10. KAPITOLA

Maškaráda


Riaditeľka Lorenčíková, sediac v kresle oproti vedúcemu lekárovi Má­bovi, dôležito špúlila sýtočervené pery. Peter sedel vo svojom kresle a hľadal dokumenty, ktoré mu vraj riaditeľka dala pred niekoľkými dňami na preštudovanie. Teraz čakala na vyjadrenie. Peter sa však nevedel vyjadriť, keďže tie dokumenty nielenže nečítal, ale si na ne ani nedokázal spomenúť.
„Prepáčte,“ utrúsil Peter po dlhšom čase mlčania. To slovo bolo reak­ciou na zvoniaci telefón.
„Nech sa páči,“ kyslo zamrmlala riaditeľka.
Peter sa nervózne predstavil. No keď začul, kto mu volá, predstieraná zaneprázdnenosť vyprchala. Vystrel sa v kresle a mimické svaly poskladal tak dôležito, ako by asi vyzeral, keby mu zavolal prezident republiky.
„Pán Booth? Ako sa cítite, pane,“ opýtal sa, vydajúc zo seba všetku úctivosť, akú v sebe dokázal pozbierať.
„Ako človek chorý na rakovinu,“ sucho odvetil Michael Booth tónom, z ktorého sa nedalo nič zistiť. Petra tým dostal do pomykova. Ten teraz roz­mýšľal, ako z neho vybŕdnuť. Aj preto pokračoval Booth: „Pán doktor, máme problém.“
„O čo ide, pán Booth?“ vyjachtal stále šokovaný Peter. Vždy si myslel, že ľudia ako Booth majú na vybavovanie telefonátov desiatky ľudí. Prečo volá osobne? A jemu?
„Ráno mali Tomáš a Gábor nehodu, z ktorej sa môj syn nevie spamätať. Dostali defekt, a keď sa Gábor išiel pozrieť, čo sa stalo, prepadli ho a omráčili.“
„Čo Tomáš? Nič sa mu nestalo?“ urobil Peter dychtivý skok do reči.
„Preto vám volám. Nevieme, čo sa stalo. Syn nič nerozpráva, nehýbe sa a je veľmi prestrašený,“ odpovedal Booth. Peter by očakával väčšie vzruše­nie v jeho hlase. Rozprával pokojne a vecne. Tým potvrdzoval, čo sa o ňom hovorilo: že vždy dokáže byť pragmatický, pokojný, ba až chladný. „Je ako vymenený,“ dodal Booth.
To vari nie! Hádam ho skutočne nevymenili! rýchlo uvažoval Peter.
„O chvíľu som pri vás,“ navrhol či uistil doktor Máb.
Všimol si zmraštené čelo riaditeľky Lorenčíkovej a jej ešte prísnejší, dotieravý, takmer vulgárny pohľad, ktorý ho opäť ubezpečil v tom, že svoje postoje k nej a názory na ňu pre túto chvíľu nemusí prehodnocovať. Aj preto odvrátil zrak a našiel si na pozeranie vzdialený bod v protiľahlej stene.
„Dúfal som, že sa tak rozhodnete. Preto som vám poslal automobil, ktorý vás k nám privezie,“ povedal telefonujúci.
„Ďakujem.“ „Ja ďakujem.“ Booth podľa šramotu v slúchadle zložil telefón.
„Pani riaditeľka, ako ste iste počuli, volal mi pán Booth. Osobne. Potre­bujem veľmi rýchlo odísť do Divinesoftu. Bolo by to možné?“ opýtal sa Peter a nahodil zmierlivý výraz.
„Súvisí to s prácou, za ktorú ste platení v liečebni?“
„Vlastne som vás chcel na zvyšok pracovnej doby požiadať o dovo­lenku,“ povedal Peter a sústredene sa jej zahľadel do očí.
„Niekedy neviem… pán doktor. Ste ešte psychiatrom? Či už skôr poli­cajtom?“ opýtala sa dôležito.
Poznámka ním prešla ako žiletka. Najprv nič, bol to čistý rez, až neskôr zacítil isté hnutie a bubnovanie na poplach cti a hrdosti. Peter sklopil oči a povedal: „Verte mi, pani riaditeľka, aj mňa trápi, že zanedbávam svoju prácu a dostatočne sa nevenujem pacientom. No nie ja som si tu doviezol toho chlapca ako zábavku, pretože nemám čo robiť… Chlapec je tu a je mojou úlohou mu pomôcť. Všetko má zrejme kriminálne pozadie. Niekto možno chcel a možno aj spáchal trestný čin. Je povinnosťou každého ob­čana pomôcť pri jeho objasnení. Či nie?“ Dal riaditeľke priestor na vyjad­renie, no tá sa len uškrnula a nič nepovedala.
„Tak môžem ísť, alebo nie?“
„Choďte si!“
Riaditeľka vstala, s riadnym lomozom odsunula stoličku, vypla hruď a odišla.
Peter opäť vyhľadal Juraja a poveril ho dočasným zastupovaním v lekár­skych záležitostiach. Ten nedokázal zakryť vrodenú zvedavosť. Peter cítil jeho vnútorný súboj: zodpovednosť verzus dobrodružstvo. Iste by s Petrom rád išiel, no Booth zavolal doktora Mába, a nie doktora Mába s doktorom Hellerom…
Cestou okolo chlapcovej izby do nej Peter nazrel. Chcel sa presvedčiť, či tam chlapec je. Bol. Nedávalo by žiadnu logiku, keby tam nebol. Ak aj Tomáša vymenili, určite nie za chlapca z liečebne alebo kliniky. Booth nerozprával nič o tom, že by — čo sa týka vizuálnej stránky — Tomáš ne­bol Tomášom. Úslovie Je ako vymenený nehovorí o vzhľadovej premene, skôr o neobvyklom správaní. Vymenili ho za chlapca, ktorému urobili plastiku tváre?
Pre Petra prišiel ten istý lincoln ako minule. No nešoféroval ho Gábor, čo bolo pochopiteľné. Booth vravel, že Gábora prepadli a omráčili… Z auta vystúpil holohlavý hrubokrký nesympaťák. Otvoril zadné dvere a čakal, kto príde.
„Doktor Máb? Nastúpte si!“ dvomi vetami potvrdil svoj výzor.
„Kde je Gábor? Má sa dobre?“ opýtal sa Peter a nastúpil do auta.
„Ja vám nestačím?“ arogantne reagoval vodič–ochrankár.
Peter pochopil, že nemá veľký význam rozvíjať konverzáciu, tak sa o to nepokúšal. Vzájomne sa ignorujúc, prečkali celú trasu. Cez vstup prešli hladko. Ochrankár sa nemusel zdržiavať podobnými „ceremóniami“ ako Gábor pri prvej Petrovej návšteve. Len čo zastavili, brána sa otvorila a oni mohli pokračovať k budove, kde bol apartmán Boothovcov. Bol teda evi­dentne očakávaný.
Pred budovou ho čakala „stará známa“ — pani Figlárová. Zvítali sa, akoby tu Peter chodieval na pravidelný čaj o piatej. Cestou k výťahu sa dozvedel, že Gábor sa preberá z bezvedomia.
Vo výťahu si vypočul názor pani Figlárovej na celú záležitosť:
„Určite to boli Gáborovi bývalí kumpáni, ktorí mu stále nezabudli, že od nich odišiel. Možno ho vydierajú. Gábor si za tie roky u pána Bootha slušne zarobil, napokon, ako my všetci,“ cudne sklopila oči. „Prepáčte, že som indiskrétna, ale ste psychiater — lekár ľudských duší, mám k vám teda väčšiu dôveru ako k iným ľuďom. Aj páni Booth a Verner sa o vás vyjad­rujú veľmi pochvalne.“ Žmurkla dôverne na Petra a zhlboka sa nadýchla. Peter to využil a stihol povedať ďakujem. Pani Figlárová pokračovala v monológu: „Viete, že Gábor bol kedysi gangstrom? Nerada by som rozná­šala klebety alebo súdila ľudí kvôli ich minulosti, ale pán Booth nemal k sebe púšťať takéto indivíduá.“ Ostatnú vetu povedala šeptom, dokonca sa dvakrát obzrela, akoby sa presviedčala, či sa niekto niekde neskryl a nepo­čúva ich. No vo výťahu sa ťažko dá skryť za roh… „Vôbec by som nebola prekvapená, keby sa zistilo, že to omráčenie si Gábor zinscenoval sám. Možno chceli aj s kumpánmi uniesť chudáčika Tomáša kvôli výkupnému, no keď sa to nepodarilo, nechal sa omráčiť, aby nebol podozrivý.“
Výťah stál už dlhšiu dobu na želanom poschodí, no nezdalo sa, že by pani Figlárová chcela s rozprávaním končiť. Až Peter nadobúdal dojem, či nepatrí k ľuďom, ktorí čím viac rozprávajú, tým menej vedia, čo chcú po­vedať a prečo to hovoria. Po istom čase — ktorého uplynutie takí ľudia nevedia vycítiť — každým ďalším vysloveným slovom vytrhávajú z člo­veka energiu ako orol ujedávajúci z Prometeovej pečene.
Vystúpili, aby to nebolo podozrivé, no ukázala na miesto pri okne za veľkou palmou. Obaja tam teda išli.
„Veľmi sa o Tommyho bojím. Čo ak to znovu zopakujú?“ Pani Figlá­rová rozprávala zanietene a rýchlo, akoby bola v priamom ohrození života. „Mohli by ste pánu Boothovi naznačiť, že aj vy Gábora podozrievate? Mňa by nebral vážne. Vie, že ho nemám rada.“ Chytila ho za lakeť a stlačila si­lou, ktorú by u šesťdesiatročnej dámy málokto čakal.
Spoza rohu sa vynoril pán v sivom saku, zrejme ochrankár, lebo v ruke držal vysielačku. Keď ich zbadal, zastavil sa a nedôverčivo na nich pozeral.
„A tu je vývojové stredisko,“ vynašla sa pani Figlárová. Opäť šklbla Petrovým lakťom. Otočil sa k oknu a so „záujmom“ pozeral na akúsi bu­dovu v areáli, smerom ku ktorej mierila jej ruka. „Takže môžeme pokračo­vať? Nemôžete byť taký zvedavý, doktor Máb. Pán Booth nás už netrpez­livo čaká!“ pokarhala ho pani Figlárová.
„Môžeme,“ povedal neprítomne Peter a pohol sa za sprievodkyňou.
Gábor ako spolupáchateľ? Zaujímavá myšlienka. Neskôr ju bude musieť rozobrať.
Keďže zvyšok cesty k Boothovej pracovni išli v sprievode ochrankára, o Gáborovi sa už nerozprávali. Peter niekoľkokrát pochválil eleganciu a vkusnú účelnosť interiéru, ktorým prechádzali. Pani Figlárová ďakovala, akoby bola domácou paňou Boothovou.
„Ideme do Tomášovej izby,“ oznámil ochrankár, keď sa blížili k pra­covni. Pracovňu teda obišli a muž s vysielačkou zaklopal na dvere asi päť metrov ďalej. Otvoril ich a posunkom Petrovi naznačil, aby vošiel.


Vošiel do rozľahlej, detsky zariadenej miestnosti, ktorá pripomínala súkromný Disneyland koncentrovaný na ploche asi dvesto metrov štvorco­vých. Všetko zariadenie: nábytok, doplnky, maľby na stenách boli z nejakej Disneyho rozprávky, namaľované a vymodelované tak realisticky, že si Peter pripadal, akoby skutočne vošiel do centra nejakého príbehu. Miest­nosti dominovala velikánska posteľ s vyrezávaným, bohato zdobeným bal­dachýnom. Bledomodré hodvábne závesy zakrývali to najcennejšie — ná­sledníka trónu. Petrovi napadlo práve toto pomenovanie, pretože sa mu momentálne javilo ako najvýstižnejšie.
Pri kráľovičovej posteli sedel „starý umierajúci kráľ“ — Michael Booth na invalidnom vozíku. Pohľad naňho nebol vôbec povznášajúci. Keď začul kroky, vytrhol sa z letargie a krvavočervenými očami pozrel na Petra, teda skoro na Petra. Jeho pohľad, zdalo sa, dorazil len do polovice vzdialenosti, určite by nezniesol kritériá pojmu očný kontakt. Naňho už pozerali rôzne, ale pri pohľade na ten Boothov ho až zamrazilo. Choroba ho zožierala stále viac a už sa prehrýzla aj do tváre. Tenké tmavohnedé pery a prečnievajúce kosti dotvárali mrazivosť zovňajšku. Ruky sa občas zachveli drobnou triaš­kou. Zvyšné telo zahaľoval milosrdný župan.
„Tak to vidíte, doktor, syn by mal sedieť pri mojej posteli… No ja tu musím civieť do jeho vystrašených očí a zamorovať vzduch v jeho izbe svojím hnijúcim telom.“
„Dobrý deň, pán Booth,“ pozdravil Peter nesmelo.
Suchý a nehybný vzduch znásoboval všetky zvuky.
„Ale tak mi treba, sám si za to môžem,“ pokračoval bez reakcie na po­zdrav.
Peter urobil niekoľko relatívne nečujných kĺzavých krokov, aby videl chlapca na lôžku. Bol to Tomáš. Nemal imidžovo–dioptrické okuliare s čiernym rámom, ale bol to on alebo jeho dokonalý dvojník. S otvorenými ústami si prezeral disneyovské fresky na strope a nezareagoval na Petra, ktorý vkĺzol na okraj jeho zorného poľa.
„Prečo sa Boh vyjadruje v náznakoch? Prečo nepovie priamo, čo od nás očakáva? Ako máme vedieť, či plníme jeho vôľu?“ ponúkol Booth na zvá­ženie myšlienku a spýtavo sa pozrel na Petra. Nebola to teda len rečnícka ekvilibristika, skutočne chcel poznať jeho názor.
„Asi… asi… nepoznám odpoveď,“ reagoval pomaly Peter.
„Ajhľa, človek, povedal Pilát,“ predniesol s pátosom Booth a podoprel si bradu pravou rukou, až vyzeral ako Rodinov Mysliteľ. „Ajhľa, človek,“ dodal ešte raz a ukázal ľavou rukou na ležiaceho chlapca. „Zistite, doktor, čo sa stalo s mojím chlapcom. Zistite to.“
„Pokúsim sa.“ Peter si sadol k chlapcovi. „Ahoj, Tomáš. Pamätáš si ma? Som doktor Máb. Stretli sme sa pri spievajúcej fontáne na Hlavnej, keď ťa vozili v rikši. Bol si tam s dedkom. Pamätáš si?“ Chlapec pomaly končil s prehliadkou stropu a pohľadom zavadil o Petra. Pozeral naňho bez väčšieho vzrušenia, akoby bol tiež postavou z Disneyho rozprávky. Primúdrymi očami podával svedectvo o vnútornej sile, zatiaľ iba zľahka využitej. Nič nepovedal a nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel niečo povedať.
„Ako reaguje na vás, pán Booth? Spoznáva vás?“
„Áno, spoznáva ma. No nič nepovie.“
„Mohol by som to vidieť?“
„Ako chcete,“ povedal Booth a s vozíkom sa dotlačil čo najbližšie k posteli. Chytil chlapcovu dlaň a jemne ju začal hladiť. „Synak, odpusť mi. Odpusť mi všetko zlé, čo som ti urobil. Veľa si z toho života nemal a ja už nemám síl vynahradiť ti stratený čas, o ktorý som ťa ukrátil. Myslel som, že to Boh odo mňa chce túto obeť. Možno som sa mýlil, možno nie. To zistím, keď predstúpim pred jeho tvár.“ Booth sklopil zrak a odmlčal sa. Peter nerozumel, za čo sa Booth ospravedlňoval, no v chlapcových očiach čítal, že naňho reaguje — a reaguje vcelku pozitívne. Pozeral nežne a s láskou. (Aspoň tak si ten pohľad Peter vysvetľoval.) No to nemuselo znamenať, že chlapec je skutočný Tomáš. Možno aj chlapec z liečebne či z kliniky by rovnako láskyplne pozeral na Bootha. Ak tento chlapec „prišiel“ tiež z toho (Sitárovho?) výcvikového strediska, mohol byť rovnako skalopevne pre­svedčený, že Booth je jeho milujúcim otcom.
Apropo, Sitár. Je ešte podozrivý? uvažoval. Doposiaľ si Peter myslel, že ak je za všetkým Sitár, nejde o peniaze. Preto sa neunúval, aby sa chlapci na Tomáša podobali. No tento sa naňho podobá takmer absolútne. Podoba však nie je stopercentná… Alebo áno? Videl ho prikrátko, aby to mohol rozsúdiť. Otec by sa však nemal mýliť…
Možno skutočne nešlo o peniaze. Čo ak chcel doktor Sitár predviesť svoje vrcholné číslo — podsunúť otcovi dvojníka jeho syna a ten to vôbec nezistí? To by bolo niečo úžasné! Sitár by sa rozplýval od šťastia a jeho bohorovnosť by získala ďalšie potvrdenie.
Zadíval sa na chlapcove vychudnuté ruky. Stretnutie s Tomášom… Bol tiež taký chudý? pýtal sa svojej obrazotvornosti.
„Pán Booth, bol Tomáš vždy taký chudý? Nepamätám si. Videl som ho len raz…“
„Na čo narážate? Myslíte si, že to nie je môj syn? Je to môj syn, nemám žiadne pochybnosti!“ povedal Booth rázne.
„Nehovorím, že to nie je váš syn, len sa mi zdá málinko iný, ako keď som ho videl na Hlavnej,“ opatrne nadhodil Peter.
„A kto si myslíte, že to je?“ opýtal sa Booth unavene ako učiteľ trápiaci sa s nechápajúcim žiačikom. „Otec mi hovoril o vašom podozrení. Myslíte si, že Tomáša niekto vymenil?“ Upriamil na Petra svoje vyschýnajúce oči. Oheň, taký zrejmý a plápolajúci ešte pred niekoľkými dňami, v nich už nebolo badať.
„Vy musíte vedieť, či to je váš syn…“ skonštatoval Peter a sadol si na stoličku pri Tomášovom písacom stolíku.
„To aj viem!“
Booth zavrel oči. Po chvíli sa začal knísať, akoby vnútorným uchom začul hudbu.
„Máte radi Chačaturjana, pán Máb?“
„Viem, že to je nejaký ruský hudobný skladateľ, ale neviem o ňom nič viac.“
„Nie je to ruský, je to arménsky skladateľ. Zrejme teda nepoznáte jeho suitu Maškaráda.“ Booth otvoril oči, aby videl Petrovo vrtenie hlavou vy­jadrujúce zápor. „To je škoda. Je to impozantná kompozícia. Nepoznám skladbu, ktorá by lepšie vyjadrovala ironickú nezmyselnosť ľudského života. Pôsobí veľkolepo, až honosne, jej irónia sa vstrebáva do tela každým kúskom kože. Nepoznám zlomyseľnejšiu skladbu. Už už čakáte, že sa zmení na sprievodnú hudbu klaunovského vystúpenia, no nestane sa tak. Celý čas si udrží svoju jemnú, v žiadnom prípade nie vulgárnu iróniu.“ Booth pokračoval v knísavom pohybe.
„Máte radi vážnu hudbu?“ opýtal sa Peter.
„Ani nie. Mám rád Chačaturjana. Mám rád jeho Maškarádu. Vydržím ju počúvať aj pol dňa. Nikdy ma neomrzí. Celý život je jedna veľká maška­ráda. Možno je dobre, že sa už nebudem musieť prezliekať do klaunov­ského obleku,“ premýšľal nahlas Booth.
Do jeho tváre sa opäť vkrádal podobný bolestný výraz, aký ju okupoval tesne pred upadnutím do mdlôb na záver Petrovej minulej návštevy. S oba­vami pozeral na momentálne taký viditeľný súboj tela s chorobou.
Chlapec (Tomáš?) pozeral na otca rovnako vyplašene ako Peter, ktorý uvažoval, či ochrankár s vysielačkou je stále za dverami. Kiežby bol, zaže­lal si.
„Ak si myslíte… že… vám to pomôže… dávam vám povolenie… vy­konať skúšku… aby ste sa presvedčili… že je to môj syn,“ zachrčal Booth potichu, s nemiznúcim bolestným výrazom. „A teraz… prosím… zavolajte ochrankára. Je za dverami,“ zašeptal a vydýchol, akoby tým výdychom púšťal na slobodu svojho ducha.
Peter viac nepotreboval, vyskočil zo stoličky a bežal k dverám. Prudko ich otvoril, až sa ochrankár preľakol. Nečakal na Petrove slová, letmo po­zrel na Bootha — a už vysielačkou inštruoval zdravotnícky tím.
Nepokoj v očiach chlapca na lôžku sa stupňoval, čo neušlo Petrovej pozornosti. Išiel preto k nemu, sadol si na posteľ a pritlačil ho k podhlav­níku upokojujúcim úsmevom.
Pribehli zdravotníci v rovnakom zložení ako vtedy. Sestrička, ktorej prvou starosťou minule bolo zariadiť Petrov odchod, sa zastavila v polovici cesty. Keď videla, ako sa chlapec so záujmom na Petra pozerá, zaváhala. Mávla rukou a išla pomáhať ostatným.
Jeden z lekárov po kontrole životných funkcií nariadil okamžitý presun Michaela Bootha do nemocnice. Keďže sedel na invalidnom vozíku, vytla­čili ho z miestnosti.
Chlapec a Peter pozerali za ním, pozerali do otvorených dverí, akoby na niečo či na niekoho čakali. Alebo tam len zabudli svoj pohľad, lebo ich mozog sa zaoberal inými problémami a nezvýšila mu kapacita na tak jed­noduchý povel, ako je presun očí a hlavy do inej polohy?
„O–te–cko,“ zaznelo v miestnosti. Petrov mozog nariadil „zrýchlený presun“ pohľadu k jedinému možnému vysloviteľovi tohto slova — k le­žiacemu chlapcovi.
„Neboj sa, otecko bude v poriadku,“ upokojoval chlapca Peter, aj keď bol presvedčený o opaku.
Takže rozpráva. Peter sa s týmto poznatkom oboznamoval menej vzru­šene ako pri „prvom“ chlapcovi.
„Všetko bude v poriadku,“ povedal, aj keď momentálne nevedel, čo bude v poriadku a čo to vôbec je — v poriadku. No jedno vedel či tušil: nech to s chlapcami dopadne akokoľvek, navždy to zmení jeho život…
„Chlapče! Chlapče môj!“ z chodby sa ozývali vzrušené výkriky „Vnú­čik!“, ktoré boli čoraz zreteľnejšie. Peter si nebol istý, ale zdalo sa mu… Áno! — hlas doktora Vernera.
Už si bol istý. Istotu mu dodala sivovlasá hlava vykúkajúca z dverného otvoru. „Doktor Máb! Aj vy ste tu?“ opýtala sa hlava, zbadajúc Petra.
„Zať mi zavolal,“ povedal doktor Máb s náznakom ospravedlňujúceho výrazu.
„Viem… samozrejme… som rád, že ste prišli.“ Verner podišiel k Pet­rovi, ktorý sa medzičasom postavil, a srdečne sa zvítali. „Sadnite si, doktor, ja si sadnem z druhej strany.“ Obišiel posteľ a urobil, ako povedal.
„Vášmu zaťovi sa opäť priťažilo,“ oznámil Peter.
„Áno, viem,“ potvrdil Verner a viečkami prekryl očné buľvy. „A ako vidíte, ani vnukovi nie je najlepšie.“ Otvoril oči a ukázal na chlapca, ktorý pozeral raz na deda, raz na Petra, akoby sledoval loptičku, ktorú si preha­dzujú.
Doktor Verner zavesil svoj pohľad na Petrove pery, bol zvedavý, čo povie. No Peter mlčal, tiež len pozeral.
„Poďte, doktor Máb, pôjdeme do synovej pracovne, tam sa môžeme porozprávať,“ navrhol Verner. „Trochu si oddýchni, synak,“ láskyplne chlapca pohladil po tvári.
Vyšli von. Verner pomaly zatvoril dvere.
„Myslíte si, že ho vymenili, pravda?“ opýtal sa Verner. Kráčali po chodbe k dverám Boothovej pracovne.
„Nie je podstatné, čo si myslím, dôležitý je váš pocit a pocit vášho zaťa. Povedzte mi, je to váš vnuk?“ Verner kývol hlavou na znak súhlasu. „Ste o tom bez akýchkoľvek pochybností presvedčený?“ opýtal sa Peter a chytil Vernera za ruku, zrejme chcel naznačiť dôležitosť otázky.
Lekár na dôchodku prerušil chôdzu, stlmil úsmev a povedal, pozerajúc Petrovi priamo do očí: „Nad akúkoľvek pochybnosť som presvedčený, že ten chlapec je môj vnuk a Michaelov syn.“
Hodnú chvíľu pozeral Petrovi do očí, aby svojim slovám dodal presved­čivosť. Keďže Peter prvý prerušil zrakový kontakt, opäť vykročil.
„Máte vysvetlenie, prečo je chlapec v takomto stave?“ opýtal sa Peter Máb.
„Boli sme zvedaví na váš názor.“
No jasné, veď preto ma tu pozvali, uvažoval Peter. No čo mohol zistiť? Chlapca mal v liečebni niekoľko dní, no nevedel o ňom o nič viac ako v deň, keď ho tam ktosi priviezol. Ak je chlapec skutočne Tomáš, čo sa s ním stalo?
„Gábor sa už prebral?“ zaujímal sa Peter.
„Pred chvíľou som sa s ním rozprával. Nič si nepamätá.“
Verner sa chytil kľučky dverí a v tej chvíli sa otvoril výťah. Ťažkoto­nážnym krokom z neho vymašíroval poručík Kozlovský.
„Áááá, to je ale náhodička!“ zvolal vysmiaty policajt. Dostihol ich kolí­savou chôdzou.
„Tak ako, doktorko, už je to tu?“ opýtal sa poručík a kamarátsky Petra buchol po chrbte.
„Čo myslíte?“
„Predsa výmenu, o ktorej Robo kváka v jednom kuse.“
„Ťažko povedať. Zajtra budeme múdrejší,“ odvetil Peter.
Oboch mužov druhá veta evidentne zaujala. „Zajtra? Čo bude zajtra?“ opýtal sa Verner za oboch. „Váš zať, doktor Verner, mi dal povolenie urobiť skúšku DNA na ziste­nie toho, či to je jeho syn.“
„Myslel som, že máte v talóne niečo iné,“ utrúsil evidentne sklamaný Verner. Rukou naznačil, aby si sadli, a tiež tak urobil.
„Keď zistia, že chlapec nie je Tomáš? Čo potom?“ zagúľal poručík ži­vými očkami. Zelená menčestrová košeľa, pod pazuchami značne prepo­tená, ho obopínala v pravdepodobne zoštíhľujúcom efekte tak tesne, že mu umožňovala len povrchové dýchanie. Dýchal preto v krátkych intervaloch ako ovčiarsky pes v auguste.
„Neviem. Zrejme budete mať prácu, poručík. Nepochybne to bude dô­kaz toho, že došlo k trestnému činu,“ usúdil Peter a žmurkol na poručíka.
„A prvým podozrivým je ten váš profesor…“
„Aký profesor?“ spozornel doktor Verner, keď počul novú informáciu.
„Vy o tom neviete?“ prekvapene zareagoval poručík a v očiach sa mu zračilo: pokračovať?
„Ešte sme sa k tomu nedostali.“ Peter previnilo pozrel na Vernera.
„Doktor Máb a môj partner Robo si myslia, že to všetko má na svedomí istý doktor Sitár z psychiatrickej kliniky.“
„My si to nemyslíme. Len sme dospeli k názoru, že by to mohol byť on. Nič viac a nič menej. Nemáme naňho nič, dokonca menej ako nič. Je to len taká úvaha.“ Peter sa vyviňoval, akoby stál pred sudcom Najvyššieho súdu.
„A čo vás doviedlo k takým úvahám?“ opýtal sa Verner.
Peter Máb vysvetlil, čo ich priviedlo k Sitárovi, dodal pár historiek zo školy a celé to priklincoval vysvetlením genézy vzniku jeho prezývky. Obaja poslucháči sa zhovievavo usmievali, akoby vedeli viac, no nemohli to povedať.
„To je veľmi zaujímavé,“ povedal Verner. „No chcem vás o niečo po­prosiť,“ pokračoval. „Neobviňujte toho človeka, keď nemáte, ako sami vra-víte, ani náznak dôkazu. Mohli by ste mu zničiť život.“
„Dôkazy zatiaľ nemám, je to len podozrenie, no niečo také mohol spra­viť len veľmi zlý človek. A Sitár je veľmi zlý.“
„Na základe vášho dojmu z neho…“ snažil sa o niečo doktor Verner.
„Nie je to len môj dojem, myslia si to všetci, ktorí…“
Verner mu nekompromisne mierne zvýšeným hlasom skočil do reči:
„Niečo vám poviem: neexistujú dobrí a zlí ľudia, existujú iba menej dobrí a viac dobrí ľudia. S ľuďmi je to ako s pohárom vody. Povedzme, že voda je dobro a vzduch je zlo. Nech je v tom pohári akékoľvek množstvo vody, je to pohár vody, nik nepovie, že je to pohár plný vzduchu. Aj keby iba dvadsať percent obsahu tvorila voda, všetci povedia, že je to pohár s vodou. Keď chcete, aby bol človek lepší, musíte mu dať viac lásky a dobra. Ani s poloprázdneho pohára neurobíte plný tak, že z neho vysajete vzduch. Musíte doň vliať viac vody a ten vzduch sa sám vytratí z pohára.“
Poručík po každom slove vyslovenom doktorom Vernerom nadšene prikývol, akoby počúval čarovnú rozprávku z úst deduška Večerníčka.
„Chcete tým povedať, že zlo neexistuje?“ opýtal sa Peter.
„Zlo je nedostatok dobra. Tak ako tma je nedostatok svetla. Existuje, no iba tam, kde nie je dostatok dobra. Život nie je zratúvanie kladných a zá­porných položiek: má dať, dal, dlhujem, dlhujú mi, požičali, musím vrátiť. Nesmúťte, ak dávate a nevracia sa vám. Vaša odmena je prichystaná inde. Neplačte, ak ste nestihli splatiť tomu, kto si to zaslúžil. Zaplatiť dobrotou môžete komukoľvek, vždy to bude mať zmysel, vaše dobro nikdy nevyjde navnivoč. Tým pretvárate ľudí na dobrých.“
Nevyčerpateľná múdrosť tohto človeka opäť znehybnila sánky jeho poslucháčov. Mlčky naňho civeli oddané oči. Keď to Verner zbadal, sklopil tie svoje, akoby mu bolo nepríjemné, že sa nechal takto uniesť.
Po istom čase tupého zízania sa poručík zamrvil, sťaby prišiel na to, že sedí v mravenisku, a vyhlásil:
„Niekedy si myslím, doktor Verner, že vy poznáte odpoveď aj na otázku: Čo je zmyslom života?“
Verner sa pobavene zachechtal. Na spodnej pere mu zostal visieť ús­mev, jeden z tých nedbanlivých.
„Viete to?“ povedali široké policajtské ústa.
„Zmyslom života je, podľa mňa, stať sa dokonalým. Ľudia si myslia, že nemôžu byť dokonalí, taký je iba Boh, no prečo nás stvoril na svoj obraz?“ Tú myšlienku našiel v svojej hlave tak samozrejme, ako samozrejme by v svojich kostiach našiel vápnik. S prirodzenou virtuozitou predkladal bri­lantné myšlienky a človeku sa chcelo kričať: Stop! Stop! To si musím zapí­sať!
Po chvíli dodal ako bonus:
„Dýchanie je automatizovaný proces riadený mozgom. Neuvedomujeme si, že zrýchlenie dychu pri behu či spomalenie pri oddychu je riadené moz­gom. Berieme to ako samozrejmosť. Mozog je za všetkým, čo sa deje v tele. Ako je Boh za všetkým, čo sa deje okolo nás. Aj keď si to väčšinu času neuvedomujeme. Môžeme bez akýchkoľvek následkov pre naše zdra­vie odmietnuť fakt, že dýchanie ovplyvňuje mozog. Nič sa nestane. Mozog to neprestane robiť — bude za nás dýchať, či sa mu za to poďakujeme, alebo nie, či mu túto zásluhu priznáme, alebo nepriznáme. Tak môžeme odmietnuť fakt, že za všetkým, čo sa deje vo vesmíre, je Boh. Môžeme to urobiť. A nič sa nestane. Aspoň zatiaľ nie. Vesmír bude ďalej fungovať, ako fungoval doteraz. Tým nechcem povedať, že Boha máme popierať. Práve naopak, chcem tým povedať, aké nezmyselné to je. Mozog za nás dýcha, lebo je tak naprogramovaný, Boh ovplyvňuje náš život, lebo nás miluje.“
Peter pozrel na poručíka a obaja uznanlivo pokývali hlavou. Spomenul si na jednu z prvých Vernerových (mierne prostoduchých) argumentácií, ktorými chcel naňho vplývať — tú o mexickej fazuli. Odvtedy prešli — hlavne Petrovo znovunachádzanie právd života — hodný kus cesty.
„To je na mňa priveľa… a k tomu nalačno. No nič,“ plesol poručík ru­kami. „Myslel som, že sa na chlapca pozriem, ale keďže máte povolenie na porovnanie vzoriek, je to asi zbytočné. Uvidíme, čo vyšetrenie ukáže, a potom zvážime ďalší postup,“ zhrnul „výsledok“ svojej návštevy poručík a dvíhal sa na odchod.
Pozrel na Petra, no keď videl, že ten ďalej nehybne sedí, rozlúčil sa so zostávajúcimi mužmi a vykročil na chodbu.
Petrovi sa ešte nechcelo ísť. Bolo to jeho tretie stretnutie s týmto inšpi­ratívnym človekom. Nemal teraz veľa času na rozmýšľanie o Bohu a všetkom, o čom sa rozprávali pri predchádzajúcich stretnutiach i dnes, rozhodol sa však nasať čo najväčšie množstvo informácií a názorov a po­tom, keď bude záhada rozriešená, ich bude triediť a urovnávať v hlave.
„Už ste sa stretli s priateľkou?“ opýtal sa Verner, lebo tušil, že Peter ostal, aby sa porozprávali o súkromnejších veciach.
„Odpusťte možno nevhodnú otázku: Prečo sa tak zaujímate o môj vzťah s Júliou?“
„Obťažuje vás to?“
„Nie, to nie. Len ma to prekvapuje.“
„Musíte mi odpustiť, som už raz taký. Zaujíma ma každý človek, lebo všetci sú dôležití. Vzal som si príklad od Boha. Aj toho zaujímajú všetci bez rozdielu. Každý ľudský život je súčasťou jeho zážitkov. To by nás malo napĺňať hrdosťou a pocitom zodpovednosti.“
Peter svojej tvári na chvíľu povolil hosťovanie blaženého výrazu. Pri­tom si uvedomil, že Vernera mohli predchádzajúce vety uraziť.
„Prepáčte mi, neodpovedal som vám. Nie, ešte som sa s Júliou nestretol. Bol som ju navštíviť, no je v Bratislave.“
„Prečo ste ju navštívili? Chcete s ňou opäť randiť, či ako sa tomu teraz hovorí?“ opýtal sa Verner, no neprejavil až taký záujem ako pri ich prvom stretnutí. Bolo to pochopiteľné, veď mal starostí s vlastnou rodinou vyše hlavy.
„Chcem si ju vziať za manželku, ľúbim ju,“ vyznal sa Peter a na pár sekúnd sklopil oči, akoby prejavenie lásky bolo prejavením slabosti. S na­pätím však očakával, akú reakciu tie slová vyvolajú, ak vôbec nejakú vy­volajú.
Vyvolali. Vernerova tvár sa rozžiarila ako letné slnko, ktoré sa vymanilo zo zovretia mrakov. Dokonca sa postavil a objal ho, akoby bol jeho otcom.
„Konečne dobrá správa!“ zvolal nadšene.
Petra potešilo, že mu spôsobil radosť, no keď ho Verner pustil, uvidel mu po líci stekať ligotavé slzy ako hrach. Radosť sa mieša s bolesťou, život so smrťou. Iba veľkí ľudia sa tešia z radostí cudzích ľudí, keď ich blízki prežívajú najväčšie tragédie života.
„Mám z toho radosť,“ povedal Verner a Peter mu úprimnosť tých slov uveril. „Ako na to reagovala? Porozprávajte mi o tom.“
„Ešte o tom nevie,“ priznal Peter nesmelo.
„Kedy sa to dozvie? A ako?“ opýtal sa Verner trochu zarazene.
Nádejný ženích mu vyrozprával celý príbeh svojho „osvietenia“. Pove­dal o ceste k Júlii, o susedke a ich dohode. Verner namietol, či by to Júlii nemal zavolať, no argument neromantickosti takéhoto požiadania o ruku zavážil.
„Ale vezmete sa v kostole…“ nepýtal sa, konštatoval Verner po Petro­vom rozprávaní.
„Áno.“ „Výborne. A budete žiť príkladným kresťanským životom,“ opäť sa nepýtal doktor Verner.
Peter rozhodil rukami a urobil gesto typu: uvidíme, čo bude.
„Dobre, doktor Máb, nebudem vás trápiť budúcnosťou,“ riekol napokon a vstal. Dal tým najavo, že chce ukončiť rozhovor. „Pôjdem pozrieť zaťa.“
Peter tiež vstal. „Môžem teda urobiť všetko potrebné pre zistenie pokrv­ného zväzku chlapca a vášho zaťa?“
„Samozrejme. Sme vám plne k dispozícii, pán doktor.“


Keďže ho do liečebne viezol ten istý odutý vodič, mal dostatok času na zamyslenie sa nad Vernerovou poznámkou o príkladnom kresťanskom živote:
Vzťah s Júliou chcem zosúladiť s Božou vôľou, to je jasné, no opäť budem chodiť do kostola, na spoveď? Nech rozmýšľam, ako chcem, jedno budem musieť urobiť: Vernerove názory môžem buď prijať, alebo ich od­mietnuť, no určite k nim nemôžem ostať ľahostajný.
Hneď po príchode do liečebne Peter zavolal do fakultnej nemocnice a požiadal o odobratie vzoriek a porovnanie DNA Tomáša a Michaela Boot­hovcov. Keďže trvali na týždňovej lehote a nepresvedčilo ich ani priez­visko oboch skúmaných, zavolal riaditeľovi okresného riaditeľstva PZ, ktorý mal na starosti vyšetrovanie tohto prípadu — Kozlovského a Ro­bovmu šéfovi. Po jeho intervencii mu zavolali, že výsledky budú zajtra ráno. Prípad mal teda skutočne najvyššiu prioritu.
Peter zavolal primárovi psychiatrickej kliniky doktorovi Jonášovi Pri­kvapilovi a opýtal sa na možnosť prevozu „ich“ chlapca do detskej psy­chiatrickej liečebne. Argumentoval podobnosťou oboch „prípadov“, teda väčšími šancami pri stanovení diagnózy vzájomným porovnávaním reakcií a vnemov a tým, že nebude potrebné strážiť obidva psychiatrické ústavy, aj keď vedel, že polícia monitoruje všetky takéto zariadenia v Košickom a Prešovskom kraji.
Riaditeľ Prikvapil sa sprvu nebránil takémuto riešeniu. Zrejme mu ne­bolo veľmi po vôli, že o chlapca sa intenzívne zaujíma polícia. Možno sa bál prehnaného interesu novinárov, keby sa prípad vyvinul neželaným sme­rom, čo sa mohlo čoskoro stať. Po prekonzultovaní tejto možnosti s dokto­rom Sitárom, čo bola jedna z podmienok prípadného prevozu, však zmenil rétoriku a bol striktne proti. Sitár mal teda eminentný záujem na tom, aby chlapca „liečil“ on. Podával mu svoje neschválené lieky? Bolo to možné, no opäť to bol len dohad vykonštruovaný Sitárovým závistlivým kolegom
Požiadať o pomoc riaditeľa okresného riaditeľstva majora Alojza Tabe­roviča? Ako mu to ale zdôvodniť? Nemohol a ani nechcel vyrukovať s podozreniami voči Sitárovi. A zvlášť pred vysokým policajným dôstojní­kom… Nechcel naplniť Vernerovo varovanie, že by mu mohol zničiť život. Zrejme mu neostávalo nič iné, iba čakať.
Pani Figlárová podozrieva Gábora. Je možné, že sa Gábor vedome po­dieľal na tej výmene? Je to možné! Možno je Gábor tým človekom, ktorý Sitárovi dodával informácie z domácnosti Boothovcov, možno tam do­konca umožnil nainštalovanie kamier a zabezpečoval prenos nahraných kaziet či diskov k Sitárovi.
Peter si spomenul na Gáborove slová, že je jedným z ôsmich ľudí v pr­vom stupni preverovania, čo mu umožňovalo kohokoľvek bez akéhokoľvek zdôvodňovania previezť do areálu. Možno niekoľkokrát previezol monté­rov sledovacieho zariadenia, možno aj samotného Sitára…
Prečo by to robil? Človek, ktorý sa živil vykrádaním áut, sa môže kedy­koľvek opäť zviesť po šikmej ploche. Možno celý čas dodával Sitárovi informácie priamo od Boothovcov. Možno aj dnes Tomáša priviezol k ľu­ďom, ktorých si Sitár najal na uskutočnenie výmeny chlapcov. Potom sa nechal omráčiť, aby tak zo seba zmyl podozrenie. Možno. Možno. Možno. Priveľakrát sa opakuje to možno. Možno zajtra bude Peter múdrejší.
Chlapec nebol jediným Petrovým pacientom. Vlastne, chlapec v liečebni vôbec nebol v úlohe pacienta, ako sa minule vyjadril Juraj. Javil sa ako úplne psychicky zdravý, s rozumovými schopnosťami primeranými jeho veku. To len telesná schránka bola zanedbaná, no dobiehala vývoj míľo­vými krokmi, ako sa zas vyjadrila sestra Ziegenfusová.
Ako si sľúbil, tak aj urobil. Po príchode do liečebne išiel pozrieť chlapca na izbe č. 24. Skôr ako vošiel do miestnosti, zaujal ho nezvyčajný hluk vychádzajúci spoza dverí. Rýchlo ich otvoril.
Zabudol, že sa s Jurajom rozprávali o vhodnosti umiestnenia televízora v chlapcovej izbe. Juro argumentoval tým, že chlapec sa nudí a jeho mozog by sa mal zaoberať aj niečím iným, ako len neustálym premýšľaním o tom, prečo si poňho nepríde ocko. Správna myšlienka. On sa hral na policajta a Juraj sa staral o chlapcov vývoj. No čo už, dopĺňali sa.
Vedel, že pre iné deti je pasívne pozeranie televízora skôr brzdou osob­nostného vývoja, no pre tohto chlapca, zatiaľ sa nepohybujúceho a umiestneného v „blázinci“, bol asi vhodnou dočasnou alternatívou reálneho sveta.
„Ahoj! Ako sa máš?“ prihovoril sa Peter hneď od dverí. Vošiel dnu a sadol si na jednu z troch stoličiek pripravených pred televízorom. Pochopil, že asi sestričky či Artur chodia k chlapcovi do jeho súkromného kina, keď nemajú nič iné na prácu.
„Dobre,“ povedal chlapec. Neodtrhol pritom oči od obrazovky. Sledoval akúsi mydlovú operu z lekárskeho prostredia, ako Peter usúdil podľa afek­tovaného správania sestričky, ktorá sa rozprávala s lekárom.
Chlapec sedel na lôžku, opretý, hlavu držal vzpriamene a normálne, ako každý iný zdravý človek, ňou pohyboval. V ruke držal diaľkový ovládač, palec na tlačidle, pripravený začať okamžité surfovanie zapojenými prog­ramami.
„Baví ťa to?“ opýtal sa zbytočnú otázku. Ktoré desaťročné dieťa by nebavilo sledovanie televízie?
„Viete… doktor… zdá sa mi, akoby celý doterajší život, teda ten pred liečebňou, som nerobil nič iné, len pozeral televízor,“ povedal pomaly a skúmavo pozrel na Petra.
„Myslíš to tak, že si niekde sedel či ležal a celý čas pozeral na televí­zor?“ „Neviem, nevidel som tak jasne, ako vidím teraz. Akoby som mal celý čas na očiach nalepené nejaké rúrky a cez ne na ten televízor pozeral.“ Na chvíľu sa odmlčal, no nadýchol sa a otvoril ústa. Peter pochopil, že bude pokračovať, preto ho neprerušoval. „Nepamätám si, že by som videl niečo okolo… hlavne v noci, keď pozerám telku a nič okrem obrazovky ne­vidno… len tmu… je to to isté ako predtým celý môj deň.“
„Aký program išiel v televízore, ktorý si mal ,nalepený‘ na očiach?“ opýtal sa Peter. Konečne, pomyslel si. Konečne chlapec začína chápať, že jeho doterajší život nebol skutočný, ale bol mu len nejako premietaný.
„Ako sa hrám s kamošmi, s ockom, ako sa učím, prosto všetko. Keď sme s ockom pozerali na mamu v televízore… to bolo ako celý môj život. Chcel by som opäť pozerať na tie kazety.“ Pozrel na Petra, akoby mu ich mal hneď doniesť. Keď videl, že Peter sa nehýbe, dodal: „Keby som mal aspoň mamičkinu fotku…“
Booth sa teraz určite nepozerá na tie kazety, mohol by mi ich požičať, rozmýšľal Peter. Možno by som mohol dať spraviť kópie… Ktovie, ako by na ne chlapec reagoval… K fotke sa asi nedostanem, je predsa… v tom… trezore… a ten sa dá… otvoriť… iba priložením palca… ku skeneru od­tlačkov! Že mi to nenapadlo skôr! No jasné! Stačí priložiť Tomášov palec (teda chlapca z Divinesoftu) ku skeneru a hneď budeme vedieť, či Tomáš už bol vymenený, alebo je to originál. Odtlačky sa predsa nedajú sfalšovať. Neexistujú na svete dvaja ľudia s rovnakými odtlačkami. Nemusíme čakať na zajtrajší výsledok skúšky DNA, už dnes budeme vedieť, či došlo k vý­mene, alebo Tomáš len zažil šok, ktorý ho tak paralyzoval.
„Prepáč, odskočím si. Možno sa mi podarí pozháňať tie kazety,“ zvolal náhlivo a vybehol z izby.


Okamžite ako zavrel dvere chlapcovej izby, vytiahol z vrecka mobil. Vyhľadal číslo doktora Vernera.
„Dobrý, pán Verner. Dostal som nápad, ktorý by nám mohol pomôcť. Nevyrušujem vás?“
„To je v poriadku, doktor Máb. Hovorte ďalej.“
„Ako lekárovi vám nemusím hovoriť, že nielen DNA je u každého člo­veka jedinečná, sú to aj odtlačky prstov a to nám pri mojej návšteve vôbec nenapadlo. Došlo mi to až teraz. Ako viem, Tomáš má vo svojej izbe nie­koľko tajných skrýš, ktoré sa dajú otvoriť iba priložením jeho palca ku skeneru. Čo poviete? Stačí to urobiť a budeme múdrejší. „Viem, že vy ne­pripúšťate inú alternatívu okrem tej, že Tomáš je Tomáš, ale pre moje a určite aj vaše uspokojenie by ste to mohli vyskúšať…“ dostal zo seba Peter jedným dychom. „Zajtra budeme poznať výsledok skúšky DNA, ktorý nám buď potvrdí, alebo vyvráti to, čo môžeme vedieť už o chvíľu.“ Verner za­tiaľ mlčal. „Čo poviete?“ vyzval ho Peter ešte raz.
„Poradím sa so synom a ozvem sa vám,“ sucho odvetil po chvíli.
Peter očakával viac nadšenia pre svoj skvelý nápad. Ale musel uznať, že ťažko môže vyžadovať prejavy nadšenia od človeka v takej ťažkej situácii.
„Synov stav sa stabilizoval?“ skôr prejavil účasť, ako sa opýtal Peter.
„Stabilizoval, to je to správne slovo,“ poznamenal Verner smutne.
„Boli z nemocnice odobrať vzorky slín?“
„Áno. Pred chvíľou odišli. Dúfam, že ručíte za ich aj vašu diskrétnosť. Viem, že je to vec profesionálnej cti, ale pri mojom zaťovi na ňu veľa ľudí zabudlo a doslova ju predali za pár tisíc korún.“
„S ľuďmi z nemocnice… mám tie najlepšie skúsenosti. Myslím, že sa môžem za nich zaručiť,“ vyhlásil Peter neisto, akoby s otáznikom na konci.
„Nehovoríte to veľmi presvedčivo. Ale nevadí, chápem, že ruku do ohňa môže dať len každý sám za seba. Aj to niekedy nie. Po Mikeovej smrti to aj tak bude jedno… Dobre, končím. Ozvem sa vám.“
Petrovo sklamanie z Vernerovej vlažnosti prinieslo opäť zmätok do jeho hlavy:
Nechápem, prečo sa potrebuje poradiť so zaťom. Čo je na tom také zlo­žité? Zobrať chlapca na vozík — svalnatých ochrankárov je tam dosť —, priviezť ho k nejakej skrýši a priložiť jeho palec ku skeneru… Načo sa radiť so zaťom?! Skrývajú niečo? To by ale nesúhlasili so skúškou DNA, ktorú navyše vykonajú „moji“ ľudia, takže manipulácia so vzorkami je málo pravdepodobná. Aj keď nie vylúčená. Netreba podceňovať silu pe­ňazí. A tých má Booth viac než dosť. S tou skúškou však prišiel sám Mi­chael Booth… Prečo by chcel manipulovať s jej výsledkami? To nedáva logiku. Aj keď si myslí, že chlapec je Tomáš, chce mať istotu, potvrdenú spoľahlivou vedeckou metódou? Pomalou chôdzou sa Peter presúval do svojej kancelárie. Bol napätý, aký výsledok skenerovej skúšky mu Verner zavolá.
Ak to nebude pravý Tomáš, o čom to bude svedčiť? Došlo k výmene? Pravdepodobne áno. Prečo Gábora omráčili? Nikto nič nehovoril o okrad­nutí. Pravdou je, že som sa na to nepýtal. Ale to nie je to podstatné. Ak ho okradli, môže to byť zastierací manéver, aby na Gábora nepadol tieň podo­zrenia. Ak ho neokradli, ohrozili ho tým, a môže byť preto prvým podozri­vým…
Keď to bude Tomáš, čo to bude znamenať? Prečo sa nehýbe a tak ťažko rozpráva? Prečo je taký prestrašený? Čo zažil pri tom prepade? Prepade?
Vošiel do svojej kancelárie a doslova vpadol do sedačky. Akoby mu podťala nohy myšlienka, ktorá mu napadla pred sekundou. Čo ak Tomášovi pri tom prepade niekto vstrekol nejaký paralyzátor, ktorý ho znehybnil a spôsobil, že sa teraz istý čas nebude hýbať a aj s rozprávaním sa bude roz­biehať pomalšie? Čo ak podobný paralyzátor niekto vstrekol aj dvom pre­došlým chlapcom pred dovozom do liečebne, respektíve do inštitútu? Chla­pec z liečebne už hovorí, postupne sa aj rozhýbava a dá sa očakávať, že takýmto vývojom prejde aj chlapec z kliniky. Čo ak ich stav nebol spôso­bený niekoľkoročným znehybňovaním, ale vstreknutím nejakej paralyzujú­cej látky, ktorá sa — keďže ju už nikto chlapcom nevstrekuje — postupne z tela vylučuje, a tým sa im vracia motorika a verbálny prejav? Doktorka Hobsová našla vpichy po ihlách… Čo ak niekto aj Tomášovi vstrekol taký istý paralyzátor, pretože ho chcel uniesť, no možno bol niekým alebo nie­čím vyrušený a preto už k únosu nedošlo?
Booth aj Verner sú skalopevne presvedčení, že to je Tomáš. Asi by sa nemýlili jeho dvaja najbližší ľudia. Ťažko si predstaviť, že by niekto urobil takú dokonalú plastiku tváre, aby ňou pomýlil aj vlastného otca. Ako som musel pred nimi vyzerať, keď som im do očí tvrdil svoje pochybnosti? Vidno, že ešte nemám vlastné deti. Ako by som pozeral na človeka, ktorý by mi tvrdil, že moje dieťa, možno trpiace, ležiace v posteli predo mnou, vlastne v skutočnosti nie je mojím dieťaťom?
Týmto zvažovaním všetkých možností nikomu neprospievam a sebe škodím, karhal sa. Keby Boothovi bolo do smiechu, zrejme by ma vysmial. Tak len nechápavo pozeral a teraz bolestne krúti hlavou, čo mu ten Máb rozprával. Ktovie, či urobia tú skúšku so skenerom, ktovie, či sa mi ešte ozvú. Zavolali ma, aby som im ako psychiater vysvetlil Tomášovo správa­nie a ja som im namiesto vysvetlenia chrstol do očí, že Tomáš nie je To­máš.
Aby nato nemusel myslieť, povedal si, že nasledujúci čas venuje svojim pacientom. Vyšiel z kancelárie — najprv však skontroloval mobil, predsa len veril, že sa mu Verner ozve — a vošiel do dverí najbližších k jeho kan­celárii.
Izbu obývali dve dievčatká: Anička Fusková, trpiaca schizoafektívnou poruchou a Vikinka Wágnerová, s diagnózou epileptická psychóza. Diev­čatá sa potešili návšteve obľúbeného lekára. Posťažovali sa, že ich v ostat­nom čase zanedbával. Porozprávali mu o svojich problémoch, hlavne spo­roch, ktoré medzi sebou mali. Peter ich vypočul, čo–to im poradil. Pripojil pár neosobných fráz, ktoré sa nevedno prečo zdržiavajú v mysliach ako pavučiny na povale.
Prešiel ešte niekoľko izieb. Vyriešil problémy, popočúval sťažnosti. Niekoľkokrát pozrel na displej telefónu, čím ďalej nervóznejší, že Verner nevolá.