiť?“
„Asi áno. Ale políciu ste do toho nechceli zaťahovať…“
„Nechceli sme kvôli tomu psychiatrovi z kliniky, aby ho polícia neza­čala bezdôvodne podozrievať. Po novoobjavených skutočnostiach ho ešte podozrievate?“
„Vlastne… momentálne je najpravdepodobnejšia teória o manželskom páre, ktorý si adoptoval Tomášovho brata. Nie? Doktor Sitár je sám. Mys­lím, že ženy ho veľmi nezaujímajú, pokiaľ viem… Pochybujem, že by si adoptoval dieťa… Takže momentálne nie je horúcim kandidátom.“
„Takže skúsime políciu? Nič iné im zatiaľ nehovorte. Dobre?“
Doktor Verner sa postavil a podišiel k Petrovi. Pravou rukou chytil jeho pravicu a ľavou si za zátylok pridržal jeho hlavu. Peter bol zaskočený Ver­nerovým prienikom do jeho bubliny. „Doktor Máb, som vám veľmi vďačný za pomoc, ktorú nám poskytujete. Ste veľmi vzácny človek. Ďakujem Vám.“
Peter pozrel do jeho ušľachtilej tváre, zaujali ho hlavne tmavohnedé prenikavé oči, ktoré boli napriek vyššiemu veku ich majiteľa stále plné života a odhodlania. Ten človek vedel, prečo žije. Vedel o tajomstvách života viac než ktokoľvek iný, koho v živote stretol. Peter bol presvedčený, že sa ho jeho múdrosť dotkla ešte len zľahka. Keď bude „po všetkom“, príde s veľkým krčahom a do jeho prameňa múdrosti bude chcieť načrieť poriadne hlboko.
„Nemusíte mi ďakovať, doktor Verner. Robím to, lebo nemôžem inak. Len dúfam, že tento príbeh bude mať šťastný koniec.“
„V to dúfame všetci,“ pripojil sa Verner, privinul si ho na hruď a zľahka potľapkal po chrbte.
Doktor Verner navrhol a Peter s tým vzápätí súhlasil, že u chlapca je potrebné vykonať kompletné vyšetrenie v ich „podnikovej“ nemocnici. Predovšetkým by ho čo najskôr mal vidieť zubár. Porovnaním Tomášovej karty s chrupom „aktuálneho“ Tomáša sa o krôčik priblížia k pravde. Presne tam ich posunie aj röntgenový snímok chlapcovej pravej nohy pod kolenom. A vôbec, je veľký predpoklad, že majú prehľad o každom centi­metri kubickom chlapcovho tela. Mali by si ho kompletne „preklepať“. Muži sa dočasne rozlúčili. Sľúbili si, že sa budú o zistených sku­točnostiach okamžite informovať.


Peter sa mohol vrátiť k práci v liečebni. Idúc po chodbe, uvažoval, koho požiadať o zistenie zloženia tímu, ktorý bol pri narodení chlapcov a smrti druhej dvojičky. Kozlovského či Roba? S Kozlovským mal nejaké nezrov­nalosti, s Robom si „sadli“ výborne. No Kozlovský je šéfom ich dvojčlenného kolektívu, je starší a hodnostne vyššie, bolo by neúctivé obísť ho. Rozhodol sa zavolať poručíkovi.
Poručík Kozlovský bol potešený, že mu Peter volá. Úprimne? Ťažko povedať.
„Doktorko! Čomu vďačím za to, že ste si spomenuli na starého chorého policajta?“
Milujem to jeho „doktorko“, prebehlo Petrovou mysľou.
„Chorého? Trápi vás niečo, poručík?“
„Srdce už, zdá sa, nadsluhuje. Ale kvôli tomu určite nevoláte. Ako vám pomôžem?“
„Potrebovali by sme niečo zistiť. Myslím, že jedine polícia by to doká­zala. A z policajtov jedine vy.“
Útok ďalších komplimentov poručík s úspechom odrazil. Aj Peter si uvedomil, že to nemusí preháňať. Povedal mu teda z mosta do prosta, čo od neho chce.
„Máte podozrenie v súvislosti s tým pôrodom?“ opýtal sa zvedavo.
„Doktor Verner a ja chceme iba preveriť možnosť, že Tomášovo dvojča prežilo svoju smrť.“
„To vám napadlo len tak?“
„Zvažovali sme všetky možnosti. Myslím, že v súvislosti s týmto prípa­dom prichádzajú do úvahy ešte bizarnejšie konštrukcie. Táto je z kategórie stráviteľných…“
„To áno,“ pripustil policajt. „Nevedel som, že Tomáš mal dvojča. Som rád, že ste sa v tejto veci obrátili na mňa. Urobím, čo sa bude dať, aby som zistil nejaké podrobnosti.“
„V nič iné som nedúfal,“ poznamenal Peter a tentoraz on prvý prerušil spojenie, aby neumožnil ďalšie vypytovanie.
Pomaly sa vymotal z labyrintu s názvom Divinesoft a nasmeroval si to späť do liečebne.
Chcel by spracovávať podnetné Vernerove názory, no myseľ mu stále zabiehala k Tomášovi, k jeho dvojčaťu, k pôrodu spred desiatich rokov: Čo sa vtedy odohralo? Zistí sa to vôbec?
Jeho myšlienky odstrihlo zvonenie mobilu.
„Pán doktor, tu Andrej Verner. Chcel som vám povedať, že už v súvis­losti s tým pôrodom nemusíte kontaktovať políciu. Rozprával som sa so zaťom, dovolil mi, aby som vám povedal, ako to bolo. Samozrejme, že som to vedel už pri našom rozhovore, ale chcel som vedieť, či Michael bude súhlasiť s tým, aby som vám to prezradil. Sú to veľmi súkromné veci, ako iste chápete, ktoré sa nikdy nemali dostať na verejnosť. Mike vám dôve­ruje, verí, že zachováte diskrétnosť. Monika rodila doma. Musel privolať záchranku, lebo prevoz do nemocnice by zrejme neprežila, bola na tom veľmi zle. Pri Tomášovom pôrode sa niečo nepodarilo a Tomáš čiastočne ochrnul. Druhý chlapček sa narodil živý a zdravý, ale po necelých dvoch dňoch náhle zomrel. No to najdôležitejšie, čo vám chcem povedať, je, že lekárka, ktorá odrodila Toma, sa volala Sitárová. Syn povedal, aby som vám to zavolal, lebo si myslí, že budete podozrievať psychiatra z kliniky, ktorý sa tiež volá Sitár. Nevie, či sú v príbuzenskom vzťahu. Takže ako som povedal: nekontaktujte, prosím, políciu.“
„Pred chvíľou som volal poručíkovi Kozlovskému,“ oznámil Peter pre­vinilo.
„Kozlovskému? Nevadí. To je rozvážny policajt. Dúfam, že chápete moje pohnútky… Chcel som sa najprv poradiť s Michaelom. Môj zať o tom nikdy nehovoril. Bolo to preňho veľmi bolestné a ja som to rešpektoval,“ vysvetľoval doktor Verner.
„Prečo ste navrhli, aby to zisťovala polícia, keď je to také…“
„Aby ste si nemysleli, že niečo tajíme. Nezistili by zrejme veľa. No to, že lekárka sa volala Sitárová, som skutočne nevedel. V trezore sme vyhľa­dali papiere o pôrode.“
„Mám zavolať Kozlovskému, aby to nechal tak?“
„Ako chcete… asi áno. Nech zbytočne neplytvá energiou.“
Peter si uvedomil, že okresné riaditeľstvo je od miesta, ktorým momen­tálne prechádzal, asi kilometer. Povedal si, že to poručíkovi vysvetlí osobne.


Našiel miesto na parkovanie, zaparkoval a vošiel do kráľovstva mužov a žien zákona.
Hneď prvého uniformovaného policajta sa opýtal, kde by našiel poru­číka Kozlovského.
„Prečo to chcete vedieť?“ dôležito sa opýtal oslovený dôstojník s hod­nosťou majora. Petrovi sa jeho hlas zdal povedomý. Prečítal si meno napí­sané na dverách, z ktorých policajt vyšiel — Taberovič. Hneď mu zaplo: Taberovič, známy hlas, uniforma majora polície — to môže byť iba major Alojz Taberovič, riaditeľ okresného riaditeľstva, ktorý vybavil urýchlenie skúšky DNA.
„Vy ste major Taberovič?“
„Už to tak vyzerá,“ povedal major, premeriavajúc si Petra, kto by to mohol byť.
„Som doktor Peter Máb, vedúci lekár Detskej psychiatrickej liečebne Hraň. Telefonovali sme spolu. Vybavili ste urýchlenie skúšky DNA pre Michaela Bootha.“
„No jasné, doktor Máb. Vitajte! Poďte do mojej kancelárie!“ zvolal policajný veliteľ, ktorý vyzeral, že ho stretnutie s Petrom potešilo. Pekné veľké oči mu zažiarili ako prskavky na vianočnom strome. Výraz nekom­promisného bojovníka so zločinom dotvárala asi trojcentimetrová jazva na líci. Vlasy farby palisandrového dreva aj vyzerali ako z dreva. Vyrezal ich však zručný rezbár.
Hneď ako vošli, Petra udrel do nosa ostrý zápach nábytkovej kože. Ma­jor zrejme dostal nové kreslo alebo sedačku. Miestnosť vyzerala na prvý pohľad čisto a až pedantne upravene. Ani druhý, ani tretí pohľad by sa s tým prvým určite nepoškriepili — bola to typická policajtskovojenská dô­kladnosť.
„Ako dopadla skúška, doktor? Už by ste mali mať výsledok.“
Jeho hlas zrazu znel uniformovane a nezáživne, jednoznačne utvrdzoval v tom, že je platený z erárnych peňazí. Petrovi až teraz došlo, do akého hnoja stúpil, keď sa predstavil. Chceli predsa pred políciou utajovať všetko, čo sa bude dať, a tak dlho, ako to bude možné. No sedel v kancelárii riadi­teľa okresného riaditeľstva a uvedomoval si, že keď bude klamať alebo niečo zatají, môže sa dopustiť trestného činu. Tu končili žarty.
„Skúška DNA potvrdila, že chlapec je Boothovým synom, ale daktylo­skopická vylúčila, že to je Tomáš Booth,“ vyhlásil Peter a oprel sa o ope­radlo stoličky, ktorú mu major po príchode do kancelárie, veľkej miestnosti obloženej na zeleno namorenou borovicou, ponúkol.
So záujmom si počkal na mimické odozvy činnosti majorovho mozgu. Prvý prejav sa dal očakávať — major zabudol zavrieť ústa a vypleštil na Petra oči. Keďže ani druhý, ani tretí výraz nebol o nič inteligentnejší, Peter začal rozprávať. Porozprával všetky známe fakty, pričom si dával veľký pozor, aby tam nevsunul svoje dohady a konštrukcie. Povedal o skúškach, o chlapcoch, o rozhovore s Kozlovským. Na záver si neodpustil poznámku o vhodnosti umiestnenia chlapca z kliniky v liečebni. To, že poznal meno lekárky, ktorá bola pri pôrode, nespomenul. Meno Sitár vôbec nevyslovil.
Major Taberovič zo zásuvky vytiahol bohato gravírovanú striebornú tabatierku. Gestom Petra ponúkol. Keď odmietol draho sa tváriacu dunhill­ku, chvíľku na tvári ponechal prekvapený výraz. Akoby nevedel, že normálne je nefajčiť!
„Povedzte mi, doktor, vedie poručík Kozlovský vyšetrovanie správnym smerom a s dostatočným dôrazom?“ prekvapil riaditeľ otázkou, ktorú Peter teraz určite nečakal.
„Neviem to posúdiť. Nebol som doposiaľ súčasťou policajného vyšetro­vania, takže sa k tomu neviem vyjadriť. Myslím si, že robí, čo môže,“ usú­dil Peter úprimne. Naozaj sa mu nezdalo, že by niečo zanedbal alebo mohol urobiť dôraznejšie.
Dymový mrak pomalej nikotínovej samovraždy prekryl zápach novo kúpenej kože, na ktorý Petrov nos pomaly privykal. Teraz už len nostal­gicky spomínal na to lepšie z nutného zápachového zla.
„Zhora na mňa veľmi tlačia. Vyčítajú mi, že nič nerobím a čakám so založenými rukami, až sa niečo stane. Podľa toho, čo ste mi povedali, sa už stalo. Je takmer isté, že chlapec u Boothovcov nie je Tomáš. A ja sa pýtam: Kde je skutočný, pravý Tomáš? Mám čakať, pokiaľ nejaký bezdomovec zajtra ráno nájde mŕtvolu chlapca s odrezanou hlavou?“ Majorova reč gra­dovala. Poslednú vetu zvolal veľmi expresívne.
Riaditeľ Taberovič vstal a chytil Petra za golier. Jeho tvár sa priblížila k Petrovej tak na pätnásť centimetrov — jasný provokatívny prienik do jeho bubliny. Tridsať centimetrov, to áno, pätnásť je ale drzosť! zašomral v du­chu Peter.
„Dajte mi, doktor, nejaký tip. Môže by aj nesprávny. Niekde už musím vtrhnúť, niečo so svojimi ľuďmi musím prehľadať. Nemôžem čakať so založenými rukami, až niekto nájde chlapcovu mŕtvolku. Možno ešte žije, možno potrebuje našu pomoc. Uvažujte, doktor! Prosím vás, rozmýšľajte!“ Major Taberovič zakmásal Petrom, akoby ho preberal z omráčenia. „Dajte mi tip, akýkoľvek, lebo dám prehľadať vašu liečebňu!“
Niežeby sa Peter bál, že major svoju „hrozbu“ splní, no… tie úvahy sú logické: Kde je skutočný, pravý Tomáš, ktorého som videl na Hlavnej? Je to chlapec ležiaci v Tomášovej izbe? Čo ak ho niekde po výmene odvliekli a teraz sa budú chcieť zbaviť tela? Nie je mojou povinnosťou urobiť všetko pre jeho záchranu? Ak sa mu niečo stane, dokážem pokojne žiť s ďalším sebaobviňovaním? To by už nielen Marika, ale aj chlapec vstupoval do mojich snov. Veď čo sa môže Jungfreudovi stať, keď je nevinný? Nič. Keď uňho nič nenájdu, ospravedlnia sa mu, a ide sa ďalej.
Petrov mobil trikrát pípol — dostal esemesku:
Chlapcova pravá noha nebola zlomená. Zubár potvrdil, že chlapcov chrup sa vôbec nepodobá na ten, ktorý je zapísaný v Tomášovej karte. Je teda jasné, že chlapec nie je Tomáš. Andrej Verner
Viac nepotreboval. „Mám tip!“ povedal Peter víťazoslávne. „Čakal som na túto esemesku,“ trochu mystifikoval.
„No sláva!“
„Pred časom som podozrieval doktora Sitára z psychiatrickej kliniky. To je… kolega, ktorý sa stará o druhého nájdeného chlapca…“
„Toho podozrieval aj podporučík Štefek, no Kozlovský s tým prudko nesúhlasil. Prepáčte, pokračujte!“ nabádal ho major.
„Keď sme prišli na možnosť, že chlapec v Tomášovej posteli by mohol byť jeho dvojčaťom, Sitár vypadol z hry. Upodozrievali sme skôr nejaký manželský pár, ktorý si ,kúpil‘ Tomášovho brata. Keď chlapec vyrástol a začal sa ponášať na Bootha juniora, ulakomili sa na ich milióny a teraz sa k nim chcú dostať,“ povedal Peter a nadýchol sa.
To využil major Taberovič: „Prečo by im ich mal v dospelosti dať?“
„Možno s ním nafotili fotky, natočili videonahrávky — ako dôkaz, že sa oňho odmalička starali. Možno si vymysleli nejakú rozprávku, že ho vlastne zachránili, pretože Booth sa ho po pôrode vzdal. Ja neviem. No teraz Sitár prichádza opäť do úvahy. Lekárka, ktorá bola pri pôrode Tomáša Bootha, sa totiž volala Sitárová. Nevieme, či je príbuznou nášho Sitára. Pokiaľ viem, nie je a ani nebol ženatý. Hovorí sa o ňom, že je skôr na mu­žov. Možno je jeho sestra. Bolo by potrebné to preveriť. Uvidíme, či niečo zistí poručík Kozlovský.“
„Nemáme toľko času, musíme čím skôr konať. Veď Sitárovi nikto ne­skriví ani vlások na hlave. Keď je nevinný, nemá sa čoho báť. Štefek hovo­ril, že by vo svojom dome mohol mať súkromnú nemocnicu, v ktorej na pacientoch testuje neschválené lieky…“
„Hovorí sa to,“ pripustil Peter.
„Možno zabijeme viac múch jednou ranou. Dobre teda, ideme na to!“ zvolal major Taberovič, vstal a pošúchal si dlane, akoby išiel rúbať les.
Petra zamrazilo, keď si pomyslel, že o chvíľu do Jungfreudovej vily vtrhnú desiatky policajtov a preosejú ju cez sito na štrkopiesok. A on bol vlastne iniciátorom. No ako povedal major, keď je nevinný, nemá sa čoho báť.
Major gestom, pokrikom aj telefónom zvolával svojich ľudí. Peter so záujmom sledoval, ako sa začína kuť policajná razia. Nikto si ho nevšímal, len major mu venoval pár pohľadov, z ktorých vyčítal, že by mal už ísť. Pomaly sa postavil a ticho našľapujúc, odchádzal.
„Doktor Máb,“ dobehol ho major. „Snáď nemusím hovoriť, aby ste o tom, čo vidíte a o čom sme sa rozprávali, mlčali.“
„To je samozrejmé. Okrem toho, nie som momentálne na seba bohvieako hrdý,“ utrúsil Peter.
„Nič si nevyčítajte. Možno vám Tomáš Booth bude vďačiť za svoj ži­vot,“ potľapkal ho po ramene major a odbehol zariaďovať potrebné.
Tým sa Peter bude utešovať. No keď s tým Sitár nemá nič spoločné? Zrejme mu zničil život…